Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MObdo/3/2009

Najvyšší súd5MObdo/3/2009 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Štefana Šatku a členov JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej, v právnej

veci žalobcu: Slovenská republika, Ministerstvo financií SR, Daňový úrad Košice IV,

Južná trieda 8, 040 01 Košice,, proti žalovanému: F. K., a. s., T., X., zastúpeným JUDr. M.

W., advokátom, F., X., o zaplatenie 13 825 797,981 Eur (416 515 990 Sk) s príslušenstvom,

na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Košice II č. k. -85 zo 6. júla 2007 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -186 z 21. apríla 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške

66 804,60 Eur na účet právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. -85 z 11. júna 2007 žalobu

v časti istiny 416 240 071 Sk spolu so 7,55% ročným úrokom z omeškania od 23. júla 2004

2

zamietol. V prevyšujúcej časti istiny a úrokov z omeškania konanie zastavil a žiadnemu

z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 416 515 990 Sk s príslušenstvom, titulom neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci.

Žalobca svoju žalobu oprel o rozhodnutie Komisie európskych spoločenstiev zo dňa

7. júna 2006. Podľa čl. 249 ods. 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, rozhodnutie

je vo svojej celistvosti záväzné pre toho, komu je určené. Súd zistil, že pre žalovaného priamo

z rozhodnutia nevyplývajú žiadne povinnosti. Zo záverov rozhodnutia Komisie vyplýva,

že výhoda pre príjemcu vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať sa časti

svojich pohľadávok a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Výhoda príjemcu voči konkurentom

spočívala v skutočnosti, že od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky.

Pre rozhodovanie súdu je dôležité, že daňový nedoplatok ako záväzok žalovaného voči

žalobcovi zanikol priamo zo zákona právoplatnosťou uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania.

Vydaním rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci nevznikla nová pohľadávka žalobcu proti

žalovanému. V prejednávanej veci vyhlásila Komisia, že momentom poskytnutia pomoci bolo

hlasovanie zástupcu daňového úradu vo vyrovnacom konaní. Pokiaľ žalobca v konaní pred

vyrovnacím súdom konal spôsobom, ktorý predpokladá (č. 2 ods. 2), u žalovaného

nemohla byť splnená podmienka vedomosti (§ 26 ods. 23 zákona o štátnej pomoci) o tom,

že dochádza k poskytovaniu štátnej pomoci, pretože žiadny právny predpis takéto konanie

správcu dane neposudzoval ani neposudzuje ako poskytovanie štátnej pomoci. Preto súd

dospel k záveru, že nie je možné oprieť návrh na vydanie konštitutívneho rozhodnutia

o tvrdenie, že je to povinnosť, ktorá žalovanému vyplýva zo zákona.

Na odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu Krajský súd v Košiciach

ako súd odvolací rozsudkom č. k. -186 z 21 apríla 2008 potvrdil napadnutý

rozsudok a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania

vo výške 6 036 413 Sk. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu. Medzi účastníkmi konania nie je

a ani nebolo sporné, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako súdu konkurzného

sp. zn. -31, ktorým bolo potvrdené vyrovnanie žalovaného, nadobudlo právoplatnosť

23. júla 2004. Na základe tohto zaplatil žalovaný všetkým svojim veriteľom sumu určenú

3

v rozhodnutí o potvrdení vyrovnania, žalobcovi čiastku 224 277 840 Sk. Uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -18 zo dňa 30. decembra 2004, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 11. januára 2005 bolo vyrovnacie konanie žalovaného vyhlásené

za skončené. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil, že žalovaný

o žiadnu štátnu pomoc príslušné štátne orgány nežiadal a nevyvíjal kroky smerujúce k jej

získaniu. Žalovaný preukázal, že vyrovnanie s uspokojením veriteľov, vrátane žalobcu,

v rozsahu 35 % ich pohľadávok bolo jednoznačne najvýhodnejším riešením. Tvrdenia

žalobcu, odkazujúce na závery Komisie, v zmysle ktorých vyrovnanie v porovnaní

s konkurzom alebo daňovou exekúciou neviedlo k najlepšiemu výsledku pre štát, sú zjavne

nepodložené, pričom Komisia pri nich nerešpektovala ustanovenia vnútroštátneho práva

upravujúce kolíziu konkurzného a exekučného konania. Komisia v odôvodnení svojho

rozhodnutia vychádzala z toho, že predaj aktív v konkurznom konaní by so všetkou

pravdepodobnosťou viedol k vyššiemu výnosu pre veriteľov. Vzhľadom na to, že daňový úrad

by bol uspokojený v prvej skupine ako oddelený veriteľ a navyše by získal väčšinu výnosu

rozdeleného v druhej skupine. Komisia zastáva názor, že takmer celý výnos získaný

v konkurze by šiel v prospech daňového úradu.

Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalobca v konaní

nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by dosvedčil opodstatnenosť svojho práva, a preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na podnet žalobcu generálny prokurátor Slovenskej republiky proti uvedeným

rozhodnutiam oboch inštančných súdov podal mimoriadne dovolanie.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uvedené rozsudky

zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 Eur so 7,55 %-ročným

úrokom od 23. júla 2004 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia.

Uviedol, že súdy pri konkurencii komunitárneho a vnútroštátneho práva mali pri

posudzovaní základu nároku rešpektovať právo komunitárne. Tvrdí, že základ uplatneného

nároku bol daný rozhodnutím Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorá

v súlade s ust. § 26 zákona o štátnej pomoci bola právnym základom pre vznik povinnosti

4

poskytovateľa vymáhať a povinnosti príjemcu zaplatiť sumu zodpovedajúcu neoprávnenej

štátnej pomoci vrátane úroku. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 18. júla 2007

vo veci C – 119/05, z ktorého vyplýva, že právo spoločenstva bráni použitiu zásady prekážky

veci právoplatne rozsúdenej, pokiaľ táto zásada bráni vráteniu štátnej podpory, ktorá bola

poskytnutá v rozpore s právom spoločenstva. Tiež na rozsudok zo 17. decembra 1970 vo veci

X. I. H., že voči právu prameniacemu zo Zmluvy ako nezávislého zdroja práva, nemožno

z dôvodu jeho špecifickej a jedinečnej povahy odporovať na základe vnútroštátneho právneho

prepisu cestou súdnych orgánov bez tohto, aby nestratilo svoj komunitárny charakter, a aby

nebol spochybnený právny základ samotného Spoločenstva.

Zdôrazňuje, že právny titul a povinnosť vymáhať štátnu pomoc vznikol pre

poskytovateľa na základe právoplatného rozhodnutia komisie, a ak je vnútroštátny súd

konfrontovaný s neoprávnene poskytnutou štátnou pomocou, musí z takejto neoprávnenosti

vyvodiť právne dôsledky. Musí preto v zásade nariadiť úplné vrátenie neoprávnenej štátnej

pomoci, a to buď na základe vnútroštátnych predpisov, alebo na základe právnych noriem

spoločenstva. V opačnom prípade sa uplatní zodpovednosť štátu za porušenie komunitárneho

práva.

Ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, je podľa článku 88

ods. 3 ZES protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v tomto prípade legitímnu dôveru

v zákonnosť jej poskytnutia. Ani dotknutý členský štát, ani dotknutý subjekt sa nemôžu

dovolávať zásady právnej istoty ako prekážky vrátenia pomoci, keďže riziko vnútroštátneho

sporu bolo možné predpokladať už od jej poskytnutia.

Zrušenie protiprávnej pomoci jej vymáhaním je logickým následkom konštatovania jej

protiprávnosti. Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim

konkurentom, a nastolí sa nanovo skoršia situácia, existujúca pred poskytnutím pomoci.

Pokiaľ ide o opatrenie pomoci poskytnutej vo forme zníženia dane, navrátenie

do pôvodného stavu umožňuje, v štádiu vymáhania pomoci vnútroštátnymi orgánmi

zohľadniť len daňové zaobchádzanie, v prípade potreby výhodnejšie ako podľa všeobecného

práva, poskytnuté pri neexistencii protiprávnej pomoci a podľa vnútroštátnych noriem

zlučiteľných s právom spoločenstva na základe skutočne vykonanej operácie. Ďalej uvádza,

že článok 87 a nasl. ZES, článok 14, nariadenia č. 659/1999, ako aj zásady ochrany legitímnej

dôvery, právnej istoty a proporcionality, nemôžu brániť vnútroštátnemu opatreniu, ktoré

5

nariaďuje vrátenie pomoci v rámci výkonu rozhodnutia komisie, ktorá túto pomoc

kvalifikovala ako nezlučiteľnú so spoločným trhom, a ktorej skúmanie vzhľadom na tie isté

ustanovenia a všeobecné zásady neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jej

platnosť. Dodáva, že v súlade s komunitárnym právom upravuje vnútroštátne právo

poskytnutie štátnej pomoci v zákone o štátnej pomoci a odpustenie dane podľa tohto zákona

je považované za nepriamu štátnu pomoc. Tvrdí, že z dokazovania je nesporné, že komisia

v bode 155 rozhodnutia dospela k záveru, že Slovenská republika protiprávne poskytla štátnu

pomoc odpísaním daňového dlhu v prospech F. K., a. s., a porušila článok 88 ods. 3 ES.

Uvádza, že hodnotenie rozhodnutia Európskej komisie vnútroštátnym súdom neprislúcha,

teda vnútroštátne súdy sú povinné rešpektovať rozhodnutie Komisie. Pokiaľ Komisia

vyhodnotila správu audítorskej spoločnosti ako nedôveryhodnú a zaujala k otázke výhodnosti

vyrovnacieho konania negatívne stanovisko, odvolací súd bol povinný rešpektovať jej závery

a nemal o tejto otázke vyslovovať vlastné úsudky a hodnotenia, pretože na takúto prieskumnú

činnosť nemal právomoc.

Ak súdy mali pochybnosti o správnosti rozhodnutia Komisie, ktoré tvorí základ

uplatňovaného nároku, mali možnosť postupovať v zmysle oznámenia komisie k efektívnemu

vykonávaniu rozhodnutí komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene

poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc. Z tohto oznámenia cituje: „V prípade, že príjemca pomoci

napadne vykonanie rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto

rozhodnutie je protiprávne, vnútroštátny sudca musí v súlade s čl. 234 ZES požiadať Súdny

dvor o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia. Tvrdí, že mimoriadne

dovolanie je jediným prostriedkom, ktorým možno zabezpečiť realizáciu rozhodnutia komisie

zo 7. júna 2006.

Na záver uviedol, že súdy tým, že nerešpektovali ustanovenia komunitárneho práva,

ako aj tým, že nerešpektovali jednoznačné znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci,

vec po právnej stránke nesprávne posúdili, ak namiesto tohto, aby žalobe vyhoveli, túto

nedôvodne a v rozpore zo zákonom zamietli.

K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril žalobca v tom smere,

že nemá žiadne pripomienky a súhlasí s vyjadrenými právnymi závermi.

Žalovaný sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu vyjadril a navrhol, aby dovolací

súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol. Žalovaný

6

sa stotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov, považuje ich za zákonné, vecne správne,

vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a založené na správnom právnom

posúdení veci. Uvádza, že zásadná otázka, ktorou sa musí dovolací súd zaoberať,

je, či sa na vyrovnacie konanie môžu aplikovať normy komunitárneho práva, týkajúce sa

štátnej pomoci. Vyrovnacie konanie sa začalo dňa 7. marca 2004. Dňom 1. mája 2004

sa S. stala členským štátom EÚ a zmluvnou stranou zmlúv, na ktorých je únia založená. Preto

tvrdí, že nakoľko vyrovnacie konanie žalovaného bolo začaté pred vstupom SR do ES/EÚ,

vylučuje aplikáciu právnych noriem komunitárneho práva na danú vec a rovnako to vylučuje,

aby súdy pri výklade noriem komunitárneho práva vychádzali z rozhodnutí Súdneho dvora

ES. Krajský súd Košice uznesením sp. zn. -17 zo dňa 29. apríla 2004 povolil

vyrovnanie. Tvrdí, že v čase, keď žalovaný podal návrh na vyrovnanie a súd vyrovnanie

povolil, žiaden platný a účinný právny predpis nepovažoval súhlas správcu dane

s vyrovnaním za štátnu pomoc. Na základe tohto vyrovnacieho konania potom došlo

k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky správcu dane a k zániku tej časti pohľadávky, ktorú

dlžník – žalovaný podľa obsahu vyrovnania nebol povinný plniť. Poukázal tiež na list

štátneho tajomníka ministerstva financií SR č. MF/881/2005-83 zo dňa 2. augusta 2005,

ktorým, okrem iného, oznámil Komisii, že správca dane nepovažoval vyrovnanie za formu

štátnej pomoci. Pre absenciu akejkoľvek právnej úpravy, ktorá by vyrovnanie považovala

za štátnu pomoc, žalovaný nemal vedomosť o tom, že by postup správcu dane v konkurznom

konaní mohol byť posudzovaný ako štátna pomoc. Žalovaný nikdy o žiadnu štátnu pomoc

štátne orgány nežiadal, a ani nevyvíjal kroky smerujúce k je získaniu.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ), bez nariadenia pojednávania

podľa , skúmal najskôr podmienky konania o mimoriadnom dovolaní

podľa ust. až 243h

Podľa ust. , ak generálny prokurátor na základe podnetu

účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím

súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

7

Podľa ust. , mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu

výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím

alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím, súdu namieta.

Podľa ust. , mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, alebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, alebo rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa ust. , mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor

na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa ust. , v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných

náležitostiach podania ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.

Dovolací súd zistil, že mimoriadne dovolanie všetky zákonom požadované procesné

náležitosti a podmienky konania na rozhodnutie dovolacieho súdu spĺňa.

Podľa ust. , v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde ( až ), ak tento zákon

neustanovuje niečo iné.

Objektívny postup súdov sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že jeho rozhodnutie obsahuje (musí) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasne má každý

účastník občianskeho súdneho konania právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad

dotknutej právnej normy, ktorá je v súlade s , čo je základným predpokladom

pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora aj najvyšší súd ako súd dovolací, ktorého úlohou bolo posúdiť,

či oba inštančné súdy ich rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je akceptovateľná

a udržateľná.

8

Podľa ustanovenia , ak generálny prokurátor na základe podnetu

účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní z popísaného skutkového stavu

vyvodil, že súdy nerešpektovali jednak ustanovenia komunitárneho práva a jednoznačné

znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, keď vec po právnej stránke nesprávne posúdili

( ).

Podľa , mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci.

V konaní nebolo sporným, že Komisia európskych spoločenstiev rozhodnutím zo dňa

7. júla 2006 o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej Slovenskou

republikou v prospech F. K., a.s., prijala rozhodnutie, podľa ktorého: Štátna pomoc, ktorú S.

poskytla v prospech F. K., a.s., vo výške 416 515 990 SK, nie je zlučiteľná so spoločným

trhom (čl. 1). Slovenská republika prijme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne

poskytnutej pomoci uvedenej v čl. 1 od príjemcu späť (čl. 2 ods. 1).

V konaní sa žalobca domáhal žalobou ( ) voči žalovanému

zaplatenia 416 240 071 Sk, s príslušenstvom, titulom vrátanie štátnej pomoci, ktorú

žalovanému poskytla S. ako realizáciu vyššie uvedeného rozhodnutia komisie od jej príjemcu

F. K., a.s., späť.

Rozhodnutie komisie je sekundárnym prameňom komunitárneho práva a právo

každého členského štátu musí byť vykladané v súlade s právom komunitárnym, pričom

národné štáty si zachovávajú určitú autonómiu.

Komunitárne právo je však bez ďalšieho nadriadené právom členských štátov, medzi

ktorými nesmie byť rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym právom a právom

vnútroštátnym, by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva, ku ktorému však došlo

9

až okamžikom pristúpenia Slovenskej republiky a EÚ a ES k plnej integrácii európskeho

práva do práva slovenského.

Rozhodnutie Komisie tak možno považovať za akt sekundárneho komunitárneho

práva, ktoré je záväzným riešením konkrétneho prípadu. Rozhodnutie je však individuálne,

pokiaľ sa jedná o okruh svojich účastníkov, jeho konkrétneho obsahu, ako aj pôsobnosti

vecnej, teritoriálnej i časovej.

V súdnom konaní presadzovanie a rozhodnutia Komisie sa použije podľa judikatúry

ESD právneho poriadku členského štátu, na území ktorého sa rozhodnutie Komisie

presadzuje. Právo členského štátu sa aplikuje aj pre presadzovanie vnútroštátnych následkov

porušením európskeho súťažného práva.

Podľa konštantnej judikatúry ESD je národný právny poriadok členského štátu

rozhodný pre posúdenie otázky právnych následkov v spore o vrátenie štátnej podpory podľa

čl. 88 ods. 3) ZES. Európsky súdny dvor uvádza, že členské štáty musia podľa svojho

národného práva dovodiť následky vyplývajúce z rozporu s komunitárnym právom

po opatrení, ktorým štátna podpora bola poskytnutá, a to pre jeho platnosť.

Prvotné je porušenie komunitárneho práva, resp. rozpor s ním. Národný právny

poriadok potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky tento stav má.

Takto zistené následky sa netýkajú len vydania podpory, ale tiež platnosti opatrenia,

na základe ktorého táto podpora bola poskytnutá. Tieto nároky sa predovšetkým týkajú

vzťahu členského štátu ako poskytovateľa podpory a príjemcu podpory. Aplikácia národného

práva nesmie zabrániť vo vymáhaní komunitárne predpísaného vymáhania pohľadávok,

pretože ide o realizáciu rozhodnutia Komisie v členskom štáte v zmysle čl. 87 ZES.

V prejednávanej veci ide o vymáhanie štátnej podpory od jej príjemcu, označenej

rozhodnutím Komisie ako protiprávnej. Rozhodnutie Komisie sa v taktom prípade však stáva

len právnym základom žaloby na plnenie voči príjemcovi štátnej podpory. Rozhodnutie

Komisie je tak len dôkazným prostriedkom v konaní o tejto žalobe. Súd členského štátu

v konaní o žalobe na vrátenie štátnej podpory tak postupuje podľa vlastného procesného

predpisu, v danej veci podľa . V sporovom konaní o vrátenie

štátnej podpory tak vykonáva riadne dokazovanie a pre otázku miery „záväznosti“

rozhodnutia Komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom zodpovedanie

10

tejto otázky sa môže v konaní pred Komisiou a v konaní pred všeobecným súdom podstatne

odlišovať. Ďalším dôležitým dôvodom pre odlišnosť zisťovania skutkového stavu je úplne

rozdielny charakter konania pred medzi oboma rozdielnymi orgánmi. Zatiaľ čo konanie pred

Komisiou je svojim charakterom správnym procesom, konanie pred civilným súdom je

konaním sporovým so všetkými dôsledkami. Pokiaľ v konaní pred Komisiou nemal príjemca

štátnej podpory ani postavenie vedľajšieho účastníka, má v občianskom súdnom konaní

postavenie účastníka občianskeho súdneho konania na strane žalovaného. Žalovaný je preto

nielen oprávnený tvrdiť, ale aj navrhovať dôkazy pre jeho tvrdenia. Národný súd ako

nezávislý orgán súdnej moci tak rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci, ktorý

môže byť úplne odlišný od zistení Komisie, ako právneho základu pre vymáhanie štátnej

podpory od jej prijímateľa.

Mimoriadnym dovolaním je rozhodnutiam oboch inštančných súdov vytýkané,

že nerešpektovali ustanovenia komunitárneho práva, ako aj tým, že nerešpektovali

jednoznačné znenie a , v znení zmien

a doplnkov.

Dovolací súd sa preto musel predovšetkým zaoberať splnením prvotného dovolacieho

dôvodu, a to porušenia komunitárneho práva, resp. rozporu s ním, oboma inštančnými súdmi.

Ako generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uvádza, v zásade platí, že

všeobecný súd je povinný aplikovať a interpretovať ustanovenia právnych predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať

z toho, že má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu aj ochranu zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Ďalej

uvádza, že pri výkone súdnej moci je treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva EÚ

tak, ako je podávaná ESD.

Jedným z najvýznamnejších a najčastejšie aplikovaných všeobecných právnych

princípov uplatňujúcich v komunitárnom práve je neprípustnosť akejkoľvek diskriminácie.

Ďalšie princípy, ktorých dosah nie je len procesný, boli formulované rozhodnutiami ESD,

napr. zásadu lex posterior dorogat priori, zásadu dobrých mravov, právnej istoty, zásadu

retroaktivity, princíp oprávnenej dôvery, právo na obhajobu, princíp legality, princíp

hierarchie noriem, princíp práva na súdny prieskum.

11

Z rozhodnutia Komisie vyplýva, že v konaní dospela k záveru, že S. protiprávne

poskytla odpísanie daňového dlhu v prospech F. K., a.s., a porušila článok 88 ods. 3 ZES,

ktorá pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom na základe žiadnej výnimky. Ďalej je

v závere, že napriek tomu, že realizácia odpisu daňovým úradom bola pozastavená do

ukončenia tohto konania pred Komisiou, dospela Komisia k záveru, že výhoda pre príjemcu

vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať časti svojich pohľadávok, a tým

poskytnúť pomoc príjemcovi. Týmto momentom bolo nadobudnutie účinnosti dohody

s veriteľmi dňa 23. júla 2004. Výhoda príjemcu voči konkurentom spočívala v skutočnosti, že

od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky. Ďalej Komisia v závere

rozhodnutia uvádza, „aby bol obnovený stav ex ante, štátna pomoc musí byť vymáhaná späť“.

V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor uvádza, že základ uplatneného nároku bol

daný rozhodnutím Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, pričom podľa § 26

ods. 1 a 2, zákona o štátnej pomoci na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej pomoci

je poskytovateľ povinný vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci

vrátane úroku.

Dňa 21. júla 2006 bola Okresnému súdu Košice II doručená žaloba v právnej

veci žalobcu Daňový úrad Košice IV. proti žalovanému F. K., a.s.,

o zaplatenie 416 515 990 Sk (13 825 797,981 Eur), po zmene návrhu 416 240 071 Sk

(13 813 639,148 Eur) s príslušenstvom, titulom vrátenia neoprávnene poskytnutej štátnej

pomoci. V návrhu uviedol, že Krajský súd v Košiciach ako súd konkurzný uznesením č. k.

-17 zo dňa 29. apríla 2004 povolil vyrovnanie dlžníka F. K., a.s. Žalobca v stanovenej

lehote prihlásil do vyrovnacieho konania svoju pohľadávku vo výške 640 793 831 Sk. Na

vyrovnacom pojednávaní konanom dňa 9. júla 2004 žalobca ako oddelený veriteľ dlžníka

v zmysle , , o konkurze a vyrovnaní, v znení neskorších

predpisov, hlasoval za prijatie návrhu na vyrovnanie. Uznesením konkurzného súdu č. k. 3V

1/04-31 zo dňa 14. júna 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. júla 2004, bolo

vyrovnanie dlžníka F. K., a.s. potvrdené. Žalovaný v tom čase dlžník bol povinný podľa tohto

uznesenia zaplatiť Slovenskej republike – Daňovému riaditeľstvu SR, zastúpeného Daňovým

úradom Košice IV, 35% z jeho prihlásenej pohľadávky, t. j. sumu 224 227 841 Sk, ktorú

čiastku žalovaný žalobcovi uhradil.

V zmysle , o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov, správca dane odpíše časť pohľadávky vo výške 416 515 990 Sk

12

na základe právoplatného uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania, ak podľa tohto uznesenia

dlžník splnil svoje povinnosti úplne a včas. Komisia Európskych spoločenstiev v Bruseli dňa

07. 06. 2006 vydala Rozhodnutie o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej

Slovenskou republikou v prospech F. K., a.s. (konečné znenie K(2006)2082).

V zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES pomoc poskytnutá zo strany členského štátu

alebo zo štátnych prostriedkov v akejkoľvek forme, ktorá narušuje alebo hrozí narušením

hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov,

sa považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými

štátmi. Komisia posúdila odpísanie dlhu odporcovi navrhovateľom za formu použitia štátnych

prostriedkov. V rozhodnutí Komisie v časti VII. bod 155 sa uvádza, že Slovenská republika

protiprávne poskytla odpísanie daňového dlhu. Komisia označila pomoc za nezlučiteľnú

so spoločným trhom na základe žiadnej výnimky ustanovenej v Zmluve o ES. Zároveň bol

prijatý záver, že výhoda pre odporcu vznikla v momente, keď žalobca – daňový úrad rozhodol

sa vzdať časti svojich pohľadávok, a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Za moment

poskytnutia štátnej pomoci označila Komisia deň 23. 07. 2004. Výhoda žalovaného -

príjemcu štátnej pomoci spočívala v skutočnosti, že od neho žalobca - poskytovateľ štátnej

pomoci nevymáhal svoje daňové pohľadávky.

Obsahom spisu je aj rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2206 o štátnej pomoci

č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech F. K. a.s., ktorá

pomoc mala byť poskytnutá neoprávnene.

V Čl. VI. Hodnotenie, ods. 1. Právomoc komisie, bod 61) rozhodnutia Komisie

sa uvádza: „Keďže časť udalostí relevantných pre tento prípad sa odohrala pred vstupom

Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, Komisia musela najprv určiť, či má

právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením“. V bode 62) rozhodnutia Komisie sa

uvádza: “Opatrenia, ktoré boli uvedené do účinnosti pred pristúpením a nie sú uplatniteľné

po pristúpení, Komisia nemôže skúmať ani na základe takzvaného dočasného mechanizmu,

ktorý upravuje bod 3 prílohy IV Zmluvy o pristúpení, ani podľa postupov stanovených

v článku 88 ZES. Zmluva o pristúpení ani ZES nevyžadujú, ani nesplnomocňujú Komisiu,

aby preskúmala tieto opatrenia.“ V bode 63) rozhodnutia Komisie sa uvádza: “Na druhej

strane, opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne spadajú podľa ZES do právomoci

Komisie. Pre určenie času, kedy bolo určité opatrenie uvedené do činnosti, sa ako relevantné

13

kritérium používa právne záväzný akt, ktorým príslušný vnútroštátny orgán poskytuje

pomoc“.

Komisia pri zisťovaní právomoci dospela k záveru, že právomoc Komisie posudzovať

sporné opatrenie podľa článku 88 ZES má, pretože rozhodnutie príslušného orgánu odpísať

časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď daňový úrad súhlasil s vyrovnaním

navrhnutým príjemcom – dlžníkom.

Pri skúmaní dovolacích dôvodov mimoriadneho dovolania Najvyšší súd SR však

dospel k úplne inému skutkovému základu potrebného pre vecne správne rozhodnutie

o podanom mimoriadneho dovolania.

V prvom rade je potrebné poukázať na odlišnú procesnú situáciu, keď národný súd

rozhoduje o uplatnenom nároku v sporovom konaní ako nezávislý orgán súdnej moci

na základe úplne iného skutkového stavu veci, a to opísania rozhodujúcich skutočností

a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca v žalobnom návrhu dovoláva a následného

dokazovania v sporovom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. V konaní pred Komisiou žalovaný nemal postavenie účastníka tohto konania,

aj keď Komisia nepriamo rozhodovala o jeho povinnostiach vo vzťahu k Slovenskej

republike, ktorej Komisia, mimo iného, uložila povinnosť Slovenskej republike neoprávnene

poskytnutú štátnu pomoc voči F., a.s., K. vymáhať.

Základ právnej úpravy vrátenia protiprávnej pomoci je obsiahnutý v Nariadení Rady

ES č. 659/1999 zo dňa 22. marca 1999, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie

článku 88 ZES. Podľa čl. 14 ods. 3 citovaného nariadenia má členský štát povinnosť

„vymáhanie realizovať bez meškania a v súlade s postupmi vnútroštátneho práva daného

členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité vykonanie rozhodnutia Komisie.

Na tento účel a v prípade konania na národných súdoch dané členské štáty podniknú všetky

potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch bez dopadu

na právo spoločenstva“.

Podľa dôvodov žalobného návrhu bol základ uplatneného nároku daný rozhodnutím

Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorá v súlade s ustanovením § 26

zákona o štátnej pomoci bola právnym základom pre vznik povinnosti žalobcu ako

14

poskytovateľa vymáhať a povinnosti žalovaného ako príjemcu zaplatiť sumu zodpovedajúcu

neoprávnenej štátnej pomoci vrátane úroku.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje, že povinnosť zabezpečiť

prednosť komunitárneho práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne orgány podľa ich

pôsobnosti, t. j. pre zákonodarcu zahŕňa povinnosť zrušiť nezlučiteľnú vnútroštátnu právnu

normu, pre štátnu správu zákaz takúto normu aplikovať a pre sudcu zákaz takejto norme

priznať akékoľvek právne účinky. Ďalej uvádza, že, ak teda súdy oboch inštančných stupňov

mali pochybnosti o správnosti rozhodnutia Komisie, ktoré tvorí základ uplatňovaného nároku,

mali možnosť postupovať v zmysle oznámenia Komisie k efektívnemu vykonávaniu

rozhodnutí Komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú

a nezlučiteľnú pomoc (2007/C 272/05) uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie

dňa 15. novembra 2007. V zmysle citovaného oznámenia v prípade, že príjemca pomoci

napadne vykonanie rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto

rozhodnutie je protiprávne, vnútroštátny sudca musí v súlade s čl. 234 ZES požiadať súdny

dvor o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia.

Dovolací súd poukazuje, že v prejednávanej veci rozhodnutím Komisie nebolo

žalovanému uložené žiadne plnenie a žalovaný ani nemohol spochybniť toto rozhodnutie.

Nebol preto dôvod, aby vnútroštátny sudca požiadal ESD o prejudiciálne konanie o platnosti

takéhoto rozhodnutia. V tejto súvislosti treba poznamenať, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona

č. v znení zmien a doplnkov je právnym nezmyslom, pretože vnútroštátny

sudca rozhoduje o žalobe poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej

príjemcovi o jej vrátenie, a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia postupom podľa

Je nepochybné, že posúdenie, či v konkrétnom prípade je, alebo nie je poskytnutá

štátna pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, prislúcha Komisii. Slovenská republika sa

od 1. mája 2004 stala členským štátom Európskej únie. V prejednávanej veci, k neoprávnene

poskytnutej štátnej pomoci malo dôjsť vo vyrovnacom konaní vedenom na majetok dlžníka

F. a.s., K., pod sp. zn. .

Vyrovnacie konanie bolo začaté dňa 7. marca 2004, kedy došiel konkurznému súdu

návrh dlžníka F., a.s., K. na jeho začatie a bolo mu pridelená sp. zn. . Úprava

konkurzu a vyrovnania je obsiahnutá v , v znení zmien a doplnkov (v

15

ďalšom texte „ZKV“). Na konanie o podanom návrhu na vyrovnanie sa tak vzťahuje právna

úprava ZKV v čase jeho začatia, teda 8. marca 2004. Vymedzenie účelu ZKV spolu s určením

jeho cieľu je základným východiskom pre výklad ustanovení zákona (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 2).

K usporiadaniu majetkových pomerov dlžníka, ktorý sa dostal do úpadku, tak možno len

zákonom stanoveným postupom, a to buď konaním vyrovnacím alebo konaním konkurzným.

Podľa § 66g ods. 1 veta prvá ZKV, v prípade, že dlžník, ktorý je podnikateľom,

je nepretržite počas 60 dní v predĺžení, je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu alebo

na vyrovnanie. V prejednávanej veci žalovaný ako dlžník návrh na vyrovnanie podal dňa

8. marca 2004, ktorým dňom nastali účinky podania návrhu (§ 49 ods. 1 ZKV). Konkurzný

súd uznesením č. k. zo dňa 29. apríla 2004 vyrovnanie dlžníka povolil a nastali tak

účinky povolenia vyrovnania (§ 52 ZKV). Následne konkurzný súd uznesením č. k. X. zo dňa

14. júla 2004 potvrdil vyrovnanie dlžníka F. K., a.s., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.

júla 2004.

Podľa § 63 ods. 1 ZKV, ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo

právoplatnosť a dlžník úplne a včas svoje povinnosti splnil, zaniká jeho povinnosť splniť

veriteľom časť záväzku, na ktorej nebol povinný podľa obsahu vyrovnania, a to aj vtedy, ako

hlasovali proti prijatiu vyrovnania alebo sa hlasovaní nezúčastnili. V konaní nebolo sporným,

že predpoklady tohto účinku v potvrdení vyrovnania žalovaný ako dlžník splnil.

Za uvedeného skutkového stavu tak došlo k zániku časti pohľadávky žalobcu v súlade

so ZKV, ktorý je totiž zákonom nielen procesným, pretože obsahuje ustanovenia, či už

súkromného, alebo čiastočne aj verejného práva. Inštančné súdy tak v súlade s ustanovením

pri rozhodovaní o žalobnom návrhu vychádzali z právoplatného

rozhodnutia konkurzného súdu. Nad rámec potreby odôvodnenia rozhodnutia dovolací súd

uvádza, že sekundárne právo EÚ upravuje cezhraničné konkurzy. V posudzovanej veci boli

preto vnútroštátne súdy povinné aplikovať národnú právnu úpravu konkurzného (úpadkového,

insolvenčného práva). Vstupom Slovenskej republiky do EÚ tak nedošlo k zmene zákonov

v súdnych konaniach už začatých pred vstupom do EÚ (zásada dobrých mravov, zásada,

právnej istoty, zásada retroaktivity). Oba inštančné súdy, uznávajúc tieto princípy

komunitárneho práva, si tieto princípy v svojich rozhodnutiach plne osvojili, rozhodnutia

náležite aj odôvodnili.

16

Na základe uvedených dôvodov, dovolací súd mimoriadne dovolanie podľa

ustanovenia zamietol.

Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania podľa ustanovenia

za dva úkony právnej pomoci a k tomu prislúchajúcu paušálnu náhradu

hotových výdavkov, spolu v sume 66 804, 60 Eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 26. novembra 2009

JUDr. Štefan Š a t k a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M. B.