Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
306/375950.198fb0.pdf
PDF · 168.45 KB
No categories available
5MObdo/3/2009
Najvyšší súd5MObdo/3/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Štefana Šatku a členov JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej, v právnej
veci žalobcu: Slovenská republika, Ministerstvo financií SR, Daňový úrad Košice IV,
Južná trieda 8, 040 01 Košice,, proti žalovanému: F. K., a. s., T., X., zastúpeným JUDr. M.
W., advokátom, F., X., o zaplatenie 13 825 797,981 Eur (416 515 990 Sk) s príslušenstvom,
na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Košice II č. k. 34Cb/338/2006-85 zo 6. júla 2007 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob/155/2007-186 z 21. apríla 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške
66 804,60 Eur na účet právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 34Cb/338/2006-85 z 11. júna 2007 žalobu
v časti istiny 416 240 071 Sk spolu so 7,55% ročným úrokom z omeškania od 23. júla 2004
2
zamietol. V prevyšujúcej časti istiny a úrokov z omeškania konanie zastavil a žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 416 515 990 Sk s príslušenstvom, titulom neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci.
Žalobca svoju žalobu oprel o rozhodnutie Komisie európskych spoločenstiev zo dňa
7. júna 2006. Podľa čl. 249 ods. 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, rozhodnutie
je vo svojej celistvosti záväzné pre toho, komu je určené. Súd zistil, že pre žalovaného priamo
z rozhodnutia nevyplývajú žiadne povinnosti. Zo záverov rozhodnutia Komisie vyplýva,
že výhoda pre príjemcu vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať sa časti
svojich pohľadávok a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Výhoda príjemcu voči konkurentom
spočívala v skutočnosti, že od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky.
Pre rozhodovanie súdu je dôležité, že daňový nedoplatok ako záväzok žalovaného voči
žalobcovi zanikol priamo zo zákona právoplatnosťou uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania.
Vydaním rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci nevznikla nová pohľadávka žalobcu proti
žalovanému. V prejednávanej veci vyhlásila Komisia, že momentom poskytnutia pomoci bolo
hlasovanie zástupcu daňového úradu vo vyrovnacom konaní. Pokiaľ žalobca v konaní pred
vyrovnacím súdom konal spôsobom, ktorý predpokladá Ústava (č. 2 ods. 2), u žalovaného
nemohla byť splnená podmienka vedomosti (§ 26 ods. 23 zákona o štátnej pomoci) o tom,
že dochádza k poskytovaniu štátnej pomoci, pretože žiadny právny predpis takéto konanie
správcu dane neposudzoval ani neposudzuje ako poskytovanie štátnej pomoci. Preto súd
dospel k záveru, že nie je možné oprieť návrh na vydanie konštitutívneho rozhodnutia
o tvrdenie, že je to povinnosť, ktorá žalovanému vyplýva zo zákona.
Na odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu Krajský súd v Košiciach
ako súd odvolací rozsudkom č. k. 2Cob/155/2007-186 z 21 apríla 2008 potvrdil napadnutý
rozsudok a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania
vo výške 6 036 413 Sk. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu. Medzi účastníkmi konania nie je
a ani nebolo sporné, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako súdu konkurzného
sp. zn. 3V 1/04-31, ktorým bolo potvrdené vyrovnanie žalovaného, nadobudlo právoplatnosť
23. júla 2004. Na základe tohto zaplatil žalovaný všetkým svojim veriteľom sumu určenú
3
v rozhodnutí o potvrdení vyrovnania, žalobcovi čiastku 224 277 840 Sk. Uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3V 1/04-18 zo dňa 30. decembra 2004, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 11. januára 2005 bolo vyrovnacie konanie žalovaného vyhlásené
za skončené. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil, že žalovaný
o žiadnu štátnu pomoc príslušné štátne orgány nežiadal a nevyvíjal kroky smerujúce k jej
získaniu. Žalovaný preukázal, že vyrovnanie s uspokojením veriteľov, vrátane žalobcu,
v rozsahu 35 % ich pohľadávok bolo jednoznačne najvýhodnejším riešením. Tvrdenia
žalobcu, odkazujúce na závery Komisie, v zmysle ktorých vyrovnanie v porovnaní
s konkurzom alebo daňovou exekúciou neviedlo k najlepšiemu výsledku pre štát, sú zjavne
nepodložené, pričom Komisia pri nich nerešpektovala ustanovenia vnútroštátneho práva
upravujúce kolíziu konkurzného a exekučného konania. Komisia v odôvodnení svojho
rozhodnutia vychádzala z toho, že predaj aktív v konkurznom konaní by so všetkou
pravdepodobnosťou viedol k vyššiemu výnosu pre veriteľov. Vzhľadom na to, že daňový úrad
by bol uspokojený v prvej skupine ako oddelený veriteľ a navyše by získal väčšinu výnosu
rozdeleného v druhej skupine. Komisia zastáva názor, že takmer celý výnos získaný
v konkurze by šiel v prospech daňového úradu.
Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalobca v konaní
nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by dosvedčil opodstatnenosť svojho práva, a preto
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Na podnet žalobcu generálny prokurátor Slovenskej republiky proti uvedeným
rozhodnutiam oboch inštančných súdov podal mimoriadne dovolanie.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uvedené rozsudky
zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 Eur so 7,55 %-ročným
úrokom od 23. júla 2004 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.
Uviedol, že súdy pri konkurencii komunitárneho a vnútroštátneho práva mali pri
posudzovaní základu nároku rešpektovať právo komunitárne. Tvrdí, že základ uplatneného
nároku bol daný rozhodnutím Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorá
v súlade s ust. § 26 zákona o štátnej pomoci bola právnym základom pre vznik povinnosti
4
poskytovateľa vymáhať a povinnosti príjemcu zaplatiť sumu zodpovedajúcu neoprávnenej
štátnej pomoci vrátane úroku. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 18. júla 2007
vo veci C – 119/05, z ktorého vyplýva, že právo spoločenstva bráni použitiu zásady prekážky
veci právoplatne rozsúdenej, pokiaľ táto zásada bráni vráteniu štátnej podpory, ktorá bola
poskytnutá v rozpore s právom spoločenstva. Tiež na rozsudok zo 17. decembra 1970 vo veci
X. I. H., že voči právu prameniacemu zo Zmluvy ako nezávislého zdroja práva, nemožno
z dôvodu jeho špecifickej a jedinečnej povahy odporovať na základe vnútroštátneho právneho
prepisu cestou súdnych orgánov bez tohto, aby nestratilo svoj komunitárny charakter, a aby
nebol spochybnený právny základ samotného Spoločenstva.
Zdôrazňuje, že právny titul a povinnosť vymáhať štátnu pomoc vznikol pre
poskytovateľa na základe právoplatného rozhodnutia komisie, a ak je vnútroštátny súd
konfrontovaný s neoprávnene poskytnutou štátnou pomocou, musí z takejto neoprávnenosti
vyvodiť právne dôsledky. Musí preto v zásade nariadiť úplné vrátenie neoprávnenej štátnej
pomoci, a to buď na základe vnútroštátnych predpisov, alebo na základe právnych noriem
spoločenstva. V opačnom prípade sa uplatní zodpovednosť štátu za porušenie komunitárneho
práva.
Ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, je podľa článku 88
ods. 3 ZES protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v tomto prípade legitímnu dôveru
v zákonnosť jej poskytnutia. Ani dotknutý členský štát, ani dotknutý subjekt sa nemôžu
dovolávať zásady právnej istoty ako prekážky vrátenia pomoci, keďže riziko vnútroštátneho
sporu bolo možné predpokladať už od jej poskytnutia.
Zrušenie protiprávnej pomoci jej vymáhaním je logickým následkom konštatovania jej
protiprávnosti. Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim
konkurentom, a nastolí sa nanovo skoršia situácia, existujúca pred poskytnutím pomoci.
Pokiaľ ide o opatrenie pomoci poskytnutej vo forme zníženia dane, navrátenie
do pôvodného stavu umožňuje, v štádiu vymáhania pomoci vnútroštátnymi orgánmi
zohľadniť len daňové zaobchádzanie, v prípade potreby výhodnejšie ako podľa všeobecného
práva, poskytnuté pri neexistencii protiprávnej pomoci a podľa vnútroštátnych noriem
zlučiteľných s právom spoločenstva na základe skutočne vykonanej operácie. Ďalej uvádza,
že článok 87 a nasl. ZES, článok 14, nariadenia č. 659/1999, ako aj zásady ochrany legitímnej
dôvery, právnej istoty a proporcionality, nemôžu brániť vnútroštátnemu opatreniu, ktoré
5
nariaďuje vrátenie pomoci v rámci výkonu rozhodnutia komisie, ktorá túto pomoc
kvalifikovala ako nezlučiteľnú so spoločným trhom, a ktorej skúmanie vzhľadom na tie isté
ustanovenia a všeobecné zásady neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jej
platnosť. Dodáva, že v súlade s komunitárnym právom upravuje vnútroštátne právo
poskytnutie štátnej pomoci v zákone o štátnej pomoci a odpustenie dane podľa tohto zákona
je považované za nepriamu štátnu pomoc. Tvrdí, že z dokazovania je nesporné, že komisia
v bode 155 rozhodnutia dospela k záveru, že Slovenská republika protiprávne poskytla štátnu
pomoc odpísaním daňového dlhu v prospech F. K., a. s., a porušila článok 88 ods. 3 ES.
Uvádza, že hodnotenie rozhodnutia Európskej komisie vnútroštátnym súdom neprislúcha,
teda vnútroštátne súdy sú povinné rešpektovať rozhodnutie Komisie. Pokiaľ Komisia
vyhodnotila správu audítorskej spoločnosti ako nedôveryhodnú a zaujala k otázke výhodnosti
vyrovnacieho konania negatívne stanovisko, odvolací súd bol povinný rešpektovať jej závery
a nemal o tejto otázke vyslovovať vlastné úsudky a hodnotenia, pretože na takúto prieskumnú
činnosť nemal právomoc.
Ak súdy mali pochybnosti o správnosti rozhodnutia Komisie, ktoré tvorí základ
uplatňovaného nároku, mali možnosť postupovať v zmysle oznámenia komisie k efektívnemu
vykonávaniu rozhodnutí komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene
poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc. Z tohto oznámenia cituje: „V prípade, že príjemca pomoci
napadne vykonanie rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto
rozhodnutie je protiprávne, vnútroštátny sudca musí v súlade s čl. 234 ZES požiadať Súdny
dvor o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia. Tvrdí, že mimoriadne
dovolanie je jediným prostriedkom, ktorým možno zabezpečiť realizáciu rozhodnutia komisie
zo 7. júna 2006.
Na záver uviedol, že súdy tým, že nerešpektovali ustanovenia komunitárneho práva,
ako aj tým, že nerešpektovali jednoznačné znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci,
vec po právnej stránke nesprávne posúdili, ak namiesto tohto, aby žalobe vyhoveli, túto
nedôvodne a v rozpore zo zákonom zamietli.
K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril žalobca v tom smere,
že nemá žiadne pripomienky a súhlasí s vyjadrenými právnymi závermi.
Žalovaný sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu vyjadril a navrhol, aby dovolací
súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol. Žalovaný
6
sa stotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov, považuje ich za zákonné, vecne správne,
vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a založené na správnom právnom
posúdení veci. Uvádza, že zásadná otázka, ktorou sa musí dovolací súd zaoberať,
je, či sa na vyrovnacie konanie môžu aplikovať normy komunitárneho práva, týkajúce sa
štátnej pomoci. Vyrovnacie konanie sa začalo dňa 7. marca 2004. Dňom 1. mája 2004
sa S. stala členským štátom EÚ a zmluvnou stranou zmlúv, na ktorých je únia založená. Preto
tvrdí, že nakoľko vyrovnacie konanie žalovaného bolo začaté pred vstupom SR do ES/EÚ,
vylučuje aplikáciu právnych noriem komunitárneho práva na danú vec a rovnako to vylučuje,
aby súdy pri výklade noriem komunitárneho práva vychádzali z rozhodnutí Súdneho dvora
ES. Krajský súd Košice uznesením sp. zn. 3 V 1/04-17 zo dňa 29. apríla 2004 povolil
vyrovnanie. Tvrdí, že v čase, keď žalovaný podal návrh na vyrovnanie a súd vyrovnanie
povolil, žiaden platný a účinný právny predpis nepovažoval súhlas správcu dane
s vyrovnaním za štátnu pomoc. Na základe tohto vyrovnacieho konania potom došlo
k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky správcu dane a k zániku tej časti pohľadávky, ktorú
dlžník – žalovaný podľa obsahu vyrovnania nebol povinný plniť. Poukázal tiež na list
štátneho tajomníka ministerstva financií SR č. MF/881/2005-83 zo dňa 2. augusta 2005,
ktorým, okrem iného, oznámil Komisii, že správca dane nepovažoval vyrovnanie za formu
štátnej pomoci. Pre absenciu akejkoľvek právnej úpravy, ktorá by vyrovnanie považovala
za štátnu pomoc, žalovaný nemal vedomosť o tom, že by postup správcu dane v konkurznom
konaní mohol byť posudzovaný ako štátna pomoc. Žalovaný nikdy o žiadnu štátnu pomoc
štátne orgány nežiadal, a ani nevyvíjal kroky smerujúce k je získaniu.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania
podľa § 243a ods. 1 O. s. p., skúmal najskôr podmienky konania o mimoriadnom dovolaní
podľa ust. § 243e až 243h O. s. p.
Podľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu
účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím
súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
7
Podľa ust. § 243e ods. 2 O. s. p., mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu
výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím
alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím, súdu namieta.
Podľa ust. § 243f ods. 1 O. s. p., mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, alebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, alebo rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa ust. § 243g O. s. p., mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor
na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Podľa ust. § 243h ods. 1 O. s. p., v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných
náležitostiach podania (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.
Dovolací súd zistil, že mimoriadne dovolanie všetky zákonom požadované procesné
náležitosti a podmienky konania na rozhodnutie dovolacieho súdu spĺňa.
Podľa ust. § 243i ods. 2 O. s. p., v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d O. s. p.), ak tento zákon
neustanovuje niečo iné.
Objektívny postup súdov sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných
a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že jeho rozhodnutie obsahuje (musí) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasne má každý
účastník občianskeho súdneho konania právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad
dotknutej právnej normy, ktorá je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom
pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora aj najvyšší súd ako súd dovolací, ktorého úlohou bolo posúdiť,
či oba inštančné súdy ich rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je akceptovateľná
a udržateľná.
8
Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu
účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní z popísaného skutkového stavu
vyvodil, že súdy nerešpektovali jednak ustanovenia komunitárneho práva a jednoznačné
znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, keď vec po právnej stránke nesprávne posúdili
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
V konaní nebolo sporným, že Komisia európskych spoločenstiev rozhodnutím zo dňa
7. júla 2006 o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej Slovenskou
republikou v prospech F. K., a.s., prijala rozhodnutie, podľa ktorého: Štátna pomoc, ktorú S.
poskytla v prospech F. K., a.s., vo výške 416 515 990 SK, nie je zlučiteľná so spoločným
trhom (čl. 1). Slovenská republika prijme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne
poskytnutej pomoci uvedenej v čl. 1 od príjemcu späť (čl. 2 ods. 1).
V konaní sa žalobca domáhal žalobou (§ 80 písm. c/ O. s. p.) voči žalovanému
zaplatenia 416 240 071 Sk, s príslušenstvom, titulom vrátanie štátnej pomoci, ktorú
žalovanému poskytla S. ako realizáciu vyššie uvedeného rozhodnutia komisie od jej príjemcu
F. K., a.s., späť.
Rozhodnutie komisie je sekundárnym prameňom komunitárneho práva a právo
každého členského štátu musí byť vykladané v súlade s právom komunitárnym, pričom
národné štáty si zachovávajú určitú autonómiu.
Komunitárne právo je však bez ďalšieho nadriadené právom členských štátov, medzi
ktorými nesmie byť rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym právom a právom
vnútroštátnym, by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva, ku ktorému však došlo
9
až okamžikom pristúpenia Slovenskej republiky a EÚ a ES k plnej integrácii európskeho
práva do práva slovenského.
Rozhodnutie Komisie tak možno považovať za akt sekundárneho komunitárneho
práva, ktoré je záväzným riešením konkrétneho prípadu. Rozhodnutie je však individuálne,
pokiaľ sa jedná o okruh svojich účastníkov, jeho konkrétneho obsahu, ako aj pôsobnosti
vecnej, teritoriálnej i časovej.
V súdnom konaní presadzovanie a rozhodnutia Komisie sa použije podľa judikatúry
ESD právneho poriadku členského štátu, na území ktorého sa rozhodnutie Komisie
presadzuje. Právo členského štátu sa aplikuje aj pre presadzovanie vnútroštátnych následkov
porušením európskeho súťažného práva.
Podľa konštantnej judikatúry ESD je národný právny poriadok členského štátu
rozhodný pre posúdenie otázky právnych následkov v spore o vrátenie štátnej podpory podľa
čl. 88 ods. 3) ZES. Európsky súdny dvor uvádza, že členské štáty musia podľa svojho
národného práva dovodiť následky vyplývajúce z rozporu s komunitárnym právom
po opatrení, ktorým štátna podpora bola poskytnutá, a to pre jeho platnosť.
Prvotné je porušenie komunitárneho práva, resp. rozpor s ním. Národný právny
poriadok potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky tento stav má.
Takto zistené následky sa netýkajú len vydania podpory, ale tiež platnosti opatrenia,
na základe ktorého táto podpora bola poskytnutá. Tieto nároky sa predovšetkým týkajú
vzťahu členského štátu ako poskytovateľa podpory a príjemcu podpory. Aplikácia národného
práva nesmie zabrániť vo vymáhaní komunitárne predpísaného vymáhania pohľadávok,
pretože ide o realizáciu rozhodnutia Komisie v členskom štáte v zmysle čl. 87 ZES.
V prejednávanej veci ide o vymáhanie štátnej podpory od jej príjemcu, označenej
rozhodnutím Komisie ako protiprávnej. Rozhodnutie Komisie sa v taktom prípade však stáva
len právnym základom žaloby na plnenie voči príjemcovi štátnej podpory. Rozhodnutie
Komisie je tak len dôkazným prostriedkom v konaní o tejto žalobe. Súd členského štátu
v konaní o žalobe na vrátenie štátnej podpory tak postupuje podľa vlastného procesného
predpisu, v danej veci podľa občianskeho súdneho poriadku. V sporovom konaní o vrátenie
štátnej podpory tak vykonáva riadne dokazovanie a pre otázku miery „záväznosti“
rozhodnutia Komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom zodpovedanie
10
tejto otázky sa môže v konaní pred Komisiou a v konaní pred všeobecným súdom podstatne
odlišovať. Ďalším dôležitým dôvodom pre odlišnosť zisťovania skutkového stavu je úplne
rozdielny charakter konania pred medzi oboma rozdielnymi orgánmi. Zatiaľ čo konanie pred
Komisiou je svojim charakterom správnym procesom, konanie pred civilným súdom je
konaním sporovým so všetkými dôsledkami. Pokiaľ v konaní pred Komisiou nemal príjemca
štátnej podpory ani postavenie vedľajšieho účastníka, má v občianskom súdnom konaní
postavenie účastníka občianskeho súdneho konania na strane žalovaného. Žalovaný je preto
nielen oprávnený tvrdiť, ale aj navrhovať dôkazy pre jeho tvrdenia. Národný súd ako
nezávislý orgán súdnej moci tak rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci, ktorý
môže byť úplne odlišný od zistení Komisie, ako právneho základu pre vymáhanie štátnej
podpory od jej prijímateľa.
Mimoriadnym dovolaním je rozhodnutiam oboch inštančných súdov vytýkané,
že nerešpektovali ustanovenia komunitárneho práva, ako aj tým, že nerešpektovali
jednoznačné znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci č. 231/1999 Z. z., v znení zmien
a doplnkov.
Dovolací súd sa preto musel predovšetkým zaoberať splnením prvotného dovolacieho
dôvodu, a to porušenia komunitárneho práva, resp. rozporu s ním, oboma inštančnými súdmi.
Ako generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uvádza, v zásade platí, že
všeobecný súd je povinný aplikovať a interpretovať ustanovenia právnych predpisov v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať
z toho, že má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu aj ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Ďalej
uvádza, že pri výkone súdnej moci je treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva EÚ
tak, ako je podávaná ESD.
Jedným z najvýznamnejších a najčastejšie aplikovaných všeobecných právnych
princípov uplatňujúcich v komunitárnom práve je neprípustnosť akejkoľvek diskriminácie.
Ďalšie princípy, ktorých dosah nie je len procesný, boli formulované rozhodnutiami ESD,
napr. zásadu lex posterior dorogat priori, zásadu dobrých mravov, právnej istoty, zásadu
retroaktivity, princíp oprávnenej dôvery, právo na obhajobu, princíp legality, princíp
hierarchie noriem, princíp práva na súdny prieskum.
11
Z rozhodnutia Komisie vyplýva, že v konaní dospela k záveru, že S. protiprávne
poskytla odpísanie daňového dlhu v prospech F. K., a.s., a porušila článok 88 ods. 3 ZES,
ktorá pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom na základe žiadnej výnimky. Ďalej je
v závere, že napriek tomu, že realizácia odpisu daňovým úradom bola pozastavená do
ukončenia tohto konania pred Komisiou, dospela Komisia k záveru, že výhoda pre príjemcu
vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať časti svojich pohľadávok, a tým
poskytnúť pomoc príjemcovi. Týmto momentom bolo nadobudnutie účinnosti dohody
s veriteľmi dňa 23. júla 2004. Výhoda príjemcu voči konkurentom spočívala v skutočnosti, že
od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky. Ďalej Komisia v závere
rozhodnutia uvádza, „aby bol obnovený stav ex ante, štátna pomoc musí byť vymáhaná späť“.
V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor uvádza, že základ uplatneného nároku bol
daný rozhodnutím Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, pričom podľa § 26
ods. 1 a 2, zákona o štátnej pomoci na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej pomoci
je poskytovateľ povinný vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci
vrátane úroku.
Dňa 21. júla 2006 bola Okresnému súdu Košice II doručená žaloba v právnej
veci žalobcu Daňový úrad Košice IV. proti žalovanému F. K., a.s.,
o zaplatenie 416 515 990 Sk (13 825 797,981 Eur), po zmene návrhu 416 240 071 Sk
(13 813 639,148 Eur) s príslušenstvom, titulom vrátenia neoprávnene poskytnutej štátnej
pomoci. V návrhu uviedol, že Krajský súd v Košiciach ako súd konkurzný uznesením č. k.
3V 1/04-17 zo dňa 29. apríla 2004 povolil vyrovnanie dlžníka F. K., a.s. Žalobca v stanovenej
lehote prihlásil do vyrovnacieho konania svoju pohľadávku vo výške 640 793 831 Sk. Na
vyrovnacom pojednávaní konanom dňa 9. júla 2004 žalobca ako oddelený veriteľ dlžníka
v zmysle § 58 ods. 4, 5 zákona č. 328/1991 Zb., o konkurze a vyrovnaní, v znení neskorších
predpisov, hlasoval za prijatie návrhu na vyrovnanie. Uznesením konkurzného súdu č. k. 3V
1/04-31 zo dňa 14. júna 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. júla 2004, bolo
vyrovnanie dlžníka F. K., a.s. potvrdené. Žalovaný v tom čase dlžník bol povinný podľa tohto
uznesenia zaplatiť Slovenskej republike – Daňovému riaditeľstvu SR, zastúpeného Daňovým
úradom Košice IV, 35% z jeho prihlásenej pohľadávky, t. j. sumu 224 227 841 Sk, ktorú
čiastku žalovaný žalobcovi uhradil.
V zmysle § 65a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov, správca dane odpíše časť pohľadávky vo výške 416 515 990 Sk
12
na základe právoplatného uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania, ak podľa tohto uznesenia
dlžník splnil svoje povinnosti úplne a včas. Komisia Európskych spoločenstiev v Bruseli dňa
07. 06. 2006 vydala Rozhodnutie o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej
Slovenskou republikou v prospech F. K., a.s. (konečné znenie K(2006)2082).
V zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES pomoc poskytnutá zo strany členského štátu
alebo zo štátnych prostriedkov v akejkoľvek forme, ktorá narušuje alebo hrozí narušením
hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov,
sa považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými
štátmi. Komisia posúdila odpísanie dlhu odporcovi navrhovateľom za formu použitia štátnych
prostriedkov. V rozhodnutí Komisie v časti VII. bod 155 sa uvádza, že Slovenská republika
protiprávne poskytla odpísanie daňového dlhu. Komisia označila pomoc za nezlučiteľnú
so spoločným trhom na základe žiadnej výnimky ustanovenej v Zmluve o ES. Zároveň bol
prijatý záver, že výhoda pre odporcu vznikla v momente, keď žalobca – daňový úrad rozhodol
sa vzdať časti svojich pohľadávok, a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Za moment
poskytnutia štátnej pomoci označila Komisia deň 23. 07. 2004. Výhoda žalovaného -
príjemcu štátnej pomoci spočívala v skutočnosti, že od neho žalobca - poskytovateľ štátnej
pomoci nevymáhal svoje daňové pohľadávky.
Obsahom spisu je aj rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2206 o štátnej pomoci
č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech F. K. a.s., ktorá
pomoc mala byť poskytnutá neoprávnene.
V Čl. VI. Hodnotenie, ods. 1. Právomoc komisie, bod 61) rozhodnutia Komisie
sa uvádza: „Keďže časť udalostí relevantných pre tento prípad sa odohrala pred vstupom
Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, Komisia musela najprv určiť, či má
právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením“. V bode 62) rozhodnutia Komisie sa
uvádza: “Opatrenia, ktoré boli uvedené do účinnosti pred pristúpením a nie sú uplatniteľné
po pristúpení, Komisia nemôže skúmať ani na základe takzvaného dočasného mechanizmu,
ktorý upravuje bod 3 prílohy IV Zmluvy o pristúpení, ani podľa postupov stanovených
v článku 88 ZES. Zmluva o pristúpení ani ZES nevyžadujú, ani nesplnomocňujú Komisiu,
aby preskúmala tieto opatrenia.“ V bode 63) rozhodnutia Komisie sa uvádza: “Na druhej
strane, opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne spadajú podľa ZES do právomoci
Komisie. Pre určenie času, kedy bolo určité opatrenie uvedené do činnosti, sa ako relevantné
13
kritérium používa právne záväzný akt, ktorým príslušný vnútroštátny orgán poskytuje
pomoc“.
Komisia pri zisťovaní právomoci dospela k záveru, že právomoc Komisie posudzovať
sporné opatrenie podľa článku 88 ZES má, pretože rozhodnutie príslušného orgánu odpísať
časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď daňový úrad súhlasil s vyrovnaním
navrhnutým príjemcom – dlžníkom.
Pri skúmaní dovolacích dôvodov mimoriadneho dovolania Najvyšší súd SR však
dospel k úplne inému skutkovému základu potrebného pre vecne správne rozhodnutie
o podanom mimoriadneho dovolania.
V prvom rade je potrebné poukázať na odlišnú procesnú situáciu, keď národný súd
rozhoduje o uplatnenom nároku v sporovom konaní ako nezávislý orgán súdnej moci
na základe úplne iného skutkového stavu veci, a to opísania rozhodujúcich skutočností
a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca v žalobnom návrhu dovoláva a následného
dokazovania v sporovom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. V konaní pred Komisiou žalovaný nemal postavenie účastníka tohto konania,
aj keď Komisia nepriamo rozhodovala o jeho povinnostiach vo vzťahu k Slovenskej
republike, ktorej Komisia, mimo iného, uložila povinnosť Slovenskej republike neoprávnene
poskytnutú štátnu pomoc voči F., a.s., K. vymáhať.
Základ právnej úpravy vrátenia protiprávnej pomoci je obsiahnutý v Nariadení Rady
ES č. 659/1999 zo dňa 22. marca 1999, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie
článku 88 ZES. Podľa čl. 14 ods. 3 citovaného nariadenia má členský štát povinnosť
„vymáhanie realizovať bez meškania a v súlade s postupmi vnútroštátneho práva daného
členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité vykonanie rozhodnutia Komisie.
Na tento účel a v prípade konania na národných súdoch dané členské štáty podniknú všetky
potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch bez dopadu
na právo spoločenstva“.
Podľa dôvodov žalobného návrhu bol základ uplatneného nároku daný rozhodnutím
Komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorá v súlade s ustanovením § 26
zákona o štátnej pomoci bola právnym základom pre vznik povinnosti žalobcu ako
14
poskytovateľa vymáhať a povinnosti žalovaného ako príjemcu zaplatiť sumu zodpovedajúcu
neoprávnenej štátnej pomoci vrátane úroku.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje, že povinnosť zabezpečiť
prednosť komunitárneho práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne orgány podľa ich
pôsobnosti, t. j. pre zákonodarcu zahŕňa povinnosť zrušiť nezlučiteľnú vnútroštátnu právnu
normu, pre štátnu správu zákaz takúto normu aplikovať a pre sudcu zákaz takejto norme
priznať akékoľvek právne účinky. Ďalej uvádza, že, ak teda súdy oboch inštančných stupňov
mali pochybnosti o správnosti rozhodnutia Komisie, ktoré tvorí základ uplatňovaného nároku,
mali možnosť postupovať v zmysle oznámenia Komisie k efektívnemu vykonávaniu
rozhodnutí Komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú
a nezlučiteľnú pomoc (2007/C 272/05) uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie
dňa 15. novembra 2007. V zmysle citovaného oznámenia v prípade, že príjemca pomoci
napadne vykonanie rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto
rozhodnutie je protiprávne, vnútroštátny sudca musí v súlade s čl. 234 ZES požiadať súdny
dvor o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia.
Dovolací súd poukazuje, že v prejednávanej veci rozhodnutím Komisie nebolo
žalovanému uložené žiadne plnenie a žalovaný ani nemohol spochybniť toto rozhodnutie.
Nebol preto dôvod, aby vnútroštátny sudca požiadal ESD o prejudiciálne konanie o platnosti
takéhoto rozhodnutia. V tejto súvislosti treba poznamenať, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona
č. 231/1999 Z. z. v znení zmien a doplnkov je právnym nezmyslom, pretože vnútroštátny
sudca rozhoduje o žalobe poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej
príjemcovi o jej vrátenie, a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia postupom podľa
Je nepochybné, že posúdenie, či v konkrétnom prípade je, alebo nie je poskytnutá
štátna pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, prislúcha Komisii. Slovenská republika sa
od 1. mája 2004 stala členským štátom Európskej únie. V prejednávanej veci, k neoprávnene
poskytnutej štátnej pomoci malo dôjsť vo vyrovnacom konaní vedenom na majetok dlžníka
F. a.s., K., pod sp. zn. 3V 1/04.
Vyrovnacie konanie bolo začaté dňa 7. marca 2004, kedy došiel konkurznému súdu
návrh dlžníka F., a.s., K. na jeho začatie a bolo mu pridelená sp. zn. 3V 1/04. Úprava
konkurzu a vyrovnania je obsiahnutá v zákone č. 328/1991 Zb., v znení zmien a doplnkov (v
15
ďalšom texte „ZKV“). Na konanie o podanom návrhu na vyrovnanie sa tak vzťahuje právna
úprava ZKV v čase jeho začatia, teda 8. marca 2004. Vymedzenie účelu ZKV spolu s určením
jeho cieľu je základným východiskom pre výklad ustanovení zákona (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 2).
K usporiadaniu majetkových pomerov dlžníka, ktorý sa dostal do úpadku, tak možno len
zákonom stanoveným postupom, a to buď konaním vyrovnacím alebo konaním konkurzným.
Podľa § 66g ods. 1 veta prvá ZKV, v prípade, že dlžník, ktorý je podnikateľom,
je nepretržite počas 60 dní v predĺžení, je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu alebo
na vyrovnanie. V prejednávanej veci žalovaný ako dlžník návrh na vyrovnanie podal dňa
8. marca 2004, ktorým dňom nastali účinky podania návrhu (§ 49 ods. 1 ZKV). Konkurzný
súd uznesením č. k. 3V 1/04 zo dňa 29. apríla 2004 vyrovnanie dlžníka povolil a nastali tak
účinky povolenia vyrovnania (§ 52 ZKV). Následne konkurzný súd uznesením č. k. X. zo dňa
14. júla 2004 potvrdil vyrovnanie dlžníka F. K., a.s., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.
júla 2004.
Podľa § 63 ods. 1 ZKV, ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo
právoplatnosť a dlžník úplne a včas svoje povinnosti splnil, zaniká jeho povinnosť splniť
veriteľom časť záväzku, na ktorej nebol povinný podľa obsahu vyrovnania, a to aj vtedy, ako
hlasovali proti prijatiu vyrovnania alebo sa hlasovaní nezúčastnili. V konaní nebolo sporným,
že predpoklady tohto účinku v potvrdení vyrovnania žalovaný ako dlžník splnil.
Za uvedeného skutkového stavu tak došlo k zániku časti pohľadávky žalobcu v súlade
so ZKV, ktorý je totiž zákonom nielen procesným, pretože obsahuje ustanovenia, či už
súkromného, alebo čiastočne aj verejného práva. Inštančné súdy tak v súlade s ustanovením
§ 135 ods. 2 O. s. p. pri rozhodovaní o žalobnom návrhu vychádzali z právoplatného
rozhodnutia konkurzného súdu. Nad rámec potreby odôvodnenia rozhodnutia dovolací súd
uvádza, že sekundárne právo EÚ upravuje cezhraničné konkurzy. V posudzovanej veci boli
preto vnútroštátne súdy povinné aplikovať národnú právnu úpravu konkurzného (úpadkového,
insolvenčného práva). Vstupom Slovenskej republiky do EÚ tak nedošlo k zmene zákonov
v súdnych konaniach už začatých pred vstupom do EÚ (zásada dobrých mravov, zásada,
právnej istoty, zásada retroaktivity). Oba inštančné súdy, uznávajúc tieto princípy
komunitárneho práva, si tieto princípy v svojich rozhodnutiach plne osvojili, rozhodnutia
náležite aj odôvodnili.
16
Na základe uvedených dôvodov, dovolací súd mimoriadne dovolanie podľa
ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania podľa ustanovenia
§ 148a ods. 1 O. s. p. za dva úkony právnej pomoci a k tomu prislúchajúcu paušálnu náhradu
hotových výdavkov, spolu v sume 66 804, 60 Eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 26. novembra 2009
JUDr. Štefan Š a t k a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M. B.