Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 638/2014
PDF · 423.77 KB
No categories available
III. ÚS 638/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,
Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kancelária
ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & PARTNERI, Floriánska 19, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra
2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011
z 11. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
FRUCONA Košice, a. s., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO
& PARTNERI do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 638/2014 20 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako odporca bola
účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 34 Cb 338/2006 o zaplatenie sumy 13 816 639,14 € s príslušenstvom. Okresný
súd v uvedenom konaní rozsudkom zo 6. júla 2007 o žalobe rozhodol tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla 2008
tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka ďalej
uvádza, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu.
Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 MObdo 3/2009
z 26. novembra 2009 tak, že ho zamietol. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu bol
napadnutý ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla
2011 vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009
z 26. novembra 2009. Vec sa tak vrátila na najvyšší súd, ktorý o nej mal opätovne
rozhodnúť. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla
2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34 Cb 338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konanie
zastavil.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 25. novembra 2014
vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. januára 2015. V jeho
prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktorá k veci uviedla:
„Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2Cob/l55/2007 z 21. apríla
2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34Cb/338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konanie
zastavil, čo je v rozpore s odôvodnením tohto rozhodnutia na strane 16, kde dovolací súd
konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že mimoriadne dovolanie bolo
podané dôvodne, preto rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 eur (416 240 071, Sk) spolu so 7,55% úrokom p. a. od
23. júla 2004 do zaplatenia. Čo robí rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi
napadnutým uznesením do volacieho súdu z 11. decembra 2013, sp. zn. 4M Obdo 7/2011
a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, existuje taká spojitosť, ktorá umožňuje vysloviť záver o ich porušení.
Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4M Obdo 7/2011 a jeho uznesením z 11. decembra 2013, došlo k porušeniu sťažovateľom
namietaných práv.“
Najvyšší súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. januára
2015 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným
súdom, pričom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti. Najvyššiemu súdu však zároveň
vytkol, že k podstatnej sťažnostnej argumentácii najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko.
V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že „cielene nežiada, aby ústavný súd
vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie“, a to z dôvodu, že podľa názoru sťažovateľky
v zmysle argumentácie uvedenej v sťažnosti ex lege došlo k prerušeniu konania a neskôr aj
k zastaveniu konania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [(§ 132 a §
157 ods. 1 OSP), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP;
obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, najmä jeho odôvodnenia
konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom, tak ako
to uviedol aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti (pozri bod I odôvodnenia
tohto rozhodnutia). Samotná táto skutočnosť v okolnostiach prípadu, keď najvyšší súd
rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým
možno zasiahnuť do výsledku právoplatne skončeného konania a ktorým bola nastolená
právna istota účastníkov konania, sama osebe odôvodňuje vyslovenie porušenia označených
práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zrozumiteľnosť a presvedčivosť
odôvodnenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým sa zrušuje
právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, je akcentovaná práve tým, že ide o zásah do už
nastolenej právnej istoty účastníkov.
Sťažovateľka v súvislosti s namietanou arbitrárnosťou odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu mu vyčítala, že sa nevysporiadal s novou skutkovou situáciou
dôležitou pre rozhodnutie samotné vzniknutou počas konania o mimoriadnom dovolaní, a to
závažnou skutočnosťou, že Európska komisia vydala nové rozhodnutie o štátnej pomoci
sp. zn. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005) zo 16. októbra 2013 (ďalej len „novšie
rozhodnutie komisie“) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech sťažovateľky.
Európska komisia svojím novším rozhodnutím komisie v článku 1 výroku novšieho
rozhodnutia komisie zrušila svoje pôvodné rozhodnutie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna 2006
vo veci štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou sťažovateľke, na základe ktorého
žalobca v napadnutom konaní vymáhal svoju pohľadávku. Zároveň Európska komisia
opätovne v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia rozhodla o tom, že štátna pomoc, ktorú
Slovenská republika poskytla sťažovateľka v sume 416 515 990 SK, nie je zlučiteľná
s vnútorným trhom, a v článku 3 výroku novšieho rozhodnutia prikázala Slovenskej
republike prijať všetky potrebné opatrenia, aby od sťažovateľky vymohla poskytnutú štátnu
pomoc uvedenú v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia komisie aj s príslušenstvom.
Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti priložila kópiu vyjadrenia adresovaného najvyššiemu
súdu spolu s kópiou podacieho lístka z 21. novembra 2013, ktorým oboznámila najvyšší súd
v napadnutom konaní s uvedeným novším rozhodnutím komisie. Ústavný súd konštatuje, že
predmetné vyjadrenie sťažovateľky napriek uvedenému nie je súčasťou predloženého
zberného spisu najvyššieho súdu vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 MObdo
7/2011, a tiež konštatuje, že predmetný súdny spis nie je ani riadne žurnalizovaný.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd pri odôvodňovaní
napadnutého uznesenia prijatého 11. decembra 2013 sa s touto skutočnosťou nezaoberal,
a tým ani nevysporiadal, hoci sťažovateľka preukázala, že v rozhodnom čase podala
vyjadrenie vo veci. Aj z tohto hľadiska odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je nedostatočné, keďže najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou
situáciou (existenciou novšieho rozhodnutia komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavného
súdu je podstatná pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, najvyšší
súd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46
ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru (bod 1 výroku
tohto rozhodnutia).
Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také
rozhodnutie zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a podľa povahy rozhodnutia
v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vráti vec na ďalšie konanie, zároveň môže aj
zakázať pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody, prípadne prikáže, aby ten
kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva
alebo slobody. V okolnostiach posudzovanej veci je podľa názoru ústavného súdu potrebné
vrátiť vec na ďalšie konanie, pretože v opačnom prípade by konanie o mimoriadnom
opravnom prostriedku ostalo bez rozhodnutia, a tým aj ukončenia uvedeného konania pred
najvyšším súdom, a zároveň by de facto znamenalo atrahovanie právomoci patriacej
všeobecnému súdu zastaviť konanie, ak sú na to dôvody. Ústavný súd preto vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil sumou 518,76 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky
k vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkon
právnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové
skutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupca
sťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady
zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú
ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,90 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015