Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 638/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,

Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kancelária

ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & PARTNERI, Floriánska 19, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. decembra 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra

2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

FRUCONA Košice, a. s., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO

& PARTNERI do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako odporca bola

účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie sumy 13 816 639,14 € s príslušenstvom. Okresný

súd v uvedenom konaní rozsudkom zo 6. júla 2007 o žalobe rozhodol tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2008

tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka ďalej

uvádza, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2009 tak, že ho zamietol. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu bol

napadnutý ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom sp. zn. zo 6. apríla

2011 vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009. Vec sa tak vrátila na najvyšší súd, ktorý o nej mal opätovne

rozhodnúť. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. apríla

2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2007 zrušil a konanie

zastavil.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 25. novembra 2014

vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. januára 2015. V jeho

prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorá k veci uviedla:

„Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. apríla

2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2007 zrušil a konanie

zastavil, čo je v rozpore s odôvodnením tohto rozhodnutia na strane 16, kde dovolací súd

konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že mimoriadne dovolanie bolo

podané dôvodne, preto rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 eur (416 240 071, Sk) spolu so 7,55% úrokom p. a. od

23. júla 2004 do zaplatenia. Čo robí rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým uznesením do volacieho súdu z 11. decembra 2013, sp. zn.

a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, existuje taká spojitosť, ktorá umožňuje vysloviť záver o ich porušení.

Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

4M Obdo 7/2011 a jeho uznesením z 11. decembra 2013, došlo k porušeniu sťažovateľom

namietaných práv.“

Najvyšší súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. januára

2015 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným

súdom, pričom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti. Najvyššiemu súdu však zároveň

vytkol, že k podstatnej sťažnostnej argumentácii najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko.

V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že „cielene nežiada, aby ústavný súd

vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie“, a to z dôvodu, že podľa názoru sťažovateľky

v zmysle argumentácie uvedenej v sťažnosti ex lege došlo k prerušeniu konania a neskôr aj

k zastaveniu konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V danom prípade je týmto Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [(§ 132 a §

157 ods. 1 ), m. m. ], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a tiež právu podľa dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, najmä jeho odôvodnenia

konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom, tak ako

to uviedol aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti (pozri bod I odôvodnenia

tohto rozhodnutia). Samotná táto skutočnosť v okolnostiach prípadu, keď najvyšší súd

rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým

možno zasiahnuť do výsledku právoplatne skončeného konania a ktorým bola nastolená

právna istota účastníkov konania, sama osebe odôvodňuje vyslovenie porušenia označených

práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zrozumiteľnosť a presvedčivosť

odôvodnenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým sa zrušuje

právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, je akcentovaná práve tým, že ide o zásah do už

nastolenej právnej istoty účastníkov.

Sťažovateľka v súvislosti s namietanou arbitrárnosťou odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu mu vyčítala, že sa nevysporiadal s novou skutkovou situáciou

dôležitou pre rozhodnutie samotné vzniknutou počas konania o mimoriadnom dovolaní, a to

závažnou skutočnosťou, že Európska komisia vydala nové rozhodnutie o štátnej pomoci

sp. zn. (C 25/2005) (ex NN 21/2005) zo 16. októbra 2013 (ďalej len „novšie

rozhodnutie komisie“) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech sťažovateľky.

Európska komisia svojím novším rozhodnutím komisie v článku 1 výroku novšieho

rozhodnutia komisie zrušila svoje pôvodné rozhodnutie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna 2006

vo veci štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou sťažovateľke, na základe ktorého

žalobca v napadnutom konaní vymáhal svoju pohľadávku. Zároveň Európska komisia

opätovne v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia rozhodla o tom, že štátna pomoc, ktorú

Slovenská republika poskytla sťažovateľka v sume 416 515 990 SK, nie je zlučiteľná

s vnútorným trhom, a v článku 3 výroku novšieho rozhodnutia prikázala Slovenskej

republike prijať všetky potrebné opatrenia, aby od sťažovateľky vymohla poskytnutú štátnu

pomoc uvedenú v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia komisie aj s príslušenstvom.

Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti priložila kópiu vyjadrenia adresovaného najvyššiemu

súdu spolu s kópiou podacieho lístka z 21. novembra 2013, ktorým oboznámila najvyšší súd

v napadnutom konaní s uvedeným novším rozhodnutím komisie. Ústavný súd konštatuje, že

predmetné vyjadrenie sťažovateľky napriek uvedenému nie je súčasťou predloženého

zberného spisu najvyššieho súdu vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.

7/2011, a tiež konštatuje, že predmetný súdny spis nie je ani riadne žurnalizovaný.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd pri odôvodňovaní

napadnutého uznesenia prijatého 11. decembra 2013 sa s touto skutočnosťou nezaoberal,

a tým ani nevysporiadal, hoci sťažovateľka preukázala, že v rozhodnom čase podala

vyjadrenie vo veci. Aj z tohto hľadiska odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je nedostatočné, keďže najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou

situáciou (existenciou novšieho rozhodnutia komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavného

súdu je podstatná pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, najvyšší

súd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46

ods. 1 a právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa uvedeného článku a dohovoru (bod 1 výroku

tohto rozhodnutia).

Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také

rozhodnutie zruší ( ) a podľa povahy rozhodnutia

v zmysle vráti vec na ďalšie konanie, zároveň môže aj

zakázať pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody, prípadne prikáže, aby ten

kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva

alebo slobody. V okolnostiach posudzovanej veci je podľa názoru ústavného súdu potrebné

vrátiť vec na ďalšie konanie, pretože v opačnom prípade by konanie o mimoriadnom

opravnom prostriedku ostalo bez rozhodnutia, a tým aj ukončenia uvedeného konania pred

najvyšším súdom, a zároveň by de facto znamenalo atrahovanie právomoci patriacej

všeobecnému súdu zastaviť konanie, ak sú na to dôvody. Ústavný súd preto vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil sumou 518,76 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky

k vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkon

právnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové

skutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupca

sťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady

zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú

ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,90 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015