Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 455/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-109

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach Daňového úradu

Košice, Rozvojová 2, Košice, a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2,

Bratislava, zastúpených Mgr. Zuzanou Tomkovou, Továrenská 480/60, Vlkanová,

zamestnankyňou odboru právnych služieb Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo Daňového úradu Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo 4. mája 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Daňového úradu Košice n e v y h o v u j e .

4. Sťažnosti Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice (ďalej len „daňový úrad“

alebo „sťažovateľ“), a 18. júla 2012 sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,

Vazovova 2, Bratislava (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou zhodne namietali porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012.

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu označených práv malo dôjsť uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2012, ktorým potvrdil reštrukturalizačný

plán spoločnosti (ďalej aj „dlžník“),

schválený na schôdzi konanej 19. apríla 2012 a súčasne ukončil reštrukturalizáciu

dlžníka. Sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli, že „v právnej veci povolenej

reštrukturalizácie o návrhu dlžníka: ... na potvrdenie

reštrukturalizačného plánu podáva Ústavnému súdu SR... sťažnosť proti Okresnému súdu

Košice I, pretože sa domnieva, že Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 4. 5. 2012,

sp. zn. 26 , zverejneného v Obchodnom vestníku SR dňa 14. 5. 2012,

2

v právnej veci povolenej reštrukturalizácie o návrhu dlžníka

na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, ktorým bol reštrukturalizačný plán dlžník

potvrdený a reštrukturalizácia ukončená... boli porušené jeho

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa článku 47 ods. 3 SR, práva na ochranu majetku podľa článku 20 SR

a článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

Čo sa týka procesnej spôsobilosti na podanie sťažnosti ústavnému súdu, sťažovatelia

okrem iného uviedli, že „... poskytnutie SR garantovanej ochrany účastníka

konania nemôže byť viazané len na neštátne fyzické a právnické osoby, a podľa názoru

sťažovateľa je potrebné takúto ochranu Ústavným súdom SR poskytnúť aj štátu, ktorý má

v prípadoch súdnych konaní postavenie právnickej osoby a jeho postavenie účastníka

konania nie je postavením vrchnostenským, ale musí mať rovnaké práva a povinnosti

ako všetci ostatní účastníci súdneho konania...“.

K porušeniu základného práva zaručeného v a ,

ako aj čl. 1 dodatkového protokolu sťažovatelia okrem iného uviedli, že okresný súd sa

„vo svojom rozhodnutí... dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdiť súlad

reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať

aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce

z článku 47 ods. 3 SR a zároveň z ustanovenia , podľa ktorého

zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú

pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie (všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi

rovní)“. Podľa názoru sťažovateľov je preto zrejmé, že v danom prípade „došlo v celom

procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov

príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu

bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu

práva na ochranu majetku SR ako aj k porušeniu princípu rovnakého postavenia účastníkov

konania.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uviedli, že jeho „Obsahom... je aj právo

účastníka konania... na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné

a založené na nestrannom posúdení predmetu konania v súlade so všetkými všeobecne

záväznými právnymi predpismi...“. Napriek tomu, že v reštrukturalizačnom konaní bola

uplatnená požiadavka daňového úradu podľa európskeho práva, sa okresný súd vo svojom

rozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými podmienkami potvrdenia reštrukturalizačného

plánu, „nerešpektujúc prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym

poriadkom...“.

Pokiaľ ide o výklad ustanovení o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o reštrukturalizácii“) okresným súdom, sťažovatelia takisto poukázali na skutočnosť,

že „Ústavne konformný výklad ustanovení ... musí zohľadňovať povinnosť určenú

Slovenskej republike v rozhodnutí Komisie v súlade s príslušnými normami EÚ

a judikatúrou ESD v nadväznosti na článok SR, podľa ktorého SR

dodržiava a uznáva svoje medzinárodné záväzky a s SR, podľa ktorého

majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred

zákonmi SR ako aj princípov právneho štátu podľa Slovenskej.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R/5/2011 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť účastníkov

konania podľa článku 47 ods. 3 SR a právo na ochranu majetku sťažovateľa podľa

článku 20 SR a článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 zo dňa 4. 5. 2012 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.“

4

Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol aj o odložení vykonateľnosti

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2012 až do rozhodnutia ústavného

súdu vo veci samej, a taktiež, aby sa neriadil poradím doručenia ústavnej sťažnosti

a rozhodol o nej prednostne „v súlade s naliehavosťou veci vyplývajúcej z rozhodnutia

Komisie o povinnosti Slovenskej republiky vymôcť nezákonne poskytnutú štátnu pomoc

okamžite a rýchlo“.

Uznesením č. k. -30 z 18. októbra 2012 ústavný súd sťažnosti

sťažovateľov spojil na spoločné konanie, prijal ich na ďalšie konanie a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. -2072

zo 4. mája 2012 podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnostiam vyjadril v prípise sp. zn.

z 12. novembra 2012, v ktorom poukázal na doterajší priebeh napadnutého konania, pričom

uviedol:

„Nakoľko dospel súd k záveru, že neboli podstatným spôsobom porušené

ustanovenia týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho

príprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného

plánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov

reštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo

dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému

účastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so

spoločnými záujmami veriteľov, súd uznesením zo dňa 04. 05. 2012 č. k. -2072

potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka −

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 05. 2012.

Dňa 11. 05. 2012 spoločnosť

podali návrh

na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi dňa

19. 04. 2012.

Okresný súd Košice I uvedený návrh spoločnosti

predložil Krajskému súdu Košice na rozhodnutie.

Krajský súd Košice uznesením zo dňa 21. 06. 2012 č. k. -2107

odvolanie spoločnosti proti uzneseniu

Okresného súdu Košice I zo dňa 04. 05. 2012... odmietol...

Na základ uvedeného sa Okresný súd Košice I nestotožňuje so sťažnosťami

sťažovateľov, a to s poukazom na skutočnosť, že v prípade pripustenia správnosti

argumentácie sťažovateľov vo vzťahu k zabezpečeniu vymožiteľnosti ich právnych nárokov

v celom rozsahu, by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov

reštrukturalizačného a rovnako aj k porušeniu práv na ochranu majetku ostatných

účastníkov reštrukturalizačného konania.“

Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska zástupkyni sťažovateľov a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom,

aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. Zástupkyňa sťažovateľov

k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„Z uvedeným záverom Okresného súdu Košice I. sťažovatelia nemôžu súhlasiť.

Pokiaľ sa ako determinant určujúci spoločný záujem veriteľov uplatňuje maximalizácia

uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých

veriteľov s dlžníkom v reštrukturalizačnom konaní, nie je možné považovať uspokojenie

pohľadávok aj keď väčšiny (ale majetkovo bezvýznamnej menšiny) veriteľov dosiahnutej

v dôsledku popretia pohľadávky s najvyššou hodnotou za dodržanie zásady rovnosti

účastníkov reštrukturalizačného konania. Najmä ak prihliadneme na skutočnosti uvedené

v podaných sťažnostiach, že na popretie prihlásenej pohľadávky Daňového úradu Košice,

ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie predĺženia dlžníka pre účely povolenia

reštrukturalizácie, neboli dané zákonom stanovené dôvody. Zároveň tým bola Daňovému

6

úradu Košice odňatá možnosť uplatňovania jeho ďalších veriteľských oprávnení v rámci

prebiehajúceho reštrukturalizačného konania.

Je teda nepochybne zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese

reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov dlžníka, ktorých

záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom

pre rozhodovanie súdu.“

Zástupkyňa sťažovateľov súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Dňa 31. januára 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh dlžníka na prerušenie

konania a vstup vedľajšieho účastníka do konania.

O návrhu dlžníka rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -53

zo 7. februára 2013 tak, že ho odmietol.

Ústavný súd následne zaslal dlžníkovi ako dotknutej osobe sťažnosti

sťažovateľov, uznesenie ústavného súdu č. k. -30 z 18. októbra 2012,

vyjadrenie okresného súdu z 12. novembra 2012 a vyjadrenie zástupkyne sťažovateľov

z 13. decembra 2012.

Dlžník zaslal 17. apríla 2013 ústavnému súdu „Vyjadrenie dotknutej osoby k

prijatým sťažnostiam“, v ktorom poukázal na to, že ústavný súd prijal sťažnosti osôb, ktoré

tieto sťažnosti nepodali, pretože v sťažnostiach sú sťažovatelia označení ako «„Slovenská

republika – Daňový úrad Košice“ a „Slovenská republika – Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky“», pričom v uznesení o prijatí sú sťažovatelia označení ako „Daňový

úrad Košice... a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky“. Okrem toho argumentoval

tým, že finančné riaditeľstvo nebolo účastníkom reštrukturalizačného konania a neprihlásilo

si žiadnu pohľadávku.

Dlžník v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou sťažovateľov poukázal tiež na to,

že sťažovatelia sú orgánmi štátu, ktorým nepriznáva právo namietať pred ústavným

súdom porušenie ich základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázal

na závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 24. februára 2009.

Podľa dlžníka z okolností prípadu je zrejmé, že daňový úrad si plnil „verejnoprávnu

povinnosť uloženú rozhodnutím Komisie... uplatňoval svoju obmedzenú spôsobilosť byť

účastníkom súdneho konania..., ktorá vyplýva z

o daňových orgánoch... len v rámci svojej pôsobnosti určenej zákonom. A contrario daňové

úrady ani nemajú spôsobilosť byť účastníkom konania vo veciach, ktoré nepatria do ich

zákonom vymedzenej právomoci a pôsobnosti, teda mimo rámca plnenia úloh verejného

záujmu... nekonal v rámci svojho slobodného priestoru a neprejavoval svoju slobodnú vôľu,

ale konal na základe rozhodnutia Komisie a na základe Nariadenia Rady (ES)

č. 659/1999... bol povinný informovať Komisiu o opatreniach vykonaných na splnenie

povinnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie.“. Z týchto skutočností vyplýva, že daňový úrad

„vykonával vrchnostenskú právomoc štátu a vystupoval ako nositeľ verejných úloh,

čo vylučuje, aby bol zároveň nositeľom základných ľudských práv, ktorých ochrany by sa

mohol domáhať v konaní podľa pred ústavným súdom“.

Dlžník vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. 1. 2013 vo veci C-73/11 P, ktorým bol zrušený

rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. 12. 2010 vo veci T-11/07, ktorým tento

zamietol žalobu dlžníka o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie 2007/254/ES

zo 7. júna (ex NN 21/05). Podľa dlžníka predmetné rozhodnutie naznačuje, že

rozhodnutie Komisie môže byť zrušené v ďalšom konaní pred Všeobecným súdom

Európskej únie, čím by odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky daňového úradu.

8

Dlžník tiež namietal, že rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľov nebola

uplatnená v reštrukturalizačnom konaní, kde by sa ňou mohli zaoberať veriteľský výbor,

schvaľovacia schôdza a okresný súd. Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru

22. marca 2012 vyplýva, že predseda veriteľského výboru vyzval všetkých veriteľov,

aby pripomienky k návrhu reštrukturalizačného plánu predložili do 28. marca 2012. Daňový

úrad svoje vyjadrenie, ktoré neobsahuje námietky zodpovedajúce ústavnoprávnej

argumentácii v sťažnostiach, predložil až 29. marca 2012. Týmto daňový úrad „znemožnil,

aby sa s ňou (teda ústavnoprávnou argumentáciou, pozn.) v záujme riadneho

a presvedčivého odôvodnenia uznesenia o potvrdení plánu vysporiadal okresný súd“,

a týmto tiež postavil ústavný súd „do pozície prvoinštačného súdu“. Ústavný súd preto

nemá právomoc rozhodovať o týchto námietkach, pričom je irelevantné, že sťažovatelia

sú „telesá štátu“.

Dlžník k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že okresný súd „dal všetkým účastníkom

reštrukturalizačného konania (teda aj daňovému úradu) jasnú, zrozumiteľnú a primerane

odôvodnenú odpoveď prečo rozhodol tak, že reštrukturalizačný plán dotknutej osoby

potvrdil a rozhodol o skončení reštrukturalizácie. Vysporiadal sa pritom so všetkými

relevantnými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii , pričom celkom

logicky nemohol reagovať na sťažnostnú argumentáciu daňového úradu, keďže tento

popretý veriteľ ju v reštrukturalizačnom konaní ani pred správcom, a ani pred okresným

súdom neuplatnil...“.

Dlžník tiež uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu základného

práva na rovnosť účastníkov konania podľa , keďže daňový úrad dostal

primeranú príležitosť na uplatnenie svojich procesných práv a povinností.

„Miera uspokojenia zabezpečených veriteľov (akcionárov dotknutej osoby) bola

vyššia z dôvodu nespornosti ich pohľadávok. Naopak, miera uspokojenia prihlásenej

pohľadávky daňového úradu bola v reštrukturalizačnom pláne nižšia z dôvodu, že táto bola

v celom rozsahu správcom popretá... Naopak, ako správne uvádza okresný súd vo vyjadrení

k sťažnostiam, až pripustenie správnosti argumentácie daňového úradu o 100 % uspokojení

popretej pohľadávky daňového úradu s vylúčením akéhokoľvek uspokojenia ostatných

veriteľov, by zakladalo porušenie označeného práva u týchto ostatných účastníkov.“

K porušeniu základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu dlžník uviedol, že nikdy neuznal žiadnu pohľadávku na vrátenie „údajnej štátnej

pomoci. Jediná pohľadávky daňového úradu voči dotknutej osobe bola daňová pohľadávka

vo výške cca 416 mil. Sk, ktorá bola odpísaná právoplatným rozhodnutím samotného

daňového úradu ešte v roku 2005 na základe právoplatného uznesenia o potvrdení

vyrovnania...“.

Dňa 9. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie dozorného správcu

dlžníka (ďalej len „správca“), v ktorom navrhol, aby ústavný súd

povolil jeho vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľov ako vedľajšieho účastníka.

O návrhu správcu rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -67

z 30. apríla 2013 tak, že ho odmietol.

Dlžník v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2013 namietal predpojatosť

sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészarosa, vychádzajúc so záverov, ktoré tento

sudca vyslovil vo svojom odlišnom stanovisku z 12. decembra 2012 k nálezu pléna

ústavného súdu vo veci sp. zn. .

Sudca II. senátu ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom vyjadrení k námietke

predpojatosti dlžníka navrhol na túto námietku neprihliadnuť vzhľadom na to, že dlžník ako

dotknutá osoba nie je účastníkom konania so všetkými jej procesnými právami

a povinnosťami, preto nemá ani procesné právo odmietnuť sudcu pre jeho predpojatosť.

Napriek stanovisku sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa ústavný súd

považoval za vhodné, aby o námietke predpojatosti dlžníka rozhodol iný senát ústavného

súdu postupom podľa . O námietke predpojatosti

rozhodoval na základe relevantného rozvrhu práce III. senát ústavného súdu, ktorý rozhodol

10

uznesením č. k. -18 z 9. júna 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súdu

Lajos Meszáros nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej na ústavnom

súde pod sp. zn. .

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2013 doplnil dlžník svoje

vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľov. V predmetnom podaní poukázal na rozhodnutie

Komisie zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005)

poskytnutej Slovenskou republikou v prospech , ktorým bolo

rozhodnuté o zrušení rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005

(ex NN 21/2005) a tiež o tom, že štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla

v prospech spoločnosti , vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľná

s vnútorným trhom.

Dlžník uviedol, že s výrokom predmetného rozhodnutia Komisie zo 16. októbra 2013

nesúhlasí a má v úmysle podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia. Poukázal však na to,

že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013 má vplyv na konanie o sťažnostiach

sťažovateľov.

„Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia Komisie

2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005) odpadol právny dôvod

vzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou č. 1

do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 .

Zrušením predmetného rozhodnutia Komisie došlo k tomu, že pohľadávka

sťažovateľa, ktorá bola prihlásená prihláškou do reštrukturalizácie dlžníka neexistuje

a v dôsledku uvedeného je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie

k sťažnostiam sťažovateľov. Vo svojom podaní opakovane poukázal na to, že rozhodnutie

Komisie zo 7. júna 2006 bolo zrušené rozhodnutím Komisie zo 16. októbra 2013. Podľa

dlžníka zrušením predmetného rozhodnutia Komisie „odpadol právny dôvod vzniku

pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou... pohľadávka

sťažovateľa... neexistuje, v dôsledku čoho je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia

sťažovateľov“. Dlžník poukázal na rozsudok č. k. -438 z 18. decembra 2014,

ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa – daňového úradu na určenie, že je

veriteľom pohľadávky uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011. O odvolaniach proti

tomuto rozsudku rozhoduje Krajský súd v Košiciach. Dlžník tiež uviedol, že sťažovateľ –

daňový úrad žiadal okresný súd o pripustenie zmeny návrhu, takže tento súd rozhodoval

„o právnom dôvode, výške a vymáhateľnosti pohľadávky z titulu rozhodnutia Komisie

zo 16. 10. 2013... Súd prvého stupňa celkom správne takúto zmenu návrhu na začatie

konania nepripustil, keďže v zmysle ... v žalobe sa veriteľ môže domáhať

najviac toho, čo uviedol v prihláške.“.

Dlžník vo svojom podaní uviedol, že proti rozhodnutiu Komisie zo 16. októbra 2013

podal žalobu o jej neplatnosť „na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorej výsledkom

môže byť zrušenie tohto exekučného titulu“, pričom konanie o tejto žalobe je vedené

pod sp. zn. T-103/14. Dlžník tiež uviedol, že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013

je priamym exekučným titulom. Na vymoženie sumy priznanej v rozhodnutí Komisie

zo 16. októbra 2013 prebieha proti dlžníkovi exekučné konanie. Okresný súd

Malacky (ďalej len „exekučný súd“) rozhodol uznesením č. k. -128

z 2. septembra 2014 tak, že povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia

Všeobecného súdu Európskej únie vo veci sp. zn. T 103/14.

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie

k sťažnostiam sťažovateľov a uviedol, že vo veci vedenej na Všeobecnom súde Európskej

únie pod sp. zn. T-103/14, „ktorej predmetom je žaloba spoločnosti

proti Komisii o neplatnosť jej rozhodnutia zo 16. 10. 2013, bol nariadený termín

ústneho pojednávania na 8. 9. 2015...“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2015 dlžník uviedol,

že 8. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie na Všeobecnom súde Európskej únie,

„pričom strany prezentovali svoje postoje a návrhy. Na predmetnom pojednávaní však

nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, pričom toto spoločnosť

očakáva najskôr na prelome rokov 2015/2016.

12

Napokon v tejto súvislosti možno poukázať aj na predchádzajúce konanie

na Všeobecnom súde EÚ, ktorého predmetom bola žaloba spoločnosti

na zrušenie Rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci

C 25/2005 (ex NN 21/2005). Ústne pojednávanie sa v tejto veci konalo 14. 10. 2009, avšak

rozsudok T-11/07 bol vyhlásený až 7. 12. 2010.“.

Následne dlžník vo svojom podaní uviedol argumentáciu, ktorou prezentoval svoj

právny názor na vzájomný vzťah konania pred Všeobecným súdom Európskej únie

a konania o sťažnostiach sťažovateľov pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prijatých sťažnostiach vychádzal zo zistenia,

že sťažovateľ – daňový úrad podal 17. decembra 2013 na exekučnom súde návrh

na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na základe exekučného titulu podľa zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

pomoci“) – rozhodnutia Komisie ES zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA 18211

(C 25/2005) (ex NN 21/2005). Konanie o tomto návrhu je vedené na exekučnom súde pod

sp. zn. s tým, že exekučný súd povolil odklad exekúcie.

Rovnako tak ústavný súd zistil, že uznesením č. k. -20

zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť dlžníka, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2013. Najvyšší súd predmetným uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu

v Košiciach č. k. -186 z 21. apríla 2008 a rozsudok Okresného súdu

Košice II č. k. -85 zo 6. júla 2007 a konanie zastavil. V odôvodnení svojho

uznesenia najvyšší súd poukázal na rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci

C 25/2005 (ex NN 21/2005), v ktorom táto vyslovila, že štátna pomoc poskytnutá

Slovenskou republikou nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Konštatoval tiež,

že prvostupňový súd nerešpektoval ustanovenia komunitárneho práva, ako ani znenie § 26

ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci a nápravu neuskutočnil ani odvolací súd, preto konajúce

súdy vec po právnej stránke nesprávne posúdili [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 156 zákona o reštrukturalizácii konanie

zastavil.

Ústavný súd následne nálezom č. k. -35 z 10. februára 2015

rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2013

bolo porušené základné právo dlžníka podľa a právo podľa

dohovoru. Ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2013 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze z 10. februára 2015 dospel k záveru,

že „odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom...“, a tiež

že „odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, keďže najvyšší

súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou situáciou (existenciou novšieho

rozhodnutia Komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavného súdu je podstatná

pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základných práv finančného riaditeľstva podľa

, a , práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Pre posúdenie namietaného porušenia označených práv podľa , podľa

dohovoru a podľa dodatkového protokolu je potrebné dôsledne rozlišovať medzi uvedenými

sťažovateľmi.

14

Ústavný súd už uviedol (), že účelom konania o sťažnosti podľa

je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb a právnických

osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským

slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať

a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom

jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou

ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré

prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo

práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také

práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozícii

právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (,

). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísne

reštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ procesného základného práva,

ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom

(porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a sp. zn.

).

Sťažnosti sťažovateľov sú z obsahového hľadiska prakticky identické. Z ich

argumentácie je zrejmé, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie sťažností podľa

odvodzujú zo svojho hmotnoprávneho postavenia ako poskytovateľov

štátnej pomoci podľa zákona o štátnej pomoci.

Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu

ako sťažovateľa v konaní podľa , za rozhodujúce kritérium preto z

tohto hľadiska považoval to, ktorý zo sťažovateľov reálne vystupoval ako účastník konania

v napadnutom reštrukturalizačnom konaní a ktorý bol teda skutočným nositeľom

procesných práv a povinností v tomto konaní.

Zo záhlavia napadnutého uznesenia okresného súdu zo 4. mája 2012 vyplýva,

že účastníkom konania bol sťažovateľ – daňový úrad.

Na tomto základe nemožno v prerokúvanom prípade uvažovať o porušení základných

práv finančného riaditeľstva podľa , a , práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012, preto ústavný súd nevyhovel

sťažnosti finančného riaditeľstva (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa – daňového úradu

podľa , a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa (ako aj podľa listiny) a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), t. j. sú založené

na rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať

spoločne (m. m. ).

Sťažovateľ argumentoval tým, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

ako aj jeho napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa , právo

podľa dohovoru a právo podľa dodatkového protokolu.

K porušeniu označených práv sťažovateľa – daňového úradu malo dôjsť

predovšetkým tým, že okresný súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,

nevysporiadal sa s jeho argumentáciou, ktorú predložil okresnému súdu.

16

Sťažovateľ poukázal na to, že reštrukturalizačný plán bol založený na metóde zmeny

pohľadávok spočívajúcej v odpustení príslušenstva a čiastočnom odpustení istiny v rozsahu

98 % v prípade zistenia pohľadávky v konaní o incidenčnej žalobe. Sťažovateľ – daňový

úrad namieta, že predmetná zmena pohľadávky je neprípustná, „pretože by tým došlo

k zmene samotného rozhodnutia Komisie“. Zmena pohľadávky je v rozpore s požiadavkou

„komunitárneho práva na neuplatnenie vnútroštátneho predpisu v prípade, ak by došlo

k zabráneniu vymoženia neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci v celej výške“ a tiež

v rozpore s požiadavkou „prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi právnymi

normami“. Podľa sťažovateľa – daňového úradu z napadnutého uznesenia okresného súdu

„vysporiadanie sa s uvedenými skutočnosťami nijako nevyplýva“.

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora

(napr. rozhodnutia vo veci C-119/05 Lucchini Siderurgia a vo veci C-232/05 Komisia proti

Francúzsku), z ktorého tiež vyplýva zásada, že „vnútroštátna norma, ktorá neumožňuje

účinné a okamžité vymoženie štátnej pomoci sa... neuplatní...“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd „dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou

posúdi súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal

v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania

vyplývajúce z článku 47 ods. 3 SR a zároveň z ustanovenia , podľa ktorého

zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri

riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie...“. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal

sťažovateľ na to, že pohľadávka štátu predstavovala 86,045 % všetkých záväzkov dlžníka,

práva prepojených osôb dlžníka – jeho akcionárov predstavovali 13,799 % a ostatné

pohľadávky 0,0156 %, pričom „je zrejmé, že reštrukturalizačný plán predstavoval len

záujem ani nie 14 % veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci na zachovaní jeho

ďalšieho fungovania bez straty majetkových hodnôt práve týchto akcionárov ako osôb

majetkovo ako aj personálne prepojených s príjemcom štátnej pomoci... Právny záujem na

okamžitom a účinnom uspokojení pohľadávky štátu však vyplýva jednak z práva ES a EÚ,

ktorého uplatnenie malo mať pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu prednosť pred

vnútroštátnou právnou úpravou a jednak z hrozby sankcie zo strany EÚ... čím dochádza

k vzniku verejného záujmu na uspokojení pohľadávky štátu...“. Sťažovateľ – daňový úrad

poukázal na to, že spoločným záujmom veriteľov je najmä záujem väčšiny všetkých

veriteľov, t. j. veriteľov uplatnených pohľadávok, a nie len veriteľov zistených pohľadávok.

„Je zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len

určitej skupiny veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na

výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu...

Nerovnomerné uspokojenie pohľadávok prvej a druhej skupiny zároveň je jasným dôkazom

nezohľadnenia tohto princípu súdom.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na relevantný priebeh

reštrukturalizačného konania, pričom uviedol:

„Dňa 30. 12. 2011 o 10.00 hod. sa v predmetnom reštrukturalizačnom konaní konala

schôdza veriteľov dlžníka s nasledujúcim programom: 1. Otvorenie, 2. Zisťovanie stanovísk

veriteľov prihlásených pohľadávok, 3. Voľba veriteľského výboru, 4. Záver.

V súlade s 3. bodom programu tejto schôdze došlo na uvedenej schôdzí veriteľov

k zvoleniu päťčlenného veriteľského výboru v zložení:

, , ,

a .

Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru tvoriacej súčasť súdneho spisu súd

zistil, že veriteľský výbor dňa 29. 03. 2012 schválil predložený záverečný návrh

reštrukturalizačného plánu dlžníka.

Dňa 20. 04. 2012 dlžník doručil tunajšiemu súdu zápisnicu zo zasadnutia

schvaľovacej schôdze dlžníka konanej dňa 19. 04. 2012 spolu s prílohami a zároveň doručil

návrh na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom. Zo zápisnice zo schvaľovacej

schôdze konanej dňa 19. 04. 2012 tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že predseda

schôdze , reštrukturalizačný správca o 11.00 hod. otvoril schvaľovaciu

schôdzu, pričom konštatoval, že zo 6 veriteľov prítomných na schvaľovacej schôdzi

veriteľov, sú prítomní 5 veritelia, ktorých pohľadávky sa v reštrukturalizačnom konaní

považujú za zistené. Správca ďalej konštatoval, že veriteľ č. 7 Daňový úrad Košice, ktorého

pohľadávka bola v celom rozsahu popretá a o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a ktorá

bola zaradená do skupiny č. 2 pre zabezpečené pohľadávky je prítomný na schvaľovacej

18

schôdzi veriteľov, avšak nie je oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať. Správca ďalej

oboznámil prítomných veriteľov s rozsahom hlasovacích práv na schvaľovacej schôdzi.

Do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky zaradil 3 veriteľov, pričom všetci traja

sú oprávnení hlasovať o prijatí plánu s celkovým počtom 3 335 639 hlasov. Do skupiny č. 2

pre nezabezpečené pohľadávky sú zaradení 3 veritelia, ktorých pohľadávky boli zaradené

aj do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky aj do skupiny č. 2 pre nezabezpečené

pohľadávky a zároveň na schvaľovacej schôdzi boli prítomní aj 3 veritelia, ktorých

pohľadávky boli zaradené iba do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky, pričom jeden

veriteľ zaradený do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky nie je oprávnený hlasovať

z dôvodu popretia jeho pohľadávky. Veritelia prítomní na schvaľovacej schôdzi veriteľov

zaradení do skupiny č. 2. pre nezabezpečené pohľadávky oprávnení hlasovať majú na účely

hlasovania celkovo 62 202 hlasov.

Po otvorením rozpravy správca konštatoval, že v zákonnej 7 dňovej lehote pred

konaním schvaľovacej schôdze žiaden účastník plánu nepožiadal o korekcie v zmysle ust.

. Zároveň informoval o skutočnosti, že v pláne bola z podnetu

predkladateľa plánu vykonaná jedná oprava, a to oprava zjavnej chyby v písaní.

Po skončení rozpravy správca ako predsedajúci schôdze pred samotným hlasovaním

informoval prítomných účastníkoch o zákonom spôsobe určenia počtu hlasov jednotlivých

veriteľov na účely hlasovania na schvaľovacej schôdzi a o samotnom výkone hlasovacieho

práva. Správca poukázal na skutočnosť, že boli vytvorené dve skupiny a to skupina č. 1

do ktorej boli zaradené zabezpečené pohľadávky a skupina č. 2 do ktorej boli zaradené

nezabezpečené pohľadávky.

Po prednesení podmienok potrebných pre prijatie plánu správca vyzval prítomných

veriteľov zaradených do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky, aby hlasovali.

Za prijatie plánu v skupine č. 1 pre zabezpečené pohľadávky hlasovali 3 veritelia

z 3 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte

3 335 639 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine. Za prijatie

plánu v skupine č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky hlasovali 5 veritelia z 5 hlasujúcich,

čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 62 202 hlasov predstavuje

100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine.“

Okresný súd uviedol relevantné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii (§ 153 ods. 1,

§ 154 ods. 1, § 146 ods. 3 až 6, § 144 ods. 4) a následne svoje právne závery v prerokúvanej

veci formuloval takto:

„Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nakoľko neboli

podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii

týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní

o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý

by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo

súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo

poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol

reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov,

čo dokumentuje taktiež skutočnosť, že predložený reštrukturalizačný plán bol riadne prijatý

schvaľovacou schôdzou konanou dňa 19. 04. 2012, a to vo všetkých skupinách bez potreby

nahradiť súhlas niektorej zo skupín súdom, nezostávalo súdu nič iné, ako v lehote 15 dní

odo dňa doručenia návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom takto

predložený plán potvrdiť a zároveň rozhodnúť o skončení reštrukturalizácie dlžníka:

, so sídlom , . Potvrdený

reštrukturalizačný plán tvorí, v zmysle ust. , prílohu tohto rozhodnutia.“

Podľa § 196 zákona o reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie

konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania,

na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto

zákona“) sa primerane použijú ustanovenia .

Podľa § 198 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii v písomnom vyhotovení uznesenia

vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie

navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie

o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

20

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod

26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,

aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (, ,

).

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri

svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Ústavný súd svoj názor opiera

predovšetkým o tieto skutočnosti:

Podľa § 154 ods. 1 písm. d) zákona o reštrukturalizácii súd uznesením zamietne plán,

ak plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Podľa reštrukturalizačného plánu dlžníka z 22. marca 2012 veritelia pohľadávok

zaradených do skupiny č. 1 sa vzdávajú 5 % zistenej prihlásenej zabezpečenej istiny,

predmetné istiny bude dlžník splácať v splátkach, pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín,

veritelia odpustia dlžníkovi ich zaplatenie, tieto prihlásené a zistené príslušenstvá budú

zaradené do skupiny č. 2 – nezabezpečené pohľadávky (porovnaj bod 11 záväznej časti

reštrukturalizačného plánu, s. 53 a 54).

Do skupiny č. 2 boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov, okrem iných

aj pohľadávka sťažovateľa. Z istín nezabezpečených pohľadávok zaradených do skupiny

č. 2 veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi 98,0 %. Veritelia tejto skupiny odpustia

dlžníkovi všetky príslušenstvá prihlásených istín v celom rozsahu. Splácanie plánom

22

zmenených pohľadávok v skupine č. 2 sa rozloží na päť rokov podľa špecifikovaného

splátkového kalendára (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 58).

Z opisnej časti reštrukturalizačného plánu (s. 6 7) vyplýva, že veritelia zaradení

do skupiny č. 1 sú akcionármi dlžníka, resp. členmi štatutárneho orgánu – predstavenstva

dlžníka.

Prihlásená pohľadávka sťažovateľa predstavovala 86,045 % všetkých prihlásených

pohľadávok (opisná časť reštrukturalizačného plánu, s. 19). Táto pohľadávka bola správcom

popretá. Jej určenie je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -438 z 18. decembra

2014 v znení opravného uznesenia tak, že konanie o určení, že sťažovateľ – daňový úrad je

veriteľom pohľadávky proti dlžníkovi v reštrukturalizačnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011, zastavil.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu o prijatých sťažnostiach

sťažovateľov nerozhodol.

Zo znenia § 154 zákona o reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení

alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný

zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko).

Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby

a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého

z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo

či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe

uvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,

či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré

je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).

Tak pre konkurz ako aj pre reštrukturalizáciu sú vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre

ich začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť

sa príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom

zmysle aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné

zásady“ aj prvá časť zákona o reštrukturalizácii.

Ústavný súd už uviedol (), že v reštrukturalizačnom konaní, ktoré

je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený

povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem

veriteľov. Spoločný záujem veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom,

resp. neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje

s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok

všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom

je determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (porovnaj ).

Relevantným zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu

uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho

uspokojenia (m. m. ).

Reštrukturalizačný súd je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov

čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok (§ 5 zákona o reštrukturalizácii).

V súvislosti s hľadaním zmyslu a účelu pojmu „spoločný záujem veriteľov“

ústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákonnú úpravu v Českej republike.

Ekvivalentným právnym predpisom k zákonu o reštrukturalizácii je v Českej republike

zákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a spôsoboch jeho riešenia (insolvenčný zákon), ktorý

obsahuje zákonnú definíciu pojmu „spoločný záujem veriteľov“.

Podľa § 2 písm. j) insolvenčného zákona pre účely tohto zákona sa rozumie

spoločným záujmom veriteľov záujem nadradený ich jednotlivým záujmom, ak je jeho

cieľom, aby zvolený postup riešenia úpadku bol pre nich spravodlivý a výnosnejší ako

ostatné spôsoby riešenia úpadku; tým nie je dotknuté zákonom zaručené osobitné

postavenie niektorých veriteľov.

24

Predmetná zákonná definícia v insolvenčnom zákone obdobne ako príslušné

ustanovenia zákona o reštrukturalizácii a tiež závery judikatúry ústavného súdu vyjadrujú

základné východiská pri vymedzení spoločného záujmu veriteľov, ktorými sú princíp

spravodlivosti pri usporiadaní vzťahov veriteľov, princíp maximalizácie uspokojenia

pohľadávok veriteľov a špecifické postavenie veriteľov zabezpečených pohľadávok.

V uvedených súvislostiach sú tiež relevantné závery ústavného súdu, ktorý

už vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(napr. ), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho

rozhodnutia na účastníkov konania (napr. ).

V prerokúvanom prípade z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že veritelia dlžníka

boli zaradení do dvoch skupín. V skupine č. 1 boli veritelia – akcionári dlžníka a zároveň

členovia predstavenstva dlžníka, ktorí boli veriteľmi zabezpečených a zistených

pohľadávok. Reštrukturalizačný plán im zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach

v rozsahu 95 % a vzdanie sa príslušenstva, resp. jeho preradenie do skupiny č. 2. V skupine

č. 2 boli veritelia nezabezpečených, zistených, prípadne popretých pohľadávok, ktorým

reštrukturalizačný plán zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach v rozsahu 2 %

a vzdanie sa príslušenstva.

Uvedené okolnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o adekvátnosti, primeranosti,

spravodlivosti takéhoto usporiadania prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný

súd v napadnutom uznesení zo 4. mája 2012 uviedol len priebeh spracovania a schvaľovania

reštrukturalizačného plánu, z čoho je zrejmé, že formálne hľadisko tvorby a schvaľovania

plánu považoval za dodržané. Následne len paušálne konštatoval, že nezistil dôvody

na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 zákona o reštrukturalizácii.

V odôvodnení napadnutého uznesenia sa špecificky nevysporiadal so skutočnosťou, či

uvedeným usporiadaním vzťahov dlžníka v reštrukturalizačnom pláne nedošlo

k poskytnutiu osobitných výhod niektorému z účastníkov plánu, prípadne či plán nie je

v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vzhľadom na skutkové okolnosti

prerokúvanej veci však bolo potrebné, aby sa okresný súd špecificky vysporiadal

s uvedenými hľadiskami. Zohľadniť a vyhodnotiť uvedené hľadiská zaväzuje okresný súd

priamo zákon, preto je v zásade irelevantné, či sťažovateľ uvedené námietky uplatnil

v reštrukturalizačnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu len tá skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa bola

popretá, neodôvodňuje dostatočne takéto usporiadanie vzťahov dlžníka. Sťažovateľ

inicioval incidenčné konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spornej pohľadávke,

pričom toto konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd neprihliadol na rozhodnutie

Komisie zo 16. októbra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006

vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005), pretože vyhodnotenie vplyvu tohto rozhodnutia

na pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu bude úlohou okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd považoval tiež za relevantný tvrdený právny základ pohľadávky

sťažovateľa – rozhodnutie Komisie.

Podľa čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva rozhodnutie je vo svojej

celistvosti záväzné pre toho, komu je určené.

Ekvivalentnú formuláciu obsahuje čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

podľa ktorého rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,

ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol: „Je potrebné pripomenúť, že vnútroštátnym

súdom náleží vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšom možnom rozsahu

tak, aby mohli byť použité spôsobom prispievajúcom k vykonaniu práva Spoločenstva.

Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že vnútroštátny súd, poverený v rámci svojej

právomoci použitím ustanovení práva Spoločenstva, má povinnosť zaistiť plný účinok

týchto noriem podľa potreby aj tak, že z vlastnej právomoci ponechá nepoužité

akékoľvek ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov...“ (rozsudok Súdneho

26

dvora vo veci C-119/05 z 18. 7. 2007 Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,

body 60 a 61).

Obdobne sa Súdny dvor odvoláva na čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva vo veci C-232/05 Komisie proti Francúzskej republike, ktoré sa týkalo

vykonania rozhodnutia Komisie, ktoré obsahuje záväzok vymáhať protiprávnu pomoc.

V odbornej literatúre bol vyslovený právny názor, podľa ktorého „Vychádzajúc

z doterajšej judikatúry, princíp prednosti vytvorený (a dotváraný) Súdnym dvorom možno

v súčasnosti charakterizovať nasledovne: v prípade rozporu medzi vnútroštátnym

prameňom a komunitárnym prameňom práva má platná, záväzná a priamo účinná norma

práva Európskych spoločenstiev absolútnu prednosť pred vnútroštátnou normou, a to bez

ohľadu na právnu silu konfliktnej normy obsiahnutej vo vnútroštátnom práve členského

štátu... Prednosť má tak primárne, ako aj sekundárne priamo účinné komunitárne právo.“

(Klučka, J. – Mazák, J. a kol. Základy Európskeho práva. Bratislava: IURA EDITION,

2004, s. 120 121).

V prerokúvanom prípade reštrukturalizačný plán predpokladá zmenu pohľadávky

sťažovateľa – daňového úradu a zabezpečuje mu uspokojenie pohľadávky v rozsahu 2 %

v splátkach a odpustenie pohľadávky v rozsahu 98 % istiny a príslušenstva pohľadávky.

Možno dospieť k záveru, že takto formulovaný reštrukturalizačný plán svojimi účinkami

mení rozhodnutie Komisie, ktoré je právnym základom pohľadávky sťažovateľa – daňového

úradu. Rovnako tak potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom vyvoláva právne účinky,

ktoré môžu mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie [napr. zánik práva veriteľov, ktorí

riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky

voči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii)]. Doktrína priameho účinku

a prednosti noriem komunitárneho práva – vrátane rozhodnutí Komisie ako noriem

sekundárneho práva vyvoláva otázky týkajúce sa obsahu reštrukturalizačného plánu

a možnosti súdu potvrdiť reštrukturalizačný plán, ktorý svojimi účinkami priamo mení

obsah rozhodnutia Komisie, a to aj vo vzťahu k možnosti vykonať rozhodnutie Komisie

v exekučnom konaní na základe zákona o štátnej pomoci.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, účelom povinnosti vymáhať

pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, je odstránenie

nenáležitej konkurenčnej výhody a nastolenie pôvodného stavu na trhu Únie (napríklad

rozsudok vo veci C-350/93, Komisia/Taliansko zo 4. 4. 1995, Zb. s. I-699, bod 21, rozsudok

vo veci C-75/97, Belgicko/Komisia zo 17. 6. 1999, Zb. s. I-3671, bod 64).

Ak by sa nezlučiteľná pomoc nevrátila v plnej výške, jej príjemca by si mohol

naďalej zachovať nenáležitú konkurenčnú výhodu (rozsudok vo veci C-214/07,

Komisia/Francúzsko z 13. 11. 2008, Zb. s. I-8357, bod 47). Preto musí byť protiprávne

poskytnuté zvýhodnenie v plnej výške odstránené, a ak majetok povinnej osoby nepostačuje

na vrátenie pomoci v plnej výške, má sa predmetná konkurenčná výhoda odstrániť

konkurzom na jeho majetok (rozsudok vo veci 52/84, Komisia proti Belgicku z 15. 1. 1986,

Zb. s. 89, bod 16).

Rozsah protiprávne poskytnutej pomoci, a tým aj rozsah povinnosti vymáhať túto

pomoc späť, vymedzila svojím rozhodnutím Komisia a ani vnútroštátny orgán verejnej

moci, ani dohoda súkromných subjektov nemôže fakticky zmeniť rozsah tejto povinnosti,

napríklad schválením plánu, ktorý by obmedzil rozsah povinnosti vrátiť nenáležitú pomoc.

Inak by sa účel pravidiel upravujúcich vymáhanie protiprávnej pomoci nemohol naplniť.

Z týchto dôvodov je na reštrukturalizáciu, ktorej účinky sa dotýkajú povinnosti dlžníka

vrátiť nezlučiteľnú štátnu pomoc, potrebné nazerať nielen optikou zúčastnených subjektov 

veriteľov a ich spoločných záujmov, ale aj z perspektívy konkurentov dlžníka, ktorí sú

konfrontovaní jeho nenáležitým konkurenčným zvýhodnením, ktoré má byť v zmysle

pravidiel práva EÚ v plnom rozsahu odňaté.

S uvedenými právnymi okolnosťami sa okresný súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia nijako nevysporiadal, hoci sa javí, že stanovisko okresného súdu v tomto smere

by prispelo k zrozumiteľnosti a presvedčivosti napadnutého uznesenia. Uvedené skutočnosti

vyplývajú zo vzájomnej interakcie vnútroštátneho právneho poriadku a práva EÚ,

predstavujú vyjadrenie zásady iura novit curia (súd pozná právo), preto je tiež irelevantné,

že tieto skutočnosti sťažovateľ nenamietal v reštrukturalizačnom konaní.

28

Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci je napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 4. mája 2012 nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže jeho odôvodnenie nedáva

v zásade žiadne odpovede na podstatné okolnosti prerokúvanej veci, preto je z ústavného

hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľovi nebola

poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností, preto

rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní podľa

(bod 3 výroku tohto nálezu).

V súlade s reštriktívnym vymedzením štátu ako sťažovateľa v konaní pred ústavným

súdom nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o sťažovateľovi ako nositeľovi vlastníckeho

práva v zmysle a dodatkového protokolu. Sťažovateľ

v prerokúvanej veci vystupuje ako veriteľ pohľadávky, t. j. ako „vlastník“ pohľadávky,

avšak uvedená pohľadávka predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, a nie napr. existujúci

majetok štátu (napr. motorové vozidlá, budovy a pod.). Na tomto základe ústavný súd

rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ani právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012 bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, bolo

potrebné zároveň v zmysle a zákona o súde

rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec

v zmysle okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude okresný súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd nerozhodoval o práve sťažovateľa na úhradu trov konania, keďže si toto

právo neuplatnil.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

30

K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015