Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 455/2012
PDF · 474.73 KB
No categories available
II. ÚS 455/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 455/2012-109
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach Daňového úradu
Košice, Rozvojová 2, Košice, a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2,
Bratislava, zastúpených Mgr. Zuzanou Tomkovou, Továrenská 480/60, Vlkanová,
zamestnankyňou odboru právnych služieb Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo Daňového úradu Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Daňového úradu Košice n e v y h o v u j e .
4. Sťažnosti Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice (ďalej len „daňový úrad“
alebo „sťažovateľ“), a 18. júla 2012 sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,
Vazovova 2, Bratislava (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou zhodne namietali porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012.
Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu označených práv malo dôjsť uznesením
okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012, ktorým potvrdil reštrukturalizačný
plán spoločnosti (ďalej aj „dlžník“),
schválený na schôdzi konanej 19. apríla 2012 a súčasne ukončil reštrukturalizáciu
dlžníka. Sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli, že „v právnej veci povolenej
reštrukturalizácie o návrhu dlžníka: ... na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu podáva Ústavnému súdu SR... sťažnosť proti Okresnému súdu
Košice I, pretože sa domnieva, že Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 4. 5. 2012,
sp. zn. 26 R/5/2011, zverejneného v Obchodnom vestníku SR dňa 14. 5. 2012,
2
v právnej veci povolenej reštrukturalizácie o návrhu dlžníka
na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, ktorým bol reštrukturalizačný plán dlžník
potvrdený a reštrukturalizácia ukončená... boli porušené jeho
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní
podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR
a článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.“.
Čo sa týka procesnej spôsobilosti na podanie sťažnosti ústavnému súdu, sťažovatelia
okrem iného uviedli, že „... poskytnutie Ústavou SR garantovanej ochrany účastníka
konania nemôže byť viazané len na neštátne fyzické a právnické osoby, a podľa názoru
sťažovateľa je potrebné takúto ochranu Ústavným súdom SR poskytnúť aj štátu, ktorý má
v prípadoch súdnych konaní postavenie právnickej osoby a jeho postavenie účastníka
konania nie je postavením vrchnostenským, ale musí mať rovnaké práva a povinnosti
ako všetci ostatní účastníci súdneho konania...“.
K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ústavy,
ako aj čl. 1 dodatkového protokolu sťažovatelia okrem iného uviedli, že okresný súd sa
„vo svojom rozhodnutí... dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdiť súlad
reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať
aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce
z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého
zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú
pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie (všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi
rovní)“. Podľa názoru sťažovateľov je preto zrejmé, že v danom prípade „došlo v celom
procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov
príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu
bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu
práva na ochranu majetku SR ako aj k porušeniu princípu rovnakého postavenia účastníkov
konania.“.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uviedli, že jeho „Obsahom... je aj právo
účastníka konania... na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné
a založené na nestrannom posúdení predmetu konania v súlade so všetkými všeobecne
záväznými právnymi predpismi...“. Napriek tomu, že v reštrukturalizačnom konaní bola
uplatnená požiadavka daňového úradu podľa európskeho práva, sa okresný súd vo svojom
rozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými podmienkami potvrdenia reštrukturalizačného
plánu, „nerešpektujúc prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym
poriadkom...“.
Pokiaľ ide o výklad ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o reštrukturalizácii“) okresným súdom, sťažovatelia takisto poukázali na skutočnosť,
že „Ústavne konformný výklad ustanovení ZKR... musí zohľadňovať povinnosť určenú
Slovenskej republike v rozhodnutí Komisie v súlade s príslušnými normami EÚ
a judikatúrou ESD v nadväznosti na článok čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého SR
dodržiava a uznáva svoje medzinárodné záväzky a s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého
majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred
zákonmi SR ako aj princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R/5/2011 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť účastníkov
konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na ochranu majetku sťažovateľa podľa
článku 20 Ústavy SR a článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R/5/2011 zo dňa 4. 5. 2012 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.“
4
Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol aj o odložení vykonateľnosti
uznesenia okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012 až do rozhodnutia ústavného
súdu vo veci samej, a taktiež, aby sa neriadil poradím doručenia ústavnej sťažnosti
a rozhodol o nej prednostne „v súlade s naliehavosťou veci vyplývajúcej z rozhodnutia
Komisie o povinnosti Slovenskej republiky vymôcť nezákonne poskytnutú štátnu pomoc
okamžite a rýchlo“.
Uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012 ústavný súd sťažnosti
sťažovateľov spojil na spoločné konanie, prijal ich na ďalšie konanie a odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 26 R 5/2011-2072
zo 4. mája 2012 podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Predseda okresného súdu sa k sťažnostiam vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 459/2012
z 12. novembra 2012, v ktorom poukázal na doterajší priebeh napadnutého konania, pričom
uviedol:
„Nakoľko dospel súd k záveru, že neboli podstatným spôsobom porušené
ustanovenia ZKR týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho
príprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného
plánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov
reštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo
dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému
účastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so
spoločnými záujmami veriteľov, súd uznesením zo dňa 04. 05. 2012 č. k. 26 R/5/2011-2072
potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka −
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 05. 2012.
Dňa 11. 05. 2012 spoločnosť
podali návrh
na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi dňa
19. 04. 2012.
Okresný súd Košice I uvedený návrh spoločnosti
predložil Krajskému súdu Košice na rozhodnutie.
Krajský súd Košice uznesením zo dňa 21. 06. 2012 č. k. 3 CoKR/9/2012-2107
odvolanie spoločnosti proti uzneseniu
Okresného súdu Košice I zo dňa 04. 05. 2012... odmietol...
Na základ uvedeného sa Okresný súd Košice I nestotožňuje so sťažnosťami
sťažovateľov, a to s poukazom na skutočnosť, že v prípade pripustenia správnosti
argumentácie sťažovateľov vo vzťahu k zabezpečeniu vymožiteľnosti ich právnych nárokov
v celom rozsahu, by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
reštrukturalizačného a rovnako aj k porušeniu práv na ochranu majetku ostatných
účastníkov reštrukturalizačného konania.“
Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska zástupkyni sťažovateľov a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom,
aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. Zástupkyňa sťažovateľov
k vyjadreniu okresného súdu uviedla:
„Z uvedeným záverom Okresného súdu Košice I. sťažovatelia nemôžu súhlasiť.
Pokiaľ sa ako determinant určujúci spoločný záujem veriteľov uplatňuje maximalizácia
uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých
veriteľov s dlžníkom v reštrukturalizačnom konaní, nie je možné považovať uspokojenie
pohľadávok aj keď väčšiny (ale majetkovo bezvýznamnej menšiny) veriteľov dosiahnutej
v dôsledku popretia pohľadávky s najvyššou hodnotou za dodržanie zásady rovnosti
účastníkov reštrukturalizačného konania. Najmä ak prihliadneme na skutočnosti uvedené
v podaných sťažnostiach, že na popretie prihlásenej pohľadávky Daňového úradu Košice,
ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie predĺženia dlžníka pre účely povolenia
reštrukturalizácie, neboli dané zákonom stanovené dôvody. Zároveň tým bola Daňovému
6
úradu Košice odňatá možnosť uplatňovania jeho ďalších veriteľských oprávnení v rámci
prebiehajúceho reštrukturalizačného konania.
Je teda nepochybne zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese
reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov dlžníka, ktorých
záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom
pre rozhodovanie súdu.“
Zástupkyňa sťažovateľov súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Dňa 31. januára 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh dlžníka na prerušenie
konania a vstup vedľajšieho účastníka do konania.
O návrhu dlžníka rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-53
zo 7. februára 2013 tak, že ho odmietol.
Ústavný súd následne zaslal dlžníkovi ako dotknutej osobe sťažnosti
sťažovateľov, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012,
vyjadrenie okresného súdu z 12. novembra 2012 a vyjadrenie zástupkyne sťažovateľov
z 13. decembra 2012.
Dlžník zaslal 17. apríla 2013 ústavnému súdu „Vyjadrenie dotknutej osoby k
prijatým sťažnostiam“, v ktorom poukázal na to, že ústavný súd prijal sťažnosti osôb, ktoré
tieto sťažnosti nepodali, pretože v sťažnostiach sú sťažovatelia označení ako «„Slovenská
republika – Daňový úrad Košice“ a „Slovenská republika – Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky“», pričom v uznesení o prijatí sú sťažovatelia označení ako „Daňový
úrad Košice... a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky“. Okrem toho argumentoval
tým, že finančné riaditeľstvo nebolo účastníkom reštrukturalizačného konania a neprihlásilo
si žiadnu pohľadávku.
Dlžník v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou sťažovateľov poukázal tiež na to,
že sťažovatelia sú orgánmi štátu, ktorým ústava nepriznáva právo namietať pred ústavným
súdom porušenie ich základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázal
na závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. februára 2009.
Podľa dlžníka z okolností prípadu je zrejmé, že daňový úrad si plnil „verejnoprávnu
povinnosť uloženú rozhodnutím Komisie... uplatňoval svoju obmedzenú spôsobilosť byť
účastníkom súdneho konania..., ktorá vyplýva z § 5 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z. z.
o daňových orgánoch... len v rámci svojej pôsobnosti určenej zákonom. A contrario daňové
úrady ani nemajú spôsobilosť byť účastníkom konania vo veciach, ktoré nepatria do ich
zákonom vymedzenej právomoci a pôsobnosti, teda mimo rámca plnenia úloh verejného
záujmu... nekonal v rámci svojho slobodného priestoru a neprejavoval svoju slobodnú vôľu,
ale konal na základe rozhodnutia Komisie a na základe Nariadenia Rady (ES)
č. 659/1999... bol povinný informovať Komisiu o opatreniach vykonaných na splnenie
povinnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie.“. Z týchto skutočností vyplýva, že daňový úrad
„vykonával vrchnostenskú právomoc štátu a vystupoval ako nositeľ verejných úloh,
čo vylučuje, aby bol zároveň nositeľom základných ľudských práv, ktorých ochrany by sa
mohol domáhať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom“.
Dlžník vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. 1. 2013 vo veci C-73/11 P, ktorým bol zrušený
rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. 12. 2010 vo veci T-11/07, ktorým tento
zamietol žalobu dlžníka o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie 2007/254/ES
zo 7. júna 2006 C 25/05 (ex NN 21/05). Podľa dlžníka predmetné rozhodnutie naznačuje, že
rozhodnutie Komisie môže byť zrušené v ďalšom konaní pred Všeobecným súdom
Európskej únie, čím by odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky daňového úradu.
8
Dlžník tiež namietal, že rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľov nebola
uplatnená v reštrukturalizačnom konaní, kde by sa ňou mohli zaoberať veriteľský výbor,
schvaľovacia schôdza a okresný súd. Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru
22. marca 2012 vyplýva, že predseda veriteľského výboru vyzval všetkých veriteľov,
aby pripomienky k návrhu reštrukturalizačného plánu predložili do 28. marca 2012. Daňový
úrad svoje vyjadrenie, ktoré neobsahuje námietky zodpovedajúce ústavnoprávnej
argumentácii v sťažnostiach, predložil až 29. marca 2012. Týmto daňový úrad „znemožnil,
aby sa s ňou (teda ústavnoprávnou argumentáciou, pozn.) v záujme riadneho
a presvedčivého odôvodnenia uznesenia o potvrdení plánu vysporiadal okresný súd“,
a týmto tiež postavil ústavný súd „do pozície prvoinštačného súdu“. Ústavný súd preto
nemá právomoc rozhodovať o týchto námietkach, pričom je irelevantné, že sťažovatelia
sú „telesá štátu“.
Dlžník k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že okresný súd „dal všetkým účastníkom
reštrukturalizačného konania (teda aj daňovému úradu) jasnú, zrozumiteľnú a primerane
odôvodnenú odpoveď prečo rozhodol tak, že reštrukturalizačný plán dotknutej osoby
potvrdil a rozhodol o skončení reštrukturalizácie. Vysporiadal sa pritom so všetkými
relevantnými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR), pričom celkom
logicky nemohol reagovať na sťažnostnú argumentáciu daňového úradu, keďže tento
popretý veriteľ ju v reštrukturalizačnom konaní ani pred správcom, a ani pred okresným
súdom neuplatnil...“.
Dlžník tiež uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu základného
práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže daňový úrad dostal
primeranú príležitosť na uplatnenie svojich procesných práv a povinností.
„Miera uspokojenia zabezpečených veriteľov (akcionárov dotknutej osoby) bola
vyššia z dôvodu nespornosti ich pohľadávok. Naopak, miera uspokojenia prihlásenej
pohľadávky daňového úradu bola v reštrukturalizačnom pláne nižšia z dôvodu, že táto bola
v celom rozsahu správcom popretá... Naopak, ako správne uvádza okresný súd vo vyjadrení
k sťažnostiam, až pripustenie správnosti argumentácie daňového úradu o 100 % uspokojení
popretej pohľadávky daňového úradu s vylúčením akéhokoľvek uspokojenia ostatných
veriteľov, by zakladalo porušenie označeného práva u týchto ostatných účastníkov.“
K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu dlžník uviedol, že nikdy neuznal žiadnu pohľadávku na vrátenie „údajnej štátnej
pomoci. Jediná pohľadávky daňového úradu voči dotknutej osobe bola daňová pohľadávka
vo výške cca 416 mil. Sk, ktorá bola odpísaná právoplatným rozhodnutím samotného
daňového úradu ešte v roku 2005 na základe právoplatného uznesenia o potvrdení
vyrovnania...“.
Dňa 9. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie dozorného správcu
dlžníka (ďalej len „správca“), v ktorom navrhol, aby ústavný súd
povolil jeho vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľov ako vedľajšieho účastníka.
O návrhu správcu rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-67
z 30. apríla 2013 tak, že ho odmietol.
Dlžník v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2013 namietal predpojatosť
sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészarosa, vychádzajúc so záverov, ktoré tento
sudca vyslovil vo svojom odlišnom stanovisku z 12. decembra 2012 k nálezu pléna
ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 115/2011.
Sudca II. senátu ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom vyjadrení k námietke
predpojatosti dlžníka navrhol na túto námietku neprihliadnuť vzhľadom na to, že dlžník ako
dotknutá osoba nie je účastníkom konania so všetkými jej procesnými právami
a povinnosťami, preto nemá ani procesné právo odmietnuť sudcu pre jeho predpojatosť.
Napriek stanovisku sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa ústavný súd
považoval za vhodné, aby o námietke predpojatosti dlžníka rozhodol iný senát ústavného
súdu postupom podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde. O námietke predpojatosti
rozhodoval na základe relevantného rozvrhu práce III. senát ústavného súdu, ktorý rozhodol
10
uznesením č. k. III. ÚS 278/2015-18 z 9. júna 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súdu
Lajos Meszáros nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej na ústavnom
súde pod sp. zn. II. ÚS 455/2012.
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2013 doplnil dlžník svoje
vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľov. V predmetnom podaní poukázal na rozhodnutie
Komisie zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005)
poskytnutej Slovenskou republikou v prospech , ktorým bolo
rozhodnuté o zrušení rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005
(ex NN 21/2005) a tiež o tom, že štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla
v prospech spoločnosti , vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľná
s vnútorným trhom.
Dlžník uviedol, že s výrokom predmetného rozhodnutia Komisie zo 16. októbra 2013
nesúhlasí a má v úmysle podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia. Poukázal však na to,
že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013 má vplyv na konanie o sťažnostiach
sťažovateľov.
„Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia Komisie
2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005) odpadol právny dôvod
vzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou č. 1
do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 R/5/2011.
Zrušením predmetného rozhodnutia Komisie došlo k tomu, že pohľadávka
sťažovateľa, ktorá bola prihlásená prihláškou do reštrukturalizácie dlžníka neexistuje
a v dôsledku uvedeného je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie
k sťažnostiam sťažovateľov. Vo svojom podaní opakovane poukázal na to, že rozhodnutie
Komisie zo 7. júna 2006 bolo zrušené rozhodnutím Komisie zo 16. októbra 2013. Podľa
dlžníka zrušením predmetného rozhodnutia Komisie „odpadol právny dôvod vzniku
pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou... pohľadávka
sťažovateľa... neexistuje, v dôsledku čoho je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia
sťažovateľov“. Dlžník poukázal na rozsudok č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra 2014,
ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa – daňového úradu na určenie, že je
veriteľom pohľadávky uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011. O odvolaniach proti
tomuto rozsudku rozhoduje Krajský súd v Košiciach. Dlžník tiež uviedol, že sťažovateľ –
daňový úrad žiadal okresný súd o pripustenie zmeny návrhu, takže tento súd rozhodoval
„o právnom dôvode, výške a vymáhateľnosti pohľadávky z titulu rozhodnutia Komisie
zo 16. 10. 2013... Súd prvého stupňa celkom správne takúto zmenu návrhu na začatie
konania nepripustil, keďže v zmysle § 124 ods. 4 ZKR... v žalobe sa veriteľ môže domáhať
najviac toho, čo uviedol v prihláške.“.
Dlžník vo svojom podaní uviedol, že proti rozhodnutiu Komisie zo 16. októbra 2013
podal žalobu o jej neplatnosť „na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorej výsledkom
môže byť zrušenie tohto exekučného titulu“, pričom konanie o tejto žalobe je vedené
pod sp. zn. T-103/14. Dlžník tiež uviedol, že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013
je priamym exekučným titulom. Na vymoženie sumy priznanej v rozhodnutí Komisie
zo 16. októbra 2013 prebieha proti dlžníkovi exekučné konanie. Okresný súd
Malacky (ďalej len „exekučný súd“) rozhodol uznesením č. k. 23 Er 9188/2013-128
z 2. septembra 2014 tak, že povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia
Všeobecného súdu Európskej únie vo veci sp. zn. T 103/14.
Podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie
k sťažnostiam sťažovateľov a uviedol, že vo veci vedenej na Všeobecnom súde Európskej
únie pod sp. zn. T-103/14, „ktorej predmetom je žaloba spoločnosti
proti Komisii o neplatnosť jej rozhodnutia zo 16. 10. 2013, bol nariadený termín
ústneho pojednávania na 8. 9. 2015...“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2015 dlžník uviedol,
že 8. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie na Všeobecnom súde Európskej únie,
„pričom strany prezentovali svoje postoje a návrhy. Na predmetnom pojednávaní však
nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, pričom toto spoločnosť
očakáva najskôr na prelome rokov 2015/2016.
12
Napokon v tejto súvislosti možno poukázať aj na predchádzajúce konanie
na Všeobecnom súde EÚ, ktorého predmetom bola žaloba spoločnosti
na zrušenie Rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci
C 25/2005 (ex NN 21/2005). Ústne pojednávanie sa v tejto veci konalo 14. 10. 2009, avšak
rozsudok T-11/07 bol vyhlásený až 7. 12. 2010.“.
Následne dlžník vo svojom podaní uviedol argumentáciu, ktorou prezentoval svoj
právny názor na vzájomný vzťah konania pred Všeobecným súdom Európskej únie
a konania o sťažnostiach sťažovateľov pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o prijatých sťažnostiach vychádzal zo zistenia,
že sťažovateľ – daňový úrad podal 17. decembra 2013 na exekučnom súde návrh
na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na základe exekučného titulu podľa zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
pomoci“) – rozhodnutia Komisie ES zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA 18211
(C 25/2005) (ex NN 21/2005). Konanie o tomto návrhu je vedené na exekučnom súde pod
sp. zn. 23 Er 9188/2013 s tým, že exekučný súd povolil odklad exekúcie.
Rovnako tak ústavný súd zistil, že uznesením č. k. III. ÚS 638/2014-20
zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť dlžníka, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 7/2011
z 11. decembra 2013. Najvyšší súd predmetným uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č. k. 2 Cob 155/2007-186 z 21. apríla 2008 a rozsudok Okresného súdu
Košice II č. k. 34 Cb 338/2006-85 zo 6. júla 2007 a konanie zastavil. V odôvodnení svojho
uznesenia najvyšší súd poukázal na rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci
C 25/2005 (ex NN 21/2005), v ktorom táto vyslovila, že štátna pomoc poskytnutá
Slovenskou republikou nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Konštatoval tiež,
že prvostupňový súd nerešpektoval ustanovenia komunitárneho práva, ako ani znenie § 26
ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci a nápravu neuskutočnil ani odvolací súd, preto konajúce
súdy vec po právnej stránke nesprávne posúdili [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 156 zákona o reštrukturalizácii konanie
zastavil.
Ústavný súd následne nálezom č. k. III. ÚS 638/2014-35 z 10. februára 2015
rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 7/2011 z 11. decembra 2013
bolo porušené základné právo dlžníka podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2013 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze z 10. februára 2015 dospel k záveru,
že „odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom...“, a tiež
že „odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, keďže najvyšší
súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou situáciou (existenciou novšieho
rozhodnutia Komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavného súdu je podstatná
pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. K namietanému porušeniu základných práv finančného riaditeľstva podľa
čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
Pre posúdenie namietaného porušenia označených práv podľa ústavy, podľa
dohovoru a podľa dodatkového protokolu je potrebné dôsledne rozlišovať medzi uvedenými
sťažovateľmi.
14
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 501/2010), že účelom konania o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb a právnických
osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským
slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať
a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom
jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou
ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré
prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo
práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také
práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozícii
právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (II. ÚS 80/09,
II. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísne
reštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ procesného základného práva,
ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom
(porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn.
Sťažnosti sťažovateľov sú z obsahového hľadiska prakticky identické. Z ich
argumentácie je zrejmé, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie sťažností podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy odvodzujú zo svojho hmotnoprávneho postavenia ako poskytovateľov
štátnej pomoci podľa zákona o štátnej pomoci.
Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu
ako sťažovateľa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce kritérium preto z
tohto hľadiska považoval to, ktorý zo sťažovateľov reálne vystupoval ako účastník konania
v napadnutom reštrukturalizačnom konaní a ktorý bol teda skutočným nositeľom
procesných práv a povinností v tomto konaní.
Zo záhlavia napadnutého uznesenia okresného súdu zo 4. mája 2012 vyplýva,
že účastníkom konania bol sťažovateľ – daňový úrad.
Na tomto základe nemožno v prerokúvanom prípade uvažovať o porušení základných
práv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012, preto ústavný súd nevyhovel
sťažnosti finančného riaditeľstva (bod 4 výroku tohto nálezu).
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa – daňového úradu
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené
na rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať
spoločne (m. m. IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľ argumentoval tým, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
ako aj jeho napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa ústavy, právo
podľa dohovoru a právo podľa dodatkového protokolu.
K porušeniu označených práv sťažovateľa – daňového úradu malo dôjsť
predovšetkým tým, že okresný súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,
nevysporiadal sa s jeho argumentáciou, ktorú predložil okresnému súdu.
16
Sťažovateľ poukázal na to, že reštrukturalizačný plán bol založený na metóde zmeny
pohľadávok spočívajúcej v odpustení príslušenstva a čiastočnom odpustení istiny v rozsahu
98 % v prípade zistenia pohľadávky v konaní o incidenčnej žalobe. Sťažovateľ – daňový
úrad namieta, že predmetná zmena pohľadávky je neprípustná, „pretože by tým došlo
k zmene samotného rozhodnutia Komisie“. Zmena pohľadávky je v rozpore s požiadavkou
„komunitárneho práva na neuplatnenie vnútroštátneho predpisu v prípade, ak by došlo
k zabráneniu vymoženia neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci v celej výške“ a tiež
v rozpore s požiadavkou „prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi právnymi
normami“. Podľa sťažovateľa – daňového úradu z napadnutého uznesenia okresného súdu
„vysporiadanie sa s uvedenými skutočnosťami nijako nevyplýva“.
V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora
(napr. rozhodnutia vo veci C-119/05 Lucchini Siderurgia a vo veci C-232/05 Komisia proti
Francúzsku), z ktorého tiež vyplýva zásada, že „vnútroštátna norma, ktorá neumožňuje
účinné a okamžité vymoženie štátnej pomoci sa... neuplatní...“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd „dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou
posúdi súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal
v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania
vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého
zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri
riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie...“. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal
sťažovateľ na to, že pohľadávka štátu predstavovala 86,045 % všetkých záväzkov dlžníka,
práva prepojených osôb dlžníka – jeho akcionárov predstavovali 13,799 % a ostatné
pohľadávky 0,0156 %, pričom „je zrejmé, že reštrukturalizačný plán predstavoval len
záujem ani nie 14 % veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci na zachovaní jeho
ďalšieho fungovania bez straty majetkových hodnôt práve týchto akcionárov ako osôb
majetkovo ako aj personálne prepojených s príjemcom štátnej pomoci... Právny záujem na
okamžitom a účinnom uspokojení pohľadávky štátu však vyplýva jednak z práva ES a EÚ,
ktorého uplatnenie malo mať pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu prednosť pred
vnútroštátnou právnou úpravou a jednak z hrozby sankcie zo strany EÚ... čím dochádza
k vzniku verejného záujmu na uspokojení pohľadávky štátu...“. Sťažovateľ – daňový úrad
poukázal na to, že spoločným záujmom veriteľov je najmä záujem väčšiny všetkých
veriteľov, t. j. veriteľov uplatnených pohľadávok, a nie len veriteľov zistených pohľadávok.
„Je zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len
určitej skupiny veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na
výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu...
Nerovnomerné uspokojenie pohľadávok prvej a druhej skupiny zároveň je jasným dôkazom
nezohľadnenia tohto princípu súdom.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na relevantný priebeh
reštrukturalizačného konania, pričom uviedol:
„Dňa 30. 12. 2011 o 10.00 hod. sa v predmetnom reštrukturalizačnom konaní konala
schôdza veriteľov dlžníka s nasledujúcim programom: 1. Otvorenie, 2. Zisťovanie stanovísk
veriteľov prihlásených pohľadávok, 3. Voľba veriteľského výboru, 4. Záver.
V súlade s 3. bodom programu tejto schôdze došlo na uvedenej schôdzí veriteľov
k zvoleniu päťčlenného veriteľského výboru v zložení:
, , ,
a .
Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru tvoriacej súčasť súdneho spisu súd
zistil, že veriteľský výbor dňa 29. 03. 2012 schválil predložený záverečný návrh
reštrukturalizačného plánu dlžníka.
Dňa 20. 04. 2012 dlžník doručil tunajšiemu súdu zápisnicu zo zasadnutia
schvaľovacej schôdze dlžníka konanej dňa 19. 04. 2012 spolu s prílohami a zároveň doručil
návrh na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom. Zo zápisnice zo schvaľovacej
schôdze konanej dňa 19. 04. 2012 tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že predseda
schôdze , reštrukturalizačný správca o 11.00 hod. otvoril schvaľovaciu
schôdzu, pričom konštatoval, že zo 6 veriteľov prítomných na schvaľovacej schôdzi
veriteľov, sú prítomní 5 veritelia, ktorých pohľadávky sa v reštrukturalizačnom konaní
považujú za zistené. Správca ďalej konštatoval, že veriteľ č. 7 Daňový úrad Košice, ktorého
pohľadávka bola v celom rozsahu popretá a o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a ktorá
bola zaradená do skupiny č. 2 pre zabezpečené pohľadávky je prítomný na schvaľovacej
18
schôdzi veriteľov, avšak nie je oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať. Správca ďalej
oboznámil prítomných veriteľov s rozsahom hlasovacích práv na schvaľovacej schôdzi.
Do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky zaradil 3 veriteľov, pričom všetci traja
sú oprávnení hlasovať o prijatí plánu s celkovým počtom 3 335 639 hlasov. Do skupiny č. 2
pre nezabezpečené pohľadávky sú zaradení 3 veritelia, ktorých pohľadávky boli zaradené
aj do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky aj do skupiny č. 2 pre nezabezpečené
pohľadávky a zároveň na schvaľovacej schôdzi boli prítomní aj 3 veritelia, ktorých
pohľadávky boli zaradené iba do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky, pričom jeden
veriteľ zaradený do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky nie je oprávnený hlasovať
z dôvodu popretia jeho pohľadávky. Veritelia prítomní na schvaľovacej schôdzi veriteľov
zaradení do skupiny č. 2. pre nezabezpečené pohľadávky oprávnení hlasovať majú na účely
hlasovania celkovo 62 202 hlasov.
Po otvorením rozpravy správca konštatoval, že v zákonnej 7 dňovej lehote pred
konaním schvaľovacej schôdze žiaden účastník plánu nepožiadal o korekcie v zmysle ust.
§ 145 ods. 1 ZKR. Zároveň informoval o skutočnosti, že v pláne bola z podnetu
predkladateľa plánu vykonaná jedná oprava, a to oprava zjavnej chyby v písaní.
Po skončení rozpravy správca ako predsedajúci schôdze pred samotným hlasovaním
informoval prítomných účastníkoch o zákonom spôsobe určenia počtu hlasov jednotlivých
veriteľov na účely hlasovania na schvaľovacej schôdzi a o samotnom výkone hlasovacieho
práva. Správca poukázal na skutočnosť, že boli vytvorené dve skupiny a to skupina č. 1
do ktorej boli zaradené zabezpečené pohľadávky a skupina č. 2 do ktorej boli zaradené
nezabezpečené pohľadávky.
Po prednesení podmienok potrebných pre prijatie plánu správca vyzval prítomných
veriteľov zaradených do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky, aby hlasovali.
Za prijatie plánu v skupine č. 1 pre zabezpečené pohľadávky hlasovali 3 veritelia
z 3 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte
3 335 639 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine. Za prijatie
plánu v skupine č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky hlasovali 5 veritelia z 5 hlasujúcich,
čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 62 202 hlasov predstavuje
100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine.“
Okresný súd uviedol relevantné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii (§ 153 ods. 1,
§ 154 ods. 1, § 146 ods. 3 až 6, § 144 ods. 4) a následne svoje právne závery v prerokúvanej
veci formuloval takto:
„Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nakoľko neboli
podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii
týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní
o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý
by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo
súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo
poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol
reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov,
čo dokumentuje taktiež skutočnosť, že predložený reštrukturalizačný plán bol riadne prijatý
schvaľovacou schôdzou konanou dňa 19. 04. 2012, a to vo všetkých skupinách bez potreby
nahradiť súhlas niektorej zo skupín súdom, nezostávalo súdu nič iné, ako v lehote 15 dní
odo dňa doručenia návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom takto
predložený plán potvrdiť a zároveň rozhodnúť o skončení reštrukturalizácie dlžníka:
, so sídlom , . Potvrdený
reštrukturalizačný plán tvorí, v zmysle ust. § 153 ods. 1 ZKR, prílohu tohto rozhodnutia.“
Podľa § 196 zákona o reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie
konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania,
na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto
zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 198 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii v písomnom vyhotovení uznesenia
vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie
navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie
o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
20
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod
26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej
judikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri
svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Ústavný súd svoj názor opiera
predovšetkým o tieto skutočnosti:
Podľa § 154 ods. 1 písm. d) zákona o reštrukturalizácii súd uznesením zamietne plán,
ak plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
Podľa reštrukturalizačného plánu dlžníka z 22. marca 2012 veritelia pohľadávok
zaradených do skupiny č. 1 sa vzdávajú 5 % zistenej prihlásenej zabezpečenej istiny,
predmetné istiny bude dlžník splácať v splátkach, pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín,
veritelia odpustia dlžníkovi ich zaplatenie, tieto prihlásené a zistené príslušenstvá budú
zaradené do skupiny č. 2 – nezabezpečené pohľadávky (porovnaj bod 11 záväznej časti
reštrukturalizačného plánu, s. 53 a 54).
Do skupiny č. 2 boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov, okrem iných
aj pohľadávka sťažovateľa. Z istín nezabezpečených pohľadávok zaradených do skupiny
č. 2 veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi 98,0 %. Veritelia tejto skupiny odpustia
dlžníkovi všetky príslušenstvá prihlásených istín v celom rozsahu. Splácanie plánom
22
zmenených pohľadávok v skupine č. 2 sa rozloží na päť rokov podľa špecifikovaného
splátkového kalendára (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 58).
Z opisnej časti reštrukturalizačného plánu (s. 6 7) vyplýva, že veritelia zaradení
do skupiny č. 1 sú akcionármi dlžníka, resp. členmi štatutárneho orgánu – predstavenstva
dlžníka.
Prihlásená pohľadávka sťažovateľa predstavovala 86,045 % všetkých prihlásených
pohľadávok (opisná časť reštrukturalizačného plánu, s. 19). Táto pohľadávka bola správcom
popretá. Jej určenie je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
31 Cbi 3/2012. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra
2014 v znení opravného uznesenia tak, že konanie o určení, že sťažovateľ – daňový úrad je
veriteľom pohľadávky proti dlžníkovi v reštrukturalizačnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 26 R 5/2011 uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011, zastavil.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu o prijatých sťažnostiach
sťažovateľov nerozhodol.
Zo znenia § 154 zákona o reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení
alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný
zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko).
Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby
a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého
z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo
či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe
uvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,
či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré
je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).
Tak pre konkurz ako aj pre reštrukturalizáciu sú vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre
ich začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť
sa príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom
zmysle aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné
zásady“ aj prvá časť zákona o reštrukturalizácii.
Ústavný súd už uviedol (I. ÚS 200/2011), že v reštrukturalizačnom konaní, ktoré
je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený
povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem
veriteľov. Spoločný záujem veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom,
resp. neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje
s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok
všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom
je determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (porovnaj I. ÚS 200/2011).
Relevantným zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu
uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho
uspokojenia (m. m. I. ÚS 200/2011).
Reštrukturalizačný súd je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov
čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok (§ 5 zákona o reštrukturalizácii).
V súvislosti s hľadaním zmyslu a účelu pojmu „spoločný záujem veriteľov“
ústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákonnú úpravu v Českej republike.
Ekvivalentným právnym predpisom k zákonu o reštrukturalizácii je v Českej republike
zákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a spôsoboch jeho riešenia (insolvenčný zákon), ktorý
obsahuje zákonnú definíciu pojmu „spoločný záujem veriteľov“.
Podľa § 2 písm. j) insolvenčného zákona pre účely tohto zákona sa rozumie
spoločným záujmom veriteľov záujem nadradený ich jednotlivým záujmom, ak je jeho
cieľom, aby zvolený postup riešenia úpadku bol pre nich spravodlivý a výnosnejší ako
ostatné spôsoby riešenia úpadku; tým nie je dotknuté zákonom zaručené osobitné
postavenie niektorých veriteľov.
24
Predmetná zákonná definícia v insolvenčnom zákone obdobne ako príslušné
ustanovenia zákona o reštrukturalizácii a tiež závery judikatúry ústavného súdu vyjadrujú
základné východiská pri vymedzení spoločného záujmu veriteľov, ktorými sú princíp
spravodlivosti pri usporiadaní vzťahov veriteľov, princíp maximalizácie uspokojenia
pohľadávok veriteľov a špecifické postavenie veriteľov zabezpečených pohľadávok.
V uvedených súvislostiach sú tiež relevantné závery ústavného súdu, ktorý
už vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(napr. III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).
V prerokúvanom prípade z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že veritelia dlžníka
boli zaradení do dvoch skupín. V skupine č. 1 boli veritelia – akcionári dlžníka a zároveň
členovia predstavenstva dlžníka, ktorí boli veriteľmi zabezpečených a zistených
pohľadávok. Reštrukturalizačný plán im zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach
v rozsahu 95 % a vzdanie sa príslušenstva, resp. jeho preradenie do skupiny č. 2. V skupine
č. 2 boli veritelia nezabezpečených, zistených, prípadne popretých pohľadávok, ktorým
reštrukturalizačný plán zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach v rozsahu 2 %
a vzdanie sa príslušenstva.
Uvedené okolnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o adekvátnosti, primeranosti,
spravodlivosti takéhoto usporiadania prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný
súd v napadnutom uznesení zo 4. mája 2012 uviedol len priebeh spracovania a schvaľovania
reštrukturalizačného plánu, z čoho je zrejmé, že formálne hľadisko tvorby a schvaľovania
plánu považoval za dodržané. Následne len paušálne konštatoval, že nezistil dôvody
na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 zákona o reštrukturalizácii.
V odôvodnení napadnutého uznesenia sa špecificky nevysporiadal so skutočnosťou, či
uvedeným usporiadaním vzťahov dlžníka v reštrukturalizačnom pláne nedošlo
k poskytnutiu osobitných výhod niektorému z účastníkov plánu, prípadne či plán nie je
v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vzhľadom na skutkové okolnosti
prerokúvanej veci však bolo potrebné, aby sa okresný súd špecificky vysporiadal
s uvedenými hľadiskami. Zohľadniť a vyhodnotiť uvedené hľadiská zaväzuje okresný súd
priamo zákon, preto je v zásade irelevantné, či sťažovateľ uvedené námietky uplatnil
v reštrukturalizačnom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu len tá skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa bola
popretá, neodôvodňuje dostatočne takéto usporiadanie vzťahov dlžníka. Sťažovateľ
inicioval incidenčné konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spornej pohľadávke,
pričom toto konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd neprihliadol na rozhodnutie
Komisie zo 16. októbra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006
vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005), pretože vyhodnotenie vplyvu tohto rozhodnutia
na pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu bude úlohou okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 31 Cbi 3/2012.
Ústavný súd považoval tiež za relevantný tvrdený právny základ pohľadávky
sťažovateľa – rozhodnutie Komisie.
Podľa čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva rozhodnutie je vo svojej
celistvosti záväzné pre toho, komu je určené.
Ekvivalentnú formuláciu obsahuje čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
podľa ktorého rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,
ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol: „Je potrebné pripomenúť, že vnútroštátnym
súdom náleží vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšom možnom rozsahu
tak, aby mohli byť použité spôsobom prispievajúcom k vykonaniu práva Spoločenstva.
Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že vnútroštátny súd, poverený v rámci svojej
právomoci použitím ustanovení práva Spoločenstva, má povinnosť zaistiť plný účinok
týchto noriem podľa potreby aj tak, že z vlastnej právomoci ponechá nepoužité
akékoľvek ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov...“ (rozsudok Súdneho
26
dvora vo veci C-119/05 z 18. 7. 2007 Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,
body 60 a 61).
Obdobne sa Súdny dvor odvoláva na čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva vo veci C-232/05 Komisie proti Francúzskej republike, ktoré sa týkalo
vykonania rozhodnutia Komisie, ktoré obsahuje záväzok vymáhať protiprávnu pomoc.
V odbornej literatúre bol vyslovený právny názor, podľa ktorého „Vychádzajúc
z doterajšej judikatúry, princíp prednosti vytvorený (a dotváraný) Súdnym dvorom možno
v súčasnosti charakterizovať nasledovne: v prípade rozporu medzi vnútroštátnym
prameňom a komunitárnym prameňom práva má platná, záväzná a priamo účinná norma
práva Európskych spoločenstiev absolútnu prednosť pred vnútroštátnou normou, a to bez
ohľadu na právnu silu konfliktnej normy obsiahnutej vo vnútroštátnom práve členského
štátu... Prednosť má tak primárne, ako aj sekundárne priamo účinné komunitárne právo.“
(Klučka, J. – Mazák, J. a kol. Základy Európskeho práva. Bratislava: IURA EDITION,
2004, s. 120 121).
V prerokúvanom prípade reštrukturalizačný plán predpokladá zmenu pohľadávky
sťažovateľa – daňového úradu a zabezpečuje mu uspokojenie pohľadávky v rozsahu 2 %
v splátkach a odpustenie pohľadávky v rozsahu 98 % istiny a príslušenstva pohľadávky.
Možno dospieť k záveru, že takto formulovaný reštrukturalizačný plán svojimi účinkami
mení rozhodnutie Komisie, ktoré je právnym základom pohľadávky sťažovateľa – daňového
úradu. Rovnako tak potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom vyvoláva právne účinky,
ktoré môžu mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie [napr. zánik práva veriteľov, ktorí
riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky
voči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii)]. Doktrína priameho účinku
a prednosti noriem komunitárneho práva – vrátane rozhodnutí Komisie ako noriem
sekundárneho práva vyvoláva otázky týkajúce sa obsahu reštrukturalizačného plánu
a možnosti súdu potvrdiť reštrukturalizačný plán, ktorý svojimi účinkami priamo mení
obsah rozhodnutia Komisie, a to aj vo vzťahu k možnosti vykonať rozhodnutie Komisie
v exekučnom konaní na základe zákona o štátnej pomoci.
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, účelom povinnosti vymáhať
pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, je odstránenie
nenáležitej konkurenčnej výhody a nastolenie pôvodného stavu na trhu Únie (napríklad
rozsudok vo veci C-350/93, Komisia/Taliansko zo 4. 4. 1995, Zb. s. I-699, bod 21, rozsudok
vo veci C-75/97, Belgicko/Komisia zo 17. 6. 1999, Zb. s. I-3671, bod 64).
Ak by sa nezlučiteľná pomoc nevrátila v plnej výške, jej príjemca by si mohol
naďalej zachovať nenáležitú konkurenčnú výhodu (rozsudok vo veci C-214/07,
Komisia/Francúzsko z 13. 11. 2008, Zb. s. I-8357, bod 47). Preto musí byť protiprávne
poskytnuté zvýhodnenie v plnej výške odstránené, a ak majetok povinnej osoby nepostačuje
na vrátenie pomoci v plnej výške, má sa predmetná konkurenčná výhoda odstrániť
konkurzom na jeho majetok (rozsudok vo veci 52/84, Komisia proti Belgicku z 15. 1. 1986,
Zb. s. 89, bod 16).
Rozsah protiprávne poskytnutej pomoci, a tým aj rozsah povinnosti vymáhať túto
pomoc späť, vymedzila svojím rozhodnutím Komisia a ani vnútroštátny orgán verejnej
moci, ani dohoda súkromných subjektov nemôže fakticky zmeniť rozsah tejto povinnosti,
napríklad schválením plánu, ktorý by obmedzil rozsah povinnosti vrátiť nenáležitú pomoc.
Inak by sa účel pravidiel upravujúcich vymáhanie protiprávnej pomoci nemohol naplniť.
Z týchto dôvodov je na reštrukturalizáciu, ktorej účinky sa dotýkajú povinnosti dlžníka
vrátiť nezlučiteľnú štátnu pomoc, potrebné nazerať nielen optikou zúčastnených subjektov
veriteľov a ich spoločných záujmov, ale aj z perspektívy konkurentov dlžníka, ktorí sú
konfrontovaní jeho nenáležitým konkurenčným zvýhodnením, ktoré má byť v zmysle
pravidiel práva EÚ v plnom rozsahu odňaté.
S uvedenými právnymi okolnosťami sa okresný súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia nijako nevysporiadal, hoci sa javí, že stanovisko okresného súdu v tomto smere
by prispelo k zrozumiteľnosti a presvedčivosti napadnutého uznesenia. Uvedené skutočnosti
vyplývajú zo vzájomnej interakcie vnútroštátneho právneho poriadku a práva EÚ,
predstavujú vyjadrenie zásady iura novit curia (súd pozná právo), preto je tiež irelevantné,
že tieto skutočnosti sťažovateľ nenamietal v reštrukturalizačnom konaní.
28
Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci je napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011
zo 4. mája 2012 nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže jeho odôvodnenie nedáva
v zásade žiadne odpovede na podstatné okolnosti prerokúvanej veci, preto je z ústavného
hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľovi nebola
poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností, preto
rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu).
V súlade s reštriktívnym vymedzením štátu ako sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o sťažovateľovi ako nositeľovi vlastníckeho
práva v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ
v prerokúvanej veci vystupuje ako veriteľ pohľadávky, t. j. ako „vlastník“ pohľadávky,
avšak uvedená pohľadávka predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, a nie napr. existujúci
majetok štátu (napr. motorové vozidlá, budovy a pod.). Na tomto základe ústavný súd
rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy ani právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo
potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde
rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec
v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude okresný súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi
názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd nerozhodoval o práve sťažovateľa na úhradu trov konania, keďže si toto
právo neuplatnil.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
30
K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015