Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)PL. ÚS 115/2011
PDF · 1.5 MB
No categories available
PL. ÚS 115/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 115/2011-123
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených
advokátom JUDr. R. M., B., na začatie konania o súlade § 26 a § 30d zákona č. 231/1999 Z.
z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, ako aj § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak
ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4, § 44
ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods. 1
poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1
poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1
a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods.
1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ustanovenie § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovenie § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané
na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej
pomoci v znení neskorších predpisov“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Ustanovenie § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“ zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e
v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Ustanovenie § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané
na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej
pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“ zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
6. Ustanovenie § 52 ods. 1 poslednej vety v spojení s ustanoveniami § 96 ods. 1
poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1
poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
7. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
K podanému návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. apríla
2011 doručený návrh skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie
konania o súlade § 26 a § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnej pomoci“), ako aj § 30 ods. 3
v časti, „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci
v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné
konanie vykonávané a podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods.
1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137
ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Exekučný poriadok“) s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.
13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141
ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), s čl. 6 ods.
1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
„dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“).
2. Navrhovateľ zároveň podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požiadal, aby ústavný
súd pozastavil účinnosť § 26 a § 30d zákona o štátnej pomoci, ako aj účinnosť §
30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z.
o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti
„ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods.
1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej
vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2
Exekučného poriadku.
3. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde a uznesením č. k. PL. ÚS 115/2011-73 zo 7.
decembra 2011 ho v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie. Tým istým
uznesením pozastavil účinnosť § 26 ods. 2 a 5 a § 30d zákona o štátnej pomoci, §
30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z.
o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96
ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety,
§ 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku.
4. Návrh obsahuje rozsiahlu argumentáciu na podporu tvrdenia o nesúlade
napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku
s ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu označenými
v návrhu. Navrhovateľ svoju argumentáciu rozdelil na všeobecnú časť týkajúcu sa
všetkých napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného
poriadku a osobitnú časť obsahujúcu špecifické odôvodnenie údajnej
protiústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného
poriadku.
5. V rámci všeobecnej časti odôvodnenia návrhu poukazuje navrhovateľ
na skutočnosť, že problematiku štátnej pomoci upravuje právo Európskej únie
aj Slovenskej republiky. V konaní pred Európskou komisiou (ďalej len
„Komisia“) má procesné postavenie účastníka konania iba členský štát, ktorému
je adresované rozhodnutie Komisie, v ktorom mu môže byť uložená povinnosť
vymôcť štátnu pomoc od príjemcu podľa postupov ustanovených vo
vnútroštátnom práve. Zákon o štátnej pomoci v znení účinnom do 31.
mája 2011 ukladal Slovenskej republike v takýchto prípadoch povinnosť vymáhať
prostredníctvom poskytovateľa štátnej pomoci neoprávnene poskytnutú štátnu
pomoc v konaní pred všeobecnými súdmi, kde bol jej prijímateľ účastníkom
konania so všetkými procesnými právami. Podľa zákona č. 102/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v
znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 102/2011 Z. z.“), má byť
rozhodnutie Komisie ukladajúce Slovenskej republike povinnosť vymáhať
neoprávnenú štátnu pomoc exekučným titulom voči jej príjemcovi, ktorému sú
zároveň v rámci exekučného konania odňaté možnosti čo i len čiastočne účinnej
obrany. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku
v znení zákona č. 102/2011 Z. z. preto porušujú ústavné princípy demokratického
a právneho štátu, deľby moci, ústavnosti, legality, proporcionality, dodržiavania
medzinárodných záväzkov, ako aj základné právo vlastniť a pokojne užívať
majetok, základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právo na
účinný prostriedok nápravy v zmysle dohovoru a ústavou aj dohovorom zaručený
zákaz diskriminácie.
6. Namietané porušenie princípu deľby moci sa podľa navrhovateľa týka
predovšetkým § 26 zákona o štátnej pomoci. Štátna pomoc môže byť poskytnutá
v rôznej podobe a forme, vždy však predpokladá vznik právneho vzťahu medzi jej
poskytovateľom a príjemcom. V mnohých prípadoch dochádza k jej poskytnutiu
na základe zmluvy. Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci zakladá v dôsledku
priamej vykonateľnosti rozhodnutia Komisie de facto povinnosť príjemcu vrátiť
plnenie poskytnuté na základe takej zmluvy aj v prípade, keď jej platnosť nebola
súdmi spochybnená. Takýmto spôsobom dochádza k zasahovaniu do právneho
vzťahu založeného zmluvou, a to spôsobom, ktorý podľa ústavy patrí do
právomoci všeobecných súdov. Takto vytvorená možnosť pozbavenia majetku
nie je v súlade so základným právom vlastniť a pokojne užívať majetok, ktorého
súčasťou je aj požiadavka existencie minimálnych procesných garancií jeho
ochrany. Príjemca štátnej pomoci nemá k dispozícii súdne konanie, kde by sa
mohol ako účastník brániť a vyjadriť sa k okolnostiam poskytnutia štátnej
pomoci, čo v konštantnej judikatúre predpokladá aj Súdny dvor Európskej únie.
Tým dochádza k popretiu práv subjektu označeného ako príjemca štátnej pomoci,
konkrétne k popretiu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného dohovorom. Nerešpektovanie ústavných hraníc
právomoci medzi jednotlivými zložkami štátnej moci zo strany zákonodarcu, ako
aj nelegitímnosť a absencia nevyhnutnosti zásahov do základných práv a slobôd
v súvislosti s legislatívnymi opatreniami obsiahnutými v zákone č. 102/2011 Z. z.
porušujú princípy ústavnosti a proporcionality.
7. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci porušuje podľa navrhovateľa zákaz
retroaktivity a princíp právnej istoty, pretože voči príjemcovi štátnej pomoci sa na
jeho základe majú stať exekučným titulom aj rozhodnutia Komisie vydané pred
účinnosťou zákona č. 102/2011 Z. z., a to aj vtedy, keď vo veci medzičasom
v prospech príjemcu štátnej pomoci rozhodli slovenské súdy.
8. Ustanovenie § 30 ods. 3 poslednej vety v časti za bodkočiarkou Exekučného
poriadku porušuje podľa navrhovateľa zásady spravodlivého procesu a právo na
súdnu ochranu, pretože ukladá súdnemu exekútorovi, ktorý namietol svoju
zaujatosť, vykonať v rámci exekúcie až do rozhodnutia o jeho vylúčení aj
nezvratné úkony, pre ktoré by bol inak prípustný odklad.
9. Ustanovenia § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 prvej vety za bodkočiarkou, § 52 ods. 1
poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123
ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného
poriadku odnímajú súdu právomoc posúdiť súlad exekučného titulu
s predpokladmi vedenia exekučného konania a povinnému i tretím osobám, ktoré
môžu byť v rámci exekučného konania dotknuté, odnímajú prostriedky ochrany
ich práv v rámci prebiehajúcej exekúcie, čím sa podľa navrhovateľa dostávajú do
nesúladu s viacerými ustanoveniami zaručujúcimi základné práva týchto
dotknutých subjektov vrátane základného práva vlastniť majetok a základného
práva na súdnu ochranu. Táto úprava je diskriminačná a z hľadiska ústavných
kritérií posudzovania prípustnosti zásahu do základných práv a slobôd je aj
disproporčná.
10. V dôsledku právnej úpravy obsiahnutej v poslednej vete § 45 ods. 2 Exekučného
poriadku je podľa navrhovateľa takmer isté, ktorému sudcovi bude exekučná vec
týkajúca sa vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci pridelená, čím dochádza k
porušeniu princípu náhodného prideľovania vecí, v dôsledku čoho sa predmetné
ustanovenie Exekučného poriadku dostáva do nesúladu s ustanoveniami ústavy
a dohovoru garantujúcimi základné právo na zákonného sudcu, rovnosť
účastníkov konania a zákaz diskriminácie.
11. Všeobecná časť odôvodnenia návrhu vyúsťuje do navrhovateľovho tvrdenia, že
napádané ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku v znení
zákona č. 102/2011 Z. z. vnášajú do platnej právnej úpravy vymáhania
neoprávnenej štátnej pomoci „... prvky, ktoré radikálne znižujú úroveň právneho
štátu, v ktorom musia byť rešpektované všeobecné ústavné princípy ako deľba
moci, ústavnosť, legalita výkonu verejnej moci a proporcionalita, ale aj základné
práva a slobody garantované jednotlivcom“.
12. Osobitnú argumentáciu navrhovateľa o neústavnosti jednotlivých ustanovení
zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku možno zhrnúť takto:
12a) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi právneho štátu
a deľby moci podľa čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy
Citujúc právnu úpravu § 26 zákona o štátnej pomoci a poukazujúc na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995 navrhovateľ zdôrazňuje, že
v právnom štáte vytvárajú kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy
štátnych orgánov, ako aj právnických a fyzických osôb nevyhnutný predpoklad na ústavnú
rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,
ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej
kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže
voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je bez
akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava
nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky
tak, ako to je deklarované v čl. 1 ústavy.
Navrhovateľ opätovne poukazuje na skutočnosť, že poskytnutie štátnej pomoci
predpokladá vznik právneho vzťahu medzi jej poskytovateľom a príjemcom, pričom
v mnohých prípadoch dochádza k jej poskytnutiu na základe zmluvy. Rozhodnutie Komisie,
ktorým bola poskytnutá štátna pomoc vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom
a nariadilo sa jej vymáhanie, je adresované len členskému štátu a iba tomuto štátu ukladá
povinnosť vymáhať sumu zodpovedajúcu poskytnutej štátnej pomoci vrátane príslušného
úroku od príjemcu štátnej pomoci. Napriek tomu sa na základe napadnutej právnej úpravy
§ 26 zákona o štátnej pomoci toto rozhodnutie stáva priamym exekučným titulom voči
príjemcovi štátnej pomoci. Ten musí priamo na základe takéhoto rozhodnutia vrátiť plnenie
zo zmluvy, ktorej platnosť nebola žiadnym súdom spochybnená.
V týchto súvislostiach navrhovateľ tvrdí, že „Napadnuté ustanovenia § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. de facto vedú k záveru, že rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej
pomoci je verejnoprávny akt, ktorý zasahuje do zmluvy o poskytnutí štátnej pomoci
spôsobom, ktorý je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky vyhradený do výlučnej právomoci
všeobecných súdov. Inými slovami, zákonodarca napadnutými ustanoveniami § 26 zákona
231/1999 Z. z. vytvára situáciu, že z rozhodnutia Komisie sa, čo do účinkov, stáva
rozhodnutie, ktorým sa vec odníma z právomoci všeobecných súdov bez toho, aby došlo
k zmene príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Občianskeho súdneho
poriadku... Takýto záver je s ohľadom na princíp deľby moci ústavne neudržateľný.“.
12b) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s právom vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. l ods. l a 2,
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a s čl. 6
dohovoru
Navrhovateľ, odvolávajúc sa na rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zdôrazňuje, že ochrana vlastníckeho práva (ako základného práva)
implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené
priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie
popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy.
Princíp, podľa ktorého nikto nemôže byť zbavený majetku na základe rozhodnutia
vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom, je v Slovenskej republike všeobecne
akceptovaný. Poukazujúc na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca
1999 navrhovateľ tvrdí, že rozhodnutie Komisie o vymáhaní štátnej pomoci ako
titul pozbavenia majetku, resp. časti majetku, je prijaté v konaní, ktorého účastníkom bol
členský štát, a nie príjemca štátnej pomoci. Tento v ňom mal len postavenie
„zainteresovanej strany“ a tomu zodpovedajúce minimum procesných práv. Podľa
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa v konaní o preskúmanie štátnej pomoci úlohy
zúčastnených strán okrem dotknutého členského štátu zužujú na to, aby Komisii predložili
všetky informácie určené na ozrejmenie jej ďalšieho postupu (rozsudok Súdneho dvora
z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19). Preto sa samy nemôžu
zúčastniť kontradiktórnej rozpravy s Komisiou, ktorá je otvorená pre tento členský štát
(rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, C367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 59; Falck
a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 82). Okrem toho
nijaké procesné ustanovenie konania o preskúmanie štátnej pomoci nepriznáva príjemcovi
pomoci osobitné postavanie medzi zúčastnenými stranami. V tejto súvislosti treba upresniť,
že konanie o preskúmanie štátnej pomoci nie je konaním „proti“ príjemcovi alebo
príjemcom pomoci, ktoré by znamenalo, že príjemca alebo príjemcovia by mohli mať také
široké práva, ako je samotné právo na obhajobu (rozsudok Falck a Acciaierie di
Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 83). Príjemca štátnej pomoci je
teda zbavený svojho majetku na základe výsledku konania, ktorého nie je
účastníkom a ktoré voči nemu nemá charakter spravodlivého procesu. Podľa navrhovateľa
preto „Konanie pred Komisiou vo vzťahu k príjemcovi štátnej pomoci nespĺňa garancie
spravodlivého procesu. Predmetom a účelom konania pred Komisiou nie je rozhodovať
o právach a povinnostiach príjemcu pomoci.“.
12c) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s právom príjemcu štátnej
pomoci na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2,
čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru
Navrhovateľ na základe viacerých citovaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie (napr. rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod
16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 103) tvrdí:
„... právo EÚ priznáva príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci možnosť úspešne sa brániť
proti nariadeniu povinnosti vrátiť štátnu pomoc napríklad (okrem iného) s poukazom
na ochranu legitímnych očakávaní. Fórum, kde takého námietky a argumenty prijímateľa
môžu v relevantnom konaní odznieť je (aj v zmysle vyššie uvedenej judikatúry) vnútroštátny
súd.“ Zákon o štátnej pomoci v znení pred novelizáciou zákonom č. 102/2011 Z. z.
umožňoval príjemcovi štátnej pomoci brániť sa proti jej vráteniu pred vnútroštátnymi
súdmi, čo už po jej plnej účinnosti nebude možné. Štát teda odňal príjemcovi štátnej pomoci
možnosť súdnej ochrany pred rozhodnutím Komisie. Možnosť napadnúť rozhodnutie
Komisie pred Všeobecným súdom v konaní o návrhu podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie má menší význam, lebo vzhľadom na § 26 zákona o štátnej pomoci bude
napriek konaniu pred Všeobecným súdom prebiehať exekúcia a príjemca štátnej pomoci
v ňom nebude môcť vznášať námietky tak, ako by bol mohol, keby bol už účastníkom
konania pred Komisiou.
12d) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s princípom proporcionality
a ústavnosti podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
Navrhovateľ tvrdí, že cieľ § 26 zákona o štátnej pomoci „zefektívnenie mechanizmu
vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci“ je legitímny, ale prostriedky zvolené na jeho
dosiahnutie sú nelegitímne a neprípustné, pretože porušujú ústavu, dohovor i dodatkový
protokol. Zákonodarcom zvolené legislatívne riešenie nie je ani vhodné, ani nevyhnutné,
pretože porušuje ústavu a zákonodarcom sledovaný cieľ by bol dosiahnuteľný i miernejšími
prostriedkami. Navrhovateľ argumentuje proti právnemu názoru, že systém vymáhania
neoprávnenej štátnej pomoci vyplýva priamo z práva Európskej únie a že § 26 zákona
o štátnej pomoci implementuje právo Európskej únie. Podľa jeho mienky právo Európskej
únie počíta s vymáhaním neoprávnenej štátnej pomoci prostredníctvom postupov podľa
vnútroštátneho práva pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a účinnosti, ale nepredpokladá,
že rozhodnutia Komisie v týchto veciach sa stanú exekučnými titulmi. Takýmito titulmi sú
naopak rozhodnutia Komisie prijaté podľa čl. 299 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
v konaní, ktorého účastníkom však bol subjekt, voči ktorému môžu byť tieto rozhodnutia
vykonané. Rozhodnutie Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci navrhovateľ pokladá
za individuálny právny akt, a nie normatívny právny akt, z čoho podľa neho vyplýva, že sa
na takéto rozhodnutie nevzťahuje aplikačná prednosť vo vzťahu k vnútroštátnemu právu.
12e) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s čl. 1 ods. 1 ústavy
Navrhovateľ, poukazujúc na viaceré rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa zásady
zákazu retroaktivity právnych predpisov, zdôrazňuje jej význam pre právnu istotu
a zaistenie dôvery v právo v demokratickom a právnom štáte a následne tvrdí: „Zákon
č. 102/2011 Z. z. nadobudol platnosť dňom jeho publikovania v Zbierke zákonov
(7. 4. 2011), pričom účinnosť nadobudol dňa 1. 6. 2011. V dôsledku prechodných
ustanovení uvedených v § 30d budú mať napadnuté ustanovenia zákona č. 231/1999 Z. z.
spätnú účinnosť, a to k 1. 5. 2004, teda budú mať účinnosť spätne odo dňa vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. odkedy právomoc rozhodovať o neoprávnenej
štátnej pomoci prešla na Komisiu.“ Ďalej vysvetľuje, že ustanovením § 30d zákona
o štátnej pomoci bude ex lege rozhodnutiu Komisie vydanému v dobe, keď nebolo
exekučným titulom, táto povaha následne priznaná a to i vtedy, keď súd koná o vymožení
neoprávnenej štátnej pomoci, alebo žalobu v tejto veci zamietol. Dôvod žaloby, a to
i neúspešnej sa ex lege stáva exekučným titulom. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej
pomoci tak vyjadruje retroaktivitu zákona č. 102/2011 Z. z., pretože sa ním „... spätne
menia právne účinky rozhodnutí Komisie tak, že sa z rozhodnutia Komisie stáva exekučný
titul. Tieto právne účinky nastanú aj napriek tomu, že prijímateľ pomoci bol v súdnom spore
so štátnym orgánom úspešný...“. V dôsledku označeného ustanovenia rovnako stráca
význam pokračovanie v prípadných prebiehajúcich súdnych sporoch o vrátení štátnej
pomoci. Takáto právna úprava predstavuje prípad tzv. pravej retroaktivity a porušuje princíp
právnej istoty.
12f) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s čl. 2 ods. 2 ústavy
Navrhovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. PL. ÚS 32/95
zo 7. novembra 1996), v ktorej sa okrem iného uvádza: „Národná rada Slovenskej
republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej
republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať
ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. Ústavný súd
v konaní o súlade zákona s ústavou v záujme ochrany ústavnosti nemôže prihliadať iba
na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky
v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd
v takomto konaní je povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona, ale predovšetkým jeho
súlad so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so spoločenským
vzťahom, tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Tento princíp právneho štátu sa v tvorbe
zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú
vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom.“ Navrhovateľ
vyjadruje názor, podľa ktorého „Ak zákonodarca v § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. zaviedol
spätnú účinnosť napadnutej právnej úpravy, teda najmä čo sa týka § 26 cit. zákona,
postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“. Na základe dôvodovej správy a rozpravy
k napadnutým ustanoveniam zákona o štátnej pomoci dospieva k záveru, že zo strany
zákonodarcu neboli preukázané tak závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré by
opodstatňovali retroaktivitu a prelomenie právoplatných súdnych rozhodnutí týkajúcich sa
štátnej pomoci priamo zákonom.
13. Ďalšia časť návrhu obsahuje navrhovateľovu argumentáciu na podporu jeho
právneho názoru o nesúlade napadnutých ustanovení Exekučného poriadku
s ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom. S poukazom na viaceré
rozhodnutia ústavného súdu navrhovateľ zdôrazňuje, že „... exekučné konanie je
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na jeho priebeh a ochranu práv jeho účastníkov sú
kladené požiadavky spravodlivého súdneho procesu a súdny exekútor v tomto
procese koná na základe poverenia v mene súdnej moci“.
13a) Namietaný nesúlad § 30 ods. 3 Exekučného poriadku v časti „to neplatí, ak ide
o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so zásadou nestrannosti
súdu podľa čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 20
ods. 1 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu
Navrhovateľ, poukazujúc na § 3 a § 5 Exekučného poriadku, ako aj na viaceré
rozhodnutia ústavného súdu, tvrdí: „Z charakteristiky požiadaviek na priebeh a postavenie
exekútora v exekučnom konaní vyplýva, okrem iného, že súdny exekútor musí spĺňať
základné predpoklady týkajúce sa nestrannosti a nezávislosti, ako sú stanovené pre súdy
a sudcov.“ V uvedenom kontexte považuje navrhovateľ za protiústavné ustanovenie § 30
ods. 3 Exekučného poriadku ukladajúce súdnemu exekútorovi, ktorý sám vyhlásil svoju
zaujatosť alebo proti ktorému bola vznesená námietka zaujatosti, aby pokračoval v exekúcii
a vykonal aj úkony nezvratného charakteru. Takéto ustanovenie je podľa navrhovateľa aj
diskriminujúce, keďže zákonodarca namietanou úpravou § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
obmedzuje právo povinného na spravodlivý súdny proces, pokiaľ ide o výkon rozhodnutia
Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci, na rozdiel od analogických situácií (týkajúcich sa
núteného výkonu iných rozhodnutí orgánov Európskej únie alebo núteného výkonu iných
exekučných titulov), v ktorých právo príslušných povinných na spravodlivý súdny proces
neobmedzuje.
Ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku podľa navrhovateľa nezodpovedá ani
zásade proporcionality, pretože na dosiahnutie cieľa definovaného v dôvodovej správe nie
je potrebné ani nevyhnutné. Konanie o zaujatosti exekútora je rýchle. Podľa Exekučného
poriadku sa má rozhodnúť do 10 dní od predloženia veci exekučnému súdu. Naopak,
situáciu v neprospech exekúciou dotknutých osôb zostruje zákaz restitutio in integrum
a neprípustnosť obnovy konania v exekučnom konaní.
13b) Namietaný nesúlad § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z.
o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 52
ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1
poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1
dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu
Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku
vylúčilo preskúmavanie zákonných predpokladov výkonu rozhodnutia súdom, ktorý ani
pred novelou Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011 Z. z. neposudzoval vecnú
správnosť exekučného titulu, ale len to, „1. či bol exekučný titul vydaný orgánom na to
príslušným, 2. či je formálne a materiálne vykonateľný, a 3. či sú navrhovaní oprávnený
a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu“. Odobranie tejto právomoci
súdu pokladá navrhovateľ za zásah do základných práv účastníkov konania a porušenie
princípov právneho štátu.
Vylúčenie určitých ustanovení týkajúcich sa odkladu exekúcie (§ 56 ods. 2 až 5
Exekučného poriadku) v exekučných konaniach týkajúcich sa vymáhania neoprávnenej
štátnej pomoci podľa § 41 ods. 4 Exekučného poriadku neznamená podľa navrhovateľa len
znemožnenie ochrany práv povinného, ale aj tretích osôb, ktoré môžu mať k veciam
zahrnutým do exekúcie rôzne práva vrátane práva vlastníckeho, a to kvôli nedostatku času
na rozhodnutie o prípadnom návrhu na vylúčenie veci z exekúcie.
Navrhovateľ zvlášť podrobne analyzuje vylúčenie odkladného účinku námietok proti
exekúcii a s ním spojené odstránenie 14-dňovej lehoty na dobrovoľné splnenie povinnosti,
ktorá pri iných exekúciách začína plynúť upovedomením o začatí exekúcie. Podľa jeho
názoru: „Napadnuté ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. v znení zákona č. 102/2011 Z. z.
predpokladajú, že upovedomenie o začatí exekúcie bude povinnému doručené spoločne
s exekučným príkazom. Inými slovami, súdny exekútor je povinný spolu s upovedomením
o začatí exekúcie vydať aj exekučný príkaz, proti ktorému nie je prípustný žiadny opravný
prostriedok. Dôsledkom doručenia exekučného príkazu príslušnej osobe je samotná
realizácia exekúcie, ktorá môže byť bezprostredná (prikázanie pohľadávok) alebo exekučný
príkaz môže byť predpokladom pre realizáciu ďalších úkonov, ktorých dôsledkom bude
získanie peňažných prostriedkov z majetku povinného (napr. dražba). Inými slovami,
povinný sa po prvýkrát dozvie, že je proti nemu vedené exekučné konanie v momente, keď
(zjednodušene povedané) mu je odobratý majetok. Takýto stav je ústavne neudržateľný.“
Napadnutá úprava je podľa navrhovateľa diskriminujúca, lebo znevýhodňuje
povinného z jediného typu exekučného titulu, a navyše je v rozpore s princípom
proporcionality.
13c) Namietaný nesúlad § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy
Sústredenie rozhodovania v exekučných veciach, kde je exekučným titulom
rozhodnutie Komisie o povinnosti štátu vymáhať protiprávnu štátnu pomoc na jedinom
zákonom určenom súde (Okresnom súde Malacky), podľa navrhovateľa vedie, v spojení
s rozvrhom práce tohto súdu, k 99 % pravdepodobnosti pridelenia veci konkrétnej
navrhovateľom označenej sudkyni. Keďže exekučným súdom nie je všeobecný súd
povinného, bude podľa navrhovateľa tento účastník exekučného konania diskriminovaný
voči povinným v iných exekučných konaniach a zároveň hlavne voči štátu (štátnemu
orgánu) ako oprávnenému v exekučnom konaní. Keďže zákonodarca rozumne, legitímnym
cieľom neodôvodnil odlišné zaobchádzanie s účastníkmi exekučného konania
v naznačených analogických situáciách, je podľa navrhovateľa napadnutá právna úprava
v rozpore s čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy.
Navrhovateľ podaním označeným ako „Doplnenie právnej argumentácie
a predloženie listinných dôkazov“ doručeným ústavnému súdu 24. mája 2011 rozšíril
odôvodnenie svojho návrhu a predložil tieto listinné dôkazy:
1. list spoločnosti F. K., a. s.,
2. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MObdo/3/2009
z 26. novembra 2009,
3. účtovná závierka spoločnosti F. K., a. s.,
4. rozhodnutie Komisie o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex NN21/2005) zo 7. júna 2006
poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spoločnosti F. K., a. s.
Tieto listinné dôkazy navrhovateľ údajne získal od spoločnosti F. K., a. s., ktorá
podľa právneho zástupcu navrhovateľa v súvislosti s ustanoveniami zákona o štátnej
pomoci a Exekučného poriadku, ktoré sú predmetom konania pred ústavným súdom, „...
uvádza, že je priamym a doposiaľ jediným adresátom napadnutých ustanovení“.
Doplnenie navrhovateľovej právnej argumentácie v rámci návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom sa týka údajnej protiústavnosti § 30d zákona o štátnej pomoci.
13d) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom generality
právnej normy podľa čl. 1 ods. 1 ústavy
Navrhovateľ tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci sa napriek zdanlivej
všeobecnosti týka jediného adresáta – spoločnosti F. K., a. s., K., a Národnej rade
Slovenskej republiky (ďalej aj „ národná rada“) bola táto skutočnosť pri jeho schvaľovaní
známa. Navrhovateľ opisuje priebeh neúspešného vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci
od F. i rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-507/08 z 22. decembra 2010, ktorým
bolo určené, že Slovenská republika tým, že nevykonala rozhodnutie Komisie č. C 25/2005
(ex NN 21/2005) zo 7. júna 2006, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 249 ods. 4
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 288 ods. 4 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie) a z čl. 2 uvedeného rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006.
Navrhovateľ cituje formulácie z tohto rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru preukazujú, že
právna úprava vytvárajúca právny rámec vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci bola
v Slovenskej republike pred prijatím napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci
a Exekučného poriadku náležitá a príčina, pre ktorú dosiaľ nedošlo k vymoženiu tejto
pomoci od F. v zmysle rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006, spočíva v tom, že príslušné
orgány Slovenskej republiky nevyužili efektívne možnosti, ktoré im vtedajšia právna úprava
vytvárajúca právny rámec vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci poskytovala.
Navrhovateľ v tejto súvislosti cituje body 61 a 64 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
C-507/08 z 22. decembra 2010: „Ako zdôraznil generálny advokát vo svojich návrhoch, zo
spisu i z ústnych pripomienok Slovenskej republiky prednesených na pojednávaní vyplýva,
že vnútroštátne orgány tohto členského štátu mali podľa vnútroštátneho práva k dispozícii
procesné prostriedky, ktorých dôsledné uplatnenie by umožnilo tomuto členskému štátu
vymoženie spornej pomoci. ... Slovenská republika nepredložila dostatočné dôkazy, na
základe ktorých by sa bolo možné domnievať, že v stanovenej lehote podnikla všetky kroky,
ktoré mohla vykonať, na získanie vrátenia spornej pomoci.“ Podľa navrhovateľa «... je
nepochybné, že zákon musí vždy rešpektovať princíp generality. Formulácia prechodného
ustanovenia v § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. budí zdanie všeobecnosti tým, že sa vzťahuje
na „rozhodnutia Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci vydané do 31. mája 2011, ak
nebola „takáto neoprávnená pomoc úplne alebo čiastočne vymožená.“». V skutočnosti však
bolo toto ustanovenie prijaté a má byť aplikované na jediné rozhodnutie a jediný subjekt,
a to na rozhodnutie Komisie č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) zo 7. júna 2006 vo veci F. a vo
vzťahu k samotnej F.. Navrhovateľ zdôrazňuje, že zákon nemôže riešiť individuálny prípad
a byť aktom aplikácie práva – individuálnym právnym aktom. Napadnutá úprava § 30d
v spojení s § 26 zákona o štátnej pomoci č. 231/1999 Z. z. má vo vzťahu k F. povahu
individuálneho právneho aktu a predkladateľ napadnutej právnej úpravy sa tým nijako
netají, keď v návrhu na skrátené legislatívne konanie o návrhu zákona schváleného následne
ako zákon č. 102/2011 Z. z. výslovne uvádza: „návrh zákona, ktorého sa týka návrh na
skrátené legislatívne konanie má za cieľ dosiahnuť takú právnu úpravu, ktorá by
umožňovala okamžité vymáhanie pomoci nadväzne na rozsudok zo dňa 22. 12. 2010, ktorý
vyniesol Súdny dvor v Luxemburgu vo veci C 507/08 Európska komisia v. Slovenská
republika.“ Podľa navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom) „... je zrejmé, že samotné
vnútroštátne právo Slovenskej republiky obsahuje procesné prostriedky, ktorých uplatnenie
by umožnilo Slovenskej republike spornú pomoc vymôcť, ak by ich uplatňovanie bolo
dôsledné. Túto skutočnosť potvrdil Súdny dvor EÚ v rozsudku C-507/08. ... Prijatím
napadnutej právnej úpravy sa Slovenská republika iba snaží kompenzovať svoju
nedôslednosť pri vymáhaní štátnej pomoci v konkrétnom prípade F..“.
13e) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom právnej istoty,
zásadou zákazu retroaktivity a ochrany legálne nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1
Navrhovateľ zdôrazňuje, že štát získa napadnutou právnou úpravou exekučný titul
na pohľadávku, ktorú mu súdy právoplatne neprisúdili, aj napriek tomu, že bol v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi neúspešný. Zákonom sa tak zasahuje do právneho stavu, ktorý
bol uzavretý právoplatným súdnym rozhodnutím voči konkrétnemu subjektu – F..
Takýto postup zákonodarcu porušuje dôveru v platné právo i legálne (právoplatným súdnym
rozhodnutím) nadobudnuté práva.
13f) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom deľby moci
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, s princípom legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy,
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a s právom na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Napadnutou právnou úpravou zákonodarca obišiel právoplatné súdne rozhodnutie
a nahradil ho vlastným rozhodnutím majúcim formu zákona. O veci patriacej podľa ústavy
do právomoci súdov tak rozhodla národná rada. Navrhovateľ v tejto súvislosti namieta:
„Pripustiť možnosť zákonodarcu zmeniť zákonom výsledok súdneho konania by znamenalo
definitívne opustenie princípu demokratického právneho štátu a princípu legality, z ktorých
deľba moci vyplýva resp. s ktorými sa prelína.“
Navrhovateľ vidí v napadnutých ustanoveniach aj odňatie konkrétnej veci (F.) súdom
bez toho, aby bol určený iný orgán, ktorý má o nej rozhodnúť: „... zákonodarca od súdu
vyžaduje, aby F. odoprel prístup k súdu bez toho, aby stanovil iný orgán, ktorému bude
môcť vec postúpiť na rozhodnutie. Ak by súd postupoval v súlade so zámerom zákonodarcu,
išlo by o porušenie princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) podľa čl.
46 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
II.
Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády
Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania
1. Ústavný súd si podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde 19. decembra 2011
vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý prijal
zákon č. 102/2011 Z. z., ktorým boli do zákona o štátnej pomoci a do Exekučného
poriadku doplnené napadnuté ustanovenia. Ústavnému súdu bolo stanovisko
národnej rady doručené 17. februára 2012. Podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde bola k nemu pripojená dôvodová správa a záznam o diskusii na schôdzi
národnej rady. Keďže išlo o zákon, ktorý národná rada opätovne schválila po
vrátení prezidentom Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. c) ústavy,
bolo k stanovisku pripojené aj rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č.
957-2011-BA z 24. februára 2011 o vrátení zákona z 11. februára 2011, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
2. Národná rada vo svojom stanovisku zdôrazňuje cieľ napadnutých ustanovení,
ktorý v súlade s dôvodovou správou formuluje takto: „... reformovať
mechanizmus vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a to z dôvodu potreby
vytvorenia právneho prostredia na obnovenie trhového prostredia v prípade jeho
narušenia v dôsledku poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšenia stavu
verejných financií efektívnejším vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov
štátneho rozpočtu a potreby prevencie pred závažnými finančnými sankciami
hroziacimi Slovenskej republike v prípade neúspešného vymáhania neoprávnene
poskytnutej štátnej pomoci.“
3. Právnu úpravu vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci pred prijatím zákona
č. 102/2011 Z. z. bežnou súdnou cestou hodnotí národná rada ako nevyhovujúcu
pre pomalosť a možnosť prieťahov v súdnom konaní. Následne zhŕňa obsah
zákona č. 102/2011 Z. z. a formuluje tento právny názor: „Nová kvalita právneho
prostredia po prijatí novely má aj svoj ústavný rozmer. Znenie doplnené novelou
konvenuje so znením ustanovenia čl. 7 ods. 2 ústavy, podľa ktorého právne
záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Na základe výkladu tohto ustanovenia
možno vyvodiť, že všetky zložky verejnej moci by mali rešpektovať tieto záväzné
akty a v prípade ich rozporu so slovenskými zákonmi by sa mali snažiť
o dosiahnutie ich kompatibility s právom Európskej únie.“ Národná rada vo
svojom stanovisku zároveň interpretuje ústavný základ vzťahu právnych
poriadkov Európskej únie a Slovenskej republiky uvádzajúc: „Právny rámec pre
rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z práva Európskej únie definuje čl. 144
ods. 1 ústavy zakotvujúci viazanosť súdov Zmluvou o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii, podľa ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“
4. Národná rada na základe relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
vysvetľuje zásady bezprostrednej použiteľnosti a aplikačnej prednosti primárneho
aj sekundárneho práva Európskej únie a právnu úpravu štátnej pomoci (jej
zákazu) v jeho rámci. Z rozsiahlej argumentácie je vzhľadom na predmet konania
pred ústavným súdom zvlášť významná veta: „Členské štáty si môžu zvoliť
akékoľvek prostriedky, ktorými vykonávajú rozhodnutia o vymáhaní,
s podmienkou, aby viedli k účinnému a okamžitému vykonaniu rozhodnutia
Komisie, teda aby priniesli konkrétny výsledok, vymoženie dlžných súm (C-415/03
Komisia v. Grécko-Olympic Airways), pričom nestačí podniknutie všetkých
možných krokov členským štátom, ak nevedú k výsledku (C-232/05 Komisia
v. Francúzsko-Scott).“
5. Národná rada tvrdí, že práva príjemcu neoprávnenej štátnej pomoci na súdnu
a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces sú garantované právom
Európskej únie, a to v rámci systému orgánov Európskej únie. Príjemca štátnej
pomoci síce nie je účastníkom konania pred Komisiou, ale môže ako
zainteresovaná strana predložiť svoje pripomienky ku skutočnostiam, ktoré sú
predmetom formálneho zisťovania vo veci štátnej pomoci, a na požiadanie mu
bude rozhodnutie Komisie doručené. Rozhodnutie Komisie môže pred
Všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie napadnúť nielen členský štát, ale aj príjemca štátnej pomoci,
pretože toto rozhodnutie sa ho priamo týka. Žaloba podľa čl. 263 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie síce sama osebe nemá odkladný účinok, ale príjemca
štátnej pomoci môže požiadať o odklad vykonania rozhodnutia o vymáhaní (čl.
278 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Rozhodnutie Všeobecného súdu je na
základe odvolania preskúmateľné Súdnym dvorom. V tejto súvislosti národná
rada taktiež uvádza: „V prípade, keď príjemca pomoci napadne vykonanie
rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto
rozhodnutie o vymáhaní je protiprávne, národný súd musí v súlade s článkom 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (C-346/03 Atzeni a i.) požiadať súdny dvor
o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia.“
6. Na základe uvedenej argumentácie národná rada ako účastník konania pred
ústavný súdom vo svojom stanovisku navrhla, „... aby ústavný súd Slovenskej
republiky návrhu v celom rozsahu nevyhovel“.
7. Predsedníčka ústavného súdu si podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde
vyžiadala stanovisko vlády Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“ alebo „vedľajší účastník
konania“), ako vedľajšieho účastníka konania (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Stanovisko vedľajšieho účastníka konania bolo ústavnému súdu doručené
15. februára 2012. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, najprv stručne zhrnula návrh na začatie
konania a zaujala k nemu všeobecné stanovisko, v rámci ktorého zdôraznila účel
zákona č. 102/211 Z. z. a zásadu aplikačnej prednosti práva Európskej únie pred
právnymi poriadkami členských štátov. V krátkosti opísala úpravu štátnej pomoci
a vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v práve Európskej únie. Túto časť
svojho stanoviska uzatvára takto: „Novelu zákona o štátnej pomoci a s tým
súvisiacu novelu Exekučného poriadku možno preto považovať za súladnú
s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v žiadnom prípade neznižuje úroveň
právneho štátu. Nevstupuje do žiadnych existujúcich práv a povinností, ale
výlučne premieta do právneho poriadku Slovenskej republiky zásadu vyplývajúcu
z práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, že
neoprávnená štátna pomoc musí byť vymožená okamžite a účinne. To znamená,
že prijatím zákona č. 102/2011 Z. z. dochádza len k zrýchleniu vymáhacej
procedúry pri neoprávnenej štátnej pomoci a k praktickému aplikačnému
premietnutiu zásady prednosti práva Európskej únie, zakotvenej aj v čl. 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Slovenská republika je povinná podľa rozhodnutia
Komisie prijať všetky opatrenia potrebné na vymáhanie neoprávnenej štátnej
pomoci od príjemcu.“ V ďalšej časti stanoviska sa vláda vyjadrila k podstatným
častiam argumentácie uvedenej v návrhu.
8. K namietanému nesúladu § 26 ods. 2 až 7 zákona o štátnej pomoci s princípom
právneho štátu a princípom deľby moci podľa čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl.
142 ods. 1 ústavy
V časti stanoviska týkajúcej sa namietaného nesúladu § 26 ods. 2 až 7 zákona
o štátnej pomoci s ústavným princípom právneho štátu a ústavným princípom deľby moci
argumentuje vláda zásadou aplikačnej prednosti práva Európskej únie. Uvádza,
že pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci sa „... uplatnia vnútroštátne právne postupy,
ale iba za podmienky, že umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.
Pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci ide o záväzok spočívajúci v dosiahnutí
výsledku ... Ak vnútroštátne predpisy bránia okamžitému a účinnému vymoženiu
neoprávnenej štátnej pomoci, vnútroštátne orgány členského štátu, ktorý má zabezpečiť
vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci, sú povinné zabezpečiť plný účinok právnych
predpisov Európskej únie s tým, že z vlastnej iniciatívy neuplatnia akékoľvek odporujúce
ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bránia okamžitému vymoženiu neoprávnenej
štátnej pomoci.“. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku
majú zabrániť, aby orgány Slovenskej republiky uplatnili priamo právo Európskej únie na
úkor práva Slovenskej republiky, a tak sa „... nedostali do nekonformného postavenia vo
vzťahu k čl. 2 ods. 2 ústavy...“. Jej cieľom je zrýchliť vymáhanie neoprávnenej štátnej
pomoci, a to aj vylúčením odkladných účinkov inak plne zachovaných opravných
prostriedkov v exekučnom konaní. K argumentácii navrhovateľa, že sa zákonodarca ústavne
súladným spôsobom nevysporiadal so situáciami poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci
formou zmluvy, ktorá bola aj plne realizovaná, vláda uviedla, že vymáhanie neoprávnenej
štátnej pomoci sa takej zmluvy netýka, pretože sa realizuje v rámci nového právneho
vzťahu.
9. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s právom vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu v spojení
s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 1 ústavy a s čl. 6 dohovoru
Vo vyjadrení k tejto časti návrhu vláda zdôrazňuje, že na poskytnutie štátnej pomoci
z verejných zdrojov nie je právny nárok a podľa Súdneho dvora Európskej únie sa jej
príjemca v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi nemôže dovolávať svojich legitímnych
očakávaní, lebo pri náležitej starostlivosti mohol vedieť o neoprávnenosti štátnej pomoci,
ktorá mu bola poskytnutá. Zároveň má možnosť zapojiť sa do konania pred Komisiou a tam
uplatniť svoje práva i napadnúť rozhodnutie Komisie pred Súdnym dvorom Európskej únie
(pred Všeobecným súdom v prvom stupni a potom prípadne aj pred Súdnym dvorom).
Vláda argumentuje, že „Pre vnútroštátne orgány je rozhodnutie Komisie prameňom práva
s prednosťou pred vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorému musia zaručiť plný účinok.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu
nepožíva. Neoprávnená štátna pomoc je štátnou pomocou, ktorú poskytovateľ poskytol
príjemcovi v rozpore s čl. 107 a čl. 108 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré majú priamy
účinok.“.
10. Vláda následne vysvetľuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa
niektorých aspektov problematiky štátnej pomoci. Poukazujúc na právo
Európskej únie a nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 501/2010-94 zo 6. apríla 2011
argumentuje: „Skutočnosť, že subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, nie
je účastníkom konania vedeného Komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť
sa na Všeobecný súd Európskej únie a požadovať preskúmanie rozhodnutia
Komisie.“ V tomto kontexte vláda tvrdí, že napadnutú novelu
zákona o štátnej pomoci priznávajúcu rozhodnutiu Komisie právny status
exekučného titulu, ktorý nie je oprávnený preskúmať žiadny orgán členského
štátu, nemožno považovať za nesúladnú s navrhovateľom označenými článkami
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
11. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s právom príjemcu
pomoci na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a s právom na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
Proti tvrdeniu navrhovateľa o uvedenom nesúlade argumentuje vedľajší účastník
konania možnosťou súdnej ochrany poskytovanou príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci
Súdnym dvorom Európskej únie, ktorú akceptoval ústavný súd v náleze
č. k. II. ÚS 501/2010-94 zo 6. apríla 2011.
12. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi
proporcionality a ústavnosti podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
Argumentácia vedľajšieho účastníka konania oponujúca navrhovateľom tvrdenému
nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi proporcionality a ústavnosti vychádza
z právneho názoru, že „... rozhodnutie Komisie, ktoré je adresované štátu nemôže byť
individuálnym aktom zaväzujúcim výlučne štát, ale je zo svojej podstaty verejným aktom,
ktorý zaväzuje všetky subjekty, ktorých sa týka“. Vláda tento názor opiera hlavne o možnosť
prijímateľa neoprávnenej štátnej pomoci napadnúť rozhodnutie Komisie, ktoré sa ho priamo
týka, pred Všeobecným súdom, hoci príjemca nebol účastníkom konania pred Komisiou.
Vyvodzuje z neho nemožnosť rozporu novely zákona o štátnej pomoci s ústavou vzhľadom
na čl. 7 ods. 2 ústavy.
13. Požiadavka vhodnosti právnych prostriedkov zvolených na dosiahnutie
legitímneho cieľa je podľa jej názoru taktiež splnená. Doterajšia právna úprava
totiž neumožňovala dostatočne rýchle vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci,
čo dokumentuje jediný prípad jej vymáhania v Slovenskej republike. Zo
záväznosti rozhodnutí Komisie a Súdneho dvora Európskej únie vláda vyvodzuje,
že právnu úpravu, ktorou „... zákonodarca vybral vhodnejší
prostriedok na najrýchlejšie zabezpečenie okamžitého vykonania rozhodnutia
Európskej komisie“, nemožno považovať za neprimeraný, a teda za ústavne
nekonformný „zásah do základných práv a slobôd príjemcu“.
14. Vláda opätovne zdôrazňuje, že rozhodnutie Komisie adresované členskému štátu
nie je individuálnym právnym aktom, ale súčasťou právneho poriadku. V tejto
súvislosti uvádza: „Právo Európskej únie pozná aj rozhodnutia Komisie, ktoré sú
priamo vykonateľné. V týchto prípadoch ide o individuálne právne akty
zaväzujúce individuálne fyzické osoby alebo právnické osoby (iné ako štát)
a takéto rozhodnutia sú priamo vykonateľné podľa čl. 290 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Je teda evidentné, že rozhodnutia Komisie
smerujúce voči členským štátom nemôžu byť individuálnym právnym aktom a sú
záväzné voči všetkým subjektom členských štátov, ktorých sa
rozhodnutie môže týkať.“
15. Podľa názoru vlády z toho, že právna úprava Európskej únie a rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie rešpektujú základné práva a slobody, vyplýva, že
„Keďže rozhodovanie o právach a povinnostiach v oblasti rozhodovania
o neoprávnenej štátnej pomoci patrí do právomoci orgánov Európskej únie,
nemôže spôsobiť vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu porušenie
základných práv a slobôd iba tým, že takéto rozhodnutie Európskej komisie
umožní urýchlene vykonať.“.
16. Túto časť argumentácie vedľajší účastník konania uzatvára tým, že doterajšia
právna úprava vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci súdnou cestou
poznačenou prieťahmi v konaní bola nahradená úpravou umožňujúcou okamžité
a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Ďalej pripomína, že ak by exekútor pri
vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci porušil práva povinného a spôsobil mu
škodu, tak nápravu umožňuje zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
17. K namietanému nesúladu § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom generality
právnej normy, s princípom právnej istoty, princípom zákazu
retroaktivity, princípom ochrany legálne nadobudnutých práv a s princípom deľby
moci podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, s princípom legality podľa čl. 2 ods. 2
ústavy, so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a s právom
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Pokiaľ ide o túto časť návrhu, vláda argumentuje tým, že napadnuté ustanovenia sa
nedotkli hmotnoprávnych práv a povinností príjemcov a poskytovateľov neoprávnenej
štátnej pomoci. Vedľajší účastník konania tvrdí: „Navrhované právne riešenie prechodných
ustanovení nemôže narušiť princíp právnej istoty ani princíp rovnosti, pretože všetky
subjekty, ktorým sa poskytla štátna pomoc, ktorá bola podľa právoplatného rozhodnutia
Komisie neoprávnená, musia vedieť, že pomoc bola neoprávnená a že pomoc musia vrátiť.
Táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 v spojení s § 26
zákona o štátnej pomoci tak v platnom znení, ako aj v znení pred novelou zákona o štátnej
pomoci.“
18. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci sa nemôže dotknúť nadobudnutých
práv príjemcov štátnej pomoci, lebo rozhodovanie vo veciach neoprávnenosti
štátnej pomoci patrí do právomoci orgánov Európskej únie, a nie Slovenskej
republiky a toto ustanovenie je ex definitione záväzné len pre orgány Slovenskej
republiky, poskytovateľov a príjemcov neoprávnenej štátnej pomoci. Z
uvedených dôvodov nemožno uvedené ustanovenie § 30d považovať za
neprípustný (retroaktívny) zásah do práv a povinností dotknutých subjektov,
a teda ho nemožno ani považovať za nesúladné s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2
19. Vedľajší účastník tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci nenarúša princíp
generality právnych noriem obsiahnutý v koncepcii právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 ústavy, lebo síce v momente jeho prijatia existoval jediný prípad (F.), na
ktorý sa vzťahoval, ale zákon č. 102/2011 Z. z. upravuje i situácie, ktoré dosiaľ
nenastali, a je určený neurčitej množine adresátov. Zmena vymáhacej procedúry
akejkoľvek povinnosti musí obsahovať aj určenie ako dokončiť prebiehajúce
(vymáhacie) konania. Vláda dopĺňa: „Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ
vymáhaniu neoprávnenej štátnej pomoci dokonca nemôžu brániť ani prípadné
právoplatné vnútroštátne rozhodnutia so silou rozhodnutej veci (pozri napr.
rozsudok z 18. júla 2007 vo veci C-119/05 Lucchini, bod 63).“
20. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Exekučného poriadku
Pokiaľ ide o túto časť návrhu, vedľajší účastník stručne argumentuje odkazom
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej aj odkladný účinok opravných
prostriedkov predstavuje prekážku účinného a okamžitého vykonania rozhodnutia Komisie
a ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré takému výkonu bránia, sa nemajú
aplikovať.
21. Vedľajší účastník konania zahrnul do svojho stanoviska aj prehľad kauzy F.,
ktorá je dosiaľ jediným prípadom neoprávnenej štátnej pomoci v Slovenskej
republike. Vláda svoje stanovisko uzatvára týmto návrhom: „Na základe vyššie
uvedeného Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu
skupiny poslancov Národnej rady SR na začatie konania nevyhovel, keďže
napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku
vychádzajú zo zásad vyplývajúcich zo súvisiacej ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ s cieľom účinne zabezpečiť plnenie povinností Slovenskej republiky
vyplývajúcich z práva EÚ vrátane príslušných rozhodnutí Komisie.“
22. Ústavnému súdu bolo 22. novembra 2011 doručené „Stanovisko spoločnosti F.
K., a. s., k prebiehajúcemu konaniu“, ktorá však nie je účastníkom ani vedľajším
účastníkom konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy, a preto sa ním v tomto konaní nemožno zaoberať. Dňa 2. decembra 2011
bola ústavnému súdu doručená kópia listu spoločnosti F. adresovaného právnemu
zástupcovi navrhovateľa, ktorú tento zaslal ústavnému súdu. Zákon č. 102/2011
Z. z. je v ňom nazvaný „Lex F.“ a F. tvrdí, že je namierený hlavne proti nej.
Informuje o krokoch, ktoré smerovali k okamžitej exekúcii voči nej.
23. Navrhovateľ, národná rada ako účastník konania a ani vláda ako vedľajší účastník
konania v danom prípade netrvali na ústnom pojednávaní, a preto ústavný súd
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ich súhlasom upustil od ústneho
pojednávania, lebo aj vzhľadom na charakter konania o súlade právnych
predpisov dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
24.
III.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov a medzinárodných zmlúv
Ústavný súd v tomto konaní vychádzal najmä z nasledujúcich ustanovení
vnútroštátnych právnych predpisov a medzinárodných zmlúv:
Čl. 1
1. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú
ideológiu ani náboženstvo.
2. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Čl. 2
1. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
2. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal
niečo, čo zákon neukladá.
Čl. 7
2. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne
záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
5. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré
priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi.
Čl. 12
1. Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
2. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým, bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej
skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Čl. 13
1. Povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Čl. 20
1. Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
4. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.
5. Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok
nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného
poriadku, mravnosti alebo práva a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Čl. 46
1. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
2. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Čl. 47
2. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom.
3. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Čl. 48
1. Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Čl. 124
Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Čl. 125
1. Ústavný súd rozhoduje o súlade
a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Čl. 141
1. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Čl. 142
1. Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach, súdy preskúmavajú aj
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení
alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Čl. 6
Právo na spravodlivé súdne konanie
1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine,
z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom
na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Čl. 13
Právo na účinný prostriedok nápravy
Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo
na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie
spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Čl. 1
Ochrana majetku
Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho
nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečili platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie
Čl. 107
(bývalý článok 87 ZES)
1. Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo
akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo
hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov
alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ
ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
2. S vnútorným trhom je zlučiteľná:
a) pomoc sociálnej povahy poskytovaná jednotlivým spotrebiteľom za predpokladu,
že sa poskytuje bez diskriminácie vo vzťahu k pôvodu výrobkov;
b) pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo
mimoriadnymi udalosťami;
c) pomoc poskytovaná hospodárstvu určitých oblastí Spolkovej republiky Nemecko
v dôsledku rozdelenia Nemecka, v rozsahu potrebnom na vyrovnanie
hospodárskych nevýhod spôsobených týmto rozdelením. Päť rokov
po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy môže Rada na návrh Komisie prijať
rozhodnutie, ktorým sa zruší toto písmeno.
3. Za zlučiteľnú s vnútorným trhom možno považovať:
a) pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou
úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou, ako aj na podporu
regiónov uvedených v článku 349, pričom sa zohľadní ich štrukturálna,
hospodárska a sociálna situácia;
b) pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho
záujmu alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského
štátu;
c) pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych
oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky
obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom;
d) pomoc na podporu kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva, ak takáto pomoc
neovplyvňuje podmienky obchodovania a hospodárskej súťaže v Únii v rozsahu,
ktorý odporuje spoločným záujmom;
e) iné druhy pomoci, ako ich vymedzia rozhodnutia Rady prijaté na návrh Komisie.
Čl. 108
(bývalý článok 88 ZES)
1. Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci
poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje
postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.
2. Ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc
poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom
podľa článku 107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že
príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.
Ak sa daný štát nepodriadi tomuto rozhodnutiu v stanovenej lehote, Komisia alebo
iný dotknutý štát môže, odhliadnuc od ustanovení článkov 258 a 259, predložiť vec
priamo Súdnemu dvoru Európskej únie.
Na žiadosť členského štátu môže Rada jednomyseľne rozhodnúť, že pomoc, ktorú
štát poskytuje alebo zamýšľa poskytnúť, sa ako výnimka z ustanovení článku 107
alebo nariadení uvedených v článku 109 považuje za zlučiteľnú, a to za predpokladu,
že takéto rozhodnutie odôvodňujú výnimočné okolnosti. Ak v súvislosti s touto
pomocou Komisia už začala konať, ako je uvedené v prvom pododseku tohto odseku,
podaním žiadosti Rade sa toto konanie zastavuje až do vyjadrenia Rady.
Ak sa Rada do troch mesiacov od podania tejto žiadosti nevyjadrí, o veci rozhodne
Komisia.
3. Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti
s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky.
Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný s vnútorným trhom podľa článku 107,
začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia,
pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.
4. Komisia môže prijať nariadenia týkajúce sa kategórií štátnej pomoci, o ktorej Rada
podľa článku 109 rozhodla, že môže byť oslobodená od povinnosti informovať
uvedenej v odseku 3 tohto článku.
Čl. 109
(pôvodný článok 89 ZES)
Na návrh Komisie po porade s Európskom parlamentom môže Rada vydať
akékoľvek nariadenia potrebné na uplatnenie článkov 107 a 108 a najmä môže stanoviť
podmienky uplatnenia článku 108 ods. 3, ako aj uviesť druhy pomoci, ktoré sú vyňaté
z tohto postupu.
Čl. 263
Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady,
Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava
aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky
vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo
agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.
Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi,
Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci,
porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho
pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.
Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok
o žalobách podaných Dvorom audítorov, Európskou centrálnou bankou a Výborom
regiónov na ochranu ich výhradných práv.
Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených
v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej
priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú
a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.
Právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť
osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými
osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú
právne účinky voči nim.
Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia
daného opatrenia alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď
sa o ňom žalobca dozvedel.
Čl. 267
(pôvodný článok 234 ZES)
Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré
sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže
sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského
štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.
Čl. 278
(pôvodný článok 242 ZES)
Žaloby podané na Súdny dvor Európskej únie nemajú odkladný účinok. Avšak
ak Súdny dvor Európskej únie usúdi, že si to okolnosti vyžadujú, môže nariadiť odklad
výkonu napadnutého aktu.
Čl. 299
(pôvodný článok 256 ZES)
Právne akty Rady, Komisie alebo Európskej centrálnej banky, ktoré ukladajú
peňažný záväzok osobám iným než sú štáty, sú vykonateľné.
Výkon rozhodnutia sa riadi predpismi občianskeho práva procesného štátu,
na výsostnom území ktorého sa vykonáva. Doložku vykonateľnosti pripojí k rozhodnutiu
len formálnym overením pravosti titulu vnútroštátny orgán, ktorého tým poverí vláda
príslušného členského štátu a vyrozumie o tom Komisiu a Súdny dvor Európskej únie.
Ak sú na žiadosť oprávnenej strany splnené tieto formálne náležitosti, strana môže
o výkon rozhodnutia v súlade s vnútroštátnym právom požiadať priamo príslušný orgán.
Výkon rozhodnutia možno zastaviť len rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie.
Sťažnosti na protiprávny spôsob výkonu rozhodnutia však podliehajú právomoci
vnútroštátnych súdov príslušnej krajiny.
IV.
Predmet konania a východiská rozhodnutia ústavného súdu
1. Predmetom konania pred ústavným súdom je súlad napadnutých ustanovení
zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku s ustanoveniami ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu uvedených v návrhu na začatie konania a v
jeho doplnení. Napadnuté ustanovenia sa stali súčasťou zákona o štátnej pomoci a
Exekučného poriadku na základe ich novelizácie vykonanej zákonom č. 102/2011
Z. z. Pri skúmaní ich účelu a zmyslu preto ústavný súd využil dôvodovú správu
k návrhu zákona schváleného ako zákon č. 102/2011 Z. z. a záznam z rozpravy
národnej rady týkajúcej sa jeho prerokovania.
2. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 102/2011 Z. z. a rozpravy v pléne
národnej rady je účelom napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a
Exekučného poriadku plnenie povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z
práva Európskej únie vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V texte
dôvodovej správy sa v tejto súvislosti uvádza: „V súčasnosti sa javí potrebným
reformovať mechanizmus vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a to z dôvodu
zrýchleného obnovenia trhového prostredia narušeného v dôsledku poskytnutia
neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšenia stavu verejných financií efektívnejším
vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov štátneho rozpočtu a
predídenia závažným finančným sankciám hroziacim SR v prípade nevymoženia
neoprávnenej štátnej pomoci.“
3. Problematika štátnej pomoci je upravená v primárnom práve Európskej únie
v čl. 107 až čl. 109 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pôvodne išlo o čl. 87 až
čl. 89 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Článok 107 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie ustanovuje, že pomoc poskytovaná členským štátom
alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku
súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých
podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným
trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Následne tento článok
ustanovuje prípady, v ktorých je poskytnutá pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom
alebo ju za takú možno považovať. Článok 108 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie ustanovuje právny základ pre kontrolu poskytnutej štátnej pomoci a jej
zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Okrem iného sa v ňom uvádza: „Ak Komisia po
výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá
štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku
107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát
túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.“ V rámci
sekundárneho práva Európskej únie ustanovuje základné pravidlá vymáhania
neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22.
marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie čl. 93 Zmluvy o ES
v platnom znení [ďalej len „nariadenie Rady (ES) č. 659/1999“]. Ďalšie
vykonávacie ustanovenia upravuje nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21.
apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce
podrobné pravidlá na uplatňovanie čl. 93 Zmluvy o ES v platnom znení [ďalej len
„nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004“]. V čl. 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES)
č. 659/1999 sa ustanovuje povinnosť Komisie nariadiť vymáhanie neoprávnene
poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci a povinnosť členského štátu podniknúť všetky
potrebné opatrenia, aby vymohol neoprávnene poskytnutú pomoc, ak sa zistí, že
je nezlučiteľná s právom Európskej únie. V čl. 14 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č.
659/1999 sa ustanovuje, že pomoc sa má vymáhať vrátane úroku od dátumu, od
ktorého mal príjemca neoprávnene poskytnutú pomoc k dispozícii, až do dátumu
jej účinného vymoženia. V čl. 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 sa
ustanovuje: „vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi
podľa vnútroštátneho práva príslušného členského štátu za predpokladu, že
umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.“
4. Referenčným rámcom rozhodovania ústavného súdu v konaní o súlade právnych
predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy je samotná ústava a ďalšie
ústavné zákony a medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada
a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Ústavný
súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 64/00 z 31. januára 2001 uviedol, že súdy v
Slovenskej republike pôsobia na základe ústavy a zákonov, čiže na základe
právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na
základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie
tento právny poriadok zvlášť umožňuje. Uvedený princíp sa vzťahuje aj
na ústavný súd. Zároveň je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde viazaný návrhom na začatie konania, s jedinou výnimkou podľa § 40 zákona
o ústavnom súde. Znamená to, že ústavný súd môže v konaní o súlade právnych
predpisov skúmať súlad napadnutých ustanovení zákona iba s tými ustanoveniami
ústavy, ústavných zákonov alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré sú
v návrhu na začatie konania uvedené.
5. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku slúžia
plneniu povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie, z
čoho vyplýva nepochybná legitimita ich účelu, ktorá napokon nie je ani medzi
účastníkmi konania sporná. Prostriedky zvolené zákonodarcom na dosiahnutie
legitímneho účelu napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a
Exekučného poriadku však musia byť v súlade s ústavou a medzinárodnými
zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy.
6. Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojálnej
spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na
ustanovenie čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej
pomoci a Exekučného poriadku zároveň rešpektovať relevantnú právnu úpravu
práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je interpretovaná
a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.
7. Právomoc týkajúca sa regulácie štátnej pomoci je rozdelená medzi Európsku úniu
a jej členské štáty v tom zmysle, že rozhodovanie o sporných prípadoch štátnej
pomoci z hľadiska jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom patrí do výlučnej
právomoci európskych orgánov, a to predovšetkým Komisie. V prípade
negatívneho rozhodnutia Komisie nariaďujúceho vymáhanie neoprávnene
poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci je za vymoženie tejto pomoci zodpovedný
členský štát.
8. Rozhodnutia Komisie sú vo svojej celistvosti záväzné pre tých, ktorým sú určené.
Členský štát, ktorému je adresované rozhodnutie Komisie zaväzujúce ho vymáhať
protiprávnu pomoc, je povinný prijať všetky vhodné opatrenia na vykonanie tohto
rozhodnutia (napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 2002,
Komisia/Nemecko, C-209/00, Zb. s. I-11695, bod 31; z 26. júna 2003,
Komisia/Španielsko, C-404/00, Zb. s. I-6695, bod 21) a musí pristúpiť k
účinnému vymáhaniu dlžných súm (napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. mája
2005, Komisia/Grécko, C-415/03, Zb. s. I-3875, bod 44, ako aj z 5.
októbra 2006, Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071, body 41 a 42).
9. Členské štáty si môžu v súlade so svojím vnútroštátnym právom slobodne zvoliť
prostriedky, ktorými vykonávajú rozhodnutia o vymáhaní. Uplatnenie
vnútroštátnych postupov je však v zmysle čl. 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č.
659/1999 podriadené podmienke, že tieto postupy umožňujú okamžité a účinné
vykonanie rozhodnutia Komisie, pričom táto podmienka vyjadruje požiadavky
judikatúrou uznanej zásady efektivity (napr. rozsudky Súdneho dvora z 2.
februára 1989, Komisia/Nemecko, C-94/87, Zb. s. 175, bod 12; z 20. marca
1997, Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 24).
10. Ustanovenia vnútroštátneho práva sa majú uplatňovať takým spôsobom,
aby sa vymoženie požadované právom Európskej únie nestalo prakticky
nemožným (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-142/87, Belgicko proti Komisii,
Zb. s. I-959, bod 61; rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990 vo veci C-
5/89, Komisia proti Nemecku, Zb. s. I-3437, bod 12). Záujmy Európskej únie
musia byť v plnej miere zohľadnené najmä pri uplatňovaní ustanovení, ktoré
požadujú zváženie viacerých rozdielnych záujmov pred odvolaním chybného
správneho rozhodnutia (k tomu pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 2.
februára 1989, Komisia/Nemecko, 94/87, Zb. s. 175, bod 12; z 20. marca 1997,
Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 24).
11. V prípade ťažkostí s výkonom musia Komisia a členský štát podľa pravidla
ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Európskej únie recipročné povinnosti
lojálnej spolupráce, ktoré vychádzajú najmä z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únii, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonať tieto ťažkosti pri úplnom
rešpektovaní ustanovení Zmluvy o fungovaní Európskej únie a najmä ustanovení
o štátnej pomoci (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010,
Komisia/Slovensko, C-507/08, Zb. s. I-13489, bod 44).
12. Podľa čl. 14 ods. 1 druhej vety nariadenia Rady (ES) č. 659/1999: „Komisia
nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou
zásadou práva spoločenstva.“
13. Hoci komunitárny právny poriadok nevylučuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá
ustanovuje, že v súvislosti s vymáhaním sa majú dodržiavať princípy ochrany
legitímnych očakávaní a právnej istoty (keďže ide o uznané všeobecné zásady
práva Európskej únie), judikatúra Súdneho dvora Európskej únie stabilne
konštatuje, že z hľadiska mandatórnej povahy Komisiou vykonávanej kontroly
štátnej pomoci podnikatelia, ktorým bola udelená pomoc, nesmú v zásade požívať
legitímne očakávanie, že pomoc je zákonná, pokiaľ nebola poskytnutá v súlade s
postupom upraveným v práve Európskej únie. Starostlivý obchodník by za
normálnych okolností mal byť schopný určiť, či uvedený postup bol splnený (k
tomu pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990 vo veci C-5/89,
Komisia proti Nemecku, Zb. s. I-3437, body 13 a 14; rozsudok Súdneho dvora zo
14. januára 1997, vo veci C-169/95, Španielsko proti Komisii, Zb. s. I-
00135, bod 51).
14. Ochrana legitímnych očakávaní a právnej istoty sa teda uplatňuje vo vzťahu
k postupu orgánov Európskej únie, ak svojím postupom vytvorili situáciu
spôsobilú vyvolať legitímnu dôveru (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24.
novembra 1987, vo veci C-223/85, RSV/Komisia, [1987] Zb. s. 4617).
15. V prípade nevykonania negatívneho rozhodnutia Komisie ukladajúceho
povinnosť vymáhať neoprávnenú štátnu pomoc v lehote ustanovenej v
rozhodnutí, ktorého nevykonanie sa namieta, alebo prípadne v lehote určenej
Komisiou dodatočne (v tomto zmysle napr. rozsudky Súdneho dvora z 3. júla
2001, Komisia/Belgicko, C-378/98, Zb. s. I 5107, bod 26; z 2. júla 2002,
Komisia/Španielsko, C-499/99, Zb. s. I-6031, bod 28; z 5. októbra
2006, vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071, body 32 až 34)
sa členský štát na svoju obranu v rámci konania o nesplnení povinnosti začatého
Komisiou môže odvolávať na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť
riadneho výkonu rozhodnutia o vymáhaní (napr. rozsudky Súdneho dvora z 13.
novembra 2008, Komisia/Francúzsko, C-214/07, Zb. s. I-8357, body 43 a 44; z
22. decembra 2010, Komisia/Slovensko, C-507/08, Zb. s. I-13489, bod 43).
16. V kontexte uvedených limitov ústavný súd skúmal, či sa napádané ustanovenia
zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku, ktoré zjednodušujú procesné
postupy slúžiace na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci a obmedzujú
procesné práva subjektov, ktoré môžu byť vymáhaním dotknuté, nedostávajú do
nesúladu s princípmi právneho štátu a ďalšími ústavnými normami označenými
zo strany navrhovateľa a či nevybočujú z medzí ústavno-konformnej rovnováhy
medzi zákonodarcom sledovaným cieľom spočívajúcim v plnení
povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie v oblasti
vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci a ústavnou požiadavkou ochrany
základných práv a slobôd.
17. V tomto rámci ústavný súd skúmal, či jednotlivé navrhovateľom napádané
ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku obsahujú právne
normy spôsobilé obmedziť niektoré zo základných práv alebo slobôd zaručených
v ustanoveniach ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu uvedených v návrhu.
V prípade takého obmedzujúceho charakteru bolo potrebné posúdiť, či
k obmedzeniu základných práv alebo slobôd nedochádza ústavné neprípustným
spôsobom, teda či zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi
požiadavkou verejného záujmu vytvoriť procesný postup umožňujúci okamžité a
účinné vykonanie rozhodnutia Komisie o vymáhaní štátnej pomoci zodpovedajúci
atribútom vyplývajúcim z práva Európskej únie (pozri časť IV body 6 až 15)
a požiadavkou ochrany základných práv a slobôd (princíp proporcionality).
18. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach. Prvou
je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Jej výsledkom má byť odpoveď
na otázku, či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť
sledovaný legitímny cieľ, ktorým môže byť aj ochrana verejného záujmu
(parafrázujúc dôvodovú správu) na zrýchlenom obnovení trhového prostredia
narušeného v dôsledku poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšení stavu
verejných financií efektívnejším vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov
štátneho rozpočtu a predchádzaní sankčným povinnostiam Slovenskej republiky v
prípade nevymoženia neoprávnenej štátnej pomoci v súlade so záväzkami
vyplývajúcimi z práva Európskej únie.
19. Druhou fázou je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia
najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of
subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli porovnávanie
posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo alebo
slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak
nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej
miere (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 15/96).
20. Napokon, treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle
slova (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate
effect, napr. sp. zn. PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 111/2011).
V.
Právna úprava vymáhania štátnej pomoci v iných členských krajinách Európskej únie
1. V rámci posúdenia uvedených otázok považoval ústavný súd za užitočné
prihliadnuť na právne úpravy vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v ďalších
členských krajinách Európskej únie. Okrem iných zdrojov považoval za cenné aj
závery a zistenia vyplývajúce zo Štúdie o uplatňovaní právnej úpravy štátnej
pomoci na národnej úrovni z marca 2006 (ďalej len „štúdia“, všeobecná časť
tohto dokumentu bola aktualizovaná v októbri 2009) spracovanej na podnet
Komisie medzinárodným konzorciom právnych expertov s cieľom preskúmania
právomoci vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo sfére štátnej
pomoci a posúdenia účinnosti opatrení prijímaných na národnej
úrovni na účely vymáhania rozhodnutí o vrátení štátnej pomoci.
2. Vo Francúzsku je orgánom zodpovedným za vymáhanie negatívnych rozhodnutí
Komisie vo väčšine prípadov ministerstvo financií. V niektorých prípadoch môžu
byť zodpovedné aj iné ministerstvá, napr. ministerstvo pôdohospodárstva.
V prípadoch poskytnutia štátnej pomoci zo strany miestnych orgánov alebo iných
verejných inštitúcií ich ministerstvo financií kontaktuje na účely vydania aktov
požadujúcich vrátenie štátnej pomoci. Takýmito miestnymi orgánmi môžu byť
prefekti, regionálne jednotky sociálneho zabezpečenia alebo iné subjekty,
v závislosti od toho, ktorý miestny orgán štátnu pomoc udelil. Komunikácia
s Komisiou sa vo všeobecnosti uskutočňuje prostredníctvom Stáleho zastúpenia
Francúzska pri Európskej Komisii v Bruseli, v niektorých prípadoch s Komisiou
rokuje priamo ministerstvo financií.
3. Francúzsky štát najprv informuje príjemcu o povinnosti vrátiť pomoc na základe
negatívneho rozhodnutia Komisie. Proces vrátenia je potom iniciovaný štátom
alebo na miestnej úrovni rovnakým spôsobom, ako by štát postupoval
v prípade získavania refundácie dlhu voči štátu.
4. Nezákonná pomoc sa vo Francúzsku vymáha prostredníctvom platobného, resp.
exekučného príkazu (acte executoire), ktorý vydá súdny úradník štátnej
pokladnice (agent judiciaire du Trésor). Exekučným príkazom sa vo všeobecnosti
požaduje vrátenie priamych daní alebo štátnych pohľadávok odlišných od daní.
5. Exekučný príkaz môže byť predmetom námietkového konania, zvyčajne žalobou
pre zneužitie právomoci alebo žalobou o zrušenie z dôvodov týkajúcich sa
neexistencie pohľadávky, jej splatnosti alebo sumy. Tento typ žaloby má
odkladný účinok.
6. Žaloby týkajúce sa vrátenia pomoci sa zvyčajne podávajú na správne súdy.
Civilné súdy môžu mať v tejto oblasti právomoc, ak pomoc nebola poskytnutá
prostredníctvom administratívneho aktu alebo ak vrátenie pomoci vymáhajú
konkurenti, čo je však vo Francúzsku ojedinelé.
7. Správny súd v Paríži rozhodol, že akt, prostredníctvom ktorého francúzska vláda
vymáha nezákonnú pomoc, má vlastnosti administratívneho aktu, ktorý prijímajú
vnútroštátne orgány pri realizovaní ich diskrečných verejných právomocí
spadajúcich do rámca právomoci štátu na účely dodržiavania svojich
medzinárodných záväzkov. Ak napríklad bola pomoc udelená
jednostranným rozhodnutím štátu, tento akt musí byť zrušený predtým, než môže
štát žiadať vrátenie pomoci. Toto sa vzťahuje na akty, ktorými sa zakladajú práva.
Tam, kde bola pomoc udelená na základe zákona, napríklad zákona
poskytujúceho daňové úľavy, musí byť pomoc vrátená na základe regulačného
alebo legislatívneho aktu alebo platných právnych predpisov. Príjemcovia
nezákonnej pomoci môžu napadnúť regulačný akt a opatrenie, ktorým sa zavádza
legislatívny akt pred príslušnými správnymi súdmi. V konkurznom konaní si štát
musí prihlásiť svoju pohľadávku u zástupcu veriteľov hneď ako sa začalo
konkurzné konanie.
8. Pokiaľ ide o vymáhanie zo strany miestnych orgánov, štát väčšinou požiada
prefektov, aby realizovali vrátenie na miestnej úrovni. Vrátenie však musí byť
nariadené nejakým iným miestnym orgánom ─ obecnou samosprávou,
Generálnou radou francúzskych departamentov, Regionálnou radou francúzskych
regiónov alebo miestnymi verejnými podnikmi. Do Všeobecného zákonníka
miestnych orgánov bolo vložené nové ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť 1.
januára 2005. To ustanovuje, že „akýkoľvek miestny orgán... ktorý udelil pomoc
podniku je povinný postupovať bez zbytočného odkladu pri jeho vrátení ak to
vyžaduje rozhodnutie Komisie alebo rozsudok ESD, či už predbežný alebo
konečný. V prípade ak nedôjde k vráteniu, potom čo oznámenie ostalo bez
účinkov jeden mesiac od jeho oznámenia, zástupca štátu pristúpi k vymáhaniu na
základe vlastného podnetu a všetkými prostriedkami. Miestne orgány... budú
znášať finančné dôsledky, ktoré by mohli vzniknúť štátu za odsúdenie za neskorú
alebo neúplnú implementáciu rozhodnutí o vrátení. Toto je povinný výdavok...“.
9. Toto ustanovenie zakotvuje princíp zodpovednosti miestnych orgánov
za nevymáhanie udelenej štátnej pomoci, ktorá musí byť vrátená podľa
rozhodnutia Komisie alebo rozsudku súdu.
10. Akt požadujúci vrátenie štátnej pomoci (recovery act) prijatý miestnym orgánom
môže byť predmetom nútenej exekúcie. Môže však byť napadnutý zo strany
adresáta v lehote dvoch mesiacov od prijatia. Podanie žaloby namietajúcej akt
o vrátení má automaticky odkladný účinok na proces vymáhania.
11. K odkladnému účinku opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni možno
uviesť, že článok L.4 Správneho poriadku (Code de justice administrative)
ustanovuje: „okrem osobitných zákonných ustanovení, žaloby nemajú odkladný
účinok, pokiaľ súd nerozhodne inak“. V princípe teda žaloba proti správnemu
rozhodnutiu nemá odkladný účinok.
12. Z tohto pravidla však existujú výnimky. Konkrétne žaloby, ktorými žalobca
namieta existenciu, sumu alebo splatnosť pohľadávky vyplývajúcej z príkazov na
vrátenie (orders of recovery) formou námietok proti exekúcii, majú odkladný
účinok. To sa vzťahuje tak na nároky uplatnené štátom, ako aj na nároky
uplatnené miestnymi orgánmi.
13. Proces refundácie nezákonnej pomoci je teda odložený podaním žaloby proti
exekučnému príkazu nariaďujúcemu vrátenie (spätné zaplatenie) nezákonnej
pomoci alebo proti akémukoľvek následnému opatreniu exekúcie tohto
exekučného príkazu. Odkladný účinok však nemá, ak príjemca jednoducho
namietne zodpovednosť štátu alebo požaduje náhradu škody od štátu.
14. Odkladný účinok zaniká, ak príslušný súd prvého stupňa zamietne žalobu
príjemcu, a to aj v prípade, ak príjemca podá proti tomuto rozhodnutiu opravný
prostriedok.
15. Otázky týkajúce sa vrátenia štátnej pomoci môžu vzniknúť aj pred civilnými
súdmi, ak žalobu podá konkurent, alebo v kontexte konkurzného konania, na
ktoré sú príslušné obchodné súdy.
16. V prípade, ak bola udelená nezákonná pomoc, ale štát ju nevymáha, konkurent
príjemcu môže podať žalobu proti príjemcovi (občianskoprávna zodpovednosť)
a požadovať, aby civilný sudca nariadil predbežné vrátenie pomoci, zriadenie
bankovej záruky alebo akékoľvek iné predbežné opatrenie, prípadne opatrenie na
zachovanie stavu (conservatory measure), ktoré sa zdá byť nevyhnutné.
17. Konkurzné konanie je upravené v Obchodnom zákonníku a zahŕňa
tzv. nesporový postup, ktorý sa uskutočňuje v prípravnej fáze, a sporový postup.
V kontexte nesporového postupu je cieľom nájsť spôsob zlepšenia finančnej
situácie spoločnosti. Predseda príslušného súdu vymenuje ad hoc zástupcu, ktorý
bude neformálne konzultovať s veriteľmi o uzavretí dohody, ktorá zostáva
dôverná. Ak sa nedosiahne dohoda, predseda súdu ustanoví mediátora, ktorý bude
vyjednávať so všetkými veriteľmi formálnejšie riešenie. Takáto dohoda musí byť
schválená súdom. Súdne konania môžu byť súdom prerušené počas fázy
vyjednávania. Predseda tiež môže rozhodnúť o začatí sporového procesu.
Sporový proces (postup) sa začne buď tým, že (i) spoločnosť vyhlási, že nevie
pokračovať vo svojej činnosti; (ii) začne ho veriteľ, (iii) začne ho štátny zástupca,
alebo (iv) sám súd. Súd musí vydať rozhodnutie o začatí konkurzného konania.
Súd môže buď vyhlásiť, že spoločnosť by mala byť okamžite zlikvidovaná, alebo
ak súd posúdi, že spoločnosť je finančne životaschopná, uloží jej lehotu na
pozorovanie. Počas šesťmesačnej lehoty na pozorovanie (ktorá môže byť
predĺžená), má správca na starosti činnosť spoločnosti. Správca takisto vypracuje
finančnú uzávierku.
18. Veritelia musia prihlásiť svoje pohľadávky zástupcovi veriteľov v lehote dvoch
mesiacov od rozhodnutia o začatí konkurzného konania. Počas lehoty na
pozorovanie, spoločnosť nesmie zaplatiť žiadnu pohľadávku časovo
predchádzajúcu rozhodnutiu. Vo všeobecnosti môžu požadovať
zálohové platby (predčasné platby) len zabezpečení veritelia. Na základe správy
správcu súd rozhodne, či spoločnosť (i) má pokračovať vo svojej
činnosti, (ii) má byť predaná, alebo (iii) zlikvidovaná. Súd nemá povinnosť čakať
na koniec šesťmesačnej lehoty, aby rozhodol o tom, že spoločnosť má byť
zlikvidovaná. Hneď ako súd rozhodne o začatí pozorovacieho obdobia, štát
nemôže nútene vymáhať pomoc a sadzba úrokov zamrzne. Jediným riešením pre
štát je registrovať svoju pohľadávku v dvojmesačnej lehote od začiatku
pozorovacieho obdobia u zástupcu veriteľov. Ak súd rozhodne, že spoločnosť
môže pokračovať vo svojej činnosti, štát musí vyjednať načasovanie refundácie
pomoci.
19. V Rakúsku konkrétny spôsob vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci vo veľkej
miere závisí od právneho základu, na základe ktorého bola pomoc poskytnutá.
Ak bola pomoc poskytnutá zmluvou, použijú sa predpisy rakúskeho Všeobecného
občianskeho zákonníka (ABGB). Podľa § 879 ABGB je zmluva neplatná (a
možno ju zrušiť so spätnými účinkami), ak sa prieči dobrým mravom alebo
zákazu vyplývajúcemu zo zákona. Na základe judikatúry Súdneho dvora
v prípade Lorenzo a naň nadväzujúcich prípadov je zrejmé,
že predpisy týkajúce sa štátnej pomoci v Spoločenstve obsahujú zákonné
(povinné) zákazy v zmysle § 879 ABGB. Podľa štúdie je v dôsledku toho aj
zmluva o dotáciách (štátnej podpore), ktorá sa prieči čl. 87(1) Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva [v súčasnosti čl. 107(1) Zmluvy o fungovaní Európskej
únie], neplatná a náhradu (vrátenie) možno nariadiť na základe ustanovení ABGB
o bezdôvodnom obohatení (čl. 877 ABGB).
20. Iný postup sa uplatní v prípade pomoci poskytnutej formou individuálneho
správneho aktu (Bescheid). Podľa rakúskeho práva možno Bescheid zrušiť len
za výnimočných okolností. Konkrétne, možno ho vyhlásiť za neplatný vyšším
orgánom, ak obsahuje vadu, ktorá je výslovne postihovaná neplatnosťou podľa
príslušného práva [pozri § 68 (4)(4) Allgemaines Verwaltungsverfahrensgesetz
(ďalej len „AVG“)]. Osobitné predpisy sa použijú v daňových veciach.
21. Pokiaľ ide o vrátenie štátnej pomoci v Nemecku, je opäť potrebné rozlišovať
medzi vrátením podľa správneho práva a vrátením podľa civilného práva. V
prípadoch, keď pomoc bola poskytnutá podľa predpisov správneho práva, ako
napríklad štátna pomoc poskytnutá na základe zmlúv verejného práva (public law
contract), pomoc musí byť vrátená podľa nemeckého správneho práva.
Akékoľvek súdne spory týkajúce sa nárokov na vrátenie pomoci sú riešené pred
správnymi súdmi. Ak bola neoprávnená pomoc poskytnutá prostredníctvom
úkonov podľa civilného práva (civil law transaction), napr. poskytnutie
finančných prostriedkov súkromnej spoločnosti alebo poskytnutie garancie, štátna
pomoc musí byť vrátená podľa ustanovení nemeckého Občianskeho zákonníka
(Burgerliches Gesetzbuch). O žalobe týkajúcej sa nároku na vrátenie štátnej
pomoci rozhodujú všeobecné súdy.
22. Odvolanie proti správnemu rozhodnutiu má za bežných okolností odkladný
účinok (§ 80 ods. 1 Správneho súdneho poriadku – Verwaltungsgerichtsordnung
– Administrative Court Act). Správny orgán, ktorý vydal rozhodnutie, však môže
rozhodnúť, že odvolanie nebude mať odkladný účinok. To je možné v prípadoch,
keď je okamžité vykonanie rozhodnutia vo verejnom záujme (§ 80 ods. 2 a 4
Správneho súdneho poriadku). Vo všeobecnosti, ak má byť štátna pomoc vrátená
na základe negatívneho rozhodnutia Komisie, okamžité vrátenie, a teda
vykonateľnosť správneho rozhodnutia ukladajúceho vrátenie štátnej pomoci je vo
verejnom záujme. Ak ide o vrátenie štátnej pomoci podľa správneho práva, je
teda (podľa záverov štúdie) relatívne jednoduché zabezpečiť okamžitú
vykonateľnosť národného rozhodnutia o vrátení štátnej pomoci.
23. Situácia je iná pri vymáhaní podľa civilného práva. Podľa nemeckého
Občianskeho súdneho poriadku (Zivilprozessordnung) žalobca môže dosiahnuť
zmrazenie prostriedkov (freeze the assets) odporcu (ďalej aj „Arrest“), proti
ktorému je podaná žaloba o plnenie, ak je možné preukázať, že v prípade absencie
príkazu na zmrazenie sa vymáhanie rozhodnutia môže sťať
nemožným. Navrhovateľ musí navyše preukázať, že uplatnený nárok je
prima facie dôvodný. Podobne navrhovateľ v civilnom konaní môže získať súdny
príkaz (ďalej aj „Einstweilige Verfugung“ – obsahujúci napr. zákaz odporcu
nakladať s určitou sumou peňazí), ak preukáže, že bez súdneho príkazu by
navrhovateľovi mohla vzniknúť nenapraviteľná ujma. Podľa záverov štúdie sú
podmienky na získanie uvedených právnych prostriedkov obťažné. V praxi
odporcovia v konaní o súkromnoprávnych žalobách
(private law actions) o vrátenie štátnej pomoci môžu akceptovať vzájomne
dohodnuté dočasné opatrenia, je však takmer nemožné získať príkaz na zmrazenie
prostriedkov (Arrest) alebo zákaz odporcu nakladať s určitou sumou peňazí
(Einstweilige Verfugung) prostredníctvom súdneho rozhodnutia. Teda, ak
subjekt, ktorý získal štátnu pomoc, túto odmietne vrátiť, štát musí vyčkať na
rozhodnutie v súdnom konaní skôr, než budú akékoľvek prostriedky vrátené.
24. Zákon o konkurze z roku 1999 zaviedol tzv. „reštrukturalizačný plán“
(„Insolvenzplan verfahren“). Uvedený Insolvenzplan vervahren predstavuje plán
vytvorený spoločne veriteľmi, podľa ktorého sa každý veriteľ vzdá istého
percenta svojho nároku na účely zabezpečenia ďalšej existencie dlžníka. Keďže
reštrukturalizačný plán je vytvorený na finančné prežitie dlžníka, účasť v takomto
pláne môže byť podľa záverov štúdie v niektorých prípadoch v rozpore s cieľom
vrátenia neoprávnenej pomoci, ktorá, keďže vrátenie v plnom rozsahu nie je
zabezpečené, by si vyžadovala ukončenie ekonomických aktivít príjemcu štátnej
pomoci.
25. Hlavné problémy, ktoré podľa štúdie vznikajú v Nemecku pri vymáhaní
neoprávnenej štátnej pomoci, predstavujú:
- omeškania vznikajúce z nejednoznačnosti týkajúcej sa toho, či sa vrátenie štátnej
pomoci v konkrétnom prípade má vymáhať podľa správneho alebo civilného práva,
- omeškania vznikajúce v dôsledku pozastavenia exekučných konaní (enforcemnt
proceedings) na národnej úrovni z dôvodu konania o odvolaní proti rozhodnutiu Komisie
pred Súdom spoločenstva,
- prevod podniku alebo iného majetku príjemcu pomoci na iný subjekt,
- vymáhanie nároku na vrátenie pomoci v konkurznom konaní (insolvency
proceedings) vrátane problémov vznikajúcich v kontexte reštrukturalizačného plánu.
26. V Taliansku neexistuje osobitná právna úprava upravujúca postup, ktorým
orgány verejnej moci môžu vymáhať negatívne rozhodnutie Komisie a povinnosť
vrátenia. Nie je tu ani centrálny orgán zodpovedný za koordináciu implementácie
negatívneho rozhodnutia Komisie. Zatiaľ čo prvým kontaktným orgánom pre
Komisiu je trvalé zastúpenie Talianska v Európskej Komisii, ktoré spolupracuje s
predsedníctvom Rady ministrov, je povinnosťou orgánov poskytujúcich štátnu
pomoc uskutočniť všetky nevyhnutné úkony podľa národného práva na
dosiahnutie okamžitého a efektívneho vymoženia rozhodnutí Komisie. Talianske
orgány na účely vrátenia štátnej pomoci využívajú rôzne prostriedky. Legislatíva
bola prijímaná tam, kde účinky štátnej pomoci boli široké a všeobecné, a vo
všeobecnosti kedykoľvek, keď bola štátna pomoc poskytnutá prostredníctvom
legislatívnych opatrení.
27. Naopak, opatrenia ad hoc a správne rozhodnutia boli prijímané vtedy, keď pomoc
nemala všeobecné účinky. Ide o správne rozhodnutia vydávané v súlade
s predpismi o správnom konaní za účasti príjemcu v konaní. Príjemca sa proti
týmto rozhodnutiam môže odvolať na správne súdy („tribunali administrativi
regionali“ – ďalej aj „TAR“) v prvom stupni a na Najvyšší správny súd
(„Consiglio di Stato“) ako odvolací súd na účely vyhlásenia správnych rozhodnutí
za neplatné.
28. Ak je podané odvolanie proti správnemu rozhodnutiu, jeho účinnosť
je zachovaná až do prípadného právoplatného rozhodnutia súdu o jeho
neplatnosti. Na dosiahnutie odkladu účinnosti napadnutého
správneho rozhodnutia počas konania pred TAR musí navrhovateľ podať ad
interim žiadosť postupom ďalej uvedeným.
29. Navrhovateľ môže podať ad interim žiadosť s tvrdením, že v dôsledku
napadnutého správneho rozhodnutia mu počas konania a pred rozhodnutím vo
veci samej hrozí vážna a nenapraviteľná ujma na jeho záujmoch. Zvyčajne je
cieľom žiadosti dosiahnutie zastavenia vykonávania správneho rozhodnutia na
účely dočasného odkladu jeho účinnosti. Ad interim žiadosť nemôže byť podaná
skôr ako samotný návrh (odvolanie).
30. Typickým dôsledkom vyhovenia žiadosti je pozastavenie exekúcie (odklad
účinnosti) napadnutého správneho opatrenia až do rozhodnutia vo veci samej.
Takéto rozhodnutie o žiadosti môže byť predmetom odvolania na Najvyššom
správnom súde.
31. Ak bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá vo forme daňovej úľavy, daňové
orgány môžu využiť prostriedky bežne používané na vymáhanie dane podľa
dekrétu prezidenta č. 602/1973.
32. V niekoľkých prípadoch sa talianske orgány rozhodli implementovať negatívne
rozhodnutie Komisie prostredníctvom legislatívnych opatrení (napr. zákon č. 62 z
18. apríla 2005 v čl. 27 ukladá príjemcom vrátiť poskytnutú štátnu pomoc a
spresňuje, že vrátenie daňových úľav bude vykonané s istými výnimkami,
prostredníctvom bežných konaní pre zisťovanie a výber dane, pričom vymáhanie
štátnej pomoci poskytnutej prostredníctvom dotovaných pôžičiek bude nariadené
ministerstvom financií, atď.).
33. V talianskom právnom poriadku sú na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci
dostupné aj prostriedky súkromného práva. Ak obchodná spoločnosť odmietne
vrátiť sumu poskytnutú ako štátnu pomoc, štát môže (i) žiadať o vydanie
platobného rozkazu alebo alternatívne (ii) iniciovať bežné konanie pred
príslušným civilným súdom. Platobný rozkaz je dostupný, len pokiaľ ide o nárok
na zaplatenie nespornej sumy, ak nastalo omeškanie s plnením
povinnosti. Nie je vymožiteľný bez ďalšieho oprávnenia zo strany súdu, ktoré
je obvykle vydané na základe žiadosti navrhovateľa po uplynutí lehoty na podanie
opravného prostriedku proti platobnému rozkazu. Ak je podaný opravný
prostriedok, začne riadne civilné súdne konanie. Ak bola štátna pomoc poskytnutá
formou zmluvy, štát môže podať žalobu o neplatnosť tejto zmluvy, a to z dôvodu
porušenia záväzných pravidiel, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu a
ktoré z tohto dôvodu nesmú byť prostredníctvom zmluvy menené. Neplatná
zmluva je neúčinná ku dňu jej uzatvorenia zmluvnými stranami, a preto zmluvné
plnenia uskutočnené na jej základe musia byť vrátené pre účely navrátenia stavu,
ktorý predchádzal ich vykonaniu. Talianske právo tiež pripúšťa žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia.
34. Jedným z hlavných dočasných opatrení podľa talianskeho Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý môže byť použitý národnými orgánmi na získanie neoprávnenej
štátnej pomoci, je zadržanie majetku. O zadržanie je možné žiadať v prípade, ak
je nevyhnutné zmraziť aktíva, ktorých právny titul je sporný alebo ktoré garantujú
splnenie dlhu.
35. Podľa všeobecných princípov talianskeho konkurzného práva sa po začatí
konkurzného alebo iného osobitného správneho konania uplatňuje zásada
rovnakého zaobchádzania s veriteľmi. To znamená, že veriteľom dlžníka je
zabránené, aby začali alebo pokračovali v individuálnych súdnych konaniach,
alebo žiadali nútený výkon opatrení voči insolventnému dlžníkovi alebo vo
vzťahu k jeho majetku. Namiesto toho majú veritelia účasť na všeobecnom
spoločnom majetku dlžníka v podiele zodpovedajúcom výške a priorite
schválených nárokov.
36. Hlavnými prekážkami okamžitého a efektívneho vymáhania neoprávnenej štátnej
pomoci v rámci talianskeho právneho systému podľa záverov štúdie sú:
- absencia osobitnej právnej úpravy pre žaloby o vymáhanie neoprávnenej štátnej
pomoci ─ talianske orgány verejnej moci majú významný rozsah voľnej úvahy
pri rozhodovaní, ktorý typ opatrenia podľa verejného práva by mohli použiť na vrátenie
neoprávnenej štátnej pomoci,
- dĺžka konania pred správnymi a civilnými súdmi,
- nevymáhanie rozhodnutia Komisie až do rozhodnutia o odvolaní súdmi
Spoločenstva,
- nespôsobilosť Komisie aktívne zasahovať do konaní na národnej úrovni ─ zásah
Komisie by mohol napríklad pomôcť vyhnúť sa zbytočnému prerušeniu konaní,
- problémy pri identifikovaní všetkých príjemcov, pokiaľ ide o režim štátnej
pomoci, a pri kvantifikovaní sumy, ktorá má byť preplatená každým príjemcom,
- snaha talianskych orgánov o legislatívne opatrenia ukladajúce vrátenie štátnej
pomoci.
37. V Belgicku môže byť za vymáhanie pomoci zodpovedných množstvo rôznych
národných a regionálnych orgánov, a to buď na základe vlastného podnetu, alebo
na základe negatívneho rozhodnutia Komisie. Vo veciach vrátenia pomoci
prijímali príslušné opatrenia belgický federálny parlament, región Valónska,
región Flámska, belgický Úrad sociálneho zabezpečenia, ako aj verejné orgány
zodpovedné za poskytnutie finančnej pomoci. Stále zastúpenie Belgicka pri
Európskej komisii je vo všeobecnosti prostredníkom pre korešpondenciu medzi
Komisiou a príslušnými orgánmi zodpovednými za vymáhanie pomoci. Niekedy
príslušné orgány komunikujú priamo s Komisiou.
38. Žaloby týkajúce sa vrátenia pomoci sa zvyčajne podávajú na civilné súdy. Podľa
belgického práva môžu byť adresátmi negatívnych rozhodnutí Komisie len
príslušné belgické štátne orgány, ktoré sú zodpovedné za poskytnutie nezákonnej
štátnej pomoci. Takéto rozhodnutie preto nemôže byť priamo použité ako nástroj
núteného vymáhania, ktorý by požadoval od príjemcu nezákonnej pomoci, aby
túto pomoc refundoval. Belgické orgány postupujú podľa všeobecných
belgických civilných predpisov upravujúcich vrátenie dlhu.
39. Veriteľ (príslušný belgický orgán zodpovedný za vrátenie nezákonnej pomoci)
zašle dlžníkovi (t. j. príjemcovi pomoci) oficiálnu výzvu, v ktorej ho vyzve na
vrátenie dlhu (t. j. pomoci). Ak dlžník odmietne splniť túto výzvu, môže príslušný
belgický orgán podať žalobu civilnému súdu na účely získania rozsudku, ktorý
nariadi príjemcovi zaplatiť jeho dlh (t. j. vrátiť neoprávnenú pomoc). Rozsudok
súdu prvého stupňa (väčšinou obchodného súdu) možno napadnúť opravným
prostriedkom na odvolacom súde a následne dovolaním (opravným prostriedkom
obmedzeným len na právne dôvody) na najvyššom súde.
40. Ak bol proti rozhodnutiu, ktorým sa nariadilo vrátenie pomoci, podaný opravný
prostriedok na odvolacom súde, má sudca prvého stupňa právomoc nariadiť
predbežný výkon svojho vlastného rozhodnutia podľa čl. 1398 Občianskeho
súdneho poriadku. Ak sudca prvého stupňa povolí predbežný výkon svojho
rozhodnutia, príslušný belgický orgán (žalobca) môže vymáhať pomoc od
príjemcu. Sudca však môže od belgického orgánu požadovať, aby poskytol
záruku. Ak sudca prvého stupňa nepovolí predbežný výkon svojho rozhodnutia,
belgické orgány nemôžu vymáhať pomoc až do konečného rozhodnutia
príslušného odvolacieho súdu. Dovolanie (opravný prostriedok obmedzený na
právne otázky) na najvyššom súde nemá odkladný účinok na rozhodnutie
odvolacieho súdu. Belgické úrady preto môžu nútene vykonať pozitívne
rozhodnutie odvolacieho súdu proti príjemcovi pomoci.
41. V Belgicku je medzi preskúmanými prípadmi štátnej pomoci najmenej jeden
príklad, kde súd prvého stupňa povolil predbežný výkon svojho rozhodnutia. V
prípade Idealspun sudca súdu prvého stupňa rozhodol tak, že povolil predbežný
výkon svojho rozhodnutia, pretože bolo v záujme Spoločného trhu, aby sa
poskytnutá pomoc vymohla čo najskôr. V Belgicku je možné
požadovať aj vydanie iných predbežných opatrení, ako je platba sumy na
blokovaný účet alebo príkaz požadujúci materskú spoločnosť príjemcu, aby
zaručila, že pomoc bude vrátená na konci súdneho konania.
42. Belgický štát (príslušný belgický orgán ako žalobca) môže od civilného sudcu
žiadať prijatie predbežných opatrení, ktoré by prikázali príjemcovi nezákonnej
pomoci zaplatiť bankovú záruku za spornú pomoc pred konečným rozhodnutím.
Podmienky pre tento typ predbežného opatrenia sú naliehavosť, evidentný právny
prípad a závažná a okamžitá ujma. Kritérium „naliehavosti“ je však
veľmi obťažne uspokojiteľné. Napríklad v prípade Ter Lembeek obchodný súd
zamietol návrh Valónskeho regiónu na nariadenie predbežného opatrenia z
dôvodu nedostatku naliehavosti, keďže podľa súdu nebolo dostatočne preukázané,
že príjemca pomoci by sa v blízkej budúcnosti stal insolventným a že by
z toho Valónskemu regiónu vznikla nenapraviteľná škoda. Z tohto príkladu teda
vyplýva, že belgický súd nariadi predbežné opatrenia, len ak existuje možnosť, že
príjemca nezákonnej pomoci nebude schopný spornú pomoc vrátiť na konci
hlavného konania o vrátenie pomoci.
43. Podľa belgického práva spoločnosť, ktorá je v konkurze, momentom rozhodnutia
o konkurze stráca kontrolu nad všetkým svojím momentálnym a budúcim
majetkom. Rozhodnutie o vyhlásení konkurzu je okamžite vykonateľné, a to aj v
prípade podania odvolania alebo námietok. Ustanoví sa správca konkurznej
podstaty, ktorý spravuje majetok spoločnosti v konkurze. Veriteľ si musí prihlásiť
svoju pohľadávku na registri obchodného súdu v lehote určenej v rozhodnutí o
vyhlásení konkurzu (ktorá nesmie byť dlhšia ako 30 dní odo dňa rozhodnutia o
vyhlásení konkurzu). V belgickom práve neexistuje časový limit pre konkurzné
konanie. Väčšinou trvá aj niekoľko rokov.
44. Ťažkosti pri vymáhaní pomoci belgickými orgánmi podľa záverov štúdie vznikajú
z dôvodu postupu národných orgánov, správania príjemcov pomoci a skutočnosti,
že je potrebné súdne konanie. Hlavným problémom, na ktorý Komisia narazila,
bolo, že v minulosti sa vyžadovalo podať žalobu proti belgickému štátu
na Európsky súdny dvor za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia,
ktorým bolo nariadené vymáhanie (vrátenie) pomoci, alebo sa Komisia sama
musela brániť v súdnych konaniach o zrušenie vedených proti nej belgickým
štátom. Tak to bolo v prípade Idealspun. Avšak v nedávnom prípade, aj keď
belgická vláda namietala platnosť rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci,
príslušné belgické orgány sa snažili vymáhať spornú pomoc aj predtým, než bolo
konanie pred Európskym súdnym dvorom ukončené (tento konštruktívny prístup
bol dôsledkom francúzskeho prístupu v nedávnom prípade EDF, v ktorom bola
pomoc plne vrátená ešte skôr, než bolo rozhodnutie Komisie napadnuté). Navyše,
aj v prípade Ter Lembeek sa región Valónska pokúsil zabezpečiť od obchodného
súdu vydanie príkazu, aby príjemca nezákonnej pomoci poskytol bankovú záruku,
že štátna pomoc bude vrátená, napriek skutočnosti, že konanie o zrušenie stále
prebiehalo pred Súdom prvého stupňa. To isté možno povedať o prípade Ryanair,
kde sa región Valónska snažil vymáhať pomoc počas toho, ako bolo rozhodnutie
Komisie napadnuté spoločnosťou Ryanair pred Súdom prvého stupňa. Vrátenie
štátnej pomoci predlžujú aj príjemcovia, ktorí zvyčajne odmietajú vrátenie
pomoci a napadajú súdne príkazy opravnými prostriedkami. Ak príjemca pomoci
nesplní výzvu na vrátenie pomoci, musia vo všeobecnosti belgické orgány podať
žalobu proti príjemcovi pomoci na obchodnom súde. Celkovo možno
konštatovať, že belgické súdy dobre ovládajú pravidlá práva Európskej únie o
štátnej pomoci a priamy účinok čl. 88 (3) Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. Avšak v jednom nedávnom prípade (Ter Lembeek) národný súd
prerušil konanie o vrátenie štátnej pomoci z dôvodu konania pred Súdom prvého
stupňa. Takýto príkaz je v rozpore s povinnosťou členského štátu realizovať
okamžité vymáhanie pomoci (a v rozpore s princípom, že žaloba o zrušenie
podaná Súdu prvého stupňa nemá odkladný účinok). Ďalším problémom je, že
konanie o vrátenie štátnej pomoci môže byť zdĺhavé a v prípade, ak príjemca
nezákonnej pomoci podá proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, je štát
oprávnený vymáhať spornú pomoc len po rozhodnutí odvolacieho súdu (okrem
prípadu, že súd prvého stupňa povolí predbežnú vykonateľnosť svojho príkazu).
45. Pokiaľ ide o právny poriadok Dánska, súd môže nariadiť vrátenie nezákonnej
pomoci na žiadosť príslušného štátneho orgánu, podľa všeobecných predpisov
dánskeho práva. To znamená, že štátny orgán môže vo všeobecnosti vymáhať
platby realizované v rozpore s príslušnými predpismi aj v prípade, ak sa
tak stalo z dôvodu chyby na strane samotného štátneho orgánu. Dosiahnuť
rozhodnutie proti príjemcovi, ktorým mu bude nariadené vrátenie nezákonnej
pomoci, by mala byť schopná aj tretia strana. Súdy môžu taktiež nariadiť
zodpovednému štátnemu orgánu, aby zaplatil náhradu škody tretím osobám
vrátane konkurentov za rovnakých podmienok, za akých sú prístupné nástroje
núteného výkonu negatívneho rozhodnutia Komisie. Proti realizácii pomoci, ktorú
Komisia vyhlásila za nezákonnú, možno napokon vydať aj súdne príkazy. V
takejto situácii sa môže súd súdneho vykonávateľa spoliehať na rozhodnutie
Komisie.
46. V Luxembursku musia štátne orgány v prípade nariadenia vrátenia pomoci
Komisiou najskôr zrušiť administratívny akt, ktorým bola predtým pomoc
poskytnutá. Podľa čl. 8 nariadenia veľkovojvodu z 8. júna 1979 o postupe, ktorý
musia dodržiavať miestne a štátne orgány, je retroaktívne zrušenie rozhodnutia,
ktoré založilo alebo potvrdilo práva, možné len počas lehoty, počas ktorej je
možné iniciovať sporové súdne konanie proti rozhodnutiu, ako aj počas lehoty, v
ktorej samotné sporové súdne konanie prebieha – ak nie je ustanovené inak.
Zrušenie takého rozhodnutia je prípustné z rovnakých dôvodov, aké odôvodňujú
jeho vyhlásenie za neplatné.
47. Toto ustanovenie je však potrebné vnímať v kontexte práva Európskej únie a jeho
judikatúry, podľa ktorej by vymáhanie pomoci malo byť nariadené v súlade
s národnými postupmi vrátane národných predpisov týkajúcich sa právnej istoty
a legitímnych očakávaní pri zrušení administratívneho aktu. Príjemca štátnej
pomoci však môže mať legitímne očakávanie v regulárnosť štátnej pomoci, len ak
bola poskytnutá v súlade s čl. 88 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. V súvislosti s národnými predpismi týkajúcimi sa lehoty, počas
ktorej je zrušenie administratívneho aktu možné, Európsky súdny dvor určil, že
tieto ustanovenia, rovnako ako aj iné národné ustanovenia, sa majú aplikovať
spôsobom, ktorý nespôsobí, že vymáhanie pomoci sa stane prakticky nemožné.
48. Ak príjemca odmietne vrátenie pomoci, musí štátny orgán iniciovať riadne
konanie pred civilným súdom podľa všeobecných predpisov civilného práva.
49. V Portugalsku môžu vymáhanie rozhodnutí Komisie, ktorými bola štátna pomoc
vyhlásená za nezákonnú, štátne orgány realizovať prostredníctvom mimosúdnych
prostriedkov podľa ustanovení o zrušení administratívnych aktov za predpokladu,
že pomoc bola poskytnutá administratívnym rozhodnutím. Navrátenie pomoci
môže byť v týchto prípadoch namietané zo strany príjemcu na základe pravidla,
podľa ktorého sú nezákonné akty odvolateľné len v lehote ustanovenej na podanie
žaloby o vyhlásenie neplatnosti správneho aktu. Toto pravidlo má dlhotrvajúcu
tradíciu v portugalskom práve z dôvodu akceptovaného princípu, že čas eliminuje
dôsledky neplatnosti, pokiaľ zákon výnimočne nepovažuje akty za neplatné ako
opozitum k samotnej zrušiteľnosti.
50. Podobne, ako to je uvedené v súvislosti s právnou úpravou Luxemburska (pozri
časť V body 46 – 48), možno aj v tomto prípade uviesť, že dotknutú právnu
úpravu je potrebné vnímať v kontexte práva Európskej únie a jeho judikatúry.
Európsky súdny dvor v prípade Alcan dospel k záveru, že uplynutie zákonných
lehôt na zrušenie správneho aktu ustanovených v národnom právnom poriadku
nemôže zabrániť členským štátom v nútenom výkone rozhodnutí Komisie a že
podnikateľ – príjemca pomoci – sa nemôže dovolávať svojich legitímnych
očakávaní týkajúcich sa zachovania pomoci, ktorá nie je v súlade so spoločným
trhom alebo bola poskytnutá v rozpore s čl. 88 (3) Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva.
51. Okrem vyberania daní a dlhov je súdny výkon rozhodnutí orgánov verejnej
správy v portugalskom právnom systéme výnimočný. Vláda sa spravidla sama
neobracia na súdy pre účely akýchkoľvek nariadení alebo súdnych príkazov voči
jednotlivcom alebo nižším orgánom. Takéto nariadenia alebo súdne príkazy môžu
byť navrhované osobitnými úradníkmi, ktorí konajú ako verejní zástupcovia
(„Ministério Público“). Ide skôr o súdnych úradníkov než o exekučný orgán a
podľa toho požívajú rozsiahly stupeň autonómie. Pokiaľ im zákon neukladá
osobitnú povinnosť obrátiť sa na súd (ako to je v prípade žalôb o odvolanie
miestnych orgánov alebo ich členov), rozhodnutie o podaní žaloby zostáva na ich
voľnej úvahe, hoci možno očakávať, že budú konať podľa dobre odôvodnených
žiadostí vlády. Avšak všetko, čo by vláda takouto žiadosťou bezprostredne
dosiahla, je podanie žaloby o vyhlásenie rozhodnutia miestneho alebo
regionálneho orgánu za neplatné. Ministério Público podáva návrhy na vydanie
súdnych príkazov na správne súdy, len ak sa týkajú základných práv alebo
„osobitne závažného verejného záujmu“.
52. Zaujímavá je možnosť konkurentov požadovať súdny výkon negatívnych
rozhodnutí Komisie. Po reforme z roku 2004 portugalské právo rozšírilo možnosť
konkurentov príjemcu pomoci získať primeranú nápravu, keď im umožnilo žiadať
nielen o zrušenie administratívneho rozhodnutia, ktorým bola udelená štátna
pomoc posúdená neskôr ako nezlučiteľná so spoločným trhom, ale tiež žiadať
o vydanie príkazu, ktorým by sa nariadilo administratíve vykonať všetko, čo je
nevyhnutné na nápravu situácie.
53. Problematika neoprávnenej štátnej pomoci a jej vymáhania vo Švédsku
je upravená v zákone č. (1994:184) o aplikácii nariadenia Európskej únie o štátnej
pomoci. Podľa čl. 7 uvedeného zákona môže vláda zrušiť rozhodnutie o
poskytnutí pomoci, ak Európska komisia, alebo Európsky súdny dvor
rozhodli, že pomoc je nezákonná. Ak bolo rozhodnutie zrušené rozhodnutím,
ktoré nadobudlo účinnosť, a prvé rozhodnutie už bolo vykonané, orgán, ktorý
rozhodnutie vydal, je povinný zabezpečiť, že výkon pôvodného rozhodnutia bude
navrátený do pôvodného stavu v čo najväčšej možnej miere (kapitola 10, oddiel
15 v zákone o miestnej samospráve).
54. Opravné prostriedky proti rozhodnutiam vydaným vládou sú upravené v zákone
(2006:304) o súdnom prieskume určitých rozhodnutí vlády (Act of litigation of
certain government decisions). Ak sú splnené podmienky súdneho prieskumu,
najvyšší správny súd preskúma, či je rozhodnutie v rozpore s právnym
poriadkom. Podmienkou súdneho prieskumu však je, že rozhodnutie vlády
obsahuje posudzovanie občianskych práv v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Najvyšší správny súd zatiaľ neposudzoval, či je
rozhodnutie vlády o zrušení rozhodnutia o nezákonnej pomoci také, ktoré by
obsahovalo problematiku občianskych práv. Podanie žaloby na súdny prieskum
nemá odkladný účinok.
55. Žaloby samospráv o navrátenie (vrátenie do pôvodného stavu) vykonaných
rozhodnutí o štátnej pomoci sa spravujú podľa civilných konaní, a preto o nich
rozhodujú všeobecné súdy.
56. V Holandsku je negatívne rozhodnutie Komisie vymáhané orgánom, ktorý túto
pomoc poskytol. Dotknutý orgán nariadi vrátenie pomoci od príjemcu. Podľa
holandského práva existujú v závislosti od povahy pomoci tri možnosti získania
poskytnutej štátnej pomoci: (i) postupom v konaní podľa správneho práva (napr.
v prípade dotácií), (ii) občianske súdne konanie (napr. v prípade
predaja majetku štátu pod trhovú cenu alebo financovania spoločnosti za
zvýhodnených podmienok) a (iii) konanie podľa Všeobecného zákona o daniach.
57. Rozhodnutie správneho orgánu o povinnosti vrátiť štátnu pomoc upravuje
tzv. Algemene wet bestuursrecht (ďalej len „Awb“). Právnym základom pre
takéto rozhodnutie je koncept „neoprávnenej platby“ alebo „bezdôvodného
obohatenia“ (pôvodne podľa civilného práva). Podľa Štátnej rady sú tieto
rozhodnutia administratívne svojou povahou, ak sú aplikované vo veci upravenej
podľa správneho práva. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu príjemca štátnej
pomoci, ktorému bolo nariadené vrátenie pomoci, preto podáva na príslušnom
správnom súde.
58. Awb a rámcové zákony o dotáciách obsahujú osobitné ustanovenia o vrátení
neoprávnenej štátnej pomoci v prípade dotácií. Článok 4:57 Awb ustanovuje, že
príslušný orgán má vymôcť dotácie v lehote piatich rokov od rozhodnutia
príslušného orgánu o povinnosti vrátiť štátnu pomoc.
59. Konkurenti môžu žiadať preskúmanie postupu a následne sa odvolať na správny
súd proti písomnému odmietnutiu orgánu príslušného na vymáhanie neoprávnenej
pomoci.
60. Prostriedky civilného práva na vymoženie štátnej pomoci sú založené
na koncepte „neoprávnenej platby“ alebo „bezdôvodného obohatenia“. Na účely
ukončenia právnych záväzkov vznikajúcich z právnych úkonov sa podľa
holandského práva vyžaduje nové rozhodnutie súdu. Výnimka sa týka neplatných
právnych úkonov. Právny úkon v rozpore s čl. 88 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva môže byť pravdepodobne posúdený ako neplatný.
61. Všeobecný daňový zákon obsahuje výslovné ustanovenia pre prípad uloženia
príliš nízkej dane. Daňový orgán je oprávnený uložiť dodatočnú daň, ale pokiaľ sa
to týka dôležitých kategórií daní, len v prípade, ak sa objaví „nová skutočnosť“.
Nie je zrejmé, či negatívne rozhodnutie Komisie, ktorým bude daň
považovaná za nezákonnú v dôsledku štátnej pomoci, môže byť kvalifikované
ako „nová skutočnosť“. Podľa holandského daňového zákona existuje päťročný
časový limit na dodatočné uloženie dane po vzniku povinnosti zaplatiť daň.
62. V Slovinskom právnom poriadku neexistuje žiaden osobitný zákon, ktorý by
upravoval problematiku núteného výkonu rozhodnutia Komisie o neoprávnenej
štátnej pomoci a jej vrátení. Zákon, ktorý sa týka štátnej pomoci (Zákon o
monitoringu štátnej pomoci), sa vzťahuje len na monitorovanie štátnej pomoci a
poskytovanie rozličných informácií Európskej únii. Neobsahuje ustanovenia
upravujúce problematiku jej vrátenia (vymáhania).
63. O tom, že pomoc musí byť vrátená, rozhoduje zvyčajne vláda. Ministerstvo, ktoré
priamo poskytlo pomoc, môže byť tiež orgánom, ktorý uloží jej vrátenie, ale ak
boli do rozhodnutia zapojené aj iné orgány, rozhodnutie bude prijaté vládou. Proti
administratívnemu rozhodnutiu vlády alebo ministerstva sa nemožno odvolať v
správnom konaní, ale príjemca môže iniciovať konanie o súdne preskúmanie
administratívnych aktov.
64. Súdne konanie v rámci súdneho prieskumu správnych aktov nemá automaticky
odkladný účinok. Navrhovateľ však môže žiadať, aby súd pozastavil výkon
napadnutého administratívneho aktu, ak by mu jeho výkon mohol spôsobiť vážnu
ujmu. V takýchto prípadoch musí súd vziať do úvahy aj ujmu, ktorá by
pozastavením mohla byť spôsobená verejnému záujmu alebo ostatným
zainteresovaným stranám.
65. Niekoľko opravných prostriedkov je k dispozícii aj v konaní o výkon
administratívnych aktov. Tieto opravné prostriedky nemajú automatický odkladný
účinok. Ten môže byť priznaný na základe návrhu. Odporca v konaní o výkon
musí preukázať, že podal opravný prostriedok proti administratívnemu
aktu a že výkon takéhoto aktu by mu spôsobil nenapraviteľnú ujmu.
66. V Rumunsku upravuje problematiku vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci
Vládne núdzové nariadenie č. 117/2006 upravujúce vnútroštátne postupy v oblasti
štátnej pomoci, publikované v Úradnej zbierke Rumunska (Official Gazette of
Romania) pod č. 1042 dňa 28. decembra 2006, v spojení so Zákonom o
sporovom správnom konaní (Administrative Contentious Law) č. 554/2004, ktorý
bol publikovaný v Úradnom vestníku Rumunska, časť I., č. 1154 zo 7. decembra
2004.
67. Podľa čl. 7 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra 2006:
„(1) Rada pre hospodársku súťaž (The Competition Council) je kontaktným
orgánom vo vzťahoch medzi Európskou komisiou a štátnymi orgánmi a
inštitúciami, vrátane štátnych inštitúcií zapojených do procesu privatizácie, nižšie
v texte uvádzanými aj ako štátne orgány, iní poskytovatelia a príjemcovia štátnej
pomoci, ktorí boli zapojení do konaní o štátnej pomoci.”
Podľa čl. 15 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra
2006: „(1) Rada pre hospodársku súťaž (The Competition Council) bez zbytočného odkladu
informuje štátne orgány a iných poskytovateľov, v konkrétnom prípade, o rozhodnutiach
prijatých Európskou komisiou na základe článku 4,7, 10 (3) a 11 Nariadenia, doručených
prostredníctvom Zastúpenia Rumunska v EU, a zároveň predloží kópiu tohto rozhodnutia.”
Podľa čl. 29 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra
2006: „(1) Ak príjemca pomoc nevráti, poskytovateľ štátnej pomoci sa, na základe
rozhodnutia Komisie, obráti na Odvolací súd v Bukurešti, aby tento súd nariadil zrušenie
aktu, prostredníctvom ktorého bola štátna pomoc poskytnutá a v dôsledku toho nariadi
vrátenie pomoci a príslušného úroku.”
Podľa čl. 29 ods. (2) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra
2006: „(2) Rozhodnutie Odvolacieho súdu možno napadnúť odvolaním. O odvolaní
rozhoduje Najvyšší kasačný a odvolací súd. Ustanovenia zákona č. 554/2004 v znení zmien
a doplnkov sa použijú mutatis mutandis.”
Podľa čl. 20 ods. (2) zákona č. 554/2004: „(2) Odvolanie odkladá exekúciu
a bude súdom posudzované v zrýchlenom konaní (emergency procedure).”
68. Právnym predpisom, ktorý v Poľsku upravuje problematiku neoprávnenej štátnej
pomoci a jej vymožiteľnosti, je zákon z 30. apríla 2004 o konaní vo veciach
štátnej pomoci (ustawa o postępowaniu w sprawach dotyczących pomocy
publicznej) uverejnený v Zbierke zákonov (Dz. U.) 2007, č. 404, v
znení neskorších zmien a doplnkov.
69. Rozhodnutie Komisie je priamo vykonateľné. Podľa čl. 25 (1) uvedeného zákona
je príjemca povinný vrátiť sumu poskytnutej štátnej pomoci, ak Komisia vydala
rozhodnutie o povinnosti vrátiť štátnu pomoc, ibaže by vykonateľnosť tohto
rozhodnutia Komisie bola odložená ako dôsledok odvolania.
70. Neoprávnená štátna pomoc (ak bola poskytnutá na základe administratívneho
rozhodnutia) sa vymáha podľa predpisu upravujúceho aj exekúciu iných
rozhodnutí. Podľa čl. 28 zákona povinné vymáhanie sumy totožnej so sumou
poskytnutej štátnej pomoci sa uskutočňuje podľa ustanovení o vykonávacom
konaní vo verejnej správe alebo podľa ustanovení o súdnom výkone rozhodnutia
(ak štátna pomoc bola poskytnutá na základe zmluvy).
71. V konaní o výkon rozhodnutia existujú opravné prostriedky. Podľa čl. 35 (1)
zákona o vykonávacom konaní vo verejnej správe zo 17. júna 1966 (ustawa
o postępowaniu egzekucyjnym w administracji) uverejneného v Zbierke zákonov
(Dz. U.) 2012, č. 1015, podanie námietky nemá odkladný účinok. Avšak druhá
veta toho istého ustanovenia ustanovuje, že exekučný orgán môže v
odôvodnených prípadoch pozastaviť konanie o výkon rozhodnutia alebo niektoré
exekučné úkony až do posúdenia námietky.
72. Podľa čl. 38 (3) zákona o vykonávacom konaní vo verejnej správe
sa v prípade nesúhlasného stanoviska tretej osoby až do vydania rozhodnutia o
vylúčení exekučný orgán zdrží exekučných úkonov k predmetu alebo právu,
ktorého vylúčenie (z exekúcie, pozn.) bolo požadované, už
uskutočnené exekučné úkony zostávajú platné a účinné.
73. Vychádzajúc z uvedených podkladov možno konštatovať, že právna úprava
vymáhania neoprávnenej štátnej úpravy je v jednotlivých členských štátoch do
značnej miery rozdielna, pričom diferencie možno nájsť tak z hľadiska celkovej
koncepcie, ako aj prístupu k niektorým zásadným otázkam. Vychádzajúc zo
zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch možno v zásade formulovať záver,
že platná právna úprava vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v Slovenskej
republike patrí k tým prísnejším, resp. striktnejším (minimálne podľa stavu, ktorý
existoval v čase spracovania štúdie, pozn.), pokiaľ ide o modifikáciu všeobecných
(„štandardných“) postupov vymáhania právnych nárokov s cieľom zaistiť
efektívne a okamžité vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci.
VI.
Posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci
a Exekučného poriadku s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu
1. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s označenými
ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci znie:
„(1) Príjemca, ktorému sa podľa rozhodnutia Komisie poskytla neoprávnená
štátna pomoc, je povinný sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci
vrátane úroku podľa príslušnej sadzby určenej Komisiou vrátiť do rozpočtu, z ktorého bola
poskytnutá, alebo zaplatiť do rozpočtu, do ktorého mala byť zaplatená. Táto povinnosť sa
vzťahuje aj na právneho nástupcu príjemcu.
(2) Rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo vykonateľné
voči príjemcovi dňom doručenia takého rozhodnutia Slovenskej republike. V prípadoch
podľa odseku 4 je súčasťou exekučného titulu aj rozhodnutie ústredného orgánu štátnej
správy podľa odseku 4.
(3) Na základe rozhodnutia Komisie o poskytnutí neoprávnenej štátnej pomoci
a na základe podnetu ministerstva financií je poskytovateľ povinný podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu do 30 dní od doručenia podnetu
ministerstva financií; poskytovateľ určený v podnete je oprávneným v exekučnom konaní.
(4) Ak z rozhodnutia Komisie nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci alebo
označenie osoby, ktorej sa taká neoprávnená štátna pomoc poskytla, poskytovateľ, ktorý je
ústredným orgánom štátnej správy, vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku vymáhanej
neoprávnenej štátnej pomoci, alebo osobu, ktorej sa poskytla. Ak poskytovateľ nie je
ústredným orgánom štátnej správy, také rozhodnutie vydá ten ústredný orgán štátnej
správy, v ktorého vecnej pôsobnosti je poskytovateľ. Súčasťou takého rozhodnutia
ústredného orgánu štátnej správy môže byť aj určenie výšky úrokov podľa osobitného
24b
predpisu, alebo sa vydá samostatné rozhodnutie o určení výšky úrokov. Ak ústredný
orgán štátnej správy nevydáva rozhodnutie o určení výšky vymáhanej neoprávnenej štátnej
24b
Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na
uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Mimoriadne vydanie Ú. v. kap. 8/zv. 4, Ú. v. EÚ L 140.60.4.2004) v platnom znení.
pomoci alebo o označení osoby, ktorej sa poskytla, alebo v tomto rozhodnutí neurčí výšku
24b
úrokov je oprávnený osobitne rozhodnúť o výške úrokov podľa osobitného predpisu.
(5) Rozklad proti rozhodnutiu podľa odseku 4 nemá odkladný účinok.
(6) Spory o právomoc na vydanie rozhodnutia podľa odseku 4 rozhoduje
ministerstvo financií. Na takéto rozhodovanie ministerstva financií sa nevzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní.
(7) Ak poskytovateľ nepodá návrh na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci
v lehote podľa odseku 3, je taký návrh oprávnený podať ústredný orgán štátnej správy,
v ktorého vecnej pôsobnosti je poskytovateľ. V takom prípade je vymožená suma
zodpovedajúca neoprávnenej štátnej pomoci príjmom rozpočtu tohto ústredného orgánu
štátnej správy.“
2. Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci predstavuje východisko novej
koncepcie vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci na základe rozhodnutia
Komisie, ktorú vytvorila novela zákona o štátnej pomoci a Exekučného
poriadku (zákon č. 102/2011 Z. z.). Rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej
pomoci sa podľa novej právnej úpravy § 26 zákona o štátnej pomoci stáva bez
ďalšieho exekučným titulom, do ktorého sú zahrnuté aj prípadné rozhodnutia
ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky určujúce povinného,
ktorý musí vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, a taktiež sumu neoprávnenej
štátnej pomoci, ktorú musí povinný vrátiť. Nová právna úprava zároveň zbavuje
rozklad proti týmto rozhodnutiam orgánov štátnej správy odkladného účinku.
Upravuje aj postup týchto orgánov štátnej správy, ktorý má viesť k rýchlemu
vymáhaniu neoprávnenej štátnej pomoci.
3. Ústavný súd už v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhu v uznesení
č. k. PL. ÚS 115/2011-73 zo 7. decembra 2011 uviedol, že legislatívne opatrenie
zákonodarcu, ktorým pro futuro zakladá priamu vykonateľnosť záporného
rozhodnutia Komisie v prípadoch protiprávnej pomoci vo vzťahu k príjemcovi,
nemožno považovať samo osebe za ústavné nekonformný zásah do základných
práv a slobôd príjemcu. Konkrétna podoba takejto koncepcie vymáhania štátnej
pomoci však musí poskytovať dostatočné a účinné právne záruky (prostriedky
ochrany) pred prípadným pochybením a nezákonným postupom vnútroštátnych
orgánov zabezpečujúcich výkon rozhodnutia Komisie.
4. Orgány Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie nie sú
oprávnené meniť alebo zrušiť rozhodnutie Komisie. Vnútroštátne súdy nie sú
príslušné na posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom. Z
ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že posúdenie zlučiteľnosti opatrení
alebo režimov pomoci so spoločným trhom prináleží do výlučnej právomoci
Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná Súdnym dvorom Európskej únie.
Súdny dvor tiež rozhodol, že je vylúčené, aby príjemca štátnej pomoci, ktorá je
predmetom rozhodnutia Komisie určeného samotnému členskému štátu, z
ktorého pochádza príjemca tejto pomoci, ktorý určite mohol napadnúť toto
rozhodnutie a ktorý nechal uplynúť záväznú lehotu stanovenú v čl. 230 ods. 5
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 263 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie), znovu spochybnil legalitu tohto rozhodnutia pred
vnútroštátnymi súdmi v rámci žaloby podanej proti opatreniam, ktoré
boli prijaté vnútroštátnymi orgánmi na vykonanie tohto rozhodnutia
(napr. rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007 vo veci C-119/05,
Lucchini, [2007] Zb. s. I 06199, body 51, 52 a 55). Európska únia je subjektom,
v ktorom akty jej inštitúcií podliehajú preskúmaniu ich „zákonnosti“, pričom
primárne právo Európskej únie ustanovuje aj systém opravných prostriedkov a
postupov určených na zabezpečenie zákonnosti aktov inštitúcií
Európskej únie a zveruje ho Súdnemu dvoru Európskej únie (v tomto zmysle
primerane napr. rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños
Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, body 38 a 40, alebo rozsudok
Súdneho dvora z 5. októbra 2006, vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s.
I-10071, bod 57). Okrem toho základné práva zaručené v Charte základných
práv Európskej únie tvoria súčasť práva Európskej únie s rovnakou právnou
silou ako zmluvy a základné práva, tak ako sú zaručené dohovorom a ako
vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú
všeobecné zásady práva Európskej únie, ktorých dodržiavanie Súdny dvor
Európskej únie zabezpečuje.
5. Ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 501/2010-94 zo 6. apríla 2011 v tejto súvislosti
uviedol: „... rozhodovanie o sporných prípadoch štátnej pomoci patrí do
právomoci európskych orgánov, a to predovšetkým komisie. K tomu treba
uviesť, že rozhodnutie komisie o tom, že štátna pomoc bola poskytnutá
neoprávnene, je preskúmateľné v rámci európskeho súdneho systému
všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa. Príslušnú žalobu môže podať
jednak štát, ktorý v zmysle rozhodnutia komisie mal neoprávnenú pomoc
poskytnúť, ale aj subjekt, ktorému bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá,
keďže je rozhodnutím komisie dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť
pomoc vrátiť. Hoci na rozdiel od štátu, ktorý je účastníkom konania vedeného
komisiou, subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, účastníkom konania
nie je, neznamená to, že by rozhodnutie komisie nebolo pre tento subjekt
záväzné, resp. že by mal možnosť domáhať sa odlišného posúdenia oprávnenosti
poskytnutia štátnej pomoci vo vnútroštátnom konaní. Skutočnosť, že subjekt,
ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, nie je účastníkom konania vedeného
komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť sa na všeobecný súd a požadovať
preskúmanie rozhodnutia komisie. V rámci takejto žaloby má tiež možnosť
požiadať všeobecný súd, aby odložil vykonateľnosť rozhodnutia komisie až do
skončenia súdneho preskúmania rozhodnutia komisie. Napokon treba uviesť, že
proti rozhodnutiu všeobecného súdu je možné podať odvolanie, o ktorom
rozhoduje v druhom stupni súdny dvor. Dosiaľ uvedené možno zhrnúť tak, že
právoplatné rozhodnutie komisie, proti ktorému žiaden oprávnený subjekt
nepodal žalobu všeobecnému súdu, resp. rozhodnutie komisie potvrdené
rozsudkom všeobecného súdu a prípadne aj Súdneho dvora s konečnou
platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto
prijatý záver o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti poskytnutej štátnej pomoci už
nie je možné vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať, nota bene dospieť k
odlišnému záveru. ... Ústavný súd všeobecne uznáva funkčnosť
inštitucionálneho rámca Európskej únie pre zaistenie kontroly rozsahu výkonu
prenesených právomocí. Vnútroštátne súdy tak nemajú právomoc ani na
preskúmavanie platnosti rozhodnutia komisie a ani na posúdenie, či
zvýhodňujúce opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle európskeho práva,
ak by sa mali odchýliť od rozhodnutia komisie.“
6. Z uvedených dôvodov akékoľvek vnútroštátne konanie (súdne alebo správne)
o skutkových zisteniach a právnych záveroch obsiahnutých v rozhodnutí
Komisie znamená stratu času a nemôže pre účastníka priniesť iný výsledok, ako
je obsiahnutý v rozhodnutí Komisie. Priznanie priamej vykonateľnosti
záporného rozhodnutia Komisie o vymáhaní neoprávnenej pomoci vo vzťahu
k príjemcovi zo strany zákonodarcu ustanovením § 26 ods. 2 zákona o štátnej
pomoci preto nemožno považovať za nesúladné s navrhovateľom označenými
ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
7. Rozhodnutia orgánov štátnej správy Slovenskej republiky prijaté na realizáciu
(vykonanie) rozhodnutia Komisie však v rámci konania o opravných
prostriedkoch preskúmateľné sú, pričom sú preskúmateľné aj súdmi. V zmysle
čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy totiž nesmie byť z právomoci súdu vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
8. Vydanie rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy podľa § 26 ods. 4 zákona
o štátnej pomoci pritom prichádza do úvahy práve v prípadoch, ak z rozhodnutia
Komisie nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci alebo označenie osoby,
ktorej sa taká neoprávnená štátna pomoc poskytla. Ide predovšetkým o prípady,
ak Komisia prijme rozhodnutie o vymáhaní týkajúce sa schém pomoci a nie je
schopná označiť v samotnom rozhodnutí všetky subjekty, ktoré dostali
neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc (k tomu bližšie pozri
bod 35 Oznámenia Komisie 2007/C 272/05 z 15. novembra 2007).
9. Je zrejmé, že v takýchto prípadoch je to práve rozhodnutie ústredného orgánu
štátnej správy Slovenskej republiky, ktorým sa určuje (individualizuje) povinný
subjekt a prípadne aj suma peňažného plnenia, ktorá sa má vymôcť.
Rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy podľa § 26 ods. 4 zákona
o štátnej sa preto nepochybne týkajú základných práv a slobôd dotknutých
subjektov, konkrétne ich základného práva na ochranu vlastníctva v zmysle čl.
20 ústavy a práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
10. Ústavný súd pritom už dávnejšie vyslovil, že „Zmyslom procesných garancií
vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6
dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto
garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci
rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok
konania využitím svojich procesných práv...“ (nález ústavného súdu č. k. III. ÚS
153/07-35 z 18. októbra 2007). Orgány Slovenskej republiky nemajú možnosť
zmeniť rozhodnutie Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci, a preto nemá
význam, aby pred nimi mohol vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ktokoľvek
uplatniť akékoľvek procesné práva smerujúce k jeho zmene. V konaniach
orgánov Slovenskej republiky nadväzujúcich na rozhodnutie Komisie však treba
zachovať kľúčové procesné práva ich účastníkov, pretože výsledok týchto
konaní sa týka ich základných práv a slobôd a možnosť účinného uplatnenia
týchto procesných práv môže reálne ovplyvniť výsledok týchto konaní. Uvedené
rozhodnutia orgánov štátnej správy nie sú totiž len mechanickým premietnutím
rozhodnutia Komisie, ale až nimi sa určí, kto a čo je povinný plniť.
11. Je prirodzené, že konkrétny rozsah a podoba zmienených procesných práv musia
zodpovedať povahe a predmetu konania o vymáhaní neoprávnenej štátnej
pomoci vrátane požiadavky vyplývajúcej z práva Európskej únie, aby bolo
takéto vymáhanie „okamžité“ a efektívne.
12. Ponechanie možnosti podania rozkladu ako opravného prostriedku v rámci
správneho konania proti rozhodnutiam vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona
o štátnej pomoci za súčasného vylúčenia odkladného účinku tohto opravného
prostriedku znamená v spojení s § 26 ods. 2 druhou vetou zákona o štátnej
pomoci, že rozhodnutia vydané v zmysle § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci by
mohli byť v exekúcii vykonané skôr, ako boli preskúmané nielen v rozkladnom,
ale prípadne i po ňom nasledujúcom súdnom konaní.
13. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci vylučujúce odkladný účinok
rozkladu proti rozhodnutiam vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej
pomoci preto predstavuje legislatívne opatrenie zákonodarcu, ktoré je spôsobilé
obmedziť základné práva a slobody zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj práva zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu. Podmienkou jeho ústavnej konformnosti je preto rešpektovanie
ústavného princípu proporcionality.
14. Označené legislatívne opatrenie je spôsobilé zaistiť dosiahnutie zákonodarcom
proklamovaného záujmu na urýchlení procesu vymáhania neoprávnenej štátnej
pomoci, a preto vyhovuje požiadavke vhodnosti, avšak za cenu zásadného
spochybnenia možnosti dotknutých subjektov efektívne uplatniť svoje procesné
práva (vrátane možnosti uchádzať sa in fine o súdnu ochranu vlastníctva)
v konaniach, ktorých výsledkom môže byť určenie ich povinnosti znejúcej na
majetkové plnenie, resp. určenie výšky takéhoto majetkového plnenia.
15. Zákonodarca ponechaním možnosti podania rozkladu proti rozhodnutiam
vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci zároveň ustanovil
podmienku vyčerpania tohto opravného prostriedku z hľadiska možnosti
adresátov týchto rozhodnutí uchádzať sa o súdnu ochranu (v zmysle čl. 46 ods. 2
ústavy) správnou žalobou proti právoplatnému správnemu rozhodnutiu podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Pri
rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom
postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§
247 ods. 2 OSP).
16. Zákonodarca tak pre adresátov rozhodnutí vydaných podľa § 26 ods. 4 zákona
o štátnej pomoci vytvoril procesnú situáciu, v ktorej sú z hľadiska podmienok
prístupu k súdnej ochrane zahŕňajúcej možnosť odložiť v odôvodnených
prípadoch vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu povinní napadnúť
rozhodnutie vydané podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci rozkladom
a čakať na právoplatné skončenie tohto konania, pričom v dôsledku vylúčenia
odkladného účinku podaného rozkladu je napadnuté rozhodnutie vykonateľné,
takže reálne môže dôjsť k jeho nútenému výkonu v „zrýchlenom“ exekučnom
konaní skôr, ako sa bude dotknutý subjekt vôbec môcť obrátiť prostredníctvom
správnej žaloby na súd.
17. Zákonodarca tak adresátom rozhodnutí vydaných podľa § 26 ods. 4 zákona
o štátnej pomoci ponechal k dispozícii zdanlivo viac prostriedkov právnej
ochrany, avšak vzhľadom na podmienky ich uplatnenia im tieto vôbec nemusia
zaručiť zmysluplnú a efektívnu ochranu. Vychádzajúc z úvahy, že ústava
a dohovor zaručujú základné, resp. ľudské práva, ktoré sú reálne a prakticky
uplatniteľné, teda nie iluzórne, dospel ústavný súd k záveru, že zákonodarca
úpravou § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci ústavne neakceptovateľným
spôsobom obmedzil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 a 2 ústavy, právo na prejednanie veci súdom v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základné právo na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1
ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
(zahŕňajúce minimálne procesne garancie ochrany vlastníckeho práva) v rozpore
s ich podstatou a zmyslom (čl. 13 ods. 4 ústavy), a tým zasiahol aj do princípov
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) zahŕňajúcich požiadavku ochrany
základných práv a slobôd.
18. Ústavný súd pritom za problematické nepovažuje samotné úsilie zákonodarcu
vylúčiť automatický odkladný účinok opravných prostriedkov v konaní
o vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci. Naopak, tento zámer je
akceptovateľný, a to aj s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2006
vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071 (najmä body 45 až 60
rozsudku, k tomu pozri tiež body 65 až 81 stanoviska generálneho advokáta
Dámaso Ruiz-Jarabo Colomer predneseného v danej veci 18. mája 2006),
v ktorom Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny postup francúzkych úradov
pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci na základe zákona upravujúceho
automatický odkladný účinok opravných prostriedkov proti platobným príkazom
vydaným na účely vymoženia poskytnutej pomoci bránil bezodkladnému
obnoveniu skoršej situácie a predlžoval trvanie nenáležitej konkurenčnej výhody
vyplývajúcej z predmetnej pomoci (Súdny dvor nepovažoval za potrebné
rozhodovať o otázke, či v špecifických prípadoch vnútroštátny sudca môže
nariadiť odklad výkonu platobných výmerov v nadväznosti na podané opravné
prostriedky, ktoré neobsahujú výhrady voči rozhodnutiu Komisie, bod 54
uvedeného rozhodnutia).
19. Ústavný súd považuje za nesúladný výsledok, ktorý zákonodarca úpravou § 26
ods. 5 zákona o štátnej pomoci v kontexte súvisiacej právnej úpravy § 26 ods. 2
uvedeného zákona a Občianskeho súdneho poriadku dosiahol. Zákonodarca mal
pritom k dispozícii aj iné prostriedky, ktoré by mu umožňovali dosiahnuť
zamýšľaný cieľ (urýchliť a zefektívniť konanie znemožnením procesných
obštrukcií využívajúcich viac či menej formálne uplatňovanie opravných
prostriedkov) a pritom vyhovieť aj požiadavke účinnej ochrany základných práv
adresátov rozhodnutí podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci.
Ide o možnosť povoliť odklad vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 26 ods. 4
zákona o štátnej pomoci ad hoc na základe žiadosti adresáta a závažnosti
dôvodov uvedených v podanom rozklade. Pretože z ústavy nevyplýva
požiadavka na zaistenie dvojinštančnosti správneho konania, ale požiadavka,
aby z právomoci súdu nebolo vylúčené preskúmanie správnych rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy), mohol
zákonodarca zvoliť taktiež koncepciu jednoinštančného konania vo veciach
upravených v § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci s tým, že na základe
opravného prostriedku by správne rozhodnutie vydané v tejto veci bol
oprávnený preskúmať správny súd, ktorý by na základe návrhu oprávneného
subjektu mohol rozhodnúť o odklade vykonateľnosti napádaného správneho
rozhodnutia. Podmienky, za ktorých by zákonodarca povolenie odkladu
vykonateľnosti povolil, by pritom mohli byť vymedzené prísne a s ohľadom
na kritériá, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia Komisie uplatňuje Súdny dvor Európskej únie.
20. Zmyslom by malo byť zaistenie účinnej ochrany v prípadoch, v ktorých orgán
rozhodujúci o opravnom prostriedku po zvážení konkrétnych okolností prípadu
s náležitým zreteľom na záujmy vyplývajúce z práva Európskej únie dospeje
k záveru o hrozbe obzvlášť závažnej ujmy bezprostredne hroziacej adresátovi
rozhodnutia podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci v dôsledku nesprávnosti
alebo nezákonnosti takého rozhodnutia (napr. pre nesprávne určenie sumy, ktorá
má byť vrátená, alebo nesprávne určenie subjektu, ktorému sa vrátenie pomoci
ukladá), a to vždy výlučne iba v prípadoch, keď o týchto otázkach
nerozhodovali orgány Európskej únie.
21. Uvedené možnosti, ktoré zákonodarca nevyužil, predstavujú legislatívne
prostriedky umožňujúce dosiahnutie ním sledovaného cieľa spôsobom
rešpektujúcim požiadavku účinnej ochrany základných práv adresátov
rozhodnutí podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci. Ustanovenie § 26 ods. 5
zákona o štátnej pomoci preto nevyhovuje druhej požiadavke testu
proporcionality, a to kritériu nevyhnutnosti.
22. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že § 26 ods. 5 zákona
o štátnej pomoci nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
23. Právna úprava ustanovujúca priamu vykonateľnosť rozhodnutia Komisie voči
príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci dňom jeho doručenia Slovenskej
republike v zmysle § 26 ods. 2 prvej vety v spojení s § 52 ods. 1 druhou vetou, §
96 ods. 1 druhou vetou, § 107 ods. 1 druhou vetou, § 123 ods. 1 druhou vetou a
§ 137 ods. 1 druhou vetou Exekučného poriadku môže byť aplikovaná
spôsobom zbavujúcim povinného akejkoľvek lehoty na dobrovoľné vrátenie
neoprávnenej štátnej pomoci, a tým aj možnosti dobrovoľného plnenia.
Exekúcia pritom znamená väčší zásah do majetkovej sféry povinného ako
dobrovoľné plnenie prinajmenej z dvoch dôvodov: 1. Pri exekúcii musí povinný
uhradiť vyššie trovy exekúcie. 2. Pri dobrovoľnom plnení povinný rozhoduje,
ktorou časťou svojho majetku alebo i úverom splní svoje záväzky, kým
v exekúcii rozhoduje exekútor o tom, čo z majetku povinného použije na
splnenie jeho záväzkov. Zbavenie reálnej možnosti dobrovoľného plnenia nie je
nevyhnutné na dosiahnutie účelu napadnutých ustanovení zákona o sociálnej
pomoci a Exekučného poriadku. Ak by k nemu došlo, znamenalo by to
porušenie práv povinného podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu v dôsledku zasahovania do jeho majetkovej sféry nad rámec miery,
ktorú možno považovať za nevyhnutnú.
24. Z uvedených dôvodov by bolo prospešné, ak by ustanovenia § 26 zákona
o štátnej pomoci upravovali podrobnejšie postup subjektov povinných vymáhať
neoprávnenú štátnu pomoc, aj pokiaľ ide o povinnosť poskytnúť príjemcovi
možnosť dobrovoľného plnenia (vrátenia sumy neoprávnenej štátnej pomoci
a príslušného úroku).
25. Napriek určitej nedôslednosti v tomto smere však napadnutá právna úprava
umožňuje jej ústavne konformný výklad a aplikáciu zo strany subjektov
povinných vymáhať neoprávnenú štátnu pomoc a s ohľadom na ustanovenie §
38 ods. 2 Exekučného poriadku „Oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu
ukladá vykonateľné rozhodnutie.“, možno takýto postup aj rozumne očakávať.
26. Vzhľadom na túto skutočnosť, vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti právnych
predpisov a z ústavnej povinnosti všetkých orgánov verejnej moci vykladať
a uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade
s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), prihliadajúc na zásadu zdržanlivosti ústavného
súdu, pokiaľ ide o zasahovanie do normotvornej činnosti zákonodarcu, ústavný
súd v tejto časti návrhu nevyhovel.
27. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 26
zákona o štátnej pomoci s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1,
čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy
a s čl. 13 dohovoru, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný
súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa
vyhovieť.
28. K namietanému nesúladu § 30d zákona o štátnej pomoci s označenými
ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Prechodné ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci týkajúce sa právnej úpravy
zavedenej zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. júna 2011 znie:
„Ak na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci vydaného
do 31. mája 2011 nebola takáto neoprávnená štátna pomoc úplne alebo čiastočne
vymožená, na jej vymáhanie sa použijú ustanovenia predpisu účinného od 1. júna 2011.“
29. Napadnutý § 30d zákona o štátnej pomoci je formulovaný ako obvyklé
intertemporálne ustanovenie a treba prisvedčiť vedľajšiemu účastníkovi konania,
že „Pri zmene vymáhacej procedúry sa v právnom poriadku Slovenskej
republiky explicitne vyžaduje, aby zákonodarca vždy vyjadril vzťah k prípadom,
ktoré procesne začali pred účinnosťou prijatej procedurálnej zmeny.“.
Nevyhnutnosť tejto úpravy však ešte neodôvodňuje jej podobu v konkrétnom
prípade, teda v kontexte § 26 zákona o štátnej pomoci.
30. Princíp deľby moci predstavuje esenciálnu podmienku ochrany slobody
a demokratického charakteru štátu. Z uvedeného dôvodu sa v právnom štáte
zvlášť prísne uplatňuje vo vzťahu súdnej moci s mocou zákonodarnou
a výkonnou. Z ústavnej právomoci parlamentu prijímať zákony vyplýva aj jeho
oprávnenie existujúcu platnú zákonnú úpravu meniť, a to aj v prípadoch, ak to
môže ovplyvniť prebiehajúce súdne konania za predpokladu, že novoprijatá
zákonná úprava má charakter všeobecnej a ústavne konformnej zmeny právnych
pravidiel a nepredstavuje pokus zákonodarcu oktrojovať výsledok konkrétnych,
identifikovateľných prebiehajúcich súdnych konaní. Tým skôr je neprijateľné,
aby zákon rušil, menil alebo obchádzal právoplatné súdne rozhodnutie, a to bez
ohľadu na jeho (ne)správnosť, osobitne v situácii, keď právny poriadok obsahuje
právnu úpravu procesného a inštitucionálneho rámca, využitím ktorého možno
dosiahnuť nápravu z pohľadu účastníkov konania nesprávneho súdneho
rozhodnutia v rámci sféry pôsobnosti súdnej moci. Súdne rozhodnutie môže
zmeniť alebo zrušiť len súd (k otázke ústavnosti zasahovania zákonodarnej moci
do moci súdnej vylúčením alebo obchádzaním kompetencie súdov
prostredníctvom normatívneho právneho aktu pozri napr. nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995 alebo nález sp. zn. PL. ÚS 25/00 zo 17.
januára 2002). Výnimku predstavujú milosť a amnestia založené v právnom
štáte ústavou. Spojenie ustanovení § 30d a § 26 zákona o štátnej pomoci vytvára
situáciu, že i keď všeobecné súdy pred účinnosťou týchto ustanovení určitým
spôsobom právoplatne rozhodli vo veci vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci,
tak sa priamo uplatní nová právna úprava odporujúca predchádzajúcemu
súdnemu rozhodnutiu, čo koniec-koncov znamená nahradenie právoplatného
súdneho rozhodnutia priamo následne vydaným zákonom. Zákonodarca síce
nezmenil ani nezrušil súdne rozhodnutie, ale spravil ho obsolétnym, lebo
rozhodol vo veci, o ktorej už existovalo súdne rozhodnutie. Zákonodarca tak
postupoval aj napriek tomu, že zmenu tohto rozhodnutia bolo možné dosiahnuť
uplatnením účinných právnych prostriedkov nápravy v rámci predvídaného
a zákonom stanoveného procesného postupu v pôsobnosti súdnej moci (o
existencii tejto možnosti svedčí nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo
6. apríla 2011, k tomu pozri aj uznesenie č. k. PL. ÚS 115/2011–73 zo 7.
decembra 2011). Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci preto nie je
v súlade s princípom deľby moci tvoriacim súčasť právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 ústavy.
31. Porušenie deľby moci je v danom prípade úzko späté so zákazom retroaktivity
právnych predpisov, ktorý ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 1/04-56 z 24.
februára 2005 vymedzil takto: „Zákaz retroaktivity spočíva predovšetkým
v tom, že podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné
posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali
alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy.“ V doktríne ústavného súdu
týkajúcej sa zákazu spätnej účinnosti právnych predpisov má významné miesto
pojem uzavretého skutkového a právneho stavu, do ktorého v zásade nemá nová
právna úprava zasiahnuť. Neraz je náročné zistiť a určiť, či v okolnostiach veci
ide o uzavretý skutkový a právny stav, ale ak v nejakej veci existuje súdne
rozhodnutie, a zvlášť právoplatné súdne rozhodnutie, tak treba vychádzať
z toho, že o uzavretý skutkový a právny stav ide, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Ustanovenie § 30d v spojení s § 26 zákona o štátnej pomoci sa vzťahuje aj (a
ako sa ukáže hlavne) na právoplatne rozhodnutú vec, čím zasahuje do res
iudicata ako formy uzavretého skutkového a právneho vzťahu. Tým ide o prípad
ústavne zakázanej pravej retroaktivity.
32. Zákaz retroaktivity právnych predpisov predstavuje súčasť obsahu právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj z uvedeného dôvodu nie je ustanovenie § 30d
zákona o štátnej pomoci v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
33. Navrhovateľ tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci odporuje princípu
generality právnej normy, ktorý tvorí súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1
ústavy. Podľa navrhovateľa: „Princíp generality právnej normy spočíva aj
v tom, že právna norma nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad.“ Táto
argumentácia nadväzuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je jednou
z požiadaviek právneho štátu aj všeobecne uznávaná požiadavka generality
právnej normy (napr. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12.
septembra 1996 alebo nález sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995).
34. Intertemporálne ustanovenie sa ex definitione vzťahuje na prípady (veci), ktoré
už v momente jeho účinnosti existujú, a teda sú i principiálne poznateľné.
Zákonodarca však obvykle nevie a v praxi sa ani nemôže dozvedieť o ich počte
a už vôbec nie o podrobnostiach jednotlivých prípadov. Aspoň subjektívne teda
upravuje veci rovnakého druhu, neurčitého počtu a hlavne neznámych subjektov
a okolností.
35. V prípade § 30d zákona o štátnej pomoci však zákonodarca vedel, že toto
ustanovenie sa bude týkať jediného konkrétneho prípadu a z rozpravy k tlači č.
268 v dňoch 22. a 23. marca 2011 na 16. schôdzi národnej rady k zákonu
vrátenému prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie
národnou radou vyplýva, že vedľajší účastník konania ako navrhovateľ zákona
i poslanci zúčastňujúci sa rozsiahlej rozpravy vedeli, že v tejto dobe existoval
jediný prípad, ktorého sa § 30d v spojení s § 26 zákona o štátnej pomoci dotkne,
a je vylúčené, aby sa objavili ďalšie. Vláda v návrhu na skrátené legislatívne
konanie navyše argumentovala potrebou urýchlene zmeniť právnu úpravu, aby
sa vymohla neoprávnene poskytnutá štátna pomoc v jedinom určitom prípade.
36. Zákonodarca teda ani subjektívne neschvaľoval § 30d zákona o štátnej pomoci
pre prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu, ale pre jediný individuálne
určiteľný prípad, ktorého okolnosti mu boli dobre známe. Na tom nič nemení
všeobecná formulácia ustanovenia § 30d, lebo zákonodarcovi bolo v momente
schvaľovania zákona známe, že sa týka jediného prípadu. Ak
zákonodarca vie, že upravuje individuálne určený prípad, tak takáto úprava bez
ohľadu na svoju všeobecnú formuláciu nezodpovedá požiadavke generality
právnej normy.
37. Požiadavka generality právnej normy v danom prípade úzko súvisí s ústavným
princípom deľby moci. Ako už bolo uvedené (v časti VI bode 30), ústava
oprávňuje zákonodarcu zmeniť platnú právnu úpravu aj v prípadoch, ak to môže
ovplyvniť súdne konania začaté v minulosti. Nevyhnutnou podmienkou však je,
aby novoprijatá legislatíva mala charakter všeobecnej zmeny právnych pravidiel
(či už ide o zmenu, alebo doplnenie pôvodnej právnej úpravy), z čoho vyplýva
aj požiadavka na generalitu (všeobecný charakter) novoprijímanej právnej
úpravy. Pokus zákonodarcu upraviť prostredníctvom prijatého právneho
predpisu, konkrétne právne postavenie individuálne určeného subjektu (prípadne
subjektov) v situácii, keď o tomto právnom postavení dotknutého subjektu
(subjektov) prináleží rozhodnúť súdu, alebo v situácii, keď o tomto právnom
postavení súd už právoplatne rozhodol, predstavuje pokus zákonodarcu
výkonom svojej zákonodarnej právomoci zasiahnuť do pôsobnosti moci súdnej
jej nahradením alebo obídením. V konaní pred ústavným súdom vláda v tejto
súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007 vo veci C-
119/05 Lucchini, bod 63, argumentovala, že vymáhaniu neoprávnenej štátnej
pomoci nemôžu brániť ani prípadné právoplatné vnútroštátne rozhodnutia.
Právny poriadok Slovenskej republiky však obsahuje právnu úpravu procesného
a inštitucionálneho rámca, využitím ktorého bolo možné a stále je možné
v rámci pôsobnosti súdnej moci dosiahnuť zmenu súdnych rozhodnutí o štátom
uplatňovanom nároku na vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci (pozri tiež časť
VI bod 30). Z ústavného hľadiska tak nerešpektovanie požiadavky na generalitu
právnej normy (normatívneho právneho aktu) prerastá do porušenia ústavného
princípu deľby moci a dostáva sa do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy.
38. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 30d
zákona o štátnej pomoci s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1,
čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods.
1 a čl. 142 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a s čl. 1 dodatkového
protokolu, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil
relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť, a to
pre absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom napadnutej právnej úpravy
a namietanými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
39. K namietanému nesúladu § 30 ods. 3 v časti „... to neplatí, ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov.“ Exekučného poriadku s označenými ustanoveniami ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku znie:
„(3) Len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,
oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť
len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad; to neplatí, ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o
štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.“
40. Namietané ustanovenie Exekučného poriadku znamená, že exekútor, ktorý sám
vyhlásil svoju zaujatosť, musí v exekúcii neoprávnenej štátnej pomoci od jej
príjemcu vykonávať do rozhodnutia súdu o jeho (ne)vylúčení z exekúcie všetky,
nielen neodkladné úkony. Aj exekútor, ktorý bude z exekúcie vylúčený pre
pomer k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, bude musieť vykonať nezvratné
úkony v exekučnom konaní, kde je vylúčené restitutio in integrum (§ 61
Exekučného poriadku).
41. Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku rozhodne súd o vylúčení exekútora
do 10 dní od predloženia veci; proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný
opravný prostriedok (§ 30 ods. 10 Exekučného poriadku) a na opakované
námietky z toho istého dôvodu sa neprihliada (§ 30 ods. 8 Exekučného
poriadku). Uvedené ustanovenia naznačujú dobu, o ktorú môže námietka
zaujatosti exekútora predĺžiť konanie.
42. Zjavným účelom napadnutého ustanovenia je urýchlenie exekučného konania,
čo možno považovať za legitímne. Dôvodová správa ho formuluje takto:
„Predkladaný návrh odstraňuje prekážky vnútroštátneho práva brániace
okamžitému a účinnému vymoženiu štátnej pomoci.“
43. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „Nútený výkon súdnych a iných
rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“ (napr. nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002 alebo
nález sp. zn. I. ÚS 164/04 z 13. januára 2005).
44. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 90/09 z 23. septembra 2009).
45. Všetci účastníci exekučného konania vrátane povinného teda v rámci tohto
konania disponujú svojmu postaveniu primeranými procesnými právami
vytvárajúcimi vo svojom súhrne právo na spravodlivý proces (spravodlivé
konanie) zaručené ústavou a dohovorom. Pre povinného môže byť významné,
aby vo veci nekonal proti nemu negatívne zaujatý exekútor, napr. preto, aby
zvolil spôsob výkonu exekúcie, ktorý ho nadbytočne nepoškodí. Urýchlenie
exekučného konania o relatívne krátku dobu nie je dostatočným (primeraným)
dôvodom na tak závažné obmedzenie práv povinného, aké umožňuje
ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku v namietanej časti. Označené
ustanovenie Exekučného poriadku v namietanej časti preto nie je v súlade
s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúcimi právo
na spravodlivý proces ani s čl. 1 ods. 1 ústavy upravujúcim princíp právneho
štátu.
46. Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade so zásadou
nestrannosti súdu podľa čl. 141 ods. 1 ústavy. S touto časťou návrhu nemožno
súhlasiť, pretože exekúcia spadá do rámca základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ale vylúčenie odkladného účinku oznámenia exekútora o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, v časti exekučných konaní sa netýka základnej
charakteristiky súdov Slovenskej republiky zakotvenej v čl. 141 ods. 1 ústavy.
47. Exekúcia zameraná na vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci sa vždy týka
majetku povinného. Ak sú v jej priebehu porušené jeho procesné práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak to v konkrétnom exekučnom konaní
môže znamenať i porušenie jeho hmotných práv (vlastníckeho práva) podľa čl.
20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd už opakovane uznal
existenciu minimálnych garancií procesnej povahy obsiahnutých v čl. 20 ods. 1
ústavy (napr. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003,
nález sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. marca 2006 alebo nález sp. zn. III. ÚS 260/07
z 13. decembra 2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu hovorí tiež o
„inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)
označeného ustanovenia (napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela
v. Fínsko, č. 28 856/95). Medzi takéto garancie nepochybne patrí aj nestrannosť
orgánu verejnej moci v konaní, ktoré sa týka vlastníckeho práva. Ak ustanovenie
zákona upravujúceho konanie týkajúce sa vlastníckeho práva (v danom prípade
napadnutá časť § 30 ods. 3 Exekučného poriadku) prikazuje, aby vo veci nad
nevyhnutnú mieru konal aj zaujatý (resp. potenciálne zaujatý) orgán verejnej
moci (exekútor), tak sa tým dostáva do nesúladu aj s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu, ktorých súčasťou sú aj minimálne garancie procesnej
povahy vlastníckeho práva v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy upravujúcim princíp
právneho štátu.
48. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 30
ods. 3 Exekučného poriadku v napadnutej časti s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1,
čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a s čl. 13 dohovoru, ktoré
navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné
dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.
49. K namietanému nesúladu § 41 ods. 4 Exekučného poriadku s označenými
článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku znie:
„(4) Na exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov
sa nevzťahuje ustanovenie § 39 ods. 3, § 42 ods. 2 a 4, § 44 ods. 5, § 45 ods. 4, § 56 ods. 2
až 5, § 57 ods. 1 písm. g).“
Súvisiace ustanovenie § 39 ods. 3 Exekučného poriadku znie:
„(3) K návrhu na vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodnutia oprávnený
pripojí aj listiny uvedené v osobitnom predpise.“
Súvisiace ustanovenia § 42 ods. 2 a 4 Exekučného poriadku znejú:
„(2) Potvrdením o vykonateľnosti opatrí exekučný titul podľa § 41 ods. 2 orgán
na to oprávnený. Rozhodnutia Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky opatrí
potvrdením o vykonateľnosti Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky.
Rozhodnutia Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa opatrí potvrdením o vykonateľnosti
ministerstvo. Tieto orgány pri potvrdzovaní vykonateľnosti skúmajú a overujú iba pravosť
rozhodnutí.
(4) Cudzí exekučný titul uznáva príslušný súd (§ 45) tak, že vydá poverenie
na vykonanie exekúcie.“
Súvisiace ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku znie:
„(5) Ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodnutia, súd
doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do 15 dní
od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal
exekúciu.“
Súvisiace ustanovenie § 45 ods. 4 Exekučného poriadku znie:
„(4) Ak bol súdu doručený návrh na výkon cudzieho rozhodnutia podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd udelí poverenie
na vykonanie exekúcie z úradnej moci a určí v ňom exekútora, ktorý je poverený vykonaním
exekúcie. Ustanovenie § 42 ods. 4 sa použije primerane.“
Súvisiace ustanovenia § 56 ods. 2 až 5 Exekučného poriadku znejú:
„(2) Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať,
že exekúcia bude zastavená (§ 57).
(3) Súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak bolo cudzie
rozhodnutie v štáte, v ktorom bolo vydané, napadnuté opravným prostriedkom,
až do právoplatného rozhodnutia o opravnom prostriedku.
(4) Súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak by
neodkladná exekúcia mohla zabrániť povinnému poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú
starostlivosť podľa osobitných predpisov. Súd rozhodne o odklade do 30 dní od podania
návrhu.
(5) Do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony
smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.“
Súvisiace ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekúciu súd zastaví, ak ...
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať...“
50. Ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku vylučuje v exekučnom konaní,
v ktorom sa na základe rozhodnutia Komisie vymáha neoprávnená štátna
pomoc, použitie ustanovení Exekučného poriadku o výkone cudzích rozhodnutí
(§ 39 ods. 3, § 42 ods. 2 a 4, § 44 ods. 5, § 45 ods. 4), ustanovení Exekučného
poriadku upravujúcich odklad exekúcie (§ 56 ods. 2 až 5), ako aj
ustanovenia Exekučného poriadku upravujúceho jeden z dôvodov neprípustnosti
exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. g)].
51. Rozhodnutie Komisie ako orgánu Európskej únie má na Slovensku iné
postavenie ako rozhodnutia iných štátov, ktoré majú byť nútene vykonané.
Exekučný poriadok síce formálne zahŕňa rozhodnutia orgánov Európskej únie
vrátane Komisie medzi „cudzie rozhodnutia“, ale zaobchádza s nimi zásadne
odlišne, pretože ústredný orgán štátnej správy vydávajúci potvrdenie
o vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia (v prípade rozhodnutia Komisie
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky) skúma a overuje iba
pravosť rozhodnutia (§ 42 ods. 2 Exekučného poriadku). Overenie pravosti
rozhodnutia je plne v rukách orgánu verejnej moci a v právnom štáte predstavuje
minimálnu garanciu právnej istoty povinného i oprávneného. V praxi je
realizovateľné okamžite. Jeho vylúčenie nemôže byť v súlade s princípom
právnej istoty ani s požiadavkou na zaistenie minimálnych procesných garancií
ochrany vlastníckeho práva účastníkov exekučného konania v zmysle čl. 20 ods.
1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
52. Ďalšie ustanovenia Exekučného poriadku upravujúce postup pri vydávaní
potvrdenia o vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, ktoré sa podľa § 41 ods. 4
Exekučného poriadku nevzťahujú na exekúcie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona o štátnej pomoci, nezodpovedajú
povahe rozhodnutia Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci ani
charakteru konania o jej vymáhaní.
53. Vylúčenie možnosti súdu povoliť bez návrhu odklad exekúcie (§ 56 ods. 2
Exekučného poriadku) a vyhlásiť exekúciu za neprípustnú pre jej
nevykonateľnosť z iného dôvodu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]
pri nútenom výkone rozhodnutia Komisie o povinnosti vrátiť neoprávnenú
štátnu pomoc, kde je povinným subjekt spôsobilý brániť svoje práva, taktiež
nemá ústavne relevantný rozmer.
54. Ústavný súd preto po posúdení tejto časti návrhu dospel k záveru o nesúlade
ustanovenia § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“ Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V ostatnej časti, pokiaľ ide
o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 41 ods. 4 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a
5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142
ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktoré navrhovateľ označil v petite
svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné
návrhu navrhovateľa vyhovieť.
55. K namietanému nesúladu § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný
titul sa nepreskúmava“ Exekučného poriadku s označenými článkami
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku znie:
„(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie.“
56. Napadnuté ustanovenie vylučuje rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť
neoprávnenú štátnu pomoc a na neho nadväzujúce rozhodnutia ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky o výške neoprávnenej štátnej
pomoci, ktorá má byť vrátená, a o určení jej prijímateľa z preskúmania súdom
rozhodujúcim o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.
57. Orgány Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov nemajú právomoc
preskúmať rozhodnutia orgánov Európskej únie (nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla 2011), preto je vylúčenie rozhodnutia Komisie
o povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc z preskúmania súdom správne.
Zákonodarca však ustanovením § 26 ods. 2 druhej vety zákona o štátnej pomoci
zahrnul do exekučného titulu, ktorý má byť podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vylúčený z preskúmania súdom udeľujúcim poverenie na vykonanie
exekúcie, aj rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky nadväzujúce na rozhodnutie Komisie. Vo vzťahu k týmto
nadväzujúcim rozhodnutiam je v záujme právnej istoty potrebné, aby súd
skúmal nie ich materiálnu správnosť, čo mohlo byť predmetom
predchádzajúceho súdneho konania, ale vyjadrené slovami navrhovateľa: „...
výlučne to, 1) či bol exekučný titul vydaný orgánom na to príslušným, 2) či je
formálne a materiálne vykonateľný, a 3), či sú navrhovaní oprávnený a povinný
hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu.“ Súdny prieskum je zvlášť
významný, keď je exekučným titulom administratívne rozhodnutie.
58. Napadnuté ustanovenie vo vzťahu k rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej
správy Slovenskej republiky podstatne znižuje úroveň súdnej ochrany
účastníkov exekučného konania a zvlášť povinného, ak ide o nútené vymoženie
neoprávnenej štátnej pomoci, a to v porovnaní s účastníkmi iných exekučných
konaní. Ustanovenie § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané
na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z.
o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“
Exekučného poriadku preto nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou ústavy a
čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy.
59. Keďže ústavný súd nie je pozitívnym zákonodarcom a nemôže upraviť text
napadnutého predpisu, musel vysloviť protiústavnosť napadnutej časti § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, hoci sa táto týka len jeho dopadu na rozhodnutia
ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky nadväzujúcich na
rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, a nie na
samotné rozhodnutie Komisie.
60. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods.
1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a
čl. 142 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a s čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho
návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu
navrhovateľa vyhovieť.
61. K namietanému nesúladu § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku
s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 45 ods. 2 Exekučného poriadku znie:
„(2) Miestne príslušný súd je všeobecný súd povinného. Ak povinný nemá
všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný je súd, v ktorého obvode má povinný
majetok, ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje súd, ktorému bola žiadosť doručená
ako prvému. Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, miestne príslušný súd je Okresný súd Malacky.“
62. Namietané ustanovenie znamená, že miestne príslušným exekučným súdom
pre konania o vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci je Okresný súd Malacky.
Navrhovateľ presvedčivo preukázal, že v dôsledku takto určenej miestnej
príslušnosti by vzhľadom na rozvrh práce označeného okresného súdu v čase
podania návrhu s 99 % pravdepodobnosťou, čiže s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou, v týchto veciach konala určitá (jediná) sudkyňa. Nešlo by
teda o náhodne vybraného sudcu. Z rozvrhu práce Okresného súdu Malacky na
rok 2012 v znení účinnom od 1. októbra 2012 vyplýva, že súdnu agendu
týkajúcu sa rozhodovania v exekučných veciach vybavujú dve súdne oddelenia
v pomere 90 % k 10 % bežného nápadu.
63. Nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že uvedené určenie miestne príslušného
súdu znamená diskrimináciu prijímateľa štátnej pomoci voči orgánu verejnej
moci ako jej poskytovateľovi a oprávnenému v exekučnom konaní. V prípade,
ak by zákonodarný orgán ako predstaviteľ štátnej moci (štátu) upravil zákonom
kritériá výberu sudcu v súdnych konaniach, ktorých stranou je štát, spôsobom,
z ktorého by nevyhnutne vyplývala konkrétna osoba sudcu, ktorý má v takýchto
veciach konať, inak povedané, „ak by štát vybral konkrétneho sudcu, pred
ktorým sa chce súdiť“, viedlo by to k porušeniu ústavou zaručenej rovnosti
účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy. Napádané ustanovenie
Exekučného poriadku však úpravu kritérií výberu sudcov konajúcich
v exekučných veciach na Okresnom súde Malacky neobsahuje. Tie sú
obsiahnuté v rozvrhu práce označeného okresného súdu, ktorý nie je predmetom
prieskumu v konaní o súlade podľa čl. 125 ústavy. Obsahom napádaného
ustanovenia § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku je iba úprava
výlučnej osobitnej miestnej príslušnosti v exekučných konaniach týkajúcich
sa vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci. Sústredenie určitej zriedka sa
vyskytujúcej agendy na konkrétnom súde na základe zákona je spravidla
organizačným opatrením bez ústavného rozmeru. Ide tu o otázku účelnosti, a nie
ústavnosti. Takáto úprava sa nedotýka práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1
ústavy) a sama osebe nespochybňuje ani nezávislosť a nestrannosť súdu či sudcu
(čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ani
v zostávajúcej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia §
45 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 142 ods. 1 ústavy, s
čl. 13 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré navrhovateľ označil v
petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo
možné návrhu navrhovateľa vyhovieť. Z uvedených dôvodov ústavný súd
návrhu v tejto časti nevyhovel.
64. K namietanému nesúladu § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej
vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1
poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku s označenými článkami
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Ustanovenie § 52 ods. 1 Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekútor poverený vykonaním exekúcie po uplynutí lehoty na vznesenie
námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu
o námietkach, ktorým sa námietky zamietli, vydá exekučný príkaz. Exekútor vydá exekučný
príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením o začatí
exekúcie, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.“
Ustanovenie § 96 ods. 1 Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky
z účtu v banke do 14 dní po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo
po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli
(§ 50). Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor
vydá exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne
s upovedomením o začatí exekúcie.“
Ustanovenie § 107 ods. 1 Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním
pohľadávky) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok alebo po tom, keď mu bolo doručené
rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50). Ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá exekučný
príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením o začatí
exekúcie.“
Ustanovenie § 123 ods. 1 Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie predajom
hnuteľných vecí) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii, alebo po tom, keď
mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50).
Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá
exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením
o začatí exekúcie a doručení ho podľa § 118; ustanovenie § 122 sa použije primerane.“
Ustanovenie § 137 ods. 1 Exekučného poriadku znie:
„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľnosti) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď
mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50).
Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá
exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením
o začatí exekúcie.“
Ustanovenie § 168 ods. 2 Exekučného poriadku znie:
„(2) Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekútor vydá exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie
súčasne s upovedomením o začatí exekúcie.“
65. Uvedené ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú odkladný účinok námietok
proti exekúcii, ak je exekučným titulom rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť
neoprávnenú štátnu pomoc a na neho nadväzujúce rozhodnutia ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky. Predstavujú jadro úpravy vnesenej
do Exekučného poriadku a do zákona o štátnej pomoci zákonom č.
102/2011 Z. z. v záujme rýchleho vymoženia neoprávnenej štátnej pomoci.
66. V súvislosti s posudzovaním súladu ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o štátnej
pomoci už ústavný súd uviedol, že nie je v súlade s ustanoveniami ústavy
a dohovoru garantujúcimi právo na súdnu ochranu a právo na ochranu
vlastníctva ustanovenie právneho predpisu, ktorým sa formálne priznáva
účastníkovi konania opravný prostriedok zakladajúci možnosť súdneho
prieskumu v konaní, ktoré môže reálne viesť k zásahu do vlastníctva účastníka,
avšak za podmienok, ktoré prakticky pozbavujú takýto opravný prostriedok
reálneho efektu (body 15 až 17 časti VI nálezu).
67. Ak námietky proti exekúcii nemajú odkladný účinok, tak do značnej miery
nemajú význam, pretože v zákonnej lehote na rozhodnutie o nich (§ 50 ods. 2
Exekučného poriadku), ktorá je 65 dní, bude povinný pravdepodobne zbavený
majetku a vzhľadom na zákaz restitutio in integrum (§ 61 Exekučného poriadku)
už bude rozhodnutie súdu vyhovujúce námietkam len nevykonateľnou
deklaráciou.
68. Relevantným predmetom konania o námietkach pritom nemôže byť opätovné
preskúmavanie samotného nároku vyplývajúceho z exekučného titulu vydaného
v konaniach týkajúcich sa vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci, iba skutočnosti
týkajúce sa splnenia zákonných podmienok na výkon exekúcie. Jedným
z relevantných dôvodov námietok je i to, že povinný nie je právnym nástupcom
subjektu uvedeného v exekučnom titule, čiže vzhľadom na odstránenie
odkladného účinku námietok proti exekúcii sa táto môže vykonať dokonca aj
voči nesprávnej osobe.
69. Exekúcia vždy znamená závažný zásah do majetkovej sféry a práv povinného.
Tejto závažnosti musia zodpovedať právne prostriedky zaručujúce jej legálnosť,
medzi ktorými majú významné miesto námietky proti exekúcii.
70. Obdobne ako v prípade posudzovania súladu ustanovenia § 26 ods. 5 zákona
o štátnej pomoci možno konštatovať, že označené ustanovenia Exekučného
poriadku sú spôsobilé zaistiť dosiahnutie zákonodarcom proklamovaného
záujmu na urýchlení procesu vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a preto
vyhovujú požiadavke vhodnosti. Legitímny cieľ napadnutej právnej úpravy
však možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami zachovávajúcimi reálny
význam námietok proti exekúcii.
71. Nie je úlohou ústavného súdu formulovať ústavne konformné riešenie, ale
v danom prípade sa ako jedna z možností ponúka podstatné skrátenie lehôt, a to
zvlášť lehoty súdu ako orgánu verejnej moci, na rozhodnutie o námietkach proti
exekúcii. Ide o zriedkavý typ konania sústredený na jedinom súde.
Napríklad, vo veci registrácie kandidátnych listín pre voľby súdy rozhodujú do
troch (§ 250zb ods. 3 OSP) alebo do piatich (§ 250za ods. 3 OSP) dní.
72. Rovnako ako v prípade ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci môže
zákonodarca zvážiť možnosť vylúčenia automatického odkladného účinku
námietok, avšak za súčasného priznania možnosti exekučného súdu priznať na
základe návrhu povinného takýto odkladný účinok ad hoc, ak po zvážení
konkrétnych okolností prípadu s náležitým zreteľom na záujmy vyplývajúce
z práva Európskej únie dospeje k záveru o hrozbe obzvlášť závažnej ujmy
bezprostredne hroziacej povinnému v dôsledku nezákonného vykonania
exekúcie.
73. Zjavná možnosť iných, miernejších prostriedkov dosiahnutia legitímneho cieľa
sledovaného napadnutou právnou úpravou znamená, že táto nie je primeraná
(nerešpektuje princíp proporcionality) s ohľadom na kritérium nevyhnutnosti,
a tým sa dostáva do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy (právny štát).
74. Ústavný súd už v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007
vyslovil, že „Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47
ods. 3... ústavy a z čl. 6 dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,
na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu
verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom
konania.“. Zásada rovnosti účastníkov konania má v exekučnom konaní, ktorého
zmyslom je spravidla vymoženie judikovaného práva, špecifickú podobu.
Povinný však ani tu nie je bezprávnym objektom výkonu verejnej moci a právne
prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje, mu majú zabezpečiť síce obmedzený, ale
reálny vplyv na priebeh konania. Absolútne zbavenie námietok proti exekúcii
odkladného účinku ich zbavuje reálneho významu, lebo ani prípadný úspech
povinného spočívajúci vo vyhovení námietkam proti exekúcii nemá vplyv na
exekúciu, ktorá už môže byť skončená.
75. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 52 ods. 1
poslednej vety v spojení s § 96 ods. 1 poslednou vetou, § 107 ods. 1 poslednou
vetou, § 123 ods. 1 poslednou vetou, § 137 ods. 1 poslednou vetou a § 168 ods.
2 Exekučného poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
76. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovení § 52
ods. 1 poslednej vety v spojení s § 96 ods. 1 poslednou vetou, § 107 ods. 1
poslednou vetou, § 123 ods. 1 poslednou vetou, § 137 ods. 1 poslednou vetou a
§ 168 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.
13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 142 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktoré navrhovateľ
označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby
bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.
77. Ústavný súd si je vedomý, že v exekučnom konaní ide o vymoženie nezákonnej
štátnej pomoci, čiže o vymoženie majetku, o ktorom bolo právoplatne
vyslovené, že bol nadobudnutý nezákonne (čl. 20 ods. 5 ústavy). Napadnuté
ustanovenia vo svojom súhrne však podstatne znižujú úroveň právnej ochrany
účastníkov exekučného konania a zvlášť povinného, ak sa v ňom vymáha
neoprávnená štátna pomoc. Pritom nejde o právnu ochranu týkajúcu sa samotnej
povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, ale o ochranu pred zásahom do
vlastníctva povinného, resp. dotknutého subjektu nad rámec vrátenia
neoprávnenej štátnej pomoci. Tieto zásahy môžu spočívať hlavne vo vymáhaní
štátnej pomoci od nesprávneho subjektu, vo vymáhaní štátnej
pomoci v nesprávnej výške (§ 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci a § 50 ods. 2
Exekučného poriadku), ale aj v odobratí možnosti povinnému rozhodnúť sa,
ktorou časťou svojho majetku alebo úverom splní povinnosť vrátiť neoprávnenú
štátnu pomoc, či vo zvýšení trov exekúcie, ktoré musí povinný znášať.
78. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
79. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 26 ods. 5 a § 30d zákona o štátnej
pomoci, ako aj ustanovenia § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z.
o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“, § 44
ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1
poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1
poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak národná rada neuvedie označené
zákonné ustanovenia do súladu s ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, strácajú
tieto ustanovenia po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky platnosť.
80. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS
115/2011 zo 7. decembra 2011 v časti týkajúcej sa rozhodnutia
o pozastavení účinnosti § 26 ods. 2 a 5 a § 30d zákona o štátnej pomoci, § 30
ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej
pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1
poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137
ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku.
81. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája
odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012