Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 115/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-123

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených

advokátom JUDr. R. M., B., na začatie konania o súlade a Z.

z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, ako aj § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak

ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, ,

ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods. 1

poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1

poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1

a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3, , a , s ods.

1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenie o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

, s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ustanovenie o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov n i e j e v súlade s .

3. Ustanovenie § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané

na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej

pomoci v znení neskorších predpisov“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade

s , a , s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ustanovenie § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“ zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e

v súlade s a a s Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Ustanovenie § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané

na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej

pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“ zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 12

ods. 2 .

6. Ustanovenie § 52 ods. 1 poslednej vety v spojení s ustanoveniami § 96 ods. 1

poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1

poslednej vety a

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a a s Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

K podanému návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. apríla

2011 doručený návrh skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie

konania o súlade a o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnej pomoci“), ako aj § 30 ods. 3

v časti, „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej pomoci

v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné

konanie vykonávané a podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods.

1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137

ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „Exekučný poriadok“) s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.

13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a (ďalej aj „“), s ods.

1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj

„dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“).

2. Navrhovateľ zároveň podľa a zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) požiadal, aby ústavný

súd pozastavil účinnosť § 26 a § 30d zákona o štátnej pomoci, ako aj účinnosť §

30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti

„ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods.

1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej

vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2

Exekučného poriadku.

3. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

ods. 1 a uznesením č. k. -73 zo 7.

decembra 2011 ho v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie. Tým istým

uznesením pozastavil účinnosť § 26 ods. 2 a 5 a § 30d zákona o štátnej pomoci, §

30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96

ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety,

§ 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku.

4. Návrh obsahuje rozsiahlu argumentáciu na podporu tvrdenia o nesúlade

napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku

s ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu označenými

v návrhu. Navrhovateľ svoju argumentáciu rozdelil na všeobecnú časť týkajúcu sa

všetkých napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného

poriadku a osobitnú časť obsahujúcu špecifické odôvodnenie údajnej

protiústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného

poriadku.

5. V rámci všeobecnej časti odôvodnenia návrhu poukazuje navrhovateľ

na skutočnosť, že problematiku štátnej pomoci upravuje právo Európskej únie

aj Slovenskej republiky. V konaní pred Európskou komisiou (ďalej len

„Komisia“) má procesné postavenie účastníka konania iba členský štát, ktorému

je adresované rozhodnutie Komisie, v ktorom mu môže byť uložená povinnosť

vymôcť štátnu pomoc od príjemcu podľa postupov ustanovených vo

vnútroštátnom práve. Zákon o štátnej pomoci v znení účinnom do 31.

mája 2011 ukladal Slovenskej republike v takýchto prípadoch povinnosť vymáhať

prostredníctvom poskytovateľa štátnej pomoci neoprávnene poskytnutú štátnu

pomoc v konaní pred všeobecnými súdmi, kde bol jej prijímateľ účastníkom

konania so všetkými procesnými právami. Podľa ,

ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej pomoci v

znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v

znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), má byť

rozhodnutie Komisie ukladajúce Slovenskej republike povinnosť vymáhať

neoprávnenú štátnu pomoc exekučným titulom voči jej príjemcovi, ktorému sú

zároveň v rámci exekučného konania odňaté možnosti čo i len čiastočne účinnej

obrany. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku

v znení preto porušujú ústavné princípy demokratického

a právneho štátu, deľby moci, ústavnosti, legality, proporcionality, dodržiavania

medzinárodných záväzkov, ako aj základné právo vlastniť a pokojne užívať

majetok, základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právo na

účinný prostriedok nápravy v zmysle dohovoru a aj dohovorom zaručený

zákaz diskriminácie.

6. Namietané porušenie princípu deľby moci sa podľa navrhovateľa týka

predovšetkým § 26 zákona o štátnej pomoci. Štátna pomoc môže byť poskytnutá

v rôznej podobe a forme, vždy však predpokladá vznik právneho vzťahu medzi jej

poskytovateľom a príjemcom. V mnohých prípadoch dochádza k jej poskytnutiu

na základe zmluvy. Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci zakladá v dôsledku

priamej vykonateľnosti rozhodnutia Komisie de facto povinnosť príjemcu vrátiť

plnenie poskytnuté na základe takej zmluvy aj v prípade, keď jej platnosť nebola

súdmi spochybnená. Takýmto spôsobom dochádza k zasahovaniu do právneho

vzťahu založeného zmluvou, a to spôsobom, ktorý podľa patrí do

právomoci všeobecných súdov. Takto vytvorená možnosť pozbavenia majetku

nie je v súlade so základným právom vlastniť a pokojne užívať majetok, ktorého

súčasťou je aj požiadavka existencie minimálnych procesných garancií jeho

ochrany. Príjemca štátnej pomoci nemá k dispozícii súdne konanie, kde by sa

mohol ako účastník brániť a vyjadriť sa k okolnostiam poskytnutia štátnej

pomoci, čo v konštantnej judikatúre predpokladá aj Súdny dvor Európskej únie.

Tým dochádza k popretiu práv subjektu označeného ako príjemca štátnej pomoci,

konkrétne k popretiu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného dohovorom. Nerešpektovanie ústavných hraníc

právomoci medzi jednotlivými zložkami štátnej moci zo strany zákonodarcu, ako

aj nelegitímnosť a absencia nevyhnutnosti zásahov do základných práv a slobôd

v súvislosti s legislatívnymi opatreniami obsiahnutými v

porušujú princípy ústavnosti a proporcionality.

7. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci porušuje podľa navrhovateľa zákaz

retroaktivity a princíp právnej istoty, pretože voči príjemcovi štátnej pomoci sa na

jeho základe majú stať exekučným titulom aj rozhodnutia Komisie vydané pred

účinnosťou , a to aj vtedy, keď vo veci medzičasom

v prospech príjemcu štátnej pomoci rozhodli slovenské súdy.

8. Ustanovenie § 30 ods. 3 poslednej vety v časti za bodkočiarkou Exekučného

poriadku porušuje podľa navrhovateľa zásady spravodlivého procesu a právo na

súdnu ochranu, pretože ukladá súdnemu exekútorovi, ktorý namietol svoju

zaujatosť, vykonať v rámci exekúcie až do rozhodnutia o jeho vylúčení aj

nezvratné úkony, pre ktoré by bol inak prípustný odklad.

9. Ustanovenia § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 prvej vety za bodkočiarkou, § 52 ods. 1

poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123

ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného

poriadku odnímajú súdu právomoc posúdiť súlad exekučného titulu

s predpokladmi vedenia exekučného konania a povinnému i tretím osobám, ktoré

môžu byť v rámci exekučného konania dotknuté, odnímajú prostriedky ochrany

ich práv v rámci prebiehajúcej exekúcie, čím sa podľa navrhovateľa dostávajú do

nesúladu s viacerými ustanoveniami zaručujúcimi základné práva týchto

dotknutých subjektov vrátane základného práva vlastniť majetok a základného

práva na súdnu ochranu. Táto úprava je diskriminačná a z hľadiska ústavných

kritérií posudzovania prípustnosti zásahu do základných práv a slobôd je aj

disproporčná.

10. V dôsledku právnej úpravy obsiahnutej v poslednej vete § 45 ods. 2 Exekučného

poriadku je podľa navrhovateľa takmer isté, ktorému sudcovi bude exekučná vec

týkajúca sa vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci pridelená, čím dochádza k

porušeniu princípu náhodného prideľovania vecí, v dôsledku čoho sa predmetné

ustanovenie Exekučného poriadku dostáva do nesúladu s ustanoveniami

a dohovoru garantujúcimi základné právo na zákonného sudcu, rovnosť

účastníkov konania a zákaz diskriminácie.

11. Všeobecná časť odôvodnenia návrhu vyúsťuje do navrhovateľovho tvrdenia, že

napádané ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku v znení

vnášajú do platnej právnej úpravy vymáhania

neoprávnenej štátnej pomoci „... prvky, ktoré radikálne znižujú úroveň právneho

štátu, v ktorom musia byť rešpektované všeobecné ústavné princípy ako deľba

moci, ústavnosť, legalita výkonu verejnej moci a proporcionalita, ale aj základné

práva a slobody garantované jednotlivcom“.

12. Osobitnú argumentáciu navrhovateľa o neústavnosti jednotlivých ustanovení

zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku možno zhrnúť takto:

12a) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi právneho štátu

a deľby moci podľa v spojení s

Citujúc právnu úpravu § 26 zákona o štátnej pomoci a poukazujúc na nález

ústavného súdu sp. zn. z 24. mája 1995 navrhovateľ zdôrazňuje, že

v právnom štáte vytvárajú kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy

štátnych orgánov, ako aj právnických a fyzických osôb nevyhnutný predpoklad na ústavnú

rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,

ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej

kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže

voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je bez

akýchkoľvek pochybností viazaný a jej princípmi, ktorých zmenu

nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky

tak, ako to je deklarované v .

Navrhovateľ opätovne poukazuje na skutočnosť, že poskytnutie štátnej pomoci

predpokladá vznik právneho vzťahu medzi jej poskytovateľom a príjemcom, pričom

v mnohých prípadoch dochádza k jej poskytnutiu na základe zmluvy. Rozhodnutie Komisie,

ktorým bola poskytnutá štátna pomoc vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom

a nariadilo sa jej vymáhanie, je adresované len členskému štátu a iba tomuto štátu ukladá

povinnosť vymáhať sumu zodpovedajúcu poskytnutej štátnej pomoci vrátane príslušného

úroku od príjemcu štátnej pomoci. Napriek tomu sa na základe napadnutej právnej úpravy

§ 26 zákona o štátnej pomoci toto rozhodnutie stáva priamym exekučným titulom voči

príjemcovi štátnej pomoci. Ten musí priamo na základe takéhoto rozhodnutia vrátiť plnenie

zo zmluvy, ktorej platnosť nebola žiadnym súdom spochybnená.

V týchto súvislostiach navrhovateľ tvrdí, že „Napadnuté ustanovenia § 26 zákona

č. de facto vedú k záveru, že rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej

pomoci je verejnoprávny akt, ktorý zasahuje do zmluvy o poskytnutí štátnej pomoci

spôsobom, ktorý je v zmysle vyhradený do výlučnej právomoci

všeobecných súdov. Inými slovami, zákonodarca napadnutými ustanoveniami § 26 zákona

vytvára situáciu, že z rozhodnutia Komisie sa, čo do účinkov, stáva

rozhodnutie, ktorým sa vec odníma z právomoci všeobecných súdov bez toho, aby došlo

k zmene príslušných ustanovení a Občianskeho súdneho

poriadku... Takýto záver je s ohľadom na princíp deľby moci ústavne neudržateľný.“.

12b) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s právom vlastniť majetok

podľa , 4 a 5 a dodatkového protokolu v spojení s čl. l ods. l a 2,

, , , , a a s

dohovoru

Navrhovateľ, odvolávajúc sa na rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, zdôrazňuje, že ochrana vlastníckeho práva (ako základného práva)

implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené

priamo v a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie

popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. .

Princíp, podľa ktorého nikto nemôže byť zbavený majetku na základe rozhodnutia

vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom, je v Slovenskej republike všeobecne

akceptovaný. Poukazujúc na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca

1999 navrhovateľ tvrdí, že rozhodnutie Komisie o vymáhaní štátnej pomoci ako

titul pozbavenia majetku, resp. časti majetku, je prijaté v konaní, ktorého účastníkom bol

členský štát, a nie príjemca štátnej pomoci. Tento v ňom mal len postavenie

„zainteresovanej strany“ a tomu zodpovedajúce minimum procesných práv. Podľa

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa v konaní o preskúmanie štátnej pomoci úlohy

zúčastnených strán okrem dotknutého členského štátu zužujú na to, aby Komisii predložili

všetky informácie určené na ozrejmenie jej ďalšieho postupu (rozsudok Súdneho dvora

z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19). Preto sa samy nemôžu

zúčastniť kontradiktórnej rozpravy s Komisiou, ktorá je otvorená pre tento členský štát

(rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, C367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 59; Falck

a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 82). Okrem toho

nijaké procesné ustanovenie konania o preskúmanie štátnej pomoci nepriznáva príjemcovi

pomoci osobitné postavanie medzi zúčastnenými stranami. V tejto súvislosti treba upresniť,

že konanie o preskúmanie štátnej pomoci nie je konaním „proti“ príjemcovi alebo

príjemcom pomoci, ktoré by znamenalo, že príjemca alebo príjemcovia by mohli mať také

široké práva, ako je samotné právo na obhajobu (rozsudok Falck a Acciaierie di

Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 83). Príjemca štátnej pomoci je

teda zbavený svojho majetku na základe výsledku konania, ktorého nie je

účastníkom a ktoré voči nemu nemá charakter spravodlivého procesu. Podľa navrhovateľa

preto „Konanie pred Komisiou vo vzťahu k príjemcovi štátnej pomoci nespĺňa garancie

spravodlivého procesu. Predmetom a účelom konania pred Komisiou nie je rozhodovať

o právach a povinnostiach príjemcu pomoci.“.

12c) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s právom príjemcu štátnej

pomoci na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s a 2,

a a s právom na účinný prostriedok nápravy podľa

dohovoru

Navrhovateľ na základe viacerých citovaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej

únie (napr. rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod

16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 103) tvrdí:

„... právo EÚ priznáva príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci možnosť úspešne sa brániť

proti nariadeniu povinnosti vrátiť štátnu pomoc napríklad (okrem iného) s poukazom

na ochranu legitímnych očakávaní. Fórum, kde takého námietky a argumenty prijímateľa

môžu v relevantnom konaní odznieť je (aj v zmysle vyššie uvedenej judikatúry) vnútroštátny

súd.“

umožňoval príjemcovi štátnej pomoci brániť sa proti jej vráteniu pred vnútroštátnymi

súdmi, čo už po jej plnej účinnosti nebude možné. Štát teda odňal príjemcovi štátnej pomoci

možnosť súdnej ochrany pred rozhodnutím Komisie. Možnosť napadnúť rozhodnutie

Komisie pred Všeobecným súdom v konaní o návrhu podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie má menší význam, lebo vzhľadom na § 26 zákona o štátnej pomoci bude

napriek konaniu pred Všeobecným súdom prebiehať exekúcia a príjemca štátnej pomoci

v ňom nebude môcť vznášať námietky tak, ako by bol mohol, keby bol už účastníkom

konania pred Komisiou.

12d) Namietaný nesúlad § 26 zákona o štátnej pomoci s princípom proporcionality

a ústavnosti podľa a

Navrhovateľ tvrdí, že cieľ § 26 zákona o štátnej pomoci „zefektívnenie mechanizmu

vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci“ je legitímny, ale prostriedky zvolené na jeho

dosiahnutie sú nelegitímne a neprípustné, pretože porušujú ústavu, dohovor i dodatkový

protokol. Zákonodarcom zvolené legislatívne riešenie nie je ani vhodné, ani nevyhnutné,

pretože porušuje ústavu a zákonodarcom sledovaný cieľ by bol dosiahnuteľný i miernejšími

prostriedkami. Navrhovateľ argumentuje proti právnemu názoru, že systém vymáhania

neoprávnenej štátnej pomoci vyplýva priamo z práva Európskej únie a že § 26 zákona

o štátnej pomoci implementuje právo Európskej únie. Podľa jeho mienky právo Európskej

únie počíta s vymáhaním neoprávnenej štátnej pomoci prostredníctvom postupov podľa

vnútroštátneho práva pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a účinnosti, ale nepredpokladá,

že rozhodnutia Komisie v týchto veciach sa stanú exekučnými titulmi. Takýmito titulmi sú

naopak rozhodnutia Komisie prijaté podľa čl. 299 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

v konaní, ktorého účastníkom však bol subjekt, voči ktorému môžu byť tieto rozhodnutia

vykonané. Rozhodnutie Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci navrhovateľ pokladá

za individuálny právny akt, a nie normatívny právny akt, z čoho podľa neho vyplýva, že sa

na takéto rozhodnutie nevzťahuje aplikačná prednosť vo vzťahu k vnútroštátnemu právu.

12e) Namietaný nesúlad zákona o štátnej pomoci s

Navrhovateľ, poukazujúc na viaceré rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa zásady

zákazu retroaktivity právnych predpisov, zdôrazňuje jej význam pre právnu istotu

a zaistenie dôvery v právo v demokratickom a právnom štáte a následne tvrdí: „Zákon

č. nadobudol platnosť dňom jeho publikovania v Zbierke zákonov

(7. 4. 2011), pričom účinnosť nadobudol dňa 1. 6. 2011. V dôsledku prechodných

ustanovení uvedených v budú mať napadnuté ustanovenia

spätnú účinnosť, a to k 1. 5. 2004, teda budú mať účinnosť spätne odo dňa vstupu

Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. odkedy právomoc rozhodovať o neoprávnenej

štátnej pomoci prešla na Komisiu.“ Ďalej vysvetľuje, že ustanovením § 30d zákona

o štátnej pomoci bude ex lege rozhodnutiu Komisie vydanému v dobe, keď nebolo

exekučným titulom, táto povaha následne priznaná a to i vtedy, keď súd koná o vymožení

neoprávnenej štátnej pomoci, alebo žalobu v tejto veci zamietol. Dôvod žaloby, a to

i neúspešnej sa ex lege stáva exekučným titulom. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej

pomoci tak vyjadruje retroaktivitu , pretože sa ním „... spätne

menia právne účinky rozhodnutí Komisie tak, že sa z rozhodnutia Komisie stáva exekučný

titul. Tieto právne účinky nastanú aj napriek tomu, že prijímateľ pomoci bol v súdnom spore

so štátnym orgánom úspešný...“. V dôsledku označeného ustanovenia rovnako stráca

význam pokračovanie v prípadných prebiehajúcich súdnych sporoch o vrátení štátnej

pomoci. Takáto právna úprava predstavuje prípad tzv. pravej retroaktivity a porušuje princíp

právnej istoty.

12f) Namietaný nesúlad zákona o štátnej pomoci s

Navrhovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn.

zo 7. novembra 1996), v ktorej sa okrem iného uvádza: „Národná rada Slovenskej

republiky je viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej

republiky ( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať

ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný . Ústavný súd

v konaní o súlade zákona s v záujme ochrany ústavnosti nemôže prihliadať iba

na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky

v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd

v takomto konaní je povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona, ale predovšetkým jeho

súlad so všetkými tými ustanoveniami , ktoré majú súvislosť so spoločenským

vzťahom, tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Tento princíp právneho štátu sa v tvorbe

zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými ustanoveniami , ktoré sú

vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom.“ Navrhovateľ

vyjadruje názor, podľa ktorého „Ak zákonodarca v zaviedol

spätnú účinnosť napadnutej právnej úpravy, teda najmä čo sa týka § 26 cit. zákona,

postupoval v rozpore s SR.“. Na základe dôvodovej správy a rozpravy

k napadnutým ustanoveniam zákona o štátnej pomoci dospieva k záveru, že zo strany

zákonodarcu neboli preukázané tak závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré by

opodstatňovali retroaktivitu a prelomenie právoplatných súdnych rozhodnutí týkajúcich sa

štátnej pomoci priamo zákonom.

13. Ďalšia časť návrhu obsahuje navrhovateľovu argumentáciu na podporu jeho

právneho názoru o nesúlade napadnutých ustanovení Exekučného poriadku

s , dohovorom a dodatkovým protokolom. S poukazom na viaceré

rozhodnutia ústavného súdu navrhovateľ zdôrazňuje, že „... exekučné konanie je

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, na jeho priebeh a ochranu práv jeho účastníkov sú

kladené požiadavky spravodlivého súdneho procesu a súdny exekútor v tomto

procese koná na základe poverenia v mene súdnej moci“.

13a) Namietaný nesúlad § 30 ods. 3 Exekučného poriadku v časti „to neplatí, ak ide

o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“

so základným právom na súdnu ochranu podľa , so zásadou nestrannosti

súdu podľa a dohovoru v spojení s a

ods. 1 a s dodatkového protokolu

Navrhovateľ, poukazujúc na § 3 a § 5 Exekučného poriadku, ako aj na viaceré

rozhodnutia ústavného súdu, tvrdí: „Z charakteristiky požiadaviek na priebeh a postavenie

exekútora v exekučnom konaní vyplýva, okrem iného, že súdny exekútor musí spĺňať

základné predpoklady týkajúce sa nestrannosti a nezávislosti, ako sú stanovené pre súdy

a sudcov.“ V uvedenom kontexte považuje navrhovateľ za protiústavné ustanovenie § 30

ods. 3 Exekučného poriadku ukladajúce súdnemu exekútorovi, ktorý sám vyhlásil svoju

zaujatosť alebo proti ktorému bola vznesená námietka zaujatosti, aby pokračoval v exekúcii

a vykonal aj úkony nezvratného charakteru. Takéto ustanovenie je podľa navrhovateľa aj

diskriminujúce, keďže zákonodarca namietanou úpravou § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

obmedzuje právo povinného na spravodlivý súdny proces, pokiaľ ide o výkon rozhodnutia

Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci, na rozdiel od analogických situácií (týkajúcich sa

núteného výkonu iných rozhodnutí orgánov Európskej únie alebo núteného výkonu iných

exekučných titulov), v ktorých právo príslušných povinných na spravodlivý súdny proces

neobmedzuje.

Ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku podľa navrhovateľa nezodpovedá ani

zásade proporcionality, pretože na dosiahnutie cieľa definovaného v dôvodovej správe nie

je potrebné ani nevyhnutné. Konanie o zaujatosti exekútora je rýchle. Podľa Exekučného

poriadku sa má rozhodnúť do 10 dní od predloženia veci exekučnému súdu. Naopak,

situáciu v neprospech exekúciou dotknutých osôb zostruje zákaz restitutio in integrum

a neprípustnosť obnovy konania v exekučnom konaní.

13b) Namietaný nesúlad § 41 ods. 4, § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie

vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 52

ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1

poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku

s , , , a , s

dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu

Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku

vylúčilo preskúmavanie zákonných predpokladov výkonu rozhodnutia súdom, ktorý ani

pred novelou Exekučného poriadku neposudzoval vecnú

správnosť exekučného titulu, ale len to, „1. či bol exekučný titul vydaný orgánom na to

príslušným, 2. či je formálne a materiálne vykonateľný, a 3. či sú navrhovaní oprávnený

a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu“. Odobranie tejto právomoci

súdu pokladá navrhovateľ za zásah do základných práv účastníkov konania a porušenie

princípov právneho štátu.

Vylúčenie určitých ustanovení týkajúcich sa odkladu exekúcie (§ 56 ods. 2 až 5

Exekučného poriadku) v exekučných konaniach týkajúcich sa vymáhania neoprávnenej

štátnej pomoci podľa § 41 ods. 4 Exekučného poriadku neznamená podľa navrhovateľa len

znemožnenie ochrany práv povinného, ale aj tretích osôb, ktoré môžu mať k veciam

zahrnutým do exekúcie rôzne práva vrátane práva vlastníckeho, a to kvôli nedostatku času

na rozhodnutie o prípadnom návrhu na vylúčenie veci z exekúcie.

Navrhovateľ zvlášť podrobne analyzuje vylúčenie odkladného účinku námietok proti

exekúcii a s ním spojené odstránenie 14-dňovej lehoty na dobrovoľné splnenie povinnosti,

ktorá pri iných exekúciách začína plynúť upovedomením o začatí exekúcie. Podľa jeho

názoru: „Napadnuté ustanovenia v znení

predpokladajú, že upovedomenie o začatí exekúcie bude povinnému doručené spoločne

s exekučným príkazom. Inými slovami, súdny exekútor je povinný spolu s upovedomením

o začatí exekúcie vydať aj exekučný príkaz, proti ktorému nie je prípustný žiadny opravný

prostriedok. Dôsledkom doručenia exekučného príkazu príslušnej osobe je samotná

realizácia exekúcie, ktorá môže byť bezprostredná (prikázanie pohľadávok) alebo exekučný

príkaz môže byť predpokladom pre realizáciu ďalších úkonov, ktorých dôsledkom bude

získanie peňažných prostriedkov z majetku povinného (napr. dražba). Inými slovami,

povinný sa po prvýkrát dozvie, že je proti nemu vedené exekučné konanie v momente, keď

(zjednodušene povedané) mu je odobratý majetok. Takýto stav je ústavne neudržateľný.“

Napadnutá úprava je podľa navrhovateľa diskriminujúca, lebo znevýhodňuje

povinného z jediného typu exekučného titulu, a navyše je v rozpore s princípom

proporcionality.

13c) Namietaný nesúlad § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku

s , , a

Sústredenie rozhodovania v exekučných veciach, kde je exekučným titulom

rozhodnutie Komisie o povinnosti štátu vymáhať protiprávnu štátnu pomoc na jedinom

zákonom určenom súde (Okresnom súde Malacky), podľa navrhovateľa vedie, v spojení

s rozvrhom práce tohto súdu, k 99 % pravdepodobnosti pridelenia veci konkrétnej

navrhovateľom označenej sudkyni. Keďže exekučným súdom nie je všeobecný súd

povinného, bude podľa navrhovateľa tento účastník exekučného konania diskriminovaný

voči povinným v iných exekučných konaniach a zároveň hlavne voči štátu (štátnemu

orgánu) ako oprávnenému v exekučnom konaní. Keďže zákonodarca rozumne, legitímnym

cieľom neodôvodnil odlišné zaobchádzanie s účastníkmi exekučného konania

v naznačených analogických situáciách, je podľa navrhovateľa napadnutá právna úprava

v rozpore s a s v spojení s a a

ods. 2 .

Navrhovateľ podaním označeným ako „Doplnenie právnej argumentácie

a predloženie listinných dôkazov“ doručeným ústavnému súdu 24. mája 2011 rozšíril

odôvodnenie svojho návrhu a predložil tieto listinné dôkazy:

1. list spoločnosti F. K., a. s.,

2. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2009,

3. účtovná závierka spoločnosti F. K., a. s.,

4. rozhodnutie Komisie o štátnej pomoci č. C 25/2005 (ex ) zo 7. júna 2006

poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spoločnosti F. K., a. s.

Tieto listinné dôkazy navrhovateľ údajne získal od spoločnosti F. K., a. s., ktorá

podľa právneho zástupcu navrhovateľa v súvislosti s ustanoveniami zákona o štátnej

pomoci a Exekučného poriadku, ktoré sú predmetom konania pred ústavným súdom, „...

uvádza, že je priamym a doposiaľ jediným adresátom napadnutých ustanovení“.

Doplnenie navrhovateľovej právnej argumentácie v rámci návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom sa týka údajnej protiústavnosti § 30d zákona o štátnej pomoci.

13d) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom generality

právnej normy podľa

Navrhovateľ tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci sa napriek zdanlivej

všeobecnosti týka jediného adresáta – spoločnosti F. K., a. s., K., a Národnej rade

Slovenskej republiky (ďalej aj „ národná rada“) bola táto skutočnosť pri jeho schvaľovaní

známa. Navrhovateľ opisuje priebeh neúspešného vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci

od F. i rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-507/08 z 22. decembra 2010, ktorým

bolo určené, že Slovenská republika tým, že nevykonala rozhodnutie Komisie č. C 25/2005

(ex NN 21/2005) zo 7. júna 2006, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 249 ods. 4

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 288 ods. 4 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie) a z čl. 2 uvedeného rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006.

Navrhovateľ cituje formulácie z tohto rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru preukazujú, že

právna úprava vytvárajúca právny rámec vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci bola

v Slovenskej republike pred prijatím napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci

a Exekučného poriadku náležitá a príčina, pre ktorú dosiaľ nedošlo k vymoženiu tejto

pomoci od F. v zmysle rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006, spočíva v tom, že príslušné

orgány Slovenskej republiky nevyužili efektívne možnosti, ktoré im vtedajšia právna úprava

vytvárajúca právny rámec vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci poskytovala.

Navrhovateľ v tejto súvislosti cituje body 61 a 64 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

C-507/08 z 22. decembra 2010: „Ako zdôraznil generálny advokát vo svojich návrhoch, zo

spisu i z ústnych pripomienok Slovenskej republiky prednesených na pojednávaní vyplýva,

že vnútroštátne orgány tohto členského štátu mali podľa vnútroštátneho práva k dispozícii

procesné prostriedky, ktorých dôsledné uplatnenie by umožnilo tomuto členskému štátu

vymoženie spornej pomoci. ... Slovenská republika nepredložila dostatočné dôkazy, na

základe ktorých by sa bolo možné domnievať, že v stanovenej lehote podnikla všetky kroky,

ktoré mohla vykonať, na získanie vrátenia spornej pomoci.“ Podľa navrhovateľa «... je

nepochybné, že zákon musí vždy rešpektovať princíp generality. Formulácia prechodného

ustanovenia v budí zdanie všeobecnosti tým, že sa vzťahuje

na „rozhodnutia Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci vydané do 31. mája 2011, ak

nebola „takáto neoprávnená pomoc úplne alebo čiastočne vymožená.“». V skutočnosti však

bolo toto ustanovenie prijaté a má byť aplikované na jediné rozhodnutie a jediný subjekt,

a to na rozhodnutie Komisie č. C 25/2005 (ex NN 21/2005) zo 7. júna 2006 vo veci F. a vo

vzťahu k samotnej F.. Navrhovateľ zdôrazňuje, že zákon nemôže riešiť individuálny prípad

a byť aktom aplikácie práva – individuálnym právnym aktom. Napadnutá úprava § 30d

v spojení s má vo vzťahu k F. povahu

individuálneho právneho aktu a predkladateľ napadnutej právnej úpravy sa tým nijako

netají, keď v návrhu na skrátené legislatívne konanie o návrhu zákona schváleného následne

ako výslovne uvádza: „návrh zákona, ktorého sa týka návrh na

skrátené legislatívne konanie má za cieľ dosiahnuť takú právnu úpravu, ktorá by

umožňovala okamžité vymáhanie pomoci nadväzne na rozsudok zo dňa 22. 12. 2010, ktorý

vyniesol Súdny dvor v Luxemburgu vo veci C 507/08 Európska komisia v. Slovenská

republika.“ Podľa navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom) „... je zrejmé, že samotné

vnútroštátne právo Slovenskej republiky obsahuje procesné prostriedky, ktorých uplatnenie

by umožnilo Slovenskej republike spornú pomoc vymôcť, ak by ich uplatňovanie bolo

dôsledné. Túto skutočnosť potvrdil Súdny dvor EÚ v rozsudku C-507/08. ... Prijatím

napadnutej právnej úpravy sa Slovenská republika iba snaží kompenzovať svoju

nedôslednosť pri vymáhaní štátnej pomoci v konkrétnom prípade F..“.

13e) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom právnej istoty,

zásadou zákazu retroaktivity a ochrany legálne nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1

Navrhovateľ zdôrazňuje, že štát získa napadnutou právnou úpravou exekučný titul

na pohľadávku, ktorú mu súdy právoplatne neprisúdili, aj napriek tomu, že bol v konaní

pred vnútroštátnymi súdmi neúspešný. Zákonom sa tak zasahuje do právneho stavu, ktorý

bol uzavretý právoplatným súdnym rozhodnutím voči konkrétnemu subjektu – F..

Takýto postup zákonodarcu porušuje dôveru v platné právo i legálne (právoplatným súdnym

rozhodnutím) nadobudnuté práva.

13f) Namietaný nesúlad § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom deľby moci

podľa , s princípom legality podľa ,

so základným právom na súdnu ochranu podľa a s právom na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Napadnutou právnou úpravou zákonodarca obišiel právoplatné súdne rozhodnutie

a nahradil ho vlastným rozhodnutím majúcim formu zákona. O veci patriacej podľa

do právomoci súdov tak rozhodla národná rada. Navrhovateľ v tejto súvislosti namieta:

„Pripustiť možnosť zákonodarcu zmeniť zákonom výsledok súdneho konania by znamenalo

definitívne opustenie princípu demokratického právneho štátu a princípu legality, z ktorých

deľba moci vyplýva resp. s ktorými sa prelína.“

Navrhovateľ vidí v napadnutých ustanoveniach aj odňatie konkrétnej veci (F.) súdom

bez toho, aby bol určený iný orgán, ktorý má o nej rozhodnúť: „... zákonodarca od súdu

vyžaduje, aby F. odoprel prístup k súdu bez toho, aby stanovil iný orgán, ktorému bude

môcť vec postúpiť na rozhodnutie. Ak by súd postupoval v súlade so zámerom zákonodarcu,

išlo by o porušenie princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) podľa čl.

46 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády

Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania

1. Ústavný súd si podľa 19. decembra 2011

vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý prijal

, ktorým boli do zákona o štátnej pomoci a do Exekučného

poriadku doplnené napadnuté ustanovenia. Ústavnému súdu bolo stanovisko

národnej rady doručené 17. februára 2012. Podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde bola k nemu pripojená dôvodová správa a záznam o diskusii na schôdzi

národnej rady. Keďže išlo o zákon, ktorý národná rada opätovne schválila po

vrátení prezidentom Slovenskej republiky v zmysle ,

bolo k stanovisku pripojené aj rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č.

957-2011-BA z 24. februára 2011 o vrátení zákona z 11. februára 2011, ktorým sa

mení a dopĺňa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

2. Národná rada vo svojom stanovisku zdôrazňuje cieľ napadnutých ustanovení,

ktorý v súlade s dôvodovou správou formuluje takto: „... reformovať

mechanizmus vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a to z dôvodu potreby

vytvorenia právneho prostredia na obnovenie trhového prostredia v prípade jeho

narušenia v dôsledku poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšenia stavu

verejných financií efektívnejším vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov

štátneho rozpočtu a potreby prevencie pred závažnými finančnými sankciami

hroziacimi Slovenskej republike v prípade neúspešného vymáhania neoprávnene

poskytnutej štátnej pomoci.“

3. Právnu úpravu vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci pred prijatím zákona

č. bežnou súdnou cestou hodnotí národná rada ako nevyhovujúcu

pre pomalosť a možnosť prieťahov v súdnom konaní. Následne zhŕňa obsah

a formuluje tento právny názor: „Nová kvalita právneho

prostredia po prijatí novely má aj svoj ústavný rozmer. Znenie doplnené novelou

konvenuje so znením ustanovenia , podľa ktorého právne

záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Na základe výkladu tohto ustanovenia

možno vyvodiť, že všetky zložky verejnej moci by mali rešpektovať tieto záväzné

akty a v prípade ich rozporu so slovenskými zákonmi by sa mali snažiť

o dosiahnutie ich kompatibility s právom Európskej únie.“ Národná rada vo

svojom stanovisku zároveň interpretuje ústavný základ vzťahu právnych

poriadkov Európskej únie a Slovenskej republiky uvádzajúc: „Právny rámec pre

rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z práva Európskej únie definuje čl. 144

ods. 1 zakotvujúci viazanosť súdov Zmluvou o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii, podľa ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“

4. Národná rada na základe relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

vysvetľuje zásady bezprostrednej použiteľnosti a aplikačnej prednosti primárneho

aj sekundárneho práva Európskej únie a právnu úpravu štátnej pomoci (jej

zákazu) v jeho rámci. Z rozsiahlej argumentácie je vzhľadom na predmet konania

pred ústavným súdom zvlášť významná veta: „Členské štáty si môžu zvoliť

akékoľvek prostriedky, ktorými vykonávajú rozhodnutia o vymáhaní,

s podmienkou, aby viedli k účinnému a okamžitému vykonaniu rozhodnutia

Komisie, teda aby priniesli konkrétny výsledok, vymoženie dlžných súm (C-415/03

Komisia v. Grécko-Olympic Airways), pričom nestačí podniknutie všetkých

možných krokov členským štátom, ak nevedú k výsledku (C-232/05 Komisia

v. Francúzsko-Scott).“

5. Národná rada tvrdí, že práva príjemcu neoprávnenej štátnej pomoci na súdnu

a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces sú garantované právom

Európskej únie, a to v rámci systému orgánov Európskej únie. Príjemca štátnej

pomoci síce nie je účastníkom konania pred Komisiou, ale môže ako

zainteresovaná strana predložiť svoje pripomienky ku skutočnostiam, ktoré sú

predmetom formálneho zisťovania vo veci štátnej pomoci, a na požiadanie mu

bude rozhodnutie Komisie doručené. Rozhodnutie Komisie môže pred

Všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie napadnúť nielen členský štát, ale aj príjemca štátnej pomoci,

pretože toto rozhodnutie sa ho priamo týka. Žaloba podľa čl. 263 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie síce sama osebe nemá odkladný účinok, ale príjemca

štátnej pomoci môže požiadať o odklad vykonania rozhodnutia o vymáhaní (čl.

278 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Rozhodnutie Všeobecného súdu je na

základe odvolania preskúmateľné Súdnym dvorom. V tejto súvislosti národná

rada taktiež uvádza: „V prípade, keď príjemca pomoci napadne vykonanie

rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto

rozhodnutie o vymáhaní je protiprávne, národný súd musí v súlade s článkom 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie (C-346/03 Atzeni a i.) požiadať súdny dvor

o prejudiciálne konanie o platnosti takéhoto rozhodnutia.“

6. Na základe uvedenej argumentácie národná rada ako účastník konania pred

ústavný súdom vo svojom stanovisku navrhla, „... aby ústavný súd Slovenskej

republiky návrhu v celom rozsahu nevyhovel“.

7. Predsedníčka ústavného súdu si podľa

vyžiadala stanovisko vlády Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“ alebo „vedľajší účastník

konania“), ako vedľajšieho účastníka konania (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Stanovisko vedľajšieho účastníka konania bolo ústavnému súdu doručené

15. februára 2012. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, najprv stručne zhrnula návrh na začatie

konania a zaujala k nemu všeobecné stanovisko, v rámci ktorého zdôraznila účel

zákona č. 102/211 Z. z. a zásadu aplikačnej prednosti práva Európskej únie pred

právnymi poriadkami členských štátov. V krátkosti opísala úpravu štátnej pomoci

a vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v práve Európskej únie. Túto časť

svojho stanoviska uzatvára takto: „Novelu zákona o štátnej pomoci a s tým

súvisiacu novelu Exekučného poriadku možno preto považovať za súladnú

s , ktorá v žiadnom prípade neznižuje úroveň

právneho štátu. Nevstupuje do žiadnych existujúcich práv a povinností, ale

výlučne premieta do právneho poriadku Slovenskej republiky zásadu vyplývajúcu

z práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, že

neoprávnená štátna pomoc musí byť vymožená okamžite a účinne. To znamená,

že prijatím dochádza len k zrýchleniu vymáhacej

procedúry pri neoprávnenej štátnej pomoci a k praktickému aplikačnému

premietnutiu zásady prednosti práva Európskej únie, zakotvenej aj v čl. 7 ods. 2

. Slovenská republika je povinná podľa rozhodnutia

Komisie prijať všetky opatrenia potrebné na vymáhanie neoprávnenej štátnej

pomoci od príjemcu.“ V ďalšej časti stanoviska sa vláda vyjadrila k podstatným

častiam argumentácie uvedenej v návrhu.

8. K namietanému nesúladu § 26 ods. 2 až 7 zákona o štátnej pomoci s princípom

právneho štátu a princípom deľby moci podľa v spojení s čl.

142 ods. 1

V časti stanoviska týkajúcej sa namietaného nesúladu § 26 ods. 2 až 7 zákona

o štátnej pomoci s ústavným princípom právneho štátu a ústavným princípom deľby moci

argumentuje vláda zásadou aplikačnej prednosti práva Európskej únie. Uvádza,

že pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci sa „... uplatnia vnútroštátne právne postupy,

ale iba za podmienky, že umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.

Pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci ide o záväzok spočívajúci v dosiahnutí

výsledku ... Ak vnútroštátne predpisy bránia okamžitému a účinnému vymoženiu

neoprávnenej štátnej pomoci, vnútroštátne orgány členského štátu, ktorý má zabezpečiť

vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci, sú povinné zabezpečiť plný účinok právnych

predpisov Európskej únie s tým, že z vlastnej iniciatívy neuplatnia akékoľvek odporujúce

ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bránia okamžitému vymoženiu neoprávnenej

štátnej pomoci.“. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku

majú zabrániť, aby orgány Slovenskej republiky uplatnili priamo právo Európskej únie na

úkor práva Slovenskej republiky, a tak sa „... nedostali do nekonformného postavenia vo

vzťahu k ...“. Jej cieľom je zrýchliť vymáhanie neoprávnenej štátnej

pomoci, a to aj vylúčením odkladných účinkov inak plne zachovaných opravných

prostriedkov v exekučnom konaní. K argumentácii navrhovateľa, že sa zákonodarca ústavne

súladným spôsobom nevysporiadal so situáciami poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci

formou zmluvy, ktorá bola aj plne realizovaná, vláda uviedla, že vymáhanie neoprávnenej

štátnej pomoci sa takej zmluvy netýka, pretože sa realizuje v rámci nového právneho

vzťahu.

9. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s právom vlastniť majetok

podľa , 4 a 5 a dodatkového protokolu v spojení

s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl.

48 ods. 1 a s dohovoru

Vo vyjadrení k tejto časti návrhu vláda zdôrazňuje, že na poskytnutie štátnej pomoci

z verejných zdrojov nie je právny nárok a podľa Súdneho dvora Európskej únie sa jej

príjemca v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi nemôže dovolávať svojich legitímnych

očakávaní, lebo pri náležitej starostlivosti mohol vedieť o neoprávnenosti štátnej pomoci,

ktorá mu bola poskytnutá. Zároveň má možnosť zapojiť sa do konania pred Komisiou a tam

uplatniť svoje práva i napadnúť rozhodnutie Komisie pred Súdnym dvorom Európskej únie

(pred Všeobecným súdom v prvom stupni a potom prípadne aj pred Súdnym dvorom).

Vláda argumentuje, že „Pre vnútroštátne orgány je rozhodnutie Komisie prameňom práva

s prednosťou pred vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorému musia zaručiť plný účinok.

Podľa majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu

nepožíva. Neoprávnená štátna pomoc je štátnou pomocou, ktorú poskytovateľ poskytol

príjemcovi v rozpore s čl. 107 a čl. 108 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré majú priamy

účinok.“.

10. Vláda následne vysvetľuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa

niektorých aspektov problematiky štátnej pomoci. Poukazujúc na právo

Európskej únie a nález ústavného súdu č. k. -94 zo 6. apríla 2011

argumentuje: „Skutočnosť, že subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, nie

je účastníkom konania vedeného Komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť

sa na Všeobecný súd Európskej únie a požadovať preskúmanie rozhodnutia

Komisie.“ V tomto kontexte vláda tvrdí, že napadnutú novelu

zákona o štátnej pomoci priznávajúcu rozhodnutiu Komisie právny status

exekučného titulu, ktorý nie je oprávnený preskúmať žiadny orgán členského

štátu, nemožno považovať za nesúladnú s navrhovateľom označenými článkami

, dohovoru a dodatkového protokolu.

11. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s právom príjemcu

pomoci na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1, a a s právom na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

Proti tvrdeniu navrhovateľa o uvedenom nesúlade argumentuje vedľajší účastník

konania možnosťou súdnej ochrany poskytovanou príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci

Súdnym dvorom Európskej únie, ktorú akceptoval ústavný súd v náleze

č. k. -94 zo 6. apríla 2011.

12. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi

proporcionality a ústavnosti podľa a

Argumentácia vedľajšieho účastníka konania oponujúca navrhovateľom tvrdenému

nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s princípmi proporcionality a ústavnosti vychádza

z právneho názoru, že „... rozhodnutie Komisie, ktoré je adresované štátu nemôže byť

individuálnym aktom zaväzujúcim výlučne štát, ale je zo svojej podstaty verejným aktom,

ktorý zaväzuje všetky subjekty, ktorých sa týka“. Vláda tento názor opiera hlavne o možnosť

prijímateľa neoprávnenej štátnej pomoci napadnúť rozhodnutie Komisie, ktoré sa ho priamo

týka, pred Všeobecným súdom, hoci príjemca nebol účastníkom konania pred Komisiou.

Vyvodzuje z neho nemožnosť rozporu novely zákona o štátnej pomoci s vzhľadom

na .

13. Požiadavka vhodnosti právnych prostriedkov zvolených na dosiahnutie

legitímneho cieľa je podľa jej názoru taktiež splnená. Doterajšia právna úprava

totiž neumožňovala dostatočne rýchle vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci,

čo dokumentuje jediný prípad jej vymáhania v Slovenskej republike. Zo

záväznosti rozhodnutí Komisie a Súdneho dvora Európskej únie vláda vyvodzuje,

že právnu úpravu, ktorou „... zákonodarca vybral vhodnejší

prostriedok na najrýchlejšie zabezpečenie okamžitého vykonania rozhodnutia

Európskej komisie“, nemožno považovať za neprimeraný, a teda za ústavne

nekonformný „zásah do základných práv a slobôd príjemcu“.

14. Vláda opätovne zdôrazňuje, že rozhodnutie Komisie adresované členskému štátu

nie je individuálnym právnym aktom, ale súčasťou právneho poriadku. V tejto

súvislosti uvádza: „Právo Európskej únie pozná aj rozhodnutia Komisie, ktoré sú

priamo vykonateľné. V týchto prípadoch ide o individuálne právne akty

zaväzujúce individuálne fyzické osoby alebo právnické osoby (iné ako štát)

a takéto rozhodnutia sú priamo vykonateľné podľa čl. 290 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie. Je teda evidentné, že rozhodnutia Komisie

smerujúce voči členským štátom nemôžu byť individuálnym právnym aktom a sú

záväzné voči všetkým subjektom členských štátov, ktorých sa

rozhodnutie môže týkať.“

15. Podľa názoru vlády z toho, že právna úprava Európskej únie a rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie rešpektujú základné práva a slobody, vyplýva, že

„Keďže rozhodovanie o právach a povinnostiach v oblasti rozhodovania

o neoprávnenej štátnej pomoci patrí do právomoci orgánov Európskej únie,

nemôže spôsobiť vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu porušenie

základných práv a slobôd iba tým, že takéto rozhodnutie Európskej komisie

umožní urýchlene vykonať.“.

16. Túto časť argumentácie vedľajší účastník konania uzatvára tým, že doterajšia

právna úprava vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci súdnou cestou

poznačenou prieťahmi v konaní bola nahradená úpravou umožňujúcou okamžité

a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Ďalej pripomína, že ak by exekútor pri

vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci porušil práva povinného a spôsobil mu

škodu, tak nápravu umožňuje

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

17. K namietanému nesúladu § 30d zákona o štátnej pomoci s princípom generality

právnej normy, s princípom právnej istoty, princípom zákazu

retroaktivity, princípom ochrany legálne nadobudnutých práv a s princípom deľby

moci podľa , s princípom legality podľa

, so základným právom na súdnu ochranu podľa a s právom

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pokiaľ ide o túto časť návrhu, vláda argumentuje tým, že napadnuté ustanovenia sa

nedotkli hmotnoprávnych práv a povinností príjemcov a poskytovateľov neoprávnenej

štátnej pomoci. Vedľajší účastník konania tvrdí: „Navrhované právne riešenie prechodných

ustanovení nemôže narušiť princíp právnej istoty ani princíp rovnosti, pretože všetky

subjekty, ktorým sa poskytla štátna pomoc, ktorá bola podľa právoplatného rozhodnutia

Komisie neoprávnená, musia vedieť, že pomoc bola neoprávnená a že pomoc musia vrátiť.

Táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 v spojení s § 26

zákona o štátnej pomoci tak v platnom znení, ako aj v znení pred novelou zákona o štátnej

pomoci.“

18. Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci sa nemôže dotknúť nadobudnutých

práv príjemcov štátnej pomoci, lebo rozhodovanie vo veciach neoprávnenosti

štátnej pomoci patrí do právomoci orgánov Európskej únie, a nie Slovenskej

republiky a toto ustanovenie je ex definitione záväzné len pre orgány Slovenskej

republiky, poskytovateľov a príjemcov neoprávnenej štátnej pomoci. Z

uvedených dôvodov nemožno uvedené ustanovenie § 30d považovať za

neprípustný (retroaktívny) zásah do práv a povinností dotknutých subjektov,

a teda ho nemožno ani považovať za nesúladné s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2

.

19. Vedľajší účastník tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci nenarúša princíp

generality právnych noriem obsiahnutý v koncepcii právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 , lebo síce v momente jeho prijatia existoval jediný prípad (F.), na

ktorý sa vzťahoval, ale upravuje i situácie, ktoré dosiaľ

nenastali, a je určený neurčitej množine adresátov. Zmena vymáhacej procedúry

akejkoľvek povinnosti musí obsahovať aj určenie ako dokončiť prebiehajúce

(vymáhacie) konania. Vláda dopĺňa: „Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ

vymáhaniu neoprávnenej štátnej pomoci dokonca nemôžu brániť ani prípadné

právoplatné vnútroštátne rozhodnutia so silou rozhodnutej veci (pozri napr.

rozsudok z 18. júla 2007 vo veci C-119/05 Lucchini, bod 63).“

20. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Exekučného poriadku

Pokiaľ ide o túto časť návrhu, vedľajší účastník stručne argumentuje odkazom

na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej aj odkladný účinok opravných

prostriedkov predstavuje prekážku účinného a okamžitého vykonania rozhodnutia Komisie

a ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré takému výkonu bránia, sa nemajú

aplikovať.

21. Vedľajší účastník konania zahrnul do svojho stanoviska aj prehľad kauzy F.,

ktorá je dosiaľ jediným prípadom neoprávnenej štátnej pomoci v Slovenskej

republike. Vláda svoje stanovisko uzatvára týmto návrhom: „Na základe vyššie

uvedeného Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu

skupiny poslancov Národnej rady SR na začatie konania nevyhovel, keďže

napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku

vychádzajú zo zásad vyplývajúcich zo súvisiacej ustálenej judikatúry Súdneho

dvora EÚ s cieľom účinne zabezpečiť plnenie povinností Slovenskej republiky

vyplývajúcich z práva EÚ vrátane príslušných rozhodnutí Komisie.“

22. Ústavnému súdu bolo 22. novembra 2011 doručené „Stanovisko spoločnosti F.

K., a. s., k prebiehajúcemu konaniu“, ktorá však nie je účastníkom ani vedľajším

účastníkom konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

, a preto sa ním v tomto konaní nemožno zaoberať. Dňa 2. decembra 2011

bola ústavnému súdu doručená kópia listu spoločnosti F. adresovaného právnemu

zástupcovi navrhovateľa, ktorú tento zaslal ústavnému súdu.

Z. z. je v ňom nazvaný „Lex F.“ a F. tvrdí, že je namierený hlavne proti nej.

Informuje o krokoch, ktoré smerovali k okamžitej exekúcii voči nej.

23. Navrhovateľ, národná rada ako účastník konania a ani vláda ako vedľajší účastník

konania v danom prípade netrvali na ústnom pojednávaní, a preto ústavný súd

podľa s ich súhlasom upustil od ústneho

pojednávania, lebo aj vzhľadom na charakter konania o súlade právnych

predpisov dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

24.

III.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov a medzinárodných zmlúv

Ústavný súd v tomto konaní vychádzal najmä z nasledujúcich ustanovení

vnútroštátnych právnych predpisov a medzinárodných zmlúv:

Čl. 1

1. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

2. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,

medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Čl. 2

1. Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal

niečo, čo zákon neukladá.

Čl. 7

2. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná

a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy

preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne

záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

5. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré

priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú

prednosť pred zákonmi.

Čl. 12

1. Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

2. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým, bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej

skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Čl. 13

1. Povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Čl. 20

1. Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom

ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

4. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú

náhradu.

5. Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok

nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného

poriadku, mravnosti alebo práva a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Čl. 46

1. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

2. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Čl. 47

2. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi

alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených

zákonom.

3. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Čl. 48

1. Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Čl. 124

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Čl. 125

1. Ústavný súd rozhoduje o súlade

a) zákonov s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami,

s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Čl. 141

1. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Čl. 142

1. Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach, súdy preskúmavajú aj

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení

alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 6

Právo na spravodlivé súdne konanie

1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine,

z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť

môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom

na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Čl. 13

Právo na účinný prostriedok nápravy

Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo

na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie

spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 1

Ochrana majetku

Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečili platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie

Čl. 107

(bývalý článok 87 ZES)

1. Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo

akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo

hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov

alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ

ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

2. S vnútorným trhom je zlučiteľná:

a) pomoc sociálnej povahy poskytovaná jednotlivým spotrebiteľom za predpokladu,

že sa poskytuje bez diskriminácie vo vzťahu k pôvodu výrobkov;

b) pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo

mimoriadnymi udalosťami;

c) pomoc poskytovaná hospodárstvu určitých oblastí Spolkovej republiky Nemecko

v dôsledku rozdelenia Nemecka, v rozsahu potrebnom na vyrovnanie

hospodárskych nevýhod spôsobených týmto rozdelením. Päť rokov

po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy môže Rada na návrh Komisie prijať

rozhodnutie, ktorým sa zruší toto písmeno.

3. Za zlučiteľnú s vnútorným trhom možno považovať:

a) pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou

úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou, ako aj na podporu

regiónov uvedených v článku 349, pričom sa zohľadní ich štrukturálna,

hospodárska a sociálna situácia;

b) pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho

záujmu alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského

štátu;

c) pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych

oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky

obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom;

d) pomoc na podporu kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva, ak takáto pomoc

neovplyvňuje podmienky obchodovania a hospodárskej súťaže v Únii v rozsahu,

ktorý odporuje spoločným záujmom;

e) iné druhy pomoci, ako ich vymedzia rozhodnutia Rady prijaté na návrh Komisie.

Čl. 108

(bývalý článok 88 ZES)

1. Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci

poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje

postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.

2. Ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc

poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom

podľa článku 107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že

príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.

Ak sa daný štát nepodriadi tomuto rozhodnutiu v stanovenej lehote, Komisia alebo

iný dotknutý štát môže, odhliadnuc od ustanovení článkov 258 a 259, predložiť vec

priamo Súdnemu dvoru Európskej únie.

Na žiadosť členského štátu môže Rada jednomyseľne rozhodnúť, že pomoc, ktorú

štát poskytuje alebo zamýšľa poskytnúť, sa ako výnimka z ustanovení článku 107

alebo nariadení uvedených v článku 109 považuje za zlučiteľnú, a to za predpokladu,

že takéto rozhodnutie odôvodňujú výnimočné okolnosti. Ak v súvislosti s touto

pomocou Komisia už začala konať, ako je uvedené v prvom pododseku tohto odseku,

podaním žiadosti Rade sa toto konanie zastavuje až do vyjadrenia Rady.

Ak sa Rada do troch mesiacov od podania tejto žiadosti nevyjadrí, o veci rozhodne

Komisia.

3. Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti

s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky.

Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný s vnútorným trhom podľa článku 107,

začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia,

pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.

4. Komisia môže prijať nariadenia týkajúce sa kategórií štátnej pomoci, o ktorej Rada

podľa článku 109 rozhodla, že môže byť oslobodená od povinnosti informovať

uvedenej v odseku 3 tohto článku.

Čl. 109

(pôvodný článok 89 ZES)

Na návrh Komisie po porade s Európskom parlamentom môže Rada vydať

akékoľvek nariadenia potrebné na uplatnenie článkov 107 a 108 a najmä môže stanoviť

podmienky uplatnenia článku 108 ods. 3, ako aj uviesť druhy pomoci, ktoré sú vyňaté

z tohto postupu.

Čl. 263

Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady,

Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava

aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky

vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo

agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi,

Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci,

porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho

pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok

o žalobách podaných Dvorom audítorov, Európskou centrálnou bankou a Výborom

regiónov na ochranu ich výhradných práv.

Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených

v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej

priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú

a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

Právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť

osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými

osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú

právne účinky voči nim.

Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia

daného opatrenia alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď

sa o ňom žalobca dozvedel.

Čl. 267

(pôvodný článok 234 ZES)

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré

sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského

štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

Čl. 278

(pôvodný článok 242 ZES)

Žaloby podané na Súdny dvor Európskej únie nemajú odkladný účinok. Avšak

ak Súdny dvor Európskej únie usúdi, že si to okolnosti vyžadujú, môže nariadiť odklad

výkonu napadnutého aktu.

Čl. 299

(pôvodný článok 256 ZES)

Právne akty Rady, Komisie alebo Európskej centrálnej banky, ktoré ukladajú

peňažný záväzok osobám iným než sú štáty, sú vykonateľné.

Výkon rozhodnutia sa riadi predpismi občianskeho práva procesného štátu,

na výsostnom území ktorého sa vykonáva. Doložku vykonateľnosti pripojí k rozhodnutiu

len formálnym overením pravosti titulu vnútroštátny orgán, ktorého tým poverí vláda

príslušného členského štátu a vyrozumie o tom Komisiu a Súdny dvor Európskej únie.

Ak sú na žiadosť oprávnenej strany splnené tieto formálne náležitosti, strana môže

o výkon rozhodnutia v súlade s vnútroštátnym právom požiadať priamo príslušný orgán.

Výkon rozhodnutia možno zastaviť len rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie.

Sťažnosti na protiprávny spôsob výkonu rozhodnutia však podliehajú právomoci

vnútroštátnych súdov príslušnej krajiny.

IV.

Predmet konania a východiská rozhodnutia ústavného súdu

1. Predmetom konania pred ústavným súdom je súlad napadnutých ustanovení

zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku s ustanoveniami ,

dohovoru a dodatkového protokolu uvedených v návrhu na začatie konania a v

jeho doplnení. Napadnuté ustanovenia sa stali súčasťou zákona o štátnej pomoci a

Exekučného poriadku na základe ich novelizácie vykonanej

Z. z. Pri skúmaní ich účelu a zmyslu preto ústavný súd využil dôvodovú správu

k návrhu a záznam z rozpravy

národnej rady týkajúcej sa jeho prerokovania.

2. Podľa dôvodovej správy k návrhu a rozpravy v pléne

národnej rady je účelom napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a

Exekučného poriadku plnenie povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z

práva Európskej únie vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V texte

dôvodovej správy sa v tejto súvislosti uvádza: „V súčasnosti sa javí potrebným

reformovať mechanizmus vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a to z dôvodu

zrýchleného obnovenia trhového prostredia narušeného v dôsledku poskytnutia

neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšenia stavu verejných financií efektívnejším

vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov štátneho rozpočtu a

predídenia závažným finančným sankciám hroziacim SR v prípade nevymoženia

neoprávnenej štátnej pomoci.“

3. Problematika štátnej pomoci je upravená v primárnom práve Európskej únie

v čl. 107 až čl. 109 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pôvodne išlo o čl. 87 až

čl. 89 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Článok 107 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie ustanovuje, že pomoc poskytovaná členským štátom

alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku

súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých

podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným

trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Následne tento článok

ustanovuje prípady, v ktorých je poskytnutá pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom

alebo ju za takú možno považovať. Článok 108 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie ustanovuje právny základ pre kontrolu poskytnutej štátnej pomoci a jej

zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Okrem iného sa v ňom uvádza: „Ak Komisia po

výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá

štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku

107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát

túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.“ V rámci

sekundárneho práva Európskej únie ustanovuje základné pravidlá vymáhania

neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22.

marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie čl. 93 Zmluvy o ES

v platnom znení [ďalej len „nariadenie Rady (ES) č. 659/1999“]. Ďalšie

vykonávacie ustanovenia upravuje nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21.

apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce

podrobné pravidlá na uplatňovanie čl. 93 Zmluvy o ES v platnom znení [ďalej len

„nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004“]. V čl. 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES)

č. 659/1999 sa ustanovuje povinnosť Komisie nariadiť vymáhanie neoprávnene

poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci a povinnosť členského štátu podniknúť všetky

potrebné opatrenia, aby vymohol neoprávnene poskytnutú pomoc, ak sa zistí, že

je nezlučiteľná s právom Európskej únie. V čl. 14 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č.

659/1999 sa ustanovuje, že pomoc sa má vymáhať vrátane úroku od dátumu, od

ktorého mal príjemca neoprávnene poskytnutú pomoc k dispozícii, až do dátumu

jej účinného vymoženia. V čl. 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 sa

ustanovuje: „vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi

podľa vnútroštátneho práva príslušného členského štátu za predpokladu, že

umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.“

4. Referenčným rámcom rozhodovania ústavného súdu v konaní o súlade právnych

predpisov v zmysle je samotná a ďalšie

ústavné zákony a medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Ústavný

súd už v náleze sp. zn. z 31. januára 2001 uviedol, že súdy v

Slovenskej republike pôsobia na základe a zákonov, čiže na základe

právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na

základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie

tento právny poriadok zvlášť umožňuje. Uvedený princíp sa vzťahuje aj

na ústavný súd. Zároveň je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný návrhom na začatie konania, s jedinou výnimkou podľa § 40 zákona

o ústavnom súde. Znamená to, že ústavný súd môže v konaní o súlade právnych

predpisov skúmať súlad napadnutých ustanovení zákona iba s tými ustanoveniami

, ústavných zákonov alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré sú

v návrhu na začatie konania uvedené.

5. Napadnuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku slúžia

plneniu povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie, z

čoho vyplýva nepochybná legitimita ich účelu, ktorá napokon nie je ani medzi

účastníkmi konania sporná. Prostriedky zvolené zákonodarcom na dosiahnutie

legitímneho účelu napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a

Exekučného poriadku však musia byť v súlade s a medzinárodnými

zmluvami podľa a c ods. 1 .

6. Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojálnej

spolupráce) v spojení s a , ako aj s ohľadom na

ustanovenie musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej

pomoci a Exekučného poriadku zároveň rešpektovať relevantnú právnu úpravu

práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je interpretovaná

a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.

7. Právomoc týkajúca sa regulácie štátnej pomoci je rozdelená medzi Európsku úniu

a jej členské štáty v tom zmysle, že rozhodovanie o sporných prípadoch štátnej

pomoci z hľadiska jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom patrí do výlučnej

právomoci európskych orgánov, a to predovšetkým Komisie. V prípade

negatívneho rozhodnutia Komisie nariaďujúceho vymáhanie neoprávnene

poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci je za vymoženie tejto pomoci zodpovedný

členský štát.

8. Rozhodnutia Komisie sú vo svojej celistvosti záväzné pre tých, ktorým sú určené.

Členský štát, ktorému je adresované rozhodnutie Komisie zaväzujúce ho vymáhať

protiprávnu pomoc, je povinný prijať všetky vhodné opatrenia na vykonanie tohto

rozhodnutia (napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 2002,

Komisia/Nemecko, C-209/00, Zb. s. I-11695, bod 31; z 26. júna 2003,

Komisia/Španielsko, C-404/00, Zb. s. I-6695, bod 21) a musí pristúpiť k

účinnému vymáhaniu dlžných súm (napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. mája

2005, Komisia/Grécko, C-415/03, Zb. s. I-3875, bod 44, ako aj z 5.

októbra 2006, Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071, body 41 a 42).

9. Členské štáty si môžu v súlade so svojím vnútroštátnym právom slobodne zvoliť

prostriedky, ktorými vykonávajú rozhodnutia o vymáhaní. Uplatnenie

vnútroštátnych postupov je však v zmysle čl. 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č.

659/1999 podriadené podmienke, že tieto postupy umožňujú okamžité a účinné

vykonanie rozhodnutia Komisie, pričom táto podmienka vyjadruje požiadavky

judikatúrou uznanej zásady efektivity (napr. rozsudky Súdneho dvora z 2.

februára 1989, Komisia/Nemecko, C-94/87, Zb. s. 175, bod 12; z 20. marca

1997, Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 24).

10. Ustanovenia vnútroštátneho práva sa majú uplatňovať takým spôsobom,

aby sa vymoženie požadované právom Európskej únie nestalo prakticky

nemožným (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-142/87, Belgicko proti Komisii,

Zb. s. I-959, bod 61; rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990 vo veci C-

5/89, Komisia proti Nemecku, Zb. s. I-3437, bod 12). Záujmy Európskej únie

musia byť v plnej miere zohľadnené najmä pri uplatňovaní ustanovení, ktoré

požadujú zváženie viacerých rozdielnych záujmov pred odvolaním chybného

správneho rozhodnutia (k tomu pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 2.

februára 1989, Komisia/Nemecko, 94/87, Zb. s. 175, bod 12; z 20. marca 1997,

Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 24).

11. V prípade ťažkostí s výkonom musia Komisia a členský štát podľa pravidla

ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Európskej únie recipročné povinnosti

lojálnej spolupráce, ktoré vychádzajú najmä z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej

únii, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonať tieto ťažkosti pri úplnom

rešpektovaní ustanovení Zmluvy o fungovaní Európskej únie a najmä ustanovení

o štátnej pomoci (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010,

Komisia/Slovensko, C-507/08, Zb. s. I-13489, bod 44).

12. Podľa čl. 14 ods. 1 druhej vety nariadenia Rady (ES) č. 659/1999: „Komisia

nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou

zásadou práva spoločenstva.“

13. Hoci komunitárny právny poriadok nevylučuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá

ustanovuje, že v súvislosti s vymáhaním sa majú dodržiavať princípy ochrany

legitímnych očakávaní a právnej istoty (keďže ide o uznané všeobecné zásady

práva Európskej únie), judikatúra Súdneho dvora Európskej únie stabilne

konštatuje, že z hľadiska mandatórnej povahy Komisiou vykonávanej kontroly

štátnej pomoci podnikatelia, ktorým bola udelená pomoc, nesmú v zásade požívať

legitímne očakávanie, že pomoc je zákonná, pokiaľ nebola poskytnutá v súlade s

postupom upraveným v práve Európskej únie. Starostlivý obchodník by za

normálnych okolností mal byť schopný určiť, či uvedený postup bol splnený (k

tomu pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990 vo veci C-5/89,

Komisia proti Nemecku, Zb. s. I-3437, body 13 a 14; rozsudok Súdneho dvora zo

14. januára 1997, vo veci C-169/95, Španielsko proti Komisii, Zb. s. I-

00135, bod 51).

14. Ochrana legitímnych očakávaní a právnej istoty sa teda uplatňuje vo vzťahu

k postupu orgánov Európskej únie, ak svojím postupom vytvorili situáciu

spôsobilú vyvolať legitímnu dôveru (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24.

novembra 1987, vo veci C-223/85, RSV/Komisia, [1987] Zb. s. 4617).

15. V prípade nevykonania negatívneho rozhodnutia Komisie ukladajúceho

povinnosť vymáhať neoprávnenú štátnu pomoc v lehote ustanovenej v

rozhodnutí, ktorého nevykonanie sa namieta, alebo prípadne v lehote určenej

Komisiou dodatočne (v tomto zmysle napr. rozsudky Súdneho dvora z 3. júla

2001, Komisia/Belgicko, C-378/98, Zb. s. I 5107, bod 26; z 2. júla 2002,

Komisia/Španielsko, C-499/99, Zb. s. I-6031, bod 28; z 5. októbra

2006, vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071, body 32 až 34)

sa členský štát na svoju obranu v rámci konania o nesplnení povinnosti začatého

Komisiou môže odvolávať na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť

riadneho výkonu rozhodnutia o vymáhaní (napr. rozsudky Súdneho dvora z 13.

novembra 2008, Komisia/Francúzsko, C-214/07, Zb. s. I-8357, body 43 a 44; z

22. decembra 2010, Komisia/Slovensko, C-507/08, Zb. s. I-13489, bod 43).

16. V kontexte uvedených limitov ústavný súd skúmal, či sa napádané ustanovenia

zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku, ktoré zjednodušujú procesné

postupy slúžiace na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci a obmedzujú

procesné práva subjektov, ktoré môžu byť vymáhaním dotknuté, nedostávajú do

nesúladu s princípmi právneho štátu a ďalšími ústavnými normami označenými

zo strany navrhovateľa a či nevybočujú z medzí ústavno-konformnej rovnováhy

medzi zákonodarcom sledovaným cieľom spočívajúcim v plnení

povinností Slovenskej republiky vyplývajúcich z práva Európskej únie v oblasti

vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci a ústavnou požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd.

17. V tomto rámci ústavný súd skúmal, či jednotlivé navrhovateľom napádané

ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku obsahujú právne

normy spôsobilé obmedziť niektoré zo základných práv alebo slobôd zaručených

v ustanoveniach , dohovoru a dodatkového protokolu uvedených v návrhu.

V prípade takého obmedzujúceho charakteru bolo potrebné posúdiť, či

k obmedzeniu základných práv alebo slobôd nedochádza ústavné neprípustným

spôsobom, teda či zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi

požiadavkou verejného záujmu vytvoriť procesný postup umožňujúci okamžité a

účinné vykonanie rozhodnutia Komisie o vymáhaní štátnej pomoci zodpovedajúci

atribútom vyplývajúcim z práva Európskej únie (pozri časť IV body 6 až 15)

a požiadavkou ochrany základných práv a slobôd (princíp proporcionality).

18. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach. Prvou

je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Jej výsledkom má byť odpoveď

na otázku, či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť

sledovaný legitímny cieľ, ktorým môže byť aj ochrana verejného záujmu

(parafrázujúc dôvodovú správu) na zrýchlenom obnovení trhového prostredia

narušeného v dôsledku poskytnutia neoprávnenej štátnej pomoci, zlepšení stavu

verejných financií efektívnejším vracaním protiprávne poskytnutých prostriedkov

štátneho rozpočtu a predchádzaní sankčným povinnostiam Slovenskej republiky v

prípade nevymoženia neoprávnenej štátnej pomoci v súlade so záväzkami

vyplývajúcimi z práva Európskej únie.

19. Druhou fázou je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia

najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of

subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli porovnávanie

posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo alebo

slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak

nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej

miere (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. ).

20. Napokon, treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle

slova (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate

effect, napr. sp. zn. , , ).

V.

Právna úprava vymáhania štátnej pomoci v iných členských krajinách Európskej únie

1. V rámci posúdenia uvedených otázok považoval ústavný súd za užitočné

prihliadnuť na právne úpravy vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v ďalších

členských krajinách Európskej únie. Okrem iných zdrojov považoval za cenné aj

závery a zistenia vyplývajúce zo Štúdie o uplatňovaní právnej úpravy štátnej

pomoci na národnej úrovni z marca 2006 (ďalej len „štúdia“, všeobecná časť

tohto dokumentu bola aktualizovaná v októbri 2009) spracovanej na podnet

Komisie medzinárodným konzorciom právnych expertov s cieľom preskúmania

právomoci vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo sfére štátnej

pomoci a posúdenia účinnosti opatrení prijímaných na národnej

úrovni na účely vymáhania rozhodnutí o vrátení štátnej pomoci.

2. Vo Francúzsku je orgánom zodpovedným za vymáhanie negatívnych rozhodnutí

Komisie vo väčšine prípadov ministerstvo financií. V niektorých prípadoch môžu

byť zodpovedné aj iné ministerstvá, napr. ministerstvo pôdohospodárstva.

V prípadoch poskytnutia štátnej pomoci zo strany miestnych orgánov alebo iných

verejných inštitúcií ich ministerstvo financií kontaktuje na účely vydania aktov

požadujúcich vrátenie štátnej pomoci. Takýmito miestnymi orgánmi môžu byť

prefekti, regionálne jednotky sociálneho zabezpečenia alebo iné subjekty,

v závislosti od toho, ktorý miestny orgán štátnu pomoc udelil. Komunikácia

s Komisiou sa vo všeobecnosti uskutočňuje prostredníctvom Stáleho zastúpenia

Francúzska pri Európskej Komisii v Bruseli, v niektorých prípadoch s Komisiou

rokuje priamo ministerstvo financií.

3. Francúzsky štát najprv informuje príjemcu o povinnosti vrátiť pomoc na základe

negatívneho rozhodnutia Komisie. Proces vrátenia je potom iniciovaný štátom

alebo na miestnej úrovni rovnakým spôsobom, ako by štát postupoval

v prípade získavania refundácie dlhu voči štátu.

4. Nezákonná pomoc sa vo Francúzsku vymáha prostredníctvom platobného, resp.

exekučného príkazu (acte executoire), ktorý vydá súdny úradník štátnej

pokladnice (agent judiciaire du Trésor). Exekučným príkazom sa vo všeobecnosti

požaduje vrátenie priamych daní alebo štátnych pohľadávok odlišných od daní.

5. Exekučný príkaz môže byť predmetom námietkového konania, zvyčajne žalobou

pre zneužitie právomoci alebo žalobou o zrušenie z dôvodov týkajúcich sa

neexistencie pohľadávky, jej splatnosti alebo sumy. Tento typ žaloby má

odkladný účinok.

6. Žaloby týkajúce sa vrátenia pomoci sa zvyčajne podávajú na správne súdy.

Civilné súdy môžu mať v tejto oblasti právomoc, ak pomoc nebola poskytnutá

prostredníctvom administratívneho aktu alebo ak vrátenie pomoci vymáhajú

konkurenti, čo je však vo Francúzsku ojedinelé.

7. Správny súd v Paríži rozhodol, že akt, prostredníctvom ktorého francúzska vláda

vymáha nezákonnú pomoc, má vlastnosti administratívneho aktu, ktorý prijímajú

vnútroštátne orgány pri realizovaní ich diskrečných verejných právomocí

spadajúcich do rámca právomoci štátu na účely dodržiavania svojich

medzinárodných záväzkov. Ak napríklad bola pomoc udelená

jednostranným rozhodnutím štátu, tento akt musí byť zrušený predtým, než môže

štát žiadať vrátenie pomoci. Toto sa vzťahuje na akty, ktorými sa zakladajú práva.

Tam, kde bola pomoc udelená na základe zákona, napríklad zákona

poskytujúceho daňové úľavy, musí byť pomoc vrátená na základe regulačného

alebo legislatívneho aktu alebo platných právnych predpisov. Príjemcovia

nezákonnej pomoci môžu napadnúť regulačný akt a opatrenie, ktorým sa zavádza

legislatívny akt pred príslušnými správnymi súdmi. V konkurznom konaní si štát

musí prihlásiť svoju pohľadávku u zástupcu veriteľov hneď ako sa začalo

konkurzné konanie.

8. Pokiaľ ide o vymáhanie zo strany miestnych orgánov, štát väčšinou požiada

prefektov, aby realizovali vrátenie na miestnej úrovni. Vrátenie však musí byť

nariadené nejakým iným miestnym orgánom ─ obecnou samosprávou,

Generálnou radou francúzskych departamentov, Regionálnou radou francúzskych

regiónov alebo miestnymi verejnými podnikmi. Do Všeobecného zákonníka

miestnych orgánov bolo vložené nové ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť 1.

januára 2005. To ustanovuje, že „akýkoľvek miestny orgán... ktorý udelil pomoc

podniku je povinný postupovať bez zbytočného odkladu pri jeho vrátení ak to

vyžaduje rozhodnutie Komisie alebo rozsudok ESD, či už predbežný alebo

konečný. V prípade ak nedôjde k vráteniu, potom čo oznámenie ostalo bez

účinkov jeden mesiac od jeho oznámenia, zástupca štátu pristúpi k vymáhaniu na

základe vlastného podnetu a všetkými prostriedkami. Miestne orgány... budú

znášať finančné dôsledky, ktoré by mohli vzniknúť štátu za odsúdenie za neskorú

alebo neúplnú implementáciu rozhodnutí o vrátení. Toto je povinný výdavok...“.

9. Toto ustanovenie zakotvuje princíp zodpovednosti miestnych orgánov

za nevymáhanie udelenej štátnej pomoci, ktorá musí byť vrátená podľa

rozhodnutia Komisie alebo rozsudku súdu.

10. Akt požadujúci vrátenie štátnej pomoci (recovery act) prijatý miestnym orgánom

môže byť predmetom nútenej exekúcie. Môže však byť napadnutý zo strany

adresáta v lehote dvoch mesiacov od prijatia. Podanie žaloby namietajúcej akt

o vrátení má automaticky odkladný účinok na proces vymáhania.

11. K odkladnému účinku opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni možno

uviesť, že článok L.4 Správneho poriadku (Code de justice administrative)

ustanovuje: „okrem osobitných zákonných ustanovení, žaloby nemajú odkladný

účinok, pokiaľ súd nerozhodne inak“. V princípe teda žaloba proti správnemu

rozhodnutiu nemá odkladný účinok.

12. Z tohto pravidla však existujú výnimky. Konkrétne žaloby, ktorými žalobca

namieta existenciu, sumu alebo splatnosť pohľadávky vyplývajúcej z príkazov na

vrátenie (orders of recovery) formou námietok proti exekúcii, majú odkladný

účinok. To sa vzťahuje tak na nároky uplatnené štátom, ako aj na nároky

uplatnené miestnymi orgánmi.

13. Proces refundácie nezákonnej pomoci je teda odložený podaním žaloby proti

exekučnému príkazu nariaďujúcemu vrátenie (spätné zaplatenie) nezákonnej

pomoci alebo proti akémukoľvek následnému opatreniu exekúcie tohto

exekučného príkazu. Odkladný účinok však nemá, ak príjemca jednoducho

namietne zodpovednosť štátu alebo požaduje náhradu škody od štátu.

14. Odkladný účinok zaniká, ak príslušný súd prvého stupňa zamietne žalobu

príjemcu, a to aj v prípade, ak príjemca podá proti tomuto rozhodnutiu opravný

prostriedok.

15. Otázky týkajúce sa vrátenia štátnej pomoci môžu vzniknúť aj pred civilnými

súdmi, ak žalobu podá konkurent, alebo v kontexte konkurzného konania, na

ktoré sú príslušné obchodné súdy.

16. V prípade, ak bola udelená nezákonná pomoc, ale štát ju nevymáha, konkurent

príjemcu môže podať žalobu proti príjemcovi (občianskoprávna zodpovednosť)

a požadovať, aby civilný sudca nariadil predbežné vrátenie pomoci, zriadenie

bankovej záruky alebo akékoľvek iné predbežné opatrenie, prípadne opatrenie na

zachovanie stavu (conservatory measure), ktoré sa zdá byť nevyhnutné.

17. Konkurzné konanie je upravené v a zahŕňa

tzv. nesporový postup, ktorý sa uskutočňuje v prípravnej fáze, a sporový postup.

V kontexte nesporového postupu je cieľom nájsť spôsob zlepšenia finančnej

situácie spoločnosti. Predseda príslušného súdu vymenuje ad hoc zástupcu, ktorý

bude neformálne konzultovať s veriteľmi o uzavretí dohody, ktorá zostáva

dôverná. Ak sa nedosiahne dohoda, predseda súdu ustanoví mediátora, ktorý bude

vyjednávať so všetkými veriteľmi formálnejšie riešenie. Takáto dohoda musí byť

schválená súdom. Súdne konania môžu byť súdom prerušené počas fázy

vyjednávania. Predseda tiež môže rozhodnúť o začatí sporového procesu.

Sporový proces (postup) sa začne buď tým, že (i) spoločnosť vyhlási, že nevie

pokračovať vo svojej činnosti; (ii) začne ho veriteľ, (iii) začne ho štátny zástupca,

alebo (iv) sám súd. Súd musí vydať rozhodnutie o začatí konkurzného konania.

Súd môže buď vyhlásiť, že spoločnosť by mala byť okamžite zlikvidovaná, alebo

ak súd posúdi, že spoločnosť je finančne životaschopná, uloží jej lehotu na

pozorovanie. Počas šesťmesačnej lehoty na pozorovanie (ktorá môže byť

predĺžená), má správca na starosti činnosť spoločnosti. Správca takisto vypracuje

finančnú uzávierku.

18. Veritelia musia prihlásiť svoje pohľadávky zástupcovi veriteľov v lehote dvoch

mesiacov od rozhodnutia o začatí konkurzného konania. Počas lehoty na

pozorovanie, spoločnosť nesmie zaplatiť žiadnu pohľadávku časovo

predchádzajúcu rozhodnutiu. Vo všeobecnosti môžu požadovať

zálohové platby (predčasné platby) len zabezpečení veritelia. Na základe správy

správcu súd rozhodne, či spoločnosť (i) má pokračovať vo svojej

činnosti, (ii) má byť predaná, alebo (iii) zlikvidovaná. Súd nemá povinnosť čakať

na koniec šesťmesačnej lehoty, aby rozhodol o tom, že spoločnosť má byť

zlikvidovaná. Hneď ako súd rozhodne o začatí pozorovacieho obdobia, štát

nemôže nútene vymáhať pomoc a sadzba úrokov zamrzne. Jediným riešením pre

štát je registrovať svoju pohľadávku v dvojmesačnej lehote od začiatku

pozorovacieho obdobia u zástupcu veriteľov. Ak súd rozhodne, že spoločnosť

môže pokračovať vo svojej činnosti, štát musí vyjednať načasovanie refundácie

pomoci.

19. V Rakúsku konkrétny spôsob vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci vo veľkej

miere závisí od právneho základu, na základe ktorého bola pomoc poskytnutá.

Ak bola pomoc poskytnutá zmluvou, použijú sa predpisy rakúskeho Všeobecného

(ABGB). Podľa ABGB je zmluva neplatná (a

možno ju zrušiť so spätnými účinkami), ak sa prieči dobrým mravom alebo

zákazu vyplývajúcemu zo zákona. Na základe judikatúry Súdneho dvora

v prípade Lorenzo a naň nadväzujúcich prípadov je zrejmé,

že predpisy týkajúce sa štátnej pomoci v Spoločenstve obsahujú zákonné

(povinné) zákazy v zmysle § 879 ABGB. Podľa štúdie je v dôsledku toho aj

zmluva o dotáciách (štátnej podpore), ktorá sa prieči čl. 87(1) Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva [v súčasnosti čl. 107(1) Zmluvy o fungovaní Európskej

únie], neplatná a náhradu (vrátenie) možno nariadiť na základe ustanovení ABGB

o bezdôvodnom obohatení (čl. 877 ABGB).

20. Iný postup sa uplatní v prípade pomoci poskytnutej formou individuálneho

správneho aktu (Bescheid). Podľa rakúskeho práva možno Bescheid zrušiť len

za výnimočných okolností. Konkrétne, možno ho vyhlásiť za neplatný vyšším

orgánom, ak obsahuje vadu, ktorá je výslovne postihovaná neplatnosťou podľa

príslušného práva [pozri § 68 (4)(4) Allgemaines Verwaltungsverfahrensgesetz

(ďalej len „AVG“)]. Osobitné predpisy sa použijú v daňových veciach.

21. Pokiaľ ide o vrátenie štátnej pomoci v Nemecku, je opäť potrebné rozlišovať

medzi vrátením podľa správneho práva a vrátením podľa civilného práva. V

prípadoch, keď pomoc bola poskytnutá podľa predpisov správneho práva, ako

napríklad štátna pomoc poskytnutá na základe zmlúv verejného práva (public law

contract), pomoc musí byť vrátená podľa nemeckého správneho práva.

Akékoľvek súdne spory týkajúce sa nárokov na vrátenie pomoci sú riešené pred

správnymi súdmi. Ak bola neoprávnená pomoc poskytnutá prostredníctvom

úkonov podľa civilného práva (civil law transaction), napr. poskytnutie

finančných prostriedkov súkromnej spoločnosti alebo poskytnutie garancie, štátna

pomoc musí byť vrátená podľa ustanovení nemeckého

(Burgerliches Gesetzbuch). O žalobe týkajúcej sa nároku na vrátenie štátnej

pomoci rozhodujú všeobecné súdy.

22. Odvolanie proti správnemu rozhodnutiu má za bežných okolností odkladný

účinok ( – Verwaltungsgerichtsordnung

– Administrative Court Act). Správny orgán, ktorý vydal rozhodnutie, však môže

rozhodnúť, že odvolanie nebude mať odkladný účinok. To je možné v prípadoch,

keď je okamžité vykonanie rozhodnutia vo verejnom záujme (§ 80 ods. 2 a 4

). Vo všeobecnosti, ak má byť štátna pomoc vrátená

na základe negatívneho rozhodnutia Komisie, okamžité vrátenie, a teda

vykonateľnosť správneho rozhodnutia ukladajúceho vrátenie štátnej pomoci je vo

verejnom záujme. Ak ide o vrátenie štátnej pomoci podľa správneho práva, je

teda (podľa záverov štúdie) relatívne jednoduché zabezpečiť okamžitú

vykonateľnosť národného rozhodnutia o vrátení štátnej pomoci.

23. Situácia je iná pri vymáhaní podľa civilného práva. Podľa nemeckého

(Zivilprozessordnung) žalobca môže dosiahnuť

zmrazenie prostriedkov (freeze the assets) odporcu (ďalej aj „Arrest“), proti

ktorému je podaná žaloba o plnenie, ak je možné preukázať, že v prípade absencie

príkazu na zmrazenie sa vymáhanie rozhodnutia môže sťať

nemožným. Navrhovateľ musí navyše preukázať, že uplatnený nárok je

prima facie dôvodný. Podobne navrhovateľ v civilnom konaní môže získať súdny

príkaz (ďalej aj „Einstweilige Verfugung“ – obsahujúci napr. zákaz odporcu

nakladať s určitou sumou peňazí), ak preukáže, že bez súdneho príkazu by

navrhovateľovi mohla vzniknúť nenapraviteľná ujma. Podľa záverov štúdie sú

podmienky na získanie uvedených právnych prostriedkov obťažné. V praxi

odporcovia v konaní o súkromnoprávnych žalobách

(private law actions) o vrátenie štátnej pomoci môžu akceptovať vzájomne

dohodnuté dočasné opatrenia, je však takmer nemožné získať príkaz na zmrazenie

prostriedkov (Arrest) alebo zákaz odporcu nakladať s určitou sumou peňazí

(Einstweilige Verfugung) prostredníctvom súdneho rozhodnutia. Teda, ak

subjekt, ktorý získal štátnu pomoc, túto odmietne vrátiť, štát musí vyčkať na

rozhodnutie v súdnom konaní skôr, než budú akékoľvek prostriedky vrátené.

24. Zákon o konkurze z roku 1999 zaviedol tzv. „reštrukturalizačný plán“

(„Insolvenzplan verfahren“). Uvedený Insolvenzplan vervahren predstavuje plán

vytvorený spoločne veriteľmi, podľa ktorého sa každý veriteľ vzdá istého

percenta svojho nároku na účely zabezpečenia ďalšej existencie dlžníka. Keďže

reštrukturalizačný plán je vytvorený na finančné prežitie dlžníka, účasť v takomto

pláne môže byť podľa záverov štúdie v niektorých prípadoch v rozpore s cieľom

vrátenia neoprávnenej pomoci, ktorá, keďže vrátenie v plnom rozsahu nie je

zabezpečené, by si vyžadovala ukončenie ekonomických aktivít príjemcu štátnej

pomoci.

25. Hlavné problémy, ktoré podľa štúdie vznikajú v Nemecku pri vymáhaní

neoprávnenej štátnej pomoci, predstavujú:

- omeškania vznikajúce z nejednoznačnosti týkajúcej sa toho, či sa vrátenie štátnej

pomoci v konkrétnom prípade má vymáhať podľa správneho alebo civilného práva,

- omeškania vznikajúce v dôsledku pozastavenia exekučných konaní (enforcemnt

proceedings) na národnej úrovni z dôvodu konania o odvolaní proti rozhodnutiu Komisie

pred Súdom spoločenstva,

- prevod podniku alebo iného majetku príjemcu pomoci na iný subjekt,

- vymáhanie nároku na vrátenie pomoci v konkurznom konaní (insolvency

proceedings) vrátane problémov vznikajúcich v kontexte reštrukturalizačného plánu.

26. V Taliansku neexistuje osobitná právna úprava upravujúca postup, ktorým

orgány verejnej moci môžu vymáhať negatívne rozhodnutie Komisie a povinnosť

vrátenia. Nie je tu ani centrálny orgán zodpovedný za koordináciu implementácie

negatívneho rozhodnutia Komisie. Zatiaľ čo prvým kontaktným orgánom pre

Komisiu je trvalé zastúpenie Talianska v Európskej Komisii, ktoré spolupracuje s

predsedníctvom Rady ministrov, je povinnosťou orgánov poskytujúcich štátnu

pomoc uskutočniť všetky nevyhnutné úkony podľa národného práva na

dosiahnutie okamžitého a efektívneho vymoženia rozhodnutí Komisie. Talianske

orgány na účely vrátenia štátnej pomoci využívajú rôzne prostriedky. Legislatíva

bola prijímaná tam, kde účinky štátnej pomoci boli široké a všeobecné, a vo

všeobecnosti kedykoľvek, keď bola štátna pomoc poskytnutá prostredníctvom

legislatívnych opatrení.

27. Naopak, opatrenia ad hoc a správne rozhodnutia boli prijímané vtedy, keď pomoc

nemala všeobecné účinky. Ide o správne rozhodnutia vydávané v súlade

s predpismi o správnom konaní za účasti príjemcu v konaní. Príjemca sa proti

týmto rozhodnutiam môže odvolať na správne súdy („tribunali administrativi

regionali“ – ďalej aj „TAR“) v prvom stupni a na Najvyšší správny súd

(„Consiglio di Stato“) ako odvolací súd na účely vyhlásenia správnych rozhodnutí

za neplatné.

28. Ak je podané odvolanie proti správnemu rozhodnutiu, jeho účinnosť

je zachovaná až do prípadného právoplatného rozhodnutia súdu o jeho

neplatnosti. Na dosiahnutie odkladu účinnosti napadnutého

správneho rozhodnutia počas konania pred TAR musí navrhovateľ podať ad

interim žiadosť postupom ďalej uvedeným.

29. Navrhovateľ môže podať ad interim žiadosť s tvrdením, že v dôsledku

napadnutého správneho rozhodnutia mu počas konania a pred rozhodnutím vo

veci samej hrozí vážna a nenapraviteľná ujma na jeho záujmoch. Zvyčajne je

cieľom žiadosti dosiahnutie zastavenia vykonávania správneho rozhodnutia na

účely dočasného odkladu jeho účinnosti. Ad interim žiadosť nemôže byť podaná

skôr ako samotný návrh (odvolanie).

30. Typickým dôsledkom vyhovenia žiadosti je pozastavenie exekúcie (odklad

účinnosti) napadnutého správneho opatrenia až do rozhodnutia vo veci samej.

Takéto rozhodnutie o žiadosti môže byť predmetom odvolania na Najvyššom

správnom súde.

31. Ak bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá vo forme daňovej úľavy, daňové

orgány môžu využiť prostriedky bežne používané na vymáhanie dane podľa

dekrétu prezidenta č. 602/1973.

32. V niekoľkých prípadoch sa talianske orgány rozhodli implementovať negatívne

rozhodnutie Komisie prostredníctvom legislatívnych opatrení (napr. zákon č. 62 z

18. apríla 2005 v čl. 27 ukladá príjemcom vrátiť poskytnutú štátnu pomoc a

spresňuje, že vrátenie daňových úľav bude vykonané s istými výnimkami,

prostredníctvom bežných konaní pre zisťovanie a výber dane, pričom vymáhanie

štátnej pomoci poskytnutej prostredníctvom dotovaných pôžičiek bude nariadené

ministerstvom financií, atď.).

33. V talianskom právnom poriadku sú na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci

dostupné aj prostriedky súkromného práva. Ak obchodná spoločnosť odmietne

vrátiť sumu poskytnutú ako štátnu pomoc, štát môže (i) žiadať o vydanie

platobného rozkazu alebo alternatívne (ii) iniciovať bežné konanie pred

príslušným civilným súdom. Platobný rozkaz je dostupný, len pokiaľ ide o nárok

na zaplatenie nespornej sumy, ak nastalo omeškanie s plnením

povinnosti. Nie je vymožiteľný bez ďalšieho oprávnenia zo strany súdu, ktoré

je obvykle vydané na základe žiadosti navrhovateľa po uplynutí lehoty na podanie

opravného prostriedku proti platobnému rozkazu. Ak je podaný opravný

prostriedok, začne riadne civilné súdne konanie. Ak bola štátna pomoc poskytnutá

formou zmluvy, štát môže podať žalobu o neplatnosť tejto zmluvy, a to z dôvodu

porušenia záväzných pravidiel, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu a

ktoré z tohto dôvodu nesmú byť prostredníctvom zmluvy menené. Neplatná

zmluva je neúčinná ku dňu jej uzatvorenia zmluvnými stranami, a preto zmluvné

plnenia uskutočnené na jej základe musia byť vrátené pre účely navrátenia stavu,

ktorý predchádzal ich vykonaniu. Talianske právo tiež pripúšťa žalobu o vydanie

bezdôvodného obohatenia.

34. Jedným z hlavných dočasných opatrení podľa talianskeho Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý môže byť použitý národnými orgánmi na získanie neoprávnenej

štátnej pomoci, je zadržanie majetku. O zadržanie je možné žiadať v prípade, ak

je nevyhnutné zmraziť aktíva, ktorých právny titul je sporný alebo ktoré garantujú

splnenie dlhu.

35. Podľa všeobecných princípov talianskeho konkurzného práva sa po začatí

konkurzného alebo iného osobitného správneho konania uplatňuje zásada

rovnakého zaobchádzania s veriteľmi. To znamená, že veriteľom dlžníka je

zabránené, aby začali alebo pokračovali v individuálnych súdnych konaniach,

alebo žiadali nútený výkon opatrení voči insolventnému dlžníkovi alebo vo

vzťahu k jeho majetku. Namiesto toho majú veritelia účasť na všeobecnom

spoločnom majetku dlžníka v podiele zodpovedajúcom výške a priorite

schválených nárokov.

36. Hlavnými prekážkami okamžitého a efektívneho vymáhania neoprávnenej štátnej

pomoci v rámci talianskeho právneho systému podľa záverov štúdie sú:

- absencia osobitnej právnej úpravy pre žaloby o vymáhanie neoprávnenej štátnej

pomoci ─ talianske orgány verejnej moci majú významný rozsah voľnej úvahy

pri rozhodovaní, ktorý typ opatrenia podľa verejného práva by mohli použiť na vrátenie

neoprávnenej štátnej pomoci,

- dĺžka konania pred správnymi a civilnými súdmi,

- nevymáhanie rozhodnutia Komisie až do rozhodnutia o odvolaní súdmi

Spoločenstva,

- nespôsobilosť Komisie aktívne zasahovať do konaní na národnej úrovni ─ zásah

Komisie by mohol napríklad pomôcť vyhnúť sa zbytočnému prerušeniu konaní,

- problémy pri identifikovaní všetkých príjemcov, pokiaľ ide o režim štátnej

pomoci, a pri kvantifikovaní sumy, ktorá má byť preplatená každým príjemcom,

- snaha talianskych orgánov o legislatívne opatrenia ukladajúce vrátenie štátnej

pomoci.

37. V Belgicku môže byť za vymáhanie pomoci zodpovedných množstvo rôznych

národných a regionálnych orgánov, a to buď na základe vlastného podnetu, alebo

na základe negatívneho rozhodnutia Komisie. Vo veciach vrátenia pomoci

prijímali príslušné opatrenia belgický federálny parlament, región Valónska,

región Flámska, belgický Úrad sociálneho zabezpečenia, ako aj verejné orgány

zodpovedné za poskytnutie finančnej pomoci. Stále zastúpenie Belgicka pri

Európskej komisii je vo všeobecnosti prostredníkom pre korešpondenciu medzi

Komisiou a príslušnými orgánmi zodpovednými za vymáhanie pomoci. Niekedy

príslušné orgány komunikujú priamo s Komisiou.

38. Žaloby týkajúce sa vrátenia pomoci sa zvyčajne podávajú na civilné súdy. Podľa

belgického práva môžu byť adresátmi negatívnych rozhodnutí Komisie len

príslušné belgické štátne orgány, ktoré sú zodpovedné za poskytnutie nezákonnej

štátnej pomoci. Takéto rozhodnutie preto nemôže byť priamo použité ako nástroj

núteného vymáhania, ktorý by požadoval od príjemcu nezákonnej pomoci, aby

túto pomoc refundoval. Belgické orgány postupujú podľa všeobecných

belgických civilných predpisov upravujúcich vrátenie dlhu.

39. Veriteľ (príslušný belgický orgán zodpovedný za vrátenie nezákonnej pomoci)

zašle dlžníkovi (t. j. príjemcovi pomoci) oficiálnu výzvu, v ktorej ho vyzve na

vrátenie dlhu (t. j. pomoci). Ak dlžník odmietne splniť túto výzvu, môže príslušný

belgický orgán podať žalobu civilnému súdu na účely získania rozsudku, ktorý

nariadi príjemcovi zaplatiť jeho dlh (t. j. vrátiť neoprávnenú pomoc). Rozsudok

súdu prvého stupňa (väčšinou obchodného súdu) možno napadnúť opravným

prostriedkom na odvolacom súde a následne dovolaním (opravným prostriedkom

obmedzeným len na právne dôvody) na najvyššom súde.

40. Ak bol proti rozhodnutiu, ktorým sa nariadilo vrátenie pomoci, podaný opravný

prostriedok na odvolacom súde, má sudca prvého stupňa právomoc nariadiť

predbežný výkon svojho vlastného rozhodnutia podľa čl. 1398 Občianskeho

súdneho poriadku. Ak sudca prvého stupňa povolí predbežný výkon svojho

rozhodnutia, príslušný belgický orgán (žalobca) môže vymáhať pomoc od

príjemcu. Sudca však môže od belgického orgánu požadovať, aby poskytol

záruku. Ak sudca prvého stupňa nepovolí predbežný výkon svojho rozhodnutia,

belgické orgány nemôžu vymáhať pomoc až do konečného rozhodnutia

príslušného odvolacieho súdu. Dovolanie (opravný prostriedok obmedzený na

právne otázky) na najvyššom súde nemá odkladný účinok na rozhodnutie

odvolacieho súdu. Belgické úrady preto môžu nútene vykonať pozitívne

rozhodnutie odvolacieho súdu proti príjemcovi pomoci.

41. V Belgicku je medzi preskúmanými prípadmi štátnej pomoci najmenej jeden

príklad, kde súd prvého stupňa povolil predbežný výkon svojho rozhodnutia. V

prípade Idealspun sudca súdu prvého stupňa rozhodol tak, že povolil predbežný

výkon svojho rozhodnutia, pretože bolo v záujme Spoločného trhu, aby sa

poskytnutá pomoc vymohla čo najskôr. V Belgicku je možné

požadovať aj vydanie iných predbežných opatrení, ako je platba sumy na

blokovaný účet alebo príkaz požadujúci materskú spoločnosť príjemcu, aby

zaručila, že pomoc bude vrátená na konci súdneho konania.

42. Belgický štát (príslušný belgický orgán ako žalobca) môže od civilného sudcu

žiadať prijatie predbežných opatrení, ktoré by prikázali príjemcovi nezákonnej

pomoci zaplatiť bankovú záruku za spornú pomoc pred konečným rozhodnutím.

Podmienky pre tento typ predbežného opatrenia sú naliehavosť, evidentný právny

prípad a závažná a okamžitá ujma. Kritérium „naliehavosti“ je však

veľmi obťažne uspokojiteľné. Napríklad v prípade Ter Lembeek obchodný súd

zamietol návrh Valónskeho regiónu na nariadenie predbežného opatrenia z

dôvodu nedostatku naliehavosti, keďže podľa súdu nebolo dostatočne preukázané,

že príjemca pomoci by sa v blízkej budúcnosti stal insolventným a že by

z toho Valónskemu regiónu vznikla nenapraviteľná škoda. Z tohto príkladu teda

vyplýva, že belgický súd nariadi predbežné opatrenia, len ak existuje možnosť, že

príjemca nezákonnej pomoci nebude schopný spornú pomoc vrátiť na konci

hlavného konania o vrátenie pomoci.

43. Podľa belgického práva spoločnosť, ktorá je v konkurze, momentom rozhodnutia

o konkurze stráca kontrolu nad všetkým svojím momentálnym a budúcim

majetkom. Rozhodnutie o vyhlásení konkurzu je okamžite vykonateľné, a to aj v

prípade podania odvolania alebo námietok. Ustanoví sa správca konkurznej

podstaty, ktorý spravuje majetok spoločnosti v konkurze. Veriteľ si musí prihlásiť

svoju pohľadávku na registri obchodného súdu v lehote určenej v rozhodnutí o

vyhlásení konkurzu (ktorá nesmie byť dlhšia ako 30 dní odo dňa rozhodnutia o

vyhlásení konkurzu). V belgickom práve neexistuje časový limit pre konkurzné

konanie. Väčšinou trvá aj niekoľko rokov.

44. Ťažkosti pri vymáhaní pomoci belgickými orgánmi podľa záverov štúdie vznikajú

z dôvodu postupu národných orgánov, správania príjemcov pomoci a skutočnosti,

že je potrebné súdne konanie. Hlavným problémom, na ktorý Komisia narazila,

bolo, že v minulosti sa vyžadovalo podať žalobu proti belgickému štátu

na Európsky súdny dvor za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia,

ktorým bolo nariadené vymáhanie (vrátenie) pomoci, alebo sa Komisia sama

musela brániť v súdnych konaniach o zrušenie vedených proti nej belgickým

štátom. Tak to bolo v prípade Idealspun. Avšak v nedávnom prípade, aj keď

belgická vláda namietala platnosť rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci,

príslušné belgické orgány sa snažili vymáhať spornú pomoc aj predtým, než bolo

konanie pred Európskym súdnym dvorom ukončené (tento konštruktívny prístup

bol dôsledkom francúzskeho prístupu v nedávnom prípade EDF, v ktorom bola

pomoc plne vrátená ešte skôr, než bolo rozhodnutie Komisie napadnuté). Navyše,

aj v prípade Ter Lembeek sa región Valónska pokúsil zabezpečiť od obchodného

súdu vydanie príkazu, aby príjemca nezákonnej pomoci poskytol bankovú záruku,

že štátna pomoc bude vrátená, napriek skutočnosti, že konanie o zrušenie stále

prebiehalo pred Súdom prvého stupňa. To isté možno povedať o prípade Ryanair,

kde sa región Valónska snažil vymáhať pomoc počas toho, ako bolo rozhodnutie

Komisie napadnuté spoločnosťou Ryanair pred Súdom prvého stupňa. Vrátenie

štátnej pomoci predlžujú aj príjemcovia, ktorí zvyčajne odmietajú vrátenie

pomoci a napadajú súdne príkazy opravnými prostriedkami. Ak príjemca pomoci

nesplní výzvu na vrátenie pomoci, musia vo všeobecnosti belgické orgány podať

žalobu proti príjemcovi pomoci na obchodnom súde. Celkovo možno

konštatovať, že belgické súdy dobre ovládajú pravidlá práva Európskej únie o

štátnej pomoci a priamy účinok čl. 88 (3) Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva. Avšak v jednom nedávnom prípade (Ter Lembeek) národný súd

prerušil konanie o vrátenie štátnej pomoci z dôvodu konania pred Súdom prvého

stupňa. Takýto príkaz je v rozpore s povinnosťou členského štátu realizovať

okamžité vymáhanie pomoci (a v rozpore s princípom, že žaloba o zrušenie

podaná Súdu prvého stupňa nemá odkladný účinok). Ďalším problémom je, že

konanie o vrátenie štátnej pomoci môže byť zdĺhavé a v prípade, ak príjemca

nezákonnej pomoci podá proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, je štát

oprávnený vymáhať spornú pomoc len po rozhodnutí odvolacieho súdu (okrem

prípadu, že súd prvého stupňa povolí predbežnú vykonateľnosť svojho príkazu).

45. Pokiaľ ide o právny poriadok Dánska, súd môže nariadiť vrátenie nezákonnej

pomoci na žiadosť príslušného štátneho orgánu, podľa všeobecných predpisov

dánskeho práva. To znamená, že štátny orgán môže vo všeobecnosti vymáhať

platby realizované v rozpore s príslušnými predpismi aj v prípade, ak sa

tak stalo z dôvodu chyby na strane samotného štátneho orgánu. Dosiahnuť

rozhodnutie proti príjemcovi, ktorým mu bude nariadené vrátenie nezákonnej

pomoci, by mala byť schopná aj tretia strana. Súdy môžu taktiež nariadiť

zodpovednému štátnemu orgánu, aby zaplatil náhradu škody tretím osobám

vrátane konkurentov za rovnakých podmienok, za akých sú prístupné nástroje

núteného výkonu negatívneho rozhodnutia Komisie. Proti realizácii pomoci, ktorú

Komisia vyhlásila za nezákonnú, možno napokon vydať aj súdne príkazy. V

takejto situácii sa môže súd súdneho vykonávateľa spoliehať na rozhodnutie

Komisie.

46. V Luxembursku musia štátne orgány v prípade nariadenia vrátenia pomoci

Komisiou najskôr zrušiť administratívny akt, ktorým bola predtým pomoc

poskytnutá. Podľa čl. 8 nariadenia veľkovojvodu z 8. júna 1979 o postupe, ktorý

musia dodržiavať miestne a štátne orgány, je retroaktívne zrušenie rozhodnutia,

ktoré založilo alebo potvrdilo práva, možné len počas lehoty, počas ktorej je

možné iniciovať sporové súdne konanie proti rozhodnutiu, ako aj počas lehoty, v

ktorej samotné sporové súdne konanie prebieha – ak nie je ustanovené inak.

Zrušenie takého rozhodnutia je prípustné z rovnakých dôvodov, aké odôvodňujú

jeho vyhlásenie za neplatné.

47. Toto ustanovenie je však potrebné vnímať v kontexte práva Európskej únie a jeho

judikatúry, podľa ktorej by vymáhanie pomoci malo byť nariadené v súlade

s národnými postupmi vrátane národných predpisov týkajúcich sa právnej istoty

a legitímnych očakávaní pri zrušení administratívneho aktu. Príjemca štátnej

pomoci však môže mať legitímne očakávanie v regulárnosť štátnej pomoci, len ak

bola poskytnutá v súlade s čl. 88 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva. V súvislosti s národnými predpismi týkajúcimi sa lehoty, počas

ktorej je zrušenie administratívneho aktu možné, Európsky súdny dvor určil, že

tieto ustanovenia, rovnako ako aj iné národné ustanovenia, sa majú aplikovať

spôsobom, ktorý nespôsobí, že vymáhanie pomoci sa stane prakticky nemožné.

48. Ak príjemca odmietne vrátenie pomoci, musí štátny orgán iniciovať riadne

konanie pred civilným súdom podľa všeobecných predpisov civilného práva.

49. V Portugalsku môžu vymáhanie rozhodnutí Komisie, ktorými bola štátna pomoc

vyhlásená za nezákonnú, štátne orgány realizovať prostredníctvom mimosúdnych

prostriedkov podľa ustanovení o zrušení administratívnych aktov za predpokladu,

že pomoc bola poskytnutá administratívnym rozhodnutím. Navrátenie pomoci

môže byť v týchto prípadoch namietané zo strany príjemcu na základe pravidla,

podľa ktorého sú nezákonné akty odvolateľné len v lehote ustanovenej na podanie

žaloby o vyhlásenie neplatnosti správneho aktu. Toto pravidlo má dlhotrvajúcu

tradíciu v portugalskom práve z dôvodu akceptovaného princípu, že čas eliminuje

dôsledky neplatnosti, pokiaľ zákon výnimočne nepovažuje akty za neplatné ako

opozitum k samotnej zrušiteľnosti.

50. Podobne, ako to je uvedené v súvislosti s právnou úpravou Luxemburska (pozri

časť V body 46 – 48), možno aj v tomto prípade uviesť, že dotknutú právnu

úpravu je potrebné vnímať v kontexte práva Európskej únie a jeho judikatúry.

Európsky súdny dvor v prípade Alcan dospel k záveru, že uplynutie zákonných

lehôt na zrušenie správneho aktu ustanovených v národnom právnom poriadku

nemôže zabrániť členským štátom v nútenom výkone rozhodnutí Komisie a že

podnikateľ – príjemca pomoci – sa nemôže dovolávať svojich legitímnych

očakávaní týkajúcich sa zachovania pomoci, ktorá nie je v súlade so spoločným

trhom alebo bola poskytnutá v rozpore s čl. 88 (3) Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva.

51. Okrem vyberania daní a dlhov je súdny výkon rozhodnutí orgánov verejnej

správy v portugalskom právnom systéme výnimočný. Vláda sa spravidla sama

neobracia na súdy pre účely akýchkoľvek nariadení alebo súdnych príkazov voči

jednotlivcom alebo nižším orgánom. Takéto nariadenia alebo súdne príkazy môžu

byť navrhované osobitnými úradníkmi, ktorí konajú ako verejní zástupcovia

(„Ministério Público“). Ide skôr o súdnych úradníkov než o exekučný orgán a

podľa toho požívajú rozsiahly stupeň autonómie. Pokiaľ im zákon neukladá

osobitnú povinnosť obrátiť sa na súd (ako to je v prípade žalôb o odvolanie

miestnych orgánov alebo ich členov), rozhodnutie o podaní žaloby zostáva na ich

voľnej úvahe, hoci možno očakávať, že budú konať podľa dobre odôvodnených

žiadostí vlády. Avšak všetko, čo by vláda takouto žiadosťou bezprostredne

dosiahla, je podanie žaloby o vyhlásenie rozhodnutia miestneho alebo

regionálneho orgánu za neplatné. Ministério Público podáva návrhy na vydanie

súdnych príkazov na správne súdy, len ak sa týkajú základných práv alebo

„osobitne závažného verejného záujmu“.

52. Zaujímavá je možnosť konkurentov požadovať súdny výkon negatívnych

rozhodnutí Komisie. Po reforme z roku 2004 portugalské právo rozšírilo možnosť

konkurentov príjemcu pomoci získať primeranú nápravu, keď im umožnilo žiadať

nielen o zrušenie administratívneho rozhodnutia, ktorým bola udelená štátna

pomoc posúdená neskôr ako nezlučiteľná so spoločným trhom, ale tiež žiadať

o vydanie príkazu, ktorým by sa nariadilo administratíve vykonať všetko, čo je

nevyhnutné na nápravu situácie.

53. Problematika neoprávnenej štátnej pomoci a jej vymáhania vo Švédsku

je upravená v zákone č. (1994:184) o aplikácii nariadenia Európskej únie o štátnej

pomoci. Podľa čl. 7 uvedeného zákona môže vláda zrušiť rozhodnutie o

poskytnutí pomoci, ak Európska komisia, alebo Európsky súdny dvor

rozhodli, že pomoc je nezákonná. Ak bolo rozhodnutie zrušené rozhodnutím,

ktoré nadobudlo účinnosť, a prvé rozhodnutie už bolo vykonané, orgán, ktorý

rozhodnutie vydal, je povinný zabezpečiť, že výkon pôvodného rozhodnutia bude

navrátený do pôvodného stavu v čo najväčšej možnej miere (kapitola 10, oddiel

15 v zákone o miestnej samospráve).

54. Opravné prostriedky proti rozhodnutiam vydaným vládou sú upravené v zákone

(2006:304) o súdnom prieskume určitých rozhodnutí vlády (Act of litigation of

certain government decisions). Ak sú splnené podmienky súdneho prieskumu,

najvyšší správny súd preskúma, či je rozhodnutie v rozpore s právnym

poriadkom. Podmienkou súdneho prieskumu však je, že rozhodnutie vlády

obsahuje posudzovanie občianskych práv v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Najvyšší správny súd zatiaľ neposudzoval, či je

rozhodnutie vlády o zrušení rozhodnutia o nezákonnej pomoci také, ktoré by

obsahovalo problematiku občianskych práv. Podanie žaloby na súdny prieskum

nemá odkladný účinok.

55. Žaloby samospráv o navrátenie (vrátenie do pôvodného stavu) vykonaných

rozhodnutí o štátnej pomoci sa spravujú podľa civilných konaní, a preto o nich

rozhodujú všeobecné súdy.

56. V Holandsku je negatívne rozhodnutie Komisie vymáhané orgánom, ktorý túto

pomoc poskytol. Dotknutý orgán nariadi vrátenie pomoci od príjemcu. Podľa

holandského práva existujú v závislosti od povahy pomoci tri možnosti získania

poskytnutej štátnej pomoci: (i) postupom v konaní podľa správneho práva (napr.

v prípade dotácií), (ii) občianske súdne konanie (napr. v prípade

predaja majetku štátu pod trhovú cenu alebo financovania spoločnosti za

zvýhodnených podmienok) a (iii) konanie podľa Všeobecného zákona o daniach.

57. Rozhodnutie správneho orgánu o povinnosti vrátiť štátnu pomoc upravuje

tzv. Algemene wet bestuursrecht (ďalej len „Awb“). Právnym základom pre

takéto rozhodnutie je koncept „neoprávnenej platby“ alebo „bezdôvodného

obohatenia“ (pôvodne podľa civilného práva). Podľa Štátnej rady sú tieto

rozhodnutia administratívne svojou povahou, ak sú aplikované vo veci upravenej

podľa správneho práva. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu príjemca štátnej

pomoci, ktorému bolo nariadené vrátenie pomoci, preto podáva na príslušnom

správnom súde.

58. Awb a rámcové zákony o dotáciách obsahujú osobitné ustanovenia o vrátení

neoprávnenej štátnej pomoci v prípade dotácií. Článok 4:57 Awb ustanovuje, že

príslušný orgán má vymôcť dotácie v lehote piatich rokov od rozhodnutia

príslušného orgánu o povinnosti vrátiť štátnu pomoc.

59. Konkurenti môžu žiadať preskúmanie postupu a následne sa odvolať na správny

súd proti písomnému odmietnutiu orgánu príslušného na vymáhanie neoprávnenej

pomoci.

60. Prostriedky civilného práva na vymoženie štátnej pomoci sú založené

na koncepte „neoprávnenej platby“ alebo „bezdôvodného obohatenia“. Na účely

ukončenia právnych záväzkov vznikajúcich z právnych úkonov sa podľa

holandského práva vyžaduje nové rozhodnutie súdu. Výnimka sa týka neplatných

právnych úkonov. Právny úkon v rozpore s čl. 88 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva môže byť pravdepodobne posúdený ako neplatný.

61. Všeobecný daňový zákon obsahuje výslovné ustanovenia pre prípad uloženia

príliš nízkej dane. Daňový orgán je oprávnený uložiť dodatočnú daň, ale pokiaľ sa

to týka dôležitých kategórií daní, len v prípade, ak sa objaví „nová skutočnosť“.

Nie je zrejmé, či negatívne rozhodnutie Komisie, ktorým bude daň

považovaná za nezákonnú v dôsledku štátnej pomoci, môže byť kvalifikované

ako „nová skutočnosť“. Podľa holandského daňového zákona existuje päťročný

časový limit na dodatočné uloženie dane po vzniku povinnosti zaplatiť daň.

62. V Slovinskom právnom poriadku neexistuje žiaden osobitný zákon, ktorý by

upravoval problematiku núteného výkonu rozhodnutia Komisie o neoprávnenej

štátnej pomoci a jej vrátení. Zákon, ktorý sa týka štátnej pomoci (Zákon o

monitoringu štátnej pomoci), sa vzťahuje len na monitorovanie štátnej pomoci a

poskytovanie rozličných informácií Európskej únii. Neobsahuje ustanovenia

upravujúce problematiku jej vrátenia (vymáhania).

63. O tom, že pomoc musí byť vrátená, rozhoduje zvyčajne vláda. Ministerstvo, ktoré

priamo poskytlo pomoc, môže byť tiež orgánom, ktorý uloží jej vrátenie, ale ak

boli do rozhodnutia zapojené aj iné orgány, rozhodnutie bude prijaté vládou. Proti

administratívnemu rozhodnutiu vlády alebo ministerstva sa nemožno odvolať v

správnom konaní, ale príjemca môže iniciovať konanie o súdne preskúmanie

administratívnych aktov.

64. Súdne konanie v rámci súdneho prieskumu správnych aktov nemá automaticky

odkladný účinok. Navrhovateľ však môže žiadať, aby súd pozastavil výkon

napadnutého administratívneho aktu, ak by mu jeho výkon mohol spôsobiť vážnu

ujmu. V takýchto prípadoch musí súd vziať do úvahy aj ujmu, ktorá by

pozastavením mohla byť spôsobená verejnému záujmu alebo ostatným

zainteresovaným stranám.

65. Niekoľko opravných prostriedkov je k dispozícii aj v konaní o výkon

administratívnych aktov. Tieto opravné prostriedky nemajú automatický odkladný

účinok. Ten môže byť priznaný na základe návrhu. Odporca v konaní o výkon

musí preukázať, že podal opravný prostriedok proti administratívnemu

aktu a že výkon takéhoto aktu by mu spôsobil nenapraviteľnú ujmu.

66. V Rumunsku upravuje problematiku vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci

Vládne núdzové upravujúce vnútroštátne postupy v oblasti

štátnej pomoci, publikované v Úradnej zbierke Rumunska (Official Gazette of

Romania) pod č. 1042 dňa 28. decembra 2006, v spojení so Zákonom o

sporovom správnom konaní (Administrative Contentious Law) č. 554/2004, ktorý

bol publikovaný v Úradnom vestníku Rumunska, časť I., č. 1154 zo 7. decembra

2004.

67. Podľa čl. 7 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra 2006:

„(1) Rada pre hospodársku súťaž (The Competition Council) je kontaktným

orgánom vo vzťahoch medzi Európskou komisiou a štátnymi orgánmi a

inštitúciami, vrátane štátnych inštitúcií zapojených do procesu privatizácie, nižšie

v texte uvádzanými aj ako štátne orgány, iní poskytovatelia a príjemcovia štátnej

pomoci, ktorí boli zapojení do konaní o štátnej pomoci.”

Podľa čl. 15 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra

2006: „(1) Rada pre hospodársku súťaž (The Competition Council) bez zbytočného odkladu

informuje štátne orgány a iných poskytovateľov, v konkrétnom prípade, o rozhodnutiach

prijatých Európskou komisiou na základe článku 4,7, 10 (3) a 11 Nariadenia, doručených

prostredníctvom Zastúpenia Rumunska v EU, a zároveň predloží kópiu tohto rozhodnutia.”

Podľa čl. 29 ods. (1) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra

2006: „(1) Ak príjemca pomoc nevráti, poskytovateľ štátnej pomoci sa, na základe

rozhodnutia Komisie, obráti na Odvolací súd v Bukurešti, aby tento súd nariadil zrušenie

aktu, prostredníctvom ktorého bola štátna pomoc poskytnutá a v dôsledku toho nariadi

vrátenie pomoci a príslušného úroku.”

Podľa čl. 29 ods. (2) vládneho núdzového nariadenia č. 117 z 21. decembra

2006: „(2) Rozhodnutie Odvolacieho súdu možno napadnúť odvolaním. O odvolaní

rozhoduje Najvyšší kasačný a odvolací súd. Ustanovenia v znení zmien

a doplnkov sa použijú mutatis mutandis.”

Podľa ods. (2) : „(2) Odvolanie odkladá exekúciu

a bude súdom posudzované v zrýchlenom konaní (emergency procedure).”

68. Právnym predpisom, ktorý v Poľsku upravuje problematiku neoprávnenej štátnej

pomoci a jej vymožiteľnosti, je zákon z 30. apríla 2004 o konaní vo veciach

štátnej pomoci (ustawa o postępowaniu w sprawach dotyczących pomocy

publicznej) uverejnený v Zbierke zákonov (Dz. U.) 2007, č. 404, v

znení neskorších zmien a doplnkov.

69. Rozhodnutie Komisie je priamo vykonateľné. Podľa čl. 25 (1) uvedeného zákona

je príjemca povinný vrátiť sumu poskytnutej štátnej pomoci, ak Komisia vydala

rozhodnutie o povinnosti vrátiť štátnu pomoc, ibaže by vykonateľnosť tohto

rozhodnutia Komisie bola odložená ako dôsledok odvolania.

70. Neoprávnená štátna pomoc (ak bola poskytnutá na základe administratívneho

rozhodnutia) sa vymáha podľa predpisu upravujúceho aj exekúciu iných

rozhodnutí. Podľa čl. 28 zákona povinné vymáhanie sumy totožnej so sumou

poskytnutej štátnej pomoci sa uskutočňuje podľa ustanovení o vykonávacom

konaní vo verejnej správe alebo podľa ustanovení o súdnom výkone rozhodnutia

(ak štátna pomoc bola poskytnutá na základe zmluvy).

71. V konaní o výkon rozhodnutia existujú opravné prostriedky. Podľa čl. 35 (1)

zákona o vykonávacom konaní vo verejnej správe zo 17. júna 1966 (ustawa

o postępowaniu egzekucyjnym w administracji) uverejneného v Zbierke zákonov

(Dz. U.) 2012, č. 1015, podanie námietky nemá odkladný účinok. Avšak druhá

veta toho istého ustanovenia ustanovuje, že exekučný orgán môže v

odôvodnených prípadoch pozastaviť konanie o výkon rozhodnutia alebo niektoré

exekučné úkony až do posúdenia námietky.

72. Podľa čl. 38 (3) zákona o vykonávacom konaní vo verejnej správe

sa v prípade nesúhlasného stanoviska tretej osoby až do vydania rozhodnutia o

vylúčení exekučný orgán zdrží exekučných úkonov k predmetu alebo právu,

ktorého vylúčenie (z exekúcie, pozn.) bolo požadované, už

uskutočnené exekučné úkony zostávajú platné a účinné.

73. Vychádzajúc z uvedených podkladov možno konštatovať, že právna úprava

vymáhania neoprávnenej štátnej úpravy je v jednotlivých členských štátoch do

značnej miery rozdielna, pričom diferencie možno nájsť tak z hľadiska celkovej

koncepcie, ako aj prístupu k niektorým zásadným otázkam. Vychádzajúc zo

zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch možno v zásade formulovať záver,

že platná právna úprava vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci v Slovenskej

republike patrí k tým prísnejším, resp. striktnejším (minimálne podľa stavu, ktorý

existoval v čase spracovania štúdie, pozn.), pokiaľ ide o modifikáciu všeobecných

(„štandardných“) postupov vymáhania právnych nárokov s cieľom zaistiť

efektívne a okamžité vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci.

VI.

Posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci

a Exekučného poriadku s označenými ustanoveniami , dohovoru a dodatkového

protokolu

1. K namietanému nesúladu § 26 zákona o štátnej pomoci s označenými

ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci znie:

„(1) Príjemca, ktorému sa podľa rozhodnutia Komisie poskytla neoprávnená

štátna pomoc, je povinný sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci

vrátane úroku podľa príslušnej sadzby určenej Komisiou vrátiť do rozpočtu, z ktorého bola

poskytnutá, alebo zaplatiť do rozpočtu, do ktorého mala byť zaplatená. Táto povinnosť sa

vzťahuje aj na právneho nástupcu príjemcu.

(2) Rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo vykonateľné

voči príjemcovi dňom doručenia takého rozhodnutia Slovenskej republike. V prípadoch

podľa odseku 4 je súčasťou exekučného titulu aj rozhodnutie ústredného orgánu štátnej

správy podľa odseku 4.

(3) Na základe rozhodnutia Komisie o poskytnutí neoprávnenej štátnej pomoci

a na základe podnetu ministerstva financií je poskytovateľ povinný podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu do 30 dní od doručenia podnetu

ministerstva financií; poskytovateľ určený v podnete je oprávneným v exekučnom konaní.

(4) Ak z rozhodnutia Komisie nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci alebo

označenie osoby, ktorej sa taká neoprávnená štátna pomoc poskytla, poskytovateľ, ktorý je

ústredným orgánom štátnej správy, vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku vymáhanej

neoprávnenej štátnej pomoci, alebo osobu, ktorej sa poskytla. Ak poskytovateľ nie je

ústredným orgánom štátnej správy, také rozhodnutie vydá ten ústredný orgán štátnej

správy, v ktorého vecnej pôsobnosti je poskytovateľ. Súčasťou takého rozhodnutia

ústredného orgánu štátnej správy môže byť aj určenie výšky úrokov podľa osobitného

24b

predpisu, alebo sa vydá samostatné rozhodnutie o určení výšky úrokov. Ak ústredný

orgán štátnej správy nevydáva rozhodnutie o určení výšky vymáhanej neoprávnenej štátnej

24b

Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na

uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Mimoriadne vydanie Ú. v. kap. 8/zv. 4, Ú. v. EÚ L ) v platnom znení.

pomoci alebo o označení osoby, ktorej sa poskytla, alebo v tomto rozhodnutí neurčí výšku

24b

úrokov je oprávnený osobitne rozhodnúť o výške úrokov podľa osobitného predpisu.

(5) Rozklad proti rozhodnutiu podľa odseku 4 nemá odkladný účinok.

(6) Spory o právomoc na vydanie rozhodnutia podľa odseku 4 rozhoduje

ministerstvo financií. Na takéto rozhodovanie ministerstva financií sa nevzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní.

(7) Ak poskytovateľ nepodá návrh na vymáhanie neoprávnenej štátnej pomoci

v lehote podľa odseku 3, je taký návrh oprávnený podať ústredný orgán štátnej správy,

v ktorého vecnej pôsobnosti je poskytovateľ. V takom prípade je vymožená suma

zodpovedajúca neoprávnenej štátnej pomoci príjmom rozpočtu tohto ústredného orgánu

štátnej správy.“

2. Ustanovenie § 26 zákona o štátnej pomoci predstavuje východisko novej

koncepcie vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci na základe rozhodnutia

Komisie, ktorú vytvorila novela zákona o štátnej pomoci a Exekučného

poriadku (). Rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej

pomoci sa podľa novej právnej úpravy § 26 zákona o štátnej pomoci stáva bez

ďalšieho exekučným titulom, do ktorého sú zahrnuté aj prípadné rozhodnutia

ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky určujúce povinného,

ktorý musí vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, a taktiež sumu neoprávnenej

štátnej pomoci, ktorú musí povinný vrátiť. Nová právna úprava zároveň zbavuje

rozklad proti týmto rozhodnutiam orgánov štátnej správy odkladného účinku.

Upravuje aj postup týchto orgánov štátnej správy, ktorý má viesť k rýchlemu

vymáhaniu neoprávnenej štátnej pomoci.

3. Ústavný súd už v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhu v uznesení

č. k. -73 zo 7. decembra 2011 uviedol, že legislatívne opatrenie

zákonodarcu, ktorým pro futuro zakladá priamu vykonateľnosť záporného

rozhodnutia Komisie v prípadoch protiprávnej pomoci vo vzťahu k príjemcovi,

nemožno považovať samo osebe za ústavné nekonformný zásah do základných

práv a slobôd príjemcu. Konkrétna podoba takejto koncepcie vymáhania štátnej

pomoci však musí poskytovať dostatočné a účinné právne záruky (prostriedky

ochrany) pred prípadným pochybením a nezákonným postupom vnútroštátnych

orgánov zabezpečujúcich výkon rozhodnutia Komisie.

4. Orgány Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie nie sú

oprávnené meniť alebo zrušiť rozhodnutie Komisie. Vnútroštátne súdy nie sú

príslušné na posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom. Z

ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že posúdenie zlučiteľnosti opatrení

alebo režimov pomoci so spoločným trhom prináleží do výlučnej právomoci

Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná Súdnym dvorom Európskej únie.

Súdny dvor tiež rozhodol, že je vylúčené, aby príjemca štátnej pomoci, ktorá je

predmetom rozhodnutia Komisie určeného samotnému členskému štátu, z

ktorého pochádza príjemca tejto pomoci, ktorý určite mohol napadnúť toto

rozhodnutie a ktorý nechal uplynúť záväznú lehotu stanovenú v čl. 230 ods. 5

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 263 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie), znovu spochybnil legalitu tohto rozhodnutia pred

vnútroštátnymi súdmi v rámci žaloby podanej proti opatreniam, ktoré

boli prijaté vnútroštátnymi orgánmi na vykonanie tohto rozhodnutia

(napr. rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007 vo veci C-119/05,

Lucchini, [2007] Zb. s. I 06199, body 51, 52 a 55). Európska únia je subjektom,

v ktorom akty jej inštitúcií podliehajú preskúmaniu ich „zákonnosti“, pričom

primárne právo Európskej únie ustanovuje aj systém opravných prostriedkov a

postupov určených na zabezpečenie zákonnosti aktov inštitúcií

Európskej únie a zveruje ho Súdnemu dvoru Európskej únie (v tomto zmysle

primerane napr. rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños

Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, body 38 a 40, alebo rozsudok

Súdneho dvora z 5. októbra 2006, vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s.

I-10071, bod 57). Okrem toho základné práva zaručené v Charte základných

práv Európskej únie tvoria súčasť práva Európskej únie s rovnakou právnou

silou ako zmluvy a základné práva, tak ako sú zaručené dohovorom a ako

vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú

všeobecné zásady práva Európskej únie, ktorých dodržiavanie Súdny dvor

Európskej únie zabezpečuje.

5. Ústavný súd v náleze č. k. -94 zo 6. apríla 2011 v tejto súvislosti

uviedol: „... rozhodovanie o sporných prípadoch štátnej pomoci patrí do

právomoci európskych orgánov, a to predovšetkým komisie. K tomu treba

uviesť, že rozhodnutie komisie o tom, že štátna pomoc bola poskytnutá

neoprávnene, je preskúmateľné v rámci európskeho súdneho systému

všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa. Príslušnú žalobu môže podať

jednak štát, ktorý v zmysle rozhodnutia komisie mal neoprávnenú pomoc

poskytnúť, ale aj subjekt, ktorému bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá,

keďže je rozhodnutím komisie dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť

pomoc vrátiť. Hoci na rozdiel od štátu, ktorý je účastníkom konania vedeného

komisiou, subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, účastníkom konania

nie je, neznamená to, že by rozhodnutie komisie nebolo pre tento subjekt

záväzné, resp. že by mal možnosť domáhať sa odlišného posúdenia oprávnenosti

poskytnutia štátnej pomoci vo vnútroštátnom konaní. Skutočnosť, že subjekt,

ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, nie je účastníkom konania vedeného

komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť sa na všeobecný súd a požadovať

preskúmanie rozhodnutia komisie. V rámci takejto žaloby má tiež možnosť

požiadať všeobecný súd, aby odložil vykonateľnosť rozhodnutia komisie až do

skončenia súdneho preskúmania rozhodnutia komisie. Napokon treba uviesť, že

proti rozhodnutiu všeobecného súdu je možné podať odvolanie, o ktorom

rozhoduje v druhom stupni súdny dvor. Dosiaľ uvedené možno zhrnúť tak, že

právoplatné rozhodnutie komisie, proti ktorému žiaden oprávnený subjekt

nepodal žalobu všeobecnému súdu, resp. rozhodnutie komisie potvrdené

rozsudkom všeobecného súdu a prípadne aj Súdneho dvora s konečnou

platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto

prijatý záver o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti poskytnutej štátnej pomoci už

nie je možné vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať, nota bene dospieť k

odlišnému záveru. ... Ústavný súd všeobecne uznáva funkčnosť

inštitucionálneho rámca Európskej únie pre zaistenie kontroly rozsahu výkonu

prenesených právomocí. Vnútroštátne súdy tak nemajú právomoc ani na

preskúmavanie platnosti rozhodnutia komisie a ani na posúdenie, či

zvýhodňujúce opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle európskeho práva,

ak by sa mali odchýliť od rozhodnutia komisie.“

6. Z uvedených dôvodov akékoľvek vnútroštátne konanie (súdne alebo správne)

o skutkových zisteniach a právnych záveroch obsiahnutých v rozhodnutí

Komisie znamená stratu času a nemôže pre účastníka priniesť iný výsledok, ako

je obsiahnutý v rozhodnutí Komisie. Priznanie priamej vykonateľnosti

záporného rozhodnutia Komisie o vymáhaní neoprávnenej pomoci vo vzťahu

k príjemcovi zo strany zákonodarcu ustanovením § 26 ods. 2 zákona o štátnej

pomoci preto nemožno považovať za nesúladné s navrhovateľom označenými

ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu.

7. Rozhodnutia orgánov štátnej správy Slovenskej republiky prijaté na realizáciu

(vykonanie) rozhodnutia Komisie však v rámci konania o opravných

prostriedkoch preskúmateľné sú, pričom sú preskúmateľné aj súdmi. V zmysle

druhej vety totiž nesmie byť z právomoci súdu vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

8. Vydanie rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy podľa § 26 ods. 4 zákona

o štátnej pomoci pritom prichádza do úvahy práve v prípadoch, ak z rozhodnutia

Komisie nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci alebo označenie osoby,

ktorej sa taká neoprávnená štátna pomoc poskytla. Ide predovšetkým o prípady,

ak Komisia prijme rozhodnutie o vymáhaní týkajúce sa schém pomoci a nie je

schopná označiť v samotnom rozhodnutí všetky subjekty, ktoré dostali

neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc (k tomu bližšie pozri

bod 35 Oznámenia Komisie 2007/C 272/05 z 15. novembra 2007).

9. Je zrejmé, že v takýchto prípadoch je to práve rozhodnutie ústredného orgánu

štátnej správy Slovenskej republiky, ktorým sa určuje (individualizuje) povinný

subjekt a prípadne aj suma peňažného plnenia, ktorá sa má vymôcť.

Rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy podľa § 26 ods. 4 zákona

o štátnej sa preto nepochybne týkajú základných práv a slobôd dotknutých

subjektov, konkrétne ich základného práva na ochranu vlastníctva v zmysle čl.

20 a práva na ochranu majetku v zmysle dodatkového protokolu.

10. Ústavný súd pritom už dávnejšie vyslovil, že „Zmyslom procesných garancií

vyplývajúcich z ustanovení , z a z

dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto

garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci

rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok

konania využitím svojich procesných práv...“ (nález ústavného súdu č. k. III. ÚS

153/07-35 z 18. októbra 2007). Orgány Slovenskej republiky nemajú možnosť

zmeniť rozhodnutie Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci, a preto nemá

význam, aby pred nimi mohol vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ktokoľvek

uplatniť akékoľvek procesné práva smerujúce k jeho zmene. V konaniach

orgánov Slovenskej republiky nadväzujúcich na rozhodnutie Komisie však treba

zachovať kľúčové procesné práva ich účastníkov, pretože výsledok týchto

konaní sa týka ich základných práv a slobôd a možnosť účinného uplatnenia

týchto procesných práv môže reálne ovplyvniť výsledok týchto konaní. Uvedené

rozhodnutia orgánov štátnej správy nie sú totiž len mechanickým premietnutím

rozhodnutia Komisie, ale až nimi sa určí, kto a čo je povinný plniť.

11. Je prirodzené, že konkrétny rozsah a podoba zmienených procesných práv musia

zodpovedať povahe a predmetu konania o vymáhaní neoprávnenej štátnej

pomoci vrátane požiadavky vyplývajúcej z práva Európskej únie, aby bolo

takéto vymáhanie „okamžité“ a efektívne.

12. Ponechanie možnosti podania rozkladu ako opravného prostriedku v rámci

správneho konania proti rozhodnutiam vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona

o štátnej pomoci za súčasného vylúčenia odkladného účinku tohto opravného

prostriedku znamená v spojení s § 26 ods. 2 druhou vetou zákona o štátnej

pomoci, že rozhodnutia vydané v zmysle § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci by

mohli byť v exekúcii vykonané skôr, ako boli preskúmané nielen v rozkladnom,

ale prípadne i po ňom nasledujúcom súdnom konaní.

13. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci vylučujúce odkladný účinok

rozkladu proti rozhodnutiam vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej

pomoci preto predstavuje legislatívne opatrenie zákonodarcu, ktoré je spôsobilé

obmedziť základné práva a slobody zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práva zaručené dohovoru a dodatkového

protokolu. Podmienkou jeho ústavnej konformnosti je preto rešpektovanie

ústavného princípu proporcionality.

14. Označené legislatívne opatrenie je spôsobilé zaistiť dosiahnutie zákonodarcom

proklamovaného záujmu na urýchlení procesu vymáhania neoprávnenej štátnej

pomoci, a preto vyhovuje požiadavke vhodnosti, avšak za cenu zásadného

spochybnenia možnosti dotknutých subjektov efektívne uplatniť svoje procesné

práva (vrátane možnosti uchádzať sa in fine o súdnu ochranu vlastníctva)

v konaniach, ktorých výsledkom môže byť určenie ich povinnosti znejúcej na

majetkové plnenie, resp. určenie výšky takéhoto majetkového plnenia.

15. Zákonodarca ponechaním možnosti podania rozkladu proti rozhodnutiam

vydaným podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci zároveň ustanovil

podmienku vyčerpania tohto opravného prostriedku z hľadiska možnosti

adresátov týchto rozhodnutí uchádzať sa o súdnu ochranu (v zmysle čl. 46 ods. 2

) správnou žalobou proti právoplatnému správnemu rozhodnutiu podľa

druhej hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“). Pri

rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom

postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych

opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§

247 ods. 2 ).

16. Zákonodarca tak pre adresátov rozhodnutí vydaných podľa § 26 ods. 4 zákona

o štátnej pomoci vytvoril procesnú situáciu, v ktorej sú z hľadiska podmienok

prístupu k súdnej ochrane zahŕňajúcej možnosť odložiť v odôvodnených

prípadoch vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu povinní napadnúť

rozhodnutie vydané podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci rozkladom

a čakať na právoplatné skončenie tohto konania, pričom v dôsledku vylúčenia

odkladného účinku podaného rozkladu je napadnuté rozhodnutie vykonateľné,

takže reálne môže dôjsť k jeho nútenému výkonu v „zrýchlenom“ exekučnom

konaní skôr, ako sa bude dotknutý subjekt vôbec môcť obrátiť prostredníctvom

správnej žaloby na súd.

17. Zákonodarca tak adresátom rozhodnutí vydaných podľa § 26 ods. 4 zákona

o štátnej pomoci ponechal k dispozícii zdanlivo viac prostriedkov právnej

ochrany, avšak vzhľadom na podmienky ich uplatnenia im tieto vôbec nemusia

zaručiť zmysluplnú a efektívnu ochranu. Vychádzajúc z úvahy, že

a dohovor zaručujú základné, resp. ľudské práva, ktoré sú reálne a prakticky

uplatniteľné, teda nie iluzórne, dospel ústavný súd k záveru, že zákonodarca

úpravou § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci ústavne neakceptovateľným

spôsobom obmedzil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.

46 ods. 1 a 2 , právo na prejednanie veci súdom v zmysle

dohovoru, ako aj základné právo na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1

a právo na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

(zahŕňajúce minimálne procesne garancie ochrany vlastníckeho práva) v rozpore

s ich podstatou a zmyslom ( ), a tým zasiahol aj do princípov

právneho štátu ( ) zahŕňajúcich požiadavku ochrany

základných práv a slobôd.

18. Ústavný súd pritom za problematické nepovažuje samotné úsilie zákonodarcu

vylúčiť automatický odkladný účinok opravných prostriedkov v konaní

o vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci. Naopak, tento zámer je

akceptovateľný, a to aj s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2006

vo veci Komisia/Francúzko, C-232/05, Zb. s. I-10071 (najmä body 45 až 60

rozsudku, k tomu pozri tiež body 65 až 81 stanoviska generálneho advokáta

Dámaso Ruiz-Jarabo Colomer predneseného v danej veci 18. mája 2006),

v ktorom Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny postup francúzkych úradov

pri vymáhaní neoprávnenej štátnej pomoci na základe zákona upravujúceho

automatický odkladný účinok opravných prostriedkov proti platobným príkazom

vydaným na účely vymoženia poskytnutej pomoci bránil bezodkladnému

obnoveniu skoršej situácie a predlžoval trvanie nenáležitej konkurenčnej výhody

vyplývajúcej z predmetnej pomoci (Súdny dvor nepovažoval za potrebné

rozhodovať o otázke, či v špecifických prípadoch vnútroštátny sudca môže

nariadiť odklad výkonu platobných výmerov v nadväznosti na podané opravné

prostriedky, ktoré neobsahujú výhrady voči rozhodnutiu Komisie, bod 54

uvedeného rozhodnutia).

19. Ústavný súd považuje za nesúladný výsledok, ktorý zákonodarca úpravou § 26

ods. 5 zákona o štátnej pomoci v kontexte súvisiacej právnej úpravy § 26 ods. 2

uvedeného zákona a dosiahol. Zákonodarca mal

pritom k dispozícii aj iné prostriedky, ktoré by mu umožňovali dosiahnuť

zamýšľaný cieľ (urýchliť a zefektívniť konanie znemožnením procesných

obštrukcií využívajúcich viac či menej formálne uplatňovanie opravných

prostriedkov) a pritom vyhovieť aj požiadavke účinnej ochrany základných práv

adresátov rozhodnutí podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci.

Ide o možnosť povoliť odklad vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 26 ods. 4

zákona o štátnej pomoci ad hoc na základe žiadosti adresáta a závažnosti

dôvodov uvedených v podanom rozklade. Pretože z nevyplýva

požiadavka na zaistenie dvojinštančnosti správneho konania, ale požiadavka,

aby z právomoci súdu nebolo vylúčené preskúmanie správnych rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd ( ), mohol

zákonodarca zvoliť taktiež koncepciu jednoinštančného konania vo veciach

upravených v § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci s tým, že na základe

opravného prostriedku by správne rozhodnutie vydané v tejto veci bol

oprávnený preskúmať správny súd, ktorý by na základe návrhu oprávneného

subjektu mohol rozhodnúť o odklade vykonateľnosti napádaného správneho

rozhodnutia. Podmienky, za ktorých by zákonodarca povolenie odkladu

vykonateľnosti povolil, by pritom mohli byť vymedzené prísne a s ohľadom

na kritériá, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o odklade vykonateľnosti

rozhodnutia Komisie uplatňuje Súdny dvor Európskej únie.

20. Zmyslom by malo byť zaistenie účinnej ochrany v prípadoch, v ktorých orgán

rozhodujúci o opravnom prostriedku po zvážení konkrétnych okolností prípadu

s náležitým zreteľom na záujmy vyplývajúce z práva Európskej únie dospeje

k záveru o hrozbe obzvlášť závažnej ujmy bezprostredne hroziacej adresátovi

rozhodnutia podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci v dôsledku nesprávnosti

alebo nezákonnosti takého rozhodnutia (napr. pre nesprávne určenie sumy, ktorá

má byť vrátená, alebo nesprávne určenie subjektu, ktorému sa vrátenie pomoci

ukladá), a to vždy výlučne iba v prípadoch, keď o týchto otázkach

nerozhodovali orgány Európskej únie.

21. Uvedené možnosti, ktoré zákonodarca nevyužil, predstavujú legislatívne

prostriedky umožňujúce dosiahnutie ním sledovaného cieľa spôsobom

rešpektujúcim požiadavku účinnej ochrany základných práv adresátov

rozhodnutí podľa § 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci. Ustanovenie § 26 ods. 5

zákona o štátnej pomoci preto nevyhovuje druhej požiadavke testu

proporcionality, a to kritériu nevyhnutnosti.

22. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že § 26 ods. 5 zákona

o štátnej pomoci nie je v súlade s a 2 a s

dohovoru v spojení s a s dodatkového protokolu, ako aj

s .

23. Právna úprava ustanovujúca priamu vykonateľnosť rozhodnutia Komisie voči

príjemcovi neoprávnenej štátnej pomoci dňom jeho doručenia Slovenskej

republike v zmysle § 26 ods. 2 prvej vety v spojení s § 52 ods. 1 druhou vetou, §

96 ods. 1 druhou vetou, § 107 ods. 1 druhou vetou, § 123 ods. 1 druhou vetou a

§ 137 ods. 1 druhou vetou Exekučného poriadku môže byť aplikovaná

spôsobom zbavujúcim povinného akejkoľvek lehoty na dobrovoľné vrátenie

neoprávnenej štátnej pomoci, a tým aj možnosti dobrovoľného plnenia.

Exekúcia pritom znamená väčší zásah do majetkovej sféry povinného ako

dobrovoľné plnenie prinajmenej z dvoch dôvodov: 1. Pri exekúcii musí povinný

uhradiť vyššie trovy exekúcie. 2. Pri dobrovoľnom plnení povinný rozhoduje,

ktorou časťou svojho majetku alebo i úverom splní svoje záväzky, kým

v exekúcii rozhoduje exekútor o tom, čo z majetku povinného použije na

splnenie jeho záväzkov. Zbavenie reálnej možnosti dobrovoľného plnenia nie je

nevyhnutné na dosiahnutie účelu napadnutých ustanovení zákona o sociálnej

pomoci a Exekučného poriadku. Ak by k nemu došlo, znamenalo by to

porušenie práv povinného podľa a dodatkového

protokolu v dôsledku zasahovania do jeho majetkovej sféry nad rámec miery,

ktorú možno považovať za nevyhnutnú.

24. Z uvedených dôvodov by bolo prospešné, ak by ustanovenia § 26 zákona

o štátnej pomoci upravovali podrobnejšie postup subjektov povinných vymáhať

neoprávnenú štátnu pomoc, aj pokiaľ ide o povinnosť poskytnúť príjemcovi

možnosť dobrovoľného plnenia (vrátenia sumy neoprávnenej štátnej pomoci

a príslušného úroku).

25. Napriek určitej nedôslednosti v tomto smere však napadnutá právna úprava

umožňuje jej ústavne konformný výklad a aplikáciu zo strany subjektov

povinných vymáhať neoprávnenú štátnu pomoc a s ohľadom na ustanovenie §

38 ods. 2 Exekučného poriadku „Oprávnený môže podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu

ukladá vykonateľné rozhodnutie.“, možno takýto postup aj rozumne očakávať.

26. Vzhľadom na túto skutočnosť, vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti právnych

predpisov a z ústavnej povinnosti všetkých orgánov verejnej moci vykladať

a uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade

s ( ), prihliadajúc na zásadu zdržanlivosti ústavného

súdu, pokiaľ ide o zasahovanie do normotvornej činnosti zákonodarcu, ústavný

súd v tejto časti návrhu nevyhovel.

27. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 26

zákona o štátnej pomoci s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1,

a 5, , , a

a s čl. 13 dohovoru, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný

súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa

vyhovieť.

28. K namietanému nesúladu § 30d zákona o štátnej pomoci s označenými

ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu

Prechodné ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci týkajúce sa právnej úpravy

zavedenej s účinnosťou od 1. júna 2011 znie:

„Ak na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci vydaného

do 31. mája 2011 nebola takáto neoprávnená štátna pomoc úplne alebo čiastočne

vymožená, na jej vymáhanie sa použijú ustanovenia predpisu účinného od 1. júna 2011.“

29. Napadnutý § 30d zákona o štátnej pomoci je formulovaný ako obvyklé

intertemporálne ustanovenie a treba prisvedčiť vedľajšiemu účastníkovi konania,

že „Pri zmene vymáhacej procedúry sa v právnom poriadku Slovenskej

republiky explicitne vyžaduje, aby zákonodarca vždy vyjadril vzťah k prípadom,

ktoré procesne začali pred účinnosťou prijatej procedurálnej zmeny.“.

Nevyhnutnosť tejto úpravy však ešte neodôvodňuje jej podobu v konkrétnom

prípade, teda v kontexte § 26 zákona o štátnej pomoci.

30. Princíp deľby moci predstavuje esenciálnu podmienku ochrany slobody

a demokratického charakteru štátu. Z uvedeného dôvodu sa v právnom štáte

zvlášť prísne uplatňuje vo vzťahu súdnej moci s mocou zákonodarnou

a výkonnou. Z ústavnej právomoci parlamentu prijímať zákony vyplýva aj jeho

oprávnenie existujúcu platnú zákonnú úpravu meniť, a to aj v prípadoch, ak to

môže ovplyvniť prebiehajúce súdne konania za predpokladu, že novoprijatá

zákonná úprava má charakter všeobecnej a ústavne konformnej zmeny právnych

pravidiel a nepredstavuje pokus zákonodarcu oktrojovať výsledok konkrétnych,

identifikovateľných prebiehajúcich súdnych konaní. Tým skôr je neprijateľné,

aby zákon rušil, menil alebo obchádzal právoplatné súdne rozhodnutie, a to bez

ohľadu na jeho (ne)správnosť, osobitne v situácii, keď právny poriadok obsahuje

právnu úpravu procesného a inštitucionálneho rámca, využitím ktorého možno

dosiahnuť nápravu z pohľadu účastníkov konania nesprávneho súdneho

rozhodnutia v rámci sféry pôsobnosti súdnej moci. Súdne rozhodnutie môže

zmeniť alebo zrušiť len súd (k otázke ústavnosti zasahovania zákonodarnej moci

do moci súdnej vylúčením alebo obchádzaním kompetencie súdov

prostredníctvom normatívneho právneho aktu pozri napr. nález ústavného súdu

sp. zn. z 24. mája 1995 alebo nález sp. zn. zo 17.

januára 2002). Výnimku predstavujú milosť a amnestia založené v právnom

štáte . Spojenie ustanovení a zákona o štátnej pomoci vytvára

situáciu, že i keď všeobecné súdy pred účinnosťou týchto ustanovení určitým

spôsobom právoplatne rozhodli vo veci vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci,

tak sa priamo uplatní nová právna úprava odporujúca predchádzajúcemu

súdnemu rozhodnutiu, čo koniec-koncov znamená nahradenie právoplatného

súdneho rozhodnutia priamo následne vydaným zákonom. Zákonodarca síce

nezmenil ani nezrušil súdne rozhodnutie, ale spravil ho obsolétnym, lebo

rozhodol vo veci, o ktorej už existovalo súdne rozhodnutie. Zákonodarca tak

postupoval aj napriek tomu, že zmenu tohto rozhodnutia bolo možné dosiahnuť

uplatnením účinných právnych prostriedkov nápravy v rámci predvídaného

a zákonom stanoveného procesného postupu v pôsobnosti súdnej moci (o

existencii tejto možnosti svedčí nález ústavného súdu sp. zn. zo

6. apríla 2011, k tomu pozri aj uznesenie č. k. PL. ÚS 115/2011–73 zo 7.

decembra 2011). Ustanovenie § 30d zákona o štátnej pomoci preto nie je

v súlade s princípom deľby moci tvoriacim súčasť právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 .

31. Porušenie deľby moci je v danom prípade úzko späté so zákazom retroaktivity

právnych predpisov, ktorý ústavný súd v náleze č. k. -56 z 24.

februára 2005 vymedzil takto: „Zákaz retroaktivity spočíva predovšetkým

v tom, že podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné

posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali

alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy.“ V doktríne ústavného súdu

týkajúcej sa zákazu spätnej účinnosti právnych predpisov má významné miesto

pojem uzavretého skutkového a právneho stavu, do ktorého v zásade nemá nová

právna úprava zasiahnuť. Neraz je náročné zistiť a určiť, či v okolnostiach veci

ide o uzavretý skutkový a právny stav, ale ak v nejakej veci existuje súdne

rozhodnutie, a zvlášť právoplatné súdne rozhodnutie, tak treba vychádzať

z toho, že o uzavretý skutkový a právny stav ide, pokiaľ sa nepreukáže opak.

Ustanovenie § 30d v spojení s § 26 zákona o štátnej pomoci sa vzťahuje aj (a

ako sa ukáže hlavne) na právoplatne rozhodnutú vec, čím zasahuje do res

iudicata ako formy uzavretého skutkového a právneho vzťahu. Tým ide o prípad

ústavne zakázanej pravej retroaktivity.

32. Zákaz retroaktivity právnych predpisov predstavuje súčasť obsahu právneho

štátu podľa . Aj z uvedeného dôvodu nie je ustanovenie

zákona o štátnej pomoci v súlade s .

33. Navrhovateľ tvrdí, že § 30d zákona o štátnej pomoci odporuje princípu

generality právnej normy, ktorý tvorí súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1

. Podľa navrhovateľa: „Princíp generality právnej normy spočíva aj

v tom, že právna norma nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad.“ Táto

argumentácia nadväzuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je jednou

z požiadaviek právneho štátu aj všeobecne uznávaná požiadavka generality

právnej normy (napr. nález ústavného súdu sp. zn. z 12.

septembra 1996 alebo nález sp. zn. z 24. mája 1995).

34. Intertemporálne ustanovenie sa ex definitione vzťahuje na prípady (veci), ktoré

už v momente jeho účinnosti existujú, a teda sú i principiálne poznateľné.

Zákonodarca však obvykle nevie a v praxi sa ani nemôže dozvedieť o ich počte

a už vôbec nie o podrobnostiach jednotlivých prípadov. Aspoň subjektívne teda

upravuje veci rovnakého druhu, neurčitého počtu a hlavne neznámych subjektov

a okolností.

35. V prípade § 30d zákona o štátnej pomoci však zákonodarca vedel, že toto

ustanovenie sa bude týkať jediného konkrétneho prípadu a z rozpravy k tlači č.

268 v dňoch 22. a 23. marca 2011 na 16. schôdzi národnej rady k zákonu

vrátenému prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie

národnou radou vyplýva, že vedľajší účastník konania ako navrhovateľ zákona

i poslanci zúčastňujúci sa rozsiahlej rozpravy vedeli, že v tejto dobe existoval

jediný prípad, ktorého sa § 30d v spojení s § 26 zákona o štátnej pomoci dotkne,

a je vylúčené, aby sa objavili ďalšie. Vláda v návrhu na skrátené legislatívne

konanie navyše argumentovala potrebou urýchlene zmeniť právnu úpravu, aby

sa vymohla neoprávnene poskytnutá štátna pomoc v jedinom určitom prípade.

36. Zákonodarca teda ani subjektívne neschvaľoval § 30d zákona o štátnej pomoci

pre prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu, ale pre jediný individuálne

určiteľný prípad, ktorého okolnosti mu boli dobre známe. Na tom nič nemení

všeobecná formulácia ustanovenia § 30d, lebo zákonodarcovi bolo v momente

schvaľovania zákona známe, že sa týka jediného prípadu. Ak

zákonodarca vie, že upravuje individuálne určený prípad, tak takáto úprava bez

ohľadu na svoju všeobecnú formuláciu nezodpovedá požiadavke generality

právnej normy.

37. Požiadavka generality právnej normy v danom prípade úzko súvisí s ústavným

princípom deľby moci. Ako už bolo uvedené (v časti VI bode 30),

oprávňuje zákonodarcu zmeniť platnú právnu úpravu aj v prípadoch, ak to môže

ovplyvniť súdne konania začaté v minulosti. Nevyhnutnou podmienkou však je,

aby novoprijatá legislatíva mala charakter všeobecnej zmeny právnych pravidiel

(či už ide o zmenu, alebo doplnenie pôvodnej právnej úpravy), z čoho vyplýva

aj požiadavka na generalitu (všeobecný charakter) novoprijímanej právnej

úpravy. Pokus zákonodarcu upraviť prostredníctvom prijatého právneho

predpisu, konkrétne právne postavenie individuálne určeného subjektu (prípadne

subjektov) v situácii, keď o tomto právnom postavení dotknutého subjektu

(subjektov) prináleží rozhodnúť súdu, alebo v situácii, keď o tomto právnom

postavení súd už právoplatne rozhodol, predstavuje pokus zákonodarcu

výkonom svojej zákonodarnej právomoci zasiahnuť do pôsobnosti moci súdnej

jej nahradením alebo obídením. V konaní pred ústavným súdom vláda v tejto

súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007 vo veci C-

119/05 Lucchini, bod 63, argumentovala, že vymáhaniu neoprávnenej štátnej

pomoci nemôžu brániť ani prípadné právoplatné vnútroštátne rozhodnutia.

Právny poriadok Slovenskej republiky však obsahuje právnu úpravu procesného

a inštitucionálneho rámca, využitím ktorého bolo možné a stále je možné

v rámci pôsobnosti súdnej moci dosiahnuť zmenu súdnych rozhodnutí o štátom

uplatňovanom nároku na vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci (pozri tiež časť

VI bod 30). Z ústavného hľadiska tak nerešpektovanie požiadavky na generalitu

právnej normy (normatívneho právneho aktu) prerastá do porušenia ústavného

princípu deľby moci a dostáva sa do nesúladu s .

38. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 30d

zákona o štátnej pomoci s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1,

čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods.

1 a , s a dohovoru a s dodatkového

protokolu, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil

relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť, a to

pre absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom napadnutej právnej úpravy

a namietanými článkami , dohovoru a dodatkového protokolu.

39. K namietanému nesúladu § 30 ods. 3 v časti „... to neplatí, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26

o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov.“ Exekučného poriadku s označenými ustanoveniami ,

dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku znie:

„(3) Len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,

oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť

len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad; to neplatí, ak ide o exekučné konanie

vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa o

štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.“

40. Namietané ustanovenie Exekučného poriadku znamená, že exekútor, ktorý sám

vyhlásil svoju zaujatosť, musí v exekúcii neoprávnenej štátnej pomoci od jej

príjemcu vykonávať do rozhodnutia súdu o jeho (ne)vylúčení z exekúcie všetky,

nielen neodkladné úkony. Aj exekútor, ktorý bude z exekúcie vylúčený pre

pomer k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, bude musieť vykonať nezvratné

úkony v exekučnom konaní, kde je vylúčené restitutio in integrum (§ 61

Exekučného poriadku).

41. Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku rozhodne súd o vylúčení exekútora

do 10 dní od predloženia veci; proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok (§ 30 ods. 10 Exekučného poriadku) a na opakované

námietky z toho istého dôvodu sa neprihliada (§ 30 ods. 8 Exekučného

poriadku). Uvedené ustanovenia naznačujú dobu, o ktorú môže námietka

zaujatosti exekútora predĺžiť konanie.

42. Zjavným účelom napadnutého ustanovenia je urýchlenie exekučného konania,

čo možno považovať za legitímne. Dôvodová správa ho formuluje takto:

„Predkladaný návrh odstraňuje prekážky vnútroštátneho práva brániace

okamžitému a účinnému vymoženiu štátnej pomoci.“

43. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „Nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa .“ (napr. nález

ústavného súdu sp. zn. z 5. novembra 2002 alebo

nález sp. zn. z 13. januára 2005).

44. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. nález ústavného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009).

45. Všetci účastníci exekučného konania vrátane povinného teda v rámci tohto

konania disponujú svojmu postaveniu primeranými procesnými právami

vytvárajúcimi vo svojom súhrne právo na spravodlivý proces (spravodlivé

konanie) zaručené a dohovorom. Pre povinného môže byť významné,

aby vo veci nekonal proti nemu negatívne zaujatý exekútor, napr. preto, aby

zvolil spôsob výkonu exekúcie, ktorý ho nadbytočne nepoškodí. Urýchlenie

exekučného konania o relatívne krátku dobu nie je dostatočným (primeraným)

dôvodom na tak závažné obmedzenie práv povinného, aké umožňuje

ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku v namietanej časti. Označené

ustanovenie Exekučného poriadku v namietanej časti preto nie je v súlade

s ustanoveniami a dohovoru zaručujúcimi právo

na spravodlivý proces ani s upravujúcim princíp právneho

štátu.

46. Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade so zásadou

nestrannosti súdu podľa . S touto časťou návrhu nemožno

súhlasiť, pretože exekúcia spadá do rámca základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ale vylúčenie odkladného účinku oznámenia exekútora o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, v časti exekučných konaní sa netýka základnej

charakteristiky súdov Slovenskej republiky zakotvenej v .

47. Exekúcia zameraná na vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci sa vždy týka

majetku povinného. Ak sú v jej priebehu porušené jeho procesné práva podľa čl.

46 ods. 1 a dohovoru, tak to v konkrétnom exekučnom konaní

môže znamenať i porušenie jeho hmotných práv (vlastníckeho práva) podľa čl.

20 ods. 1 a dodatkového protokolu. Ústavný súd už opakovane uznal

existenciu minimálnych garancií procesnej povahy obsiahnutých v čl. 20 ods. 1

(napr. nález ústavného súdu sp. zn. z 15. júla 2003,

nález sp. zn. z 29. marca 2006 alebo nález sp. zn.

z 13. decembra 2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu hovorí tiež o

„inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)

označeného ustanovenia (napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela

v. Fínsko, č. 28 856/95). Medzi takéto garancie nepochybne patrí aj nestrannosť

orgánu verejnej moci v konaní, ktoré sa týka vlastníckeho práva. Ak ustanovenie

zákona upravujúceho konanie týkajúce sa vlastníckeho práva (v danom prípade

napadnutá časť § 30 ods. 3 Exekučného poriadku) prikazuje, aby vo veci nad

nevyhnutnú mieru konal aj zaujatý (resp. potenciálne zaujatý) orgán verejnej

moci (exekútor), tak sa tým dostáva do nesúladu aj s a

dodatkového protokolu, ktorých súčasťou sú aj minimálne garancie procesnej

povahy vlastníckeho práva v spojení s upravujúcim princíp

právneho štátu.

48. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 30

ods. 3 Exekučného poriadku v napadnutej časti s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1,

a a s dohovoru, ktoré

navrhovateľ označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné

dôvody na to, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.

49. K namietanému nesúladu § 41 ods. 4 Exekučného poriadku s označenými

článkami , dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku znie:

„(4) Na exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov

sa nevzťahuje ustanovenie § 39 ods. 3, § 42 ods. 2 a 4, § 44 ods. 5, § 45 ods. 4, § 56 ods. 2

až 5, § 57 ods. 1 písm. g).“

Súvisiace ustanovenie § 39 ods. 3 Exekučného poriadku znie:

„(3) K návrhu na vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodnutia oprávnený

pripojí aj listiny uvedené v osobitnom predpise.“

Súvisiace ustanovenia § 42 ods. 2 a 4 Exekučného poriadku znejú:

„(2) Potvrdením o vykonateľnosti opatrí exekučný titul podľa § 41 ods. 2 orgán

na to oprávnený. Rozhodnutia Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky opatrí

potvrdením o vykonateľnosti Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky.

Rozhodnutia Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa opatrí potvrdením o vykonateľnosti

ministerstvo. Tieto orgány pri potvrdzovaní vykonateľnosti skúmajú a overujú iba pravosť

rozhodnutí.

(4) Cudzí exekučný titul uznáva príslušný súd (§ 45) tak, že vydá poverenie

na vykonanie exekúcie.“

Súvisiace ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku znie:

„(5) Ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodnutia, súd

doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do 15 dní

od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho

rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal

exekúciu.“

Súvisiace ustanovenie § 45 ods. 4 Exekučného poriadku znie:

„(4) Ak bol súdu doručený návrh na výkon cudzieho rozhodnutia podľa

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd udelí poverenie

na vykonanie exekúcie z úradnej moci a určí v ňom exekútora, ktorý je poverený vykonaním

exekúcie. Ustanovenie § 42 ods. 4 sa použije primerane.“

Súvisiace ustanovenia § 56 ods. 2 až 5 Exekučného poriadku znejú:

„(2) Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať,

že exekúcia bude zastavená (§ 57).

(3) Súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak bolo cudzie

rozhodnutie v štáte, v ktorom bolo vydané, napadnuté opravným prostriedkom,

až do právoplatného rozhodnutia o opravnom prostriedku.

(4) Súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak by

neodkladná exekúcia mohla zabrániť povinnému poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú

starostlivosť podľa osobitných predpisov. Súd rozhodne o odklade do 30 dní od podania

návrhu.

(5) Do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony

smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.“

Súvisiace ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekúciu súd zastaví, ak ...

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať...“

50. Ustanovenie § 41 ods. 4 Exekučného poriadku vylučuje v exekučnom konaní,

v ktorom sa na základe rozhodnutia Komisie vymáha neoprávnená štátna

pomoc, použitie ustanovení Exekučného poriadku o výkone cudzích rozhodnutí

(§ 39 ods. 3, § 42 ods. 2 a 4, § 44 ods. 5, § 45 ods. 4), ustanovení Exekučného

poriadku upravujúcich odklad exekúcie (§ 56 ods. 2 až 5), ako aj

ustanovenia Exekučného poriadku upravujúceho jeden z dôvodov neprípustnosti

exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. g)].

51. Rozhodnutie Komisie ako orgánu Európskej únie má na Slovensku iné

postavenie ako rozhodnutia iných štátov, ktoré majú byť nútene vykonané.

Exekučný poriadok síce formálne zahŕňa rozhodnutia orgánov Európskej únie

vrátane Komisie medzi „cudzie rozhodnutia“, ale zaobchádza s nimi zásadne

odlišne, pretože ústredný orgán štátnej správy vydávajúci potvrdenie

o vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia (v prípade rozhodnutia Komisie

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky) skúma a overuje iba

pravosť rozhodnutia (§ 42 ods. 2 Exekučného poriadku). Overenie pravosti

rozhodnutia je plne v rukách orgánu verejnej moci a v právnom štáte predstavuje

minimálnu garanciu právnej istoty povinného i oprávneného. V praxi je

realizovateľné okamžite. Jeho vylúčenie nemôže byť v súlade s princípom

právnej istoty ani s požiadavkou na zaistenie minimálnych procesných garancií

ochrany vlastníckeho práva účastníkov exekučného konania v zmysle čl. 20 ods.

1 a dodatkového protokolu.

52. Ďalšie ustanovenia Exekučného poriadku upravujúce postup pri vydávaní

potvrdenia o vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, ktoré sa podľa § 41 ods. 4

Exekučného poriadku nevzťahujú na exekúcie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona o štátnej pomoci, nezodpovedajú

povahe rozhodnutia Komisie vo veci neoprávnenej štátnej pomoci ani

charakteru konania o jej vymáhaní.

53. Vylúčenie možnosti súdu povoliť bez návrhu odklad exekúcie (§ 56 ods. 2

Exekučného poriadku) a vyhlásiť exekúciu za neprípustnú pre jej

nevykonateľnosť z iného dôvodu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]

pri nútenom výkone rozhodnutia Komisie o povinnosti vrátiť neoprávnenú

štátnu pomoc, kde je povinným subjekt spôsobilý brániť svoje práva, taktiež

nemá ústavne relevantný rozmer.

54. Ústavný súd preto po posúdení tejto časti návrhu dospel k záveru o nesúlade

ustanovenia § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“ Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1,

a dodatkového protokolu. V ostatnej časti, pokiaľ ide

o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 41 ods. 4 Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a

5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142

ods. 1 , s a dohovoru, ktoré navrhovateľ označil v petite

svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné

návrhu navrhovateľa vyhovieť.

55. K namietanému nesúladu § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie

vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný

titul sa nepreskúmava“ Exekučného poriadku s označenými článkami

, dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku znie:

„(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,

aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)

a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu

je prípustné odvolanie.“

56. Napadnuté ustanovenie vylučuje rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť

neoprávnenú štátnu pomoc a na neho nadväzujúce rozhodnutia ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky o výške neoprávnenej štátnej

pomoci, ktorá má byť vrátená, a o určení jej prijímateľa z preskúmania súdom

rozhodujúcim o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

57. Orgány Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov nemajú právomoc

preskúmať rozhodnutia orgánov Európskej únie (nález ústavného súdu sp. zn.

zo 6. apríla 2011), preto je vylúčenie rozhodnutia Komisie

o povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc z preskúmania súdom správne.

Zákonodarca však ustanovením § 26 ods. 2 druhej vety zákona o štátnej pomoci

zahrnul do exekučného titulu, ktorý má byť podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vylúčený z preskúmania súdom udeľujúcim poverenie na vykonanie

exekúcie, aj rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky nadväzujúce na rozhodnutie Komisie. Vo vzťahu k týmto

nadväzujúcim rozhodnutiam je v záujme právnej istoty potrebné, aby súd

skúmal nie ich materiálnu správnosť, čo mohlo byť predmetom

predchádzajúceho súdneho konania, ale vyjadrené slovami navrhovateľa: „...

výlučne to, 1) či bol exekučný titul vydaný orgánom na to príslušným, 2) či je

formálne a materiálne vykonateľný, a 3), či sú navrhovaní oprávnený a povinný

hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu.“ Súdny prieskum je zvlášť

významný, keď je exekučným titulom administratívne rozhodnutie.

58. Napadnuté ustanovenie vo vzťahu k rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej

správy Slovenskej republiky podstatne znižuje úroveň súdnej ochrany

účastníkov exekučného konania a zvlášť povinného, ak ide o nútené vymoženie

neoprávnenej štátnej pomoci, a to v porovnaní s účastníkmi iných exekučných

konaní. Ustanovenie § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané

na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“

Exekučného poriadku preto nie je v súlade s druhou vetou a

v spojení s a .

59. Keďže ústavný súd nie je pozitívnym zákonodarcom a nemôže upraviť text

napadnutého predpisu, musel vysloviť protiústavnosť napadnutej časti § 44 ods.

2 Exekučného poriadku, hoci sa táto týka len jeho dopadu na rozhodnutia

ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky nadväzujúcich na

rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, a nie na

samotné rozhodnutie Komisie.

60. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods.

1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a

, s a dohovoru a s

dodatkového protokolu, ktoré navrhovateľ označil v petite svojho

návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo možné návrhu

navrhovateľa vyhovieť.

61. K namietanému nesúladu § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku

s označenými článkami , dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 45 ods. 2 Exekučného poriadku znie:

„(2) Miestne príslušný súd je všeobecný súd povinného. Ak povinný nemá

všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný je súd, v ktorého obvode má povinný

majetok, ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje súd, ktorému bola žiadosť doručená

ako prvému. Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov, miestne príslušný súd je Okresný súd Malacky.“

62. Namietané ustanovenie znamená, že miestne príslušným exekučným súdom

pre konania o vymoženie neoprávnenej štátnej pomoci je Okresný súd Malacky.

Navrhovateľ presvedčivo preukázal, že v dôsledku takto určenej miestnej

príslušnosti by vzhľadom na rozvrh práce označeného okresného súdu v čase

podania návrhu s 99 % pravdepodobnosťou, čiže s pravdepodobnosťou

hraničiacou s istotou, v týchto veciach konala určitá (jediná) sudkyňa. Nešlo by

teda o náhodne vybraného sudcu. Z rozvrhu práce Okresného súdu Malacky na

rok 2012 v znení účinnom od 1. októbra 2012 vyplýva, že súdnu agendu

týkajúcu sa rozhodovania v exekučných veciach vybavujú dve súdne oddelenia

v pomere 90 % k 10 % bežného nápadu.

63. Nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že uvedené určenie miestne príslušného

súdu znamená diskrimináciu prijímateľa štátnej pomoci voči orgánu verejnej

moci ako jej poskytovateľovi a oprávnenému v exekučnom konaní. V prípade,

ak by zákonodarný orgán ako predstaviteľ štátnej moci (štátu) upravil zákonom

kritériá výberu sudcu v súdnych konaniach, ktorých stranou je štát, spôsobom,

z ktorého by nevyhnutne vyplývala konkrétna osoba sudcu, ktorý má v takýchto

veciach konať, inak povedané, „ak by štát vybral konkrétneho sudcu, pred

ktorým sa chce súdiť“, viedlo by to k porušeniu zaručenej rovnosti

účastníkov konania v zmysle . Napádané ustanovenie

Exekučného poriadku však úpravu kritérií výberu sudcov konajúcich

v exekučných veciach na Okresnom súde Malacky neobsahuje. Tie sú

obsiahnuté v rozvrhu práce označeného okresného súdu, ktorý nie je predmetom

prieskumu v konaní o súlade podľa . Obsahom napádaného

ustanovenia § 45 ods. 2 poslednej vety Exekučného poriadku je iba úprava

výlučnej osobitnej miestnej príslušnosti v exekučných konaniach týkajúcich

sa vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci. Sústredenie určitej zriedka sa

vyskytujúcej agendy na konkrétnom súde na základe zákona je spravidla

organizačným opatrením bez ústavného rozmeru. Ide tu o otázku účelnosti, a nie

ústavnosti. Takáto úprava sa nedotýka práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1

) a sama osebe nespochybňuje ani nezávislosť a nestrannosť súdu či sudcu

( v spojení s a dohovoru). Ani

v zostávajúcej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovenia §

45 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 1, , 4 a 5, , a , s

čl. 13 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré navrhovateľ označil v

petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby bolo

možné návrhu navrhovateľa vyhovieť. Z uvedených dôvodov ústavný súd

návrhu v tejto časti nevyhovel.

64. K namietanému nesúladu § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej

vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1

poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku s označenými článkami

, dohovoru a dodatkového protokolu

Ustanovenie § 52 ods. 1 Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekútor poverený vykonaním exekúcie po uplynutí lehoty na vznesenie

námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu

o námietkach, ktorým sa námietky zamietli, vydá exekučný príkaz. Exekútor vydá exekučný

príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením o začatí

exekúcie, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.“

Ustanovenie § 96 ods. 1 Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky

z účtu v banke do 14 dní po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo

po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli

(§ 50). Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného

podľa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor

vydá exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne

s upovedomením o začatí exekúcie.“

Ustanovenie § 107 ods. 1 Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním

pohľadávky) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok alebo po tom, keď mu bolo doručené

rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50). Ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá exekučný

príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením o začatí

exekúcie.“

Ustanovenie § 123 ods. 1 Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie predajom

hnuteľných vecí) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii, alebo po tom, keď

mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50).

Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá

exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením

o začatí exekúcie a doručení ho podľa § 118; ustanovenie § 122 sa použije primerane.“

Ustanovenie § 137 ods. 1 Exekučného poriadku znie:

„(1) Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľnosti) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď

mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50).

Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekútor vydá

exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súčasne s upovedomením

o začatí exekúcie.“

Ustanovenie § 168 ods. 2 Exekučného poriadku znie:

„(2) Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov, exekútor vydá exekučný príkaz po doručení poverenia na vykonanie exekúcie

súčasne s upovedomením o začatí exekúcie.“

65. Uvedené ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú odkladný účinok námietok

proti exekúcii, ak je exekučným titulom rozhodnutie Komisie o povinnosti vrátiť

neoprávnenú štátnu pomoc a na neho nadväzujúce rozhodnutia ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky. Predstavujú jadro úpravy vnesenej

do Exekučného poriadku a do zákona o štátnej pomoci zákonom č.

v záujme rýchleho vymoženia neoprávnenej štátnej pomoci.

66. V súvislosti s posudzovaním súladu ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o štátnej

pomoci už ústavný súd uviedol, že nie je v súlade s ustanoveniami

a dohovoru garantujúcimi právo na súdnu ochranu a právo na ochranu

vlastníctva ustanovenie právneho predpisu, ktorým sa formálne priznáva

účastníkovi konania opravný prostriedok zakladajúci možnosť súdneho

prieskumu v konaní, ktoré môže reálne viesť k zásahu do vlastníctva účastníka,

avšak za podmienok, ktoré prakticky pozbavujú takýto opravný prostriedok

reálneho efektu (body 15 až 17 časti VI nálezu).

67. Ak námietky proti exekúcii nemajú odkladný účinok, tak do značnej miery

nemajú význam, pretože v zákonnej lehote na rozhodnutie o nich (§ 50 ods. 2

Exekučného poriadku), ktorá je 65 dní, bude povinný pravdepodobne zbavený

majetku a vzhľadom na zákaz restitutio in integrum (§ 61 Exekučného poriadku)

už bude rozhodnutie súdu vyhovujúce námietkam len nevykonateľnou

deklaráciou.

68. Relevantným predmetom konania o námietkach pritom nemôže byť opätovné

preskúmavanie samotného nároku vyplývajúceho z exekučného titulu vydaného

v konaniach týkajúcich sa vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci, iba skutočnosti

týkajúce sa splnenia zákonných podmienok na výkon exekúcie. Jedným

z relevantných dôvodov námietok je i to, že povinný nie je právnym nástupcom

subjektu uvedeného v exekučnom titule, čiže vzhľadom na odstránenie

odkladného účinku námietok proti exekúcii sa táto môže vykonať dokonca aj

voči nesprávnej osobe.

69. Exekúcia vždy znamená závažný zásah do majetkovej sféry a práv povinného.

Tejto závažnosti musia zodpovedať právne prostriedky zaručujúce jej legálnosť,

medzi ktorými majú významné miesto námietky proti exekúcii.

70. Obdobne ako v prípade posudzovania súladu ustanovenia § 26 ods. 5 zákona

o štátnej pomoci možno konštatovať, že označené ustanovenia Exekučného

poriadku sú spôsobilé zaistiť dosiahnutie zákonodarcom proklamovaného

záujmu na urýchlení procesu vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, a preto

vyhovujú požiadavke vhodnosti. Legitímny cieľ napadnutej právnej úpravy

však možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami zachovávajúcimi reálny

význam námietok proti exekúcii.

71. Nie je úlohou ústavného súdu formulovať ústavne konformné riešenie, ale

v danom prípade sa ako jedna z možností ponúka podstatné skrátenie lehôt, a to

zvlášť lehoty súdu ako orgánu verejnej moci, na rozhodnutie o námietkach proti

exekúcii. Ide o zriedkavý typ konania sústredený na jedinom súde.

Napríklad, vo veci registrácie kandidátnych listín pre voľby súdy rozhodujú do

troch ( ) alebo do piatich ( ) dní.

72. Rovnako ako v prípade ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o štátnej pomoci môže

zákonodarca zvážiť možnosť vylúčenia automatického odkladného účinku

námietok, avšak za súčasného priznania možnosti exekučného súdu priznať na

základe návrhu povinného takýto odkladný účinok ad hoc, ak po zvážení

konkrétnych okolností prípadu s náležitým zreteľom na záujmy vyplývajúce

z práva Európskej únie dospeje k záveru o hrozbe obzvlášť závažnej ujmy

bezprostredne hroziacej povinnému v dôsledku nezákonného vykonania

exekúcie.

73. Zjavná možnosť iných, miernejších prostriedkov dosiahnutia legitímneho cieľa

sledovaného napadnutou právnou úpravou znamená, že táto nie je primeraná

(nerešpektuje princíp proporcionality) s ohľadom na kritérium nevyhnutnosti,

a tým sa dostáva do nesúladu s (právny štát).

74. Ústavný súd už v citovanom náleze sp. zn. z 18. októbra 2007

vyslovil, že „Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47

ods. 3... a z dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,

na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu

verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh

a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom

konania.“. Zásada rovnosti účastníkov konania má v exekučnom konaní, ktorého

zmyslom je spravidla vymoženie judikovaného práva, špecifickú podobu.

Povinný však ani tu nie je bezprávnym objektom výkonu verejnej moci a právne

prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje, mu majú zabezpečiť síce obmedzený, ale

reálny vplyv na priebeh konania. Absolútne zbavenie námietok proti exekúcii

odkladného účinku ich zbavuje reálneho významu, lebo ani prípadný úspech

povinného spočívajúci vo vyhovení námietkam proti exekúcii nemá vplyv na

exekúciu, ktorá už môže byť skončená.

75. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 52 ods. 1

poslednej vety v spojení s § 96 ods. 1 poslednou vetou, § 107 ods. 1 poslednou

vetou, § 123 ods. 1 poslednou vetou, § 137 ods. 1 poslednou vetou a § 168 ods.

2 Exekučného poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a dodatkového protokolu.

76. V ostatnej časti, pokiaľ ide o navrhované vyslovenie nesúladu ustanovení § 52

ods. 1 poslednej vety v spojení s § 96 ods. 1 poslednou vetou, § 107 ods. 1

poslednou vetou, § 123 ods. 1 poslednou vetou, § 137 ods. 1 poslednou vetou a

§ 168 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.

13 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a a s a dohovoru, ktoré navrhovateľ

označil v petite svojho návrhu, ústavný súd nezistil relevantné dôvody na to, aby

bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.

77. Ústavný súd si je vedomý, že v exekučnom konaní ide o vymoženie nezákonnej

štátnej pomoci, čiže o vymoženie majetku, o ktorom bolo právoplatne

vyslovené, že bol nadobudnutý nezákonne ( ). Napadnuté

ustanovenia vo svojom súhrne však podstatne znižujú úroveň právnej ochrany

účastníkov exekučného konania a zvlášť povinného, ak sa v ňom vymáha

neoprávnená štátna pomoc. Pritom nejde o právnu ochranu týkajúcu sa samotnej

povinnosti vrátiť neoprávnenú štátnu pomoc, ale o ochranu pred zásahom do

vlastníctva povinného, resp. dotknutého subjektu nad rámec vrátenia

neoprávnenej štátnej pomoci. Tieto zásahy môžu spočívať hlavne vo vymáhaní

štátnej pomoci od nesprávneho subjektu, vo vymáhaní štátnej

pomoci v nesprávnej výške (§ 26 ods. 4 zákona o štátnej pomoci a § 50 ods. 2

Exekučného poriadku), ale aj v odobratí možnosti povinnému rozhodnúť sa,

ktorou časťou svojho majetku alebo úverom splní povinnosť vrátiť neoprávnenú

štátnu pomoc, či vo zvýšení trov exekúcie, ktoré musí povinný znášať.

78. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

79. Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 26 ods. 5 a § 30d zákona o štátnej

pomoci, ako aj ustanovenia § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie

vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 v časti „§ 42 ods. 2“, § 44

ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1

poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1

poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak národná rada neuvedie označené

zákonné ustanovenia do súladu s , dohovorom a dodatkovým protokolom, strácajú

tieto ustanovenia po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky platnosť.

80. Podľa vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS

115/2011 zo 7. decembra 2011 v časti týkajúcej sa rozhodnutia

o pozastavení účinnosti § 26 ods. 2 a 5 a § 30d zákona o štátnej pomoci, § 30

ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa o štátnej

pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1

poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137

ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku.

81. Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája

odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012