Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 379/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-126

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., právne zastúpenej advokátom JUDr.

J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť

účastníkov konania podľa a , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym

zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným

zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti R., a. s., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

č. k. -21 z 12. novembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr.

J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť

účastníkov konania podľa a (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym zdôvodnením

nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným zdôvodnením

nevykonania navrhnutých dôkazov.

2. Zo sťažnosti (v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že

sťažovateľka 27. júna 2008 podala najvyššiemu súdu žalobu podľa § 250v Občianskeho

súdneho poriadku. Najvyšší súd v konaní uskutočnil dve pojednávania, a to 22. februára

2009 a 18. júna 2009. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -160 z 18. júna 2009

bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 13. júla

2009.

Podľa tvrdenia sťažovateľky na prvom pojednávaní konanom 22. februára 2009

najvyšší súd naznačil, že sa zaoberá možnosťou odmietnutia žaloby z dôvodu nesplnenia

procesných podmienok na podanie žaloby, ale samotné procesné podmienky neskúmal.

Tejto činnosti sa venoval až na druhom pojednávaní 18. júna 2009. Skúmanie splnenia

procesných podmienok zabralo viac ako polovicu celého času, počas ktorého trvalo druhé

pojednávanie. V druhej časti tohto pojednávania sa podľa sťažovateľky najvyšší súd začal

odrazu náhliť ukončiť spor v merite veci a svoj neočakávaný postup odôvodnil potrebou

„rýchle skončiť vec“.

Podstata sporu sa týkala udelenia poverenia na výkon dohľadu, ktoré podľa § 6

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) môže udeliť výlučne

oprávnený vedúci zamestnanec útvaru dohľadu nad finančným trhom, ktorým je

v súčasnosti viceguvernér Národnej banky Slovenska (ďalej len „národná banka“)

Ing. M. B. (ďalej len „viceguvernér“). Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní predložila

najvyššiemu súdu znalecký posudok, ktorým preukazovala, že poverenie nepodpísal, a preto

ani neudelil oprávnený viceguvernér, ale neznáma tretia osoba. Znalecký posudok

vyhotovila znalkyňa zapísaná v zozname znalcov v Českej republike. Sťažovateľka na

prvom pojednávaní navrhla najvyššiemu súdu, aby tento predložený znalecký posudok, ak

ho neuzná za znalecký posudok, akceptoval aspoň ako listinný dôkaz, lebo z prejavov

najvyššieho súdu bola zrejmá nevôľa s predloženým dôkazom nakladať ako s dôkazom.

Sťažovateľka 24. apríla 2009 navrhla najvyššiemu súdu, aby ustanovil znalca. Najvyšší súd

sa návrhom nezaoberal až do pojednávania 18. júna 2009, keď návrh odmietol

s odôvodnením, že pre účely zabezpečenia rýchlosti konania musí o žalobe rozhodnúť.

Najvyšší súd na pojednávaní 18. júna 2009 odmietol návrh sťažovateľky na vypočutie

znalkyne z Českej republiky a ňou vyhotovenému posudku nepriznal ani relevanciu

listinného dôkazu. Vypočul ako svedkov viceguvernéra a jemu podriadeného pracovníka

národnej banky Ing. J. F., ktorých ako svedkov navrhla žalovaná národná banka. Najvyšší

súd svedkov nezbavil povinnej mlčanlivosti, ktorú im ukladá zákon. Umožnil právnemu

zástupcovi sťažovateľky, aby viceguvernérovi položil iba prvú z pripravených otázok.

Druhú otázku predloženú právnym zástupcom sťažovateľky si predseda senátu nechal

siahodlho objasňovať. Predseda senátu podľa právneho zástupcu sťažovateľky kládol

doplňujúce otázky, ktoré by sa aj medzi džentlmenmi nedali výstižne pomenovať bez

použitia prívlastku „idiotské“, aby ťahal čas, vytváral svedkovi čo najdlhšiu príležitosť na

úvahu, čo odpovie. Po tomto „extempore“ viceguvernéra vôbec nepožiadal o odpoveď.

V podstate rovnaký postup uplatnil pri výsluchu Ing. F. Už samotný postup, pri ktorom sa

súd v prítomnosti svedka „nechá oboznámiť“ s otázkou určenou svedkovi, veľakrát

vysvetliť a znovu zopakovať, je postupom narúšajúcim uplatnenie práva na spravodlivý

proces, lebo porušuje zásadu rovnosti zbraní, vytvára pre svedka časový priestor na

premyslenie aj vymyslenie odpovede. Právny zástupca sťažovateľky v záverečnej reči iba

uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces. Viac k tomuto konaniu nemožno dodať.“ Právny

zástupca sťažovateľky vyjadril ďalej názor, že záverečnú reč s ironickým podtónom

najvyšší súd do zápisnice o pojednávaní účelovo upravil tak, že do záznamu sa nedostala

druhá veta prednesu, čím sa zmenilo vyznenie prejavu z negatívneho postoja k činnosti súdu

za prejav uznania. Ide o názorný príklad manipulácie, ktorú najvyšší súd uplatňoval pri

vedení ústneho pojednávania. Sťažovateľka ako dôkaz o tomto svojom tvrdení o porušovaní

základného práva na spravodlivý proces postupom najvyššieho súdu navrhuje výpoveď

svojich zamestnancov prítomných na celom ústnom pojednávaní, a to JUDr. J. Š. a Mgr.

M. H. Ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) takýto postup

umožňuje.

Sťažovateľka namieta, že došlo k viacnásobnému porušovaniu jej základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Stalo sa tak procesnými

úkonmi najvyššieho súdu, ktoré tento vykonal, ako aj úkonmi, ktoré zanedbal.

Hoci na rozdiel od výslovne

neustanovil podmienku umožňujúcu použiť v konaní výlučne dôkaz zadovážený zákonom

ustanoveným postupom, tento rozdiel v právnej úprave neznamená, že orgán verejnej moci,

ktorý vedie konanie podľa , môže rozhodnúť pomocou

dôkazu získaného spôsobom odporujúcim zákonu. Súčasťou spravodlivého procesu

zaručeného je jedine taký postup súdu, pri ktorom súd prizná právny význam iba

dôkazom získaným v súlade so zákonom. V okolnostiach prípadu jedného z porušení práv

sťažovateľky sa najvyšší súd dopustil tak, že ako dôkazný prostriedok využil svedecké

výpovede, ktoré nezískal zákonným spôsobom. Najvyšší súd za dôkaz uznal výpovede

viceguvernéra a Ing. F., ktorí však majú zákonom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti.

Najvyšší súd týchto svedkov vypočul bez toho, aby svedkovia boli zákonom ustanoveným

postupom oslobodení od povinnej mlčanlivosti. V tejto súvislosti by zdanlivo mohlo byť

predmetom sporu, či svedkovia v súvislosti so sporom o pôvodnosť podpisu viceguvernéra

vypovedali o otázke podliehajúcej úprave zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o národnej banke“) alebo či vypovedali o otázke týkajúcej sa výkonu bankového

dohľadu podľa zákona o dohľade, avšak z hľadiska označeného základného práva

sťažovateľky, ktorého porušenie namieta, ide o potenciálny spor bez právnej relevancie na

konanie o sťažnosti, lebo oba pramene práva ustanovili svedkom povinnosť mlčanlivosti.

Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke „Členovia bankovej rady

a ostatní zamestnanci Národnej banky Slovenska a prizvané osoby sú povinní zachovávať

mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho

vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto

povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov Národnej banky

Slovenska a prizvané osoby guvernér.“. Podľa § 2 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade

„Členovia Bankovej rady Národnej banky Slovenska, osoby poverené výkonom dohľadu

a ďalší zamestnanci Národnej banky Slovenska sú povinní zachovávať mlčanlivosť

o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi, vrátane protokolov

o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred Národnou bankou Slovenska; na túto

povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa vzťahujú ustanovenia

osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.“. Najvyšší súd v konaní sp. zn.

sa od citovaných ustanovení zákona o národnej banke a zákona o dohľade

o povinnej mlčanlivosti zamestnancov národnej banky odchýlil úplne, lebo ich vôbec

neuplatnil. Tým poprel účel a význam týchto ustanovení zákona, a tak splnil klasifikačné

kritérium arbitrárnosti ustanovené v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ďalšie porušenie práva sťažovateľka namieta postupom najvyššieho súdu

spočívajúcim v odmietnutí vykonania výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľkou, ako aj

odmietnutím ďalších dôkazov navrhnutých sťažovateľkou z dôvodu, aby „súd dodržal

rýchlosť konania dôležitú pre zachovanie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov“. Najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu nesprával ako nestranný

súd. Sťažovateľke nevytvoril rovnocenné príležitosti na uplatnenie práv, ktoré jej priznal

právny poriadok. Najvyšší súd sťažovateľku voči protistrane v konaní znevýhodnil. Súd

nemôže upustiť od vykonania dôkazov navrhnutých jednou stranou konania v záujme

rýchlosti rozhodovania o predloženom spore. Súd má rad prostriedkov na dosiahnutie

včasného a spravodlivého rozhodnutia o merite sporu. Napríklad určuje, či pojednávanie

preruší, a na ako dlho ho odročí. V odročení pojednávania sú rezervy rýchlosti konania.

Súd, ktorý nevyužije zákonom ustanovené prostriedky na rozhodnutie o merite veci

v primeranej lehote, nemôže konanie „urýchliť“ tak, že upustí od toho, aby účastníkom

konania umožnil uplatniť a využiť výsady základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie. Práve to sa stalo v okolnostiach prípadu. Najvyšší súd

vykonal pojednávanie 22. februára 2009. Pojednávanie malo značne chaotický priebeh, čo

sťažovateľka preukazuje kópiou prepisu zvukového záznamu z tohto pojednávania. Potom

18. júna 2009 vykonal ďalšie pojednávanie, na ktorom siahodlho ustaľoval, či sú splnené

procesné podmienky na konanie o predloženej žalobe. Na tomto pojednávaní vykonal aj

dubiózne vedený výsluch svedkov národnej banky. Namiesto toho, aby v konaní pokračoval

výsluchom svedkov sťažovateľky, odrazu zistil, že od ďalšieho dokazovania musí upustiť,

aby neporušil základné právo národnej banky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Najvyšší súd túto okolnosť, ktorú uviedol na druhom pojednávaní, nahradil

v písomnom vyhotovení rozsudku dôveryhodne znejúcou argumentáciou, podľa ktorej „Súd

zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania ustanovením súdneho znalca za účelom

preskúmania pravosti podpisu Ing. M. B. ... na poverení zo dňa 14. 3. 2008 a vyžiadaním

podpisových vzorov Ing. M. B. evidovaných na NBS, pretože žalobca neuviedol žiadne

relevantné tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že pre identifikované subjektívne alebo

objektívne prekážky (napr. zahraničná pracovná cesta) Ing. M. B. predmetné poverenie

nepodpísal. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že zisťovanie pravosti podpisu

znaleckým skúmaním ručného písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou

pravdepodobnosti.“. V skutočnosti najvyšší súd na pojednávaní neuplatnil toto odôvodnenie

svojho nezáujmu o sťažovateľkou navrhnuté dôkazy, ale odvolal sa na naliehavosť

ukončenia konania kvôli plynutiu času. Práve túto skutočnosť by mali dosvedčiť navrhovaní

svedkovia JUDr. Š. a Mgr. H. Logické vysvetlenie tohto rozporu medzi odôvodnením

uplatneným najvyšším súdom na pojednávaní a odôvodnením uvedeným v rozsudku je, že

najvyšší súd na ústnom pojednávaní uviedol „prvé, čo mu slina na jazyk priniesla“, lebo

chcel, mal vôľu, rozhodnúť v prospech národnej banky, pričom následne si uvedomil

právnu nezmyselnosť svojho vyjadrenia, a tak ho nahradil iným, ktoré je zosúladené tak

s platnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v okolnostiach prípadu najvyšší súd postupoval

svojvoľne, keď na pojednávaní uviedol jeden dôvod na nevykonanie navrhnutých dôkazov,

avšak do odôvodnenia rozsudku uviedol iný dôvod. Svojvôľa najvyššieho súdu spočíva

v tom, že zámenou dôvodov manipuloval s právnou opodstatnenosťou tej časti svojho

postupu, ktorým uplatnil zákon. Súd je viazaný vlastným právnym názorom, ktorým

odôvodní svoj postup v konaní a bez uplatnenia zákonom priznaných práv účastníkom

konania nemôže ľubovoľne a kedykoľvek neskôr nahradiť svoju interpretáciu platnej

právnej úpravy inou, napríklad preto, že si dodatočne uvedomil chybu, nepresvedčivosť,

nedôveryhodnosť alebo nezákonnosť úvahy, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie. Ak súd

nerešpektuje vlastnú viazanosť právnym názorom, ktorý v konaní vyslovil, potom ide nielen

o arbitrárne správanie súdu, ale aj o správanie, ktoré závažným spôsobom porušuje základné

právo na spravodlivé súdne konanie. Účastník konania môže aj hypoteticky v konaní

reagovať uplatnením svojho procesného práva jedine v rozsahu prejavov, ktoré súd urobil

výslovne (nahlas). Účastník konania nemá v konaní pred súdom možnosť špekulovať

o svojich procesných právach a možnostiach ich uplatnenia podľa toho, ako súd potenciálne

môže po skončení konania upraviť svoje názory na interpretáciu a aplikáciu právnych

noriem, ktoré použil, či ktoré by dokonca mohol použiť. V okolnostiach prípadu najvyšší

súd konal arbitrárne, lebo poprel účel právnej ochrany zaručenej účastníkovi konania

ustanoveniami a . Indície naznačujú, že najvyšší súd sa

dopustil svojvôle úmyselne. Každý všeobecný súd pri uplatnení svojej právomoci rozhoduje

o rozdielnych hmotných právach, ale vždy podľa toho istého procesného práva. To vylučuje

možnosť ospravedlnenia postupu najvyššieho súdu neznalosťou alebo nedostatočnou

znalosťou .

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a v spojení s a , ako aj

dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. s tým, aby bol

rozsudok z 18. júna 2009 zrušený. Požaduje aj priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 €.

3. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2010 doručeného

ústavnému súdu 8. februára 2010 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť a vysloviť, že

označené práva sťažovateľky neboli porušené.

Podľa predsedníčky najvyššieho súdu ide o emotívne a sofistikovaným spôsobom

vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa zmiešavajú fakty s emotívnym hodnotením

procesného postupu najvyššieho súdu sťažovateľkou. Keďže sťažovateľka nenašla

dostatočný skutkový podklad v zápisnici o pojednávaní, ktorá bola diktovaná priamo na

pojednávaní (a proti ktorej pri jej diktovaní nevzniesla námietky na jej doplnenie,

pozmenenie alebo opravu), hľadá skutkový podklad pre použité právne konštrukcie

v neautorizovanom zvukovom zázname, ktorý si vyhotovila a ktorého pravosť nemôže

najvyšší súd potvrdiť.

Skutočnosť, že skúmaniu procesných podmienok venoval najvyšší súd viac času,

bola spôsobená tým, že žaloba sťažovateľky sa dá označiť za precedens v oblasti správneho

súdnictva. Sťažovateľka označila za nezákonný výkon dohľadu nad finančným trhom

národnou bankou na základe skutočnosti, že si v zahraničí nechala vyhotoviť listinný dôkaz

označený ako znalecký posudok, ktorým spochybnila pravosť podpisu viceguvernéra

oprávneného na vydanie poverenia na vykonanie dohľadu u sťažovateľky. Na základe toho

sťažovateľka následne odmietla poskytovať súčinnosť pri výkone bankového dohľadu

namieste a fakticky ho zastavila až do právoplatného skončenia súdneho konania, v ktorom

sa malo zistiť, či podpis na poverení patrí oprávnenej osobe. Sťažovateľka týmto predložila

najvyššiemu súdu teóriu, podľa ktorej poverenie na výkon dohľadu nepodpísal

viceguvernér, ale neznáma tretia osoba. Sťažovateľka týmto spochybnila základy

fungovania inštitúcie zodpovednej za funkčnosť dohľadu nad finančným trhom. Najvyšší

súd hodnotil tento prípad ako precedens, pretože môže mať široký dopad na výkon celej

verejnej správy, ktorá realizuje svoje funkcie a právomoc vydávaním písomných poverení

a rozhodnutí obsahujúcich podpisy oprávnených osôb, ktoré opatrenia nariadili.

Sťažovateľka názorne demonštrovala, ako je možné pomerne jednoduchým spôsobom

(na základe „súkromného znaleckého posudku“ vyhotoveného v zahraničí bez súčinnosti

a vedomia orgánu verejnej správy o znaleckom skúmaní pravosti podpisu orgánu)

spochybniť a zastaviť realizovanie úloh orgánov verejnej správy. Týmto spôsobom možno

spochybniť nielen pravosť podpisu viceguvernéra národnej banky, ale aj ministrov

v ktoromkoľvek prípade a fakticky zastaviť a spochybniť ich procesný postup v akokoľvek

závažnej veci až do právoplatného skončenia súdneho konania o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy a vytvoriť tak stav právnej neistoty pri výkone právomoci

štátneho orgánu. Je samozrejmé, že v týchto prípadoch je dĺžka súdneho konania na

prospech žalobcovi, ktorý má snahu podávať dôkazné návrhy, i keď žiadnym relevantným

dôkazom neosvedčil, že došlo k nezákonnému zásahu a že sa nachádza v protiprávnom

stave, ktorý má všeobecný súd rozhodnutím vo veci odstrániť. Vzhľadom na precedenčný

charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy aj skutočnosť, že z jeho procesného postupu

a meritórneho rozhodnutia bude možné aj v budúcnosti vyvodzovať obdobné závery

a dovolávať sa tohto postupu v obdobných prípadoch týkajúcich sa aj iných orgánov

verejnej správy.

Najvyšší súd už pred nariadením pojednávania na 18. jún 2009 mal k dispozícii

uznesenie Okresnej prokuratúry K. č. k. -20 z 30. apríla 2009, v odôvodnení

ktorého sa konštatuje, že nedošlo k vyhotoveniu nepravého poverenia, ktoré malo vyvolať

dojem, že bolo vydané príslušným orgánom predpísaným spôsobom. Je zrejmé, že

poverenie národnej banky zo 14. marca 2008 je poverením vydaným v súlade so zákonom.

Najvyšší súd napriek tomu v súlade s a a 2 rozhodol, že

vykoná dôkazy, ktoré mal na pojednávaní 18. júna 2009 k dispozícii. Sťažovateľku pritom

vyzval na pojednávaní konanom 22. februára 2008, aby predložila všetky dôkazné

prostriedky, ktoré žiada posúdiť ako spôsobilé na preukázanie tvrdených skutočností.

V súvislosti s rozsahom dokazovania v trestnom konaní a správnom súdnictve treba

poukázať na to, že rozsah dokazovania v trestnom konaní je širší a podrobnejší. Konanie

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je súčasťou správneho

súdnictva. Ide o súdny prieskum zákonnosti, v rámci ktorého súd môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie rozhodnutia (v danom prípade nezákonného zásahu) v zmysle

v spojení s druhou vetou .

Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nebolo možné vyhodnotiť ako znalecký

posudok, pretože nebol vypracovaný znalcom ustanoveným v súdnom konaní v zmysle

. Najvyšší súd ho preto hodnotil ako listinný

dôkaz. Závažnejšie však boli jeho obsahové vady (znalkyňa nekontaktovala viceguvernéra

pre účel predloženia porovnávacieho materiálu a viceguvernér ani neautorizoval

porovnávací materiál, ktorý sťažovateľka predložila znalkyni). Porovnávací materiál

použitý pri znaleckom skúmaní nebol súčasťou znaleckého posudku. Preto bolo potrebné

posudok hodnotiť ako nepreskúmateľný. Navyše znalkyňa posudok nepodávala pod

sankciou trestného stíhania.

Najvyšší súd v rámci prípravy pojednávania dospel k záveru, že priamym dôkazom

vo veci, či viceguvernér predmetné poverenie na výkon dohľadu podpísal, je jeho svedecká

výpoveď. Ako svedok bol riadne poučený a mal možnosť výpoveď odoprieť, ak by ňou

spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe. Po riadnom poučení

vypovedal jednoznačne, nevyhýbavo a potvrdil, že podpis na poverení pre výkon dohľadu,

ktoré mu bolo predložené na nahliadnutie, je jeho vlastný. Viceguvernér vypovedal

zrozumiteľne, bez zjavnej nervozity a s vedomím následkov nepravdivej svedeckej

výpovede.

Ing. F. ako svedok po oboznámení s predmetom výsluchu a po poučení o význame

svedeckej výpovede uviedol, že predmetné poverenie osobne priniesol spolu s ďalším

svedkom vicegurnérovi na podpis. Videl na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie

podpísal.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa povinnosť mlčanlivosti svedka na okolnosti

pravosti jeho podpisu na poverení na výkon dohľadu nevzťahuje, pretože ide o formálnu

náležitosť poverenia ako verejnej listiny, ktorá náležitosť materiálne, ale ani formálne nemá

povahu informácie, na ktorú sa mlčanlivosť vzťahuje (§ 41 zákona o národnej banke, resp.

§ 2 ods. 5 zákona o dohľade). Poverenie na vykonanie bankového dohľadu je verejnou

listinou, ktorá nebola klasifikovaná ako utajovaná skutočnosť. Išlo o preskúmanie formálnej

náležitosti verejnej listiny.

Za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov) bola potvrdená pravosť

podpisu na verejnej listine, vznikla pre najvyšší súd otázka, či kvalita navrhovaných

dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu

v konaní. Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie

pravosti podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti,

keďže podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom a v priebehu

času sa mení. Sudcom bolo z vlastnej skúsenosti zrejmé, že bankový úradník v banke vyzve

držiteľa účtu, aby sa podpísal opätovne, pretože má problém porovnať podpisový vzor.

Podpis osoby nie je nemenným znakom, tak ako odtlačok pečiatky. Vzhľadom na dôkaznú

situáciu najvyšší súd dospel k záveru, že ide o účelové predlžovanie súdneho konania

vzhľadom na to, že sťažovateľka počas jeho priebehu fakticky znemožnila vykonávať

národnej banke dohľad nad finančným trhom. Správne súdnictvo musí chrániť oprávnené

záujmy fyzických a právnických osôb pred zásahmi do ich práv. Nesmie však byť

vykonávané tým spôsobom, aby znemožňovalo, paralyzovalo a blokovalo plnenie

základných funkcií orgánov verejnej správy v prípade neosvedčených tvrdení. Sťažovateľka

neosvedčila dostatočným spôsobom, že došlo k nezákonnému zásahu. Preto najvyšší súd

žalobu zamietol.

Najvyšší súd nezamietol návrhy sťažovateľky na doplnenie ňou označených dôkazov

z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale ich zamietol

z dôvodu jednoznačnej dôkaznej situácie vo veci tvrdeného nezákonného zásahu. Existencia

nezákonného zásahu nebola ani po vykonanom dokazovaní osvedčená (nieto preukázaná).

Súd teda nemal aký protiprávny stav svojím rozhodnutím odstraňovať. Existencia

nezákonného zásahu musí byť aspoň osvedčená, ak nie preukázaná, aby súd mohol

rozsudkom tento stav odstrániť. V prípade konania o ochrane pred nezákonným zásahom

ide o odstránenie protiprávneho stavu zapríčineného orgánom verejnej správy, v ktorom sa

osoba nachádza. Sťažovateľka neosvedčila, že by sa v takom protiprávnom stave

nachádzala.

Najvyšší súd odmieta tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých boli jeho procesný

postup a rozsudok svojvoľné a došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa

a dohovoru.

Napokon nie je zrejmé, ktoré časti nahraného priebehu pojednávania považuje

sťažovateľka za podstatné a sporné. Ak ich za také považovala, mala žiadať o ich

zaprotokolovanie na pojednávaní, a nie dodatočne ich vyhľadávať v neautorizovanom

zvukovom zázname. Najvyšší súd nezistil zjavné obsahové rozpory medzi protokoláciou do

zápisnice a sťažovateľkou predloženým neautorizovaným prepisom zvukového záznamu.

4. Z repliky sťažovateľky z 20. februára 2010 doručenej ústavnému súdu 25. februára

2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že sťažovateľka

s argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí.

Podľa sťažovateľky nie je pravdou, že najvyšší súd návrhy sťažovateľky na

doplnenie dokazovania nezamietol z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ale pre jednoznačnú dôkaznú situáciu. V skutočnosti totiž ako dôvod

zamietnutia dôkazných návrhov predseda senátu najvyššieho súdu na ústnom pojednávaní

uviedol práve svoju viazanosť rešpektovaním základného práva národnej banky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Následné vysvetlenie iným dôvodom však

nemôže zrušiť právnu relevanciu vyjadrenia sudcu na ústnom pojednávaní, lebo práve toto

vyjadrenie, a nie neskoršie dôveryhodnejšie odôvodnenie, objasnilo stav mysle sudcu

v okamihu rozhodovania. K tomuto stavu mysle patrilo sudcovo presvedčenie, že

odmietnutie navrhnutých dôkazov bude legitímne, ak ho spojí s ochranou základného práva

národnej banky.

Nie je tiež pravdou podľa sťažovateľky, že viceguvernér vypovedal ako svedok „bez

zjavnej nervozity“. Viceguvernér totiž v skutočnosti bol na ústnom pojednávaní očividne

nervózny, čo nemuselo byť iba prejavom úcty k autorite najvyššieho orgánu súdnej moci,

ale aj dôsledkom obavy z prípadnej trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď. Problémy

viceguvernéra so zvládnutím nervozity pri otázkach kladených právnym zástupcom

sťažovateľky za neho prekonával predseda senátu najvyššieho súdu takým spôsobom, že si

nechal otázku zopakovať, potom sa zbližoval s jej obsahom, a až keď sa podstatne zvýšila

pravdepodobnosť, že viceguvernér bude spôsobilý na otázku odpovedať, položil predseda

senátu túto otázku viceguvernérovi. Toto správanie predsedu senátu najvyššieho súdu nie je

zlučiteľné s požiadavkou nestrannosti sudcu.

Sťažovateľke ani na um nezišlo dávať niektorým okolnostiam skutkového stavu tú

interpretáciu, s ktorou ich spojil najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Na základe predloženia

tejto interpretácie ústavnému súdu však sťažovateľka zistila, že najvyšší súd porušil jej

základné práva aj inak, ako to pôvodne namietla. Z tohto dôvodu rozširuje svoju

argumentáciu o ďalšie porušenie v spojení s a

dohovoru. Najvyšší súd vo vyjadrení zdôraznil precedenčný význam konania o žalobe

sťažovateľky, pričom precedenčný význam spojil s otázkou, ako sa má správať súd, aby

účastník konania uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej

moci. Sťažovateľka vyjadruje pochybnosť o súlade naznačeného postoja najvyššieho súdu

z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd, avšak

v súvislosti s vymedzením precedenčného rozsahu sporu pokladá za právne významné

upozorniť, že základom precedenčnej orientácie sporu bola pôvodne otázka o právnej

relevancii podpisu na verejnej listine v závislosti od totožnosti osoby, ktorá podpis udelila,

a nie otázka, na ktorú sa podľa svojho vysvetlenia zameral najvyšší súd. Najvyšší súd si

správne uvedomil, že „Týmto spôsobom možno spochybniť nielen pravosť podpisu

viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ale aj ministra vnútra, ministra obrany, ministra

zahraničných vecí alebo ministra financií v ktoromkoľvek prípade“. Čím viac ministrov

a ministerstiev by mohlo byť dotknutých falšovaním podpisov na verejnej listine, tým

závažnejšia je nielen pre najvyšší súd relevantná otázka o vytváraní „stavu právnej neistoty

pri výkone právomoci štátneho orgánu“ uplatňovaním práv účastníkom konania, ale tým

závažnejšia je aj pre najvyšší súd irelevantná otázka o pravosti podpisu fyzickej osoby

z titulu funkcie udeľujúcej podpis na verejnú listinu. Najvyšší súd svoj jednostranný postoj

vysvetlil tak, že „Vzhľadom na precedensný charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy

skutočnosť, že z jeho procesného postupu i meritórneho rozhodnutia možno i v budúcnosti

vyvodzovať a dovolávať sa postupu v obdobných prípadoch týkajúcich sa i iných orgánov

verejnej správy.“. Toto vyjadrenie najvyššieho súdu už vôbec nevysvetľuje, prečo poskytol

ochranu postupom orgánov verejnej správy bez toho, aby sa sústredil na ochranu verejného

záujmu, aby verejné listiny vystavil jedine ten subjekt práva, ktorému zákon udelil

právomoc predmetnú verejnú listinu podpísať. V okolnostiach prípadu vzniklo podozrenie,

že podpis na verejnej listine neudelila osoba oprávnená podpísať verejnú listinu, ale

neznáma tretia osoba. Indíciou o tejto možnosti ako faktu boli dva druhy podpisov

viceguvernéra ako oprávnenej osoby, a to skrátený málo čitateľný podpis a neskrátený

čitateľný podpis. Národná banka existenciu na prvý pohľad podstatne rozdielnych podpisov

viceguvernéra vysvetlila vo vyjadrení predloženom najvyššiemu súdu tak, že sa

viceguvernér pri podpisovaní kľúčových dokumentov určených pre sťažovateľku cielene

rozhodol namiesto svojho skráteného podpisu používať svoj čitateľný neskrátený podpis,

a to vzhľadom na skutočnosť, že pri výkone dohľadu nad sťažovateľkou nastali komplikácie

z jej strany. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred najvyšším súdom uviedla, že svoju

námietku, ktorú národná banka považovala za komplikácie z jej strany, uplatnila o dva

mesiace a dva dni neskôr ako viceguvernér podpísal poverenie čitateľným neskráteným

podpisom celým menom a priezviskom. Preto pre použitie tohto podpisu neboli v danom

čase racionálne dôvody. Sťažovateľka na neautentickosť podpisu viceguvernéra upozornila

oveľa neskôr, ako sa viceguvernér podpísal atypickým spôsobom. Najvyšší súd túto

okolnosť vôbec nevzal do úvahy, pričom vo svojom vyjadrení postavil udalosť na hlavu,

keď uviedol, že z rozhodovacej činnosti je mu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti

podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti, keďže

podpis je ovplyvňovaný momentálnym psychickým stavom a nemožno ho považovať za

nemenný znak tak ako odtlačok pečiatky. Všeobecné poznatky známe z rozhodovacej

činnosti nemôže súd nadradiť nad konkrétne zistenia vo veci, o ktorej rozhoduje. Ak tak

urobí a výsledkom uplatneného postupu je nepriznanie právneho účinku dôkazu

predloženému účastníkom konania, nespráva sa ako nestranný súd a koná v nesúlade s čl. 46

ods. 1 v spojení s , ako aj s dohovoru. Najvyšší súd priznal

právnu relevanciu skutočnosti známej z rozhodovacej činnosti a rozdiely v type podpisov

vysvetlil na jej základe, hoci sťažovateľka preukázala, že národnou bankou poskytnuté

odôvodnenie pre očividný rozdiel v podpisoch nemôže byť pravdivé.

5. Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľky, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie a ďalšie písomné podania sťažovateľky a najvyššieho súdu aj národnej banke s tým,

aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť

dotknutá vo svojich právach. Postupoval tak preto, lebo súčasťou obsahu základného práva

podľa je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo

na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa

rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo ináč

v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných

zákonov, pričom však v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s

a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú

väčší rozsah základných práv a slobôd (). Z uvedeného vyplýva, že hoci národná

banka nie je podľa účastníkom konania podľa

a nemôže byť ani v postavení vedľajšieho účastníka, prednostným aplikovaním čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom podľa c ods. 1 je potrebné zabezpečiť, aby jej základné

právo nebolo porušené. Inak mohlo dôjsť k zrušeniu rozsudku najvyššieho súdu (tak ako to

požadovala sťažovateľka), a tým k obnoveniu právoplatne skončeného konania na

najvyššom súde bez toho, aby o tom národná banka vôbec vedela, resp. sa k tomu mohla

vyjadriť.

Z vyjadrenia národnej banky z 9. apríla 2010 doručeného ústavnému súdu 16. apríla

2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že so sťažnosťou

nesúhlasí. Vzhľadom na to, že sťažovateľka s mimoriadnou razanciou zverejnila záležitosť

s údajným falšovaním podpisov viceguvernéra, celá záležitosť stratila význam služobného

tajomstva, resp. význam služobnej veci podliehajúcej povinnosti mlčanlivosti a stala sa

takpovediac predmetom verejného tajomstva. Práve v dôsledku postupu sťažovateľky už

nebolo možné na ňou zverejnenú záležitosť naďalej adekvátne aplikovať ustanovenie § 41

zákona o národnej banke, resp. ustanovenie § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Okrem toho ani

národná banka, ale ani sťažovateľka na pojednávaní najvyššieho súdu 18. júna 2009

neuplatnili žiadnu námietku prekážky povinnosti mlčanlivosti v súvislosti s vykonaním

dokazovania výsluchom viceguvernéra a Ing. F. ako svedkov.

V prípade, že sa ústavný súd rozhodne vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov

Š. a H., potom by bolo vhodné, aby vypočul ako svedkyňu aj zamestnankyňu národnej

banky P., ktorá tiež bola prítomná na pojednávaní konanom 18. júna 2009.

Najvyšší súd návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania zamietol preto, lebo

podľa jeho názoru by toto nemohlo viesť k podstatnej zmene, či dokonca zvráteniu dôkaznej

situácie zistenej vykonanými dôkazmi a navrhované doplnenie dokazovania by viedlo iba

k neefektívnemu predlžovaniu súdneho konania.

6. Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie národnej banky z 22. apríla 2010 doručenej

ústavnému súdu 29. apríla 2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie)

predovšetkým vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky nemožno národnú banku považovať

za účastníčku konania, ale ani za vedľajšiu účastníčku, keďže znenie príslušných ustanovení

ani jedno, ale ani druhé neumožňuje.

neumožnil dotvoriť účastníkov konania o sťažnosti „primeraným použitím“ Občianskeho

súdneho poriadku alebo tak, aby sa ďalší subjekt stal vedľajším

účastníkom tohto typu konania. Sťažovateľka dôrazne odmieta taký postup ústavného súdu,

ktorým by v nesúlade s v spojení s a ústavný

súd postupom podľa „primerane uplatnil“ Občianskeho

súdneho poriadku v prospech vstupu národnej banky do konania v postavení vedľajšej

účastníčky. Preto vyjadrenie národnej banky možno kvalifikovať ako úkon uplatnenia

slobody prejavu, názor na konanie, ktorý však v súlade s platným právnym poriadkom nie je

spôsobilý vyvolať právny účinok pre konanie o sťažnosti podľa .

Sťažovateľka ku skutkovým tvrdeniam národnej banky poznamenáva, že nemá

dôvod odpovedať na jednotlivé tvrdenia rovnako nedôstojne, ako to neraz urobila národná

banka vo svojich vyjadreniach. Namiesto toho pripomína, že k sťažnosti pripojila dôkazy

a že ústavný súd má možnosť oboznámiť sa so skutkovým stavom priamo nahliadnutím do

spisu najvyššieho súdu.

7. Ústavný súd nariadil vo veci pojednávanie na 9. júl 2010. Po otvorení tohto

pojednávania právny zástupca sťažovateľky vzniesol námietku predpojatosti proti členovi

senátu Sergejovi Kohutovi, avšak príslušný–III. senát ústavného súdu uznesením č. k.

-7 rozhodol, že sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod

sp. zn. , teda v predmetnej veci.

8. Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní 19. októbra 2010. Tak

sťažovateľka, ako aj najvyšší súd a národná banka zotrvali na svojich už uvedených

stanoviskách.

II.

9. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -160 z 18. júna 2009 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti národnej banke o ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, pričom sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznala.

Pravosť podpisu viceguvernéra na poverení č. j. ODO 3548/2008 zo 14. marca 2008

sťažovateľka spochybnila na základe záverov znalkyne z odboru kriminalistiky, expertízy

ručného písma PhDr. V. M., Česká republika (ďalej len „znalkyňa“), u ktorej si objednala

znaleckú expertízu na zistenie pravosti podpisu viceguvernéra na poverení porovnaním

s jeho podpismi na iných písomnostiach, ktoré sťažovateľka dostala v rámci písomného

styku. Najvyšší súd vykonal podľa dôkaz

listinou–uvedeným znaleckým posudkom–a zistil, že podľa záveru z tejto listiny sporné

podpisy na písomnostiach označených č. 1 až 5/717 nie sú pravé spontánne podpisy

viceguvernéra, to znamená také, ktoré bežne používa. Najvyšší súd vykonal podľa § 126

dokazovanie výsluchom viceguvernéra ako svedka, ktorý

bol poučený o význame svedeckej výpovede, o svojich právach a povinnostiach

a o trestných následkoch krivej výpovede. Viceguvernérovi bol predložený originál

poverenia zo 14. marca 2008, na ktorom sa nachádzajú i originálne podpisy p. Š. a p. F.

o jeho prevzatí za sťažovateľku. Viceguvernér uviedol, že „toto je dokument, ktorý som

podpísal, toto je môj vlastnoručný podpis“. Svedok Ing. F. (pracovník národnej banky)

uviedol, že poverenie osobne priniesol spoločne s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis.

Svedok videl, ako viceguvernér podpísal poverenie. Po vykonaní týchto dôkazov pristúpil

senát k vyhodnoteniu dokazovania. Na jednej strane existuje poverenie národnej banky zo

14. marca 2008, ktoré je verejnou listinou v zmysle

(čo potvrdzuje aj sťažovateľka na strane 4 žaloby). Podľa § 134 Občianskeho súdneho

poriadku listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi

v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za

verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak

nie je dokázaný opak i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Už zo

samotnej povahy predmetného poverenia ako verejnej listiny vyplýva, že potvrdzuje, že ide

o nariadenie národnej banky. Najvyšší súd tvrdený zásah vyhodnotil tak, že sťažovateľka

nespochybňovala pravdivosť obsahu, ale pravosť verejnej listiny, pretože označila za vadnú

jednu z podstatných formálnych náležitostí poverenia (podpis oprávneného vedúceho

zamestnanca útvaru dohľadu nad finančným trhom, ktorý v mene národnej banky udelil toto

poverenie) vyžadovaných v ustanovení § 6 zákona o dohľade. Pravosť verejnej listiny je

kumulatívne tvorená jej podstatnými zákonnými náležitosťami ustanovenými

verejnoprávnymi predpismi. Napriek tomu, že dikcia ustanovenia § 134 Občianskeho

súdneho poriadku nie je jednoznačná v tom, či je možné v občianskom súdnom konaní

dokazovať i pravosť verejnej listiny a v rámci nej i pravosť podpisu oprávnenej osoby

(dikcia ustanovenia smeruje iba k dokazovaniu pravdivosti), najvyšší súd v zmysle čl. 152

ods. 4 v spojení s dospel k názoru, že i pravosť verejnej listiny môže byť

predmetom dokazovania. Preto, pokiaľ nie je dokázaný opak, vychádza sa z toho, že podpis

na verejnej listine urobila oprávnená osoba, ktorej meno je pri podpise uvedené. V danom

prípade je na poverení pri podpise označený viceguvernér, preto už zo samotnej povahy

verejnej listiny, z jej pravosti vyplýva, že ide o vlastný podpis oprávnenej osoby. Tieto

účinky verejnej listiny možno prirovnať k právnym účinkom legalizácie podľa § 58

Notárskeho poriadku. Najvyšší súd preto považuje osvedčovanie pravosti podpisu na

poverení ako verejnej listine za nadbytočné. Sťažovateľkou predložený znalecký posudok

nebol vypracovný znalcom ustanoveným v súdnom konaní v zmysle § 127 ods. 1

, preto ho hodnotil iba ako listinný dôkaz (stanovisko)

predložený jedným z účastníkov konania. Nespornou skutočnosťou bolo, že znalkyňa nie je

zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o obsah posudku, vyplýva z neho, že znalkyňa bola objednávkou z 2. júna 2008

poverená vypracovaním posudku. Posudok bol vyhotovený 9. júna 2008 a doručený

sťažovateľke 16. júna 2008. Podľa výpovede viceguvernéra ho znalkyňa nekontaktovala

z dôvodu predloženia porovnávacieho materiálu. Ďalej bolo zistené, že posudok neobsahuje

porovnávací materiál a prílohy na preskúmanie znaleckého posudku v zmysle § 17 zákona

č. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“). Preto posudok,

vzhľadom na spôsob, akým sa znalkyňa dopracovala k záveru, bolo treba hodnotiť ako

nepreskúmateľný. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmanie jeho

obsahu a overenie odôvodnenosti postupov (§ 17 ods. 6 zákona o znalcoch). Treba preto

konštatovať, že posudok nevyvrátil účinky pravosti podpisu viceguvernéra na poverení.

Vzhľadom na závažnosť tvrdených záverov znaleckého posudku senát rozhodol, že vykoná

dôkaz výsluchom osoby, ktorej svedčí domnienka pravosti podpisu, teda výsluchom

viceguvernéra. Viceguvernér ako svedok potvrdil pravosť podpisu na poverení s tým, že ide

o jeho vlastný podpis. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok Ing. F. (pracovník národnej

banky), ktorý bol osobne prítomný pri podpise poverenia. Svedkovia boli riadne poučení

o význame svedeckej výpovede a o trestných následkoch krivej výpovede. Za tejto dôkaznej

situácie, keď pravosť verejnej listiny bola potvrdená i svedeckou výpoveďou osoby, ktorá

ako oprávnená verejnú listinu podpísala, a svedeckou výpoveďou ďalšej osoby, najvyšší súd

upustil od ďalšieho dokazovania v konaní. Zamietol návrhy sťažovateľky na doplnenie

dokazovania ustanovením súdneho znalca pre účely preskúmania pravosti podpisu

viceguvernéra a vyžiadaním podpisových vzorov viceguvernéra evidovaných v národnej

banke, pretože sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné tvrdenia, z ktorých by vyplývalo,

že pre identifikované subjektívne alebo objektívne prekážky (napr. zahraničná pracovná

cesta) viceguvernér predmetné poverenie nepodpísal. Z rozhodovacej činnosti je

najvyššiemu súdu známe, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým skúmaním ručného

písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou pravdepodobnosti. Bolo treba prihliadnuť aj na

skutočnosť, že vykonávanie dokazovania v správnom súdnictve je obmedzené na dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené

na prieskume zákonnosti identifikovaného skutkového a právneho stavu. V konaní nebolo

preukázané, že by poverenie národnej banky (ktoré nie je rozhodnutím) bolo nezákonné,

a preto žalobu sťažovateľky zamietol.

10. Zo zápisnice o pojednávaní najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júna 2009

vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Predseda senátu oboznámil originál znaleckého posudku znalkyne z 9. júna 2008,

pričom okrem iného konštatoval, že v posudku nie sú zažurnalizované originálne listiny

porovnávacieho materiálu, ktoré boli použité pri znaleckom skúmaní.

Ako svedok bol vypočutý viceguvernér, ktorý po overení totožnosti, oboznámení

s predmetom výsluchu a poučení podľa na otázku

predsedu senátu uviedol, že znalkyňa ho nekontaktovala pre účel predloženia

porovnávacieho materiálu k vyhotoveniu znaleckého posudku. Po nahliadnutí do originálu

poverenia zo 14. marca 2008 uviedol: „Toto je dokument, ktorý som podpísal, toto je môj

vlastnoručný podpis.“ Potom predseda senátu umožnil právnemu zástupcovi sťažovateľky

klásť viceguvernérovi otázky. Na otázku právneho zástupcu sťažovateľky, podľa čoho

spoznal uvedený podpis ako svoj vlastný, viceguvernér uviedol: „Poznám si ho, pretože si

svoj podpis pamätám a pamätám si aj okolnosti.“

Bol vypočutý svedok Ing. F., ktorý po overení totožnosti, oboznámení s predmetom

výsluchu a poučení podľa uviedol, že

predmetné poverenie osobne priniesol spolu s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis. Videl

na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie podpísal. Predseda senátu predložil svedkovi na

nahliadnutie originál poverenia, na čo svedok uviedol: „Je to on.“ Na otázku právneho

zástupcu sťažovateľky, či je vo vzťahu pracovnoprávnej podriadenosti k viceguvernérovi,

uviedol, že je vedúcim oddelenia, jeho nadriadeným je riaditeľ odboru a nadriadeným

riaditeľa odboru je viceguvernér. Po ďalších otázkach právneho zástupcu sťažovateľky

(ktoré svedok zodpovedal) a jednej otázke povereného pracovníka národnej banky (na ktorú

svedok nedostal možnosť odpovedať) predseda senátu výsluch svedka prerušil a po porade

senátu bolo rozhodnuté, že sa jeho výsluch ukončil. Senát súčasne tiež rozhodol o upustení

od výsluchu ďalšieho svedka JUDr. P. K.

V ďalšom právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby najvyšší súd ustanovil súdneho

znalca na účely preskúmania pravosti podpisu viceguvernéra na poverení zo 14. marca 2008

a vyžiadal z národnej banky evidované podpisové vzory viceguvernéra. Navrhol tiež

predvolať znalkyňu a vypočuť ju.

Na to bolo pojednávanie prerušené z dôvodu porady senátu a po porade bolo

vyhlásené uznesenie, ktorým sa návrhy na doplnenie dokazovania zamietli.

Na výzvu predsedu senátu právny zástupca sťažovateľky v rámci záverečného

prednesu uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces.“

Po vyhlásení rozsudku, podľa ktorého bol návrh zamietnutý, predseda senátu

rozsudok odôvodnil a dal poučenie, že odvolanie proti nemu nie je prípustné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho

o občianskych právach alebo záväzkoch.

K námietke nezákonne získaných dôkazov

Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd vypočutím viceguvernéra a Ing. F. ako

svedkov bez toho, aby boli predtým zbavení zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti,

použil v konaní také dôkazy, ktoré neboli zadovážené zákonom ustanoveným postupom.

Podľa najvyššieho súdu povinnosť mlčanlivosti svedka sa na okolnosti pravosti

podpisu na poverení na výkon dohľadu nevzťahuje, pretože ide o formálnu náležitosť

poverenia ako verejnej listiny, ktorá nemá povahu informácie, na ktorú sa mlčanlivosť

vzťahuje.

Národná banka je toho názoru, že zverejnením informácií o veci zo strany

sťažovateľky sa stala povinnosť mlčanlivosti svedkov neaktuálnou.

Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke členovia bankovej

rady a ostatní zamestnanci národnej banky a prizvané osoby sú povinní zachovávať

mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho

vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto

povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov národnej banky a

prizvané osoby guvernér.

Podľa § 2 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade členovia bankovej rady národnej

banky, osoby poverené výkonom dohľadu a ďalší zamestnanci národnej banky sú povinní

zachovávať mlčanlivosť o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi

vrátane protokolov o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred národnou bankou; na

túto povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa vzťahujú ustanovenia

osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa dokazovanie treba vykonávať tak, aby

sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených podľa

osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť

mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného

oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto

povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom.

Podľa tretej a štvrtej vety výpoveď

môže odoprieť len vtedy, keby ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo

blízkym osobám; o dôvodnosti odopretia výpovede rozhoduje súd. Výpoveď môže odoprieť

aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá

mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod

podmienkou zachovať mlčanlivosť.

Podľa druhej vety ďalej treba poučiť

svedka o význame svedeckej výpovede, o jeho právach a povinnostiach a o trestných

následkoch krivej výpovede.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv po skutkovej stránke konštatovať, že

viceguvernér a Ing. F. boli vypočutí ako svedkovia potom, ako boli poučení podľa § 126

ods. 1 o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať,

ako aj o práve odoprieť výpoveď za podmienok ustanovených zákonom. Neboli poučení

podľa o povinnosti nevypovedať v prípade, ak sa na

nich vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti. Ani vypočutí svedkovia, ale ani

účastníci konania nenamietali, že by v danom prípade boli svedkovia viazaní povinnosťou

mlčanlivosti uloženou im zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj vykonávanie dôkazov

s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie

podstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné.

Z ustanovenia tretej a štvrtej vety

vyplýva právo svedka odoprieť svedeckú výpoveď za splnenia stanovených podmienok.

V konečnom dôsledku je vecou slobodného rozhodnutia svedka, či právo odoprieť

vypovedať využije, alebo aj napriek tomu bude vypovedať.

Naproti tomu z ustanovenia vyplýva povinnosť

svedka nevypovedať (odoprieť svedeckú výpoveď), ale zároveň aj zákaz pre súd, aby

takéhoto svedka vypočul. V tomto prípade teda svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či

bude, alebo nebude vypovedať. Konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti

mlčanlivosti nesie súd, a to aj v prípade, ak účastníci konania, ale ani svedkovia sa povinnej

mlčanlivosti nedovolávajú.

Proces vykonávania dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je

ustanoveniami a do určitej miery

limitovaný, lebo tieto ustanovenia bránia súdu v možnosti vykonať niektoré svedecké

výsluchy ako dôkazy, aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto

obmedzenie vykonávania niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá

v kolízii so základným právom na súdnu ochranu. Obe hodnoty musia byť rešpektované,

avšak v zásade má prednosť základné právo na súdnu ochranu, čo znamená, že rozsah

povinnej mlčanlivosti treba vykladať skôr reštriktívne.

Aplikujúc už uvedené právne závery na daný prípad možno uviesť, že najvyšší súd

v rozpore s ustanovením druhej vety nepoučil

svedkov o ich povinnosti nevypovedať podľa .

Sťažovateľka však toto pochybenie najvyššieho súdu nevytýka, namieta totiž iba samotnú

skutočnosť, že sa výsluchy vykonali bez toho, aby boli svedkovia zbavení povinnosti

mlčanlivosti.

Podľa § 41 zákona o národnej banke sú členovia bankovej rady a ostatní zamestnanci

národnej banky a prizvané osoby povinní zachovávať mlčanlivosť v služobných veciach.

Podobne podľa § 2 ods. 5 zákona o dohľade sú členovia bankovej rady, osoby poverené

výkonom dohľadu a ďalší zamestnanci národnej banky povinní zachovávať mlčanlivosť

o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi, vrátane protokolov

a spisov, pričom na túto povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa

vzťahujú ustanovenia osobitného zákona, teda zákon o národnej banke.

Zákon o dohľade je v skúmanej otázke v pomere špeciality voči zákonu o národnej

banke ako generálnej úprave. Znamená to, že povinnosťou mlčanlivosti v služobných

veciach (§ 41 zákona o národnej banke) treba pri vykonávaní dohľadu rozumieť povinnosť

mlčanlivosti o informáciách získaných pri dohľade vrátane protokolov a spisov (§ 2 ods. 5

zákona o dohľade).

Je nepochybné, že osoba vykonávajúca v mene národnej banky dohľad podľa zákona

o dohľade môže získavať informácie v rámci dohľadu len potom, ako už bol príkaz na

vykonanie dohľadu vydaný a dohľad sa začal uskutočňovať. Okolnosti týkajúce sa

podpísania príkazu predchádzajú výkonu dohľadu, a preto nemôžu byť predmetom povinnej

mlčanlivosti.

Možno urobiť záver, že najvyšší súd svedeckými výsluchmi viceguvernéra a Ing. F.

neporušil ustanovenie v spojení s ustanoveniami

zákona o národnej banke a § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Námietka sťažovateľky je preto

nedôvodná.

K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov

Sťažovateľka žiadala, aby najvyšší súd doplnil dokazovanie výsluchom znalkyne

z Českej republiky, zadovážením podpisových vzorov viceguvernéra a ustanovením

písmoznalca na skúmanie pravosti sporného podpisu viceguvernéra. Najvyšší súd všetky

tieto dôkazné návrhy zamietol, a to podľa ústneho zdôvodnenia predsedu senátu kvôli

zachovaniu práva na konanie bez zbytočných prieťahov a podľa písomného zdôvodnenia

uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 preto, lebo sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné

tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že pre identifikované subjektívne alebo objektívne

prekážky (napr. zahraničnú pracovnú cestu) viceguvernér predmetné poverenie nepodpísal,

ako aj preto, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že zisťovanie pravosti podpisu

znaleckým skúmaním ručného písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou

pravdepodobnosti. Najvyšší súd týmto znemožnil právo sťažovateľky navrhnúť takú sumu

dôkazov, ktorá stačí na preukázanie právne relevantnej skutočnosti, ktorú tvrdí, keďže

navrhnuté dôkazy odmietol vykonať. Hoci súd má zákonom priznané právo úvahy o tom,

ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. ako vykonané dôkazy vyhodnotí, neznamená to,

že má právo svojvôle pri výbere dôkazov a ich hodnotení. Aj tu totiž vzhľadom na čl. 152

ods. 4 musí nastoliť spravodlivú rovnováhu pri znášaní dôkazného bremena oboma

spor vedúci účastníkmi. Dôkazné bremeno znášala sťažovateľka, ktorá aj navrhla dôkazy na

preukázanie svojej argumentácie. Národnej banke stačilo vyčkávať, či sťažovateľka

dôkazné bremeno unesie. Najvyšší súd vykonal dôkazy navrhnuté národnou bankou

a následne sťažovateľke neumožnil preukázať prípadnú nepravdivosť vyjadrení svedkov.

Podľa najvyššieho súdu za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov)

bola potvrdená pravosť podpisu na verejnej listine, vznikla otázka, či kvalita navrhovaných

dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu.

Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti

podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti, keďže

podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom, ktorý sa mení.

Najvyšší súd dospel k záveru, že ide o účelové predlžovanie súdneho konania vzhľadom na

to, že sťažovateľka počas jeho priebehu fakticky znemožnila národnej banke vykonávanie

dohľadu.

Národná banka vyjadrila v podstate rovnaký názor ako najvyšší súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd považuje zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v danom smere za

dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nevníma ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Najvyšší súd pri hodnotení vykonaných dôkazov oprávnene zdôrazňuje, že

znalecký posudok z Českej republiky ako listinný dôkaz nebol dostatočne presvedčivý

z dôvodov, ktoré podrobne analyzoval. Za situácie, keď samotný viceguvernér (pravosť

podpisu ktorého sťažovateľka spochybňovala) vyvrátil tvrdenie sťažovateľky (podobne ako

Ing. F., ktorý bol pri podpise osobne prítomný), pričom sťažovateľka netvrdila

a nepreukazovala žiadne objektívne skutočnosti znemožňujúce viceguvernérovi listinu

podpísať, najvyšší súd nevidel dôvod vykonávať ďalšie písmoznalecké dokazovanie

pravosti podpisu viceguvernéra, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že písmoznalecké

skúmanie ručného písma vedie spravidla k záverom pohybujúcim sa v medziach väčšej či

menšej pravdepodobnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné do záverov najvyššieho

súdu z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať. Najvyšší súd totiž neprekročil medze

uváženia, ktoré mal k dispozícii pri rozhodovaní o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná.

K námietkam ústneho zdôvodnenia nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielu

medzi ústnym a písomným zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd odmietol vykonať ňou navrhnuté dôkazy

uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 18. júna 2009, ktoré predseda senátu ústne

odôvodnil s poukazom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Naproti tomu podľa

písomného odôvodnenia uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 dôvodom na nevykonanie

navrhnutých dôkazov boli iné skutočnosti. Podľa názoru sťažovateľky porušením jej práv je

jednak obsah ústneho odôvodnenia, ako aj svojvoľná zmena týchto dôvodov v písomnom

vyhotovení rozsudku. Na dôkaz toho, ako znelo ústne odôvodnenie, žiada, aby ústavný súd

vypočul svedkov Š. a H., ktorí mali byť na pojednávaní osobne prítomní.

Podľa najvyššieho súdu návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania neboli

zamietnuté z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale

pre jednoznačnosť dôkaznej situácie týkajúcej sa tvrdeného nezákonného zásahu.

Národná banka uvádza, že dôvodom zamietnutia dôkazných návrhov boli tie

skutočnosti, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Navrhuje v tejto súvislosti

výsluch svedkyne P.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na právnu úpravu problematiky záväznosti

uznesení vydaných všeobecnými súdmi v občianskom súdnom konaní.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil, ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené

a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa uznesením, ktorým sa upravuje

vedenie konania, nie je však súd viazaný.

Uznesenie o zamietnutí návrhov sťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktoré bolo

najvyšším súdom vyhlásené na pojednávaní 18. júna 2009, treba považovať za uznesenie,

ktorým sa upravuje vedenie konania. Vzhľadom na to nešlo o uznesenie, ktorým by bol

najvyšší súd viazaný. Inými slovami, aj napriek vyhlásenému uzneseniu bol najvyšší súd

oprávnený svoj postoj zmeniť a navrhnuté dôkazy (resp. niektoré z nich) predsa vykonať.

Argumentom a maiori ad minus možno vyvodiť, že ak všeobecný súd nie je viazaný

výrokom uznesenia upravujúceho vedenie konania, potom ešte menej môže byť viazaný

jeho ústnym odôvodnením.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na existujúcu právnu úpravu záväznosti

uznesení upravujúcich vedenie konania v spravidla nemá

otázka kvality odôvodnenia takýchto uznesení a rovnako ani otázka záväznosti ich ústneho

odôvodnenia ústavnoprávnu intenzitu, a to aj napriek tomu, že rozdielne ústne a písomné

odôvodnenie takýchto uznesení je nežiaduce.

Obe námietky sú v zmysle už uvedeného nedôvodné. Výsluch svedkov Š. a H., ale aj

svedkyne P. na potvrdenie znenia ústneho odôvodnenia uznesenia z 18. júna 2009 by bol

preto nadbytočný.

Sťažovateľka v replike na vyjadrenie najvyššieho súdu uplatnila aj novú námietku

porušenia označených práv vychádzajúcu z úvah podpredsedníčky najvyššieho súdu

uvedených v jej vyjadrení z 27. januára 2010, podľa ktorých žaloba sťažovateľky mala mať

precedenčný význam v súvislosti s otázkou, ako sa má správať súd, aby účastník konania

uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej moci. Sťažovateľka

v tejto súvislosti vyjadruje pochybnosť o správnosti naznačeného postoja najvyššieho súdu

z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd.

Ústavný súd nepovažuje za potrebné meritórne sa zaoberať touto námietkou. Okrem

skutočnosti, že predmet konania bol záväzne vymedzený uznesením ústavného súdu č. k.

-21 z 12. novembra 2009, ako podstatné sa javí, že predmetom skúmania

ústavného súdu je postup a rozsudok senátu najvyššieho súdu, a nie argumenty uplatňované

podpredsedníčkou najvyššieho súdu v jej vyjadrení podanom v mene najvyššieho súdu ako

účastníka konania vedeného ústavným súdom.

Napokon treba uviesť, že v konaní pred ústavným súdom navrhla sťažovateľka

vykonať aj dokazovanie prehraním zvukových záznamov z pojednávaní najvyššieho súdu

konaných 22. februára 2009 a 18. júna 2009. Tieto zvukové záznamy si dala sťažovateľka

počas pojednávaní vyhotoviť sama. Ústavnému súdu predložila aj prepisy týchto zvukových

záznamov.

Ústavný súd nevykonal dokazovanie prehraním zvukových záznamov.

V súvislosti so zvukovým záznamom z pojednávania konaného 22. februára 2009

treba uviesť, že všetky sťažovateľkou namietané porušenia jej práv sa mali podľa obsahu

sťažnosti udiať na druhom pojednávaní, teda 18. júna 2009. Preto bolo treba navrhnutý

dôkaz považovať za irelevantný.

Pokiaľ ide o zvukový záznam z pojednávania konaného 18. júna 2009, mali sa ním

preukazovať tie tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých predseda senátu najvyššieho súdu

nedal do zápisnice o pojednávaní všetko, čo podľa názoru sťažovateľky tam malo byť, resp.

tvrdenia sťažovateľky o spôsobe vedenia výsluchu svedkov zo strany predsedu senátu

najvyššieho súdu. Obe uvedené námietky sťažovateľky boli ústavným súdom odmietnuté

ako neprípustné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesením ústavného súdu

č. k. -21 z 12. novembra 2009. Preto ani nebolo potrebné vykonávať

akékoľvek dokazovanie v súvislosti s týmito námietkami.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010