Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)II. ÚS 379/09
PDF · 452.64 KB
No categories available
II. ÚS 379/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 379/09-126
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. októbra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., právne zastúpenej advokátom JUDr.
J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
3 Sžz 1/2008 nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym
zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným
zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti R., a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 379/09-21 z 12. novembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr.
J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008
nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym zdôvodnením
nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným zdôvodnením
nevykonania navrhnutých dôkazov.
2. Zo sťažnosti (v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že
sťažovateľka 27. júna 2008 podala najvyššiemu súdu žalobu podľa § 250v Občianskeho
súdneho poriadku. Najvyšší súd v konaní uskutočnil dve pojednávania, a to 22. februára
2009 a 18. júna 2009. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Sžz 1/2008-160 z 18. júna 2009
bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 13. júla
2009.
Podľa tvrdenia sťažovateľky na prvom pojednávaní konanom 22. februára 2009
najvyšší súd naznačil, že sa zaoberá možnosťou odmietnutia žaloby z dôvodu nesplnenia
procesných podmienok na podanie žaloby, ale samotné procesné podmienky neskúmal.
Tejto činnosti sa venoval až na druhom pojednávaní 18. júna 2009. Skúmanie splnenia
procesných podmienok zabralo viac ako polovicu celého času, počas ktorého trvalo druhé
pojednávanie. V druhej časti tohto pojednávania sa podľa sťažovateľky najvyšší súd začal
odrazu náhliť ukončiť spor v merite veci a svoj neočakávaný postup odôvodnil potrebou
„rýchle skončiť vec“.
Podstata sporu sa týkala udelenia poverenia na výkon dohľadu, ktoré podľa § 6
zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) môže udeliť výlučne
oprávnený vedúci zamestnanec útvaru dohľadu nad finančným trhom, ktorým je
v súčasnosti viceguvernér Národnej banky Slovenska (ďalej len „národná banka“)
Ing. M. B. (ďalej len „viceguvernér“). Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní predložila
najvyššiemu súdu znalecký posudok, ktorým preukazovala, že poverenie nepodpísal, a preto
ani neudelil oprávnený viceguvernér, ale neznáma tretia osoba. Znalecký posudok
vyhotovila znalkyňa zapísaná v zozname znalcov v Českej republike. Sťažovateľka na
prvom pojednávaní navrhla najvyššiemu súdu, aby tento predložený znalecký posudok, ak
ho neuzná za znalecký posudok, akceptoval aspoň ako listinný dôkaz, lebo z prejavov
najvyššieho súdu bola zrejmá nevôľa s predloženým dôkazom nakladať ako s dôkazom.
Sťažovateľka 24. apríla 2009 navrhla najvyššiemu súdu, aby ustanovil znalca. Najvyšší súd
sa návrhom nezaoberal až do pojednávania 18. júna 2009, keď návrh odmietol
s odôvodnením, že pre účely zabezpečenia rýchlosti konania musí o žalobe rozhodnúť.
Najvyšší súd na pojednávaní 18. júna 2009 odmietol návrh sťažovateľky na vypočutie
znalkyne z Českej republiky a ňou vyhotovenému posudku nepriznal ani relevanciu
listinného dôkazu. Vypočul ako svedkov viceguvernéra a jemu podriadeného pracovníka
národnej banky Ing. J. F., ktorých ako svedkov navrhla žalovaná národná banka. Najvyšší
súd svedkov nezbavil povinnej mlčanlivosti, ktorú im ukladá zákon. Umožnil právnemu
zástupcovi sťažovateľky, aby viceguvernérovi položil iba prvú z pripravených otázok.
Druhú otázku predloženú právnym zástupcom sťažovateľky si predseda senátu nechal
siahodlho objasňovať. Predseda senátu podľa právneho zástupcu sťažovateľky kládol
doplňujúce otázky, ktoré by sa aj medzi džentlmenmi nedali výstižne pomenovať bez
použitia prívlastku „idiotské“, aby ťahal čas, vytváral svedkovi čo najdlhšiu príležitosť na
úvahu, čo odpovie. Po tomto „extempore“ viceguvernéra vôbec nepožiadal o odpoveď.
V podstate rovnaký postup uplatnil pri výsluchu Ing. F. Už samotný postup, pri ktorom sa
súd v prítomnosti svedka „nechá oboznámiť“ s otázkou určenou svedkovi, veľakrát
vysvetliť a znovu zopakovať, je postupom narúšajúcim uplatnenie práva na spravodlivý
proces, lebo porušuje zásadu rovnosti zbraní, vytvára pre svedka časový priestor na
premyslenie aj vymyslenie odpovede. Právny zástupca sťažovateľky v záverečnej reči iba
uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces. Viac k tomuto konaniu nemožno dodať.“ Právny
zástupca sťažovateľky vyjadril ďalej názor, že záverečnú reč s ironickým podtónom
najvyšší súd do zápisnice o pojednávaní účelovo upravil tak, že do záznamu sa nedostala
druhá veta prednesu, čím sa zmenilo vyznenie prejavu z negatívneho postoja k činnosti súdu
za prejav uznania. Ide o názorný príklad manipulácie, ktorú najvyšší súd uplatňoval pri
vedení ústneho pojednávania. Sťažovateľka ako dôkaz o tomto svojom tvrdení o porušovaní
základného práva na spravodlivý proces postupom najvyššieho súdu navrhuje výpoveď
svojich zamestnancov prítomných na celom ústnom pojednávaní, a to JUDr. J. Š. a Mgr.
M. H. Ustanovenie § 55 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) takýto postup
umožňuje.
Sťažovateľka namieta, že došlo k viacnásobnému porušovaniu jej základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Stalo sa tak procesnými
úkonmi najvyššieho súdu, ktoré tento vykonal, ako aj úkonmi, ktoré zanedbal.
Hoci Občiansky súdny poriadok na rozdiel od Trestného poriadku výslovne
neustanovil podmienku umožňujúcu použiť v konaní výlučne dôkaz zadovážený zákonom
ustanoveným postupom, tento rozdiel v právnej úprave neznamená, že orgán verejnej moci,
ktorý vedie konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku, môže rozhodnúť pomocou
dôkazu získaného spôsobom odporujúcim zákonu. Súčasťou spravodlivého procesu
zaručeného ústavou je jedine taký postup súdu, pri ktorom súd prizná právny význam iba
dôkazom získaným v súlade so zákonom. V okolnostiach prípadu jedného z porušení práv
sťažovateľky sa najvyšší súd dopustil tak, že ako dôkazný prostriedok využil svedecké
výpovede, ktoré nezískal zákonným spôsobom. Najvyšší súd za dôkaz uznal výpovede
viceguvernéra a Ing. F., ktorí však majú zákonom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti.
Najvyšší súd týchto svedkov vypočul bez toho, aby svedkovia boli zákonom ustanoveným
postupom oslobodení od povinnej mlčanlivosti. V tejto súvislosti by zdanlivo mohlo byť
predmetom sporu, či svedkovia v súvislosti so sporom o pôvodnosť podpisu viceguvernéra
vypovedali o otázke podliehajúcej úprave zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o národnej banke“) alebo či vypovedali o otázke týkajúcej sa výkonu bankového
dohľadu podľa zákona o dohľade, avšak z hľadiska označeného základného práva
sťažovateľky, ktorého porušenie namieta, ide o potenciálny spor bez právnej relevancie na
konanie o sťažnosti, lebo oba pramene práva ustanovili svedkom povinnosť mlčanlivosti.
Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke „Členovia bankovej rady
a ostatní zamestnanci Národnej banky Slovenska a prizvané osoby sú povinní zachovávať
mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho
vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto
povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov Národnej banky
Slovenska a prizvané osoby guvernér.“. Podľa § 2 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade
„Členovia Bankovej rady Národnej banky Slovenska, osoby poverené výkonom dohľadu
a ďalší zamestnanci Národnej banky Slovenska sú povinní zachovávať mlčanlivosť
o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi, vrátane protokolov
o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred Národnou bankou Slovenska; na túto
povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa vzťahujú ustanovenia
osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.“. Najvyšší súd v konaní sp. zn.
3 Sžz 1/2008 sa od citovaných ustanovení zákona o národnej banke a zákona o dohľade
o povinnej mlčanlivosti zamestnancov národnej banky odchýlil úplne, lebo ich vôbec
neuplatnil. Tým poprel účel a význam týchto ustanovení zákona, a tak splnil klasifikačné
kritérium arbitrárnosti ustanovené v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Ďalšie porušenie práva sťažovateľka namieta postupom najvyššieho súdu
spočívajúcim v odmietnutí vykonania výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľkou, ako aj
odmietnutím ďalších dôkazov navrhnutých sťažovateľkou z dôvodu, aby „súd dodržal
rýchlosť konania dôležitú pre zachovanie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“. Najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu nesprával ako nestranný
súd. Sťažovateľke nevytvoril rovnocenné príležitosti na uplatnenie práv, ktoré jej priznal
právny poriadok. Najvyšší súd sťažovateľku voči protistrane v konaní znevýhodnil. Súd
nemôže upustiť od vykonania dôkazov navrhnutých jednou stranou konania v záujme
rýchlosti rozhodovania o predloženom spore. Súd má rad prostriedkov na dosiahnutie
včasného a spravodlivého rozhodnutia o merite sporu. Napríklad určuje, či pojednávanie
preruší, a na ako dlho ho odročí. V odročení pojednávania sú rezervy rýchlosti konania.
Súd, ktorý nevyužije zákonom ustanovené prostriedky na rozhodnutie o merite veci
v primeranej lehote, nemôže konanie „urýchliť“ tak, že upustí od toho, aby účastníkom
konania umožnil uplatniť a využiť výsady základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie. Práve to sa stalo v okolnostiach prípadu. Najvyšší súd
vykonal pojednávanie 22. februára 2009. Pojednávanie malo značne chaotický priebeh, čo
sťažovateľka preukazuje kópiou prepisu zvukového záznamu z tohto pojednávania. Potom
18. júna 2009 vykonal ďalšie pojednávanie, na ktorom siahodlho ustaľoval, či sú splnené
procesné podmienky na konanie o predloženej žalobe. Na tomto pojednávaní vykonal aj
dubiózne vedený výsluch svedkov národnej banky. Namiesto toho, aby v konaní pokračoval
výsluchom svedkov sťažovateľky, odrazu zistil, že od ďalšieho dokazovania musí upustiť,
aby neporušil základné právo národnej banky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Najvyšší súd túto okolnosť, ktorú uviedol na druhom pojednávaní, nahradil
v písomnom vyhotovení rozsudku dôveryhodne znejúcou argumentáciou, podľa ktorej „Súd
zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania ustanovením súdneho znalca za účelom
preskúmania pravosti podpisu Ing. M. B. ... na poverení zo dňa 14. 3. 2008 a vyžiadaním
podpisových vzorov Ing. M. B. evidovaných na NBS, pretože žalobca neuviedol žiadne
relevantné tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že pre identifikované subjektívne alebo
objektívne prekážky (napr. zahraničná pracovná cesta) Ing. M. B. predmetné poverenie
nepodpísal. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že zisťovanie pravosti podpisu
znaleckým skúmaním ručného písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou
pravdepodobnosti.“. V skutočnosti najvyšší súd na pojednávaní neuplatnil toto odôvodnenie
svojho nezáujmu o sťažovateľkou navrhnuté dôkazy, ale odvolal sa na naliehavosť
ukončenia konania kvôli plynutiu času. Práve túto skutočnosť by mali dosvedčiť navrhovaní
svedkovia JUDr. Š. a Mgr. H. Logické vysvetlenie tohto rozporu medzi odôvodnením
uplatneným najvyšším súdom na pojednávaní a odôvodnením uvedeným v rozsudku je, že
najvyšší súd na ústnom pojednávaní uviedol „prvé, čo mu slina na jazyk priniesla“, lebo
chcel, mal vôľu, rozhodnúť v prospech národnej banky, pričom následne si uvedomil
právnu nezmyselnosť svojho vyjadrenia, a tak ho nahradil iným, ktoré je zosúladené tak
s platnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v okolnostiach prípadu najvyšší súd postupoval
svojvoľne, keď na pojednávaní uviedol jeden dôvod na nevykonanie navrhnutých dôkazov,
avšak do odôvodnenia rozsudku uviedol iný dôvod. Svojvôľa najvyššieho súdu spočíva
v tom, že zámenou dôvodov manipuloval s právnou opodstatnenosťou tej časti svojho
postupu, ktorým uplatnil zákon. Súd je viazaný vlastným právnym názorom, ktorým
odôvodní svoj postup v konaní a bez uplatnenia zákonom priznaných práv účastníkom
konania nemôže ľubovoľne a kedykoľvek neskôr nahradiť svoju interpretáciu platnej
právnej úpravy inou, napríklad preto, že si dodatočne uvedomil chybu, nepresvedčivosť,
nedôveryhodnosť alebo nezákonnosť úvahy, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie. Ak súd
nerešpektuje vlastnú viazanosť právnym názorom, ktorý v konaní vyslovil, potom ide nielen
o arbitrárne správanie súdu, ale aj o správanie, ktoré závažným spôsobom porušuje základné
právo na spravodlivé súdne konanie. Účastník konania môže aj hypoteticky v konaní
reagovať uplatnením svojho procesného práva jedine v rozsahu prejavov, ktoré súd urobil
výslovne (nahlas). Účastník konania nemá v konaní pred súdom možnosť špekulovať
o svojich procesných právach a možnostiach ich uplatnenia podľa toho, ako súd potenciálne
môže po skončení konania upraviť svoje názory na interpretáciu a aplikáciu právnych
noriem, ktoré použil, či ktoré by dokonca mohol použiť. V okolnostiach prípadu najvyšší
súd konal arbitrárne, lebo poprel účel právnej ochrany zaručenej účastníkovi konania
ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Indície naznačujú, že najvyšší súd sa
dopustil svojvôle úmyselne. Každý všeobecný súd pri uplatnení svojej právomoci rozhoduje
o rozdielnych hmotných právach, ale vždy podľa toho istého procesného práva. To vylučuje
možnosť ospravedlnenia postupu najvyššieho súdu neznalosťou alebo nedostatočnou
znalosťou Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008 s tým, aby bol
rozsudok z 18. júna 2009 zrušený. Požaduje aj priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 €.
3. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2010 doručeného
ústavnému súdu 8. februára 2010 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť a vysloviť, že
označené práva sťažovateľky neboli porušené.
Podľa predsedníčky najvyššieho súdu ide o emotívne a sofistikovaným spôsobom
vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa zmiešavajú fakty s emotívnym hodnotením
procesného postupu najvyššieho súdu sťažovateľkou. Keďže sťažovateľka nenašla
dostatočný skutkový podklad v zápisnici o pojednávaní, ktorá bola diktovaná priamo na
pojednávaní (a proti ktorej pri jej diktovaní nevzniesla námietky na jej doplnenie,
pozmenenie alebo opravu), hľadá skutkový podklad pre použité právne konštrukcie
v neautorizovanom zvukovom zázname, ktorý si vyhotovila a ktorého pravosť nemôže
najvyšší súd potvrdiť.
Skutočnosť, že skúmaniu procesných podmienok venoval najvyšší súd viac času,
bola spôsobená tým, že žaloba sťažovateľky sa dá označiť za precedens v oblasti správneho
súdnictva. Sťažovateľka označila za nezákonný výkon dohľadu nad finančným trhom
národnou bankou na základe skutočnosti, že si v zahraničí nechala vyhotoviť listinný dôkaz
označený ako znalecký posudok, ktorým spochybnila pravosť podpisu viceguvernéra
oprávneného na vydanie poverenia na vykonanie dohľadu u sťažovateľky. Na základe toho
sťažovateľka následne odmietla poskytovať súčinnosť pri výkone bankového dohľadu
namieste a fakticky ho zastavila až do právoplatného skončenia súdneho konania, v ktorom
sa malo zistiť, či podpis na poverení patrí oprávnenej osobe. Sťažovateľka týmto predložila
najvyššiemu súdu teóriu, podľa ktorej poverenie na výkon dohľadu nepodpísal
viceguvernér, ale neznáma tretia osoba. Sťažovateľka týmto spochybnila základy
fungovania inštitúcie zodpovednej za funkčnosť dohľadu nad finančným trhom. Najvyšší
súd hodnotil tento prípad ako precedens, pretože môže mať široký dopad na výkon celej
verejnej správy, ktorá realizuje svoje funkcie a právomoc vydávaním písomných poverení
a rozhodnutí obsahujúcich podpisy oprávnených osôb, ktoré opatrenia nariadili.
Sťažovateľka názorne demonštrovala, ako je možné pomerne jednoduchým spôsobom
(na základe „súkromného znaleckého posudku“ vyhotoveného v zahraničí bez súčinnosti
a vedomia orgánu verejnej správy o znaleckom skúmaní pravosti podpisu orgánu)
spochybniť a zastaviť realizovanie úloh orgánov verejnej správy. Týmto spôsobom možno
spochybniť nielen pravosť podpisu viceguvernéra národnej banky, ale aj ministrov
v ktoromkoľvek prípade a fakticky zastaviť a spochybniť ich procesný postup v akokoľvek
závažnej veci až do právoplatného skončenia súdneho konania o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy a vytvoriť tak stav právnej neistoty pri výkone právomoci
štátneho orgánu. Je samozrejmé, že v týchto prípadoch je dĺžka súdneho konania na
prospech žalobcovi, ktorý má snahu podávať dôkazné návrhy, i keď žiadnym relevantným
dôkazom neosvedčil, že došlo k nezákonnému zásahu a že sa nachádza v protiprávnom
stave, ktorý má všeobecný súd rozhodnutím vo veci odstrániť. Vzhľadom na precedenčný
charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy aj skutočnosť, že z jeho procesného postupu
a meritórneho rozhodnutia bude možné aj v budúcnosti vyvodzovať obdobné závery
a dovolávať sa tohto postupu v obdobných prípadoch týkajúcich sa aj iných orgánov
verejnej správy.
Najvyšší súd už pred nariadením pojednávania na 18. jún 2009 mal k dispozícii
uznesenie Okresnej prokuratúry K. č. k. 1 Pv 748/08-20 z 30. apríla 2009, v odôvodnení
ktorého sa konštatuje, že nedošlo k vyhotoveniu nepravého poverenia, ktoré malo vyvolať
dojem, že bolo vydané príslušným orgánom predpísaným spôsobom. Je zrejmé, že
poverenie národnej banky zo 14. marca 2008 je poverením vydaným v súlade so zákonom.
Najvyšší súd napriek tomu v súlade s čl. 152 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozhodol, že
vykoná dôkazy, ktoré mal na pojednávaní 18. júna 2009 k dispozícii. Sťažovateľku pritom
vyzval na pojednávaní konanom 22. februára 2008, aby predložila všetky dôkazné
prostriedky, ktoré žiada posúdiť ako spôsobilé na preukázanie tvrdených skutočností.
V súvislosti s rozsahom dokazovania v trestnom konaní a správnom súdnictve treba
poukázať na to, že rozsah dokazovania v trestnom konaní je širší a podrobnejší. Konanie
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je súčasťou správneho
súdnictva. Ide o súdny prieskum zákonnosti, v rámci ktorého súd môže vykonať dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie rozhodnutia (v danom prípade nezákonného zásahu) v zmysle
§ 250v ods. 8 v spojení s § 250i ods. 1 druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku.
Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nebolo možné vyhodnotiť ako znalecký
posudok, pretože nebol vypracovaný znalcom ustanoveným v súdnom konaní v zmysle
§ 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd ho preto hodnotil ako listinný
dôkaz. Závažnejšie však boli jeho obsahové vady (znalkyňa nekontaktovala viceguvernéra
pre účel predloženia porovnávacieho materiálu a viceguvernér ani neautorizoval
porovnávací materiál, ktorý sťažovateľka predložila znalkyni). Porovnávací materiál
použitý pri znaleckom skúmaní nebol súčasťou znaleckého posudku. Preto bolo potrebné
posudok hodnotiť ako nepreskúmateľný. Navyše znalkyňa posudok nepodávala pod
sankciou trestného stíhania.
Najvyšší súd v rámci prípravy pojednávania dospel k záveru, že priamym dôkazom
vo veci, či viceguvernér predmetné poverenie na výkon dohľadu podpísal, je jeho svedecká
výpoveď. Ako svedok bol riadne poučený a mal možnosť výpoveď odoprieť, ak by ňou
spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe. Po riadnom poučení
vypovedal jednoznačne, nevyhýbavo a potvrdil, že podpis na poverení pre výkon dohľadu,
ktoré mu bolo predložené na nahliadnutie, je jeho vlastný. Viceguvernér vypovedal
zrozumiteľne, bez zjavnej nervozity a s vedomím následkov nepravdivej svedeckej
výpovede.
Ing. F. ako svedok po oboznámení s predmetom výsluchu a po poučení o význame
svedeckej výpovede uviedol, že predmetné poverenie osobne priniesol spolu s ďalším
svedkom vicegurnérovi na podpis. Videl na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie
podpísal.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa povinnosť mlčanlivosti svedka na okolnosti
pravosti jeho podpisu na poverení na výkon dohľadu nevzťahuje, pretože ide o formálnu
náležitosť poverenia ako verejnej listiny, ktorá náležitosť materiálne, ale ani formálne nemá
povahu informácie, na ktorú sa mlčanlivosť vzťahuje (§ 41 zákona o národnej banke, resp.
§ 2 ods. 5 zákona o dohľade). Poverenie na vykonanie bankového dohľadu je verejnou
listinou, ktorá nebola klasifikovaná ako utajovaná skutočnosť. Išlo o preskúmanie formálnej
náležitosti verejnej listiny.
Za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov) bola potvrdená pravosť
podpisu na verejnej listine, vznikla pre najvyšší súd otázka, či kvalita navrhovaných
dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu
v konaní. Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie
pravosti podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti,
keďže podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom a v priebehu
času sa mení. Sudcom bolo z vlastnej skúsenosti zrejmé, že bankový úradník v banke vyzve
držiteľa účtu, aby sa podpísal opätovne, pretože má problém porovnať podpisový vzor.
Podpis osoby nie je nemenným znakom, tak ako odtlačok pečiatky. Vzhľadom na dôkaznú
situáciu najvyšší súd dospel k záveru, že ide o účelové predlžovanie súdneho konania
vzhľadom na to, že sťažovateľka počas jeho priebehu fakticky znemožnila vykonávať
národnej banke dohľad nad finančným trhom. Správne súdnictvo musí chrániť oprávnené
záujmy fyzických a právnických osôb pred zásahmi do ich práv. Nesmie však byť
vykonávané tým spôsobom, aby znemožňovalo, paralyzovalo a blokovalo plnenie
základných funkcií orgánov verejnej správy v prípade neosvedčených tvrdení. Sťažovateľka
neosvedčila dostatočným spôsobom, že došlo k nezákonnému zásahu. Preto najvyšší súd
žalobu zamietol.
Najvyšší súd nezamietol návrhy sťažovateľky na doplnenie ňou označených dôkazov
z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale ich zamietol
z dôvodu jednoznačnej dôkaznej situácie vo veci tvrdeného nezákonného zásahu. Existencia
nezákonného zásahu nebola ani po vykonanom dokazovaní osvedčená (nieto preukázaná).
Súd teda nemal aký protiprávny stav svojím rozhodnutím odstraňovať. Existencia
nezákonného zásahu musí byť aspoň osvedčená, ak nie preukázaná, aby súd mohol
rozsudkom tento stav odstrániť. V prípade konania o ochrane pred nezákonným zásahom
ide o odstránenie protiprávneho stavu zapríčineného orgánom verejnej správy, v ktorom sa
osoba nachádza. Sťažovateľka neosvedčila, že by sa v takom protiprávnom stave
nachádzala.
Najvyšší súd odmieta tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých boli jeho procesný
postup a rozsudok svojvoľné a došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa
ústavy a dohovoru.
Napokon nie je zrejmé, ktoré časti nahraného priebehu pojednávania považuje
sťažovateľka za podstatné a sporné. Ak ich za také považovala, mala žiadať o ich
zaprotokolovanie na pojednávaní, a nie dodatočne ich vyhľadávať v neautorizovanom
zvukovom zázname. Najvyšší súd nezistil zjavné obsahové rozpory medzi protokoláciou do
zápisnice a sťažovateľkou predloženým neautorizovaným prepisom zvukového záznamu.
4. Z repliky sťažovateľky z 20. februára 2010 doručenej ústavnému súdu 25. februára
2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že sťažovateľka
s argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí.
Podľa sťažovateľky nie je pravdou, že najvyšší súd návrhy sťažovateľky na
doplnenie dokazovania nezamietol z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ale pre jednoznačnú dôkaznú situáciu. V skutočnosti totiž ako dôvod
zamietnutia dôkazných návrhov predseda senátu najvyššieho súdu na ústnom pojednávaní
uviedol práve svoju viazanosť rešpektovaním základného práva národnej banky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Následné vysvetlenie iným dôvodom však
nemôže zrušiť právnu relevanciu vyjadrenia sudcu na ústnom pojednávaní, lebo práve toto
vyjadrenie, a nie neskoršie dôveryhodnejšie odôvodnenie, objasnilo stav mysle sudcu
v okamihu rozhodovania. K tomuto stavu mysle patrilo sudcovo presvedčenie, že
odmietnutie navrhnutých dôkazov bude legitímne, ak ho spojí s ochranou základného práva
národnej banky.
Nie je tiež pravdou podľa sťažovateľky, že viceguvernér vypovedal ako svedok „bez
zjavnej nervozity“. Viceguvernér totiž v skutočnosti bol na ústnom pojednávaní očividne
nervózny, čo nemuselo byť iba prejavom úcty k autorite najvyššieho orgánu súdnej moci,
ale aj dôsledkom obavy z prípadnej trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď. Problémy
viceguvernéra so zvládnutím nervozity pri otázkach kladených právnym zástupcom
sťažovateľky za neho prekonával predseda senátu najvyššieho súdu takým spôsobom, že si
nechal otázku zopakovať, potom sa zbližoval s jej obsahom, a až keď sa podstatne zvýšila
pravdepodobnosť, že viceguvernér bude spôsobilý na otázku odpovedať, položil predseda
senátu túto otázku viceguvernérovi. Toto správanie predsedu senátu najvyššieho súdu nie je
zlučiteľné s požiadavkou nestrannosti sudcu.
Sťažovateľke ani na um nezišlo dávať niektorým okolnostiam skutkového stavu tú
interpretáciu, s ktorou ich spojil najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Na základe predloženia
tejto interpretácie ústavnému súdu však sťažovateľka zistila, že najvyšší súd porušil jej
základné práva aj inak, ako to pôvodne namietla. Z tohto dôvodu rozširuje svoju
argumentáciu o ďalšie porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Najvyšší súd vo vyjadrení zdôraznil precedenčný význam konania o žalobe
sťažovateľky, pričom precedenčný význam spojil s otázkou, ako sa má správať súd, aby
účastník konania uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej
moci. Sťažovateľka vyjadruje pochybnosť o súlade naznačeného postoja najvyššieho súdu
z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd, avšak
v súvislosti s vymedzením precedenčného rozsahu sporu pokladá za právne významné
upozorniť, že základom precedenčnej orientácie sporu bola pôvodne otázka o právnej
relevancii podpisu na verejnej listine v závislosti od totožnosti osoby, ktorá podpis udelila,
a nie otázka, na ktorú sa podľa svojho vysvetlenia zameral najvyšší súd. Najvyšší súd si
správne uvedomil, že „Týmto spôsobom možno spochybniť nielen pravosť podpisu
viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ale aj ministra vnútra, ministra obrany, ministra
zahraničných vecí alebo ministra financií v ktoromkoľvek prípade“. Čím viac ministrov
a ministerstiev by mohlo byť dotknutých falšovaním podpisov na verejnej listine, tým
závažnejšia je nielen pre najvyšší súd relevantná otázka o vytváraní „stavu právnej neistoty
pri výkone právomoci štátneho orgánu“ uplatňovaním práv účastníkom konania, ale tým
závažnejšia je aj pre najvyšší súd irelevantná otázka o pravosti podpisu fyzickej osoby
z titulu funkcie udeľujúcej podpis na verejnú listinu. Najvyšší súd svoj jednostranný postoj
vysvetlil tak, že „Vzhľadom na precedensný charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy
skutočnosť, že z jeho procesného postupu i meritórneho rozhodnutia možno i v budúcnosti
vyvodzovať a dovolávať sa postupu v obdobných prípadoch týkajúcich sa i iných orgánov
verejnej správy.“. Toto vyjadrenie najvyššieho súdu už vôbec nevysvetľuje, prečo poskytol
ochranu postupom orgánov verejnej správy bez toho, aby sa sústredil na ochranu verejného
záujmu, aby verejné listiny vystavil jedine ten subjekt práva, ktorému zákon udelil
právomoc predmetnú verejnú listinu podpísať. V okolnostiach prípadu vzniklo podozrenie,
že podpis na verejnej listine neudelila osoba oprávnená podpísať verejnú listinu, ale
neznáma tretia osoba. Indíciou o tejto možnosti ako faktu boli dva druhy podpisov
viceguvernéra ako oprávnenej osoby, a to skrátený málo čitateľný podpis a neskrátený
čitateľný podpis. Národná banka existenciu na prvý pohľad podstatne rozdielnych podpisov
viceguvernéra vysvetlila vo vyjadrení predloženom najvyššiemu súdu tak, že sa
viceguvernér pri podpisovaní kľúčových dokumentov určených pre sťažovateľku cielene
rozhodol namiesto svojho skráteného podpisu používať svoj čitateľný neskrátený podpis,
a to vzhľadom na skutočnosť, že pri výkone dohľadu nad sťažovateľkou nastali komplikácie
z jej strany. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred najvyšším súdom uviedla, že svoju
námietku, ktorú národná banka považovala za komplikácie z jej strany, uplatnila o dva
mesiace a dva dni neskôr ako viceguvernér podpísal poverenie čitateľným neskráteným
podpisom celým menom a priezviskom. Preto pre použitie tohto podpisu neboli v danom
čase racionálne dôvody. Sťažovateľka na neautentickosť podpisu viceguvernéra upozornila
oveľa neskôr, ako sa viceguvernér podpísal atypickým spôsobom. Najvyšší súd túto
okolnosť vôbec nevzal do úvahy, pričom vo svojom vyjadrení postavil udalosť na hlavu,
keď uviedol, že z rozhodovacej činnosti je mu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti
podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti, keďže
podpis je ovplyvňovaný momentálnym psychickým stavom a nemožno ho považovať za
nemenný znak tak ako odtlačok pečiatky. Všeobecné poznatky známe z rozhodovacej
činnosti nemôže súd nadradiť nad konkrétne zistenia vo veci, o ktorej rozhoduje. Ak tak
urobí a výsledkom uplatneného postupu je nepriznanie právneho účinku dôkazu
predloženému účastníkom konania, nespráva sa ako nestranný súd a koná v nesúlade s čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd priznal
právnu relevanciu skutočnosti známej z rozhodovacej činnosti a rozdiely v type podpisov
vysvetlil na jej základe, hoci sťažovateľka preukázala, že národnou bankou poskytnuté
odôvodnenie pre očividný rozdiel v podpisoch nemôže byť pravdivé.
5. Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľky, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie a ďalšie písomné podania sťažovateľky a najvyššieho súdu aj národnej banke s tým,
aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť
dotknutá vo svojich právach. Postupoval tak preto, lebo súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo
na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa
rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo ináč
v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných
zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou
a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú
väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 5/02). Z uvedeného vyplýva, že hoci národná
banka nie je podľa zákona o ústavnom súde účastníkom konania podľa čl. 127 ústavy
a nemôže byť ani v postavení vedľajšieho účastníka, prednostným aplikovaním čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy je potrebné zabezpečiť, aby jej základné
právo nebolo porušené. Inak mohlo dôjsť k zrušeniu rozsudku najvyššieho súdu (tak ako to
požadovala sťažovateľka), a tým k obnoveniu právoplatne skončeného konania na
najvyššom súde bez toho, aby o tom národná banka vôbec vedela, resp. sa k tomu mohla
vyjadriť.
Z vyjadrenia národnej banky z 9. apríla 2010 doručeného ústavnému súdu 16. apríla
2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že so sťažnosťou
nesúhlasí. Vzhľadom na to, že sťažovateľka s mimoriadnou razanciou zverejnila záležitosť
s údajným falšovaním podpisov viceguvernéra, celá záležitosť stratila význam služobného
tajomstva, resp. význam služobnej veci podliehajúcej povinnosti mlčanlivosti a stala sa
takpovediac predmetom verejného tajomstva. Práve v dôsledku postupu sťažovateľky už
nebolo možné na ňou zverejnenú záležitosť naďalej adekvátne aplikovať ustanovenie § 41
zákona o národnej banke, resp. ustanovenie § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Okrem toho ani
národná banka, ale ani sťažovateľka na pojednávaní najvyššieho súdu 18. júna 2009
neuplatnili žiadnu námietku prekážky povinnosti mlčanlivosti v súvislosti s vykonaním
dokazovania výsluchom viceguvernéra a Ing. F. ako svedkov.
V prípade, že sa ústavný súd rozhodne vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov
Š. a H., potom by bolo vhodné, aby vypočul ako svedkyňu aj zamestnankyňu národnej
banky P., ktorá tiež bola prítomná na pojednávaní konanom 18. júna 2009.
Najvyšší súd návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania zamietol preto, lebo
podľa jeho názoru by toto nemohlo viesť k podstatnej zmene, či dokonca zvráteniu dôkaznej
situácie zistenej vykonanými dôkazmi a navrhované doplnenie dokazovania by viedlo iba
k neefektívnemu predlžovaniu súdneho konania.
6. Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie národnej banky z 22. apríla 2010 doručenej
ústavnému súdu 29. apríla 2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie)
predovšetkým vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky nemožno národnú banku považovať
za účastníčku konania, ale ani za vedľajšiu účastníčku, keďže znenie príslušných ustanovení
zákona o ústavnom súde ani jedno, ale ani druhé neumožňuje. Zákon o ústavnom súde
neumožnil dotvoriť účastníkov konania o sťažnosti „primeraným použitím“ Občianskeho
súdneho poriadku alebo Trestného poriadku tak, aby sa ďalší subjekt stal vedľajším
účastníkom tohto typu konania. Sťažovateľka dôrazne odmieta taký postup ústavného súdu,
ktorým by v nesúlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný
súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde „primerane uplatnil“ § 93 Občianskeho
súdneho poriadku v prospech vstupu národnej banky do konania v postavení vedľajšej
účastníčky. Preto vyjadrenie národnej banky možno kvalifikovať ako úkon uplatnenia
slobody prejavu, názor na konanie, ktorý však v súlade s platným právnym poriadkom nie je
spôsobilý vyvolať právny účinok pre konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Sťažovateľka ku skutkovým tvrdeniam národnej banky poznamenáva, že nemá
dôvod odpovedať na jednotlivé tvrdenia rovnako nedôstojne, ako to neraz urobila národná
banka vo svojich vyjadreniach. Namiesto toho pripomína, že k sťažnosti pripojila dôkazy
a že ústavný súd má možnosť oboznámiť sa so skutkovým stavom priamo nahliadnutím do
spisu najvyššieho súdu.
7. Ústavný súd nariadil vo veci pojednávanie na 9. júl 2010. Po otvorení tohto
pojednávania právny zástupca sťažovateľky vzniesol námietku predpojatosti proti členovi
senátu Sergejovi Kohutovi, avšak príslušný–III. senát ústavného súdu uznesením č. k.
III. ÚS 314/2010-7 rozhodol, že sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut
nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod
sp. zn. II. ÚS 379/09, teda v predmetnej veci.
8. Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní 19. októbra 2010. Tak
sťažovateľka, ako aj najvyšší súd a národná banka zotrvali na svojich už uvedených
stanoviskách.
II.
9. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sžz 1/2008-160 z 18. júna 2009 vyplýva, že
ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti národnej banke o ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, pričom sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznala.
Pravosť podpisu viceguvernéra na poverení č. j. ODO 3548/2008 zo 14. marca 2008
sťažovateľka spochybnila na základe záverov znalkyne z odboru kriminalistiky, expertízy
ručného písma PhDr. V. M., Česká republika (ďalej len „znalkyňa“), u ktorej si objednala
znaleckú expertízu na zistenie pravosti podpisu viceguvernéra na poverení porovnaním
s jeho podpismi na iných písomnostiach, ktoré sťažovateľka dostala v rámci písomného
styku. Najvyšší súd vykonal podľa § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dôkaz
listinou–uvedeným znaleckým posudkom–a zistil, že podľa záveru z tejto listiny sporné
podpisy na písomnostiach označených č. 1 až 5/717 nie sú pravé spontánne podpisy
viceguvernéra, to znamená také, ktoré bežne používa. Najvyšší súd vykonal podľa § 126
Občianskeho súdneho poriadku dokazovanie výsluchom viceguvernéra ako svedka, ktorý
bol poučený o význame svedeckej výpovede, o svojich právach a povinnostiach
a o trestných následkoch krivej výpovede. Viceguvernérovi bol predložený originál
poverenia zo 14. marca 2008, na ktorom sa nachádzajú i originálne podpisy p. Š. a p. F.
o jeho prevzatí za sťažovateľku. Viceguvernér uviedol, že „toto je dokument, ktorý som
podpísal, toto je môj vlastnoručný podpis“. Svedok Ing. F. (pracovník národnej banky)
uviedol, že poverenie osobne priniesol spoločne s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis.
Svedok videl, ako viceguvernér podpísal poverenie. Po vykonaní týchto dôkazov pristúpil
senát k vyhodnoteniu dokazovania. Na jednej strane existuje poverenie národnej banky zo
14. marca 2008, ktoré je verejnou listinou v zmysle § 134 Občianskeho súdneho poriadku
(čo potvrdzuje aj sťažovateľka na strane 4 žaloby). Podľa § 134 Občianskeho súdneho
poriadku listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi
v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za
verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak
nie je dokázaný opak i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Už zo
samotnej povahy predmetného poverenia ako verejnej listiny vyplýva, že potvrdzuje, že ide
o nariadenie národnej banky. Najvyšší súd tvrdený zásah vyhodnotil tak, že sťažovateľka
nespochybňovala pravdivosť obsahu, ale pravosť verejnej listiny, pretože označila za vadnú
jednu z podstatných formálnych náležitostí poverenia (podpis oprávneného vedúceho
zamestnanca útvaru dohľadu nad finančným trhom, ktorý v mene národnej banky udelil toto
poverenie) vyžadovaných v ustanovení § 6 zákona o dohľade. Pravosť verejnej listiny je
kumulatívne tvorená jej podstatnými zákonnými náležitosťami ustanovenými
verejnoprávnymi predpismi. Napriek tomu, že dikcia ustanovenia § 134 Občianskeho
súdneho poriadku nie je jednoznačná v tom, či je možné v občianskom súdnom konaní
dokazovať i pravosť verejnej listiny a v rámci nej i pravosť podpisu oprávnenej osoby
(dikcia ustanovenia smeruje iba k dokazovaniu pravdivosti), najvyšší súd v zmysle čl. 152
ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy dospel k názoru, že i pravosť verejnej listiny môže byť
predmetom dokazovania. Preto, pokiaľ nie je dokázaný opak, vychádza sa z toho, že podpis
na verejnej listine urobila oprávnená osoba, ktorej meno je pri podpise uvedené. V danom
prípade je na poverení pri podpise označený viceguvernér, preto už zo samotnej povahy
verejnej listiny, z jej pravosti vyplýva, že ide o vlastný podpis oprávnenej osoby. Tieto
účinky verejnej listiny možno prirovnať k právnym účinkom legalizácie podľa § 58
Notárskeho poriadku. Najvyšší súd preto považuje osvedčovanie pravosti podpisu na
poverení ako verejnej listine za nadbytočné. Sťažovateľkou predložený znalecký posudok
nebol vypracovný znalcom ustanoveným v súdnom konaní v zmysle § 127 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, preto ho hodnotil iba ako listinný dôkaz (stanovisko)
predložený jedným z účastníkov konania. Nespornou skutočnosťou bolo, že znalkyňa nie je
zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o obsah posudku, vyplýva z neho, že znalkyňa bola objednávkou z 2. júna 2008
poverená vypracovaním posudku. Posudok bol vyhotovený 9. júna 2008 a doručený
sťažovateľke 16. júna 2008. Podľa výpovede viceguvernéra ho znalkyňa nekontaktovala
z dôvodu predloženia porovnávacieho materiálu. Ďalej bolo zistené, že posudok neobsahuje
porovnávací materiál a prílohy na preskúmanie znaleckého posudku v zmysle § 17 zákona
č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“). Preto posudok,
vzhľadom na spôsob, akým sa znalkyňa dopracovala k záveru, bolo treba hodnotiť ako
nepreskúmateľný. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmanie jeho
obsahu a overenie odôvodnenosti postupov (§ 17 ods. 6 zákona o znalcoch). Treba preto
konštatovať, že posudok nevyvrátil účinky pravosti podpisu viceguvernéra na poverení.
Vzhľadom na závažnosť tvrdených záverov znaleckého posudku senát rozhodol, že vykoná
dôkaz výsluchom osoby, ktorej svedčí domnienka pravosti podpisu, teda výsluchom
viceguvernéra. Viceguvernér ako svedok potvrdil pravosť podpisu na poverení s tým, že ide
o jeho vlastný podpis. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok Ing. F. (pracovník národnej
banky), ktorý bol osobne prítomný pri podpise poverenia. Svedkovia boli riadne poučení
o význame svedeckej výpovede a o trestných následkoch krivej výpovede. Za tejto dôkaznej
situácie, keď pravosť verejnej listiny bola potvrdená i svedeckou výpoveďou osoby, ktorá
ako oprávnená verejnú listinu podpísala, a svedeckou výpoveďou ďalšej osoby, najvyšší súd
upustil od ďalšieho dokazovania v konaní. Zamietol návrhy sťažovateľky na doplnenie
dokazovania ustanovením súdneho znalca pre účely preskúmania pravosti podpisu
viceguvernéra a vyžiadaním podpisových vzorov viceguvernéra evidovaných v národnej
banke, pretože sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné tvrdenia, z ktorých by vyplývalo,
že pre identifikované subjektívne alebo objektívne prekážky (napr. zahraničná pracovná
cesta) viceguvernér predmetné poverenie nepodpísal. Z rozhodovacej činnosti je
najvyššiemu súdu známe, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým skúmaním ručného
písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou pravdepodobnosti. Bolo treba prihliadnuť aj na
skutočnosť, že vykonávanie dokazovania v správnom súdnictve je obmedzené na dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené
na prieskume zákonnosti identifikovaného skutkového a právneho stavu. V konaní nebolo
preukázané, že by poverenie národnej banky (ktoré nie je rozhodnutím) bolo nezákonné,
a preto žalobu sťažovateľky zamietol.
10. Zo zápisnice o pojednávaní najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 1/2008 z 18. júna 2009
vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
Predseda senátu oboznámil originál znaleckého posudku znalkyne z 9. júna 2008,
pričom okrem iného konštatoval, že v posudku nie sú zažurnalizované originálne listiny
porovnávacieho materiálu, ktoré boli použité pri znaleckom skúmaní.
Ako svedok bol vypočutý viceguvernér, ktorý po overení totožnosti, oboznámení
s predmetom výsluchu a poučení podľa § 126 Občianskeho súdneho poriadku na otázku
predsedu senátu uviedol, že znalkyňa ho nekontaktovala pre účel predloženia
porovnávacieho materiálu k vyhotoveniu znaleckého posudku. Po nahliadnutí do originálu
poverenia zo 14. marca 2008 uviedol: „Toto je dokument, ktorý som podpísal, toto je môj
vlastnoručný podpis.“ Potom predseda senátu umožnil právnemu zástupcovi sťažovateľky
klásť viceguvernérovi otázky. Na otázku právneho zástupcu sťažovateľky, podľa čoho
spoznal uvedený podpis ako svoj vlastný, viceguvernér uviedol: „Poznám si ho, pretože si
svoj podpis pamätám a pamätám si aj okolnosti.“
Bol vypočutý svedok Ing. F., ktorý po overení totožnosti, oboznámení s predmetom
výsluchu a poučení podľa § 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že
predmetné poverenie osobne priniesol spolu s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis. Videl
na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie podpísal. Predseda senátu predložil svedkovi na
nahliadnutie originál poverenia, na čo svedok uviedol: „Je to on.“ Na otázku právneho
zástupcu sťažovateľky, či je vo vzťahu pracovnoprávnej podriadenosti k viceguvernérovi,
uviedol, že je vedúcim oddelenia, jeho nadriadeným je riaditeľ odboru a nadriadeným
riaditeľa odboru je viceguvernér. Po ďalších otázkach právneho zástupcu sťažovateľky
(ktoré svedok zodpovedal) a jednej otázke povereného pracovníka národnej banky (na ktorú
svedok nedostal možnosť odpovedať) predseda senátu výsluch svedka prerušil a po porade
senátu bolo rozhodnuté, že sa jeho výsluch ukončil. Senát súčasne tiež rozhodol o upustení
od výsluchu ďalšieho svedka JUDr. P. K.
V ďalšom právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby najvyšší súd ustanovil súdneho
znalca na účely preskúmania pravosti podpisu viceguvernéra na poverení zo 14. marca 2008
a vyžiadal z národnej banky evidované podpisové vzory viceguvernéra. Navrhol tiež
predvolať znalkyňu a vypočuť ju.
Na to bolo pojednávanie prerušené z dôvodu porady senátu a po porade bolo
vyhlásené uznesenie, ktorým sa návrhy na doplnenie dokazovania zamietli.
Na výzvu predsedu senátu právny zástupca sťažovateľky v rámci záverečného
prednesu uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces.“
Po vyhlásení rozsudku, podľa ktorého bol návrh zamietnutý, predseda senátu
rozsudok odôvodnil a dal poučenie, že odvolanie proti nemu nie je prípustné.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho
o občianskych právach alebo záväzkoch.
K námietke nezákonne získaných dôkazov
Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd vypočutím viceguvernéra a Ing. F. ako
svedkov bez toho, aby boli predtým zbavení zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti,
použil v konaní také dôkazy, ktoré neboli zadovážené zákonom ustanoveným postupom.
Podľa najvyššieho súdu povinnosť mlčanlivosti svedka sa na okolnosti pravosti
podpisu na poverení na výkon dohľadu nevzťahuje, pretože ide o formálnu náležitosť
poverenia ako verejnej listiny, ktorá nemá povahu informácie, na ktorú sa mlčanlivosť
vzťahuje.
Národná banka je toho názoru, že zverejnením informácií o veci zo strany
sťažovateľky sa stala povinnosť mlčanlivosti svedkov neaktuálnou.
Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke členovia bankovej
rady a ostatní zamestnanci národnej banky a prizvané osoby sú povinní zachovávať
mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho
vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto
povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov národnej banky a
prizvané osoby guvernér.
Podľa § 2 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade členovia bankovej rady národnej
banky, osoby poverené výkonom dohľadu a ďalší zamestnanci národnej banky sú povinní
zachovávať mlčanlivosť o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi
vrátane protokolov o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred národnou bankou; na
túto povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa vzťahujú ustanovenia
osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku dokazovanie treba vykonávať tak, aby
sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených podľa
osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť
mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného
oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto
povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom.
Podľa § 126 ods. 1 tretej a štvrtej vety Občianskeho súdneho poriadku výpoveď
môže odoprieť len vtedy, keby ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo
blízkym osobám; o dôvodnosti odopretia výpovede rozhoduje súd. Výpoveď môže odoprieť
aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá
mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod
podmienkou zachovať mlčanlivosť.
Podľa § 126 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ďalej treba poučiť
svedka o význame svedeckej výpovede, o jeho právach a povinnostiach a o trestných
následkoch krivej výpovede.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv po skutkovej stránke konštatovať, že
viceguvernér a Ing. F. boli vypočutí ako svedkovia potom, ako boli poučení podľa § 126
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať,
ako aj o práve odoprieť výpoveď za podmienok ustanovených zákonom. Neboli poučení
podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nevypovedať v prípade, ak sa na
nich vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti. Ani vypočutí svedkovia, ale ani
účastníci konania nenamietali, že by v danom prípade boli svedkovia viazaní povinnosťou
mlčanlivosti uloženou im zákonom.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj vykonávanie dôkazov
s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie
podstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné.
Z ustanovenia § 126 ods. 1 tretej a štvrtej vety Občianskeho súdneho poriadku
vyplýva právo svedka odoprieť svedeckú výpoveď za splnenia stanovených podmienok.
V konečnom dôsledku je vecou slobodného rozhodnutia svedka, či právo odoprieť
vypovedať využije, alebo aj napriek tomu bude vypovedať.
Naproti tomu z ustanovenia § 124 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva povinnosť
svedka nevypovedať (odoprieť svedeckú výpoveď), ale zároveň aj zákaz pre súd, aby
takéhoto svedka vypočul. V tomto prípade teda svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či
bude, alebo nebude vypovedať. Konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti
mlčanlivosti nesie súd, a to aj v prípade, ak účastníci konania, ale ani svedkovia sa povinnej
mlčanlivosti nedovolávajú.
Proces vykonávania dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je
ustanoveniami § 124 a § 126 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku do určitej miery
limitovaný, lebo tieto ustanovenia bránia súdu v možnosti vykonať niektoré svedecké
výsluchy ako dôkazy, aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto
obmedzenie vykonávania niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá
v kolízii so základným právom na súdnu ochranu. Obe hodnoty musia byť rešpektované,
avšak v zásade má prednosť základné právo na súdnu ochranu, čo znamená, že rozsah
povinnej mlčanlivosti treba vykladať skôr reštriktívne.
Aplikujúc už uvedené právne závery na daný prípad možno uviesť, že najvyšší súd
v rozpore s ustanovením § 126 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nepoučil
svedkov o ich povinnosti nevypovedať podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka však toto pochybenie najvyššieho súdu nevytýka, namieta totiž iba samotnú
skutočnosť, že sa výsluchy vykonali bez toho, aby boli svedkovia zbavení povinnosti
mlčanlivosti.
Podľa § 41 zákona o národnej banke sú členovia bankovej rady a ostatní zamestnanci
národnej banky a prizvané osoby povinní zachovávať mlčanlivosť v služobných veciach.
Podobne podľa § 2 ods. 5 zákona o dohľade sú členovia bankovej rady, osoby poverené
výkonom dohľadu a ďalší zamestnanci národnej banky povinní zachovávať mlčanlivosť
o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi, vrátane protokolov
a spisov, pričom na túto povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa
vzťahujú ustanovenia osobitného zákona, teda zákon o národnej banke.
Zákon o dohľade je v skúmanej otázke v pomere špeciality voči zákonu o národnej
banke ako generálnej úprave. Znamená to, že povinnosťou mlčanlivosti v služobných
veciach (§ 41 zákona o národnej banke) treba pri vykonávaní dohľadu rozumieť povinnosť
mlčanlivosti o informáciách získaných pri dohľade vrátane protokolov a spisov (§ 2 ods. 5
zákona o dohľade).
Je nepochybné, že osoba vykonávajúca v mene národnej banky dohľad podľa zákona
o dohľade môže získavať informácie v rámci dohľadu len potom, ako už bol príkaz na
vykonanie dohľadu vydaný a dohľad sa začal uskutočňovať. Okolnosti týkajúce sa
podpísania príkazu predchádzajú výkonu dohľadu, a preto nemôžu byť predmetom povinnej
mlčanlivosti.
Možno urobiť záver, že najvyšší súd svedeckými výsluchmi viceguvernéra a Ing. F.
neporušil ustanovenie § 124 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanoveniami § 41
zákona o národnej banke a § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Námietka sťažovateľky je preto
nedôvodná.
K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov
Sťažovateľka žiadala, aby najvyšší súd doplnil dokazovanie výsluchom znalkyne
z Českej republiky, zadovážením podpisových vzorov viceguvernéra a ustanovením
písmoznalca na skúmanie pravosti sporného podpisu viceguvernéra. Najvyšší súd všetky
tieto dôkazné návrhy zamietol, a to podľa ústneho zdôvodnenia predsedu senátu kvôli
zachovaniu práva na konanie bez zbytočných prieťahov a podľa písomného zdôvodnenia
uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 preto, lebo sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné
tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že pre identifikované subjektívne alebo objektívne
prekážky (napr. zahraničnú pracovnú cestu) viceguvernér predmetné poverenie nepodpísal,
ako aj preto, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že zisťovanie pravosti podpisu
znaleckým skúmaním ručného písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou
pravdepodobnosti. Najvyšší súd týmto znemožnil právo sťažovateľky navrhnúť takú sumu
dôkazov, ktorá stačí na preukázanie právne relevantnej skutočnosti, ktorú tvrdí, keďže
navrhnuté dôkazy odmietol vykonať. Hoci súd má zákonom priznané právo úvahy o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. ako vykonané dôkazy vyhodnotí, neznamená to,
že má právo svojvôle pri výbere dôkazov a ich hodnotení. Aj tu totiž vzhľadom na čl. 152
ods. 4 ústavy musí nastoliť spravodlivú rovnováhu pri znášaní dôkazného bremena oboma
spor vedúci účastníkmi. Dôkazné bremeno znášala sťažovateľka, ktorá aj navrhla dôkazy na
preukázanie svojej argumentácie. Národnej banke stačilo vyčkávať, či sťažovateľka
dôkazné bremeno unesie. Najvyšší súd vykonal dôkazy navrhnuté národnou bankou
a následne sťažovateľke neumožnil preukázať prípadnú nepravdivosť vyjadrení svedkov.
Podľa najvyššieho súdu za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov)
bola potvrdená pravosť podpisu na verejnej listine, vznikla otázka, či kvalita navrhovaných
dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu.
Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti
podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti, keďže
podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom, ktorý sa mení.
Najvyšší súd dospel k záveru, že ide o účelové predlžovanie súdneho konania vzhľadom na
to, že sťažovateľka počas jeho priebehu fakticky znemožnila národnej banke vykonávanie
dohľadu.
Národná banka vyjadrila v podstate rovnaký názor ako najvyšší súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd považuje zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v danom smere za
dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nevníma ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Najvyšší súd pri hodnotení vykonaných dôkazov oprávnene zdôrazňuje, že
znalecký posudok z Českej republiky ako listinný dôkaz nebol dostatočne presvedčivý
z dôvodov, ktoré podrobne analyzoval. Za situácie, keď samotný viceguvernér (pravosť
podpisu ktorého sťažovateľka spochybňovala) vyvrátil tvrdenie sťažovateľky (podobne ako
Ing. F., ktorý bol pri podpise osobne prítomný), pričom sťažovateľka netvrdila
a nepreukazovala žiadne objektívne skutočnosti znemožňujúce viceguvernérovi listinu
podpísať, najvyšší súd nevidel dôvod vykonávať ďalšie písmoznalecké dokazovanie
pravosti podpisu viceguvernéra, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že písmoznalecké
skúmanie ručného písma vedie spravidla k záverom pohybujúcim sa v medziach väčšej či
menšej pravdepodobnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné do záverov najvyššieho
súdu z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať. Najvyšší súd totiž neprekročil medze
uváženia, ktoré mal k dispozícii pri rozhodovaní o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná.
K námietkam ústneho zdôvodnenia nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielu
medzi ústnym a písomným zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd odmietol vykonať ňou navrhnuté dôkazy
uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 18. júna 2009, ktoré predseda senátu ústne
odôvodnil s poukazom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Naproti tomu podľa
písomného odôvodnenia uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 dôvodom na nevykonanie
navrhnutých dôkazov boli iné skutočnosti. Podľa názoru sťažovateľky porušením jej práv je
jednak obsah ústneho odôvodnenia, ako aj svojvoľná zmena týchto dôvodov v písomnom
vyhotovení rozsudku. Na dôkaz toho, ako znelo ústne odôvodnenie, žiada, aby ústavný súd
vypočul svedkov Š. a H., ktorí mali byť na pojednávaní osobne prítomní.
Podľa najvyššieho súdu návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania neboli
zamietnuté z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale
pre jednoznačnosť dôkaznej situácie týkajúcej sa tvrdeného nezákonného zásahu.
Národná banka uvádza, že dôvodom zamietnutia dôkazných návrhov boli tie
skutočnosti, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Navrhuje v tejto súvislosti
výsluch svedkyne P.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na právnu úpravu problematiky záväznosti
uznesení vydaných všeobecnými súdmi v občianskom súdnom konaní.
Podľa § 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil, ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené
a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené.
Podľa § 170 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uznesením, ktorým sa upravuje
vedenie konania, nie je však súd viazaný.
Uznesenie o zamietnutí návrhov sťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktoré bolo
najvyšším súdom vyhlásené na pojednávaní 18. júna 2009, treba považovať za uznesenie,
ktorým sa upravuje vedenie konania. Vzhľadom na to nešlo o uznesenie, ktorým by bol
najvyšší súd viazaný. Inými slovami, aj napriek vyhlásenému uzneseniu bol najvyšší súd
oprávnený svoj postoj zmeniť a navrhnuté dôkazy (resp. niektoré z nich) predsa vykonať.
Argumentom a maiori ad minus možno vyvodiť, že ak všeobecný súd nie je viazaný
výrokom uznesenia upravujúceho vedenie konania, potom ešte menej môže byť viazaný
jeho ústnym odôvodnením.
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na existujúcu právnu úpravu záväznosti
uznesení upravujúcich vedenie konania v Občianskom súdnom poriadku spravidla nemá
otázka kvality odôvodnenia takýchto uznesení a rovnako ani otázka záväznosti ich ústneho
odôvodnenia ústavnoprávnu intenzitu, a to aj napriek tomu, že rozdielne ústne a písomné
odôvodnenie takýchto uznesení je nežiaduce.
Obe námietky sú v zmysle už uvedeného nedôvodné. Výsluch svedkov Š. a H., ale aj
svedkyne P. na potvrdenie znenia ústneho odôvodnenia uznesenia z 18. júna 2009 by bol
preto nadbytočný.
Sťažovateľka v replike na vyjadrenie najvyššieho súdu uplatnila aj novú námietku
porušenia označených práv vychádzajúcu z úvah podpredsedníčky najvyššieho súdu
uvedených v jej vyjadrení z 27. januára 2010, podľa ktorých žaloba sťažovateľky mala mať
precedenčný význam v súvislosti s otázkou, ako sa má správať súd, aby účastník konania
uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej moci. Sťažovateľka
v tejto súvislosti vyjadruje pochybnosť o správnosti naznačeného postoja najvyššieho súdu
z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd.
Ústavný súd nepovažuje za potrebné meritórne sa zaoberať touto námietkou. Okrem
skutočnosti, že predmet konania bol záväzne vymedzený uznesením ústavného súdu č. k.
II. ÚS 379/09-21 z 12. novembra 2009, ako podstatné sa javí, že predmetom skúmania
ústavného súdu je postup a rozsudok senátu najvyššieho súdu, a nie argumenty uplatňované
podpredsedníčkou najvyššieho súdu v jej vyjadrení podanom v mene najvyššieho súdu ako
účastníka konania vedeného ústavným súdom.
Napokon treba uviesť, že v konaní pred ústavným súdom navrhla sťažovateľka
vykonať aj dokazovanie prehraním zvukových záznamov z pojednávaní najvyššieho súdu
konaných 22. februára 2009 a 18. júna 2009. Tieto zvukové záznamy si dala sťažovateľka
počas pojednávaní vyhotoviť sama. Ústavnému súdu predložila aj prepisy týchto zvukových
záznamov.
Ústavný súd nevykonal dokazovanie prehraním zvukových záznamov.
V súvislosti so zvukovým záznamom z pojednávania konaného 22. februára 2009
treba uviesť, že všetky sťažovateľkou namietané porušenia jej práv sa mali podľa obsahu
sťažnosti udiať na druhom pojednávaní, teda 18. júna 2009. Preto bolo treba navrhnutý
dôkaz považovať za irelevantný.
Pokiaľ ide o zvukový záznam z pojednávania konaného 18. júna 2009, mali sa ním
preukazovať tie tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých predseda senátu najvyššieho súdu
nedal do zápisnice o pojednávaní všetko, čo podľa názoru sťažovateľky tam malo byť, resp.
tvrdenia sťažovateľky o spôsobe vedenia výsluchu svedkov zo strany predsedu senátu
najvyššieho súdu. Obe uvedené námietky sťažovateľky boli ústavným súdom odmietnuté
ako neprípustné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesením ústavného súdu
č. k. II. ÚS 379/09-21 z 12. novembra 2009. Preto ani nebolo potrebné vykonávať
akékoľvek dokazovanie v súvislosti s týmito námietkami.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2010