Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 377/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na

preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí

Národného bezpečnostného úradu o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010

doručená sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie

rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26.

mája 2010.

Sťažovateľ uviedol, že 3. júna 2010 mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. mája 2010, ktorým bol opravený rozsudok sp. zn.

z 29. mája 2006, ktorý sa stal právoplatným 7. júla 2006. Vzhľadom na to, že opravné

uznesenie najvyššieho súdu sa sťažovateľovi javilo ako nezákonné, podal proti nemu 9. júla

2010 odvolanie, aj napriek podľa neho nesprávnemu poučeniu o nemožnosti podať proti

nemu opravný prostriedok. Podľa vyjadrenia sťažovateľa reakcia najvyššieho súdu na

podaný opravný prostriedok spočívala v tom, že 2. augusta 2010 bola na namietanom

uznesení vyznačená jeho právoplatnosť, ktorá podľa najvyššieho súdu nastala 3. júna 2010.

Sťažovateľ namietal, že prijatým uznesením najvyšší súd opravil svoj rozsudok

v danej veci z 29. mája 2006 tak, že namiesto žalovanej – odvolacej komisie, ktorá bola

zriadená o ochrane utajovaných skutočností a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“),

označil jeho ako žalovaného.

Predmetom konania najvyššieho súdu vo veci sp. zn. bolo pritom

preskúmanie rozhodnutia odvolacej komisie ako druhostupňového orgánu vo vzťahu

k rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ktorý vyslovil, že žalobcu nie je možné

považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu.

Sťažovateľ vyslovil názor, že postup najvyššieho súdu spočívajúci vo vydaní

opraveného uznesenia nebol správny, pretože v čase vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu

z 29. mája 2006, ktorý bol týmto uznesením opravený, ešte nebol konštituovaný, to

znamená, že nemohol byť v ňom uvedený ako žalovaný. V tejto súvislosti sťažovateľ

argumentoval tým, že ústavný súd nálezom sp. zn. z 19. októbra 2005 vyslovil,

že ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktoré sa týkalo

práve kreovania a činnosti odvolacej komisie, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2

ods. 2 a . Tento nález bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky, pričom podľa sťažovateľa označené ustanovenia zákona o ochrane utajovaných

skutočností stratili účinnosť 31. decembra 2005.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dodal, že on samotný bol konštituovaný

ústavným o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej

republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len

„ústavný “), ktorý nadobudol účinnosť 11. mája 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj takto:

„- ústavný zákon nadobudol účinnosť dňa 11. 5. 2006,

- rozsudok najvyššieho súdu je zo dňa 29. mája 2006,

- do skončenia volebného obdobia v roku 2006, to znamená do 17. júna 2006 (t. j.

v čase vydania rozsudku najvyššieho súdu), vykonával činnosť sťažovateľa podľa čl. 6 ods.

4 ústavného zákona Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky na

kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu...,

- sťažovateľ bol konštituovaný až na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej

republiky dňa 4. júla 2006. ...

Uznesenie najvyššieho súdu nie je v súlade s

aj z dôvodu, že podľa súdnej judikatúry opraviť rozhodnutie súdu postupom upraveným

v ustanovení je možné len v prípade, ak ide celkom zjavne o zrejmú chybu

v písaní alebo v počítaní; a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti obsiahnuté

v rozhodnutí súdu, pričom zrejmosť takejto nesprávnosti pri vyhotovení rozhodnutia vyplýva

z iných súvislostí vyplývajúcich zo spisového materiálu a priebehu konania. ...

Spôsobom, akým najvyšší súd vykonal opravu rozsudku po štyroch rokoch od

nadobudnutia jeho právoplatnosti a nepripustením podania opravného prostriedku voči

právnemu stavu, ktorý takáto oprava navodila, najvyšší súd porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, ktoré mu a Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd zaručujú. Konkrétne porušil právo sťažovateľa

ustanovené v článku 46 ods. 1 domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a tiež právo sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnuté uznesenie zrušil. Sťažovateľ zároveň

žiadal, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2006 ostal

nezmenený, to znamená, aby vec nebola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo

slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody

vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku sa poskytuje voči nositeľom

verejnej moci.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne

nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (, ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol zriadený ústavným

Z. z. Jeho právomoc spočíva v preskúmavaní niektorých rozhodnutí Národného

bezpečnostného úradu. Pritom z čl. 5 citovaného ústavného zákona vyplýva, že rozhodnutie

sťažovateľa je preskúmateľné najvyšším súdom. To znamená, že v daných konaniach má

sťažovateľ nadradené mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti jeho

postupu a rozhodnutiu má právo domáhať ochrany v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ ako výbor zákonodarného zboru, ktorý je

sám nositeľom verejnej moci, sa nemôže domáhať ochrany podľa , preto je

jeho sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom

(obdobne ).

Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou

koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava

základných práv a slobôd (pozri napr. , , ), ak by ich

nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým

istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom týchto subjektov

poskytuje ústavný súd podľa ().

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci mohli podať sťažnosť podľa

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych

vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny

orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ

verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Takáto okolnosť

však v danom prípade zistená nebola.

V súvislosti s touto problematikou ústavný súd považuje za významné poukázať na

čl. 34 dohovoru, z ktorého vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva môže prijímať

sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,

ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo

jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,

ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu

a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

V nadväznosti na uvedené, s poukazom na skutkové a právne zistenia, ako aj na

svoju judikatúru (napr. , , , ) ústavný

súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti

podľa , a preto odmietol jeho sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010