Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 377/2010
PDF · 137.71 KB
No categories available
III. ÚS 377/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na
preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 78/2005
z 26. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí
Národného bezpečnostného úradu o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010
doručená sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie
rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26.
mája 2010.
Sťažovateľ uviedol, že 3. júna 2010 mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010, ktorým bol opravený rozsudok sp. zn. 4 Sž 78/2005
z 29. mája 2006, ktorý sa stal právoplatným 7. júla 2006. Vzhľadom na to, že opravné
uznesenie najvyššieho súdu sa sťažovateľovi javilo ako nezákonné, podal proti nemu 9. júla
2010 odvolanie, aj napriek podľa neho nesprávnemu poučeniu o nemožnosti podať proti
nemu opravný prostriedok. Podľa vyjadrenia sťažovateľa reakcia najvyššieho súdu na
podaný opravný prostriedok spočívala v tom, že 2. augusta 2010 bola na namietanom
uznesení vyznačená jeho právoplatnosť, ktorá podľa najvyššieho súdu nastala 3. júna 2010.
Sťažovateľ namietal, že prijatým uznesením najvyšší súd opravil svoj rozsudok
v danej veci z 29. mája 2006 tak, že namiesto žalovanej – odvolacej komisie, ktorá bola
zriadená zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“),
označil jeho ako žalovaného.
Predmetom konania najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Sž 78/2005 bolo pritom
preskúmanie rozhodnutia odvolacej komisie ako druhostupňového orgánu vo vzťahu
k rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ktorý vyslovil, že žalobcu nie je možné
považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu.
Sťažovateľ vyslovil názor, že postup najvyššieho súdu spočívajúci vo vydaní
opraveného uznesenia nebol správny, pretože v čase vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu
z 29. mája 2006, ktorý bol týmto uznesením opravený, ešte nebol konštituovaný, to
znamená, že nemohol byť v ňom uvedený ako žalovaný. V tejto súvislosti sťažovateľ
argumentoval tým, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005 vyslovil,
že ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktoré sa týkalo
práve kreovania a činnosti odvolacej komisie, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento nález bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, pričom podľa sťažovateľa označené ustanovenia zákona o ochrane utajovaných
skutočností stratili účinnosť 31. decembra 2005.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dodal, že on samotný bol konštituovaný
ústavným zákonom č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej
republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len
„ústavný zákon č. 254/2006 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 11. mája 2006.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj takto:
„- ústavný zákon nadobudol účinnosť dňa 11. 5. 2006,
- rozsudok najvyššieho súdu je zo dňa 29. mája 2006,
- do skončenia volebného obdobia v roku 2006, to znamená do 17. júna 2006 (t. j.
v čase vydania rozsudku najvyššieho súdu), vykonával činnosť sťažovateľa podľa čl. 6 ods.
4 ústavného zákona Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky na
kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu...,
- sťažovateľ bol konštituovaný až na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej
republiky dňa 4. júla 2006. ...
Uznesenie najvyššieho súdu nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
aj z dôvodu, že podľa súdnej judikatúry opraviť rozhodnutie súdu postupom upraveným
v ustanovení § 164 O. s. p. je možné len v prípade, ak ide celkom zjavne o zrejmú chybu
v písaní alebo v počítaní; a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti obsiahnuté
v rozhodnutí súdu, pričom zrejmosť takejto nesprávnosti pri vyhotovení rozhodnutia vyplýva
z iných súvislostí vyplývajúcich zo spisového materiálu a priebehu konania. ...
Spôsobom, akým najvyšší súd vykonal opravu rozsudku po štyroch rokoch od
nadobudnutia jeho právoplatnosti a nepripustením podania opravného prostriedku voči
právnemu stavu, ktorý takáto oprava navodila, najvyšší súd porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, ktoré mu Ústava Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zaručujú. Konkrétne porušil právo sťažovateľa
ustanovené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a tiež právo sťažovateľa na
spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnuté uznesenie zrušil. Sťažovateľ zároveň
žiadal, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006 ostal
nezmenený, to znamená, aby vec nebola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 127 ústavy predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo
slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody
vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku ústavy sa poskytuje voči nositeľom
verejnej moci.
Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97, III. ÚS 115/06).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol zriadený ústavným zákonom č. 254/2006
Z. z. Jeho právomoc spočíva v preskúmavaní niektorých rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu. Pritom z čl. 5 citovaného ústavného zákona vyplýva, že rozhodnutie
sťažovateľa je preskúmateľné najvyšším súdom. To znamená, že v daných konaniach má
sťažovateľ nadradené mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti jeho
postupu a rozhodnutiu má právo domáhať ochrany v rámci správneho súdnictva.
Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ ako výbor zákonodarného zboru, ktorý je
sám nositeľom verejnej moci, sa nemôže domáhať ochrany podľa čl. 127 ústavy, preto je
jeho sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom ústavy
(obdobne I. ÚS 69/04).
Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou
koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava
základných práv a slobôd (pozri napr. PL. ÚS 18/95, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), ak by ich
nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým
istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom týchto subjektov
poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy (I. ÚS 69/04).
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci mohli podať sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych
vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny
orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ
verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Takáto okolnosť
však v danom prípade zistená nebola.
V súvislosti s touto problematikou ústavný súd považuje za významné poukázať na
čl. 34 dohovoru, z ktorého vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva môže prijímať
sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,
ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo
jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,
ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu
a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.
V nadväznosti na uvedené, s poukazom na skutkové a právne zistenia, ako aj na
svoju judikatúru (napr. II. ÚS 188/03, IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 240/09) ústavný
súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto odmietol jeho sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2010