Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. , sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. , sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

sťažnosť , vedenej Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a sťažnosť

, vedenej Ústavným súdom pod sp. zn. , všetci

zastúpení advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Panenská 6, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v a 4 Slovenskej

republiky v spojení s porušením , , a

Slovenskej republiky a

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

Národnou radou Slovenskej republiky, a to uskutočnením voľby člena Súdnej rady

Slovenskej republiky 11. novembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti , ,

, a vedené Ústavným

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti , ,

, a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

5. novembra 2014 doručené sťažnosti ,

, , ,

, , a

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietali

porušenie základných práv zaručených v a 4

(ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 92

ods. 2 a o

rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „rokovací poriadok“) Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“) uskutočnením voľby člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)

11. novembra 2014.

Z obsahu sťažností vyplýva presvedčenie sťažovateľov ako poslancov národnej rady,

že 11. septembra 2014 na schôdzi národnej rady došlo jej konaním k porušeniu § 25

rokovacieho poriadku, a tým aj k porušeniu ich základného práva zúčastňovať sa na správe

verejných vecí priamo ( ), ako aj základného práva na prístup

k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok ( ),

a to neústavným a nezákonným obmedzením výkonu ich mandátu (poslancov národnej

rady), keď materiál týkajúci sa voľby člena súdnej rady, o ktorom národná rada

11. septembra 2014 rokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku)

daný k dispozícii aspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažovatelia tak nemali

„dostatočný priestor pre svoje ďalšie rozhodovanie v danej veci“, nebolo im „umožnené,

aby sa v zákonom garantovanej minimálnej lehote riadne“ oboznámili s materiálom,

o ktorom mali rozhodovať, a nemohli tak „riadne vykonať svoj mandát poslanca. NR SR

takto konala v rozpore s a tiež “ .

Sťažovatelia tvrdia, že voľba člena súdnej rady je jednou z „pôsobností NR SR a teda

jedným zo spôsobov, akým poslanci – zvolení zástupcovia, prostredníctvom ktorých je

vykonávaná správa vecí verejných – vykonávajú svoj mandát. Vykonanie voľby člena Súdnej

rady... spôsobom, akým bola opísaná v... tejto sťažnosti, porušilo základné práva

a slobody“ sťažovateľov, ktorí sú zároveň toho názoru, že „nielen samotné rozhodnutie, ale

aj procedúra, ktorá mu predchádza, tvoria jeden celok, ktorý nie je možné z hľadiska

zákona o rokovacom poriadku a ďalších... právnych predpisov, od seba oddeliť“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že v rozpore so znením bolo

porušené ich právo „na výkon mandátu, pretože nebola dodržaná lehota daná v § 25

zákona o rokovacom poriadku. Nedodržaním lehoty, resp. jej skrátením a pristúpením k

okamžitej voľbe sa ale“ sťažovatelia museli „prispôsobiť príkazu NR SR (jej väčšiny) – a to

vykonať voľbu v takto určenom, nie v zákonnom čase. Bol tak porušený aj čl. 92 ods. 2

, podľa ktorého rokovanie NR SR a jej výborov ustanoví zákon; v tomto prípade sa

NR SR nespravovala zákonom, ale príkazom väčšiny v NR SR.“. Sťažovateľom tak malo byť

upreté právo účasti na správe vecí verejných ako voleným zástupcom, tak ako to

predpokladá v a 4, teda riadne, bez obmedzení, za dodržania ustanovení

a zákonov.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Národná rada Slovenskej republiky svojím konaním – uskutočnením voľby člena

Súdnej rady Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2014 v spojení s porušením čl. 1

ods. 1, , a a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov porušila práva sťažovateľa garantované v

a 4 .“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia alebo .

Podľa (ďalej len „OSP“) v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia. Predmetom sťažností

sťažovateľov je namietané porušenie rovnakých označených práv tým istým konaním

národnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol, že veci vedené ústavným

súdom pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

III.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovatelia ako poslanci národnej rady namietajú

porušenie svojich základných práv zaručených v a 4 tým, že národná

rada (väčšina jej poslancov) 11. septembra 2014 nerešpektovala ustanovenie § 25

rokovacieho poriadku a prerokovala jeden z bodov programu svojej schôdze bez toho, aby

sťažovateľom boli odovzdané písomné materiály slúžiace ako podklad na rokovanie

minimálne 24 hodín pred začatím rozpravy o tomto bode, a preto takéto konanie národnej

rady nemožno považovať za súladné s princípmi uvedenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a nekorešpondovalo ani s ustanoveniami a .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných

vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom

na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí

a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú

osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Podľa rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej

výborov ustanoví zákon.

Podľa § 25 rokovacieho poriadku rokovanie o jednotlivých bodoch programu

schôdze národnej rady nemožno začať, ak neboli poslancom najneskôr do 24 hodín

pred začatím rozpravy odovzdané všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad

na rokovanie, ak národná rada bez rozpravy nerozhodne inak.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci považoval za dôležité ustáliť rozsah čl.

30 ods. 1 a 4 , ktoré vyjadrujú právo občanov na správu vecí verejných, keďže

podstatná časť argumentácie sťažovateľov vychádzala primárne z porušenia týchto článkov.

Základné právo na správu verejných vecí umožňuje občanom aktívnu účasť na tvorbe

a realizácii moci v štáte. Generálne tieto práva priznáva občanom Slovenskej

republiky ako jedno z ich základných politických práv v demokratickej spoločnosti. Ústavná

koncepcia tohto práva deklaruje jeho výkon v dvoch rovinách – ako právo zúčastňovať sa

správy vecí verejných priamo prvkami priamej demokracie a tiež ako právo zúčastňovať sa

správy vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov prostredníctvom volieb.

Uvedené právo sa preto inštitucionalizuje predovšetkým v podobe volieb, volebných

a hlasovacích procesov, ktoré občanom poskytujú priestor na participáciu na správe

verejných vecí. Takto sa právo účasti na správe verejných vecí uskutočňuje v spätosti

s ďalším politickým právom – právom volebným.

Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sa

na správe verejných vecí podľa , ktorý vyplýva z argumentácie

sťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahu

tohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí

verejných vnímané ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo

zastupiteľskej demokracie. Spočíva v aktívnom výkone volebného práva v rámci

jednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občan

odovzdá hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto, alebo v aktívnom výkone

hlasovacieho práva v referende (napr. , , ).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva zaručeného v čl. 30

ods. 1 vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom

volieb a tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda

( ), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku

( ).

V danom prípade sa však sťažovatelia domáhali ochrany slobodného výkonu mandátu

v zmysle ustanovenia pri prerokúvaní voľby člena súdnej rady. Išlo teda

o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú

súčasť základného práva podľa , a preto toto základné právo postupom

národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady

(zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by v tomto konaní mohli namietať len

v súvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať)

aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu. Za takéto

základné právo však nemožno považovať základné právo podľa (porov.

napr. ).

Právo slobodného výkonu mandátu v zmysle ustanovenia ,

ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú, je právom, ktorým nedisponujú sťažovatelia ako

fyzické osoby, ale ako poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z neho

vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťou

pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci. Z toho pohľadu je možné posúdiť sťažnosť

sťažovateľov aj ako podanie, ktoré podali poslanci národnej rady, teda nositelia verejnej

moci, čo vyvoláva zároveň otázku opodstatnenosti využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl.

127 ods. 1 .

Pokiaľ sťažovatelia teda namietajú porušenie základného práva na správu vecí

verejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná rada

prerokovala bod programu pri nedodržaní minimálnej 24 hodinovej lehoty od odovzdania

písomných materiálov, ktoré boli podkladmi na rokovanie, ústavný súd konštatuje absenciu

príčinnej súvislosti medzi uvedeným konaním národnej rady a porušením práva

sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnej

rady a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 30 ods. 1

, ich sťažnosti v tejto časti odmietol podľa zákona o ústavnom súdu

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ich

základné právo zaručené v . Ústavný súd uvádza, že postup pri voľbe

člena súdnej rady nemal vplyv na prístup sťažovateľov k verejnej funkcii (poslanca národnej

rady). Toto ustanovenie totiž nerieši otázky výkonu poslaneckého mandátu, preto

ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľov rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015