Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 73/2015
PDF · 462.03 KB
No categories available
III. ÚS 73/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Blahom, advokátska kancelária,
Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na slobodné rozširovanie
informácií podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu
rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25.
marca 2014, takto
rozhodol:
1. Základné práva ŠPORT PRESS, s. r. o., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume
340,88 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd
v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Antona Blahu, advokátska
kancelária, Mickiewiczova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014
doručená sťažnosť spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke sa žalobou podanou
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 22 C 79/2010 z 21. februára 2012, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu sumou 7 000 €.
O odvolaní, ktorým predmetný rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla,
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým prvostupňový rozsudok v časti výrokov, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 7 000 €, potvrdil a v časti výroku o priznanej náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom v časti, v ktorej
potvrdil uvedené výroky rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľky uverejniť ospravedlnenie a o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, porušil jej základné
práva zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru.
Vo veci konajúcim súdom vyčíta, že nepostupovali „formou testu proporcionality“
a nedostatočne skúmali „konflikt dvoch ústavou zaručených práv“.
Sťažovateľka v kontexte jej prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice
prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.
Ďalej sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili, kde došlo k zásahu.
V tejto súvislosti poukazovala na to, že v danom prípade išlo o printové médium a dotknutý článok sa nachádzal v jeho prílohe.
Sťažovateľka vo veci konajúcim súdom vyčíta aj to, že nekriticky vyhoveli žalobe
žalobcu, kde navrhnuté formulácie uverejnenia ospravedlnenia v petite žaloby neobsahovali skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, ktoré samy osebe nemôžu byť nepravdivými, teda okresnému súdu a krajskému súdu vyčíta, že sa „nezaoberali jednotlivými požadovanými formuláciami výroku rozsudku“ jednotlivo, ale „en bloc“. Preto napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, „došlo k uloženiu povinnosti, ktorá nie je v súlade s ústavou“.
Sťažovateľka v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy napadnutým
rozsudkom uviedla, že „súdy argumentovali... najmä svedeckými výpoveďami brata žalobcu, jeho známych a priateľov. Žiaden z uvedených svedkov vo svojej výpovedi neuviedol, že by informáciám uvedeným v článku uveril a stotožnil sa s nimi.“.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada,
aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. III. ÚS 73/2015
z 3. marca 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/499/2015
z 12. mája 2015 po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu a napadnutého
rozsudku krajského súdu najmä uviedol:
«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú
správnosť ani ich zákonnosť.
V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti
rozsudku okresného súdu zo dňa 21. 02. 2012, č. k. 22C 79/2010 -132 s ktorými sa odvolací
súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 25. 03. 2014, č. k. 6 Co 158/2012-172.
Pokiaľ sťažovateľ vyčíta (všeobecným) súdom, že ak vyhodnotili, že došlo k zásahu
do ochrany osobnosti, potom mali postupovať formou testu proporcionality a skúmať
konflikt dvoch ústavou zaručených práv nasledovne :
a) Subjekt, ktorý uskutočnil zásah do ochrany osobnosti
Na strane 8 v poslednom odseku a na strane 9 (rozsudku odvolacieho súdu
sp. zn. 6 Co 158/2012) rozviedol odvolací súd úlohu súdu v prípade konfliktu slobody
prejavu na strane jednej (článok 26 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1
Ústavy SR), s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 256/07.
Pri subjekte, ktorý zásah uskutočnil, odvolací súd poukázal na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), podľa ktorej tlač je „strážnym psom
verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte. Zároveň odvolací súd poukázal
na to, že novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa
všetkých záležitostí verejného záujmu a zdôraznil, že verejnosť má právo na „úplné
a presné“ informácie (viď News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).
Sťažovateľa označil za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa naň vzťahuje zvýšená
ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.
b) Kto mal byť poškodený zásahom do ochrany osobnosti
Odvolací súd konštatoval, že žalobca je ten, kto bol poškodený zásahom do ochrany
osobnosti.
Žalobca je známy širokej (osobitne) športovej verejnosti. Pohyboval sa v športových
hádzanárskych kluboch nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a dokonca aj v Nemecku.
V Českej republike bol úspešným trénerom HC Baník Karviná, s ktorým získal majstrovský
titul (majstra ČR).
Rozvedené boli aj predpoklady, ktoré funkcia trénera musí spĺňať.
c) Obsah predmetného článku
Nielen okresný, ale aj krajský súd podrobne rozviedli obsah inkriminovaného článku,
ktorý podľa sťažovateľa obsahoval „expresívnejšie“ výrazy.
Súdy dospeli k názoru, že predmetný článok neobsahoval len expresívnejšie výrazy,
ale výrazy a označenia, ktoré hovoria o žalobcovi ako o bezcharakternom človeku
(trénerovi), ktorý je „malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou,
človek, ktorý kvôli svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby“.
Navyše článok obsahoval aj výzvu pre čitateľov, aby reagovali na „zápas Tatran
Prešov s ŠKP Bratislava“, aj keď výzva smerovala na reakciu čitateľov k predmetnému
článku pod názvom „Páni a , kto vám dal právo?“ a reakcia „čitateľov“,
po oboznámení sa s obsahom článku, logicky vyústila do príspevkov, v ktorých
nevyberaným spôsobom reagovali na osobu žalobcu a tak obsah článku umocnil negatívne
dopady na osobnostnú sféru žalobcu.
d) Kde bol predmetný článok uverejnený
Súdy konštatovali, že predmetný článok bol uverejnený v denníku ŠPORT,
a to na strane 43 prílohy. Išlo (a ide) o denník s celoslovenskou pôsobnosťou a dostal sa
rozsiahlemu okruhu adresátov, ktorí sledujú športové dianie nielen v Slovenskej republike,
ale aj v zahraničí.
Pokiaľ sťažovateľ vyčíta pochybenia všeobecných súdov ohľadom formulácie petitu
ospravedlnenia, odvolací súd sa stotožnil s uvedenou formou ospravedlnenia.
Ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd podrobne rozviedol svoje
dôvody na č. 1.11 -13 rozsudku z 25. marca 2014.
Pri výške náhrady nemajetkovej ujmy, primerane utrpenej ujme na dobrej povesti,
vychádzal z judikatúry ESĽP (Tolstoy Miloslavsky c/a Spojené Kráľovstvo) a zohľadnil aj
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napr. Fuchs c/a Moldavsko, Steel a Morris c/a Spojené
Kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam
násilných činov (viď lltaletli a Karhuvaara c/a Fínsko, etc).
Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľa, spracovateľ vyjadrenia poukazuje
na mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody, ktoré obsahuje rozsudok odvolacieho súdu
z 25. marca 2014, č. k. 6 Co 158/2012 -172.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»
Právny zástupca sťažovateľky využil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu
krajského súdu k sťažnosti a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. júna 2015 uviedol,
že konštatovanie krajského súdu, že novinárom je poskytovaná zvýšená ochrana
a privilegované postavenie, je nedostačujúce, pretože v ich prípade toto postavenie
nepremietol do svojho rozhodnutia vo veci. Tiež vytýkal vo veci konajúcim súdom, že sa
nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetný článok reagoval na zápas mužskej hádzanej
a kritika v ňom obsiahnutá sa zaoberala činnosťou žalobcu ako trénera. Pokiaľ ide
o obsahovú stránku predmetného článku, označenie žalobcu ako osoby bezcharakternej
v článku uvedené nie je. Označené reakcie športových fanúšikov neboli obsiahnuté
v predmetnom článku, teda neboli ani predmetom konania, preto argumentácia vo veci
konajúcich súdov v tejto súvislosti je nenáležitá. Podľa názoru sťažovateľky nebolo
zohľadnené ani to, kde bol článok uverejnený, že denník ŠPORT nepatrí k najčítanejším
denníkom, že článok sa nachádzal v prílohe, preto zjednodušenie, že ide o celoslovenský
denník, a preto sa musel dostať do dispozície rozsiahlemu počtu adresátov, neobstojí.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorým potvrdil výrok I a II označeného rozsudku okresného súdu, ktorým
bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť v denníku ŠPORT ospravedlnenie žalobcovi
v znení uvedenom v tomto výroku a povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 7 000 €
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila sťažovateľka jednak tým,
že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajský
súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.
Z napadnutého rozsudku, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s rozsudkom súdu
prvého stupňa, pretože sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere s ním
stotožnil, vyplýva, že vo veci konajúce všeobecné súdy vo veci ochrany osobnosti rozhodli
o petite návrhu žalobcu, ktorý prevzali do výroku rozsudku bez toho, aby sa vzhľadom
na povahu sporu vysporiadali s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majú
difamačný charakter a či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy a ak ide
o hodnotové súdy, či mali dostatočný skutkový základ. Ani z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ako aj označeného rozsudku okresného súdu nevyplýva, ktoré
výroky obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu je možné považovať
za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotové súdy. V tejto súvislosti je ďalej potrebné
konštatovať, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu sa niektorými
výrokmi vôbec nezaoberalo. Vychádzajúc však z výroku I označeného rozsudku okresného
súdu je možné konštatovať, že súdy uvedeným výrokom pripísali charakter skutkových
tvrdení bez toho, aby odôvodnili tento svoj záver. Znenie prvého výroku označeného
rozsudku okresného súdu je takéto:
«Žalovaná je povinná uverejniť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku
ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi:
Dňa 12. 4. 2010 v denníku ŠPORT strane 43 sme uverejnili článok s názvom „Páni
, kto vám dal právo:“, ktorého autorom bol šéfredaktor denníka ŠPORT
. V
lánku sme okrem iného uviedli:
„Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu
robí všetko preto, aby sa tak stalo, skutočne šašom?“
„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho
z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci
sa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že
je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou.“
„Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade
svinským krokom.“
„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer
a v priebehu včerajška z rôznych kútov Európy, hrozí, že okrem Prešova si už nikde
ani len „neškrtne“.
„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti
pre malichernosť zapredá vlastné farby?.“
„Kto dal právo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho
klubu s takmer šesťdesiatročnou tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili
aj majstri sveta a olympijskí medailisti?“
Kto im dal právo znemožniť hráčov Tatranu, väčšinou z ktorých sú slušní ľudia s fér
vzťahom k športu?“
„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať
na ihrisku, ilúzie o čistote športu?“
„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli
a stoja za Tatranom v dobrom i zlom?“
„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali
vstupné na vopred zrežírovanú frašku?“
„Šťastím pre Tatran je, že on je vďaka veľkým osobnostiam a úspechom ešte spred
éry večný, zatiaľ čo skôr či neskôr odídu.“ Tieto uvedené
tvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.»
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a výroku, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že prima
facie nie všetky výroky uvedené v prvom výroku označeného rozsudku okresného súdu je
možné považovať za skutkové tvrdenia, už len vzhľadom na ich formuláciu, ako aj formu,
ktorá má v niektorých prípadoch charakter rečníckej otázky. Taktiež je podľa názoru
ústavného súdu otázne, či všetkými uvedenými výrokmi mohlo byť zasiahnuté
do osobnostných práv žalobcu. Už tieto zistenia ústavného súdu samy osebe v kontexte
nedostatočného odôvodnenia výrokov týchto rozhodnutí postačujú na vyslovenie porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka ešte v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietala,
že okresný súd v rozpore s § 118a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prihliadal aj na výpoveď svedka Damira Kudru
a pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore § 132 OSP. Poukázala pritom na zápisnicu
z pojednávania z 19. apríla 2010, z ktorej vyplýva, že žalobca navrhol vypočuť svedka
Damira Kudru až listom z 18. marca 2011, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
1. marca 2010.
Podľa § 118a ods. 1 OSP vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka... sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania;
to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho
odročeniu (§ 101 ods. 2).
Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že krajský súd k tejto odvolacej námietke
v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal konkrétne stanovisko a zároveň sa stotožnil
s odôvodnením označeného rozsudku okresného súdu, ktorý v odôvodení svojho rozsudku
na strane 8 uviedol, že na výpoveď svedka prihliadal, pričom z obsahu výpovede je zrejmé,
že táto bola hodnotená v neprospech sťažovateľky.
Pokiaľ všeobecný súd pripustí vykonanie dôkazu v rozpore s § 118a ods. 1 a 2 OSP,
na ktorý neskôr aj prihliadne v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení svojho rozhodnutia,
takéto rozhodnutie všeobecného súdu je prijaté v rozpore citovanými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, preto je možné konštatovať, že je zaťažené arbitrárnosťou,
ktorá má za následok vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a
2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ďalej všeobecným súdom vyčítala, že mali postupovať formou testu proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavou zaručených práv.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory
slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako
aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden celok, konštatuje, že hoci ich
odôvodnenia obsahujú parciálne závery, ktoré obsahujú prvky testu proporcionality, tieto
všeobecné závery však nezohľadňujú a neobsahujú všetky okolnosti, ktoré tvoria predmet
skúmania, preto možno usudzovať, že nedošlo k vykonaniu tohto testu v jeho celistvosti.
Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že hoci okresný súd, tak aj krajský súd
v odôvodnení citoval judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP týkajúcu sa problematiky
slobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov ako strážnych psov
demokracie a na ich privilegované postavenie uvedené nepremietol do hodnotenia
skutkových okolností prípadu. Takisto všeobecné súdy nedostatočne venovali pozornosť
podstatnej skutočnosti, keď sťažovateľka vyzývala adresátov prejavu na vytvorenie si
vlastného názoru na výsledok zápasu, a nie hodnotenie žalobcu, ako to všeobecné súdy
vychádzajúc z obsahu článku vyvodili, čo je v priamom rozpore so zverejneným znením
výzvy (uprostred predmetného článku v čiernom rámčeku, pozn.). Preto výzvu, ktorá by
tvorila dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu špecifikovaných častí
prejavov sťažovateľky skôr ako hodnotiacich úsudkov, posúdili v neprospech sťažovateľky,
konštatovaním, že výzva „logicky vyústila do príspevkov, ktoré nevyberavým spôsobom
reagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú
sféru žalobcu“. Jednou z podstatných častí testu proporcionality je tiež skúmanie cieľa
a úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.
Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd
napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
v spore o ochranu osobnosti medzi žalobcom a sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka
ŠPORT, v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok), u ktorého malo podľa záverov
okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaného článku
k neprípustnému zásahu do práva na súkromie (osobnostných práv) žalobcu.
Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci
ústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu
a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy)
a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19
ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie
vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom
na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre
už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd
(resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich
spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).
Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu
iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26
ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide
o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti
(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy
a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.
Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy
nevynímajúc) ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany
osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej
ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť
slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to
však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný
prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj
k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008
z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež
povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú
judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj
V okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutiami
všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky,
t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade
išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva
na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky
aj vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého má
každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo
na ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo
iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava
zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46
až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd
a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou
ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená,
že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru
o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,
pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice
primeranosti (proporcionality).
Sloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované.
V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveň
je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých
východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce
hodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok
difamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.
na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu
a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,
t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)
vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť
o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,
V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky
na zákonnom podklade, ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň
išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu
osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností
bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a
postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu v prvom rade
posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade
proporcionality.
Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky na zásah do slobody prejavu
sťažovateľky, a to podmienka legality a legitimity boli v posudzovanom prípade splnené,
ústavný súd je toho názoru, že konflikt týchto garantovaných ústavných práv, teda slobody
prejavu a práva na súkromie je v takýchto prípadoch aj na úrovni všeobecných súdov
potrebné riešiť preskúmaním proporcionality medzi namietaným zásahom do slobody
prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel
ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach aplikoval test proporcionality (napr.
II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012), ktorý
ako nástroj je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY
a AKO v posudzovanom prípade uverejnil informáciu, pričom zároveň posudzoval,
či všeobecný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky aspekty, ktoré test
proporcionality zahrňuje.
1. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade podľa záverov
okresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva
na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej
judikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých
skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti.
Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany
slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach
verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,
sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku z 20. 5.
1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať
informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť
má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru
preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen
z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebolo
sporná otázka, či sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu,
a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná
novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci
zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvedené aj konštatoval (strana 9 napadnutého rozsudku), hoci
z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako ju zohľadnil. Pritom z obsahu
súdneho spisu je zrejmé, že ide o dlhoročného uznávaného športového novinára,
šéfredaktora denníka ŠPORT, ktorý sa dlhodobo zaoberá športom, konkrétne hádzanou
(vyjadrenie na strane 26 súdneho spisu, ako aj výpovede autora článku na prvom
pojednávaní z 1. marca 2011, strana 74 súdneho spisu). Táto skutočnosť nebola sporná,
navyše, obsahom spisu sú tri články šéfredaktora týkajúce sa hádzanej z roku 2008 až 2010,
v ktorých sa spomína meno žalobcu.
2. V súvislosti s posudzovaním otázky, O KOM boli inkriminované články, ústavný
súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne
zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači
týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice
akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne
činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov.
Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci,
ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené
kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992,
sťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných
povinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie
ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).
V posudzovanom prípade sa inkriminovaný článok týkal žalobcu, ktorý
v relevantnom čase vykonával funkciu trénera hádzanárskeho mužstva a ktorý podľa názoru
sťažovateľky bol spoluzodpovedný za prekvapivý výsledok zápasu jeho zverencov, pričom
kritika bola vyjadrená v spojitosti s jeho funkciou trénera. Ani toto postavenie žalobcu ako
osoby verejne činnej, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby,
nebolo sporné. Krajský súd síce v napadnutom rozsudku deklaroval, že ide o osobu
verejného záujmu, ale táto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku nebola
dostatočne zohľadnená pri hodnotení dokazovania. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva,
že ide o trénera najlepšieho hádzanárskeho mužstva na Slovensku s dlhoročnou tradíciou
a úspechmi aj na medzinárodnej úrovni, preto je aj predmetom dlhodobého záujmu
fanúšikov tohto športu. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že žalobca
je verejne činnou osobou, ktorá je povinná znášať kritiku v spojitosti s profesionálnym
pôsobením na poste trénera tohto elitného športového mužstva. Pri hodnotení osoby žalobcu
bolo tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že ide o známeho, skúseného trénera, ktorý
pôsobil aj v zahraničí.
3. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku, ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň
aj majiteľa klubu, ktorých považovala sťažovateľka za zodpovedných za prekvapivý
výsledok zápasu. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že predmetný článok je „žánrovou
glosou a je vyjadrením autora na aktuálnu situáciu v oblasti športu, konkrétne hádzanej“.
Uvedený článok, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, obsahoval aj nepravdivé
skutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v bundeslige v znení
„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho
z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci
sa onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne.“. Sťažovateľka v rámci
vykonaného dokazovania na pojednávaní pripustila v tomto smere faktografickú chybu, že
po troch mesiacoch trénera vyhodili (bolo preukázané, že žalobca tam pôsobil viac ako
sezónu, pozn.). K tomu však tiež uviedla, že v športovej terminológii sa bežne používa
výraz, že bol vyhodený na skutočnosť, že s trénerom bol rozviazaný kontrakt, pričom
ostatná časť citovaného výroku bola zjavne hyperbola. Ďalším sporným výrokom bolo
označenie žalobcu v článku za „človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše
s mäkkou chrbticou“. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že žalobca bol v článku „stotožnený ako bezcharakterný človek“ bez toho, aby
tento výrok zaradil do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho súdu. Pokiaľ ide
o ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa, tieto
možno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy zaradiť medzi hodnotové súdy,
či to už formou sugestívnych otázok (napr. nie je azda tréner, ktorý...), alebo silne emočne
ladených názorov (napr. „apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove,
hnali by ho stade svinským krokom“, «... hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len
„neškrtne“»). Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontexte
celého článku, ako aj jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovali
k neprípustnosti takej taktiky, ktorá by mala mať za výsledok prehru v zápase. Ani tieto
výroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr ide o rečnícke otázky, ktorými autor
vyjadril svoj názor.
Ústavný súd po preskúmaní charakteru článku konštatuje, že kritikou bol podrobený
žalobca ako tréner v súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu medzi mužstvami
neporovnateľnej kvality, ktorý logicky vyvolal otázky, čo mohlo byť príčinou takéhoto
výsledku. Autor článku vyslovil svoj názor a špekulatívnym spôsobom hodnotil príčiny
prekvapivej prehry domáceho mužstva, ktorého trénerom je žalobca a nepriamo dospel
k záveru, že došlo k nešportovému správaniu a neprípustným praktikám v športe ako takom.
Za zodpovednú osobu pritom označil aj žalobcu, ktorý určuje taktiku a vykreslil
spoluzodpovedného trénera za výsledok ako osobu s malým duchom s mäkkou chrbticou.
V súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu autor článku naznačoval a kládol si
sugestívne otázky, či tréner ako osoba, ktorá určuje taktiku v zápase, má právo prikázať
prehrať zápas, a tým aj znemožniť zúčastnených hráčov a fanúšikov. Týmito otázkami autor
článku vyjadril svoj osobný názor na takúto prehru a zároveň pobádal čitateľov
predmetného článku výzvou umiestnenou v čiernom rámčeku uprostred svojho článku
s titulom POVEDZTE SI SVOJ NÁZOR! Čo si myslíte o prehre hádzanárov Tatrana Prešov
s ŠKP Bratislava. Obsah článku v súvislostiach zahrňoval aj dôležitú otázku verejného
záujmu, ktorou zjednodušene povedané bolo fair play v športe. To napokon nepriamo
vyplynulo aj z titulky článku „Páni , kto Vám dal právo?“.
Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana
vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného
záujmu patrí aj informovanie o činnosti športovcov, ako aj trénerov, t. j. osôb pôsobiacich
vo verejnej sfére (teda aj športovcov a ich trénerov). Obsahom inkriminovaného článku boli
v posudzovanom prípade aj nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (indície
o nešportových praktikách). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok
o otázkach verejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom
verejnosti takéto informácie prijímať [dostať; (m. m. I. ÚS 352/2011)]. Tieto otázky „môžu
a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom
rozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitého
verejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj športu všeobecne, ani nespomenul,
a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.
4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde
zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka, KDE boli inkriminované
články uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,
tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované
články uverejnené v denníku ŠPORT, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskú
pôsobnosť, pričom otázka nákladu, ako aj jeho popularity nebola predmetom dokazovania.
V tejto súvislosti krajský súd len stručne uviedol, že ide o „denník s celoslovenskou
pôsobnosťou, ktorý má širokú popularitu“. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení
s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať
(m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 390/2011, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 302/2010).
5. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články sťažovateľkou
uverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03, IV. ÚS 448/2012), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo stratiť (m. m. IV. ÚS 492/2012).
V posudzovanom prípade bol inkriminovaný článok uverejnený v zásade
bezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach prehry hádzanárskeho
mužstva, kde pôsobil žalobca ako tréner, pričom zo zapožičaného súdneho spisu okresného
súdu vyplýva, že tejto problematike v tomto čase venovali pozornosť aj iné printové médiá
napr. Prešovský korzár. Túto skutočnosť okresný súd ani krajský súd vo svojich rozsudkoch
nespomenuli ani nezohľadnili v prospech sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.
6. V súvislosti s posudzovaním kritéria, AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch
zverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. 6. 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. 2. 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. 2. 2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012).
Ústavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov opakovane konštatuje,
že v nich boli obsiahnuté informácie formulované aj v podobe faktov, ale v prevažnej časti
hodnotiacich úsudkov. Okresný súd, ale aj krajský súd ich považovali vychádzajúc
z výroku I rozsudku súdu prvého stupňa za tvrdenia, ktoré boli objektívne spôsobilé
vyvolať nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnený
zásah do jeho osobnostných práv. Odhliadnuc od toho, že nešlo len o skutkové tvrdenia,
ústavný súd zároveň konštatuje, že v inkriminovanom článku boli uplatnené expresívne
výrazové prostriedky, ktoré bolo potrebné vnímať najmä v kontexte toho, kde boli
uverejnené, preto je otázne, či tieto expresívne výrazy týkajúce sa žalobcu boli spôsobilé už
samy osebe vyvolať difamačné účinky. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu
nemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany sťažovateľky legitimizovať záver vo veci
konajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.
Súčasťou obrany sťažovateľky bolo aj poukázanie na to, že denník ŠPORT informuje
športovú verejnosť o športových výsledkoch a športovcoch. Výrazové prostriedky použité
športovými novinármi sú spravidla tvrdšie a úderné, lebo predstavujú priamu reakciu
na športový zážitok, preto pri komentovaní športu sa dá očakávať expresívnosť, pretože ide
o emočné prostredie, ktoré je vnímané športovou verejnosťou emočne. Tento dôležitý
aspekt bol podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu nezohľadnený.
V náleze sp. zn. I. ÚS 453/03 český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženie
legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu
zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom
bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne
bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republiky
I. ÚS 453/03). (Týmito právnymi názormi argumentoval ústavný súd už aj vo veci
V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno
formulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým
sťažovateľka sama neverila. V tejto súvislosti vystupuje do popredia v článku obsiahnutá
a už citovaná výzva, ktorá v spojení s rečníckymi otázkami autora smerovala k tomu, aby
čitatelia reagovali na prehru hádzanárov, ktorá bola prekvapivá najmä z hľadiska ich
výsledkov dosiahnutých v relevantnom čase. Názor uvádzaný krajským súdom, že „článok
navádzal čitateľov, avšak majú sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré sú nepravdivé a žalovaná
v konaní žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdením, že žalobca sa
dopustil podvodu alebo zapredania vlastných farieb...“, je skreslením významu výzvy do tej
miery, že odporuje jej doslovnému zneniu, ako aj otázkam položeným autorom
v predmetnom článku.
Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery ústavný súd konštatuje, že
- inkriminovaný článok uverejnila sťažovateľka, ktorá ako „nositeľka“ slobody
prejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou
ochranou,
- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (známy tréner
hádzanárskeho mužstva), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežných
občanov,
- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne aj veci dôležitého verejného
záujmu (otázka fair play v športe),
- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k prekvapivej prehre,
čo legitimizuje motív ich uverejnenia,
- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovaných
v podobe hodnotových súdov, ktorých pravdivosť nebolo možné preukázať, a nie
skutkových tvrdení, ako ich hodnotil krajský súd,
- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na svoje postavenie, ako aj na postavenie
žalobcu v kontexte mylne interpretovanej výzvy autora a už zistenej skutočnosti, že väčšina
výrokov považovaných všeobecnými súdmi za skutkové tvrdenia mali skôr povahu
hodnotových súdov, pri zohľadnení špecifického emotívneho slovníku športových
komentátorov by mohla byť spôsobilá v spojení s ústavne akceptovateľným
(proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou prejavu sťažovateľky a právom
na súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi účastníkmi napadnutého konania pred
všeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že
inkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,
- podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka
uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ
uvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých
je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností
posudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkor
slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd
také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím
napadnutým rozsudkom porušil ústavou garantované základné práva sťažovateľky, zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť.
V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní
vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II
tohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať
sa s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver vyjadrený v jeho
napadnutom rozsudku, že sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu
skresľujúce tvrdenia, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohou
krajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky primerane zohľadniť
konštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavu
a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha priznania
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €,
ktorú odôvodnila tým, že rozhodnutiami súdu jej bola spôsobená škoda spočívajúca v tom,
že museli žalobcovi vyplatiť v zmysle týchto právoplatných rozhodnutí uvedenú čiastku.
Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je
náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu
verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného
zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy
vzniknutej v dôsledku uloženej povinnosti právoplatným rozhodnutím súdu. Inštitút
finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu
škody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej
regulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť
a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným
spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho
názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal
(bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si
uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky
k vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkon
právnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové
skutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupca
sťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady
zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú
ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016