Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 73/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Blahom, advokátska kancelária,

Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu

prejavu podľa , na slobodné rozširovanie

informácií podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu

rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25.

marca 2014, takto

rozhodol:

1. Základné práva ŠPORT PRESS, s. r. o., podľa a 2 Slovenskej

republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. marca 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. marca 2014

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

340,88 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd

v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Antona Blahu, advokátska

kancelária, Mickiewiczova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014

doručená sťažnosť spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa a 2 a (ďalej len „“) a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke sa žalobou podanou

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva na ochranu osobnosti podľa a nasledujúcich v znení neskorších predpisov. Okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2012, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu sumou 7 000 €.

O odvolaní, ktorým predmetný rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla,

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým prvostupňový rozsudok v časti výrokov, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 7 000 €, potvrdil a v časti výroku o priznanej náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom v časti, v ktorej

potvrdil uvedené výroky rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľky uverejniť ospravedlnenie a o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, porušil jej základné

práva zaručené a 2 a a práva zaručené a dohovoru.

Vo veci konajúcim súdom vyčíta, že nepostupovali „formou testu proporcionality“

a nedostatočne skúmali „konflikt dvoch zaručených práv“.

Sťažovateľka v kontexte jej prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice

prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.

Ďalej sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili, kde došlo k zásahu.

V tejto súvislosti poukazovala na to, že v danom prípade išlo o printové médium a dotknutý článok sa nachádzal v jeho prílohe.

Sťažovateľka vo veci konajúcim súdom vyčíta aj to, že nekriticky vyhoveli žalobe

žalobcu, kde navrhnuté formulácie uverejnenia ospravedlnenia v petite žaloby neobsahovali skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, ktoré samy osebe nemôžu byť nepravdivými, teda okresnému súdu a krajskému súdu vyčíta, že sa „nezaoberali jednotlivými požadovanými formuláciami výroku rozsudku“ jednotlivo, ale „en bloc“. Preto napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, „došlo k uloženiu povinnosti, ktorá nie je v súlade s “.

Sťažovateľka v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy napadnutým

rozsudkom uviedla, že „súdy argumentovali... najmä svedeckými výpoveďami brata žalobcu, jeho známych a priateľov. Žiaden z uvedených svedkov vo svojej výpovedi neuviedol, že by informáciám uvedeným v článku uveril a stotožnil sa s nimi.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada,

aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv podľa a 2 a a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 3. marca 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

z 12. mája 2015 po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu a napadnutého

rozsudku krajského súdu najmä uviedol:

«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

správnosť ani ich zákonnosť.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti

rozsudku okresného súdu zo dňa 21. 02. 2012, č. k. -132 s ktorými sa odvolací

súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 25. 03. 2014, č. k. -172.

Pokiaľ sťažovateľ vyčíta (všeobecným) súdom, že ak vyhodnotili, že došlo k zásahu

do ochrany osobnosti, potom mali postupovať formou testu proporcionality a skúmať

konflikt dvoch zaručených práv nasledovne :

a) Subjekt, ktorý uskutočnil zásah do ochrany osobnosti

Na strane 8 v poslednom odseku a na strane 9 (rozsudku odvolacieho súdu

sp. zn. ) rozviedol odvolací súd úlohu súdu v prípade konfliktu slobody

prejavu na strane jednej ( SR) a základného práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1

SR), s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. .

Pri subjekte, ktorý zásah uskutočnil, odvolací súd poukázal na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), podľa ktorej tlač je „strážnym psom

verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte. Zároveň odvolací súd poukázal

na to, že novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa

všetkých záležitostí verejného záujmu a zdôraznil, že verejnosť má právo na „úplné

a presné“ informácie (viď News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).

Sťažovateľa označil za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa naň vzťahuje zvýšená

ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.

b) Kto mal byť poškodený zásahom do ochrany osobnosti

Odvolací súd konštatoval, že žalobca je ten, kto bol poškodený zásahom do ochrany

osobnosti.

Žalobca je známy širokej (osobitne) športovej verejnosti. Pohyboval sa v športových

hádzanárskych kluboch nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a dokonca aj v Nemecku.

V Českej republike bol úspešným trénerom HC Baník Karviná, s ktorým získal majstrovský

titul (majstra ČR).

Rozvedené boli aj predpoklady, ktoré funkcia trénera musí spĺňať.

c) Obsah predmetného článku

Nielen okresný, ale aj krajský súd podrobne rozviedli obsah inkriminovaného článku,

ktorý podľa sťažovateľa obsahoval „expresívnejšie“ výrazy.

Súdy dospeli k názoru, že predmetný článok neobsahoval len expresívnejšie výrazy,

ale výrazy a označenia, ktoré hovoria o žalobcovi ako o bezcharakternom človeku

(trénerovi), ktorý je „malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou,

človek, ktorý kvôli svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby“.

Navyše článok obsahoval aj výzvu pre čitateľov, aby reagovali na „zápas Tatran

Prešov s ŠKP Bratislava“, aj keď výzva smerovala na reakciu čitateľov k predmetnému

článku pod názvom „Páni a , kto vám dal právo?“ a reakcia „čitateľov“,

po oboznámení sa s obsahom článku, logicky vyústila do príspevkov, v ktorých

nevyberaným spôsobom reagovali na osobu žalobcu a tak obsah článku umocnil negatívne

dopady na osobnostnú sféru žalobcu.

d) Kde bol predmetný článok uverejnený

Súdy konštatovali, že predmetný článok bol uverejnený v denníku ŠPORT,

a to na strane 43 prílohy. Išlo (a ide) o denník s celoslovenskou pôsobnosťou a dostal sa

rozsiahlemu okruhu adresátov, ktorí sledujú športové dianie nielen v Slovenskej republike,

ale aj v zahraničí.

Pokiaľ sťažovateľ vyčíta pochybenia všeobecných súdov ohľadom formulácie petitu

ospravedlnenia, odvolací súd sa stotožnil s uvedenou formou ospravedlnenia.

Ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd podrobne rozviedol svoje

dôvody na č. 1.11 -13 rozsudku z 25. marca 2014.

Pri výške náhrady nemajetkovej ujmy, primerane utrpenej ujme na dobrej povesti,

vychádzal z judikatúry ESĽP (Tolstoy Miloslavsky c/a Spojené Kráľovstvo) a zohľadnil aj

výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa

poškodenia dobrej povesti (napr. Fuchs c/a Moldavsko, Steel a Morris c/a Spojené

Kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam

násilných činov (viď lltaletli a Karhuvaara c/a Fínsko, etc).

Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľa, spracovateľ vyjadrenia poukazuje

na mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody, ktoré obsahuje rozsudok odvolacieho súdu

z 25. marca 2014, č. k. -172.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky využil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu

krajského súdu k sťažnosti a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. júna 2015 uviedol,

že konštatovanie krajského súdu, že novinárom je poskytovaná zvýšená ochrana

a privilegované postavenie, je nedostačujúce, pretože v ich prípade toto postavenie

nepremietol do svojho rozhodnutia vo veci. Tiež vytýkal vo veci konajúcim súdom, že sa

nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetný článok reagoval na zápas mužskej hádzanej

a kritika v ňom obsiahnutá sa zaoberala činnosťou žalobcu ako trénera. Pokiaľ ide

o obsahovú stránku predmetného článku, označenie žalobcu ako osoby bezcharakternej

v článku uvedené nie je. Označené reakcie športových fanúšikov neboli obsiahnuté

v predmetnom článku, teda neboli ani predmetom konania, preto argumentácia vo veci

konajúcich súdov v tejto súvislosti je nenáležitá. Podľa názoru sťažovateľky nebolo

zohľadnené ani to, kde bol článok uverejnený, že denník ŠPORT nepatrí k najčítanejším

denníkom, že článok sa nachádzal v prílohe, preto zjednodušenie, že ide o celoslovenský

denník, a preto sa musel dostať do dispozície rozsiahlemu počtu adresátov, neobstojí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa

a 2 a základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým potvrdil výrok I a II označeného rozsudku okresného súdu, ktorým

bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť v denníku ŠPORT ospravedlnenie žalobcovi

v znení uvedenom v tomto výroku a povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 7 000 €

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila sťažovateľka jednak tým,

že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajský

súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Z napadnutého rozsudku, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s rozsudkom súdu

prvého stupňa, pretože sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere s ním

stotožnil, vyplýva, že vo veci konajúce všeobecné súdy vo veci ochrany osobnosti rozhodli

o petite návrhu žalobcu, ktorý prevzali do výroku rozsudku bez toho, aby sa vzhľadom

na povahu sporu vysporiadali s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majú

difamačný charakter a či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy a ak ide

o hodnotové súdy, či mali dostatočný skutkový základ. Ani z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ako aj označeného rozsudku okresného súdu nevyplýva, ktoré

výroky obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu je možné považovať

za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotové súdy. V tejto súvislosti je ďalej potrebné

konštatovať, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu sa niektorými

výrokmi vôbec nezaoberalo. Vychádzajúc však z výroku I označeného rozsudku okresného

súdu je možné konštatovať, že súdy uvedeným výrokom pripísali charakter skutkových

tvrdení bez toho, aby odôvodnili tento svoj záver. Znenie prvého výroku označeného

rozsudku okresného súdu je takéto:

«Žalovaná je povinná uverejniť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku

ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi:

Dňa 12. 4. 2010 v denníku ŠPORT strane 43 sme uverejnili článok s názvom „Páni

, kto vám dal právo:“, ktorého autorom bol šéfredaktor denníka ŠPORT

. V

lánku sme okrem iného uviedli:

„Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu

robí všetko preto, aby sa tak stalo, skutočne šašom?“

„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho

z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci

sa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že

je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou.“

„Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade

svinským krokom.“

„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer

a v priebehu včerajška z rôznych kútov Európy, hrozí, že okrem Prešova si už nikde

ani len „neškrtne“.

„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti

pre malichernosť zapredá vlastné farby?.“

„Kto dal právo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho

klubu s takmer šesťdesiatročnou tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili

aj majstri sveta a olympijskí medailisti?“

Kto im dal právo znemožniť hráčov Tatranu, väčšinou z ktorých sú slušní ľudia s fér

vzťahom k športu?“

„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať

na ihrisku, ilúzie o čistote športu?“

„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli

a stoja za Tatranom v dobrom i zlom?“

„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali

vstupné na vopred zrežírovanú frašku?“

„Šťastím pre Tatran je, že on je vďaka veľkým osobnostiam a úspechom ešte spred

éry večný, zatiaľ čo skôr či neskôr odídu.“ Tieto uvedené

tvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a výroku, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že prima

facie nie všetky výroky uvedené v prvom výroku označeného rozsudku okresného súdu je

možné považovať za skutkové tvrdenia, už len vzhľadom na ich formuláciu, ako aj formu,

ktorá má v niektorých prípadoch charakter rečníckej otázky. Taktiež je podľa názoru

ústavného súdu otázne, či všetkými uvedenými výrokmi mohlo byť zasiahnuté

do osobnostných práv žalobcu. Už tieto zistenia ústavného súdu samy osebe v kontexte

nedostatočného odôvodnenia výrokov týchto rozhodnutí postačujú na vyslovenie porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Sťažovateľka ešte v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietala,

že okresný súd v rozpore s v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prihliadal aj na výpoveď svedka Damira Kudru

a pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore . Poukázala pritom na zápisnicu

z pojednávania z 19. apríla 2010, z ktorej vyplýva, že žalobca navrhol vypočuť svedka

Damira Kudru až listom z 18. marca 2011, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

1. marca 2010.

Podľa vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka... sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania;

to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho

odročeniu (§ 101 ods. 2).

Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že krajský súd k tejto odvolacej námietke

v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal konkrétne stanovisko a zároveň sa stotožnil

s odôvodnením označeného rozsudku okresného súdu, ktorý v odôvodení svojho rozsudku

na strane 8 uviedol, že na výpoveď svedka prihliadal, pričom z obsahu výpovede je zrejmé,

že táto bola hodnotená v neprospech sťažovateľky.

Pokiaľ všeobecný súd pripustí vykonanie dôkazu v rozpore s a ,

na ktorý neskôr aj prihliadne v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení svojho rozhodnutia,

takéto rozhodnutie všeobecného súdu je prijaté v rozpore citovanými ustanoveniami

, preto je možné konštatovať, že je zaťažené arbitrárnosťou,

ktorá má za následok vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva v zmysle dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

2. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a

2 , ako aj práva podľa dohovoru ďalej všeobecným súdom vyčítala, že mali postupovať formou testu proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch zaručených práv.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako

aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden celok, konštatuje, že hoci ich

odôvodnenia obsahujú parciálne závery, ktoré obsahujú prvky testu proporcionality, tieto

všeobecné závery však nezohľadňujú a neobsahujú všetky okolnosti, ktoré tvoria predmet

skúmania, preto možno usudzovať, že nedošlo k vykonaniu tohto testu v jeho celistvosti.

Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že hoci okresný súd, tak aj krajský súd

v odôvodnení citoval judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP týkajúcu sa problematiky

slobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov ako strážnych psov

demokracie a na ich privilegované postavenie uvedené nepremietol do hodnotenia

skutkových okolností prípadu. Takisto všeobecné súdy nedostatočne venovali pozornosť

podstatnej skutočnosti, keď sťažovateľka vyzývala adresátov prejavu na vytvorenie si

vlastného názoru na výsledok zápasu, a nie hodnotenie žalobcu, ako to všeobecné súdy

vychádzajúc z obsahu článku vyvodili, čo je v priamom rozpore so zverejneným znením

výzvy (uprostred predmetného článku v čiernom rámčeku, pozn.). Preto výzvu, ktorá by

tvorila dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu špecifikovaných častí

prejavov sťažovateľky skôr ako hodnotiacich úsudkov, posúdili v neprospech sťažovateľky,

konštatovaním, že výzva „logicky vyústila do príspevkov, ktoré nevyberavým spôsobom

reagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú

sféru žalobcu“. Jednou z podstatných častí testu proporcionality je tiež skúmanie cieľa

a úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd

napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

v spore o ochranu osobnosti medzi žalobcom a sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka

ŠPORT, v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok), u ktorého malo podľa záverov

okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaného článku

k neprípustnému zásahu do práva na súkromie (osobnostných práv) žalobcu.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi garantovanou slobodou prejavu

a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky ( )

a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované (najmä

). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie

vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom

na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre

už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd

(resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich

spravodlivej rovnováhy (, , m. m. , ).

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu

iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26

ods. 4 explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce

zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy

nevynímajúc) ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj

z .

V okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu sťažovateľky,

t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade

išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva

na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky

aj vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného .

Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je , v zmysle ktorého má

každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo

na ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo

iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti

zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46

až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd

a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou

ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená,

že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru

o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,

pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice

primeranosti (proporcionality).

Sloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované.

V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveň

je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých

východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce

hodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok

difamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.

na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,

t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. , ,

).

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky

na zákonnom podklade, ktorý tvorili a nasl. , pričom zároveň

išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu

osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností

bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a

postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu v prvom rade

posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade

proporcionality.

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky na zásah do slobody prejavu

sťažovateľky, a to podmienka legality a legitimity boli v posudzovanom prípade splnené,

ústavný súd je toho názoru, že konflikt týchto garantovaných ústavných práv, teda slobody

prejavu a práva na súkromie je v takýchto prípadoch aj na úrovni všeobecných súdov

potrebné riešiť preskúmaním proporcionality medzi namietaným zásahom do slobody

prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel

ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach aplikoval test proporcionality (napr.

, , , , ), ktorý

ako nástroj je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

a AKO v posudzovanom prípade uverejnil informáciu, pričom zároveň posudzoval,

či všeobecný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky aspekty, ktoré test

proporcionality zahrňuje.

1. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade podľa záverov

okresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva

na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej

judikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých

skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti.

Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany

slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach

verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,

sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku z 20. 5.

1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať

informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť

má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru

preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen

z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj

).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebolo

sporná otázka, či sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu,

a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná

novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci

zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uvedené aj konštatoval (strana 9 napadnutého rozsudku), hoci

z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako ju zohľadnil. Pritom z obsahu

súdneho spisu je zrejmé, že ide o dlhoročného uznávaného športového novinára,

šéfredaktora denníka ŠPORT, ktorý sa dlhodobo zaoberá športom, konkrétne hádzanou

(vyjadrenie na strane 26 súdneho spisu, ako aj výpovede autora článku na prvom

pojednávaní z 1. marca 2011, strana 74 súdneho spisu). Táto skutočnosť nebola sporná,

navyše, obsahom spisu sú tri články šéfredaktora týkajúce sa hádzanej z roku 2008 až 2010,

v ktorých sa spomína meno žalobcu.

2. V súvislosti s posudzovaním otázky, O KOM boli inkriminované články, ústavný

súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne

zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači

týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne

činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov.

Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci,

ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené

kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992,

sťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných

povinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie

ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).

V posudzovanom prípade sa inkriminovaný článok týkal žalobcu, ktorý

v relevantnom čase vykonával funkciu trénera hádzanárskeho mužstva a ktorý podľa názoru

sťažovateľky bol spoluzodpovedný za prekvapivý výsledok zápasu jeho zverencov, pričom

kritika bola vyjadrená v spojitosti s jeho funkciou trénera. Ani toto postavenie žalobcu ako

osoby verejne činnej, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby,

nebolo sporné. Krajský súd síce v napadnutom rozsudku deklaroval, že ide o osobu

verejného záujmu, ale táto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku nebola

dostatočne zohľadnená pri hodnotení dokazovania. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva,

že ide o trénera najlepšieho hádzanárskeho mužstva na Slovensku s dlhoročnou tradíciou

a úspechmi aj na medzinárodnej úrovni, preto je aj predmetom dlhodobého záujmu

fanúšikov tohto športu. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že žalobca

je verejne činnou osobou, ktorá je povinná znášať kritiku v spojitosti s profesionálnym

pôsobením na poste trénera tohto elitného športového mužstva. Pri hodnotení osoby žalobcu

bolo tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že ide o známeho, skúseného trénera, ktorý

pôsobil aj v zahraničí.

3. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku, ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň

aj majiteľa klubu, ktorých považovala sťažovateľka za zodpovedných za prekvapivý

výsledok zápasu. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že predmetný článok je „žánrovou

glosou a je vyjadrením autora na aktuálnu situáciu v oblasti športu, konkrétne hádzanej“.

Uvedený článok, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, obsahoval aj nepravdivé

skutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v bundeslige v znení

„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho

z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci

sa onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne.“. Sťažovateľka v rámci

vykonaného dokazovania na pojednávaní pripustila v tomto smere faktografickú chybu, že

po troch mesiacoch trénera vyhodili (bolo preukázané, že žalobca tam pôsobil viac ako

sezónu, pozn.). K tomu však tiež uviedla, že v športovej terminológii sa bežne používa

výraz, že bol vyhodený na skutočnosť, že s trénerom bol rozviazaný kontrakt, pričom

ostatná časť citovaného výroku bola zjavne hyperbola. Ďalším sporným výrokom bolo

označenie žalobcu v článku za „človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše

s mäkkou chrbticou“. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že žalobca bol v článku „stotožnený ako bezcharakterný človek“ bez toho, aby

tento výrok zaradil do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho súdu. Pokiaľ ide

o ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa, tieto

možno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy zaradiť medzi hodnotové súdy,

či to už formou sugestívnych otázok (napr. nie je azda tréner, ktorý...), alebo silne emočne

ladených názorov (napr. „apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove,

hnali by ho stade svinským krokom“, «... hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len

„neškrtne“»). Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontexte

celého článku, ako aj jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovali

k neprípustnosti takej taktiky, ktorá by mala mať za výsledok prehru v zápase. Ani tieto

výroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr ide o rečnícke otázky, ktorými autor

vyjadril svoj názor.

Ústavný súd po preskúmaní charakteru článku konštatuje, že kritikou bol podrobený

žalobca ako tréner v súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu medzi mužstvami

neporovnateľnej kvality, ktorý logicky vyvolal otázky, čo mohlo byť príčinou takéhoto

výsledku. Autor článku vyslovil svoj názor a špekulatívnym spôsobom hodnotil príčiny

prekvapivej prehry domáceho mužstva, ktorého trénerom je žalobca a nepriamo dospel

k záveru, že došlo k nešportovému správaniu a neprípustným praktikám v športe ako takom.

Za zodpovednú osobu pritom označil aj žalobcu, ktorý určuje taktiku a vykreslil

spoluzodpovedného trénera za výsledok ako osobu s malým duchom s mäkkou chrbticou.

V súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu autor článku naznačoval a kládol si

sugestívne otázky, či tréner ako osoba, ktorá určuje taktiku v zápase, má právo prikázať

prehrať zápas, a tým aj znemožniť zúčastnených hráčov a fanúšikov. Týmito otázkami autor

článku vyjadril svoj osobný názor na takúto prehru a zároveň pobádal čitateľov

predmetného článku výzvou umiestnenou v čiernom rámčeku uprostred svojho článku

s titulom POVEDZTE SI SVOJ NÁZOR! Čo si myslíte o prehre hádzanárov Tatrana Prešov

s ŠKP Bratislava. Obsah článku v súvislostiach zahrňoval aj dôležitú otázku verejného

záujmu, ktorou zjednodušene povedané bolo fair play v športe. To napokon nepriamo

vyplynulo aj z titulky článku „Páni , kto Vám dal právo?“.

Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana

vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného

záujmu patrí aj informovanie o činnosti športovcov, ako aj trénerov, t. j. osôb pôsobiacich

vo verejnej sfére (teda aj športovcov a ich trénerov). Obsahom inkriminovaného článku boli

v posudzovanom prípade aj nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (indície

o nešportových praktikách). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre zdôrazňuje,

že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok

o otázkach verejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom

verejnosti takéto informácie prijímať [dostať; (m. m. )]. Tieto otázky „môžu

a majú byť verejne posudzované“ (, m. m. tiež nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom

rozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitého

verejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj športu všeobecne, ani nespomenul,

a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde

zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka, KDE boli inkriminované

články uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,

tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované

články uverejnené v denníku ŠPORT, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskú

pôsobnosť, pričom otázka nákladu, ako aj jeho popularity nebola predmetom dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd len stručne uviedol, že ide o „denník s celoslovenskou

pôsobnosťou, ktorý má širokú popularitu“. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení

s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať

(m. m. , , , ).

5. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články sťažovateľkou

uverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (, ), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo stratiť (m. m. ).

V posudzovanom prípade bol inkriminovaný článok uverejnený v zásade

bezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach prehry hádzanárskeho

mužstva, kde pôsobil žalobca ako tréner, pričom zo zapožičaného súdneho spisu okresného

súdu vyplýva, že tejto problematike v tomto čase venovali pozornosť aj iné printové médiá

napr. Prešovský korzár. Túto skutočnosť okresný súd ani krajský súd vo svojich rozsudkoch

nespomenuli ani nezohľadnili v prospech sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.

6. V súvislosti s posudzovaním kritéria, AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch

zverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. 6. 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. 2. 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. 2. 2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (, , , ).

Ústavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov opakovane konštatuje,

že v nich boli obsiahnuté informácie formulované aj v podobe faktov, ale v prevažnej časti

hodnotiacich úsudkov. Okresný súd, ale aj krajský súd ich považovali vychádzajúc

z výroku I rozsudku súdu prvého stupňa za tvrdenia, ktoré boli objektívne spôsobilé

vyvolať nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnený

zásah do jeho osobnostných práv. Odhliadnuc od toho, že nešlo len o skutkové tvrdenia,

ústavný súd zároveň konštatuje, že v inkriminovanom článku boli uplatnené expresívne

výrazové prostriedky, ktoré bolo potrebné vnímať najmä v kontexte toho, kde boli

uverejnené, preto je otázne, či tieto expresívne výrazy týkajúce sa žalobcu boli spôsobilé už

samy osebe vyvolať difamačné účinky. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu

nemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany sťažovateľky legitimizovať záver vo veci

konajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.

Súčasťou obrany sťažovateľky bolo aj poukázanie na to, že denník ŠPORT informuje

športovú verejnosť o športových výsledkoch a športovcoch. Výrazové prostriedky použité

športovými novinármi sú spravidla tvrdšie a úderné, lebo predstavujú priamu reakciu

na športový zážitok, preto pri komentovaní športu sa dá očakávať expresívnosť, pretože ide

o emočné prostredie, ktoré je vnímané športovou verejnosťou emočne. Tento dôležitý

aspekt bol podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu nezohľadnený.

V náleze sp. zn. český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženie

legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu

zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom

bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne

bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republiky

). (Týmito právnymi názormi argumentoval ústavný súd už aj vo veci

).

V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno

formulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým

sťažovateľka sama neverila. V tejto súvislosti vystupuje do popredia v článku obsiahnutá

a už citovaná výzva, ktorá v spojení s rečníckymi otázkami autora smerovala k tomu, aby

čitatelia reagovali na prehru hádzanárov, ktorá bola prekvapivá najmä z hľadiska ich

výsledkov dosiahnutých v relevantnom čase. Názor uvádzaný krajským súdom, že „článok

navádzal čitateľov, avšak majú sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré sú nepravdivé a žalovaná

v konaní žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdením, že žalobca sa

dopustil podvodu alebo zapredania vlastných farieb...“, je skreslením významu výzvy do tej

miery, že odporuje jej doslovnému zneniu, ako aj otázkam položeným autorom

v predmetnom článku.

Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery ústavný súd konštatuje, že

- inkriminovaný článok uverejnila sťažovateľka, ktorá ako „nositeľka“ slobody

prejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou

ochranou,

- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (známy tréner

hádzanárskeho mužstva), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežných

občanov,

- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne aj veci dôležitého verejného

záujmu (otázka fair play v športe),

- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k prekvapivej prehre,

čo legitimizuje motív ich uverejnenia,

- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovaných

v podobe hodnotových súdov, ktorých pravdivosť nebolo možné preukázať, a nie

skutkových tvrdení, ako ich hodnotil krajský súd,

- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na svoje postavenie, ako aj na postavenie

žalobcu v kontexte mylne interpretovanej výzvy autora a už zistenej skutočnosti, že väčšina

výrokov považovaných všeobecnými súdmi za skutkové tvrdenia mali skôr povahu

hodnotových súdov, pri zohľadnení špecifického emotívneho slovníku športových

komentátorov by mohla byť spôsobilá v spojení s ústavne akceptovateľným

(proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou prejavu sťažovateľky a právom

na súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi účastníkmi napadnutého konania pred

všeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že

inkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,

- podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka

uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ

uvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých

je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností

posudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkor

slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a 2 , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím

napadnutým rozsudkom porušil garantované základné práva sťažovateľky, zrušil

napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať

sa s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver vyjadrený v jeho

napadnutom rozsudku, že sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu

skresľujúce tvrdenia, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohou

krajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky primerane zohľadniť

konštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavu

a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha priznania

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €,

ktorú odôvodnila tým, že rozhodnutiami súdu jej bola spôsobená škoda spočívajúca v tom,

že museli žalobcovi vyplatiť v zmysle týchto právoplatných rozhodnutí uvedenú čiastku.

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je

náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu

verejnej moci (napr. , ). Odôvodnenie požadovaného finančného

zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy

vzniknutej v dôsledku uloženej povinnosti právoplatným rozhodnutím súdu. Inštitút

finančného zadosťučinenia podľa však nemôže suplovať náhradu

škody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje v rovine zákonnej právnej

regulácie realizovaný o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť

a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným

spôsobom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si

uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky

k vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkon

právnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové

skutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupca

sťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady

zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú

ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016