Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 65 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (70)II. ÚS 356/2016
PDF · 228.72 KB
No categories available
II. ÚS 356/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, Rakúsko, zastúpeného advokátom Mgr. Milanom Kantuľákom,
Advokátska kancelária, Na pažiti 19, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 10
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
upovedomením a konaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vedeným pod
sp. zn. IV Pz 221/13/1000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2014 doručená sťažnosť , , Rakúsko (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru upovedomením a konaním Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vedeným pod sp. zn.
IV Pz 221/13/1000. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. apríla 2014.
Sťažovateľ tvrdí, že trestné stíhanie vedené proti nemu pre ohováranie ministra vlády
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) je neústavné, a má byť preto zrušené už
v prípravnom konaní. Okrem toho polemizuje s ústavnosťou niekoľkých ďalších konaní
popísaných v bodoch 24 26.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry Bratislava
(ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-385/NKA-PK-BA-2013 z 5. augusta 2013 bolo proti
sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na
tom skutkovom základe, že 14. marca 2013 rozoslal na viaceré konkrétne označené mailové
adresy „Výzvu pre ministra dopravy Jána Počiatka (test na prítomnosť omamných
a psychotropných látok v tele)“, v ktorej uviedol, že „Naše informácie, že užívate omamné
a psychotropné látky sú zatiaľ overené z troch zdrojov“ a „Tiež Vás žiadame, aby ste nám
zodpovedali na otázku, či si myslíte, že výkon funkcie ministra je zlučiteľný s užívaním
uvedených látok“, pričom túto výzvu uverejnil na konkrétne označených voľne prístupných
internetových stránkach, čím oznámil nepravdivý údaj o možnej konzumácii omamných
a psychotropných látok ministrom dopravy Slovenskej republiky Ing. Jánom Počiatkom
(ďalej aj „poškodený“) a tento údaj následne ďalej šíril prostredníctvom sociálnych sietí,
pričom táto informácia bola značnou mierou spôsobilá ohroziť vážnosť poškodeného
Ing. Jána Počiatka u spoluobčanov, poškodiť ho v jeho osobnom živote, vo funkcii ministra
a spôsobiť mu vážnu ujmu na jeho cti, ľudskej dôstojnosti a odbornosti.
3. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“)
č. k. 1 Pv 453/13-7 z 3. septembra 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu
vyšetrovateľa zamietnutá ako nedôvodná.
4. Sťažovateľ návrhom zo 16. septembra 2013 požiadal generálnu prokuratúru
o zrušenie už označeného právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia postupom podľa
§ 363 ods. 1 Trestného poriadku.
5. Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 221/13/1000-10 z 5. februára 2014
bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámené, že neboli zistené dôvody na zrušenie
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry v spojení s uznesením vyšetrovateľa. Prípis bol
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 17. februára 2014.
6. Sťažovateľ považuje za podstatné, že poškodený Ing. Ján Počiatek verejne v online
diskusii denníka „Plus 1 deň“ na otázku čitateľa , či sa podrobí testu na zistenie
prítomnosti omamných a psychotropných látok v jeho tele, odpovedal, že kedykoľvek sa
podrobí, keď ho o to ktokoľvek požiada. Následne sťažovateľ ako novinár zaslal
inkriminovaný mail, v ktorom poškodeného žiadal o to, aby sa podrobil testu na zistenie
prítomnosti omamných a psychotropných látok. Súčasne adresoval predsedovi vlády
Slovenskej republiky otázku, či si myslí, že výkon funkcie ministra je zlučiteľný s užívaním
omamných a psychotropných látok.
7. Poškodený sa testu dobrovoľne nepodrobil, ale podal trestné oznámenie na
sťažovateľa ako novinára pre prečin ohovárania. Sťažovateľ ešte predtým, ako sa dozvedel
o podaní trestného oznámenia, podal žalobu proti poškodenému, ktorou sa dožadoval, aby
bol poškodený zaviazaný na vykonanie testu na zistenie prítomnosti omamných
a psychotropných látok v jeho tele. Poškodený sa napokon podrobil testu na zistenie
prítomnosti omamných a psychotropných látok na území Rakúskej republiky.
8. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým upovedomením z 5. februára 2014, ako aj
konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ale aj čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 dohovoru.
9. Sťažovateľ je novinár, pričom vo svojej novinárskej činnosti sa venoval otázke
verejného záujmu, pretože to, či člen vlády užíva omamné a psychotropné látky, je vecou
verejného záujmu. K tomu smerovala i druhá otázka sťažovateľa určená predsedovi vlády,
a to, či považuje výkon funkcie ministra za zlučiteľný s užívaním omamných
a psychotropných látok. Sťažovateľ si ako novinár overoval pravdivosť informácií
získaných od jeho zdrojov a pýtal sa poškodeného ako člena vlády, či splní svoj sľub, ktorý
prezentoval verejne, a podrobí sa testu s cieľom, aby sa potvrdila alebo vyvrátila pravdivosť
informácií zo zdrojov sťažovateľa. Za položenie otázky, v ktorej nebol prezentovaný žiaden
nepravdivý fakt, čelí sťažovateľ trestnému stíhaniu, ktoré je aprobované napadnutým
upovedomením generálnej prokuratúry. Už len samotné trestné konanie predstavuje tzv.
chilling effect jednak pre sťažovateľa, ale tiež aj pre ostatných novinárov, ktorí sa o túto
problematiku nebudú môcť zaujímať. Inými slovami, do právoplatného skončenia trestného
konania sa nebude môcť žiadny novinár poškodeného opýtať, či užíva, alebo neužíva
omamné a psychotropné látky, a či splní svoj verejný prísľub. Takýto postup podľa
sťažovateľa narúša činnosť novinárov ako strážnych psov demokracie a porušuje slobodu
prejavu a právo na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, ktorým generálna
prokuratúra nepochybne je. Treba tiež zdôrazniť, že trestný postih za ohováranie sa
vyžaduje len vtedy, ak sa ním ohrozujú práva maloletých, podporuje terorizmus a pod., a nie
vtedy, ak si sťažovateľ overoval pravdivosť zdrojov v otázke, ktorá je predmetom verejného
záujmu. Generálna prokuratúra sa nevysporiadala so všetkými námietkami sťažovateľa, jej
upovedomenie nie je dostatočne odôvodnené. Tým došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 10 dohovoru. Aprobovaním trestného stíhania generálna
prokuratúra vyvolala chilling effect nielen pre sťažovateľa, ale aj pre ostatných novinárov,
pričom je podstatná časová súvislosť tohto chilling effectu. Inými slovami, diskusia o tom,
či poškodený užíva alebo neužíva omamné a psychotropné látky, je na mieste práve vtedy,
keď osoba zastáva vysokú politickú funkciu, a nie po ukončení trestného konania, kedy je
predpoklad, že túto funkciu už nebude zastávať. Takéto trestné konanie vedené proti
sťažovateľovi preto predstavuje určitý druh cenzúry, a teda zásah do slobody prejavu
s cieľom neinformovať o legitímnej téme, o ktorej majú médiá povinnosť informovať.
10. Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 10, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Upovedomením
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, spis. zn. IV Pz 221/13/1000-10 zo dňa
05.02.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, spis. zn. IV Pz 221/13/1000-10 zo dňa 05.02.2014 a vec sa vracia Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho
zástupcu Mgr. Milana Kantuľáka.“
II.
11. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 221/13/1000-10 z 5. februára 2014
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že neboli zistené dôvody
na zrušenie uznesenia okresnej prokuratúry z 3. septembra 2013 v spojení s uznesením
vyšetrovateľa z 5. augusta 2013. Podanie právneho zástupcu sťažovateľa zo 16. septembra
2013 bolo po obsahovej stránke posúdené ako návrh na zrušenie právoplatného uznesenia
okresnej prokuratúry z 3. septembra 2013 v spojení s uznesením vyšetrovateľa z 5. augusta
2013, a to postupom podľa § 363 Trestného poriadku. Podľa názoru generálnej prokuratúry
uznesenie o vznesení obvinenia treba považovať za zákonné a dôvodné. Skutočnosti zistené
pred vznesením obvinenia a dôkazy zadovážené po začatí trestného stíhania boli
dostatočným podkladom na vyslovenie záveru, že sa prečin stal a že ho spáchal sťažovateľ.
Zo spáchania protiprávneho konania je sťažovateľ usvedčovaný výpoveďou poškodeného,
obsahom emailu zo 14. marca 2013 adresovaného Ministerstvu dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Úradu vlády Slovenskej republiky
a prezidentovi Slovenskej republiky, ako aj vytlačenými článkami z internetových stránok
www.smer.sk a www.ginn.pro, ktoré obsahujú nepravdivú informáciu, ako aj správu
viedenského toxikologického laboratória z 11. apríla 2013, z ktorej vyplýva, že analýzou
vzorky vlasov poškodeného odobratej 25. marca 2013 neboli nájdené žiadne drogy a ich
metabolity a neboli zistené žiadne náznaky užívania benzodiazepínov a príbuzných látok
v pozorovanom období, ktoré je vzhľadom na dĺžku skúmaných vlasov približne
trojmesačné pred odobratím vzorky vlasov. Je teda preukázané, že sťažovateľom uvádzaný
a prostredníctvom počítačovej siete prezentovaný a rozširovaný údaj o užívaní omamných
a psychotropných látok poškodeným ako politikom a verejne známou osobou je nepravdivý
a má taký charakter, že je spôsobilý značne ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť
jeho postavenie vo verejnom živote a zamestnaní a tiež spôsobiť narušenie vzťahov v jeho
manželstve a rodine. Sťažovateľovo konanie bolo pokryté zavinením, a to minimálne
na úrovni nepriameho úmyslu. Keďže od poškodeného požadoval vykonanie testu
na zistenie drog v jeho tele, bol nepochybne uzrozumený so skutočnosťou, že výsledok
testovania môže byť aj negatívny, čo znamená, že informáciu rozširoval s vedomím, že
môže byť aj nepravdivá.
III.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia tiež neprípustné návrhy, návrhy nespĺňajúce predpísané náležitosti
a zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
14. Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
15. Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého za položenie otázky
poškodenému ako členovi vlády (v ktorej nebol prezentovaný žiaden nepravdivý fakt), či
splní svoj verejne prezentovaný sľub a podrobí sa testu s cieľom, aby sa potvrdila, alebo
vyvrátila pravdivosť zdrojov sťažovateľa, čelí teraz trestnému stíhaniu, pričom už len
samotné toto trestné stíhanie predstavuje tzv. chilling effect tak pre sťažovateľa, ako aj pre
ostatných novinárov. Žiaden novinár sa nebude môcť do skončenia trestného stíhania opýtať
poškodeného, či užíva, alebo neužíva omamné a psychotropné látky, a či splní svoj verejný
prísľub.
16. Ústavný súd pripomína, že podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) je oprávnený rozhodnúť
o zrušení právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta vydaného v prípravnom
konaní, ak takým rozhodnutím, alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.
Ide teda o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno preskúmať právoplatné
rozhodnutie vydané v rámci prípravného konania. Je to akási analógia ďalšieho
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Kým dovolanie umožňuje
preskúmanie právoplatných konečných rozhodnutí vo veci samej, právomoc generálneho
prokurátora sa týka právoplatných rozhodnutí prijatých v prípravnom konaní. Dotknutá
strana trestného konania je oprávnená podať generálnemu prokurátorovi návrh na postup
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (porov.: Šimovček, I., Jalč, A., Szabová, E.: Revízia
rozhodnutí v trestnom konaní, Praha: Leges, 2015, s. 126 a nasl.).
17. Ústavný súd konštantne veľmi citlivo vníma zásahy do slobody prejavu. Ústavný
súd vytváral túto judikatúru na pôdoryse súkromného (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09
bod 38; IV. ÚS 492/2012, II. ÚS 647/2014, II. ÚS 191/2015, II. ÚS 184/2015) aj správneho
práva (II. ÚS 307/2014). Ľudsko-právne delikátne prostredie práva trestného však nie je
v tomto smere kultivované judikatórne a ani teoreticky.
18. Ústavná sťažnosť je na rozdiel od tradičných opravných prostriedkov
budovaných „zdola“ skonštruovaná dodatočne „zhora“, aby pokryla rozhodnutia a zásahy
verejnej moci v ich celej šírke a rozmanitosti. Táto univerzálnosť ústavnej sťažnosti
umožňuje prieskum rôznych paralelných konaní, ale v špecifických situáciách aj čiastkové
rozhodnutia v konaniach, pre ktoré sú typické pomerne autonómne fázy a ktoré ešte nie sú
celkovo ukončené (II. ÚS 50/2015). Ústavný súd už výnimočne konštatoval porušenie
ústavných práv aj v súvislosti so vznesením obvinenia (III. ÚS 2/09, II. ÚS 311/2010).
19. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností danej veci uprednostnil uplatnenie
princípu subsidiarity. Sťažovateľ nie je stíhaný väzobne. Všeobecné súdy sú v prvom rade
povolané ochraňovať slobodu a férovosť (II. ÚS 111/08) a predmetná vec je príležitosť
na rozvoj judikatúry k skutkovej podstate ohovárania, a to zvlášť v situácii, keď
sťažovateľovo správanie vykazuje znaky strategickej litigácie. Z uvedených dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú, pretože v sťažovateľovej veci prebieha
neukončené súdne trestné konanie sp. zn. 3 T 147/2014, a tak má ešte účinné právne
prostriedky nápravy na ochranu slobody prejavu. Stíhanie ohovárania verejných činiteľov
stálo pri zrode štrasburskej judikatúry slobody prejavu (Lingens v. Rakúsko) a na
štrasburskej úrovni, u nás a v Českej republike (populárne porov: Pomluva – vstupenka za
mříže? In: Extra ligové noviny 4/2011; dostupné na internete:
http://llp.cz/magaziny/pomluva-vstupenka-za-mrize/). prebiehajú diskusie o ústavnosti
skutkovej podstaty ohovárania. Ústavný súd zaznamenal aj pozície prokuratúry k slobode
prejavu (uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave 1 Kn 32/16/1100-6 In:
www.pravnelisty.sk).
20. Podľa názoru ústavného súdu je už teraz zrejmé, že pri konečnom hodnotení veci
bude potrebné vysporiadať sa s viacerými závažnými okolnosťami, ktoré sú pre
posudzovanie zásahov do slobody prejavu relevantné a rozhodujúce. Nanajvýš neutrálne
ústavný súd uvažuje, že je relevantné posúdiť, či veta „Naše informácie, že užívate omamné
a psychotropné látky sú zatiaľ overené z troch zdrojov.“ vôbec môže byť v kontexte veci
testovaná kritériom pravdivosti, zvlášť z perspektívy subsidiarity trestného práva
a z perspektívy, že skutok mal smerovať proti verejnému činiteľovi a nositeľovi moci
(II. ÚS 191/2015). Bude potrebné zvážiť aj tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého poškodený
verejne v on-line diskusii na otázku čitateľa, či sa podrobí testu na zistenie prítomnosti
omamných a psychotropných látok v jeho tele, odpovedal, že sa testu kedykoľvek podrobí,
keď ho o to ktokoľvek požiada, čo by znamenalo, že samotný poškodený sa pripojil v tejto
otázke k verejnej diskusii, pričom sťažovateľ ako novinár v nej pokračoval v duchu toho, čo
poškodený sám prisľúbil.
21. Trestná ochrana cti, tzv. urážkové právo, má pôvod ešte v statickejšej, menej
urbánnej a menej „profánnej“ spoločnosti s úplne inými informačnými tokmi, ako poznáme
v súčasnosti (porov. Vojáček, L. Urážky, pomluvy, nactiutrhání: ochrana cti
v československém trestním právu. Praha: Eurolex Bohemia, 2006, ISBN 8086861511; tiež
Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, Supplementum na téma: Ochrana cti – aspekty
teoretické, praktické a historické). Zvlášť takáto ochrana ústavných činiteľov je ústavne
povážlivá, napríklad ak vezmeme do úvahy osud § 102, § 103 a osobitne § 156 ods. 3
bývalého Trestného zákona (porov. PL. ÚS 1/02, uznesenie uverejnené pod č. 38/2002 Z. z.,
tiež uznesenie č. k. PL. ÚS 1/02-88 a č. k. PL. ÚS 1/02-104 a novely Trestného zákona,
zákon č. 421/2002 Z. z. a zákon č. 171/2003 Z. z.). Ústavný súd si v tomto smere vie
predstaviť konanie o súlade iniciované všeobecnými súdmi.
22. Napokon ústavný súd podotýka, že obsah sťažnosti je nejednoznačný v otázke,
ktoré práva považuje sťažovateľ za porušené, resp. v súvislosti s ktorými právami žiada, aby
ústavný súd vyslovil ich porušenie. Z titulnej strany sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ
namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci
ďalšieho textu sťažnosti namieta porušenie čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 a čl. 10 dohovoru (porov. tiež bod 24).
23. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že ústavné
súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených.
V prebiehajúcom trestnom konaní, resp. v konaní, ktoré bolo iba začaté, možno i prípadné
protiústavné procesné vady napraviť v rámci celého konania obvyklým a zákonom
predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým samotnými všeobecnými súdmi. Ingerenciu
ústavného súdu do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní je preto v prípravnom
trestnom konaní potrebné považovať, azda s výnimkou úplne mimoriadnej situácie,
za neprípustnú. Spravidla teda, až po právoplatnom skončení trestného konania možno
na ústavnom súde namietať také pochybenia verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho
dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv
a slobôd (m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd musí z uvedených dôvodov sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú,
pretože v sťažovateľovej veci prebieha neukončené súdne trestné konanie sp. zn.
3 T 147/2014, a po rozhodnutí všeobecných súdov je ústavný súd pripravený posúdiť
ústavnosť ich rozhodnutí. (Ústavný súd doručí uznesenie aj Okresnému súdu Bratislava III.)
24. Nad rámec uvedeného treba uviesť, že sťažovateľ svoju sťažnosť často dopĺňal
a žiadal jej rozšírenie podľa vývoja jeho veci. Prvé dve doplnenia samotného sťažovateľa,
teda nie jeho právneho zástupcu, z augusta a novembra 2014 označené ako doplnenia k číslu
predmetnej veci však súvisia s inými sťažovateľovými trestnými vecami týkajúcimi sa
volebného práva a praktík exekútorov a nemajú žiadnu väzbu k predmetnej veci. V tejto
časti pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ústavný
súd preto ani nevyzýval sťažovateľa na odstránenie náležitostí jeho sťažnosti (napr.
doloženie splnomocnenia pre advokáta), pretože dôvodov na odmietnutie jeho „rozšírenej“
sťažnosti bolo viacero. (i) Vo veci volieb prezidenta, kde sťažovateľ volil dvakrát a bol
stíhaný pre prečin marenia prípravy a priebehu volieb a referenda, sťažovateľ napadol
uznesenie generálneho prokurátora č. k. IV Pz 88/14/1000-8 z 18. júna 2014, ktorým
rozhodol, že uznesením o zastavení stíhania bol porušený zákon v prospech sťažovateľa,
pretože odôvodnenie neobsahovalo dôkazy, o ktoré boli opreté skutkové tvrdenia, zvlášť
hodnotenie svedeckých výpovedí. Ústavný súd rozumie, že rozhodnutím ex offo bola
zhoršená jeho pozícia v trestnom konaní, ale uznesenie vychádza zo zákonných kompetencií
generálneho prokurátora, má procesný charakter (jeho účelom je lepšie odôvodnenie
rozhodnutia) a ústavný súd tam nenašiel znaky adresnej svojvôle smerovanej proti nemu.
(ii) Napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry č. k. IV PZ 177/14/1000-8
z 9. septembra 2014, ktorým malo byť porušené právo na inú právnu ochranu, odôvodnene
vysvetľuje, že preskúmavané uznesenie krajskej prokuratúry konštatujúce oneskorenosť
opravného prostriedku sťažovateľa proti vzneseniu obvinenia pre ohováranie exekútorov
bolo podané oneskorene. Navyše v obidvoch veciach platia závery o neprípustnosti ako
v „hlavnej“ sťažnosti (bod 15 a nasl.).
25. Z podania právneho zástupcu doručeného ústavnému súdu 31. marca 2015
vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná obžaloba, a tak žiada ústavný súd, aby prikázal
Okresnému súdu Bratislava III, aby sa zdržal ďalšieho konania vo veci sp. zn. 3 T 147/2014,
kým ústavný súd neposúdi ústavnosť vznesenia obvinenia. V tomto podaní je právnym
zástupcom sťažovateľa JUDr. Michal Mandzák bez doloženého splnomocnenia.
26. Ďalšie tri podania právneho zástupcu JUDr. Michala Mandzáka súviseli
so samotným konaním sp. zn. 3 T 147/2014, so sťažovateľovou snahou ho nahrávať (porov.
tiež. II. ÚS 238/2016), prenášať cez internet, fotiť prokurátora a taktiež súviseli so zmenou
pojednávacej miestnosti na menšiu. Tieto veci sú samostatnou zložkou, vláknom veci
(porov. bod 22) a chýba pri nich splnomocnenie advokátovi. Ak všeobecné súdy budú
pokračovať v zásahoch a sťažnosti budú podané riadne (II. ÚS 238/2016), nie
v komplikovanej „skrumáži“ s hlavnou vecou, ústavný súd sa k nim vyjadrí, pretože otázka
nahrávania na pojednávaní je stavebným prvkom našej judikatúry (II. ÚS 28/96). V tejto
časti ústavný súd vec odmieta pre nesplnenie zákonom predpísaných záležitostí.
27. Ústavný súd tu však neutrálne musí dodať, že si váži občiansku iniciatívu
(II. ÚS 348/09 bod 67, II. ÚS 471/2014, II. ÚS 77/2014), ale horlivosť jednotlivcov sa musí
zmestiť do procesných foriem, aby oni sami nezmarili úsilie a vec ochrany slobody.
Triezvosť do úsilia má priniesť spolupráca s advokátom.
28. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016