Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 329/09
PDF · 243.68 KB
No categories available
II. ÚS 329/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 8/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 8/2005.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 1 Tš 8/2005 z 27. apríla 2007
uznaný vinným zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Na základe odvolania sťažovateľa Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Toš 6/2007
z 11. októbra 2007 zrušil rozsudok špeciálneho súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Následne bol nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009
vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej
prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o špeciálnom súde“) s príslušnými článkami ústavy a v trestnej veci sťažovateľa
pokračoval špecializovaný trestný súd, ktorý bol zriadený 17. júla 2009 zákonom
č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom trestnom súde“).
Podľa názoru sťažovateľa tým, „že špecializovaný trestný súd pokračoval v hlavnom
pojednávaní, ktoré bolo začaté iným súdom, a to konkrétne špeciálnym súdom“, bolo
porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1
ústavy a právo na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil takto:
«V mojej trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 1 Tš/8/2005 bola podaná obžaloba na
špeciálny súd, týmto momentom bola založená jeho príslušnosť a vec bola pridelená
zákonnému sudcovi (senátu), ktorý vo veci vykonal hlavné pojednávanie a rozsudkom z
27. 4. 2007 sp. zn. PK-1 Tš/8/2005(...) rozhodol o mojej vine. Proti odsudzujúcemu
rozsudku som podal odvolanie. Najvyšší súd, ako príslušný odvolací súd, rozsudkom z
11. 10. 2007 sp. zn. 2 Toš 6/2007(...) zrušil napadnutý rozsudok. Špeciálny súd opäť vytýčil
hlavné pojednávanie, v ktorom následne aj pokračoval(...)
Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08(...) bolo rozhodnuté, že zákon
č. 458/2003 Z. z. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s
čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1
Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. (...)
Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 458/2003 Z. z. je k dnešnému dňu platný, ale v
dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 stratil účinnosť, z čoho vyplýva, že nie
je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.
Na uvedené skutočnosti upozornil špecializovaný trestný súd môj obhajca
písomnosťou z 20. 7. 2009(...), pričom v prípade, ak by špecializovaný trestný súd
kontinuálne pokračoval v mojej trestnej veci, podal námietku zaujatosti predmetného
senátu, pretože nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností, existuje dôvodná
pochybnosť o jeho nezaujatosti k prejednávanej veci, resp. ku mne.
V tejto súvislosti, tiež upozornil na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b)
ústavy, patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky(...) rozhodovať o pridelení a
preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov(...)
Súdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo
preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca,
ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, realizovať hlavné
pojednávanie v mojej trestnej veci.
Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa § 567c Tr. por. o tejto
námietke nerozhodoval a pokračoval v hlavnom pojednávaní. (...)
Porušovateľ odvodzuje svoju legitimitu a právomoc pokračovať v doposiaľ
neskončených trestných veciach, ako aj konať v trestných veciach, ktoré patria do jeho
pôsobnosti, na základe zákona č. 291/2009 Z. z., ktorý v ustanovení § 1 ods. 1 zriaďuje
Špecializovaný trestný súd.
Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 291/2009 Z. z. cieľom navrhovanej právnej
úpravy je zriadenie nového Špecializovaného trestného súdu v sústave súdov Slovenskej
republiky, ktorý kontinuálne nadviaže na činnosť doterajšieho Špeciálneho súdu. (...)
Podľa dôvodovej správy doplnením navrhovaných prechodných ustanovení sa
„zabezpečí kontinuita v rozhodovaní v právoplatne neskončených veciach, ktoré ku dňu
zverejnenia nálezu Ústavného súdu sp. zn. 17/08 patrili do pôsobnosti Špeciálneho súdu.
Tieto veci dokončí Špecializovaný trestný súd zriadený podľa článku I tohto zákona. (...)“
Podľa článku XII ods. 2 cit. zákona:
„Zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky(...) sa
mení a dopĺňa takto:
2. Za § 18h sa vkladá § 18i, ktorý vrátane nadpisu znie:
Prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiku PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
Výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu,
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých
vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu
k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
17/08 z 20, mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo Špeciálneho súdu na
Špecializovaný trestný súd.“
Okrem toho, zákonom č. 291/2009 Z. z. sa mení zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a
obvodoch súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 371/2004 Z. z.“), v § 5, ktorý
znie: „Sídlo a obvod Špecializovaného trestného súdu
Sídlom Špecializovaného trestného súdu je mesto Pezinok; jeho obvodom je celé
územie Slovenskej republiky.“
Tieto ustanovenia majú, podľa dôvodovej správy, zabrániť vzniku právneho vákua v
období po uverejnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky v súvislosti s agendou špeciálneho súdu a zachovať princíp
právnej istoty v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu.
S uvedeným si dovoľujem výslovne nesúhlasiť. Princíp právnej istoty je vyjadrený v
článku 1 ods. 1 ústavy (princíp materiálneho právneho štátu), pričom absolútnym
princípom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie materiálneho, nie
formálneho právneho štátu a v tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na predmetný nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08(...)
Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, a to, že zákon č. 458/2003 Z. z., ktorý
kreoval špeciálny súd nebol v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, popieral základnú koncepciu
materiálneho právneho štátu, pretože svojím zaradením v sústave súdov jednoznačne
nekorešpondoval s princípom právnej istoty.
Preto si dovoľujem vysloviť záver, že nie je možné práve v záujme právnej istoty,
kontinuálne pokračovať v činnosti t zv. „hybridného“ súdu, ktorý v sebe inkorporuje prvky
mimoriadneho súdneho orgánu, tak ako to predpokladala dôvodová správa a zakotvuje
zákon č. 291/2009 Z. z., ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd. (...)
Z vyššie uvedeného vyplýva(...), že zákonom č. 291/2009 Z. z. bol zriadený nový
súdny orgán, špecializovaný trestný súd.
V zmysle článku 143 ods. 2 ústavy, ústava zmocnila na podrobnejšiu úpravu
zákonom sústavu súdov, pôsobnosť súdov a ich organizáciu. Zákon, ktorý podrobnejšie
upravuje sústavu súdov je zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch(...) a takýmto je aj zákon č.
385/2000 Z. z. a v neposlednom rade aj zákon č. 371/2004 Z. z.
Článkom XII ods. 1, 2 zákona č. 291/2009 Z. z. bol teda novelizovaný zákon
č. 371/2004 Z. z., ktorý vo svojom § 5 ustanovuje sídlo a obvod špecializovaného trestného
súdu.
Článkom XIII ods. 1 zákona č. 291/2009 Z. z. je novelizovaný zákon č. 757/2004 Z.
z., ktorý špecializovaný trestný súd zaraďuje do sústavy súdov.
Článok IV zákona č. 291/2009 Z. z. potom mení relevantné ustanovenia zákona
č. 385/2000 Z. z., ktoré sa týkali dočasného pridelenia sudcu na špeciálny súd, resp.
špecializovaný trestný súd, bol upravený funkčný príplatok, tiež obligatórna ochrana osoby
sudcu tohto súdu a iné.
S poukazom na uvedené, bol zákonom č. 291/2009 Z. z., do sústavy súdov zaradený
úplne nový súdny orgán s osobitnou vecnou pôsobnosťou, vlastným obvodom a sídlom a tiež
podmienkami na vymenovanie, resp, pridelenie za sudcu.
K porušeniu článku 48 ods. 1 ústavy:
(...) Interpretáciou obsahu tohto základného práva na zákonného sudcu v širšom
kontexte dosiahneme neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci,
ktorá je súdom ústavne zverená. Tento ústavný imperatív na jednej strane dotvára a
upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka
konania rovnako cennú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia
podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada
stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený, pre rôzne dôsledky a rozličné
účely, výber súdov a sudcov „ad hoc“.
Z(...) nálezov ústavného súdu(...) vyplýva jednoznačný záver, že za zákonného sudcu,
ústavne konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý spĺňa nasledovné
podmienky:
a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,
b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,
c) jeho funkcia nezanikla,
d) bol určený v súlade s rozvrhom práce.
Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje
ktorákoľvek z nich, nemôžme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov. (...)
V tejto súvislosti poukazujem na ďalšie porušenie ústavy, postupom namietaného
senátu špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy:
Podľa článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy: „Do pôsobnosti Súdnej rady
Slovenskej republiky patrí(...) b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“
Táto právomoc je vyjadrená v zákone č. 385/2000 Z. z., konkrétne v § 11 ods. 1 a
§ 12 ods. 2 cit. zákona. (...)
Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.:
„O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na
ktorý má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na
ktorom sudca pôsobí.“
Vyššie uvedené právomoci sú ústavou taxatívne vymedzené právomoci Súdnej rady,
preto je veľmi negatívnym a neprijateľným excesom, pokiaľ sa ktorákoľvek, z jej v ústave
taxatívne definovaných právomoci, obchádza.
Začlenenie Súdnej rady do siedmej hlavy ústavy zvýrazňuje jej nezávislé postavenie
od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti
a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.
Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje
niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia zákona č. 291/2009 Z. z.,
ktorým zákonodarca kreuje nový súdny orgán (špecializovaný trestný súd), ktorý má
kontinuálne nadviazať na zrušený súdny orgán (špeciálny súd), pričom vo vzťahu k sudcom
tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný
rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov.
Zdôrazňujem aj ďalší relevantný fakt, že v právnom štáte nemožno vytvárať orgán
štátu bez kompetencie, resp. s predstieranou kompetenciou. (...)
Na záver by som si k tejto časti dovolil poukázať aj na článok 148 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého: „Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu.“ (...)
V tejto súvislosti si dovoľujem akcentovať, že akákoľvek právna reglementácia
preloženia sudcu na novovzniknutý súd v právnej norme inej právnej sily, ako je ústava,
musí byť konformná so znením relevantných ústavných článkov (napr. čl. 141a ústavy). (...)
Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z., konkrétne v § 50 a nasl. cit.
zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce
súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Z dotknutých zákonných ustanovení vyplýva, že rozvrh práce musí byť predsedom
súdu vypracovaný pre každý súd, ktorý je v sústave súdov v Slovenskej republike.
Špecializovaný trestný súd bol zaradený do sústavy súdov až zákonom č. 291/2009 Z. z.,
ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z
20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009, pričom nemám vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce v
súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z. pre špecializovaný trestný súd a v mojej trestnej veci
mi nebol pridelený zákonný sudca spôsobom podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
Vzhľadom k tomu, že zákon č. 458/2003 Z. z, ktorým bol zriadený špeciálny súd, od
tohto momentu stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce
špeciálneho súdu. (...)
Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver,
a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného
pojednávania, špecializovaným trestným súdom v mojej trestnej veci, vedenej na
špeciálnom súde pod sp. zn. PK 1 Tš 8/2005, došlo k porušeniu ústavy v dotknutých
článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov,
ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení resp, dočasne pridelení Súdnou radou,
ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp, obísť
žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto
ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný trestný súd.
Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom.
K porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru:
V zmysle tohto článku má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. (...)
S poukazom na už spomínaný zákon č. 757/2004 Z. z., ktorý upravuje základné
zásady činnosti súdov, sústavu súdov, ich pôsobnosť a iné (pozri § 1 ods. 1, predmet
zákona) a zákon č. 385/2000 Z. z., ktorý upravuje postavenie sudcov, vznik a zánik funkcie
sudcu a iné (§ 1, predmet zákona), si dovolím tvrdiť, že špecializovaný trestný súd, resp.
jeho sudcovia nespĺňajú zákonné predpoklady na výkon sudcu a preto nemožno hovoriť o
súde zriadenom zákonom (zákonnosť zloženia súdu), konkrétne najmä:
V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a
rozhodovanie v senáte.
Zákon, ktorý upravuje postavenie sudcu, podmienky na výkon funkcie, je zákon
č. 385/2000 Z. z., ktorý vo svojom § 11 ods. 1, podľa ktorého: „Sudcu, s jeho
predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“
Vzhľadom k tomu, že v prípade špecializovaného trestného súdu k takémuto
zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný
kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru,
pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú
určení zákonným spôsobom. (...)»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod
sp. zn. PK 1 TŠ 8/2005 bol porušený článok 48 ods. 1 a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ,
2. Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. zakázal pokračovať v
porušovaní základného práva alebo slobody.“
Z námietky sťažovateľa z 20. júla 2009 podanej prostredníctvom jeho obhajcu a
adresovanej špecializovanému trestnému súdu okrem iného vyplýva: „Keďže zákon
č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry(...) je aj k
dnešnému dňu platný, len v dôsledku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
17/08 stratil účinnosť, nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.
Pokiaľ by však Vážený senát bol toho názoru, že s poukazom na novoprijatý zákon
č. 291/2009 o Špecializovanom trestnom súde(...) mu nič nebráni kontinuálne pokračovať v
odročenom hlavnom pojednávaní, podávam týmto podľa § 30 Tr. por. námietku zaujatosti
celého senátu, pretože existuje pochybnosť o nezaujatosti pre pomer senátu k prejednávanej
veci a najmä k osobe môjho klienta(...), keďže takýmto konaním by bolo porušené zákonné
právo môjho klienta na to, aby bola jeho vec riadne prerokovaná zákonným sudcom.
(...) zákonným sudcom je sudca, ktorý je pridelený, dočasne pridelený alebo
preložený na miestne a vecne príslušný súd a bol vybraný generátorom takéhoto súdu. (...)
Keďže k dnešnému dňu nebolo rozhodnuté Súdnou radou Slovenskej republiky
o pridelení, dočasnom pridelení alebo preložení sudcu na Špecializovaný trestný súd
v Pezinku, neexistuje zákonný sudca, ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, vykonať hlavné pojednávanie vo veci môjho klienta(...)“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 1 Tš 8/2005.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatu sťažnosti tvorí predovšetkým námietka, že v trestnej veci sťažovateľa
konajúci senát špecializovaného trestného súdu nie je zložený zo zákonných sudcov a je
proti sťažovateľovi zaujatý. Okrem toho sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd
nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže špeciálny súd
je ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter
inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu.
Námietku, podľa ktorej členov senátu špecializovaného trestného súdu nemožno
považovať za zákonných sudcov, konkretizuje sťažovateľ z dvoch pohľadov. Ide jednak
o to, že členovia senátu neboli ako sudcovia pridelení na špecializovaný trestný súd Súdnou
radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b)
ústavy, a tiež o to, že presná identifikácia zákonných sudcov musí vychádzať z rozvrhu
práce, ktorý však podľa vedomostí sťažovateľa v prípade špecializovaného trestného súdu
nebol vydaný, pričom rozvrh práce špeciálneho súdu nebolo možné vzhľadom na zrušenie
tejto inštitúcie nálezom ústavného súdu aplikovať.
Námietka zaujatosti členov senátu špecializovaného trestného súdu má podľa
sťažovateľa vyplývať zo skutočnosti, že hoci v júli 2009 písomne upozornil na nemožnosť
kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, špecializovaný trestný súd o tejto námietke
nerozhodol a v konaní pokračoval, čím prejavil zaujatosť voči sťažovateľovi.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka
konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku
zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.
„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1
ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť
predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na
ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna
a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania
súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je
však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok
subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa
naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu
jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho
štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v
očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností
spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne
prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia
predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor.
Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd
alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom“ (I. ÚS 46/05).
Podľa názoru ústavného súdu námietku, podľa ktorej v trestnej veci sťažovateľa
nekonajú zákonní sudcovia z dôvodu, že neboli pridelení na špecializovaný trestný súd
súdnou radou, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je v právomoci ústavného súdu konať o uvedenej
námietke, keďže ju treba považovať za námietku zaujatosti, ktorú sťažovateľ pred
špecializovaným trestným súdom uplatnil, mal by správne o nej rozhodnúť špecializovaný
trestný súd, a v druhom stupni na základe prípadnej sťažnosti najvyšší súd. Vzhľadom na to,
že špecializovaný trestný súd je v tomto ohľade podľa tvrdenia sťažovateľa nečinný, úsilie
sťažovateľa by malo byť zamerané na právne kroky, ktorými by dosiahol od
špecializovaného trestného súdu rozhodnutie o námietke.
Napriek dosiaľ uvedenému je ústavný súd presvedčený, že v okolnostiach daného
prípadu patrí do jeho právomoci uvedenú námietku týkajúcu sa práva na zákonného sudcu
posúdiť. Ide totiž o to, že námietka je založená na tvrdenej protiústavnosti príslušných
ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, na základe ktorých sa sudcovia
špeciálneho súdu stali ex lege sudcami špecializovaného trestného súdu.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé
z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania
pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc
z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane
sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je
možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom
ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že základom námietky je tvrdená protiústavnosť
príslušných ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, bez predchádzajúceho
konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený
nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s ústavou, nemohol by špecializovaný
trestný súd námietku zaujatosti založenú na tvrdenej nelegitimite sudcov v uplatnenom
rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného
súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovateľ spochybňuje.
Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú
v prípade sťažovateľa, treba považovať za zákonných sudcov z hľadiska legitimity ich
postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja
priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku, teda či sa
sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže
ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl.
zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne
legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy,
podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím účinnosti ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú
prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Článok 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sťažovateľ poukazuje, neposkytuje v daných
súvislostiach väčší rozsah základného práva na zákonného sudcu ako čl. 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd totiž (ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry) vykladá toto základné právo
v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva).
Ani postupom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné v danom prípade zabezpečiť, aby v
sťažovateľovej trestnej veci rozhodovali sudcovia, ktorí boli na špecializovaný trestný súd
pridelení súdnou radou.
Na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nekonajú zákonní
sudcovia preto, že neboli určení na základe rozvrhu práce (keďže tento údajne neexistuje),
ako aj na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej konajúci sudcovia sú zaujatí,
keďže neakceptovali námietku o neprípustnosti kontinuálne pokračovať v trestnej veci
sťažovateľa, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ako to vyplýva z už
uvedených úvah, právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal
predovšetkým špecializovaný trestný súd a v opravnom konaní najvyšší súd.
Sťažovateľ síce uplatnil na špecializovanom trestnom súde námietku, že v jeho veci
nekonajú zákonní sudcovia, avšak neurobil tak s odôvodnením, že títo sudcovia boli určení
bez vydania zákonom predpokladaného rozvrhu práce a bez postupu z neho vyplývajúceho.
Takto formulovanú námietku uplatnil sťažovateľ až v konaní pred ústavným súdom.
Možno urobiť záver, že z formálneho hľadiska sa sťažovateľ síce domáhal ochrany
označeného práva na príslušnom všeobecnom súde, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak
neurobil, lebo námietku uplatnil z iného dôvodu. Tým je vylúčená právomoc ústavného
súdu.
Ústavný súd k tomu dodáva, že z opatrenia č. 4 sudcu povereného riadením
špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 možno vyvodiť, že
rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 vrátane jeho dodatkov sa stal 23. júla 2009
rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu. Nezodpovedá preto skutočnosti, že by
špecializovaný trestný súd rozvrh práce nemal.
Napokon treba uviesť, že námietka sťažovateľa, podľa ktorej špecializovaný trestný
súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže je
ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter
inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu, je taktiež zjavne
neopodstatnená.
V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného
súdu kontinuálne pokračovať vo veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo
zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Špecializovaný trestný súd teda postupuje
v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon ukladá. Vyriešenie otázky, či sú príslušné
ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, je možné iba
v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade nie je možné
dosiahnuť nápravu v zmysle požiadaviek sťažovateľa postupom podľa čl. 154c ods. 1
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009