Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 329/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v

Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. PK .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK z 27. apríla 2007

uznaný vinným zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej a teroristickej skupiny podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a trestného činu podvodu

podľa a . Na základe odvolania sťažovateľa Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 11. októbra 2007 zrušil rozsudok špeciálneho súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Následne bol nálezom ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009

vyslovený nesúlad o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej

prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o špeciálnom súde“) s príslušnými článkami a v trestnej veci sťažovateľa

pokračoval špecializovaný trestný súd, ktorý bol zriadený 17. júla 2009 zákonom

č. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom trestnom súde“).

Podľa názoru sťažovateľa tým, „že špecializovaný trestný súd pokračoval v hlavnom

pojednávaní, ktoré bolo začaté iným súdom, a to konkrétne špeciálnym súdom“, bolo

porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1

a právo na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil takto:

«V mojej trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 1 Tš/8/2005 bola podaná obžaloba na

špeciálny súd, týmto momentom bola založená jeho príslušnosť a vec bola pridelená

zákonnému sudcovi (senátu), ktorý vo veci vykonal hlavné pojednávanie a rozsudkom z

27. 4. 2007 sp. zn. PK-1 Tš/8/2005(...) rozhodol o mojej vine. Proti odsudzujúcemu

rozsudku som podal odvolanie. Najvyšší súd, ako príslušný odvolací súd, rozsudkom z

11. 10. 2007 sp. zn. (...) zrušil napadnutý rozsudok. Špeciálny súd opäť vytýčil

hlavné pojednávanie, v ktorom následne aj pokračoval(...)

Nálezom ústavného súdu sp. zn. (...) bolo rozhodnuté, že zákon

č. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s

čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

, a 2 a s

Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. (...)

Z uvedeného vyplýva, že je k dnešnému dňu platný, ale v

dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. stratil účinnosť, z čoho vyplýva, že nie

je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.

Na uvedené skutočnosti upozornil špecializovaný trestný súd môj obhajca

písomnosťou z 20. 7. 2009(...), pričom v prípade, ak by špecializovaný trestný súd

kontinuálne pokračoval v mojej trestnej veci, podal námietku zaujatosti predmetného

senátu, pretože nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností, existuje dôvodná

pochybnosť o jeho nezaujatosti k prejednávanej veci, resp. ku mne.

V tejto súvislosti, tiež upozornil na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b)

, patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky(...) rozhodovať o pridelení a

preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov(...)

Súdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo

preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca,

ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, realizovať hlavné

pojednávanie v mojej trestnej veci.

Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa o tejto

námietke nerozhodoval a pokračoval v hlavnom pojednávaní. (...)

Porušovateľ odvodzuje svoju legitimitu a právomoc pokračovať v doposiaľ

neskončených trestných veciach, ako aj konať v trestných veciach, ktoré patria do jeho

pôsobnosti, na základe , ktorý v ustanovení zriaďuje

Špecializovaný trestný súd.

Podľa dôvodovej správy k cieľom navrhovanej právnej

úpravy je zriadenie nového Špecializovaného trestného súdu v sústave súdov Slovenskej

republiky, ktorý kontinuálne nadviaže na činnosť doterajšieho Špeciálneho súdu. (...)

Podľa dôvodovej správy doplnením navrhovaných prechodných ustanovení sa

„zabezpečí kontinuita v rozhodovaní v právoplatne neskončených veciach, ktoré ku dňu

zverejnenia nálezu Ústavného súdu sp. zn. 17/08 patrili do pôsobnosti Špeciálneho súdu.

Tieto veci dokončí Špecializovaný trestný súd zriadený podľa článku I tohto zákona. (...)“

Podľa článku XII ods. 2 cit. zákona:

„ o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky(...) sa

mení a dopĺňa takto:

2. Za § 18h sa vkladá § 18i, ktorý vrátane nadpisu znie:

Prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiku z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

Výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu,

práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých

vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu

k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS

17/08 z 20, mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo Špeciálneho súdu na

Špecializovaný trestný súd.“

Okrem toho, sa mení o sídlach a

obvodoch súdov Slovenskej republiky (ďalej len „“), v , ktorý

znie: „Sídlo a obvod Špecializovaného trestného súdu

Sídlom Špecializovaného trestného súdu je mesto Pezinok; jeho obvodom je celé

územie Slovenskej republiky.“

Tieto ustanovenia majú, podľa dôvodovej správy, zabrániť vzniku právneho vákua v

období po uverejnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky v súvislosti s agendou špeciálneho súdu a zachovať princíp

právnej istoty v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu.

S uvedeným si dovoľujem výslovne nesúhlasiť. Princíp právnej istoty je vyjadrený v

článku 1 ods. 1 (princíp materiálneho právneho štátu), pričom absolútnym

princípom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie materiálneho, nie

formálneho právneho štátu a v tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na predmetný nález

ústavného súdu sp. zn. (...)

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, a to, že , ktorý

kreoval špeciálny súd nebol v súlade s , popieral základnú koncepciu

materiálneho právneho štátu, pretože svojím zaradením v sústave súdov jednoznačne

nekorešpondoval s princípom právnej istoty.

Preto si dovoľujem vysloviť záver, že nie je možné práve v záujme právnej istoty,

kontinuálne pokračovať v činnosti t zv. „hybridného“ súdu, ktorý v sebe inkorporuje prvky

mimoriadneho súdneho orgánu, tak ako to predpokladala dôvodová správa a zakotvuje

, ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd. (...)

Z vyššie uvedeného vyplýva(...), že bol zriadený nový

súdny orgán, špecializovaný trestný súd.

V zmysle článku 143 ods. 2 , zmocnila na podrobnejšiu úpravu

zákonom sústavu súdov, pôsobnosť súdov a ich organizáciu. Zákon, ktorý podrobnejšie

upravuje sústavu súdov je o súdoch(...) a takýmto je aj zákon č.

a v neposlednom rade aj

Článkom XII ods. 1, 2 bol teda novelizovaný zákon

č. , ktorý vo svojom ustanovuje sídlo a obvod špecializovaného trestného

súdu.

Článkom XIII ods. 1 je novelizovaný Z.

z., ktorý špecializovaný trestný súd zaraďuje do sústavy súdov.

Článok IV potom mení relevantné ustanovenia zákona

č. , ktoré sa týkali dočasného pridelenia sudcu na špeciálny súd, resp.

špecializovaný trestný súd, bol upravený funkčný príplatok, tiež obligatórna ochrana osoby

sudcu tohto súdu a iné.

S poukazom na uvedené, bol , do sústavy súdov zaradený

úplne nový súdny orgán s osobitnou vecnou pôsobnosťou, vlastným obvodom a sídlom a tiež

podmienkami na vymenovanie, resp, pridelenie za sudcu.

K porušeniu článku 48 ods. 1 :

(...) Interpretáciou obsahu tohto základného práva na zákonného sudcu v širšom

kontexte dosiahneme neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci,

ktorá je súdom ústavne zverená. Tento ústavný imperatív na jednej strane dotvára a

upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka

konania rovnako cennú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia

podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada

stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený, pre rôzne dôsledky a rozličné

účely, výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Z(...) nálezov ústavného súdu(...) vyplýva jednoznačný záver, že za zákonného sudcu,

ústavne konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý spĺňa nasledovné

podmienky:

a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,

b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,

c) jeho funkcia nezanikla,

d) bol určený v súlade s rozvrhom práce.

Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje

ktorákoľvek z nich, nemôžme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov. (...)

V tejto súvislosti poukazujem na ďalšie porušenie , postupom namietaného

senátu špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) :

Podľa článku 141a ods. 4 písm. a), b) : „Do pôsobnosti Súdnej rady

Slovenskej republiky patrí(...) b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“

Táto právomoc je vyjadrená v , konkrétne v a

§ 12 ods. 2 cit. zákona. (...)

Podľa :

„O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na

ktorý má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na

ktorom sudca pôsobí.“

Vyššie uvedené právomoci sú taxatívne vymedzené právomoci Súdnej rady,

preto je veľmi negatívnym a neprijateľným excesom, pokiaľ sa ktorákoľvek, z jej v ústave

taxatívne definovaných právomoci, obchádza.

Začlenenie Súdnej rady do siedmej hlavy zvýrazňuje jej nezávislé postavenie

od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti

a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.

Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje

niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia ,

ktorým zákonodarca kreuje nový súdny orgán (špecializovaný trestný súd), ktorý má

kontinuálne nadviazať na zrušený súdny orgán (špeciálny súd), pričom vo vzťahu k sudcom

tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný

rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov.

Zdôrazňujem aj ďalší relevantný fakt, že v právnom štáte nemožno vytvárať orgán

štátu bez kompetencie, resp. s predstieranou kompetenciou. (...)

Na záver by som si k tejto časti dovolil poukázať aj na ,

podľa ktorého: „Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe

rozhodnutia disciplinárneho senátu.“ (...)

V tejto súvislosti si dovoľujem akcentovať, že akákoľvek právna reglementácia

preloženia sudcu na novovzniknutý súd v právnej norme inej právnej sily, ako je ,

musí byť konformná so znením relevantných ústavných článkov (napr. a ). (...)

Rozvrh práce je upravený , konkrétne v a nasl. cit.

zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce

súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Z dotknutých zákonných ustanovení vyplýva, že rozvrh práce musí byť predsedom

súdu vypracovaný pre každý súd, ktorý je v sústave súdov v Slovenskej republike.

Špecializovaný trestný súd bol zaradený do sústavy súdov až ,

ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z

20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009, pričom nemám vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce v

súlade so pre špecializovaný trestný súd a v mojej trestnej veci

mi nebol pridelený zákonný sudca spôsobom podľa

Vzhľadom k tomu, že Z. z, ktorým bol zriadený špeciálny súd, od

tohto momentu stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce

špeciálneho súdu. (...)

Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver,

a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného

pojednávania, špecializovaným trestným súdom v mojej trestnej veci, vedenej na

špeciálnom súde pod sp. zn. PK , došlo k porušeniu v dotknutých

článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov,

ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení resp, dočasne pridelení Súdnou radou,

ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp, obísť

žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto

ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný trestný súd.

Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom.

K porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru:

V zmysle tohto článku má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. (...)

S poukazom na už spomínaný , ktorý upravuje základné

zásady činnosti súdov, sústavu súdov, ich pôsobnosť a iné (pozri § 1 ods. 1, predmet

zákona) a , ktorý upravuje postavenie sudcov, vznik a zánik funkcie

sudcu a iné (§ 1, predmet zákona), si dovolím tvrdiť, že špecializovaný trestný súd, resp.

jeho sudcovia nespĺňajú zákonné predpoklady na výkon sudcu a preto nemožno hovoriť o

súde zriadenom zákonom (zákonnosť zloženia súdu), konkrétne najmä:

V zmysle zákonným sudcom je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a

rozhodovanie v senáte.

Zákon, ktorý upravuje postavenie sudcu, podmienky na výkon funkcie, je zákon

č. , ktorý vo svojom , podľa ktorého: „Sudcu, s jeho

predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“

Vzhľadom k tomu, že v prípade špecializovaného trestného súdu k takémuto

zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný

kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru,

pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú

určení zákonným spôsobom. (...)»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod

sp. zn. PK bol porušený článok 48 ods. 1 a článok 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd ,

2. Podľa zakázal pokračovať v

porušovaní základného práva alebo slobody.“

Z námietky sťažovateľa z 20. júla 2009 podanej prostredníctvom jeho obhajcu a

adresovanej špecializovanému trestnému súdu okrem iného vyplýva: „Keďže zákon

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry(...) je aj k

dnešnému dňu platný, len v dôsledku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS

17/08 stratil účinnosť, nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.

Pokiaľ by však Vážený senát bol toho názoru, že s poukazom na novoprijatý zákon

č. 291/2009 o Špecializovanom trestnom súde(...) mu nič nebráni kontinuálne pokračovať v

odročenom hlavnom pojednávaní, podávam týmto podľa námietku zaujatosti

celého senátu, pretože existuje pochybnosť o nezaujatosti pre pomer senátu k prejednávanej

veci a najmä k osobe môjho klienta(...), keďže takýmto konaním by bolo porušené zákonné

právo môjho klienta na to, aby bola jeho vec riadne prerokovaná zákonným sudcom.

(...) zákonným sudcom je sudca, ktorý je pridelený, dočasne pridelený alebo

preložený na miestne a vecne príslušný súd a bol vybraný generátorom takéhoto súdu. (...)

Keďže k dnešnému dňu nebolo rozhodnuté Súdnou radou Slovenskej republiky

o pridelení, dočasnom pridelení alebo preložení sudcu na Špecializovaný trestný súd

v Pezinku, neexistuje zákonný sudca, ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, vykonať hlavné pojednávanie vo veci môjho klienta(...)“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

PK .

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatu sťažnosti tvorí predovšetkým námietka, že v trestnej veci sťažovateľa

konajúci senát špecializovaného trestného súdu nie je zložený zo zákonných sudcov a je

proti sťažovateľovi zaujatý. Okrem toho sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd

nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže špeciálny súd

je ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter

inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu.

Námietku, podľa ktorej členov senátu špecializovaného trestného súdu nemožno

považovať za zákonných sudcov, konkretizuje sťažovateľ z dvoch pohľadov. Ide jednak

o to, že členovia senátu neboli ako sudcovia pridelení na špecializovaný trestný súd Súdnou

radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b)

, a tiež o to, že presná identifikácia zákonných sudcov musí vychádzať z rozvrhu

práce, ktorý však podľa vedomostí sťažovateľa v prípade špecializovaného trestného súdu

nebol vydaný, pričom rozvrh práce špeciálneho súdu nebolo možné vzhľadom na zrušenie

tejto inštitúcie nálezom ústavného súdu aplikovať.

Námietka zaujatosti členov senátu špecializovaného trestného súdu má podľa

sťažovateľa vyplývať zo skutočnosti, že hoci v júli 2009 písomne upozornil na nemožnosť

kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, špecializovaný trestný súd o tejto námietke

nerozhodol a v konaní pokračoval, čím prejavil zaujatosť voči sťažovateľovi.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka

konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku

zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.

„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1

, ako aj z dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť

predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na

ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna

a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania

súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je

však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok

subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa

naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu

jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho

štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa

ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v

očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností

spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne

prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia

predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor.

Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd

alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom“ ().

Podľa názoru ústavného súdu námietku, podľa ktorej v trestnej veci sťažovateľa

nekonajú zákonní sudcovia z dôvodu, že neboli pridelení na špecializovaný trestný súd

súdnou radou, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je v právomoci ústavného súdu konať o uvedenej

námietke, keďže ju treba považovať za námietku zaujatosti, ktorú sťažovateľ pred

špecializovaným trestným súdom uplatnil, mal by správne o nej rozhodnúť špecializovaný

trestný súd, a v druhom stupni na základe prípadnej sťažnosti najvyšší súd. Vzhľadom na to,

že špecializovaný trestný súd je v tomto ohľade podľa tvrdenia sťažovateľa nečinný, úsilie

sťažovateľa by malo byť zamerané na právne kroky, ktorými by dosiahol od

špecializovaného trestného súdu rozhodnutie o námietke.

Napriek dosiaľ uvedenému je ústavný súd presvedčený, že v okolnostiach daného

prípadu patrí do jeho právomoci uvedenú námietku týkajúcu sa práva na zákonného sudcu

posúdiť. Ide totiž o to, že námietka je založená na tvrdenej protiústavnosti príslušných

ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, na základe ktorých sa sudcovia

špeciálneho súdu stali ex lege sudcami špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ) uviedol, že každé

z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc

z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane

sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je

možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom

ako v samostatnom konaní (napr. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že základom námietky je tvrdená protiústavnosť

príslušných ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, bez predchádzajúceho

konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený

nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s , nemohol by špecializovaný

trestný súd námietku zaujatosti založenú na tvrdenej nelegitimite sudcov v uplatnenom

rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného

súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovateľ spochybňuje.

Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú

v prípade sťažovateľa, treba považovať za zákonných sudcov z hľadiska legitimity ich

postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja

priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku, teda či sa

sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s , môže

ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl.

, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne

legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa c ods. 1 ,

podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred

nadobudnutím účinnosti ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú

prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Článok 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sťažovateľ poukazuje, neposkytuje v daných

súvislostiach väčší rozsah základného práva na zákonného sudcu ako .

Ústavný súd totiž (ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry) vykladá toto základné právo

v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva).

Ani postupom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné v danom prípade zabezpečiť, aby v

sťažovateľovej trestnej veci rozhodovali sudcovia, ktorí boli na špecializovaný trestný súd

pridelení súdnou radou.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nekonajú zákonní

sudcovia preto, že neboli určení na základe rozvrhu práce (keďže tento údajne neexistuje),

ako aj na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej konajúci sudcovia sú zaujatí,

keďže neakceptovali námietku o neprípustnosti kontinuálne pokračovať v trestnej veci

sťažovateľa, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ako to vyplýva z už

uvedených úvah, právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal

predovšetkým špecializovaný trestný súd a v opravnom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ síce uplatnil na špecializovanom trestnom súde námietku, že v jeho veci

nekonajú zákonní sudcovia, avšak neurobil tak s odôvodnením, že títo sudcovia boli určení

bez vydania zákonom predpokladaného rozvrhu práce a bez postupu z neho vyplývajúceho.

Takto formulovanú námietku uplatnil sťažovateľ až v konaní pred ústavným súdom.

Možno urobiť záver, že z formálneho hľadiska sa sťažovateľ síce domáhal ochrany

označeného práva na príslušnom všeobecnom súde, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak

neurobil, lebo námietku uplatnil z iného dôvodu. Tým je vylúčená právomoc ústavného

súdu.

Ústavný súd k tomu dodáva, že z opatrenia č. 4 sudcu povereného riadením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 možno vyvodiť, že

rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 vrátane jeho dodatkov sa stal 23. júla 2009

rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu. Nezodpovedá preto skutočnosti, že by

špecializovaný trestný súd rozvrh práce nemal.

Napokon treba uviesť, že námietka sťažovateľa, podľa ktorej špecializovaný trestný

súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže je

ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter

inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu, je taktiež zjavne

neopodstatnená.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného

súdu kontinuálne pokračovať vo veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo

zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Špecializovaný trestný súd teda postupuje

v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon ukladá. Vyriešenie otázky, či sú príslušné

ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s , je možné iba

v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade nie je možné

dosiahnuť nápravu v zmysle požiadaviek sťažovateľa postupom podľa čl. 154c ods. 1

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009