Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 458/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Tomáš Čentík, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -199 z 11. októbra 2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov

č. k. -145 z 23. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -199 z 11. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -145 z 23. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

zamietol žalobu sťažovateľky ako žalobkyne v spore o ochranu osobnosti proti žalovanej ˗

obci (ďalej len „žalovaný“). V dôvodoch napadnutého rozsudku okresný súd

uviedol, že sťažovateľka ako žalobkyňa žiadala, aby okresný súd určil, že tvrdenia

žalovaného zverejnené na internetovej stránke obce, ako aj v písomnej podobe kroniky

v znení, že sťažovateľka ako majiteľka domu súp. č. osadila bránu, čím zabránila

používať doterajšiu prístupovú cestu do lokality „ “ a chcela takýmto opatrením

zabrániť znečisťovaniu prírody, pretože niektorí obyvatelia obce vynášali do tejto lokality

odpad, a súčasne týmto obmedzila aj tých, ktorí sa potrebovali dostať k svojim poliam, sú

nepravdivé a predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Zároveň

žiadala odstránenie uvedeného záznamu v písomnej podobe z obecnej kroniky, náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 3 000 €, ako aj zverejnenie uvedeného rozsudku na internetovej

stránke obce. Uvedené verejné vyjadrenie žalovaného považovala za nepravdivé

a neoprávnene zasahujúce do jej práva na ochranu osobnosti, keďže s ním v žiadnom spore

nebola a bránku neosadila ona, ale jej právni predchodcovia. Ospravedlnenie, ktoré

žalovaný vykonal až na základe druhej výzvy, a odstránenie uvedeného vyjadrenia

na internetovej stránke obce považovala sťažovateľka ako žalobkyňa za nedostatočné.

2.1 Proti už spomenutému napadnutému rozsudku okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd ako odvolací súd rozhodol napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol:

«Je nesporné, že žalovaná v júni roku 2013 uverejnila na internetovej stránke obce

a v písomnej podobe obecnej kroniky nepravdivý oznam, že so žalobkyňou ako majiteľkou

domu súp. č. viedla spor v súvislosti s osadením brány na prístupovú cestu do lokality

„ “ napriek vedomosti, že uvedený spor viedla s jej právnymi predchodcami,

ktorí zrealizovali osadenie brány ešte v roku 2011. Tvrdenie žalovanej, že o vlastníctve

žalobkyne uvedeného rodinného domu nevedela, bolo v priebehu súdneho konania

vyvrátené vzájomnou písomnou korešpondenciou nachádzajúcou sa na č. l. 30 a 48

spisového materiálu. Pokiaľ vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že samotné

osadenie spornej brány zamedzujúcej vstup na prístupovú cestu v lokalite “

vyvolalo značnú nevôľu u spoluobčanov obce s prejavmi nevraživého správania,

uverejnenie nepravdivej informácie, kto je realizátorom uvedeného obmedzenia, bolo

objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne, a to ohrozením jej

práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu k spoluobčanom obce. Napriek tomu, že sa odvolací

súd stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, že nevraživé správanie voči

rodine žalobkyne bolo skôr vyvolané samotným osadením brány ako zverejnením

predmetného oznamu, opätovne zdôrazňuje, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu

osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý

narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. .

Zároveň vedomosť žalovanej o nepravdivosti ňou uverejnenej informácie na webovej

stránke obce a v obecnej kronike, bola preukázaná ospravedlnením žalobkyni za túto

nepravdivú informáciu, odstránením uvedeného zápisu z kroniky obce a nahradením novým

zápisom zodpovedajúcim opravenému textu, ako aj jeho odstránením z webovej stránky

obce.

Odvolací súd síce dospel k záveru, že uvedená nepravdivá informácia v označení

osoby „majiteľa“ zodpovedného za vyššie uvedený spor, spĺňa definíciu tzv. neoprávneného

zásahu, avšak nie takej intenzity, aby to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy

s uverejnením sporného oznamu a jeho označením ako nepravdivej informácie, vrátane

rozsudku vo veci samej na internetovej stránke obce.

Odvolací súd považoval za postačujúcu morálnu satisfakciu ospravedlnením

žalobkyni, odstránením uvedeného oznamu z webovej stránky obce a nahradením

pôvodného záznamu opraveným textom v obecnej kronike realizovaných žalovanou

pred podaním žaloby.»

3. Podľa sťažovateľky konajúci odvolací súd dospel v napadnutom rozsudku

k záveru, že uverejnenie nepravdivej informácie na internetovej stránke obce bolo

objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach sťažovateľky, a to ohrozením

jej práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu k spoluobčanom obce, t. j. že došlo

k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (k rovnakému záveru dospel aj súd

prvej inštancie). Sťažovateľka uvádza, že napriek tomuto záveru odvolací súd potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal ochranu ani jednému z nárokov, ktoré

sťažovateľka uplatňovala v žalobe. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak sťažovateľka

považuje za vnútorne nekonzistentný, pretože na jednej strane krajský súd dospel k záveru

o neoprávnenom zásahu spôsobenom nepravdivými skutkovými tvrdeniami, no na druhej

strane nepriznal ochranu žiadnemu z nárokov uplatnených sťažovateľkou.

3.1 Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

okresného súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnené rozhodnutia, pretože

odvolací súd iba jednou vetou uviedol, že neoprávnený zásah nie je takej intenzity, aby

odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa mienky sťažovateľky odvolací súd sa tiež

nevysporiadal so všetkými jej nárokmi, ktoré požadovala z titulu zásahu do osobnostných

práv (napr. určovací nárok – určenie, že došlo k neoprávnenému zásahu), a navyše,

pri tzv. určovacom nároku sa podľa sťažovateľky neposudzuje intenzita zásahu ako

pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale postačuje, že došlo k neoprávnenému

zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej

osoby.

3.2 Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

neposkytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov sťažovateľky,

predovšetkým žiadnym spôsobom bližšie nezdôvodňuje, prečo nebola sťažovateľke

priznaná ochrana jej osobnostných práv. Zaoberanie sa sťažovateľkou namietanými

kľúčovými skutočnosťami je podľa jej názoru nevyhnutné, aby krajský súd mohol následne

pristúpiť k aplikácii tzv. testu proporcionality.

3.3 Konajúce súdy podľa presvedčenia sťažovateľky nezdôvodnili svoje rozhodnutia

vyčerpávajúcim spôsobom zo všetkých relevantných skutkových a právnych hľadísk

a dostatočným spôsobom sa nevysporiadali s už uvedenými argumentmi a námietkami

sťažovateľky. Týmto konaním všeobecných súdov bolo podľa sťažovateľky porušené jej

základné právo na súdnu ochranu, ktoré zahŕňa okrem iného aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky , bytom... na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s.právom

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa

, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

11. októbra 2017, č. k.: -199 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov

zo dňa 23. mája 2016, č. k.: -145, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. októbra 2017, č. k.:

199 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky

sťažovateľky, v zmysle ktorých krajský súd napadnutým rozsudkom v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu podľa právneho názoru sťažovateľky porušil jej

garantované práva na ochranu osobnosti a súdnu ochranu.

K napadnutému rozsudku okresného súdu

8. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je

potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.

8.1 Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

8.2 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľky vo vzťahu k tomuto rozsudku.

8.3 Princíp subsidiarity spočíva v tom, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti je preto

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy

(porov. mutatis mutandis , ).

8.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre neprípustnosť.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

9. Vec sťažovateľky sa primárne týka otázky poskytnutia ochrany jej osobnostným

právam v súdnom konaní v spore medzi ňou a žalovaným samosprávnym subjektom

(obcou), medzi ktorými existoval spor.

9.1 Judikatúra ústavného súdu v súvislosti s ochranou osobnosti akcentuje v širšej

miere prevažne právne otázky súvisiace s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov

rozhodujúcich spory, v ktorých boli „v hre“ sloboda prejavu na jednej strane a ochrana

osobnosti na strane druhej (, bod 21; , bod 38; ,

, , ).

9.2 Sťažovateľkina vec obohacuje judikatúru ústavného súdu v tom smere, že

pred všeobecnými súdmi sa prejednával spor o ochranu osobnosti sťažovateľky ako

žalobkyne v spojení s výkonom samosprávy žalovaného vykonávanej proti sťažovateľke

ako obyvateľke žijúcej na území obce (žalovaného).

9.3 Podstatou je teda identifikovať, akým konaním (príp. výkonom akého práva)

malo podľa sťažovateľky dôjsť k zásahu či porušeniu jej osobnostných práv. Sťažovateľka

uvádza, že tým konaním boli tvrdenia žalovaného zverejnené na internetovej stránke obce,

ako aj v písomnej podobe v kronike o tom, že sťažovateľka ako majiteľka domu súp. č.

osadila bránu, čím zabránila používaniu doterajšej prístupovej cesty do lokality

“ a chcela takýmto opatrením zabrániť znečisťovaniu prírody, pretože niektorí

obyvatelia obce vynášali do tejto lokality odpad, a súčasne týmto obmedzila aj tých, ktorí sa

potrebovali dostať k svojim poliam. Uvedené verejné vyjadrenie žalovaného považovala

za nepravdivé a neoprávnene zasahujúce do jej práva na ochranu osobnosti, keďže s ním

v žiadnom spore nebola a bránku neosadila ona, ale jej právni predchodcovia. Pôjde teda

o stret výkonu dvoch zaručených práv, resp. zaručených slobôd

a ústavných garancií – práva na ochranu osobnosti sťažovateľky ( )

a výkonu práv plynúcich z garancií daných obciam ako samospráve v zmysle (

až ).

9.4 Kľúčovými pre posúdenie ústavného rozmeru veci sú dva aspekty. Prvým je, že

obec (ako žalovaný) uverejnila o sťažovateľke nepravdivú informáciu a označila nesprávne

sťažovateľku ako „majiteľa“ zodpovedného za spor obce so sťažovateľkou a jej

predchodcami. Táto nepravdivá informácia spĺňa definíciu tzv. neoprávneného zásahu

a bola podľa súdov objektívne spôsobilá privodiť ujmu na osobnostných právach

sťažovateľky ako žalobkyne, a to ohrozením jej práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu

k spoluobčanom obce. Druhým aspektom však je, že v súdnom konaní bolo preukázané

a nesporné, že obec si následne „uvedomila“ nepravdivosť ňou uverejnenej informácie

na webovej stránke obce a v obecnej kronike. Navyše, bola táto vedomosť preukázaná

ospravedlnením sťažovateľke ako žalobkyni za túto nepravdivú informáciu, odstránením

uvedeného zápisu z kroniky obce a jeho nahradením novým zápisom zodpovedajúcim

opravenému textu, ako aj jeho odstránením z webovej stránky obce.

9.5 Ústavný súd tak autonómne hodnotí, že neoprávnený zásah do osobnostných práv

sťažovateľky spočívajúci v šírení nepravdivej informácie o nej zverejnenej na internetovej

stránke obce, ako aj v písomnej podobe kroniky, podľa ktorej sťažovateľka je pôvodcom

osadenia brány, čím zabránila používať doterajšiu prístupovú cestu do lokality

„Pod oblažec“, bol zhojený konaním samotného šíriteľa a pôvodcu nepravdivej informácie,

ktorý sa sťažovateľke ospravedlnil (morálna satisfakcia) a uviedol vec do pôvodného stavu,

resp. do súladu so skutočným stavom veci (odstránením uvedeného zápisu z kroniky obce

a nahradením novým zápisom zodpovedajúcim opravenému textu, ako aj jeho odstránením

z webovej stránky obce).

9.6 Z toho pohľadu sú závery krajského súdu ústavne korektné a nenesú záťaž

porušenia ústavných práv sťažovateľky. Rovnako závery krajského súdu k nadväzujúcim

otázkam dokazovania a argumentácie sťažovateľky týkajúcich sa potreby priznania

nemajetkovej ujmy s uverejnením sporného oznamu a jeho označením ako nepravdivej

informácie vrátane rozsudku vo veci samej na internetovej stránke obce ústavný súd

vyhodnotil ako dostatočné a odôvodnené.

9.7 Na základe prezentovaných konklúzií ústavný súd uzatvára, že sťažnosť bolo

v tejto časti potrebné odmietnuť podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by vzhľadom

na už popísané východiská a závery nebolo možné ani hypoteticky dospieť k záveru

o porušení sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018