Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 458/2018
PDF · 201.85 KB
No categories available
II. ÚS 458/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná
advokát Mgr. Tomáš Čentík, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 2 Co 149/2016-199 z 11. októbra 2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov
č. k. 2 C 262/2014-145 z 23. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Co 149/2016-199 z 11. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 2 C 262/2014-145 z 23. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu sťažovateľky ako žalobkyne v spore o ochranu osobnosti proti žalovanej ˗
obci (ďalej len „žalovaný“). V dôvodoch napadnutého rozsudku okresný súd
uviedol, že sťažovateľka ako žalobkyňa žiadala, aby okresný súd určil, že tvrdenia
žalovaného zverejnené na internetovej stránke obce, ako aj v písomnej podobe kroniky
v znení, že sťažovateľka ako majiteľka domu súp. č. osadila bránu, čím zabránila
používať doterajšiu prístupovú cestu do lokality „ “ a chcela takýmto opatrením
zabrániť znečisťovaniu prírody, pretože niektorí obyvatelia obce vynášali do tejto lokality
odpad, a súčasne týmto obmedzila aj tých, ktorí sa potrebovali dostať k svojim poliam, sú
nepravdivé a predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Zároveň
žiadala odstránenie uvedeného záznamu v písomnej podobe z obecnej kroniky, náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 3 000 €, ako aj zverejnenie uvedeného rozsudku na internetovej
stránke obce. Uvedené verejné vyjadrenie žalovaného považovala za nepravdivé
a neoprávnene zasahujúce do jej práva na ochranu osobnosti, keďže s ním v žiadnom spore
nebola a bránku neosadila ona, ale jej právni predchodcovia. Ospravedlnenie, ktoré
žalovaný vykonal až na základe druhej výzvy, a odstránenie uvedeného vyjadrenia
na internetovej stránke obce považovala sťažovateľka ako žalobkyňa za nedostatočné.
2.1 Proti už spomenutému napadnutému rozsudku okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd ako odvolací súd rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol:
«Je nesporné, že žalovaná v júni roku 2013 uverejnila na internetovej stránke obce
a v písomnej podobe obecnej kroniky nepravdivý oznam, že so žalobkyňou ako majiteľkou
domu súp. č. viedla spor v súvislosti s osadením brány na prístupovú cestu do lokality
„ “ napriek vedomosti, že uvedený spor viedla s jej právnymi predchodcami,
ktorí zrealizovali osadenie brány ešte v roku 2011. Tvrdenie žalovanej, že o vlastníctve
žalobkyne uvedeného rodinného domu nevedela, bolo v priebehu súdneho konania
vyvrátené vzájomnou písomnou korešpondenciou nachádzajúcou sa na č. l. 30 a 48
spisového materiálu. Pokiaľ vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že samotné
osadenie spornej brány zamedzujúcej vstup na prístupovú cestu v lokalite “
vyvolalo značnú nevôľu u spoluobčanov obce s prejavmi nevraživého správania,
uverejnenie nepravdivej informácie, kto je realizátorom uvedeného obmedzenia, bolo
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne, a to ohrozením jej
práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu k spoluobčanom obce. Napriek tomu, že sa odvolací
súd stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, že nevraživé správanie voči
rodine žalobkyne bolo skôr vyvolané samotným osadením brány ako zverejnením
predmetného oznamu, opätovne zdôrazňuje, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka.
Zároveň vedomosť žalovanej o nepravdivosti ňou uverejnenej informácie na webovej
stránke obce a v obecnej kronike, bola preukázaná ospravedlnením žalobkyni za túto
nepravdivú informáciu, odstránením uvedeného zápisu z kroniky obce a nahradením novým
zápisom zodpovedajúcim opravenému textu, ako aj jeho odstránením z webovej stránky
obce.
Odvolací súd síce dospel k záveru, že uvedená nepravdivá informácia v označení
osoby „majiteľa“ zodpovedného za vyššie uvedený spor, spĺňa definíciu tzv. neoprávneného
zásahu, avšak nie takej intenzity, aby to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy
s uverejnením sporného oznamu a jeho označením ako nepravdivej informácie, vrátane
rozsudku vo veci samej na internetovej stránke obce.
Odvolací súd považoval za postačujúcu morálnu satisfakciu ospravedlnením
žalobkyni, odstránením uvedeného oznamu z webovej stránky obce a nahradením
pôvodného záznamu opraveným textom v obecnej kronike realizovaných žalovanou
pred podaním žaloby.»
3. Podľa sťažovateľky konajúci odvolací súd dospel v napadnutom rozsudku
k záveru, že uverejnenie nepravdivej informácie na internetovej stránke obce bolo
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach sťažovateľky, a to ohrozením
jej práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu k spoluobčanom obce, t. j. že došlo
k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (k rovnakému záveru dospel aj súd
prvej inštancie). Sťažovateľka uvádza, že napriek tomuto záveru odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal ochranu ani jednému z nárokov, ktoré
sťažovateľka uplatňovala v žalobe. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak sťažovateľka
považuje za vnútorne nekonzistentný, pretože na jednej strane krajský súd dospel k záveru
o neoprávnenom zásahu spôsobenom nepravdivými skutkovými tvrdeniami, no na druhej
strane nepriznal ochranu žiadnemu z nárokov uplatnených sťažovateľkou.
3.1 Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
okresného súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnené rozhodnutia, pretože
odvolací súd iba jednou vetou uviedol, že neoprávnený zásah nie je takej intenzity, aby
odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa mienky sťažovateľky odvolací súd sa tiež
nevysporiadal so všetkými jej nárokmi, ktoré požadovala z titulu zásahu do osobnostných
práv (napr. určovací nárok – určenie, že došlo k neoprávnenému zásahu), a navyše,
pri tzv. určovacom nároku sa podľa sťažovateľky neposudzuje intenzita zásahu ako
pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale postačuje, že došlo k neoprávnenému
zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej
osoby.
3.2 Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
neposkytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov sťažovateľky,
predovšetkým žiadnym spôsobom bližšie nezdôvodňuje, prečo nebola sťažovateľke
priznaná ochrana jej osobnostných práv. Zaoberanie sa sťažovateľkou namietanými
kľúčovými skutočnosťami je podľa jej názoru nevyhnutné, aby krajský súd mohol následne
pristúpiť k aplikácii tzv. testu proporcionality.
3.3 Konajúce súdy podľa presvedčenia sťažovateľky nezdôvodnili svoje rozhodnutia
vyčerpávajúcim spôsobom zo všetkých relevantných skutkových a právnych hľadísk
a dostatočným spôsobom sa nevysporiadali s už uvedenými argumentmi a námietkami
sťažovateľky. Týmto konaním všeobecných súdov bolo podľa sťažovateľky porušené jej
základné právo na súdnu ochranu, ktoré zahŕňa okrem iného aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľky , bytom... na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s.právom
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa
čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
11. októbra 2017, č. k.: 2Co/149/2016-199 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov
zo dňa 23. mája 2016, č. k.: 2C/262/2014-145, porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. októbra 2017, č. k.: 2Co/149/2016-
199 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky
sťažovateľky, v zmysle ktorých krajský súd napadnutým rozsudkom v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu podľa právneho názoru sťažovateľky porušil jej
ústavou garantované práva na ochranu osobnosti a súdnu ochranu.
K napadnutému rozsudku okresného súdu
8. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je
potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.
8.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
8.2 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky
v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku
okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľky vo vzťahu k tomuto rozsudku.
8.3 Princíp subsidiarity spočíva v tom, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto
subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
8.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
9. Vec sťažovateľky sa primárne týka otázky poskytnutia ochrany jej osobnostným
právam v súdnom konaní v spore medzi ňou a žalovaným samosprávnym subjektom
(obcou), medzi ktorými existoval spor.
9.1 Judikatúra ústavného súdu v súvislosti s ochranou osobnosti akcentuje v širšej
miere prevažne právne otázky súvisiace s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov
rozhodujúcich spory, v ktorých boli „v hre“ sloboda prejavu na jednej strane a ochrana
osobnosti na strane druhej (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09, bod 38; IV. ÚS 492/2012,
II. ÚS 647/2014, II. ÚS 191/2015, II. ÚS 184/2015).
9.2 Sťažovateľkina vec obohacuje judikatúru ústavného súdu v tom smere, že
pred všeobecnými súdmi sa prejednával spor o ochranu osobnosti sťažovateľky ako
žalobkyne v spojení s výkonom samosprávy žalovaného vykonávanej proti sťažovateľke
ako obyvateľke žijúcej na území obce (žalovaného).
9.3 Podstatou je teda identifikovať, akým konaním (príp. výkonom akého práva)
malo podľa sťažovateľky dôjsť k zásahu či porušeniu jej osobnostných práv. Sťažovateľka
uvádza, že tým konaním boli tvrdenia žalovaného zverejnené na internetovej stránke obce,
ako aj v písomnej podobe v kronike o tom, že sťažovateľka ako majiteľka domu súp. č.
osadila bránu, čím zabránila používaniu doterajšej prístupovej cesty do lokality
“ a chcela takýmto opatrením zabrániť znečisťovaniu prírody, pretože niektorí
obyvatelia obce vynášali do tejto lokality odpad, a súčasne týmto obmedzila aj tých, ktorí sa
potrebovali dostať k svojim poliam. Uvedené verejné vyjadrenie žalovaného považovala
za nepravdivé a neoprávnene zasahujúce do jej práva na ochranu osobnosti, keďže s ním
v žiadnom spore nebola a bránku neosadila ona, ale jej právni predchodcovia. Pôjde teda
o stret výkonu dvoch ústavou zaručených práv, resp. ústavou zaručených slobôd
a ústavných garancií – práva na ochranu osobnosti sťažovateľky (čl. 19 ods. 1 ústavy)
a výkonu práv plynúcich z garancií daných obciam ako samospráve v zmysle ústavy (čl. 64
9.4 Kľúčovými pre posúdenie ústavného rozmeru veci sú dva aspekty. Prvým je, že
obec (ako žalovaný) uverejnila o sťažovateľke nepravdivú informáciu a označila nesprávne
sťažovateľku ako „majiteľa“ zodpovedného za spor obce so sťažovateľkou a jej
predchodcami. Táto nepravdivá informácia spĺňa definíciu tzv. neoprávneného zásahu
a bola podľa súdov objektívne spôsobilá privodiť ujmu na osobnostných právach
sťažovateľky ako žalobkyne, a to ohrozením jej práva na česť a dôstojnosť vo vzťahu
k spoluobčanom obce. Druhým aspektom však je, že v súdnom konaní bolo preukázané
a nesporné, že obec si následne „uvedomila“ nepravdivosť ňou uverejnenej informácie
na webovej stránke obce a v obecnej kronike. Navyše, bola táto vedomosť preukázaná
ospravedlnením sťažovateľke ako žalobkyni za túto nepravdivú informáciu, odstránením
uvedeného zápisu z kroniky obce a jeho nahradením novým zápisom zodpovedajúcim
opravenému textu, ako aj jeho odstránením z webovej stránky obce.
9.5 Ústavný súd tak autonómne hodnotí, že neoprávnený zásah do osobnostných práv
sťažovateľky spočívajúci v šírení nepravdivej informácie o nej zverejnenej na internetovej
stránke obce, ako aj v písomnej podobe kroniky, podľa ktorej sťažovateľka je pôvodcom
osadenia brány, čím zabránila používať doterajšiu prístupovú cestu do lokality
„Pod oblažec“, bol zhojený konaním samotného šíriteľa a pôvodcu nepravdivej informácie,
ktorý sa sťažovateľke ospravedlnil (morálna satisfakcia) a uviedol vec do pôvodného stavu,
resp. do súladu so skutočným stavom veci (odstránením uvedeného zápisu z kroniky obce
a nahradením novým zápisom zodpovedajúcim opravenému textu, ako aj jeho odstránením
z webovej stránky obce).
9.6 Z toho pohľadu sú závery krajského súdu ústavne korektné a nenesú záťaž
porušenia ústavných práv sťažovateľky. Rovnako závery krajského súdu k nadväzujúcim
otázkam dokazovania a argumentácie sťažovateľky týkajúcich sa potreby priznania
nemajetkovej ujmy s uverejnením sporného oznamu a jeho označením ako nepravdivej
informácie vrátane rozsudku vo veci samej na internetovej stránke obce ústavný súd
vyhodnotil ako dostatočné a odôvodnené.
9.7 Na základe prezentovaných konklúzií ústavný súd uzatvára, že sťažnosť bolo
v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by vzhľadom
na už popísané východiská a závery nebolo možné ani hypoteticky dospieť k záveru
o porušení sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018