Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 471/2014
PDF · 259.85 KB
No categories available
II. ÚS 471/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Člověk
v tísni, o. p. s., so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo námestie 34, Spišské Podhradie,
Slovenská republika, IČO 35562617, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlem Uhlem,
Advokátska kancelária, Kořenského 15, Praha 5 – Smíchov, Česká republika, v postavení
hosťujúceho euroadvokáta, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na voľný pohyb služieb podľa čl. 56 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie rozhodnutiami Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu
a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie o neschválení žiadosti
o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130209 z 18. apríla 2012,
o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:
R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18760/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti
o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130221 z 18. apríla 2012,
o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:
R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18762/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti
o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130223 z 18. apríla 2012,
o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:
R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18761/2012-PaVOl z 18. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Člověk v tísni, o. p. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012
doručená sťažnosť českej o. p. s. Člověk v tísni so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo
námestie 34, Spišské Podhradie (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta, že Agentúra
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy
Európskej únie (ďalej len „Agentúra“) troma rozhodnutiami z 18. apríla 2012 o neschválení
žiadosti o nenávratný príspevok a troma rozhodnutiami z nasledujúceho dňa, ktorými boli
odmietnuté žiadosti o preskúmanie uvedených rozhodnutí o odmietnutí žiadosti tým, že
vyžadovala sídlo právnickej osoby v Slovenskej republike, porušila jej základné právo na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), čl. 12 ústavy a čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“).
Sťažovateľka tvrdí, že neposkytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP“)
z dôvodu jej českého pozadia bolo diskriminačné z hľadiska slovenského ústavného práva
a európskeho práva. Taktiež namieta nedostatky administratívneho procesu, z ktorého sa
nedozvedela odpoveď na námietky diskriminácie.
2. Sťažovateľka uviedla, že je právnickou osobou – obecně prospěšnou společností –
založenou podľa práva Českej republiky, podobnou neziskovým organizáciám podľa
zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné
služby (ďalej aj „zákon č. 213/1997 Z. z.“). Od roku 2004 je sťažovateľka aktívna aj na
Slovensku, najprv na základe povolenia podľa zákona č. 116/1985 Zb. o podmienkach
činnosti organizácií s medzinárodným prvkom v Československej socialistickej republike
(ďalej len „zákon č. 116/1985 Zb.“), neskôr ako nezisková organizácia podľa § 37 zákona
č. 213/1997 Z. z. Sťažovateľka v režime tohto zákona pôsobí v Slovenskej republike,
vo verejných registroch je považovaná za slovenský subjekt, podlieha plnej slovenskej
jurisdikcii, podriaďuje sa všetkým predpisom verejného práva, platí dane a odvody, má
slovenské IČO a sídlo pobočky na Slovensku.
3. Sťažovateľka poskytuje všeobecne prospešné služby a na ten účel dostávala
dotácie, granty či iné typy podpôr určených neziskovým subjektom, ktoré sú činné na území
Slovenskej republiky, a to dosiaľ bez predsudkov ku skutočnosti, že ide štrukturálne
o pobočku organizácie so sídlom v Českej republike. Otázka sídla nikdy nepredstavovala
prekážku jej činnosti ani spôsobilosti uchádzať sa o finančné prostriedky z verejných
zdrojov. Ak sťažovateľka niektoré prostriedky v minulosti nedostala, tak to bolo vždy
z legitímnych dôvodov. To platilo aj o poskytovaní podpory z prostriedkov Európskej únie
prostredníctvom národných orgánov Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľka podala 18. a 19. januára 2012 tri žiadosti o poskytnutie nenávratného
finančného príspevku, ktoré adresovala Agentúre v rámci operačného programu
Vzdelávanie, prioritná os 3 – Podpora vzdelávania osôb s osobitými vzdelávacími
potrebami, a to vo vzťahu k trom obciach, v ktorých by prebiehala realizácia zamýšľaných
projektov, obciam Sveržov, Doľany a Petrovany.
5. Agentúra 18. apríla 2012 rozhodla o neschválení žiadosti, pričom odkázala, že
žiadateľ nie je oprávnený v zmysle podmienok definovaných vo výzve na predkladanie
žiadostí. V sprievodnom liste potom uvedený záver rozviedla, že žiadateľ musí mať sídlo na
území Slovenska, pričom sťažovateľka túto podmienku nespĺňa. Podľa sťažovateľky
Agentúra vyšla z civilistickej doktríny ponímania právnických osôb, podľa ktorej má každá
právnická osoba len jedno sídlo, a to tam, kde sídli jej vedenie. Agentúra tak nezohľadnila
verejnoprávnu tradíciu vnímania registrovaných sídiel pobočiek zahraničných subjektov ako
ekvivalentných sídlu v krajine, kde je vykonaná registrácia.
6. Sťažovateľka uvádza, že podmienka sídla bola vyjadrená v jedinom úradnom
dokumente, ktorým bola výzva na predkladanie žiadostí, pričom tento dokument nie je
z formálneho hľadiska rozhodnutím ani normatívnym aktom. Podľa sťažovateľky to je len
informatívny dokument a ide o výsledok inej správnej činnosti. Nemá normatívny význam,
a už vôbec nemôže derogovať zákon, či nebodaj ústavu. Pre explicitnosť sťažovateľka
dodáva, že podmienku sídla vo výzve interpretovala tým spôsobom, že ju možno splniť
sídlom pobočky.
7. Agentúra v poučení uviedla, že proti rozhodnutiam nie je možné podať žiadosť
o preskúmanie. Rozhodnutia boli doručené, prevzaté 24. apríla 2012. Napriek poučeniam
o neexistencii opravných prostriedkov sťažovateľka vychádzala z § 14 ods. 6 zákona
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“), vyvodila z neho prípustnosť
opravného prostriedku a podala žiadosť o prieskum. V opravnom prostriedku vysvetlila, že
sa domnieva, že vecný prieskum by mal zahŕňať aj prieskum formálnych dôvodov
odmietnutia, pretože nemôže dôjsť k úvahám o vecných dôvodoch, ak je žiadosť nezákonne
odmietnutá z dôvodov a limine.
8. Sťažovateľka porušenie práva na spravodlivý proces rozdelila na porušenie
v rovine formálnej a porušenie v rovine materiálnej. Sťažovateľka v rovine formálnej
namieta, že jej opravný prostriedok – žiadosť o preskúmanie rozhodnutia bola nezákonne
odmietnutá ako oneskorená. Zákon č. 528/2008 Z. z. síce vylučuje použitie Správneho
poriadku, ale s výnimkou § 27 o počítaní času. Agentúra dostala opravný prostriedok
2. mája 2012, a to bol vzhľadom na štátny sviatok – 1. máj 2012 – aj posledný deň lehoty.
Napriek tomu Agentúra v rozhodnutí uviedla, že žiadosť bola podaná oneskorene. A to
nehovoriac o sťažovateľkinom argumente, že podľa § 27 ods. 3 Správneho poriadku by
lehota mala byť zachovaná aj odovzdaním na poštovú prepravu.
9. Sťažovateľka na tomto mieste ešte pripomenula nesprávne poučenie o opravnom
prostriedku. Ďalej uviedla, že v režime vylúčenia súdneho prieskumu chráni čl. 46 ods. 1
ústavy riadnosť opravného konania v správnom konaní. Nezákonné odmietnutie žiadosti
o preskúmanie je tak porušením uvedeného základného práva.
10. Sťažovateľka v rovine materiálnej namieta, že zmyslom každého procesu, ktorý
končí v neprospech účastníka, je odpoveď na otázku „prečo?“. Takýto proces je
spravodlivý. V bežnom správnom konaní podľa Správneho poriadku má účastník možnosť
vyjadriť sa k podkladom („Správny orgán je povinný dať účastníkom konania
a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ § 33 ods. 2
Správneho poriadku). Sťažovateľka rozumie, že v tzv. dotačnom konaní sú obmedzené
obvyklé procesné záruky, avšak na druhej strane je nevyhnutné, aby aspoň v jednej fáze
konania mal možnosť účastník účinne polemizovať s dôvodmi, ktoré môžu viesť k vydaniu
nepriaznivého rozhodnutia. V predmetnej veci sa sťažovateľka len dozvedela, že jej proces
nie je otvorený bez možnosti polemizovať vecne alebo právne. Voľnosť dotačného procesu
môže znamenať aj väčší priestor k audiatur et altera pars. Táto zásada bola popretá úplne
a absolútne.
11. Sťažovateľka ďalej namieta hmotné základné právo, právo na rovné
zaobchádzanie jednak v rovine národného práva a tiež v rovine práva európskeho.
Sťažovateľka predpokladá, že princíp rovnosti sa týka aj právnických osôb. Uvádza, že jej
veci sa týka rovnosť v podobe rovnosti šancí. Bezdôvodné podmienky vníma ako prejav
mocenskej svojvôle. Svojvôľu ilustruje príkladom, ak by bola stanovená podmienka, že
dotáciu môžu získať len subjekty začínajúce sa na písmeno „Č“. Aj poskytovanie dotácii je
kryté čl. 2 ods. 2 ústavy. Stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky sa
práve takto javí sťažovateľke ako svojvoľné. Neexistuje žiadny rozumne obhájiteľný vecný
dôvod podmienky sídla na území Slovenskej republiky. Zvlášť svojrázne je to z pohľadu
sťažovateľkinej plnej administratívnej integrácie na základe zákona č. 116/1985 Zb.
a zápisu do registra podľa zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách, pričom
podľa jeho § 37 právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorá je
neziskovou organizáciou podľa práva štátu, na ktorého území má svoje sídlo, alebo jej
organizačná zložka, môže na území Slovenskej republiky pôsobiť za rovnakých podmienok
a v rovnakom rozsahu ako nezisková organizácia vzniknutá podľa tohto zákona, ak splní
podmienky na zápis do registra ustanovené týmto zákonom.
12. V rovine práva európskeho považuje sťažovateľka zmluvu o fungovaní európskej
únie za ľudskoprávnu zmluvu myslenú čl. 127 ústavy, ktorý upravuje ústavnú sťažnosť.
Sťažovateľka uvádza, že európske právo je vybudované na odstraňovaní akýchkoľvek
vnútorných bariér medzi členskými štátmi, pričom štyri základné pôvodné piliere tejto
integrácie sú nazývané ako princípy voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu.
Sťažovateľka tak namieta porušenie čl. 56 ZFEÚ, podľa ktorého „V rámci nasledujúcich
ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym
príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako
príjemca služieb.“.
13. Sťažovateľka ďalej vysvetľuje, že čl. 56 ZFEÚ zmluvy nebráni, aby sa na ňu
nevzťahovala sloboda pohybu služieb. Ďalej argumentuje, že je právne nerozhodné, či je
príjemcom služby sťažovateľka alebo jej klienti. Demonštratívny výpočet služieb v čl. 57
ZFEÚ znamená, že typ služby poskytovaný sťažovateľkou nie je vylúčený z ochrany
zmluvy. Aj národné právo v texte zákona č. 213/1997 Z. z. považuje činnosť neziskových
organizácií za služby. Z uvedeného vyplýva, že činnosť sťažovateľky je chránená čl. 56
ZFEÚ.
14. Podľa sťažovateľky možno uvažovať, že jej nikto v ničom nebránil, že Agentúra
jej len neposkytla dotáciu, čo nie je obmedzenie podľa čl. 56 ZFEÚ. Napriek racionálnemu
jadru táto úvaha neobstojí. Niektoré služby sú zabezpečované tržne, odplatne, a tam je
funkčná ochrana hospodárskej súťaže. Existujú však služby, ktoré neplatia klienti, ale štát,
ktorý na úhradu týchto služieb používa nástroje podobné nástrojom hospodárskej súťaže.
Ak štát vykonáva túto činnosť, tak je zaviazaný v procese distribúcie týchto prostriedkov
a ich zabezpečovania zaistiť rovné postavenie subjektom z iných štátov Únie. ZFEÚ v čl. 56
aj k takýmto službám zakazuje obmedzenia. Inými slovami, ak sú určitá činnosť či
poskytovanie služieb závislé na distribúcii verejných peňazí, nie je táto skutočnosť právne
uznateľným dôvodom, aby v procese distribúcie a súťaže o tieto prostriedky bol nejaký
poskytovateľ vylúčený preto, že ma sídlo v inom členskom štáte únie. Samotná odplatnosť,
ako je definovaná v ZFEÚ, nevyžaduje ani ziskovosť, možno tu zahrnúť i poskytnutie
dotácie, či iný podobný príspevok, ktorý je poskytnutý na realizáciu projektu, o ktorý
žiadala sťažovateľka. Sťažovateľka si uvedomuje, že rozhodovanie o prostriedkoch sa
neriadi súťažným právom, ale poukazuje na to, že základný princíp voľného pohybu služieb
sa nemôže vzťahovať len na súťažné právo, ale musí sa vzťahovať na akékoľvek odvetvie,
kde sú poskytované služby, zvlášť, ak sú hradené štátom. Vzhľadom na uvedené
sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.
15. Sťažovateľka ako podporu argumentácie dopĺňa, že podľa nej dochádza aj
k porušeniu sekundárneho práva Európskej únie implementovaného podľa § 1 zákona
č. 528/2008 Z. z., a to predovšetkým nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006,
ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja,
Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1260/1999 (Ú. v. EÚL 210, 31. 7. 2006) v znení nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006
z 21. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 411, 30. 12. 2006). Táto norma označuje činnosť, ktorú
má vykonávať príjemca prostriedkov ako „službu“: «verejné výdavky“: všetky verejné
príspevky na financovanie operácií, ktoré pochádzajú z rozpočtu štátu, regionálnych
a miestnych orgánov a Európskych spoločenstiev v súvislosti so štrukturálnymi fondmi
a Kohéznym fondom, a akékoľvek podobné výdavky. Za podobný výdavok sa považuje každý
príspevok na financovanie operácií pochádzajúci z rozpočtu verejnoprávnych subjektov
alebo združení jedného alebo viacerých regionálnych alebo miestnych orgánov, alebo
verejnoprávnych subjektov konajúcich v súlade so smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek
na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby;»
V ustanovení čl. 44 nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006 sa uvádzajú rôzne formy poskytnutia
prostriedkov, pričom nástroje súkromnoprávne (verejné zákazky) a verejnoprávne (dotácie,
granty) sú postavené na roveň. V nariadení niet opory pre záver, že by členský štát mohol
vylúčiť nejakého poskytovateľa z riadneho prístupu k týmto činnostiam pre jeho sídlo
v inom členskom štáte.
16. Z dikcie celého nariadenia vyplýva, že cieľ, ktorý má byť dosiahnutý grantovou
politikou a činnosťou fondu, je zhodný s cieľom samotnej Európskej únie, teda podporou
vzájomnej súdržnosti, vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, solidarita a úsilie o sociálnu
podporu potrebným. Prostriedky, ktoré sú pre tento cieľ členským štátom poskytnuté,
pochádzajú z daní všetkých občanov Európskej únie zo všetkých členských štátov. Bolo by
absurdné, aby členský štát v procese správy týchto prostriedkov diskriminoval subjekty
z iných členských štátov. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné
zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.
17. Sťažovateľka predsa len pripúšťa spornosť otázky, či je jej aktivita krytá voľným
pohybom služieb, a odkazujúc na rozhodnutia IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09 a PL. ÚS 3/09
žiada, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku nasledujúceho znenia:
„Je třeba čl. 56 Smlouvy o fungovaní Evropské unie vykládat tak, že se princip
volného pohybu služeb a zákaz jeho omezení a odlišného zacházení vztahuje i na služby
poskytované nevládními organizacemi v důsledku podpory dle nařízení Rady (ES)
č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském fondu pro
regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení nařízení
(ES) č. 1260/1999, poskytnuté orgánem členského státu, pokud nevládní organizace, která
se o podporu uchází, má sídlo v jiném členském státě, splňuje jinak všechny požadavky
které na ni klade národní právo státu, kde hodlá působit, včetně registrace pobočky?
Vyplývá z obecných zásad práva Unie a principu volného pohybu služeb, že nevládní
organizace, která má sídlo v jiném členském státě, se může svobodně ucházet o grant či
jinou podobnou podporu za účelem poskytovaní obecně prospěšných služeb dle nařízení
Rady (ES) č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském
fondu pro regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení
nařízení (ES) č. 1260/1999, pokud splňuje všechny jiné předpoklady, které na nevládní
organizace klade národní právo, včetně registrace sídla pobočky dle národního práva,
přičemž ze strany orgánu členského štátu nesmí být s ní odlišně zacházeno z důvodu sídla
v jiném státě?“
18. Sťažovateľka explicitne nežiada o primerané finančné zadosťučinenie, pričom
žiada, aby ústavný súd vydal nasledujúci nález:
«Základní práva na spravedlivý proces dle čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenské republiky
a dle čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a dále na rovné
zacházení a dle čl. 12 Ústavy Slovenské republiky a dle čl. 56 Smlouvy o fungovaní
Evropské unie byla porušená rozhodnutími „Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu
a športu SR pre štrukturálne fondy EU“ o „neschválení žiadosti nenávratný finančný
príspevok“ vydanými pod kódy NFP26130130209 dne 18. 4. 2012, NFP26130130221 dne
18. 4. 2012 a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie
rozhodnutia o neschválení žiadosti", vydanými pod číslem spisu: R 60/2012-05, číslem
záznamu: A 18760/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012, číslem spisu: R 60/2012-05, číslem
záznamu: A 18762/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012 a číslem spisu: R 60/2012-05, číslem
záznamu: A 18761/2012-PaVOl ze dne 18. 5. 2012.
Rozhodnutí „Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre
štrukturálne fondy EU“ o „neschválení žiadosti nenávratný finančný príspevok“ vydaná
pod kódy NFP26130130209 dne 18. 4. 2012, NFP26130130221 dne 18. 4. 2012
a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia
o neschválení žiadosti", vydaná pod číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:
A 18760/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012, číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:
A 18762/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012 a číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:
A 18761/2012-PaVOl ze dne 18. 5. 2012 se ruší a vec se vrací orgánu „Agentúra
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EU“ k dalšímu
řízení.»
II.
19. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého je ústavne diskriminačné
jednak samotné stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky vo výzve, ale
pri uznaní tejto podmienky aj výklad Agentúry, že sťažovateľka nie je takýmto subjektom.
Skutočnosť, že na tieto otázky nedostala odpoveď, má byť porušením jej základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka považuje rozhodnutie
Agentúry o neschválení žiadosti o NFP za diskriminačné tak z pohľadu čl. 12 ústavy, ako aj
z pohľadu európskeho práva. Pretože nie je ustálené, či čl. 56 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie garantujúci voľný pohyb služieb sa vzťahuje aj na daný typ neziskových
projektov, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku.
20. Sťažovateľke bolo doručené rozhodnutie o neschválení NFP odôvodnené tým, že
nemala sídlo na území Slovenskej republiky. Zákon č. 528/2008 Z. z. pozná len žiadosť
o preskúmanie neschválenia NFP, ktorou možno namietať len posúdenie splnenia
VÝBEROVÝCH KRITÉRIÍ (§ 14 ods. 6). Zákon nenecháva žiaden procesný priestor pre
vyriešenie právnych pochybností o podmienkach oprávnenosti žiadateľa [Výzva obsahuje
podmienky poskytnutia pomoci a podpory, ktorými sú a) oprávnenosť žiadateľa (...) - § 13
ods. 3 písm. a)]. Formulácia zákonodarcu je v tomto smere jednoznačná. Sťažovateľka sa
napriek textu zákona a napriek poučeniu, že nie je možné podať žiadosť o preskúmanie,
pokúsila využiť tento opravný prostriedok, ktorý bol však odmietnutý z dôvodu, že ním
nemožno namietať oprávnenosť žiadateľa, a pre oneskorenosť.
21. Ústavný súd musí najprv uviesť, že zložitosť a netrpezlivosť súčasnej slobodnej
a tranzitívnej spoločnosti, je, zdá sa, pôdou pre vznik takpovediac neortodoxných právnych
foriem, v ktorých sa prelínajú prvky vrchnostenské s prvkami súkromnoprávnymi. Ba čo
viac, predmetná vec má aj rozmer európskoprávny. Už samotné ustálenie povahy Agentúry
ako orgánu verejnej moci nie je jednoznačné. Každopádne, uvedené špecifiká nezbavujú
ústavný súd povinnosti vo veci riadne rozhodnúť.
22. Tzv. dotačné konanie pre projekty tretieho sektoru je charakteristické istým
napätím medzi iniciatívou žiadateľa, investovanou energiou na jednej strane a oslabením
procesného komfortu na strane druhej. Ústavný súd rozumie významu práce tretieho sektora
vrátane zahraničného, to mu však nemôže zväzovať ruky pri objektívnom posúdení veci.
23. Agentúra nebola zriadená zákonom (porov. čl. 122 ústavy), ale uznesením vlády,
a preto je nejasné jej právne postavenie. Dotácie poskytuje kombináciou verejnoprávnych
(rozhodnutie) a súkromnoprávnych (zmluva) inštrumentov. Ústavný súd pri posudzovaní, či
je Agentúra orgánom verejnej moci, vychádza zo skutočnosti, že pred novelou zákonom
č. 111/2012 Z. z. boli rozhodnutia Agentúry preskúmateľné v správnom súdnictve, resp.
aktuálna výluka naznačuje, že taký prieskum bez výluky by prichádzal do úvahy. Taktiež
Agentúra koná v konaní podobnom správnemu procesu, čo tiež naznačuje verejnoprávnosť,
resp. „vrchnostenskosť“. Úplne definitívnu odpoveď by však malo dať len meritórne
rozhodnutie ústavného súdu.
24. Účelom dotačného konania je efektívne alokovať v uzavretom čase ponúkané
finančné prostriedky. K naplneniu tohto účelu poskytnutia dotácie, na ktorú explicitne nie je
právny nárok (Na poskytnutie pomoci a podpory nie je právny nárok. - § 12 ods. 2 zákona)
ustanovil zákonodarca lakonickejší proces s vylúčením Správneho poriadku, s veľmi
limitovaným opravným prostriedkom a vylúčením správneho súdnictva. Vylúčenie
správneho súdnictva zákonodarca odôvodnil nasledovne: „Na poskytnutie pomoci nie je
právny nárok (§ 12 ods. 2). Možnosť štatutárneho orgánu preskúmať rozhodnutie
o schválení/neschválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok považujeme za dostatočný
právny prostriedok na zmenu rozhodnutia. Súdne konania sú zdĺhavé a vyplácanie pomoci
podľa jednotlivých programov je časovo limitované, tzn. je určený časový limit, do ktorého
je možné použiť– realizovať platbu voči prijímateľovi pomoci - prostriedky EÚ v rámci
financovania jednotlivých programov. Podanie žaloby podľa piatej časti OSP môže
spôsobovať problémy s financovaním projektov v prípade úspešnosti žalobcu – žiadateľa
o nenávratný finančný príspevok (dávame na vedomie, v prípade, ak by súdny spor bol
ukončený až v čase, kedy už nie je možné prostriedky EÚ prefinancovať prijímateľovi
pomoci), malo by to v konečnom dôsledku výrazne negatívny vplyv na štátny rozpočet,
nakoľko predmetný projekt by musel byť v plnej miere financovaný z prostriedkov štátneho
rozpočtu. V praxi sa vyskytujú aj špekulatívne žaloby zo strany žiadateľov, kedy žiadateľ
jednoznačne nespĺňa kritériá spôsobilosti alebo oprávnenosť žiadateľa a v dôsledku
formálnej chyby v rozhodnutí sa snaží dospieť k poskytnutiu nenávratného finančného
príspevku. Je to nevhodná prax, ktorú treba vylúčiť.“
25. Ústavný súd je teda prvým nezávislým súdnym orgánom v procedúre, ktorú
absolvovala sťažovateľka. Ústavný súd musí pripomenúť, že môže preskúmavať len
ústavnosť, a nie zákonnosť. Je zrejmé, že ústavný súd tu nemá suplovať správne súdnictvo,
ale v prostredí nenárokového dotačného konania môže zabrániť len naozaj zjavnej a vypätej
diskriminácii, svojvôli či neférovosti.
26. V predmetnej veci však bránia takémuto prieskumu procesné okolnosti. Ústavný
súd si síce všimol vážne procesné pochybenie Agentúry, ktorému sa neskôr bude venovať,
ale napriek tomu je nútený sťažnosť odmietnuť. Sťažovateľka sa pokúsila využiť zjavne
neprípustný opravný prostriedok, žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti.
Nemožno nič vyčítať opravnej inštancii, štatutárnemu orgánu Agentúry, že táto žiadosť bola
odmietnutá, pretože „nesmeruje proti posúdeniu splnenia výberových kritérií“. Z tohto
pohľadu bolo nutné podať ústavnú sťažnosť už voči prvoinštančnému rozhodnutiu.
Sťažnosť tak musí byť odmietnutá z dôvodu oneskorenosti proti prvostupňovému
rozhodnutiu a zjavnej neopodstatnenosti, čo sa týka rozhodnutia druhostupňového. Túto
procesnú situáciu treba odlišovať od ustálenej judikatúry týkajúcej sa dovolania podľa § 237
Občianskeho súdneho poriadku, kde sa prípustnosť a dôvodnosť dovolania prekrývajú,
a preto ústavný súd uznáva lehotu zachovanú aj proti napadnutého krajskému súdu (porov.
27. Ústavný súd však nemôže nepoukázať na závažný procesný nedostatok, ktorý
takmer mal ústavnoprávnu relevanciu. Štatutárny orgán Agentúry odmietol žiadosť
o preskúmanie aj z dôvodu oneskorenosti. Sťažovateľka prevzala rozhodnutie 24. apríla
2012 a podala opravný prostriedok na poštovú prepravu 30. apríla 2012. Podľa § 14 ods. 6
tretej vety zákona č. 528/2008 Z. z. žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o neschválení
žiadosti musí byť odôvodnená a podaná riadiacemu orgánu, ktorý rozhodnutie o neschválení
žiadosti vydal, do siedmich dní odo dňa jeho doručenia. Agentúra opravný prostriedok
odmietla s tým, že bol doručený 2. mája 2012. Ak pripustíme, čo tu nie je predmetom
konania, že žiadosť o preskúmanie musí mať štatutárny orgán Agentúry k dispozícii
do siedmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia, tak odmietnutie by bolo zákonné, ak by
1. mája 2012 nebol štátny sviatok, čo Agentúra pravdepodobne prehliadla, ak rozhodovala
o dva týždne neskôr. Alebo Agentúra opomenula, že prvá veta § 27 ods. 2 správneho
poriadku (Do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok
lehoty.) mieri práve na lehoty počítané podľa dní. Zákon síce vylučuje aplikáciu Správneho
poriadku, ale s výlukou § 27, ktorý sa vzťahuje na počítanie času, pričom podľa jeho odseku
2 in fine „Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je
posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.“. Posledný deň sedemdňovej lehoty
pripadol na 1. máj 2012, a tak sa zachovanie lehoty posunulo na 2. máj 2012. Agentúra však
v odmietacom rozhodnutí uviedla, že odmieta opravný prostriedok nielen pre oneskorenosť,
ale aj pre neprípustnosť. Tým je táto vada v istom zmysle zhojená.
28. Bez toho, aby ústavný súd hodnotil z hľadiska zákonnosti či dogmatiky
správneho procesu skutočnosť, že poučenie Agentúrou bolo výsledkom interpretácie,
sťažovateľka bola zreteľne poučená, že proti jej rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok.
29. Ústavný súd sa nad rámec veci vyjadrí k otázke diskriminácie. Na tomto mieste
pripomína, že chráni hlavne pred diskrimináciou akcesorickou a na základe kvalifikovaného
kritéria. Bez týchto kritérií by mohla byť za protiústavnú považovaná len vypäto svojvoľná
diskriminácia. Sťažovateľka však neidentifikovala akcesorické základné právo,
pravdepodobne vzhľadom na nenárokovú povahu dotačného konania.
30. Na tomto mieste možno nad rámec dodať, že bude úlohou ústavného súdu a je
nesplnenou úlohou dogmatiky riadne vymedziť pojem „inej“ právnej ochrany, napríklad na
ktoré nesúdne orgány verejnej moci sa vzťahuje a či je každý proces právnou ochranou,
alebo len taký proces ktorého hlavným účelom je chrániť právo.
31. V predmetnej veci treba rozlišovať podmienku sídla vo výzve a administratívny
výklad sídla. Podmienka sídla je predmetom správnej, ba priam politickej úvahy a táto by
azda mohla byť predmetom ústavného prieskumu ojedinelejšie, resp. s nižšou prísnosťou
prieskumu. Čo sa týka výkladu, či možno sťažovateľku akceptovať perspektívou výkladu
spolkových zákonov za rovnocennú s tuzemskými právnickými osobami, tu má ústavný súd
z výkladu Agentúry určité rozpaky, ale na druhej strane rozumie, akým spôsobom
uvažovala Agentúra pri výklade zákona. Na autoritatívnejšie úvahy však v predmetnej veci
niet priestoru.
32. Ústavný súd ešte uvádza, že slobodu pohybu služieb nepovažuje za slobodu
namietateľnú prostredníctvom čl. 127 ústavy. Táto sloboda nie je takou, ktorá by patrila
jednotlivcom zo samotnej ľudskej podstaty (ľudským právom), resp. slobodou, či základným
právom obdobným druhej hlave ústavy. Veď aj samotné európske súdne orgány rozlišujú
medzi tradičnými základnými slobodami a tzv. štyrmi slobodami, ktoré sú zmyslom
európskej integrácie (porov. C-112/00 Schmidberger v Republic of Austria [2003] ECR I-
5659; Chalmers, D., Davies, G., Monti, G. European Union Law. 2nd edition. Cambridge,
2010, s. 758 a nasl.).
33. Napokon ústavný súd uvádza, že odmietnutie sťažnosti a limine znemožňuje aj
rozvíjanie úvah o položení predbežnej otázky.
34. Ústavný súd však uzatvára, že aj toto odmietacie uznesenie môže prispieť
k úvahám o správnosti rozhodovacej činnosti Agentúry.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014