Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Člověk

v tísni, o. p. s., so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo námestie 34, Spišské Podhradie,

Slovenská republika, IČO 35562617, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlem Uhlem,

Advokátska kancelária, Kořenského 15, Praha 5 – Smíchov, Česká republika, v postavení

hosťujúceho euroadvokáta, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na voľný pohyb služieb podľa čl. 56 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie rozhodnutiami Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu

a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie o neschválení žiadosti

o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130209 z 18. apríla 2012,

o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:

R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18760/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti

o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130221 z 18. apríla 2012,

o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:

R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18762/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti

o nenávratný finančný príspevok pod kódom NFP26130130223 z 18. apríla 2012,

o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti, číslo spisu:

R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18761/2012-PaVOl z 18. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Člověk v tísni, o. p. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť českej o. p. s. Člověk v tísni so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo

námestie 34, Spišské Podhradie (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta, že Agentúra

Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy

Európskej únie (ďalej len „Agentúra“) troma rozhodnutiami z 18. apríla 2012 o neschválení

žiadosti o nenávratný príspevok a troma rozhodnutiami z nasledujúceho dňa, ktorými boli

odmietnuté žiadosti o preskúmanie uvedených rozhodnutí o odmietnutí žiadosti tým, že

vyžadovala sídlo právnickej osoby v Slovenskej republike, porušila jej základné právo na

spravodlivý proces podľa (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“).

Sťažovateľka tvrdí, že neposkytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP“)

z dôvodu jej českého pozadia bolo diskriminačné z hľadiska slovenského ústavného práva

a európskeho práva. Taktiež namieta nedostatky administratívneho procesu, z ktorého sa

nedozvedela odpoveď na námietky diskriminácie.

2. Sťažovateľka uviedla, že je právnickou osobou – obecně prospěšnou společností –

založenou podľa práva Českej republiky, podobnou neziskovým organizáciám podľa

o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné

služby (ďalej aj „“). Od roku 2004 je sťažovateľka aktívna aj na

Slovensku, najprv na základe povolenia podľa o podmienkach

činnosti organizácií s medzinárodným prvkom v Československej socialistickej republike

(ďalej len „“), neskôr ako nezisková organizácia podľa zákona

č. Sťažovateľka v režime tohto zákona pôsobí v Slovenskej republike,

vo verejných registroch je považovaná za slovenský subjekt, podlieha plnej slovenskej

jurisdikcii, podriaďuje sa všetkým predpisom verejného práva, platí dane a odvody, má

slovenské IČO a sídlo pobočky na Slovensku.

3. Sťažovateľka poskytuje všeobecne prospešné služby a na ten účel dostávala

dotácie, granty či iné typy podpôr určených neziskovým subjektom, ktoré sú činné na území

Slovenskej republiky, a to dosiaľ bez predsudkov ku skutočnosti, že ide štrukturálne

o pobočku organizácie so sídlom v Českej republike. Otázka sídla nikdy nepredstavovala

prekážku jej činnosti ani spôsobilosti uchádzať sa o finančné prostriedky z verejných

zdrojov. Ak sťažovateľka niektoré prostriedky v minulosti nedostala, tak to bolo vždy

z legitímnych dôvodov. To platilo aj o poskytovaní podpory z prostriedkov Európskej únie

prostredníctvom národných orgánov Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľka podala 18. a 19. januára 2012 tri žiadosti o poskytnutie nenávratného

finančného príspevku, ktoré adresovala Agentúre v rámci operačného programu

Vzdelávanie, prioritná os 3 – Podpora vzdelávania osôb s osobitými vzdelávacími

potrebami, a to vo vzťahu k trom obciach, v ktorých by prebiehala realizácia zamýšľaných

projektov, obciam Sveržov, Doľany a Petrovany.

5. Agentúra 18. apríla 2012 rozhodla o neschválení žiadosti, pričom odkázala, že

žiadateľ nie je oprávnený v zmysle podmienok definovaných vo výzve na predkladanie

žiadostí. V sprievodnom liste potom uvedený záver rozviedla, že žiadateľ musí mať sídlo na

území Slovenska, pričom sťažovateľka túto podmienku nespĺňa. Podľa sťažovateľky

Agentúra vyšla z civilistickej doktríny ponímania právnických osôb, podľa ktorej má každá

právnická osoba len jedno sídlo, a to tam, kde sídli jej vedenie. Agentúra tak nezohľadnila

verejnoprávnu tradíciu vnímania registrovaných sídiel pobočiek zahraničných subjektov ako

ekvivalentných sídlu v krajine, kde je vykonaná registrácia.

6. Sťažovateľka uvádza, že podmienka sídla bola vyjadrená v jedinom úradnom

dokumente, ktorým bola výzva na predkladanie žiadostí, pričom tento dokument nie je

z formálneho hľadiska rozhodnutím ani normatívnym aktom. Podľa sťažovateľky to je len

informatívny dokument a ide o výsledok inej správnej činnosti. Nemá normatívny význam,

a už vôbec nemôže derogovať zákon, či nebodaj ústavu. Pre explicitnosť sťažovateľka

dodáva, že podmienku sídla vo výzve interpretovala tým spôsobom, že ju možno splniť

sídlom pobočky.

7. Agentúra v poučení uviedla, že proti rozhodnutiam nie je možné podať žiadosť

o preskúmanie. Rozhodnutia boli doručené, prevzaté 24. apríla 2012. Napriek poučeniam

o neexistencii opravných prostriedkov sťažovateľka vychádzala z § 14 ods. 6 zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), vyvodila z neho prípustnosť

opravného prostriedku a podala žiadosť o prieskum. V opravnom prostriedku vysvetlila, že

sa domnieva, že vecný prieskum by mal zahŕňať aj prieskum formálnych dôvodov

odmietnutia, pretože nemôže dôjsť k úvahám o vecných dôvodoch, ak je žiadosť nezákonne

odmietnutá z dôvodov a limine.

8. Sťažovateľka porušenie práva na spravodlivý proces rozdelila na porušenie

v rovine formálnej a porušenie v rovine materiálnej. Sťažovateľka v rovine formálnej

namieta, že jej opravný prostriedok – žiadosť o preskúmanie rozhodnutia bola nezákonne

odmietnutá ako oneskorená. síce vylučuje použitie Správneho

poriadku, ale s výnimkou § 27 o počítaní času. Agentúra dostala opravný prostriedok

2. mája 2012, a to bol vzhľadom na štátny sviatok – 1. máj 2012 – aj posledný deň lehoty.

Napriek tomu Agentúra v rozhodnutí uviedla, že žiadosť bola podaná oneskorene. A to

nehovoriac o sťažovateľkinom argumente, že podľa § 27 ods. 3 Správneho poriadku by

lehota mala byť zachovaná aj odovzdaním na poštovú prepravu.

9. Sťažovateľka na tomto mieste ešte pripomenula nesprávne poučenie o opravnom

prostriedku. Ďalej uviedla, že v režime vylúčenia súdneho prieskumu chráni čl. 46 ods. 1

riadnosť opravného konania v správnom konaní. Nezákonné odmietnutie žiadosti

o preskúmanie je tak porušením uvedeného základného práva.

10. Sťažovateľka v rovine materiálnej namieta, že zmyslom každého procesu, ktorý

končí v neprospech účastníka, je odpoveď na otázku „prečo?“. Takýto proces je

spravodlivý. V bežnom správnom konaní podľa Správneho poriadku má účastník možnosť

vyjadriť sa k podkladom („Správny orgán je povinný dať účastníkom konania

a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho

podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ § 33 ods. 2

Správneho poriadku). Sťažovateľka rozumie, že v tzv. dotačnom konaní sú obmedzené

obvyklé procesné záruky, avšak na druhej strane je nevyhnutné, aby aspoň v jednej fáze

konania mal možnosť účastník účinne polemizovať s dôvodmi, ktoré môžu viesť k vydaniu

nepriaznivého rozhodnutia. V predmetnej veci sa sťažovateľka len dozvedela, že jej proces

nie je otvorený bez možnosti polemizovať vecne alebo právne. Voľnosť dotačného procesu

môže znamenať aj väčší priestor k audiatur et altera pars. Táto zásada bola popretá úplne

a absolútne.

11. Sťažovateľka ďalej namieta hmotné základné právo, právo na rovné

zaobchádzanie jednak v rovine národného práva a tiež v rovine práva európskeho.

Sťažovateľka predpokladá, že princíp rovnosti sa týka aj právnických osôb. Uvádza, že jej

veci sa týka rovnosť v podobe rovnosti šancí. Bezdôvodné podmienky vníma ako prejav

mocenskej svojvôle. Svojvôľu ilustruje príkladom, ak by bola stanovená podmienka, že

dotáciu môžu získať len subjekty začínajúce sa na písmeno „Č“. Aj poskytovanie dotácii je

kryté . Stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky sa

práve takto javí sťažovateľke ako svojvoľné. Neexistuje žiadny rozumne obhájiteľný vecný

dôvod podmienky sídla na území Slovenskej republiky. Zvlášť svojrázne je to z pohľadu

sťažovateľkinej plnej administratívnej integrácie na základe

a zápisu do registra podľa o neziskových organizáciách, pričom

podľa jeho § 37 právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorá je

neziskovou organizáciou podľa práva štátu, na ktorého území má svoje sídlo, alebo jej

organizačná zložka, môže na území Slovenskej republiky pôsobiť za rovnakých podmienok

a v rovnakom rozsahu ako nezisková organizácia vzniknutá podľa tohto zákona, ak splní

podmienky na zápis do registra ustanovené týmto zákonom.

12. V rovine práva európskeho považuje sťažovateľka zmluvu o fungovaní európskej

únie za ľudskoprávnu zmluvu myslenú , ktorý upravuje ústavnú sťažnosť.

Sťažovateľka uvádza, že európske právo je vybudované na odstraňovaní akýchkoľvek

vnútorných bariér medzi členskými štátmi, pričom štyri základné pôvodné piliere tejto

integrácie sú nazývané ako princípy voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu.

Sťažovateľka tak namieta porušenie čl. 56 ZFEÚ, podľa ktorého „V rámci nasledujúcich

ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym

príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako

príjemca služieb.“.

13. Sťažovateľka ďalej vysvetľuje, že čl. 56 ZFEÚ zmluvy nebráni, aby sa na ňu

nevzťahovala sloboda pohybu služieb. Ďalej argumentuje, že je právne nerozhodné, či je

príjemcom služby sťažovateľka alebo jej klienti. Demonštratívny výpočet služieb v čl. 57

ZFEÚ znamená, že typ služby poskytovaný sťažovateľkou nie je vylúčený z ochrany

zmluvy. Aj národné právo v texte považuje činnosť neziskových

organizácií za služby. Z uvedeného vyplýva, že činnosť sťažovateľky je chránená čl. 56

ZFEÚ.

14. Podľa sťažovateľky možno uvažovať, že jej nikto v ničom nebránil, že Agentúra

jej len neposkytla dotáciu, čo nie je obmedzenie podľa čl. 56 ZFEÚ. Napriek racionálnemu

jadru táto úvaha neobstojí. Niektoré služby sú zabezpečované tržne, odplatne, a tam je

funkčná ochrana hospodárskej súťaže. Existujú však služby, ktoré neplatia klienti, ale štát,

ktorý na úhradu týchto služieb používa nástroje podobné nástrojom hospodárskej súťaže.

Ak štát vykonáva túto činnosť, tak je zaviazaný v procese distribúcie týchto prostriedkov

a ich zabezpečovania zaistiť rovné postavenie subjektom z iných štátov Únie. ZFEÚ v čl. 56

aj k takýmto službám zakazuje obmedzenia. Inými slovami, ak sú určitá činnosť či

poskytovanie služieb závislé na distribúcii verejných peňazí, nie je táto skutočnosť právne

uznateľným dôvodom, aby v procese distribúcie a súťaže o tieto prostriedky bol nejaký

poskytovateľ vylúčený preto, že ma sídlo v inom členskom štáte únie. Samotná odplatnosť,

ako je definovaná v ZFEÚ, nevyžaduje ani ziskovosť, možno tu zahrnúť i poskytnutie

dotácie, či iný podobný príspevok, ktorý je poskytnutý na realizáciu projektu, o ktorý

žiadala sťažovateľka. Sťažovateľka si uvedomuje, že rozhodovanie o prostriedkoch sa

neriadi súťažným právom, ale poukazuje na to, že základný princíp voľného pohybu služieb

sa nemôže vzťahovať len na súťažné právo, ale musí sa vzťahovať na akékoľvek odvetvie,

kde sú poskytované služby, zvlášť, ak sú hradené štátom. Vzhľadom na uvedené

sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.

15. Sťažovateľka ako podporu argumentácie dopĺňa, že podľa nej dochádza aj

k porušeniu sekundárneho práva Európskej únie implementovaného podľa § 1 zákona

č. , a to predovšetkým nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006,

ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja,

Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1260/1999 (Ú. v. EÚL 210, 31. 7. 2006) v znení nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006

z 21. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 411, 30. 12. 2006). Táto norma označuje činnosť, ktorú

má vykonávať príjemca prostriedkov ako „službu“: «verejné výdavky“: všetky verejné

príspevky na financovanie operácií, ktoré pochádzajú z rozpočtu štátu, regionálnych

a miestnych orgánov a Európskych spoločenstiev v súvislosti so štrukturálnymi fondmi

a Kohéznym fondom, a akékoľvek podobné výdavky. Za podobný výdavok sa považuje každý

príspevok na financovanie operácií pochádzajúci z rozpočtu verejnoprávnych subjektov

alebo združení jedného alebo viacerých regionálnych alebo miestnych orgánov, alebo

verejnoprávnych subjektov konajúcich v súlade so smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek

na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby;»

V ustanovení čl. 44 nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006 sa uvádzajú rôzne formy poskytnutia

prostriedkov, pričom nástroje súkromnoprávne (verejné zákazky) a verejnoprávne (dotácie,

granty) sú postavené na roveň. V nariadení niet opory pre záver, že by členský štát mohol

vylúčiť nejakého poskytovateľa z riadneho prístupu k týmto činnostiam pre jeho sídlo

v inom členskom štáte.

16. Z dikcie celého nariadenia vyplýva, že cieľ, ktorý má byť dosiahnutý grantovou

politikou a činnosťou fondu, je zhodný s cieľom samotnej Európskej únie, teda podporou

vzájomnej súdržnosti, vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, solidarita a úsilie o sociálnu

podporu potrebným. Prostriedky, ktoré sú pre tento cieľ členským štátom poskytnuté,

pochádzajú z daní všetkých občanov Európskej únie zo všetkých členských štátov. Bolo by

absurdné, aby členský štát v procese správy týchto prostriedkov diskriminoval subjekty

z iných členských štátov. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné

zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.

17. Sťažovateľka predsa len pripúšťa spornosť otázky, či je jej aktivita krytá voľným

pohybom služieb, a odkazujúc na rozhodnutia , a

žiada, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku nasledujúceho znenia:

„Je třeba čl. 56 Smlouvy o fungovaní Evropské unie vykládat tak, že se princip

volného pohybu služeb a zákaz jeho omezení a odlišného zacházení vztahuje i na služby

poskytované nevládními organizacemi v důsledku podpory dle nařízení Rady (ES)

č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském fondu pro

regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení nařízení

(ES) č. 1260/1999, poskytnuté orgánem členského státu, pokud nevládní organizace, která

se o podporu uchází, má sídlo v jiném členském státě, splňuje jinak všechny požadavky

které na ni klade národní právo státu, kde hodlá působit, včetně registrace pobočky?

Vyplývá z obecných zásad práva Unie a principu volného pohybu služeb, že nevládní

organizace, která má sídlo v jiném členském státě, se může svobodně ucházet o grant či

jinou podobnou podporu za účelem poskytovaní obecně prospěšných služeb dle nařízení

Rady (ES) č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském

fondu pro regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení

nařízení (ES) č. 1260/1999, pokud splňuje všechny jiné předpoklady, které na nevládní

organizace klade národní právo, včetně registrace sídla pobočky dle národního práva,

přičemž ze strany orgánu členského štátu nesmí být s ní odlišně zacházeno z důvodu sídla

v jiném státě?“

18. Sťažovateľka explicitne nežiada o primerané finančné zadosťučinenie, pričom

žiada, aby ústavný súd vydal nasledujúci nález:

«Základní práva na spravedlivý proces dle Slovenské republiky

a dle čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a dále na rovné

zacházení a dle Slovenské republiky a dle Smlouvy o fungovaní

Evropské unie byla porušená rozhodnutími „Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu

a športu SR pre štrukturálne fondy EU“ o „neschválení žiadosti nenávratný finančný

príspevok“ vydanými pod kódy NFP26130130209 dne 18. 4. 2012, NFP26130130221 dne

18. 4. 2012 a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie

rozhodnutia o neschválení žiadosti", vydanými pod číslem spisu: R 60/2012-05, číslem

záznamu: A 18760/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012, číslem spisu: R 60/2012-05, číslem

záznamu: A 18762/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012 a číslem spisu: R 60/2012-05, číslem

záznamu: A 18761/2012-PaVOl ze dne 18. 5. 2012.

Rozhodnutí „Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre

štrukturálne fondy EU“ o „neschválení žiadosti nenávratný finančný príspevok“ vydaná

pod kódy NFP26130130209 dne 18. 4. 2012, NFP26130130221 dne 18. 4. 2012

a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia

o neschválení žiadosti", vydaná pod číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:

A 18760/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012, číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:

A 18762/2012-PaVOl dne 18. 5. 2012 a číslem spisu: R 60/2012-05, číslem záznamu:

A 18761/2012-PaVOl ze dne 18. 5. 2012 se ruší a vec se vrací orgánu „Agentúra

Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EU“ k dalšímu

řízení.»

II.

19. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého je ústavne diskriminačné

jednak samotné stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky vo výzve, ale

pri uznaní tejto podmienky aj výklad Agentúry, že sťažovateľka nie je takýmto subjektom.

Skutočnosť, že na tieto otázky nedostala odpoveď, má byť porušením jej základného práva

na inú právnu ochranu podľa . Sťažovateľka považuje rozhodnutie

Agentúry o neschválení žiadosti o NFP za diskriminačné tak z pohľadu , ako aj

z pohľadu európskeho práva. Pretože nie je ustálené, či čl. 56 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie garantujúci voľný pohyb služieb sa vzťahuje aj na daný typ neziskových

projektov, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku.

20. Sťažovateľke bolo doručené rozhodnutie o neschválení NFP odôvodnené tým, že

nemala sídlo na území Slovenskej republiky. pozná len žiadosť

o preskúmanie neschválenia NFP, ktorou možno namietať len posúdenie splnenia

VÝBEROVÝCH KRITÉRIÍ (§ 14 ods. 6). Zákon nenecháva žiaden procesný priestor pre

vyriešenie právnych pochybností o podmienkach oprávnenosti žiadateľa [Výzva obsahuje

podmienky poskytnutia pomoci a podpory, ktorými sú a) oprávnenosť žiadateľa (...) - § 13

ods. 3 písm. a)]. Formulácia zákonodarcu je v tomto smere jednoznačná. Sťažovateľka sa

napriek textu zákona a napriek poučeniu, že nie je možné podať žiadosť o preskúmanie,

pokúsila využiť tento opravný prostriedok, ktorý bol však odmietnutý z dôvodu, že ním

nemožno namietať oprávnenosť žiadateľa, a pre oneskorenosť.

21. Ústavný súd musí najprv uviesť, že zložitosť a netrpezlivosť súčasnej slobodnej

a tranzitívnej spoločnosti, je, zdá sa, pôdou pre vznik takpovediac neortodoxných právnych

foriem, v ktorých sa prelínajú prvky vrchnostenské s prvkami súkromnoprávnymi. Ba čo

viac, predmetná vec má aj rozmer európskoprávny. Už samotné ustálenie povahy Agentúry

ako orgánu verejnej moci nie je jednoznačné. Každopádne, uvedené špecifiká nezbavujú

ústavný súd povinnosti vo veci riadne rozhodnúť.

22. Tzv. dotačné konanie pre projekty tretieho sektoru je charakteristické istým

napätím medzi iniciatívou žiadateľa, investovanou energiou na jednej strane a oslabením

procesného komfortu na strane druhej. Ústavný súd rozumie významu práce tretieho sektora

vrátane zahraničného, to mu však nemôže zväzovať ruky pri objektívnom posúdení veci.

23. Agentúra nebola zriadená zákonom (porov. ), ale uznesením vlády,

a preto je nejasné jej právne postavenie. Dotácie poskytuje kombináciou verejnoprávnych

(rozhodnutie) a súkromnoprávnych (zmluva) inštrumentov. Ústavný súd pri posudzovaní, či

je Agentúra orgánom verejnej moci, vychádza zo skutočnosti, že pred novelou zákonom

č. boli rozhodnutia Agentúry preskúmateľné v správnom súdnictve, resp.

aktuálna výluka naznačuje, že taký prieskum bez výluky by prichádzal do úvahy. Taktiež

Agentúra koná v konaní podobnom správnemu procesu, čo tiež naznačuje verejnoprávnosť,

resp. „vrchnostenskosť“. Úplne definitívnu odpoveď by však malo dať len meritórne

rozhodnutie ústavného súdu.

24. Účelom dotačného konania je efektívne alokovať v uzavretom čase ponúkané

finančné prostriedky. K naplneniu tohto účelu poskytnutia dotácie, na ktorú explicitne nie je

právny nárok (Na poskytnutie pomoci a podpory nie je právny nárok. - § 12 ods. 2 zákona)

ustanovil zákonodarca lakonickejší proces s vylúčením Správneho poriadku, s veľmi

limitovaným opravným prostriedkom a vylúčením správneho súdnictva. Vylúčenie

správneho súdnictva zákonodarca odôvodnil nasledovne: „Na poskytnutie pomoci nie je

právny nárok (§ 12 ods. 2). Možnosť štatutárneho orgánu preskúmať rozhodnutie

o schválení/neschválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok považujeme za dostatočný

právny prostriedok na zmenu rozhodnutia. Súdne konania sú zdĺhavé a vyplácanie pomoci

podľa jednotlivých programov je časovo limitované, tzn. je určený časový limit, do ktorého

je možné použiť– realizovať platbu voči prijímateľovi pomoci - prostriedky EÚ v rámci

financovania jednotlivých programov. Podanie žaloby podľa piatej časti môže

spôsobovať problémy s financovaním projektov v prípade úspešnosti žalobcu – žiadateľa

o nenávratný finančný príspevok (dávame na vedomie, v prípade, ak by súdny spor bol

ukončený až v čase, kedy už nie je možné prostriedky EÚ prefinancovať prijímateľovi

pomoci), malo by to v konečnom dôsledku výrazne negatívny vplyv na štátny rozpočet,

nakoľko predmetný projekt by musel byť v plnej miere financovaný z prostriedkov štátneho

rozpočtu. V praxi sa vyskytujú aj špekulatívne žaloby zo strany žiadateľov, kedy žiadateľ

jednoznačne nespĺňa kritériá spôsobilosti alebo oprávnenosť žiadateľa a v dôsledku

formálnej chyby v rozhodnutí sa snaží dospieť k poskytnutiu nenávratného finančného

príspevku. Je to nevhodná prax, ktorú treba vylúčiť.“

25. Ústavný súd je teda prvým nezávislým súdnym orgánom v procedúre, ktorú

absolvovala sťažovateľka. Ústavný súd musí pripomenúť, že môže preskúmavať len

ústavnosť, a nie zákonnosť. Je zrejmé, že ústavný súd tu nemá suplovať správne súdnictvo,

ale v prostredí nenárokového dotačného konania môže zabrániť len naozaj zjavnej a vypätej

diskriminácii, svojvôli či neférovosti.

26. V predmetnej veci však bránia takémuto prieskumu procesné okolnosti. Ústavný

súd si síce všimol vážne procesné pochybenie Agentúry, ktorému sa neskôr bude venovať,

ale napriek tomu je nútený sťažnosť odmietnuť. Sťažovateľka sa pokúsila využiť zjavne

neprípustný opravný prostriedok, žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti.

Nemožno nič vyčítať opravnej inštancii, štatutárnemu orgánu Agentúry, že táto žiadosť bola

odmietnutá, pretože „nesmeruje proti posúdeniu splnenia výberových kritérií“. Z tohto

pohľadu bolo nutné podať ústavnú sťažnosť už voči prvoinštančnému rozhodnutiu.

Sťažnosť tak musí byť odmietnutá z dôvodu oneskorenosti proti prvostupňovému

rozhodnutiu a zjavnej neopodstatnenosti, čo sa týka rozhodnutia druhostupňového. Túto

procesnú situáciu treba odlišovať od ustálenej judikatúry týkajúcej sa dovolania podľa § 237

, kde sa prípustnosť a dôvodnosť dovolania prekrývajú,

a preto ústavný súd uznáva lehotu zachovanú aj proti napadnutého krajskému súdu (porov.

).

27. Ústavný súd však nemôže nepoukázať na závažný procesný nedostatok, ktorý

takmer mal ústavnoprávnu relevanciu. Štatutárny orgán Agentúry odmietol žiadosť

o preskúmanie aj z dôvodu oneskorenosti. Sťažovateľka prevzala rozhodnutie 24. apríla

2012 a podala opravný prostriedok na poštovú prepravu 30. apríla 2012. Podľa § 14 ods. 6

tretej vety žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o neschválení

žiadosti musí byť odôvodnená a podaná riadiacemu orgánu, ktorý rozhodnutie o neschválení

žiadosti vydal, do siedmich dní odo dňa jeho doručenia. Agentúra opravný prostriedok

odmietla s tým, že bol doručený 2. mája 2012. Ak pripustíme, čo tu nie je predmetom

konania, že žiadosť o preskúmanie musí mať štatutárny orgán Agentúry k dispozícii

do siedmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia, tak odmietnutie by bolo zákonné, ak by

1. mája 2012 nebol štátny sviatok, čo Agentúra pravdepodobne prehliadla, ak rozhodovala

o dva týždne neskôr. Alebo Agentúra opomenula, že prvá veta § 27 ods. 2 správneho

poriadku (Do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok

lehoty.) mieri práve na lehoty počítané podľa dní. Zákon síce vylučuje aplikáciu Správneho

poriadku, ale s výlukou § 27, ktorý sa vzťahuje na počítanie času, pričom podľa jeho odseku

2 in fine „Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je

posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.“. Posledný deň sedemdňovej lehoty

pripadol na 1. máj 2012, a tak sa zachovanie lehoty posunulo na 2. máj 2012. Agentúra však

v odmietacom rozhodnutí uviedla, že odmieta opravný prostriedok nielen pre oneskorenosť,

ale aj pre neprípustnosť. Tým je táto vada v istom zmysle zhojená.

28. Bez toho, aby ústavný súd hodnotil z hľadiska zákonnosti či dogmatiky

správneho procesu skutočnosť, že poučenie Agentúrou bolo výsledkom interpretácie,

sťažovateľka bola zreteľne poučená, že proti jej rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok.

29. Ústavný súd sa nad rámec veci vyjadrí k otázke diskriminácie. Na tomto mieste

pripomína, že chráni hlavne pred diskrimináciou akcesorickou a na základe kvalifikovaného

kritéria. Bez týchto kritérií by mohla byť za protiústavnú považovaná len vypäto svojvoľná

diskriminácia. Sťažovateľka však neidentifikovala akcesorické základné právo,

pravdepodobne vzhľadom na nenárokovú povahu dotačného konania.

30. Na tomto mieste možno nad rámec dodať, že bude úlohou ústavného súdu a je

nesplnenou úlohou dogmatiky riadne vymedziť pojem „inej“ právnej ochrany, napríklad na

ktoré nesúdne orgány verejnej moci sa vzťahuje a či je každý proces právnou ochranou,

alebo len taký proces ktorého hlavným účelom je chrániť právo.

31. V predmetnej veci treba rozlišovať podmienku sídla vo výzve a administratívny

výklad sídla. Podmienka sídla je predmetom správnej, ba priam politickej úvahy a táto by

azda mohla byť predmetom ústavného prieskumu ojedinelejšie, resp. s nižšou prísnosťou

prieskumu. Čo sa týka výkladu, či možno sťažovateľku akceptovať perspektívou výkladu

spolkových zákonov za rovnocennú s tuzemskými právnickými osobami, tu má ústavný súd

z výkladu Agentúry určité rozpaky, ale na druhej strane rozumie, akým spôsobom

uvažovala Agentúra pri výklade zákona. Na autoritatívnejšie úvahy však v predmetnej veci

niet priestoru.

32. Ústavný súd ešte uvádza, že slobodu pohybu služieb nepovažuje za slobodu

namietateľnú prostredníctvom . Táto sloboda nie je takou, ktorá by patrila

jednotlivcom zo samotnej ľudskej podstaty (ľudským právom), resp. slobodou, či základným

právom obdobným druhej hlave . Veď aj samotné európske súdne orgány rozlišujú

medzi tradičnými základnými slobodami a tzv. štyrmi slobodami, ktoré sú zmyslom

európskej integrácie (porov. C-112/00 Schmidberger v Republic of Austria [2003] ECR I-

5659; Chalmers, D., Davies, G., Monti, G. European Union Law. 2nd edition. Cambridge,

2010, s. 758 a nasl.).

33. Napokon ústavný súd uvádza, že odmietnutie sťažnosti a limine znemožňuje aj

rozvíjanie úvah o položení predbežnej otázky.

34. Ústavný súd však uzatvára, že aj toto odmietacie uznesenie môže prispieť

k úvahám o správnosti rozhodovacej činnosti Agentúry.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014