Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 521/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu

prejavu zaručeného a 2 , základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde zaručeného , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -413

z 20. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K., CSc., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2012

doručená sťažnosť Ing. M. K., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu

prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -413 z 20. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) bolo na základe žaloby Ing. I. L., B. (ďalej len „žalobca“), pod sp. zn. 11 C

42/96 vedené konanie o ochranu osobnosti, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalovaný.

Okresný súd rozsudkom č. k. -379 z 13. júna 2011 žalobe žalobcu

vyhovel, uložil sťažovateľovi zaslať k rukám žalobcu doporučený list s predpísaným

znením a zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 3 319 €. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol

a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd bol toho názoru, že „väčšina

výrokov“, ktoré sťažovateľ na adresu žalobcu použil, „nie sú hodnotiacimi úsudkami...,

ale nepochybne predstavujú skutkové tvrdenia.... Je teda zrejmé, že odporca nepriamo

obvinil navrhovateľa zo spáchania skutku, ktorý sám vo svojich výrokoch označuje

za trestný čin... Zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu

nepreukázanej trestnej činnosti, je neoprávneným zásahom do osobnostných práv...

aj keby sa v budúcnosti preukázala pravdivosť týchto skutkových tvrdení, nič to nemení

na veci, že v čase, kedy boli výroky prednesené, nebola vina navrhovateľa... potvrdená

rozhodnutím súdu.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom „vytýkal súdu

prvého stupňa, že sa nezaoberal dôkazmi a skutočnosťami, ktoré žiadali vykonať v záujme

riadneho objasnenia veci“, kritizoval „vykladanie teórie prezumpcie neviny, čo je výlučne

trestnoprávny inštitút..., ktorý v civilnom konaní neexistuje“, a spochybnil aj záver

okresného súdu o vplyve sporných výrokov na podozrenie o spáchaní trestného činu

žalobcom vzbudené v povedomí širokej verejnosti. Vlastné výroky označil „za oprávnenú

kritiku a jeho presvedčenie, ktoré vyslovil pri legitímnom výkone jeho slobody prejavu

a názorov...“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu a považoval

za preukázané, že sťažovateľ „svojimi výrokmi verejne prednesenými pred médiami z únosu

svojho syna do cudziny obvinil navrhovateľa, pričom nešlo o hodnotiace úsudky

ani o kritiku, ako uviedol, ale o skutkové tvrdenia, bez toho, aby bola preukázaná spojitosť

navrhovateľa s týmto únosom alebo s osobami, ktoré únos zorganizovali alebo uskutočnili

a ani doposiaľ nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ bol podieľal na spáchaní tohto

trestného činu“. Krajský súd tiež zdôraznil, že sťažovateľ svoje výroky nepoprel

„a aj v odvolaní uviedol, že jeho názor mu nikto nevezme“. Rovnako uviedol, že sťažovateľ

nepredložil nepochybný dôkaz „o tom, že navrhovateľ sa na predmetnej trestnej činnosti

podieľal alebo mal spojenie s osobami, ktoré únos syna odporcu zorganizovali

alebo uskutočnili. Naopak takéto skutkové tvrdenia treba považovať za neoprávnený zásah

do osobnostných práv navrhovateľa. Výroky odporcu nebolo možné považovať

ani za oprávnenú kritiku, pretože oprávnená kritika by sa musela opierať o pravdivé

skutočnosti a musela by byť primeraná obsahom a formou, čo v danom prípade nie je

splnené. Nemožno sa stotožniť ani s názorom odporcu, že výroky vyslovil pri legitímnom

výkone jeho slobody prejavu a názorov garantovanej mu SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a že otázka pravdivosti napadnutých

jeho výrokov v konaní nie je podstatná, keďže výroky vyslovil na podklade existujúcich

faktov, pretože k zásahu ním vyslovenými výrokmi došlo práve preto, že nebola preukázaná

ich pravdivosť ani preukázané fakty, na ktoré sa odporca odvolával.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ dôvodí, že „právne názory

odvolacieho súdu... v napadnutom rozsudku sú účelové, jednostranné len v prospech

žalobcu..., a úplne ignorujú podstatné právne hľadiská pri ich ústavne konformnom

a Dohovorom konformnom výklade práva na slobodu prejavu tak, ako ich už dlhodobo

prezentuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva...; v obsahu rozsudkov oboch

stupňov tieto podstatné právne hľadiská úplne absentujú, a dá sa usúdiť, že na ne oba súdy

zreteľ nebrali. Tým sa dajú závery v napadnutom rozsudku označiť ako svojvoľné,

arbitrárne, zjavne neodôvodnené a napadnutý rozsudok neobsahuje jasné právne závery

majúce pre vec podstatný význam, čo má... za následok porušenie základných práv...“.

Sťažovateľ poukazuje na jednotlivé rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúce sa slobody prejavu a argumentuje, že sa „vyjadroval v žalobou

napadnutých a sporných výrokoch k téme výsostne politickej a sledujúcej verejný záujem,

pretože od počiatku inkriminovaného únosu môjho syna do Rakúska boli médiami... veľmi

intenzívne rozoberané úvahy o účasti Slovenskej informačnej služby na únose..., pričom by

malo byť notoricky známe, že L. ako riaditeľ S. aj samotná táto inštitúcia podozrenia z ich

účasti na únose iba vyvolávali. Táto téma únosu môjho syna a účasti S. na ňom bola

médiami aj zahraničnými... veľmi intenzívne sledovaná...“. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi

odvolacieho súdu o tom, že jeho výroky boli skutkovými tvrdeniami. Naopak, argumentuje

v prospech záveru o ich povahe hodnotiacich úsudkov, keďže sa mal vyjadrovať

v podmieňovacom spôsobe. Ďalej zdôrazňuje, že „za skutok únosu môjho syna do R. nebol

nikto odsúdený iba pre M. amnestie a je potom úplne absurdné a nelogické, aby súd odo

mňa vyžadoval dôkaz pravdivosti mojich tvrdení...“. Zdôrazňuje, že jeho dôkazné návrhy

neboli súdmi akceptované, a v nadväznosti na to dôvodí, že „amnestia neznehodnocuje

dôkazy zadovážené v trestnom konaní na to, aby boli dôkazmi aj v občianskoprávnom

konaní obzvlášť, keď je predmetom dokazovania účasť žalobcu na nejakom

zavrhnutiahodnom konaní“. Sťažovateľ rekapituluje niektoré skutkové okolnosti súvisiace

s kauzou únosu jeho syna a na ich podklade argumentuje v prospech záveru o ústavnej

vadnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa článku 10 odsek 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 26 odsek 1 a 2

Slovenskej republiky v spojení so základným právom domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1

Slovenskej republiky a v spojení s právom na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 20. 6. 2012 sp. zn. -413 porušené bolo.

2. Ústavný súd slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 20. 6. 2012 sp. zn. -413 a prikazuje mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume

323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd si počas predbežného prerokovania sťažnosti 12. septembra 2012

vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. . Okresný súd však ústavnému súdu

8. októbra 2012 doručil oznámenie, že „z dôvodu dovolania podaného Ing. M. K. voči

rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol potvrdený rozsudok tunajšieho súdu bola

vec postúpená spolu so spisom dňa 20. 09. 2012 na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky“, a preto spis doručiť v súčasnosti nemožno.

Na základe získanej informácie ústavný súd 9. októbra 2012 telefonicky

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že dovolanie

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo podané 1. augusta 2012, spis

bol na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu doručený 24. septembra 2012 a vec je

na najvyššom súde vedená pod sp. zn. . O dovolaní dosiaľ nebolo

rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súčinnosti s najvyšším súdom overil informáciu o podanom dovolaní

a zistil, že sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu dovolanie

1. augusta 2012. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom

v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela

byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) a o navrhnutom odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu odmietnutia sťažnosti

nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012