Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/180/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. I., bývajúceho

v B.B., zastúpeného JUDr. Ľ., advokátom v B.B., proti odporcovi Ing. M., Csc., bývajúcemu

v B.B., zastúpenému JUDr. D., advokátom v B.B., o ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. júna 2012 sp. zn. 4 Co

403/2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 20. júna 2012 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 13. júna

2011 č.k. -379 vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách

konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n en i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. júna 2011 č.k. -379 uložil

odporcovi povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať k rukám navrhovateľa

doporučený list na adresu: Ing. I., H., tohto znenia: „Vážený pán Ing. L., ospravedlňujem sa

Vám za výroky, ktoré som predniesol v postavení prezidenta Slovenskej republiky v októbri

1995 v rozhovore pre denník P. a dňa 15.2.1996 na tlačovej besede v Bratislave, z ktorých

citovali mnohé médiá a v ktorých som Vašu osobu urážal a kriminalizoval bezdôvodne, čo je

mi ľúto. Ospravedlňujem sa Vám týmto listom za výroky, ktorými som urážal

a kriminalizoval Vašu osobu.“ Ing. M., Csc., bývalý prezident SR. Odporcovi uložil tiež

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3 319 €

2

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení konštatoval, že v predmetnej veci bolo treba

posúdiť, či výroky odporcu prednesené pred médiami a ktoré zazneli na tlačovej konferencii

zvolanej odporcom (ne)zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa a ak áno, v akej miere, či

(ne)došlo k zníženiu dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti a napokon, či je dôvodný aj

uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akom rozsahu. Preto sa

v prvom rade zaoberal otázkou pravdivosti tvrdení, resp. výrokov odporcu verejne

prednesených na adresu navrhovateľa. Uviedol, že je nepochybné, že odporca, ktorý

predniesol citované výroky, z únosu svojho syna do cudziny obvinil práve navrhovateľa,

pričom väčšina výrokov, ktoré pritom použil, nepovažoval súd za hodnotiace úsudky, ale za

skutkové tvrdenia, čomu nasvedčujú aj ďalšie citované výroky. V čase prednesenia výrokov

však neexistovalo a ani v súčasnosti neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu o tom, že

navrhovateľ spáchal takýto trestný čin, prípadne sa na ňom podieľal. Nebolo voči nemu ani

vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu. Preto ak odporca, po oboznámení sa

s výpoveďou svedka F., usúdil, že navrhovateľ skutočne mohol participovať na zavlečení jeho

syna do cudziny, mal zvoliť také vyjadrovacie prostriedky, ktoré by boli primerané a ktorými

by nezasiahol do osobnostných práv inej osoby (aj vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny)

a ktorými by verejnosti poskytol (bez priameho obvinenia navrhovateľa) jeho podozrenia tak,

aby ponechal na čitateľa príp. poslucháča urobiť si na vec vlastný názor. Následne príkladmo

uviedol niektoré z vyjadrení odporcu, majúc za to, že ním použité výrazy a slovné spojenia

v jeho vyjadreniach pre jednotlivé médiá a na ním zvolanej tlačovej konferencii jednoznačne

poukazujú na to, že navrhovateľ nesie zodpovednosť (minimálne nepriamo) za spáchanie

trestného činu zavlečenia do cudziny a takto jeho výroky musela vnímať aj verejnosť. Teda

bez toho, aby bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná pravdivosť jeho výrokov,

podsunul ich verejnosti ako pravdivý fakt, napriek tomu, že si touto skutkovou okolnosťou

nemohol byť istý, keďže vyšetrovanie nebolo ukončené. Preto súd dospel k záveru,

že odporca svojimi výrokmi, verejne prednesenými na osobu navrhovateľa, neoprávnene

zasiahol do jeho osobnostných práv a to tým, že bez ukončenia vyšetrovania (dokazovania

vrátane jeho riadneho vyhodnotenia príslušným orgánom) a nerešpektujúc zásadu prezumpcie

neviny, obvinil navrhovateľa zo spáchania trestného činu, resp. účasti na ňom. Teda bolo

jednoznačne preukázané, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa

došlo zverejnením nepravdivých informácií o navrhovateľovi jednak vo viacerých

najčítanejších celoštátnych denníkoch (SME, P., Národná obroda, Pravda)

ako aj prostredníctvom rozhlasu (R.) a prostredníctvom verejnoprávnej televízie. Z toho

3

potom vyplýva, že neoprávnený zásah mal širokú publicitu, čo nepochybne pridalo na

intenzite zásahu, z ktorého dôvodu došlo k zníženiu dôstojnosti navrhovateľa a jeho vážnosti

v spoločnosti, čo zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide

o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa

v spoločnosti, treba podľa názoru súdu vychádzať z následnej reakcie zásahom vyvolanej

v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí navrhovateľa. Napriek tomu, že navrhovateľ (ani

po výzve súdu) nepredložil dôkazy preukazujúce dopad neoprávneného zásahu na jeho

spoločenské, rodinné, pracovné a iné postavenie (jediným prezentovaným dôkazom bol

výsledok prieskumu verejnej mienky uskutočnenom agentúrou F.) a jeho tvrdenia

o následkoch neoprávneného zásahu zostali vo všeobecnej rovine, dospel súd k záveru, že

vzhľadom na intenzitu zásahu, spoločenské postavenie odporcu (v tom čase zastával funkciu

prezidenta) a spoločenské postavenie navrhovateľa bola v značenej miere znížená dôstojnosť

navrhovateľa v spoločenských kruhoch, čo nepochybne musel aj subjektívne pociťovať.

Prihliadol predovšetkým na to, že medializácia nepreukázaných skutkových tvrdení o osobe

a spôsobe konania navrhovateľa zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti jeho života –

občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Zohľadnil aj skutočnosť, že údajná

protispoločenská činnosť navrhovateľa musela nepochybne postihnúť všetkých členov

jeho najbližšej rodiny a za veľmi závažnú považoval okolnosť, že k zásahu nedošlo v malom

okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačných, širokej verejnosti určených

informačných prostriedkov, v dôsledku ktorého bol zásah negatívneho pôsobenia predmetnej

kauzy značný. Prihliadol aj na dĺžku trvania zásahu, ktorý nebol uskutočnený jednorazovo,

ale postupne a na ohlas vyvolaný u verejnosti. Napokon konštatoval, že aj keď odporca mal

dôvod upodozrievať (vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie v trestnej veci)

príslušníkov S., že sa mohli podieľať na zavlečení jeho syna do cudziny, bolo

jeho povinnosťou poskytnúť verejnosti informácie takým spôsobom, aby nedošlo k zásahu

do osobnostných práv inej osoby, čo ale neurobil. Vychádzajúc zo všetkých uvedených

hľadísk súd dospel k záveru o dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,

ale len v priznanom rozsahu. Nárok v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal, aby bola

navrhovateľovi uložená povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov, vychádzajúc

zo skutkového stavu v čase vyhlásenia rozsudku, ako nedôvodný zamietol (nebol ani

predložený dôkaz o možnom opakovaní zásahu aj v budúcnosti a posledný prejav odporcu

o predmetnej kauze bol uskutočnený v roku 2004). O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 2 vychádzajúc z pomeru úspechu účastníkov v konaní (navrhovateľa v rozsahu 2/3

a odporcu v rozsahu 1/3).

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 20. júna 2012 sp. zn. 4

Co 403/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej ako

vecne správny potvrdil ( ) a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným

prvostupňovým súdom a z neho vyvodeným právnym posúdením veci ako aj s odôvodnením

rozhodnutia v súlade s , ku ktorému nemal v podstate čo dodať (

ods. 2 ), pričom námietky odporcu vyhodnotil za nedôvodné. Na zdôraznenie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia doplnil, že predpokladom úspešného uplatnenia

práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že

zásah bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho

zákonníka, ktoré predpoklady musia byť splnené súčasne. Občianskoprávna ochrana sa

poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity

osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho

vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom

rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do integrity osobnosti občana,

ustanovenia a nasl. ho totiž chráni proti rozširovaniu

nepravdivých alebo jeho dôstojnosť, česť a vážnosť znižujúcich tvrdení. Neoprávneným

zásahom je každé konanie, ktoré sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka práv

chránených ustanoveniami a nasl. a je objektívne spôsobilé

tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne

alebo tlačou, rozhlasom, televíziou. Záleží na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte

zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach

a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému uplatneniu práva

na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť

práva chránené týmito ustanoveniami, pričom sa nevyžaduje vyvolanie následkov. Vzhľadom

na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti (chrániť osobnosť pred neoprávnenými zásahmi)

k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti nevyžaduje

zavinenie, čo znamená, že ten, kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani

dôkazom, že bol v omyle. V danej veci bolo vykonaným dokazovaním nepochybne

preukázané, že odporca svojimi výrokmi, verejne prednesenými pred médiami, z únosu

svojho syna do cudziny obvinil navrhovateľa. Nešlo o hodnotiace úsudky ani o kritiku (ako

uvádzal), ale o skutkové tvrdenia bez preukázania spojitosti navrhovateľa s únosom alebo

s osobami, ktoré únos zorganizovali alebo uskutočnili. Teda (doteraz) nebolo preukázané,

že by sa navrhovateľ na spáchaní tohto trestného činu podieľal. Takéto konanie odporcu treba

5

kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Odporca, ktorý ani

vyslovenie výrokov nepopieral a nepopiera, si musel byť plne vedomý následkov

z nich vyplývajúcich, pretože zo spáchania trestného činu, v tom čase v postavení prezidenta

Slovenskej republiky, nepriamo obvinil navrhovateľa. Aj za predpokladu, že by pravdivosť

tvrdení odporcu (po zrušení amnestií udelených v tejto kauze) bola preukázaná, v čase

vyhlásenia výrokov, nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia o spájaní

navrhovateľa s nepreukázanou trestnou činnosťou (toto možno konštatovať len na základe

výsledkov trestného konania). Výroky odporcu, použité v jeho vyjadreniach na adresu

navrhovateľa v médiách na ním zvolanej tlačovej konferencii, jednoznačne poukazujú

na to, že navrhovateľ nesie zodpovednosť za spáchanie trestného činu zavlečenia jeho syna

do cudziny, ktorú skutočnosť nepopiera ani v odvolaní (uviedol, že jeho názor mu nikto

nevezme a jeho prirodzeným právom je mať a hlásať vlastný názor, najmä, keď sa opiera

o fakty a skutočnosti nesporne zistené a ustálené). Námietky odporcu vo vzťahu k dôkazom

týkajúcim sa prešetrenia prípadu únosu jeho syna vyhodnotil za nedôvodné (nebolo možné

vykonávať dokazovanie na túto okolnosť v predmetnom konaní). Nestotožnil sa s názorom

odporcu, podľa ktorého nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa, pretože za únos jeho syna nebol navrhovateľ trestne stíhaný len vďaka

amnestiám, a to z dôvodu, že nebol podložený nepochybným dôkazom o tom, že navrhovateľ

sa na takejto trestnej činnosti podieľal alebo mal spojenie s osobami, ktoré únos zorganizovali

alebo uskutočnili. Práve naopak, takéto (nepodložené) skutkové tvrdenia treba považovať

za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, nie za oprávnenú kritiku, ktorá

sa musí opierať o pravdivé skutočnosti a musí byť svojím obsahom a formou primeraná.

Nestotožnil sa ani s názorom navrhovateľa, že predmetné výroky vyslovil pri legitímnom

výkone jeho slobody prejavu garantovanej mu

a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a že otázka ich pravdivosti, keďže

ich vyslovil na podklade existujúcich faktov, nie je podstatná. Práve preto, že nebola

preukázaná pravdivosť výrokov ani faktov, na ktoré sa odporca odvolával, došlo k zásahu

ním vyslovenými výrokmi do osobnostných práv navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil

aj so záverom prvostupňového súdu o primeranosti satisfakcie vo forme navrhovateľom

požadovaného ospravedlnenia, s jeho primeraným obsahom a o dôvodnosti priznania

nemajetkovej ujmy a jej výškou. Poukázal na to, že k zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa došlo verejnými výrokmi odporcu v médiách, na tlačovej konferencii. Preto bol

zásah objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa v širokom okruhu

verejnosti a v spoločnosti v značenej miere. Zvýšená intenzita zásahu spočíva aj v tom,

6

že tieto výroky boli odporcom prezentované v čase výkonu jeho funkcie prezidenta republiky,

čo u mnohých občanov vyvolávalo presvedčenie o ich pravdivosti. Keďže samotná

medializácia (nepreukázaných skutkových tvrdení) zasiahla do cti, vážnosti a dôstojnosti

navrhovateľa v značnej miere, nebolo treba (pre posúdenie dôvodnosti nároku

na nemajetkovú ujmu v peniazoch) bližšie skúmať, ako sa neoprávnený zásah prejavil

v jednotlivých oblastiach jeho života. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s a

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Navrhol,

aby ho dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal,

že rozsudok krajského súdu trpí vadou podľa , nakoľko neobsahuje jasné

právne závery majúce pre vec podstatný význam, tiež právne závery v ňom obsiahnuté

sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené. Uviedol, že rozsudok krajského súdu porušuje

jeho právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (ďalej len „dohovor“) a a 2 (ďalej

len „ústava“). Právne názory odvolacieho súdu (a aj prvostupňového súdu, s ktorými

sa odvolací súd bez výhrad stotožnil) považoval za účelové, jednostranné len v prospech

navrhovateľa, úplne ignorujúce podstatné právne hľadiská pri ústavne a dohovoru

konformnom výklade práva na slobodu prejavu tak, ako ich už dlhodobo prezentuje judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V dovolaní poukázal na podstatné

právne hľadiská pri výklade slobody prejavu vyplývajúce z konkrétnych rozhodnutí ESĽP

(vo veci Herri Batasuna proti Španielsku, Castells proti Španielsku). Pokiaľ v napadnutom

rozsudku (aj v rozsudku súdu prvého stupňa) boli označené všetky jeho sporné vyjadrenia

za skutkové tvrdenia (čo nie je pravda) nie je jasné, ktoré jeho konkrétne výroky boli

predmetom súdneho prieskumu, pretože najmä rozsudok súdu prvého stupňa (čo odvolací súd

toleroval) je „znôškou“ jeho osobných výrokov pre médiá, posplietaných s neautorizovanými

parafrázami jeho vyjadrení a skreslenými citáciami, lebo môže zodpovedať len za vlastné

„autorské“ výroky. Napadnuté rozhodnutie teda nedôsledne selektuje jeho výroky

a hodnotiace úsudky alebo skutkové tvrdenia, hoci judikatúra ESĽP toto neudržateľné

rozlišovanie už dávno opustila. Za úplne absurdný považoval záver v napadnutom rozsudku,

podľa ktorého jeho výroky, že navrhovateľ L. sa podieľal na trestnej činnosti

sú skutkovými tvrdeniami, keď súd ignoroval vykonať ním navrhnuté dôkazy, najmä

pripojením trestného spisu vo veci únosu jeho syna do Rakúska a tzv. M. správy o činnosti S.,

prednesenej v parlamente dňa 12. septembra 1999 a ďalšie. Zdôraznil, že za skutok únosu

jeho syna do Rakúska nebol nikto odsúdený iba pre Mečiarove amnestie, preto považoval za

úplne absurdné a nelogické, aby súd požadoval od neho dôkaz pravdivosti jeho tvrdení, keď

konštatoval, že platí prezumpcia neviny, teda pravdivosť jeho tvrdení sa preukázať nedá.

Napokon súdy mu ani nemienili dať možnosť jeho výroky preukázať, hoci ich považovali za

skutkové tvrdenia. Súdom vytkol, že odignorovali tú okolnosť, že navrhovateľ nebol

bezúhonnou súkromnou osobou, ale v čase inkriminovaného skutku únosu bol osobou už vyše

5 rokov politicky činnou vo vrcholných politických funkciách, ktoré konkretizoval a tiež

okolnosť, že v čase sporných výrokov bol on prezidentom Slovenskej republiky. Ako hlava

štátu sa pritom netajil svojim nesúhlasom s politikou V., preto miera tolerancie k jeho

výrokom mala byť braná aj v tomto kontexte a mala požívať vyššiu mieru ochrany ako

výroky bežného človeka. Z napadnutého rozsudku podľa jeho názoru vyplývajú absurdné

a protirečivé závery, že na jednej strane údajne prezentoval skutkové tvrdenia, ktoré pravdivé

podľa súdov neboli, ale možnosť preukázať ich pravdivosť mu daná nebola, lebo o ich

pravdivosť ani údajne nešlo. Napokon za svojvoľný považoval záver súdov o v značnej miere

zníženej dôstojnosti navrhovateľa pri súdmi uznanej absencii dôkazov o dopadoch jeho

výrokov na spoločenské, rodinné, pracovné a iné postavenie navrhovateľa.

Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ). Dospel pritom k záveru, že dovolanie

odporcu je prípustné a dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia

až e/ a odporca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu

nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, v ňom zvolenej argumentácie a vytýkaných

nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo

rozhodnutím odvolacieho súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle treba

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní realizácia tých procesných

9

práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá

je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj ,

.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby

určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu ochranu ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

().

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom

musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu

ochranu.

Z hľadiska posúdenia existencia procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

10

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t.j. že nastali

skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe

– rozhodnutí odvolacieho súdu.

Odporca namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie

jasných právnych záverov, majúcich pre vec podstatný význam. Právne závery obsiahnuté

v odôvodnení napadnutého rozsudku považoval za svojvoľné a zjavne neodôvodnené,

porušujúce jeho základné právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením

nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (,

. ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov,

z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu

rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko

z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí

vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie

nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí

aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových

a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

11

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z

Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie

dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti

odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné

prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,

úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané

a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní,

jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa a tým následne aj odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniu § 157

ods. 2 a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Formálna a obsahová štruktúra (aj keď čo do svojho rozsahu obsiahleho) rozhodnutia

prvostupňového súdu je podľa názoru dovolacieho súdu neurčitá, nekonkrétna a z hľadiska

skutkových záverov a z nich vyvodených právnych záverov v jednotlivých svojich častiach

a súvislostiach rozporná, preto nezrozumiteľná aj vo vzťahu k samotnému výroku, ktorým

bolo návrhu navrhovateľa vyhovené.

Je nepochybné, že v prejednávanej veci sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal

ochrany jeho osobnostných práv v dôsledku neoprávneného zásahu vo forme

ospravedlnenia, zdržania sa neoprávnených zásahov a tiež náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch ( a ).

Fyzická osoba má podľa právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, či občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu

do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13

ods. 1 . Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa tohto

ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo

jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

12

v peniazoch ( ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13

ods. 3 ). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti na individuálnych okolnostiach

prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická

osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,

jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však

nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú

ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení

a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Z toho vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti

je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť

ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené,

aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany

podľa a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené

súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného

oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý

je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti

alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy

tá fyzická (alebo právnická osoba), ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene

zasahujúceho do chránených osobnostných práv.

K zásahom do osobnostných práv môže dôjsť slovom, písmom, obrazom

i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej,

diskreditačnej) povahy. Ak k takému porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní

primeranosti „konkrétnych“ výrokov v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenia

alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto

kategórií sa podľa názoru dovolacieho súdu líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty,

objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia

je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje

subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak,

že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych)

kritérií.

13

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že „odporca svojimi výrokmi verejne

prednesenými na osobu navrhovateľa neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv tým,

že bez ukončenia vyšetrovania (dokazovania vrátane jeho riadneho vyhodnotenia príslušných

orgánov) a nerešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, obvinil navrhovateľa zo spáchania

trestného činu resp. účasti na ňom, pričom v tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie

trestného súdu resp. nebolo pre uvedený trestný čin ani začaté trestné stíhanie voči osobe

navrhovateľa. Takéto skutkové tvrdenia, obvinenia zo spáchania trestného činu (a to v čase

nepreukázanej trestnej činnosti navrhovateľa), je nepochybne zásahom do osobnostných

práv.“

K takémuto záveru dospel bez toho, aby jednak konkretizoval výroky, t.j. uviedol,

ktorými presne vymedzenými výrokmi vyslovenými odporcom v konkrétnom časovom

a miestnom priestore, vykazujúcimi znaky neoprávneného zásahu, objektívne spôsobilými

privodiť navrhovateľovi ujmu na osobnostných právach a jednak špecifikoval osobnostné

práva vymedzené z rozsahu práv chránených zákonom (ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka) pri zohľadnení postavenia účastníkov konania z hľadiska riešenia konfliktu

základných práv a slobôd v súlade so zásadou ich spravodlivej rovnováhy. Prvostupňový súd

z rámca v odôvodnení vymenovaných dôkazov vykonaných písomnými prepismi uvedených

článkov, tlačových besied, konferencií, rozhovorov poukázal a citoval viaceré z nich, pričom

nie je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil pri zisťovaní,

či v danom prípade (ne)došlo k neoprávnenému zásahu odporcu do osobnostných práv

navrhovateľa. V odôvodnení prvostupňového rozsudku absentuje úvaha súdu o tom, ktoré

z nich a prečo mali povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov a vysporiadanie

sa s námietkami odporcu, podľa ktorých jeho výroky boli len vyjadrením vecnej, rámec

prípustnosti neprekračujúcej kritiky. Záver prvostupňového súdu je v tomto smere rozporný,

nejednoznačný a tým nepreskúmateľný. Tomu nasvedčuje neurčitá formulácia použitá

v odôvodnení rozsudku - ... „väčšina výrokov, ktoré pritom použil (odporca),

nie sú hodnotiacimi úsudkami odporcu, ale nepochybne predstavujú skutkové tvrdenia“.

(str. 387, tretí odsek). Tiež závery riešenia otázky pravdivosti tvrdení resp. výrokov odporcu

verejne prednesených na adresu navrhovateľa, ktorými sa súd, ako konštatoval v odôvodnení

(str. 387 ods. 2), v prvom rade zaoberal. Uviedol totiž, že „bez ohľadu na pravdivosť alebo

nepravdivosť týchto (uvedených) skutkových tvrdení, aj keby sa v budúcnosti preukázala

14

pravdivosť„ ... „Odporca bez toho, aby bola riadne a bez akýchkoľvek iných pochybností

preukázaná pravdivosť jeho výrokov“... a pod.

Vychádzajúc z uvedeného mal teda súd prvého stupňa v prvom rade dôsledne

posúdiť, či konaním odporcu – vyslovením konkrétnych výrokov - mohlo byť zasiahnuté

do vymedzených osobnostných práv navrhovateľa. Len v prípade, ak by (po jasnom,

bez akýchkoľvek rozporov a dostatočnom vysporiadaní sa s relevantnými otázkami

a argumentmi procesných strán vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej veci) dospel

k jednoznačnému záveru, že sú dané všetky znaky neoprávnenosti zásahu a to konkrétnymi

a v odôvodnení špecifikovanými výrokmi, majúcimi charakter skutkových tvrdení alebo

hodnotiacich úsudkov, odporcu do vymedzených osobnostných práv navrhovateľa,

pri zohľadnení ich postavenia v rozhodnom čase, bolo treba, aby riadne vysvetlil, či a ako

neoprávnený zásah, spočívajúci v porušení alebo ohrození osobnosti navrhovateľa, skutočne

vyvolal následok predpokladaný v ustanovení . Povinnosť

tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom príčinnej

súvislosti (medzi zásahom a porušením osobnostných práv) zaťažuje totiž dotknuté fyzické

osoby.

Treba uviesť, že v prípade stretu základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 10

ods. 1 dohovoru a a 2 , ktoré svoje právo zdôrazňoval odporca

aj v dovolaní vo vzťahu k svojim výrokom a vyjadreniam, so základným právom na ochranu

osobnosti, ktorého sa v konaní domáhal navrhovateľ, zaručeného ako

aj čl. 8 dohovoru presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia vyžaduje tiež detailné hodnotenie

miery dôležitosti týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými

východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci.

Ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia

len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde

k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody

().

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

15

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti.

Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného

aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl.

(). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané,

t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. ,

, , ). Na tento účel judikatúra ústavného súdu

i ESĽP využíva test proporcionality (založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM,

ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“).

V súvislosti s opodstatnenosťou navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej rozsahu pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola

zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, mal súd prvého stupňa

vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí

fyzickej osoby. Túto mieru zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania

a vyhodnotenia tejto reakcie. Len v prípade dostatočného preukázania reakcie svedčiacej

o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13

ods. 2 , môže byť fyzickej osobe výnimočne priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým

poskytuje ochranu (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť,

súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť

jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné

vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti.

Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon -

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

16

Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy je síce vecou voľnej úvahy súdu, ktorá však

musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadom oboch

zákonných kritérií rozhodných v súlade s pre určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní o primeranosti výšky náhrady

nemajetkovej ujmy je nutné prihliadnuť aj k samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri

ochrane osobnosti. Primárny význam má funkcia satisfakčná, teda primerane s prihliadnutím

na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť

nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením

osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a jej rozsah

nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť je možné namiesto nej len poskytnutie

zadosťučinenia. To vyžaduje, aby išlo o sankciu dostatočne dôraznú a primeranú i z hľadiska

preventívno - sankčnej funkcie. Preto treba zdôrazniť, že výška priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením pre poškodeného

a zároveň by nemala byť pre pôvodcu zásahu likvidačná, keď samozrejme je možné pripustiť

odôvodnené výnimky (nález ÚS ČR sp. zn. ).

Súd prvého stupňa sčasti vyhovel návrhu navrhovateľa (aj) na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch bez toho, aby riadne zdôvodnil ako mal preukázané, či zásah skutočne mal

za následok zníženie občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa

v spoločnosti, a to v značnej miere. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa

nevyplýva, akú konkrétnu a kvalifikovanú ujmu mal neoprávnený zásah odporcu

u navrhovateľa vyvolať. Musí ísť pritom o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí

byť preukázaná nad všetky pochybnosti. Súd prvého stupňa ale pred rozhodnutím o priznaní

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch existenciu takéhoto stavu ani dôsledne

nezisťoval (ani výsluchom samotného navrhovateľa) a okrem výsledku prieskumu verejnej

mienky uskutočnenom agentúrou F. (podľa ktorého viac ako 70% obyvateľstva

sa domnieva, myslí si alebo je presvedčených, že na únose syna odporcu do Rakúska

sa podieľala S. riadená navrhovateľom) a zohľadnení postavenia navrhovateľa a odporcu

v rozhodnom čase, žiadne tomu zodpovedajúce dokazovanie nevykonal. Keďže výšku

náhrady nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3

) nevysvetlil, nemožno za preskúmateľný považovať ani záver súdu

prvého stupňa o dôvodnosti a primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v priznanom rozsahu.

17

V dôsledku skutkovo a právne neodôvodnených záverov súd prvého stupňa

dostatočne neposúdil a v rozhodnutí nevysvetlil tie otázky, ktoré boli v danom prípade

rozhodujúce t.j. ktoré z chránených osobnostných práv navrhovateľa boli dotknuté a akými

konkrétnymi neoprávnenými zásahmi odporcu vyhodnotenými v súlade so zásadou

primeranej rovnováhy základných práv a slobôd oboch účastníkov konania v ich postavení

v rozhodnom čase. Tiež neposúdil a nevysvetlil, v ktorých sférach a oblastiach a akým

spôsobom sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľovi, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej

mu ujmy a pod. Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, rozporné vo svojich

súvislostiach, tým predčasné a v dôsledku toho nepreskúmateľné.

Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôže

byť preskúmateľný ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorý pochybenie okresného súdu mohol

napraviť len tak, že mal jeho rozhodnutie zrušiť ( ), lebo vzhľadom

na uvedené ho ani preskúmať nemohol. Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa,

ale aj odvolacieho súdu porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie,

čím mu odňali možnosť konať pred súdom ( ).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že konania

a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťažené vadou konania podľa § 237

písm. f/ Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a trovách konania zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

18

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. decembra 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová