Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 503/2015
PDF · 439.56 KB
No categories available
III. ÚS 503/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45,
Karloveská 2, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA,
s. r. o., Šoltésova 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David
Soukeník, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 43/2014 z 15. decembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013
doručená sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45, Karloveská 2,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 43/2014
z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn. 11 Cb 1/2008
v procesnej pozícii žalovanej o zaplatenie 6 171 764,59 € s príslušenstvom z titulu náhrady
škody vo forme ušlého zisku. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 5. júna
2013, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2 904 613,74 €
so 14,25 % úrokom z omeškania od 2. januára 2008 do zaplatenia a takú istú povinnosť
uložil sťažovateľke i voči žalobcovi v 2. rade [v priebehu konania došlo k zmene účastníkov
konania na strane žalobcu, pôvodne žalobu podával žalobca (ďalej len
„pôvodný žalobca“), ktorý svoju pohľadávku postúpil na žalobcu v 1. a 2. rade]
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Nárok na zaplatenie uvedených súm mal údajne
vzniknúť na základe porušenia kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok sťažovateľky
odpredať pôvodnému žalobcovi stavebný materiál – netriedené zahlinené štrky. Jednotková
3
cena materiálu bola v zmysle zmluvy 22,50 Sk/m. Pôvodný žalobca ako predávajúci
uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou ako kupujúcim, ktorou sa
3
zaviazal dodať ten istý tovar kupujúcemu za jednotkovú cenu 169,95 Sk/m. Vzhľadom
na to, že tovar údajne nezodpovedal dojednanej kvalite, spoločnosť
reklamovala vady tovaru u predávajúceho, t. j. u pôvodného žalobcu, následne od kúpnej
zmluvy uzavretej s pôvodným žalobcom odstúpila. Pôvodný žalobca vady tovaru
reklamoval u sťažovateľky a následne listom od kúpnej zmluvy odstúpil a vyzval
sťažovateľku na úhradu údajnej škody a ušlého zisku vo výške 185 930 601,00 Sk. Ako už
bolo uvedené, okresný súd žalobe v prevažujúcej časti vyhovel a po podaní odvolania
zo strany sťažovateľky rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 310/2013 zo 4. decembra 2013 zmenil rozsudok súdu prvého
2
stupňa tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu
2 698 365,35 € s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % od 2. januára 2008 a identickú
povinnosť sťažovateľke uložil aj vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania na súde prvom a druhom podala
dovolanie, ktorého prípustnosť založila na ustanovení § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého
je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorý bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. V rámci svojho dovolania sťažovateľka namietala aj nesprávne právne
posúdenie veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne vecne argumentuje proti právnym záverom
konajúcich súdov v jej veci a rozhodnutia všeobecných súdov považuje za nezákonné,
arbitrárne a porušujúce jej označené práva. V konečnom návrhu (petite svojej sťažnosti)
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a prizná náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,
I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jej označených práv.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
4
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.
1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti
považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej
dovolaní, ktorého kópiu si zabezpečil v súčinnosti s okresným súdom. Najvyšší súd sa
s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní, pričom
v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný,
a preto ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že
dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí
zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry
systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
6
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho
súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 43/2014 a jeho napadnuté uznesenie,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými
časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti s tvrdenou
prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP uviedol:
,,Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje
(len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu
vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna
prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p. určujúcimi
podmienky v prípade splnenia, ktorých je dovolanie prípustné).
Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho
dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný
dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne
napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že
rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý
a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.
Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné predpokladá zaujatie záveru o oboch
stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej
prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti
dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu
subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236
V danom prípade je dovolaním napadnutý prvý a druhý výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 2 698 365,35 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.
januára 2008 do zaplatenia (súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.
januára 2008 do zaplatenia) a v druhom výroku vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 2/ sumu 2 698 365,35 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.
januára 2008 do zaplatenia (súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 2/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.
januára 2008 do zaplatenia).
Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ
to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť
negatívne dotknutý rozhodnutím, ktorým bola znížená jeho povinnosť v porovnaní
s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Keďže v danom prípade žalovaný po (rozhodujúcej)
procesnej stránke nebol negatívne dotknutý napadnutými výrokmi rozsudku, z procesného
hľadiska mu týmito výrokmi nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch, v uvedenom rozsahu
je teda dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
nie je subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného smerujúce proti
prvému a druhému výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.)...
Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol
ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho
8
súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o vecnej nesprávnosti
a arbitrárnosti záverov vo veci konajúcich súdov.
Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, čo sa týka prípustnosti dovolania
v prípade zmeny rozsudku a konštatovaného nedostatku subjektívnej stránky prípustnosti
dovolania, ústavný súd konštatuje, že táto rozhodovacia prax najvyššieho súdu už
bola predmetom skúmania z hľadiska jej ústavnej konformity napr. v konaní
sp. zn. IV. ÚS 793/2013, kde ústavný súd v porovnateľnom prípade konštatoval, že súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom
opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.
Keďže ústavný súd v posudzovanom prípade nevidel dôvod na prelomenie tejto
svojej judikatúry v obdobných prípadoch, respektíve relevantnú súvislosť s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej
časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia si ústavný súd už nad rámec prísne
judikatórneho prístupu dovoľuje uviesť niektoré aspekty kauzy, ktoré vyvolávajú
pochybnosti o právnych záveroch, na ktorých je založené meritórne rozhodnutie krajského
súdu vo veci sťažovateľky. Ide totiž o také okolnosti, ktoré prima facie sú v rozpore
s logikou a spravodlivosťou, vysluhovaniu ktorej napokon súdna moc ako celok prioritne
slúži. Pozornosť a pochybnosti ústavného súdu vyvolali najmä rozhodné skutočnosti, ktoré
10
v kontexte odôvodnenia boli buď ignorované, respektíve zjavne mylne interpretované. Ide
o zjavne neprimeranú výšku škody vo forme ušlého zisku, ktorý je v danej oblasti
podnikania nereálny (sedemnásobok investície) a ktorého výška je na prvý pohľad
neprimeraná. V danom prípade vo veci konajúce súdy nepripisovali žiadnu relevanciu
podivuhodným okolnostiam, za ktorých malo dôjsť ku škode vo forme ušlého zisku, keď
spoločnosť , ktorá bola tiež záujemcom v súťaži (avšak bola vylúčená
zo súťaže pre nesplnenie podmienok) a mala možnosť kúpiť predmetné zahlinené štrky
v súťaži za jednotkovú cenu približne sedemkrát nižšiu ako tú, za ktorú ju napokon
nadobudla na základe zmluvy so žalobcom. Reálnosť daného obchodu je spochybniteľná už
aj vzhľadom na priemernú nákupnú cenu obdobného tovaru na trhu a cenu čistého štrku trhu
v danom čase, preto pochybnosti o tom, či v okolnostiach prípadu nešlo o fingovaný
obchod, a tým aj nereálny ušlý zisk, sú na mieste. V kontexte už uvedených skutočností sa
hoci aj sofistikované odôvodnenie odvolacieho súdu javí ako nespravodlivé v rozpore
s elementárnou logikou a výška priznanej škody vo forme ušlého zisku je zjavne
neprimeraná a nereálna tej, ktorú možno dosiahnuť v rámci poctivého obchodného styku
v danej oblasti. Svojvoľne a na podklade odôvodnenia porušujúceho zásady formálnej
logiky pri vyhodnocovaní rozhodujúcich okolností vo veci konajúce súdy dospeli k záveru
o opodstatnenosti nároku žalobcu, preto právne závery okresného súdu i krajského súdu
možno označiť za arbitrárne. O to šokujúcejšia je pre ústavný súd zistená úroveň procesnej
obrany sťažovateľky, ktorá napriek známej judikatúre ústavného súdu o zachovaní lehoty
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade podania dovolania
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 521/2012, III. ÚS 451/2013
a ďalšie) nezahrnula do sťažnostného petitu aj odvolací rozsudok krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 310/2013 zo 4. decembra 2013.
V konaní o veci sťažovateľky bola bez akýchkoľvek pochybností narušená
spravodlivosť v jej elementárnej forme.
V dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila svoju vlastnú dispozíciu predmetom
konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda v dôsledku formulácie sťažnostného petitu,
ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ústavný súd
zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením
základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením
základných práv označeným rozsudkom krajského súdu, čo však nevylučuje prípadné
uplatnenie nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu spôsobenej v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015
12