Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 503/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45,

Karloveská 2, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA,

s. r. o., Šoltésova 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David

Soukeník, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 15. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013

doručená sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45, Karloveská 2,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn.

v procesnej pozícii žalovanej o zaplatenie 6 171 764,59 € s príslušenstvom z titulu náhrady

škody vo forme ušlého zisku. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 5. júna

2013, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2 904 613,74 €

so 14,25 % úrokom z omeškania od 2. januára 2008 do zaplatenia a takú istú povinnosť

uložil sťažovateľke i voči žalobcovi v 2. rade [v priebehu konania došlo k zmene účastníkov

konania na strane žalobcu, pôvodne žalobu podával žalobca (ďalej len

„pôvodný žalobca“), ktorý svoju pohľadávku postúpil na žalobcu v 1. a 2. rade]

a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Nárok na zaplatenie uvedených súm mal údajne

vzniknúť na základe porušenia kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok sťažovateľky

odpredať pôvodnému žalobcovi stavebný materiál – netriedené zahlinené štrky. Jednotková

3

cena materiálu bola v zmysle zmluvy 22,50 Sk/m. Pôvodný žalobca ako predávajúci

uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou ako kupujúcim, ktorou sa

3

zaviazal dodať ten istý tovar kupujúcemu za jednotkovú cenu 169,95 Sk/m. Vzhľadom

na to, že tovar údajne nezodpovedal dojednanej kvalite, spoločnosť

reklamovala vady tovaru u predávajúceho, t. j. u pôvodného žalobcu, následne od kúpnej

zmluvy uzavretej s pôvodným žalobcom odstúpila. Pôvodný žalobca vady tovaru

reklamoval u sťažovateľky a následne listom od kúpnej zmluvy odstúpil a vyzval

sťažovateľku na úhradu údajnej škody a ušlého zisku vo výške 185 930 601,00 Sk. Ako už

bolo uvedené, okresný súd žalobe v prevažujúcej časti vyhovel a po podaní odvolania

zo strany sťažovateľky rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý

rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2013 zmenil rozsudok súdu prvého

2

stupňa tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu

2 698 365,35 € s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % od 2. januára 2008 a identickú

povinnosť sťažovateľke uložil aj vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania na súde prvom a druhom podala

dovolanie, ktorého prípustnosť založila na ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého

je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorý bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej. V rámci svojho dovolania sťažovateľka namietala aj nesprávne právne

posúdenie veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne vecne argumentuje proti právnym záverom

konajúcich súdov v jej veci a rozhodnutia všeobecných súdov považuje za nezákonné,

arbitrárne a porušujúce jej označené práva. V konečnom návrhu (petite svojej sťažnosti)

sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , , , ).

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jej označených práv.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

4

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti

považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní, ktorého kópiu si zabezpečil v súčinnosti s okresným súdom. Najvyšší súd sa

s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní, pričom

v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný,

a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,P“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

6

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnuté uznesenie,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými

časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti s tvrdenou

prípustnosťou dovolania podľa uviedol:

,,Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje

(len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu

vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna

prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami až určujúcimi

podmienky v prípade splnenia, ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho

dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný

dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne

napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že

rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý

a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné predpokladá zaujatie záveru o oboch

stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej

prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti

dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu

subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236

až

V danom prípade je dovolaním napadnutý prvý a druhý výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 1/ sumu 2 698 365,35 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.

januára 2008 do zaplatenia (súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.

januára 2008 do zaplatenia) a v druhom výroku vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 2/ sumu 2 698 365,35 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.

januára 2008 do zaplatenia (súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi 2/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02.

januára 2008 do zaplatenia).

Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ

to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť

negatívne dotknutý rozhodnutím, ktorým bola znížená jeho povinnosť v porovnaní

s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Keďže v danom prípade žalovaný po (rozhodujúcej)

procesnej stránke nebol negatívne dotknutý napadnutými výrokmi rozsudku, z procesného

hľadiska mu týmito výrokmi nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch, v uvedenom rozsahu

je teda dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

nie je subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného smerujúce proti

prvému a druhému výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol (

v spojení s )...

Žalovaný procesné vady konania v zmysle až g/ netvrdil a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho

8

súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o vecnej nesprávnosti

a arbitrárnosti záverov vo veci konajúcich súdov.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, čo sa týka prípustnosti dovolania

v prípade zmeny rozsudku a konštatovaného nedostatku subjektívnej stránky prípustnosti

dovolania, ústavný súd konštatuje, že táto rozhodovacia prax najvyššieho súdu už

bola predmetom skúmania z hľadiska jej ústavnej konformity napr. v konaní

sp. zn. , kde ústavný súd v porovnateľnom prípade konštatoval, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom

opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Keďže ústavný súd v posudzovanom prípade nevidel dôvod na prelomenie tejto

svojej judikatúry v obdobných prípadoch, respektíve relevantnú súvislosť s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia si ústavný súd už nad rámec prísne

judikatórneho prístupu dovoľuje uviesť niektoré aspekty kauzy, ktoré vyvolávajú

pochybnosti o právnych záveroch, na ktorých je založené meritórne rozhodnutie krajského

súdu vo veci sťažovateľky. Ide totiž o také okolnosti, ktoré prima facie sú v rozpore

s logikou a spravodlivosťou, vysluhovaniu ktorej napokon súdna moc ako celok prioritne

slúži. Pozornosť a pochybnosti ústavného súdu vyvolali najmä rozhodné skutočnosti, ktoré

10

v kontexte odôvodnenia boli buď ignorované, respektíve zjavne mylne interpretované. Ide

o zjavne neprimeranú výšku škody vo forme ušlého zisku, ktorý je v danej oblasti

podnikania nereálny (sedemnásobok investície) a ktorého výška je na prvý pohľad

neprimeraná. V danom prípade vo veci konajúce súdy nepripisovali žiadnu relevanciu

podivuhodným okolnostiam, za ktorých malo dôjsť ku škode vo forme ušlého zisku, keď

spoločnosť , ktorá bola tiež záujemcom v súťaži (avšak bola vylúčená

zo súťaže pre nesplnenie podmienok) a mala možnosť kúpiť predmetné zahlinené štrky

v súťaži za jednotkovú cenu približne sedemkrát nižšiu ako tú, za ktorú ju napokon

nadobudla na základe zmluvy so žalobcom. Reálnosť daného obchodu je spochybniteľná už

aj vzhľadom na priemernú nákupnú cenu obdobného tovaru na trhu a cenu čistého štrku trhu

v danom čase, preto pochybnosti o tom, či v okolnostiach prípadu nešlo o fingovaný

obchod, a tým aj nereálny ušlý zisk, sú na mieste. V kontexte už uvedených skutočností sa

hoci aj sofistikované odôvodnenie odvolacieho súdu javí ako nespravodlivé v rozpore

s elementárnou logikou a výška priznanej škody vo forme ušlého zisku je zjavne

neprimeraná a nereálna tej, ktorú možno dosiahnuť v rámci poctivého obchodného styku

v danej oblasti. Svojvoľne a na podklade odôvodnenia porušujúceho zásady formálnej

logiky pri vyhodnocovaní rozhodujúcich okolností vo veci konajúce súdy dospeli k záveru

o opodstatnenosti nároku žalobcu, preto právne závery okresného súdu i krajského súdu

možno označiť za arbitrárne. O to šokujúcejšia je pre ústavný súd zistená úroveň procesnej

obrany sťažovateľky, ktorá napriek známej judikatúre ústavného súdu o zachovaní lehoty

na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade podania dovolania

(napr. , , , ,

a ďalšie) nezahrnula do sťažnostného petitu aj odvolací rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2013.

V konaní o veci sťažovateľky bola bez akýchkoľvek pochybností narušená

spravodlivosť v jej elementárnej forme.

V dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila svoju vlastnú dispozíciu predmetom

konania podľa , a teda v dôsledku formulácie sťažnostného petitu,

ktorým je ústavný súd podľa viazaný, ústavný súd

zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením

základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením

základných práv označeným rozsudkom krajského súdu, čo však nevylučuje prípadné

uplatnenie nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu spôsobenej v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015

12