Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 793/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., Z., zastúpenej advokátkou Mgr. J. K., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013

doručená sťažnosť Ľ. K., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. J. K.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) 14. decembra 1998 domáhala proti

obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o. v likvidácii, B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“)

a Slovenskej kancelárii poisťovateľov, B. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), zaplatenia

peňažnej sumy 1 078 501,54 € s príslušenstvom ako náhrady škody na zdraví z titulu

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá vznikla pri dopravnej nehode

20. februára 1996.

Sťažovateľka uviedla, že „predmetom konania začatého na návrh žalobkyne -

sťažovateľky, ktoré sa vedie 15 rokov, (3 x došlo k zrušeniu rozhodnutia prvostupňového

súdu odvolacím súdom) je nárok sťažovateľky - žalobkyne na náhradu škody na zdraví

(s mimoriadne tragickým následkom, na celý ostatok života, ktorý vyvoláva odpor a súcit

súčasne) pozostávajúcej z náhrady za bolesť vyčíslenej vo výške 620 257,95 EUR ako

65 násobku základného bodového ohodnotenia bolesti, t. j. 6 242,50 bodov s príslušenstvom

a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vyčíslenej na sumu vo výške 736 506,67

EUR ako 80 násobku základného bodového ohodnotenia SSÚ, t. j. 6 035 bodov

s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. augusta 2009 zaviazal žalovanú

v 1. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu za bolesť v sume 9 454,04 € a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 33 957,38 €, pričom v zostávajúcej časti jej návrh

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 30. júna 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v II. výroku

v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľky na odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia do výšky 34 355,73 €, zmenil tak, že žalovanú v 1. rade zaviazal doplatiť

sťažovateľke 34 355,73 €. Rozsudok okresného súdu v II. výroku v časti, v ktorej zamietol

nárok sťažovateľky na úroky z omeškania zo základného počtu bodového ohodnotenia

bolestného, zmenil tak, že zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť sťažovateľke úroky

z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 324,89 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009,

vo výške 9 % ročne zo sumy 32,39 € od 10. júna 2009 do 5. septembra 2009. Rozsudok

okresného súdu v II. výroku v časti, v ktorej zamietol nárok sťažovateľky na zaplatenie

úrokov z omeškania zo základného počtu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia, zmenil tak, že zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť sťažovateľke úroky

z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 290,38 € od 22. septembra 2004 do 9. júna

2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 896,24 € od 10. júna 2009 do 24. júla 2009, vo výške

9 % ročne zo sumy 1 394,14 € od 25. júla 2009 do 5. septembra 2009. V časti, ktorej

vo zvyšku súd prvého stupňa návrh zamietol, krajský súd tento výrok potvrdil.

Podľa sťažovateľky „odvolací súd rovnako ako okresný súd nesprávne vyhodnotil

skutkový stav v otázke ustálenia základného bodového ohodnotenia sťažovateľky -

žalobkyne, premlčania, ako aj ustálenie zdravotného stavu.

Odvolací súd ako aj okresný súd pri svojom rozhodovaní vôbec nevyhodnotil

a náležite nezdôvodnil s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam tohto prípadu

• prečo postupoval v znížení násobkov tak ako postupoval, čo ho k tomu viedlo

• prečo nevysvetlil a riadne nezdôvodnil, prečo nepriznal násobky požadované

žalobkyňou

• nie je vôbec zrejmé, prečo a z akého dôvodu aj napriek tomu že doplnenými

znaleckými posudkami bola preukázaná veľmi podrobne opodstatnenosť zvýšenia násobkov

odškodnenia sa uvedenou skutočnosťou odvolací súd riadne nezaoberal, nezdôvodnil prečo

sa nezaoberal, nezdôvodnil, prečo nevzal dôvody zvýšenia násobkov odškodnenia v úvahu,

nezdôvodnil prečo výšku násobkov odškodnenia neurčil tak, ako požaduje žalobkyňa

• nezdôvodnil prečo a z akého dôvodu násobky požadované žalobkyňou považuje za

nedôvodné

• prečo neskúmal pri stanovení násobkov odškodnenia sťaženia spoločenského

uplatnenia z pohľadu predpokladov, ktoré mala žalobkyňa pre životné a spoločenské

uplatnenie pred vznikom škody

• prečo neskúmal, (dôkazy sú v spise) že žalobkyňa je v dôsledku trvalých následkov

vylúčená z možností na trhu práce, je vylúčená zo všetkých aktivít, a ohľadom na utrpenú

ujmu na zdraví a jej následky, je vylúčená z činností, ktorými sa zaoberala a ktorým sa

venovala pred úrazom, obzvlášť závažná je tá skutočnosť, že k úrazu došlo u žalobkyne

vo veku 9 rokov a na túto skutočnosť ani okresný súd ani odvolací nebral vôbec zreteľ...

Odvolací súd ako aj okresný súd aj otázku spoluzavinenia sťažovateľky - žalobkyne

nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo správne, ako aj nedostatočne zdôvodnil

svoje závery, pretože žalobkyni - sťažovateľky nie je známe na základe čoho, ako a prečo

stanovil u nej 50 % spoluzavinenie za nehodu, ktorú utrpela ako 9 ročné dieťa

a nevyporiadal sa s uvedenými skutočnosťami a ani odvolací súd vo svojom rozsudku.

Postihovať žalobkyňu spoluzavinením bez toho aby súdu presvedčivo zdôvodnili,

prečo tomu tak je považujeme za nespravodlivé a v rozpore so zákonom. Nie je vôbec jasné

prečo túto skutočnosť opomenul aj odvolací súd bez dôsledného zdôvodnenia, pričom

uvedená skutočnosť má dosah na celkovú konečnú sumu priznanú v rozhodnutí, teda na

výrok rozhodnutia.“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom sa

domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť

sťažovateľka odôvodňovala odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“) ako aj tým, že konanie odvolacieho súdu

má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2

písm. b) a jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa

.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. apríla 2013 dovolanie

sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka nesúhlasí s uznesením dovolacieho súdu, ktorý podľa

nej „dospel k záveru, že sťažovateľke k časti napadnutého rozsudku krajského súdu chýbala

subjektívna stránka prípustnosti tohto opravného prostriedku ako aj chýbala tzv. objektívna

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia a ...“.

Sťažovateľka považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne z týchto dôvodov:

„- najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil od zákona, pričom výklad § 238

ods. 1 postavil na záveroch, ktoré idú nad rámec zákona, čo skutočne viedlo

k neprípustnému zúženiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu. Na jednej

strane dovolací súd pripustil že došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia odvolacím

súdom, ale na druhej strane dovolací súd neakceptoval túto skutočnosť ako fakt v zmysle

len preto, že zmeňujúci výrok prvostupňového súdu nebol vydaný

v neprospech sťažovateľky. Najvyšší súd tak nerešpektoval svoju povinnosť interpretovať

a aplikovať podmienky pripustenia dovolania tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva

na spravodlivý proces...

- ... najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o prípustnosti dovolania v rámci odôvodnenia

rozhodnutia uviedol, že dovolateľka - sťažovateľka vady konania v

nenamietala. Táto konštatácia Najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde a z uvedeného

usudzujúc, že Najvyšší súd sa dovolaním vôbec dôsledne nezaoberal, pretože z obsahu

samotného dovolania je zrejmé, že procesné vady konania v boli dovolateľkou

sťažovateľkou podrobne vyšpecifikované v rámci dovolania, pričom Najvyšší súd sa nimi

vôbec nezaoberal a tak svojim rozhodnutím postavil svoj výrok na nepravdivých záveroch.“

Sťažovateľka tvrdí, že „prípad sťažovateľky, vytrpené a trvalo trpené bolesti ako aj

mimoriadne tragicky následok mladej ženy, ktorá nevie chodiť, nevie stáť, ale nevie ani

sedieť, mladej ženy, ktorá s mimoriadne veľkým úsilím čiastočne dokáže vykonať biologickú

potrebu, na ktorú sa ale dostane iba lezením po štyroch, nie je posúdený spravodlivo, resp.

je posúdený extrémne nespravodlivo.

Aj keď každý prípad je osobitý a pre správne posúdenie, do akej miery stratil ten

ktorý poškodený predpoklady pre uplatnenie v živote a spoločnosti následkom úrazu je

nevyhnuté podrobne skúmať spôsob života poškodeného pred úrazom a po ňom, prípad

sťažovateľky je jasným dôkazom o nedostatočnom posúdení rozsahu a následkov na

poškodenom zdraví.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „odmietnutím dovolania... pre jeho údajnú

neprípustnosť odoprel Najvyšší súd sťažovateľke spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1

a dohovoru, pretože sťažovateľka - žalobkyňa nedostala presvedčivé

zdôvodnenie rozhodovania oboch súdov bez toho, aby bolo známe, čo súdy viedlo

k rozhodnutiu tak, ako rozhodli, a teda nedostala odpoveď na otázky nastolené v rámci

svojho dovolania, čím jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, keď namiesto

zrušenia prvostupňového rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa z dôvodu neúplného,

nedostatočného odôvodnenia jeho rozsudku, tento zmenil v časti, vo zvyšku potvrdil

a s nedostatkami odôvodnenia prvostupňovým súdom namietanými sťažovateľkou

v odvolaní sa vôbec nezaoberal a ani sa s nimi nevysporiadal a ani ich nijako

nevyhodnotil.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 18. apríla 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. apríla 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ľ. K. trovy konania v sume

275,94 eur (2 x 130,16 eur + 2 x 7,81 eur rež. paušál) na účet jej právneho zástupcu Mgr. J.

K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2013 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej práva podľa dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sa sústreďuje do tvrdenia o „reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania

Najvyšším súdom ako aj nesprávnom výklade a “.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti

považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom

konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie

sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon

č. v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 18. apríla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými

časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Okresný súd Brezno... rozsudkom z 18. augusta 2009 č. k. -501 uložil

žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni bolestné 9 454,04 € a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia 33 957,38 €... V zostávajúcej časti žalobu zamietol... Pri

rozhodovaní vychádzal z toho, že škoda na zdraví žalobkyne vznikla pri dopravnej nehode

dňa 20. februára 1996. Škoda bola síce vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového

vozidla žalovaného 1/, škodu ale pomerne, v polovičnom podiele znáša žalobkyňa, keďže ju

sčasti zavinila sama. Žalobkyňou uplatnené odškodnenie za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia, niekoľkokrát zmenené v priebehu konania, priznal len sčasti

majúc za to, že žalovaný 1/ dôvodne uplatnil námietku premlčania jednotlivých čiastkových

práv. S prihliadnutím na okolnosti prípadu hodné osobitného zreteľa dospel k záveru, že

odškodnenie treba primerane zvýšiť; za bolesť na 30-násobok a za sťaženie spoločenského

uplatnenia na 50-násobok základného bodového ohodnotenia. Pri určení celkovej náhrady

škody zohľadnil plnenie poskytnuté žalobkyni poisťovňou. Žalobkyni nepriznal úrok

z omeškania majúc za to, že úrok zo základného bodového ohodnotenia poškodenia zdravia

uplatnila žalobkyňa tak nejasne, že súd nemohol posúdiť dôvodnosť jeho rozsahu, ani čas,

kedy sa žalovaný 1/ dostal do omeškania. S plnením zvýšeného odškodnenia za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý nárok vzniká až rozhodnutím súdu, žalovaný 1/

nemohol byť ešte v omeškaní. Žalobu proti žalovanej 1/ zamietol pre nedostatok jej pasívnej

legitimácie.

Krajský súd v Banskej Bystrici... rozhodujúci o odvolaní žalobkyne proti výroku

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá..., rozsudkom

z 30. júna 2010 sp. zn. zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvého

stupňa „v časti, v ktorej zamietol súd návrh žalobkyne na odškodnenie sťaženia

spoločenského uplatnenia do výšky 34 355,73 Eur“ tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť

„doplatiť žalobkyni 34 355,73 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil aj v časti týkajúcej sa úroku z omeškania „zo základného počtu

bodového ohodnotenia bolestného“ tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 324,89 € od 22. septembra 2004 do

9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 32,39 € od 10. júna 2009 do 5. septembra 2009...

Rovnako zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti týkajúcej sa úroku z omeškania

„zo základného počtu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia“, a to tak,

že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne

zo sumy 2 290,38 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy

896,24 € od 10. júna 2009 do 24. júla 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1 394,14 € od

25. júla 2009 do 5. septembra 2009... Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola

žaloba vo zvyšku zamietnutá, potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa v otázkach zodpovednosti žalovaného 1/ za vznik škody,

spoluzavinenia žalobkyne, premlčania čiastkových práv žalobkyne a určenia rozsahu

odškodnenia včítane jeho zvýšenia o 30- resp. 50-násobok. Za vadné v dôsledku počítacej

chyby považoval ale určenie rozsahu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Podľa odvolacieho súdu pri postupe, akým súd prvého stupňa dospel k rozsahu tohto

odškodnenia (zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia žalobkyne vyjadreného sumou 2 788,29 € o 50-nárobok) totiž vychádza suma

139 414,50 €, a teda s prihliadnutím na spoluzavinenie žalobkyne patri jej náhrada za

sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 69 707,25 € (od ktorej treba odpočítať

poisťovňou už plnenú sumu 1 394,14 €), a nie suma 33 957,30 € priznaná súdom prvého

stupňa. Podľa odvolacieho súdu patrí žalobkyni aj úrok z omeškania s plnením odškodnenia

vo výške základného počtu bodového ohodnotenia, a preto zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho zamietajúcom výroku aj v tejto časti.»

V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd, analyzujúc obsah dovolania

sťažovateľky, uviedol:

«... rozsudok odvolacieho súdu žalobkyňa napadla dovolaním v celom rozsahu.

Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia , ale aj z ustanovenia

a odôvodnila ho všetkými dovolacími dôvodmi podľa

písm. a/, b/ a c/ ; dovolací dôvod podľa v spojení

s Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ostatne uvedeného

ustanovenia vidí žalobkyňa v postupe odvolacieho súdu, ktorý na prejednanie veci

nenariadil pojednávania, hoci to vyžadoval dôležitý verejný záujem a tiež v tom, že odvolací

súd jej zaslal vyjadrenie vedľajšej účastníčky z 23. apríla 2010 „len prípisom... bez toho,

aby bolo žalobkyni umožnené vyjadrenie na pojednávaní k tomuto podaniu... Podľa

žalobkyne dôležitý verejný záujem na nariadení pojednávania spočíval vo výnimočnosti jej

prípadu hodného osobitného zreteľa. Dovolanie v ďalšom žalobkyňa detailne odôvodnila

tým, že konanie odvolacieho súdu má aj tzv. iné vady (neuvedené v ) majúce za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci... Dodala, že odvolací súd svoje skutkové a právne závery riadne ani

neodôvodnil, vo svojich záveroch sa obmedzil na konštatovanie správnosti záverov súdu

prvého stupňa bez dostatočného a náležitého vysvetlenia. Jeho rozhodnutie je preto

nepresvedčivé, zmätočné, nepreskúmateľné, popierajúce princípy spravodlivého procesu.

Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky dovolací súd odôvodnil takto:

«Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka prípustnosti dovolania zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného

prostriedku, t. j. to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky

rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolenie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Na rozdiel od toho subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa viaže na osobu

konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie, t. j. to, či

je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej

stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý

napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Subjektívna prípustnosť teda odráža stav

procesnej ujmy určitého účastníka konania, ktorá sa prejavuje v porovnaní

najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre účastníka mohol založiť svojím

rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil. Oprávnenie podať

dovolanie (subjektívna prípustnosť) priznáva len tomu

účastníkovi, v ktorého neprospech toto porovnanie vyznieva, ak je spôsobená ujma na

základe dovolania odstrániteľná tým, že dovolací súd toto rozhodnutie zruší. Pri

posudzovaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania nemožno brať do úvahy subjektívne

presvedčenie účastníka konania, ale len objektívnu skutočnosť, či rozhodnutím odvolacieho

súdu bola spôsobená ujma na jeho právach.

Žalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v plnom rozsahu“...,

teda tak vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho

zamietajúcej časti (týkajúcej sa odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia)..., ako

aj vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola

žaloba vo zvyšku zamietnutá. Dovolanie žalobkyne ale nie je prípustné ani proti jednému

z uvedených výrokov rozsudku odvolacieho súdu.»

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd jej neprípustne zúžil prístup

k dovolaciemu súdu, keď napriek zmene prvostupňového rozhodnutia (sčasti, pozn.)

odvolacím súdom neakceptoval túto skutočnosť v zmysle len preto, že

zmeňujúci výrok prvostupňového súdu nebol vydaný v jej neprospech, dovolací súd

výslovne poukázal na svoju predchádzajúcu judikatúru, z ktorej vo veci sťažovateľky

vychádzal:

„Pokiaľ dovolanie žalobkyne smeruje proti vyššie prv uvedenému výroku rozsudku

odvolacieho súdu, napáda sa ním síce zmeňujúca časť rozhodnutia odvolacieho súdu (proti

ktorej zákon dovolanie zásadne pripúšťa), ide však o takú časť rozhodnutia, ktorou bolo

(sčasti) vyhovené odvolaniu žalobkyne a v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa bolo

jej priznané z dôvodu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia viac

o 34 355,73 €, teda bolo touto časťou rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnuté v prospech

žalobkyne. Zmenou rozsudku súdu prvého stupňa tak žalobkyňa nebola negatívne dotknutá

na svojich právach, ale práve naopak.

Z týchto dôvodov v uvedenej časti ide o dovolanie podané tým, kto nie je subjektívne

oprávnený podať dovolanie. Mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne bolo preto

potrebné v časti napádajúcej predmetnú časť rozsudku odvolacieho súdu odmietnuť podľa

v spojení s “

K neprípustnosti dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba sťažovateľky vo zvyšku

zamietnutá, najvyšší súd uviedol:

„Proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu ale ustanovenia

mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťajú, Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto

veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Chýba tu teda objektívna stránka prípustnosti dovolania účastníka.“

K sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa , že na

prejednanie veci odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci to vyžadoval dôležitý verejný

záujem, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, dovolací súd uviedol, že „odňatím

možnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov. O vadu konania v zmysle vyššie uvedeného nejde

v prípade, ak postup súdu nie je v rozpore so zákonom.

Podľa , v znení účinnom od 15. októbra 2008 do 31. decembra

2011, teda aj v čase rozhodnutia odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 do 31. decembra

2011, v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa prejednal vec na viacerých

pojednávaniach a rozhodol ju na pojednávaní konanom 18. augusta 2009, teda vec

nerozhodol bez nariadenia pojednávania ( ) Odvolací súd

dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval ( ). Zo spisu nevyplýva

ani to, že by išlo o dôležitý verejný záujem ( ).

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých

súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa

na pojednávaní, odvolací súd, pokiaľ neopakuje alebo nedopĺňa dokazovanie, v zásade

nemusí nariadiť pojednávanie. ESĽP doposiaľ nejudikoval. čo je dôležitý verejný záujem

a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia

pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa

v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku,

sídliska a pod. – porovnaj dôvodovú správu k zmenám účinným od 15. októbra 2008.

V preskúmavanej veci nešlo o takúto vec verejného záujmu. Žalobkyňou uvádzané

skutočnosti, týkajúce sa iba jej osoby, resp. ňou prezentovaná požiadavka citlivého prístupu

k veci a zjednania spravodlivej nápravy, verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného

nezakladajú.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že na

prejednanie odvolania odporcu nenariadil pojednávanie, neodňal tomuto účastníkovi

možnosť konať pred súdom spôsobom vytýkaným v dovolaní.“.

K námietke sťažovateľky, že odvolací súd zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237

písm. f) tým, že vyjadrenie A. S. p., a. s., ako vedľajšej účastníčky na strane žalovanej

v 1. rade z 23. apríla 2010 odvolací súd doručil právnej zástupkyni sťažovateľky „len

prípisom“ bez toho, aby jej bolo umožnené vyjadriť sa k nemu na pojednávaní, najvyšší súd

uviedol:

„Predmetné vyjadrenie, v ktorom vedľajšia účastníčka naostatok iba polemizuje

so spresnením dôvodov odvolania žalobkyne, bolo doručené ostatným účastníkom bez

zbytočného odkladu. Tým odvolací súd vyhovel požiadavke kontradiktórnosti konania,

podľa ktorej procesné strany musia dostať príležitosť, okrem iného, zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené účastníkmi, alebo zabezpečené súdom,

a vyjadriť sa k nim, včítane opravných prostriedkov druhej strany sporu (nálezy Ústavného

súdu Slovenskej republiky , , ). Zástupkyňa

žalobkyne vyjadrenie prevzala 11. júna 2010, no právo na repliku nevyužila. Mylne sa

žalobkyňa domnieva, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie za

účelom ústnej prezentácie ďalších pripomienok a vyjadrení žalobkyňou.

Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že postupom, ktorý

namietala v dovolaní žalobkyňa, nedošlo k odňatiu jej možnosti pred súdom konať v zmysle

“

V súvislosti s výhradami sťažovateľky k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom

[ ] najvyšší súd uviedol:

„Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolenie (viď § 241 ods. 1 písm. c/

); zároveň je zhodne zastávaný názor, že samo nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad

rozhodnutia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Vzhľadom na uvedené, ani v prípade, že by námietka žalobkyne o nesprávnom právnom

posúdení veci bola opodstatnená, nebola by namietaná okolnosť spôsobilá založiť

prípustnosť jej dovolania.“

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „nakoľko

prípustnosť dovolania žalobkyne vo veci samej nemožno vyvodiť z ustanovení

a v dovolacom konani nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižšieho stupňa bolo

postihnuté vadami uvedenými v , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej

dovolanie odmietol podľa v spojení s a

ako dovolanie, ktoré bolo sčasti podané niekým, kto na dovolanie nie je subjektívne

oprávnený, resp. ako dovolanie, ktoré sčasti smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

tento opravný prostriedok prípustný“.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o priznanom odškodnení

(výške násobkov odškodnenia, pozn.) bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

v hrubom nepomere s doživotnými následkami na jej zdraví a živote. Z uvedeného dôvodu

neobstojí ani námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie je

nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jej vecné argumenty týkajúce

sa otázky primeranosti výšky násobkov odškodnenia v jej veci.

Aj právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „ak by dovolací súd posudzoval

opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov (v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ , pozn.) napriek tomu, že boli uplatnené v procesne neprípustnom dovolaní, porušil

by základné právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj

)“, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom

opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2013 podľa názoru

ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami . Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013