Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 604/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Contract

Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Branko Vrba, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Contract Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. augusta 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Contract Consulting s. r. o.,

Zámocké schody 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 28. decembra 2006 sa sťažovateľka

ako žalobkyňa domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 11 783,84 € so 16,5 % ročným

úrokom z omeškania od 23. mája 2002 z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Košice II, ktorý uznesením ČVS: OÚV-853/30-K2-2001 z 23. mája 2002 rozhodol o vrátení

vozidla Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s. , napriek tomu, že si poškodený

uplatňoval vlastnícke právo k vozidlu a žiadal, aby bol vyšetrovateľom upovedomený

o vykonávaných úkonoch. Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. -359

zo 7. novembra 2013 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi

sumu 11 783,84 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pretože dospel k záveru, že

„nesprávny úradný postup orgánov polície bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku

škody... Teda bola preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody.“. Druhým výrokom citovaného rozsudku okresný súd žalobu

v časti príslušenstva pohľadávky zamietol, čo odôvodnil tým, že „momentom vzniku škody

štát sa ešte nestáva dlžníkom poškodeného... Povinnosť zaplatiť oprávnenému náhradu

škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená zodpovedná osoba,

škoda a jej výška ako aj doba splnenia prisúdeného nároku. Až uplynutím tejto doby určenej

na splnenie priznanej náhrady môže dôjsť k omeškaniu povinného.“. Na základe odvolania

žalovanej proti prvému výroku rozsudku okresného súdu a odvolania sťažovateľa proti

druhému výroku rozsudku okresného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -396 z 28. januára 2015 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Citovaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 6. marca 2015.

3. Následne sťažovateľka sťažnosťou podľa napadla druhý

výrok rozsudku okresného súdu, ako aj časť rozsudku krajského súdu, ktorým toto

rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Ústavný súd uznesením č. k. -15

z 10. septembra 2015 sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku

okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k napadnutej časti

rozsudku krajského súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. V predloženej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „medzitým

žalovaná podala dovolanie podľa ust. (t. j. z dôvodu, že

postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

), pričom toto porušenie vyvodzovala z toho, že odvolací súd rozhodnutie náležite

neodôvodnil v časti istiny. Sťažovateľ sa k podanému dovolaniu vyjadril tak, že ho

považoval za neprípustné a v časti istiny pohľadávky aj za neopodstatnené, nakoľko

nezdôvodneným podľa sťažovateľa zostal práve výrok o zamietnutí zákonného úroku z

omeškania, nie istiny.“. Najvyšší súd o podanom dovolaní však rozhodol tak, že zrušil

rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu „v

žalobe vyhovujúcej časti o zaplatenie 11 783,84 €“, ako aj rozsudok okresného súdu „vo

výroku, ktorým vyhovel žalobe o zaplatenie 11 783,84 €“, a vec v rozsahu zrušenia vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka namieta, že je v rozpore s princípom právnej istoty, aby najvyšší súd

„pripustil a prejednal dovolanie žalovanej... aj napriek skutočnosti, že dovolanie v tejto

veci v zmysle platných právnych predpisov a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu nebolo

prípustné“, čím zároveň porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené dohovoru.

Navyše, podľa názoru sťažovateľky „neprípustnosť dovolania v uvedenej veci je potvrdená

aj tým, že Ústavný súd SR v uznesení -15 zo dňa 10. 09. 2015 sťažnosť

sťažovateľa ohľadom nepreskúmateľnosti Rozsudku I a Rozsudku II neodmietol v zmysle

ust. § 53 zákona o organizácii Ústavného súdu..., ale sťažnosť posúdil a rozhodol o nej“,

z čoho vyplýva, že „aj Ústavný súd SR dospel v tejto veci k názoru, že dovolanie nie je

prípustné. V opačnom prípade by sťažnosť z dôvodu, že neboli vyčerpané všetky opravné

prostriedky, považoval na neprípustnú“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2016

bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil (bližšie neoznačenému) súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 709,73 €.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2016, ktorým na základe

dovolania protistrany zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu „v žalobe vyhovujúcej časti o zaplatenie 11 783,84 €“, ako aj

rozsudok okresného súdu „vo výroku, ktorým vyhovel žalobe o zaplatenie 11 783,84 €“,

a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

13. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že nielen v rozhodnom čase účinná právna úprava a existujúca

judikatúra najvyššieho súdu, ale najmä prechádzajúce uznesenie ústavného súdu

o jej sťažnosti prípustnosť podaného dovolania v danej veci vylučovali.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (ďalej len „OSP“ –

účinnom do 30. júna 2016, m. m. , , ). Rovnako

v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd poukazuje na to, že základné právo

na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

(, , , , ).

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa.

17. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) zverená práve najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti možno poukázať

napr. na rozsudok sp. zn. z 1. októbra 2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil,

že je tým orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné

rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného

rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého

druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných

veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku

najvyššieho súdu, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného najvyššieho súdu,

povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné“.

18. Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií najvyššieho súdu

podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto

podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne

judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

19. Netreba však opomínať, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne

obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva

na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( , m. m. ).

20. Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach

je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).

21. K rozdielnej judikatúre preto prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej

inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je však dôležité, aby táto inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

22. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,

ktorý by nemal oporu v procesnom kódexe, ktorý bol účinný v čase jeho rozhodovania.

23. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom. V danom

prípade podmienky dovolacieho konania upravovali ustanovenia a nasl. . V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z ustanovení vyslovene

vyplývalo, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v , a .

24. Ústavný súd konštatuje, že existencia uznesenia ústavného súdu

č. k. -15 z 10. septembra 2015, ktorým predchádzajúcu sťažnosť

sťažovateľky odmietol, takémuto postupu najvyššieho súdu nebránila. Právne relevantné

východisko pre rozhodnutie ústavného súdu totiž v tomto prípade predstavoval petit, ktorý

sťažovateľka jednoznačne vymedzila tak, že žiadala preskúmať len tú časť konania

pred všeobecným súdmi, v ktorej nebola úspešná. Keďže sťažovateľkou navrhovaný petit sa

(logicky) nevzťahoval na tú časť konania pred všeobecnými súdmi, v ktorej úspešná bola

(t. j. na meritum veci), neexistoval ani dôvod ústavného prieskumu tejto časti konania.

Tým však v žiadnom prípade nebolo dotknuté procesné oprávnenie protistrany,

aby na ochranu svojich základných práv a slobôd využila ďalší dostupný opravný

prostriedok, ktorým bolo dovolanie podané najvyššiemu súdu.

25. Ústavný súd konštatuje, že po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska ústavnoprávnej konformity

je udržateľné a akceptovateľné, pretože z neho zrozumiteľne vyplýva nielen to, v čom

spočíva nesprávnosť právneho posúdenia danej veci prvostupňovým aj odvolacím súdom

v merite veci, ale aj to, na zodpovedanie ktorých otázok sa má prvostupňový súd v ďalšom

konaní sústrediť, keďže „z jeho záverov v odôvodnení možno dedukovať, že pod nesprávny

úradný postup subsumoval aj nevydanie rozhodnutia o uložení veci do úschovy, či vrátenie

vozidla na základe neprávoplatného rozhodnutia neexistujúcej osobe, avšak nie je zrejmé

či a prípadne ako vzal zreteľ na to, že tu existuje rozhodnutie o vrátení veci, ktoré doposiaľ

nebolo zrušené, a to i v kontexte ustanovenia vety druhej “. Najvyšší

súd taktiež konštatoval, že záver súdov nižších stupňov o premlčaní práva J. R. na náhradu

škody „nie je preskúmateľný ani zrozumiteľný... Názory súdu prvého stupňa o existencii

príčinnej súvislosti (s ktorými sa mal stotožniť odvolací súd) vychádzajúce z neurčitých

predpokladov a nepreskúmateľných záverov pôsobia zmätočne, pre vec nezrozumiteľne

a preto sú argumentačne i právne neudržateľné.“. Preto bude plne v kompetencii okresného

súdu, aby sa v ďalšom priebehu konania s právnym názorom najvyššieho súdu

prezentovaným v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal tak, že vzniknutú problematiku

posúdi so zreteľom na skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj účel (v súčasnosti už)

civilného sporového konania, ktorým je v zmysle Civilného

sporového poriadku poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov.

26. Ústavný súd v minulosti už viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ,

).

27. Základné právo na súdnu ochranu podľa v sebe nezahŕňa

záruku úspechu v konaní (, , ). Ak sa konanie

pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama

osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou

pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného

práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto predloženú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Z tohto dôvodu sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016