Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 566/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

Contract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, za ktorú koná advokát

JUDr. Branko Vrba, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 3 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o zamietnutí

žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice II

č. k. zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia Okresného súdu

Košice II č. k. z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 3 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva

pohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia okresného súdu

č. k. z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku

rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 396

z 28. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle a 3 SR a právo

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa

07. 11. 2013, č. k. v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II

zo dňa 08. 01. 2014 č. k. a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa

28. 01. 2015 č. k. 396.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 01. 2015

č. k. 396 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa

07. 11. 2013, č. k. v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II

zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 372 v časti zamietajúcej príslušenstvo žalovanej

pohľadávky a zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 11. 2013,

č. k. v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa

08. 01. 2014 č. k. 372 v časti, v ktorej súd žalobu zamietol v časti príslušenstva

pohľadávky a vracia v tejto časti vec súdu na ďalšie konanie a v ostatnej časti ponecháva

uvedené rozsudky v platnosti.

3. Porušitelia základného práva sú povinní na úhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľa...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom sa

proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako

žalovanému (ďalej len „žalovaný“) žalobou doručenou okresnému súdu 28. decembra 2006

domáhal zaplatenia 11 783,84 € so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 23. mája 2002

z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto pohľadávku

sťažovateľ nadobudol ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej

2. októbra 2006 s poškodeným ako postupcom (ďalej len

„poškodený“). Škoda mala poškodenému vzniknúť tým, že po tom, čo poškodený

na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s z 1. augusta 2000

nadobudol osobné motorové vozidlo Opel Frontera 2,8 Tdi Sport 4x4, bolo vozidlo

11. septembra 2000 zaistené policajným orgánom pre podozrenie, že pochádza z trestnej

činnosti. Po tom, čo sa potvrdilo toto podozrenie a vozidlo už nebolo pre trestné konanie

potrebné, vydal vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II

(ďalej len „vyšetrovateľ“) 23. mája 2002 uznesenie ČVS: OÚV 853/30 K2 2001, ktorým

rozhodol o vrátení vozidla Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s. (ďalej len

„uznesenie o vrátení vozidla“), a to napriek tomu, že si poškodený uplatňoval vlastnícke

právo k vozidlu a žiadal, aby bol vyšetrovateľom upovedomený o vykonávaných úkonoch.

Uznesenie o vrátení vozidla však bolo poškodenému doručené až po troch rokoch

(2. júna 2005). Nesprávnosť úradného postupu spočívala predovšetkým v tom, že

vlastníkom vozidla bol poškodený, ktorý ho nadobudol dobromyseľne, a preto vozidlo

nemalo byť vydané Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s., ale poškodenému,

resp. ak si uplatnili vydanie vozidla dva subjekty, malo byť v zmysle § 80 ods. 1 Trestného

poriadku pre pochybnosť o skutočnom vlastníkovi uložené do úschovy na súde s tým,

že poškodený i Východoslovenská leasingová spoločnosť, a. s., mali byť vyzvaní,

aby si svoje právo uplatnili na súde. Poškodený podal síce proti uzneseniu o vrátení vozidla

po jeho doručení sťažnosť, avšak uznesením Okresnej prokuratúry Košice II

č. k. bola jeho sťažnosť zamietnutá. Nesprávnosť úradného postupu

vyšetrovateľa ďalej spočívala v tom, že doručil poškodenému uznesenie o vrátení vozidla

poškodenému až po troch rokoch od jeho vydania, vozidlo vydal Východoslovenskej

leasingovej spoločnosti, a. s., ešte prv, než uznesenie o jeho vrátení nadobudlo

právoplatnosť, a navyše subjekt s obchodným menom Východoslovenská leasingová

spoločnosť, a. s., nikdy neexistoval. Výška v žalobe uplatnenej náhrady škody zodpovedá

kúpnej cene vozidla. Poškodený vyzval žalovaného na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom listom doručeným žalovanému 24. novembra 2005, avšak

žalovaný na výzvu nereagoval. Úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne uplatnil sťažovateľ

od 23. mája 2002, kedy bolo uznesenie o vrátení vozidla vydané.

Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. zo 7. novembra 2013

zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 11 783,84 €, žalobu v časti príslušenstva

(úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne od 23. mája 2002 do zaplatenia) zamietol

a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Vo vzťahu k žalovanej sume 11 783,84 € tak rozhodol s odôvodnením, v zmysle

ktorého sťažovateľ preukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, a pokiaľ

ide o zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, uviedol:

„Čo sa týka príslušenstva pohľadávky, súd v tejto časti žalobu zamietol. Má za to, že

momentom vzniku škody štát sa ešte nestáva dlžníkom poškodeného. Existencia škody a jej

výšky ako aj zodpovednosť za škodu sa zisťuje v súdnom konaní a predbežné prerokovanie

žiadosti o náhradu škody, na ktorú poukázal aj právny zástupca žalobcu, nemá ešte povahu

uplatnenie nároku u orgánu, ktorý je povolaný o ňom rozhodnúť, t. j. u súdu. Keďže

pohľadávka ešte vzniknúť nemohla, nemôže prichádzať do úvahy ani úrok z omeškania,

ktorý tvorí príslušenstvo pohľadávky existujúcej. Povinnosť zaplatiť oprávnenému náhradu

škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená zodpovedná osoba,

škoda a jej výška ako aj doba splnenia prisúdeného nároku. Až uplynutím tejto doby určenej

na splnenie priznanej náhrady môže dôjsť k omeškaniu povinného.“

Proti rozsudku okresného súdu č. k. zo 7. novembra 2013 podal

odvolanie sťažovateľ i žalovaný. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. z 28. januára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne

správny [ (ďalej aj „OSP“)] potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. zo 7. novembra 2013 v znení

opravného uznesenia č. k. z 8. januára 2014 a v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. z 28. januára 2015 nadobudol právoplatnosť 6. marca

2015.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 3 a práva podľa dohovoru výrokom

o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku okresného

súdu č. k. zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia

č. k. z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského

súdu č. k. z 28. januára 2015, ktorou bol potvrdený rozsudok

o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva, odôvodnila tým, že okresný súd i krajský súd

sa vecou a argumentáciou sťažovateľky dostatočne nezaoberali, svoje rozhodnutia primerane

neodôvodnili, najmä však vykladali aplikované ustanovenia v rozpore s ich účelom

a zmyslom, keď dospeli k záveru, že úrok z omeškania patrí poškodenému až od uplynutia

paričnej lehoty. Tento názor neobstojí preto, že rozsudok o náhrade škody nemá k náhrade

škody konštitutívny, ale deklaratórny charakter; pohľadávka na náhradu škody vzniká pred

rozhodnutím súdu, pretože inak by ju súd nemohol priznať a žalovaný pri predbežnom

prerokovaní ani splniť; pohľadávka vzniká už v dôsledku spôsobenej škody. V kontexte veci

sťažovateľky je významné aj to, že poškodenému štát tri roky nedoručil uznesenie o vrátení

veci a ďalších deväť rokov rozhodoval o jeho nároku. Tieto argumenty sťažovateľ použil už

v odvolaní, avšak krajský súd na ne nereagoval. Navyše okresný súd ani krajský súd

neoznačili v odôvodneniach svojich rozhodnutí žiadne ustanovenie právneho predpisu,

podľa ktorého o úroku z omeškania rozhodovali. Pritom

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom odkazuje v ním neupravených otázkach na . Podľa

záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj

zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v

zákone a podľa ak ide o omeškanie s plnením

peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.

Názor vyslovený okresným súdom i krajským súdom nemá oporu v žiadnom z týchto

ustanovení. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého momentom vzniku škody sa

štát ešte nestáva dlžníkom poškodeného, tento je v rozpore s logikou, pretože nemôže platiť,

že škoda síce vznikne, ale nikto ju nie je povinný nahradiť, lebo nikto nie je dlžníkom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky

rozsudku okresného súdu č. k. zo 7. novembra 2013 v znení opravného

uznesenia okresného súdu č. k. z 8. januára 2014 a jednak časťou

potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu č. k. z 28. januára 2015,

ktorou bol potvrdený rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. zo 7. novembra 2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom č. k. z 28. januára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Preto ústavný súd podľa odmietol sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 3 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. zo 7. novembra 2013.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 396

z 28. januára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc

ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Sťažovateľka porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu

č. k. z 28. januára 2015 odôvodňuje jednak nedostatočným odôvodnením

tohto rozsudku a jednak tým, že je založený na takom výklade práva, ktorý nie je ústavne

konformný.

Krajský súd rozsudok č. k. z 28. januára 2015 odôvodnil takto:

„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust.

, pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu

poukazuje.

Odvolací súd odvolacie námietky v celom rozsahu považuje za neopodstatnené a má

za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa

v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú v celom rozsahu správne.

K základnej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej

legitimácie žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že táto odvolacia námietka je

nedôvodná, pričom jej nedôvodnosť vyplýva už zo samotných dôvodov uvedených

žalovaným, keď konštatuje, že v zmysle Slovenská

republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti zodpovedá len za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní. V danom prípade práve

z vykonaného dokazovania vyplýva, že ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní, t. j.

o rozhodnutie orgánu polície o vrátení motorového vozidla inému subjektu, ako bolo

odňaté, pričom navyše toto rozhodnutie osobe, ktorej bolo vozidlo odňaté ani v lehote

3 rokov nebolo doručené. Teda z uvedeného je zrejmé, že ide o trestné konanie, lebo

prípravné konanie pred orgánmi polície v zmysle patrí pod pojem

trestné konanie.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. , rozsudok ako vecne

správny potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na ústavný

súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Vo veci sťažovateľky krajský súd využil možnosť poskytnutú mu

a skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol,

a preto na dôvody jeho rozhodnutia odkázal, pričom odvolacie námietky sťažovateľky

považoval za neopodstatnené.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.

zo 7. novembra 2013, žalobu sťažovateľky v časti príslušenstva okresný súd zamietol

s odôvodnením, že k omeškaniu so zaplatením náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným dochádza až právoplatnosťou

rozhodnutia súdu, ktorým je žalovanému uložené náhradu škody zaplatiť, pretože až týmto

momentom sú ustálené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu vrátane jej výšky.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

(a okresného) súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne (hoci

aj len odkazom na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu), keď z jeho rozhodnutia

možno zistiť, z akého dôvodu sťažovateľke úrok z omeškania nepatrí.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. z 28. januára 2015

preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou

tvrdeného porušenia základného práva podľa a 3 , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd vykladal aplikované

ustanovenia v rozpore s princípmi ústavne konformného výkladu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajského

súdu v odvolacom konaní a jeho rozsudok č. k. z 28. januára 2015,

ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Ako vyplýva zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v tomto zákone nie je

výslovne upravená otázka vzniku omeškania štátu so zaplatením náhrady škody a jeho

následky (na rozdiel od ustanovenia o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení od 1. januára 2013, podľa ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škody

prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu

plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím

šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia

neskôr. Nie je sporné, že úroku z omeškania sa veriteľ vo všeobecnosti môže úspešne

domáhať od momentu vzniku omeškania dlžníka. Otázka vzniku omeškania žalovaného

v tomto druhu konaní bola rozhodovacou praxou riešená s rôznymi závermi (napríklad

podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. marca 2010 ku vzniku

omeškania dochádza už doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku štátu

s odkazom na ; v Českej republike sa súdna prax ustálila

v kontexte zmien právnej úpravy  stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011, bod 10; už prv rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. apríla 2003; Ústavný súd Českej republiky nález

sp. zn. z 23. februára 2010, vychádzajúc z § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy

v prípadoch podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom však Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k záveru, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia,

až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. ).

Pritom s ohľadom na účel náhrady škody a nemajetkovej ujmy je vo všeobecnosti potrebné

k nim pristupovať rovnako (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

sp. zn. 7 Cdo 145/2011z 12. decembra 2012).

Za tejto situácie ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu

možno považovať z ústavného hľadiska za udržateľné, pretože medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa

a 3 a jej práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto

časti sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015