Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 447/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátkou

JUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,

, a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský

Mikuláš (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie “).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

o náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci vedeného

Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom

č. k. z 25. januára 2013, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznal

náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. z 25. januára 2013 podala

v zákonnej lehote sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. zo 6. augusta 2013 tak, že potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 109

zo 6. augusta 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie

je potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľa, nakoľko sa

k týmto podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného

nároku je pritom súčasťou práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1

...

Pokiaľ sa teda dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že na vyššie

uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa vôbec netreba prihliadať a vysporiadať sa s ňou,

hoci na ňu prihliadať a vysporiadať sa s ňou súd mal a následkom toho v tejto súvislosti

2

svoje rozhodnutie dovolací súd nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnil, porušil tým právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. .

Dovolacie rozhodnutie sa tak dostáva do príkreho rozporu s princípmi právneho

štátu (článok I ), pretože zmyslom zákona a úlohou orgánov

verejnej moci nie je chrániť škodcu na úkor poškodeného...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že „Dovolací súd sa vôbec

nezaoberal námietkami sťažovateľa, v zmysle ktorých odvolací súd úplne nesprávne

v rozpore s vykonaným dokazovaním vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne

posúdil, keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania

podľa ust.

Dovolací súd sa však týmito námietkami zaoberať zjavne mal, nakoľko sťažovateľ

v tejto súvislosti vo svojom dovolaní namietal, že sa mu v zmysle ust.

postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom. Riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku je pritom súčasťou

práva na súdnu ochranu garantovaného ust. , čo vyplýva aj z judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

12. 11. 2014 vydaným v právnej veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská republika

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR

s prísl., spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, vedenej

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 12. 11. 2014 vydaný vo veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská

republika Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške

49 437 EUR s prísl, spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

4

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. novembra 2014 došlo k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a .

Vychádzajúc zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnila svoje dovolanie, t. j. ide

o dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako

také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok

nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky

v znení neskorších právnych predpisov

(ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

6

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2014, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejto

súvislosti najmä uviedol:

„Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. augusta 2013 sp. zn.

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil ( ).

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil

aj s jeho odôvodnením, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu,

vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ, odvolací súd

konštatoval, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné

pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s a dospel

k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá

zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd dospel

k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Dodal, že na doplnenie odvolania nemohol prihliadať, pretože

uvedený dôkazný prostriedok mohla žalobkyňa predložiť už pred súdom prvého stupňa.

Opodstatnenosť argumentácií, na ktorých odvolateľka založila svoje odvolacie dôvody teda

neuznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s a

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Namietala, že v konaní došlo k vade podľa , čím je zároveň daná

aj prípustnosť dovolania. Uviedla, že odvolací súd sa absolútne nevysporiadal

s jej argumentáciou týkajúcou sa uvedenej simulácie vo vzťahu k časovému hľadisku

nečinnosti okresného súdu v exekučnej veci a vychádzajúcej zo skutkového stavu zisteného

prvostupňovým súdom...“

Vychádzajúc z uvedeného stavu, najvyšší súd následne v relevantnej časti

napadnutého uznesenia odôvodňoval svoje právne závery takto:

«Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

8

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

,

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je

prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa .. Vady konania podľa

ustanovenia až e/ a žalobkyňa nenamietala a ich existenciu

po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa

osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu

bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa ..

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti

v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe

rozhodnutí odvolacieho súdu.

Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

z hľadiska vysporiadania sa s jej odvolacími námietkami...

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach...

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia splnenia predpokladov

zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného

súdu podľa Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia

prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („prvostupňový

súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie, ktoré vyhodnotil podľa a dospel k skutkovým a právnym

záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa aj

s odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa

v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu

prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný

a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu

uplatnenú žalobkyňou titulom nesprávneho úradného postupu okresného súdu (prieťahov

v exekučnom konaní) podľa Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( ) skutkový a právny

základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné

a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri

).»

10

V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na spôsob

koncipovania obsahu dovolania sťažovateľky, z ktorého možno podľa jeho názoru vyvodiť,

že „aj keď prípustnosť dovolania žalobkyňa vyvodzovala z vady konania podľa § 237

písm. f/ v podstate namietala nesprávne právne posúdenie veci ( písm.

c/ ).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by

mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

, lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom

konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , , ). Preto

dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol

preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobkyne

z hľadiska správnosti ich právnych záverov.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno

vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobkyne podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

odmietol.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa , ako aj právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1 , ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

12

rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015