Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 447/2015
PDF · 450.67 KB
No categories available
II. ÚS 447/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátkou
JUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský
Mikuláš (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie “).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
o náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci vedeného
Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 79/2012
v procesnom postavení žalobkyne. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom
č. k. 7 C 79/2012 82 z 25. januára 2013, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 79/2012 82 z 25. januára 2013 podala
v zákonnej lehote sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 230/2013 109 zo 6. augusta 2013 tak, že potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 230/2013 109
zo 6. augusta 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,
že ho odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie
je potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľa, nakoľko sa
k týmto podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného
nároku je pritom súčasťou práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1
Ústavy...
Pokiaľ sa teda dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že na vyššie
uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa vôbec netreba prihliadať a vysporiadať sa s ňou,
hoci na ňu prihliadať a vysporiadať sa s ňou súd mal a následkom toho v tejto súvislosti
2
svoje rozhodnutie dovolací súd nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnil, porušil tým právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy.
Dovolacie rozhodnutie sa tak dostáva do príkreho rozporu s princípmi právneho
štátu (článok I Ústavy Slovenskej republiky), pretože zmyslom zákona a úlohou orgánov
verejnej moci nie je chrániť škodcu na úkor poškodeného...“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že „Dovolací súd sa vôbec
nezaoberal námietkami sťažovateľa, v zmysle ktorých odvolací súd úplne nesprávne
v rozpore s vykonaným dokazovaním vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne
posúdil, keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
Dovolací súd sa však týmito námietkami zaoberať zjavne mal, nakoľko sťažovateľ
v tejto súvislosti vo svojom dovolaní namietal, že sa mu v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.
postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku je pritom súčasťou
práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy, čo vyplýva aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 8 Cdo 83/2014 zo dňa
12. 11. 2014 vydaným v právnej veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská republika
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR
s prísl., spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, vedenej
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Cdo 83/2014, porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 8 Cdo 83/2014 zo dňa 12. 11. 2014 vydaný vo veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská
republika Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške
49 437 EUR s prísl, spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vec
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
4
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 83/2014
z 12. novembra 2014 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
Vychádzajúc zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľka ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnila svoje dovolanie, t. j. ide
o dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako
také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok
nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej aj „OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
6
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti
rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejto
súvislosti najmä uviedol:
„Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. augusta 2013 sp. zn.
5 Co 230/2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil
aj s jeho odôvodnením, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ, odvolací súd
konštatoval, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné
pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd dospel
k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dodal, že na doplnenie odvolania nemohol prihliadať, pretože
uvedený dôkazný prostriedok mohla žalobkyňa predložiť už pred súdom prvého stupňa.
Opodstatnenosť argumentácií, na ktorých odvolateľka založila svoje odvolacie dôvody teda
neuznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 150 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čím je zároveň daná
aj prípustnosť dovolania. Uviedla, že odvolací súd sa absolútne nevysporiadal
s jej argumentáciou týkajúcou sa uvedenej simulácie vo vzťahu k časovému hľadisku
nečinnosti okresného súdu v exekučnej veci a vychádzajúcej zo skutkového stavu zisteného
prvostupňovým súdom...“
Vychádzajúc z uvedeného stavu, najvyšší súd následne v relevantnej časti
napadnutého uznesenia odôvodňoval svoje právne závery takto:
«Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu
8
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p... Vady konania podľa
ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ich existenciu
po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p...
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti
v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
rozhodnutí odvolacieho súdu.
Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska vysporiadania sa s jej odvolacími námietkami...
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach...
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia splnenia predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného
súdu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („prvostupňový
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal
dokazovanie, ktoré vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa aj
s odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa
v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu
uplatnenú žalobkyňou titulom nesprávneho úradného postupu okresného súdu (prieťahov
v exekučnom konaní) podľa zákona č. 58/1969 Zb. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny
základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné
a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri
10
V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na spôsob
koncipovania obsahu dovolania sťažovateľky, z ktorého možno podľa jeho názoru vyvodiť,
že „aj keď prípustnosť dovolania žalobkyňa vyvodzovala z vady konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p. v podstate namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom
konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobkyne
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
odmietol.“.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol
ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144
ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na
základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
12
rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015