Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 26/2012
PDF · 214.42 KB
No categories available
I. ÚS 26/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B., zastúpených obchodnou
spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. K., vo
veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 26/2010 zo 14. septembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 26/2010 zo 14. septembra 2011 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 13 C 124/2003-230 zo 6. februára 2009 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) vyhovel žalobe podanej pôvodnou žalobkyňou A. B.,
zastúpenou opatrovníčkou – jej dcérou B. C., a určil, že kúpna zmluva uzavretá 30. augusta
1999 medzi A. B. ako predávajúcou a sťažovateľmi ako kupujúcimi (predmetom ktorej bol
trojizbový byt... v B. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu
a pozemku) je neplatná. Okresný súd považoval označenú kúpnu zmluvu za absolútne
neplatnú v zmysle § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že predávajúca podľa
záverov okresného súdu pri uzavretí kúpnej zmluvy konala v duševnej poruche, ktorá ju
robila na tento právny úkon neschopnou.
Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 15 Co 148/2009 z 2. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
potvrdil rozsudok okresného súdu a v odôvodnení svojho rozsudku sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.
Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť
dovolania bola podľa nich daná z dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že „ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania“ (namietali účastníctvo na strane
žalobkyne), a podľa § 237 ods. 1 písm. d) OSP , t. j. z dôvodu, že „v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo“ (poukazovali na rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 221/2002
z 30. júna 2003).
Sťažovatelia v dovolaní ďalej namietali vecnú nesprávnosť rozsudku krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov ako
neprípustné.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie nimi označených práv uznesením
najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší súd nevysporiadal správne s tou
časťou ich dovolania, v ktorej namietajú vecnú nesprávnosť záverov krajského súdu
v spojení so závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľov nimi v dovolaní namietaná
nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu a okresného súdu zakladala
prípustnosť dovolania, ako aj jeho samotnú dôvodnosť.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Sťažovatelia v podanom dovolaní okrem iného argumentovali tým, že „... kúpna
zmluva bola uzatvorená a podpísaná p. A. B. dňa 30. 08. 1999, pričom do tohto dátumu
nebola liečená, ani vyšetrovaná na psychiatrickom oddelení, ani nebola evidovaná jej
žiadna závažná psychická porucha, ktorá by zakladala procesnú nespôsobilosť p. A. B. P.
A. B. dňa 01. 06. 1997 odkúpila predmetný byt, pričom nikto nespochybňoval jej procesnú
spôsobilosť. Vklad vlastníckeho práva ku nehnuteľnosti bol povolený po č. k. V-30574/97,
pričom A. B. riadne procesne vo veci konala, podpisovala a preberala zásielky, platila
poplatky a nadobudla vlastnícke právo ku predmetnému bytu. …“ Ďalej Sťažovatelia v
dovolaní spochybňovali vypracovanie znaleckého posudku MUDr. R. M., ktorý A. B.
posúdil výlučne na základe jej zdravotnej dokumentácie nakoľko bola už v čase
posudzovania mŕtva. Dovolací súd sa pritom týmito argumentmi nezaoberal a to z dôvodu,
že dovolateľmi vytýkané okolnosti považoval za okolnosti, ktoré by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, no nezakladali by prípustnosť dovolania. Sťažovatelia
majú za to, že takéto posúdenie dovolacích dôvodov možno považovať za arbitrárne. Aj
napriek tomu, že Sťažovatelia v dovolaní vyslovene neoznačili dovolacie dôvody v súlade
s OSP, bolo potrebné argumenty Sťažovateľov posudzovať podľa obsahu a v takom prípade
by Najvyšší súd Slovenskej republiky došiel k záveru, že Sťažovatelia svoje dovolanie
odôvodnili v súlade s ust. § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, a teda konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá má za následok neprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by bol Najvyšší súd Slovenskej republiky
postupoval v súlade so zákonom, dospel by k záveru, že aj právne posúdenie skutkového
stavu a vykonané dokazovanie prvostupňového a odvolacieho súdu je založené na svojvôli
a v dôsledku toho odôvodňuje postup dovolacieho súdu v súlade s ust. § 243b ods. 3 OSP...»
V ďalšom sťažovatelia uviedli podrobnú argumentáciu na podporu svojho názoru
o nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu o preukázanosti duševnej poruchy A. B. pri uzavretí kúpnej
zmluvy. Namietajú najmä to, že okresným súdom nebol dostatočne zistený skutkový stav
veci, keď pre učinenie svojich záverov považoval za dostačujúci znalecký posudok na
posúdenie duševného stavu predávajúcej vypracovaný po jej smrti na základe dostupnej
zdravotnej dokumentácie a nezistil dostatočne skutočné správanie a prejavy predávajúcej v
rozhodnej dobe, resp. z výpovedí svedkov vyvodil nesprávne závery o jej duševnom stave.
Sťažovatelia v závere sťažnosti uviedli: „Súd prvého stupňa, súd odvolací, ako aj
súd dovolací v predmetnom konaní v žiadnom prípade nepostupovali v súlade s vyššie
uvedenými zásadami zákonného a spravodlivého procesu a na základe vykonaného
dokazovania nemohli v žiadnom prípade dospieť k záveru, že A. B. bola v čase uzavretia
Kúpnej zmluvy neschopná k takémuto právnemu úkonu. V prípade, ak by Krajský súd bol
postupoval v súlade s týmito zásadami, bol by dospel k rovnakému záveru a zistil by, že
Rozsudok OS BA II je potrebné zmeniť, prípadne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom k tomu, že chybným postupom Krajského súdu k odstráneniu vadného postupu
prvostupňového súdu nedošlo, obrátili sa Stažovatelia na Najvyšší súd Slovenskej republiky,
a tento mal toto porušenie odstrániť. Nakoľko sa však tak nestalo ani v dovolacom konaní
na Najvyššom súde Slovenskej republiky, obracajú sa Stažovatelia na Ústavný súd
Slovenskej republiky.“
Sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva Ing. O. Č. a A. Č. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 26/2010 zo dňa 14. 09. 2011 porušené boli.
2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 26/2010
z 14. 09. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný Ing. O. Č. a A. Č. zaplatiť náhradu
trov konania na účet advokátskej kancelárie K s. r. o., ktoré budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení nálezu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie ako
neprípustné.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v tom, že najvyšší
súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľov nesprávne a arbitrárne skutkové
a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a jej
dôvodnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
V zmysle § 241 ods. 1 2 OSP procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len
tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „V danom prípade
dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s.
p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by
konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale
zaoberá sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p...
Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu právneho
posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale
právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p... Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.
s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia... I keby dovolacie námietky
napádajúce správnosť právneho záveru súdov o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu
nedostatku spôsobilosti predávajúcej k takémuto úkonu pre jej duševnú poruchu v čase jeho
uskutočnenia boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neposudzoval), dovolateľmi vytýkané a okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia
Keďže prípustnosť dovolania žalovanými nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa
§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie jej prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako procesne
neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého
výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych
súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1
dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení
týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže
namietaným uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2012