Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B., zastúpených obchodnou

spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. K., vo

veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť

majetok podľa a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2011 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -230 zo 6. februára 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) vyhovel žalobe podanej pôvodnou žalobkyňou A. B.,

zastúpenou opatrovníčkou – jej dcérou B. C., a určil, že kúpna zmluva uzavretá 30. augusta

1999 medzi A. B. ako predávajúcou a sťažovateľmi ako kupujúcimi (predmetom ktorej bol

trojizbový byt... v B. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu

a pozemku) je neplatná. Okresný súd považoval označenú kúpnu zmluvu za absolútne

neplatnú v zmysle a z dôvodu, že predávajúca podľa

záverov okresného súdu pri uzavretí kúpnej zmluvy konala v duševnej poruche, ktorá ju

robila na tento právny úkon neschopnou.

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

potvrdil rozsudok okresného súdu a v odôvodnení svojho rozsudku sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť

dovolania bola podľa nich daná z dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že „ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania“ (namietali účastníctvo na strane

žalobkyne), a podľa , t. j. z dôvodu, že „v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo“ (poukazovali na rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 30. júna 2003).

Sťažovatelia v dovolaní ďalej namietali vecnú nesprávnosť rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov ako

neprípustné.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie nimi označených práv uznesením

najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší súd nevysporiadal správne s tou

časťou ich dovolania, v ktorej namietajú vecnú nesprávnosť záverov krajského súdu

v spojení so závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľov nimi v dovolaní namietaná

nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu a okresného súdu zakladala

prípustnosť dovolania, ako aj jeho samotnú dôvodnosť.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Sťažovatelia v podanom dovolaní okrem iného argumentovali tým, že „... kúpna

zmluva bola uzatvorená a podpísaná p. A. B. dňa 30. 08. 1999, pričom do tohto dátumu

nebola liečená, ani vyšetrovaná na psychiatrickom oddelení, ani nebola evidovaná jej

žiadna závažná psychická porucha, ktorá by zakladala procesnú nespôsobilosť p. A. B. P.

A. B. dňa 01. 06. 1997 odkúpila predmetný byt, pričom nikto nespochybňoval jej procesnú

spôsobilosť. Vklad vlastníckeho práva ku nehnuteľnosti bol povolený po č. k. V-30574/97,

pričom A. B. riadne procesne vo veci konala, podpisovala a preberala zásielky, platila

poplatky a nadobudla vlastnícke právo ku predmetnému bytu. …“ Ďalej Sťažovatelia v

dovolaní spochybňovali vypracovanie znaleckého posudku MUDr. R. M., ktorý A. B.

posúdil výlučne na základe jej zdravotnej dokumentácie nakoľko bola už v čase

posudzovania mŕtva. Dovolací súd sa pritom týmito argumentmi nezaoberal a to z dôvodu,

že dovolateľmi vytýkané okolnosti považoval za okolnosti, ktoré by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, no nezakladali by prípustnosť dovolania. Sťažovatelia

majú za to, že takéto posúdenie dovolacích dôvodov možno považovať za arbitrárne. Aj

napriek tomu, že Sťažovatelia v dovolaní vyslovene neoznačili dovolacie dôvody v súlade

s , bolo potrebné argumenty Sťažovateľov posudzovať podľa obsahu a v takom prípade

by Najvyšší súd Slovenskej republiky došiel k záveru, že Sťažovatelia svoje dovolanie

odôvodnili v súlade s ust. a , a teda konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá má za následok neprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by bol Najvyšší súd Slovenskej republiky

postupoval v súlade so zákonom, dospel by k záveru, že aj právne posúdenie skutkového

stavu a vykonané dokazovanie prvostupňového a odvolacieho súdu je založené na svojvôli

a v dôsledku toho odôvodňuje postup dovolacieho súdu v súlade s ust. ...»

V ďalšom sťažovatelia uviedli podrobnú argumentáciu na podporu svojho názoru

o nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu o preukázanosti duševnej poruchy A. B. pri uzavretí kúpnej

zmluvy. Namietajú najmä to, že okresným súdom nebol dostatočne zistený skutkový stav

veci, keď pre učinenie svojich záverov považoval za dostačujúci znalecký posudok na

posúdenie duševného stavu predávajúcej vypracovaný po jej smrti na základe dostupnej

zdravotnej dokumentácie a nezistil dostatočne skutočné správanie a prejavy predávajúcej v

rozhodnej dobe, resp. z výpovedí svedkov vyvodil nesprávne závery o jej duševnom stave.

Sťažovatelia v závere sťažnosti uviedli: „Súd prvého stupňa, súd odvolací, ako aj

súd dovolací v predmetnom konaní v žiadnom prípade nepostupovali v súlade s vyššie

uvedenými zásadami zákonného a spravodlivého procesu a na základe vykonaného

dokazovania nemohli v žiadnom prípade dospieť k záveru, že A. B. bola v čase uzavretia

Kúpnej zmluvy neschopná k takémuto právnemu úkonu. V prípade, ak by Krajský súd bol

postupoval v súlade s týmito zásadami, bol by dospel k rovnakému záveru a zistil by, že

Rozsudok OS BA II je potrebné zmeniť, prípadne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom k tomu, že chybným postupom Krajského súdu k odstráneniu vadného postupu

prvostupňového súdu nedošlo, obrátili sa Stažovatelia na Najvyšší súd Slovenskej republiky,

a tento mal toto porušenie odstrániť. Nakoľko sa však tak nestalo ani v dovolacom konaní

na Najvyššom súde Slovenskej republiky, obracajú sa Stažovatelia na Ústavný súd

Slovenskej republiky.“

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva Ing. O. Č. a A. Č. podľa Slovenskej

republiky, podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 09. 2011 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 14. 09. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný Ing. O. Č. a A. Č. zaplatiť náhradu

trov konania na účet advokátskej kancelárie K s. r. o., ktoré budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základného práva vlastniť majetok podľa a podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie ako

neprípustné.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v tom, že najvyšší

súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľov nesprávne a arbitrárne skutkové

a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a jej

dôvodnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle 2 procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len

tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „V danom prípade

dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s.

p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by

konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd

sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale

zaoberá sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne

vymenovaných v ..

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu právneho

posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ( ),

treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale

právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle .. Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.

s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle ,

lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia... I keby dovolacie námietky

napádajúce správnosť právneho záveru súdov o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu

nedostatku spôsobilosti predávajúcej k takémuto úkonu pre jej duševnú poruchu v čase jeho

uskutočnenia boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska

neposudzoval), dovolateľmi vytýkané a okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

Keďže prípustnosť dovolania žalovanými nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie jej prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako procesne

neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého

výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych

súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1

dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva

vyplývajúce z (resp. dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení

týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Keďže

namietaným uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1

a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených

a dodatkového protokolu.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012