Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 451/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., T., zastúpeného spoločnosťou Č. s. r. o., B.,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. Č., vo veci namietaného porušenia

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena zaručeného , základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

zaručeného a základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného rozsudkom Okresného súdu Trnava

č. k. -1052 z 28. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -1176 z 15. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013

doručená sťažnosť J. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života zaručeného a základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -1052 z 28. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -1176 z 15. mája 2013. Sťažovateľ sťažnosť

9. septembra 2013 doplnil doručením splnomocnenia pre zvoleného právneho zástupcu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 13. augusta 2009 obrátil

na okresný súd žalobou o ochranu osobnosti a o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch proti spoločnosti W., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv

sťažovateľ videl v obsahu troch článkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“

z 25. mája 2009, v ktorých mali byť uvedené o sťažovateľovi nepravdivé, osočujúce

a hrubým spôsobom do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.

Okresný súd rozsudkom č. k. -1052 z 28. marca 2012 sťažovateľovu

žalobu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Okresný

súd na základe konfrontácie obsahu posudzovaných článkov, v ňom použitých formulácií

s dokazovaním pred ním vykonaným (predovšetkým svedecké výpovede), berúc od úvahy

stabilizovanú judikatúru slovenských súdov i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zaujal stanovisko, podľa ktorého „nemožno... konštatovať, že novinári zneužili

svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by nemali zo zdrojov, ktoré považovali

za spoľahlivé. Treba mať teda za to, že uverejnením článkov mali snahu zverejniť

informácie o skutočnostiach, ktoré by mohli byť pravdivé a škodiť práve postaveniu cirkvi

v spoločnosti. Žalobca ako vysoký predstaviteľ cirkvi mal podľa názoru súdu povinnosť

znášať i kritiku, silnejšie výrazy a myšlienky, ktoré určitým spôsobom zasahujú do jeho

osobnosti. Zverejnenie skutkových tvrdení je v súlade s verejným záujmom. V danom

prípade však nedošlo k zásahu do takej miery, aby zásadným spôsobom znížili jeho česť,

dôstojnosť a postavenie.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom č. k. -1176 z 15. mája 2013 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi okresného súdu a konštatoval, že „prvostupňový súd sa... dostatočným spôsobom

vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom

konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré

by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody

obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ predostiera viacero námietok.

Tvrdí, že mu „nikdy nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu.

Pri nenariadení odvolacieho pojednávania má sťažovateľ za to, že bola tak porušený

princíp rovnosti účastníkov konania...“ a že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Namieta, že krajský súd sa „žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v odvolaní“. Takisto sťažovateľ uvádza, že okresný súd „dospel v rozsudku

k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým zisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec

nevyplývajú alebo z vykonaných dôkazov vyplýva úplný opak“ (problém úhrady kúpnej ceny

za pozemky, stotožnenie útoku na účet v Ľ... v G. s kauzou 500 miliónov, existencia plnej

moci pre Š. N). Ťažiskovo však sťažovateľ namieta voči právnemu posúdeniu veci oboma

všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci. Za problém považuje „arbitrárne posúdenie

vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnej ochrany

poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení,

ak pochádzajú z dôveryhodného zdroja“. Oba súdy podľa sťažovateľa preferovali

absolútnym spôsobom právo na slobodu prejavu. Sťažovateľ spochybňuje dobromyseľnosť

novinárov pri uvádzaní jednotlivých informácií v obsahu sporných článkov. Napokon

sťažovateľ namieta aj spôsob, akým okresný súd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného

bremena účastníkmi konania, ako aj ich posúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť

do práva na ochranu osobnosti.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „z procesnej opatrnosti podal voči rozsudku

KS Trnava dňa 27. júna 2009 dovolanie, v ktorom namieta odňatie možnosti konať

pred súdom [ ]“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Porušovatelia, Okresný súd v Trnave a Krajský súd v Trnave, rozsudkom

č. k. -1052 zo dňa 28. 03. 2012 a rozsudkom č. k. -1176

zo dňa 15. 05. 2013 porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života v zmysle Článku 19 ods. 1 a 2 v spojení

s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 .

Rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. -1176 zo dňa 07. 03. 2013

(správne malo byť 15. 05. 2013 – pozn.) sa týmto ruší a vec sa vracia Krajskému súdu

v Trnave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi náklady právneho

zastúpenia v sume 237,84 EUR na účet právneho zástupcu č... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho označených

základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. -1052 z 28. marca 2012,

ústavný súd uvádza, že z vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

).

Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu je rozhodnutím súdu prvého stupňa,

proti ktorému v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) pripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku – odvolania.

Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Ak teda právny poriadok umožňoval sťažovateľovi

domôcť sa ochrany základných práv proti ich porušeniu rozsudkom okresného súdu

v odvolacom konaní pred všeobecným (krajským) súdom, potom podľa čl. 127 ods. 1

niet právomoci ústavného súdu na poskytnutie takejto ochrany. V tejto časti preto

ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených základných

práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd opätovným poukazom na

zdôrazňuje, že vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie.

Toto svoje tvrdenie doložil dôkazom, a to fotokópiou dovolania z 26. júna 2013

proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu č. k. -1176 z 15. mája 2013,

ako aj fotokópiou obálky doporučenej zásielky adresovanej okresnému súdu

k sp. zn. „16 C/226/2009“ s obsahom „Dovolanie voči rozsudku“, na ktorej je prezenčnou

pečiatkou okresného údu potvrdené jej prijatie 27. júna 2013. Z uvedených dôkazov

predložených sťažovateľom vyplýva, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského

súdu podal. Uvedenú skutočnosť ústavnému súdu 17. septembra 2013 potvrdil aj okresný

súd, ktorý zároveň uviedol, že spisový materiál nebol zatiaľ predložený dovolaciemu súdu.

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom

v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela

byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

3. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013