Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 207/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť N. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a , práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júna 2009

doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. marca 2009.

Sťažovateľka uviedla, že v úvode sťažnosti Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. júna 2008 zamietol jej žalobu „o určenie,

že odporca pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 3. 11. 2003 neuplatnil

zásadu rovnakého zaobchádzania“. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 9. marca 2009 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

V súvislosti s podmienkami konania poukázala sťažovateľka okrem iného na to,

že v odvolaní požiadala krajský súd, aby prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (ďalej aj „Súdny dvor ES“), aby odpovedal na predbežnú otázku,

či „zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy

o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek

nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu, aby neuplatnil

vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava výber konkrétneho

nadbytočného zamestnanca“.

V odvolaní sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uviedla množstvo rozhodnutí

Súdneho dvoru ES, v ktorých viackrát konštatoval, že právnické osoby pri prepúšťaní

svojich zamestnancov postupovali diskriminačne, čo uvádza aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu.

Sťažovateľka preto vyslovila názor, že krajský súd sa pri posúdení rozhodujúcej

právnej otázky či predložiť, alebo nepredložiť túto prejudiciálnu otázku na rozhodnutie

Súdneho dvoru ES dopustil interpretačnej svojvôle a pochybil najmä v tom, že jej nedal

odpoveď na základné argumenty uvedené „v odvolaní a jeho závery sú arbitrálne“.

Súčasťou tvrdenia sťažovateľky je i názor, že z dôvodu rozdielnej praxe všeobecných

súdov v Slovenskej republike, podľa ktorej „nepreskúmavajú výber konkrétneho

zamestnanca, ktorý bol prepustený“, s rozdielnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora

„pri priznávaní procesných záruk k rovnosti zaobchádzania pri prepúšťaní v rámci

spoločenstva...“ krajský súd „mal priamo aplikovať procesné záruky ustanovené v článku 3

ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec rovnakého

zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti a preskúmať výber konkrétneho

nadbytočného zamestnanca...“.

Ďalej sťažovateľka zdôraznila, že krajský súd jej dal odpoveď na jej argumenty,

že v jej prípade došlo zo strany zamestnávateľa jednoznačne aspoň k nepriamej

diskriminácii, pretože, ako to vyplývalo z výpovedí svedkov, „na naše oddelenie prišli

mladí pracovníci až neskôr, z uvedeného dôvodu mali títo menej skúsenosti, pričom starší

zaškoľovali mladších pracovníkov a napriek tomu boli prepustené staršie pracovníčky. Táto

skutočnosť bola potvrdená aj zoznamom prijatých pracovníkov k odporcovi pred

organizačnou zmenou, ktorý sa nachádza v spise. Zo zoznamu vyplýva, že k 1. 7. 2003

odporca prijal niekoľko desiatok pracovníkov...“.

Krajský súd sa predmetným dôkazom vôbec nezaoberal a tento ani nevyhodnotil.

Takisto sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že krajský súd porušil

jej základné právo podľa . Toto základné právo „nebyť odňatý

zákonnému sudcovi“ je právom, ktoré „priznáva na území SR bez ohľadu na to,

či ide o sudcu vykonávajúci súdnu moc na Slovensku, alebo či ide o sudcu medzinárodného

súdneho orgánu, ku ktorému sa občanom Slovenskej republiky zaručuje prístup na základe

medzinárodnej zmluvy, ktorá má povahu prameňa práva podľa čl. 7 ods. 2, 4 a 5 alebo

podľa c “.

Sťažovateľka tiež ďalej uviedla, že „vo veci som vyčerpala všetky dostupné opravné

prostriedky ktoré dovoľuje využiť právny poriadok Slovenskej republiky, preto niet iného

súdu, ktorý by chránil moje základné práva...

Dovolanie v tomto prípade nemožno považovať za opravný prostriedok dostatočne

istý nielen teoreticky ale aj prakticky, nakoľko nespĺňa požiadavku dostupnosti a efektivity

a to aj vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR...

V obdobnom prípade najvyšší súd vylúčil dovolanie ako prostriedok nápravy...

Krajský súd nevydal uznesenie o zmietnutí návrhu na predloženie predbežnej otázky

ESD a nepripustil opravný prostriedok ani proti konečnému rozhodnutiu...

Účastníkovi konania nepatrí žiaden účinný prostriedok nápravy na vnútroštátnej

úrovni, uplatniteľný v zmysle konštantnej judikatúry pred všeobecným súdom, preto

je v tomto prípade založená právomoc ústavného súdu SR...“.

Sťažovateľka na základe toho navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... ústavný súd začína konanie o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

a o porušení iných práv konanie prerušuje...

a v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predkladá vec

Európskemu súdnemu dvoru v Luxemburgu so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke

vo veci výkladu Zmluvy s cieľom riešiť problém zlučiteľnosti národného opatrenia

a pravidiel práva Spoločenstva s tým, aby Európsky súdny dvor odpovedal na nasledujúcu

predbežnú otázku:

104) Zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13

Zmluvy o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje

akékoľvek nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu,

aby neuplatnil vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava

výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca.

105) V prípade ak súd tento návrh zamietne navrhujem aby ústavný súd vydal tento

Nález

106) Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

-414 porušil základné právo sťažovateľky N. P. na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

vlastniť majetok a užívať majetok bez diskriminácie ktoré je upravené v

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy upravené v článku 13 Dohovoru.

107) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke N. P. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000,- Eur ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

Základné právo na súdnu ochranu a predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon

( ).

Podľa prvej vety nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ústavný súd by mal v tejto veci zaujať názor k obsahu

základného práva na súdnu ochranu s osobitným zreteľom na povinnosť/možnosť

všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len

„zmluva“) predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES.

Podľa čl. 234 zmluvy Súdny dvor ES má právomoc vydať rozhodnutie

o predbežných otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu tejto zmluvy,

b) platnosti a výkladu aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky,

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty ustanovia.

Ak je takáto otázka predložená niektorému súdu alebo tribunálu členského štátu

a tento súd alebo tribunál usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie

rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.

Ak je takáto otázka predložená v priebehu súdneho konania na súde alebo tribunále

členského štátu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, tento súd alebo tribunál postúpi vec Súdnemu dvoru ES.

Treba uviesť, že ústavný súd sa v doterajšej svojej judikatúre ešte výslovne

nevyjadril, či považuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj to, aby všeobecný súd predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, podľa

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, judikatúry Súdneho dvora

ES a (ďalej aj „OSP“).

Odpoveď na túto otázku nevyplýva ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

, ktoré uzavrelo len to, že predloženie prejudiciálnej otázky by tak či onak

nemohlo viesť k užitočnému výsledku v konaní pred Súdnym dvorom ES, lebo podľa

názoru senátu v tejto veci by Súdny dvor ES odmietol uznať svoju právomoc.

Pri skúmaní, či v konkrétnej veci sa účastník môže spoliehať, že má ústavne chránené

právo na to, aby vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku podľa

čl. 234 zmluvy, treba zohľadniť viacero právne významných skutočností.

Pre úvahy ústavného súdu treba vziať na zreteľ čl. 234 zmluvy, judikatúru Súdneho

dvora ES k tomuto článku, judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu

ochranu a v súlade s aj a judikatúru k jeho

príslušným ustanoveniam.

Vnútroštátny súd je podľa povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Súd dosahuje tento základný a aj ústavne

vymedzený cieľ ( ) v postupe pred ním využívajúc pritom rozmanité

procesné prostriedky. Takýmto procesným úkonom vnútroštátneho súdu je prerušenie

konania podľa , ak súd rozhodol, že požiada Súdny dvor ES

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (najmä podľa čl. 234

zmluvy). Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že zákonná

úprava predpokladá, že súd bude na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov niekedy potrebovať na rozhodnutie vo veci samej výklad práva

Európskeho spoločenstva (ďalej len „spoločenstvo“) podávaný Súdnym dvorom ES

v konaní o prejudiciálnej otázke.

V tejto súvislosti však ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania podľa

zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho

ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie

konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo.

Ústavný súd sa viackrát vo svojej stabilizovanej judikatúre vyjadril k výkladu

a aplikácii práva v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré sú od 1. mája 2004 (vstup

Slovenskej republiky do Európskej únie) z hľadiska výkladu práva spoločenstva

považované za vnútroštátne súdy.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo

na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri , ).

Z tohto vyplýva právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré

sú súčasťou jej právneho poriadku ().

Podľa záverov tejto judikatúry účastník konania má teda právo na to, aby každý spor

alebo iná právna vec pred vnútroštátnym súdom sa rozhodovala na základe správneho

a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234

zmluvy Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však

výklad práva spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu

rozhodovania vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť prejudiciálnu otázku ako ústavne

chránený obsah základného práva na súdnu ochranu

Podľa už citovaného čl. 234 ods. 3 zmluvy ak je predbežná otázka predložená

niektorému súdu alebo tribunálu členského štátu a tento súd alebo tribunál usúdi,

že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny

dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy

platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore

alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden

opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania).

Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný

prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec rešpektujúc

platný , jeho systém opravných prostriedkov a súčasne

aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) riešiacu

prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej

republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo ústavný súd.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára

sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Zákonný sudca a nesprávne obsadený súd v konaní, v ktorom bol súd povinný

predložiť prejudiciálnu otázku

V uvedených súvislostiach a v okolnostiach konkrétnej veci predloženej ústavnému

súdu treba vyriešiť otázku, či proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 9. marca 2009 v tejto veci bolo, alebo nebolo prípustné dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd mal predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu

otázku, a ak tak neurobil, porušil okrem iného jej základné právo na zákonného sudcu

zaručené v .

V súvislosti s nesplnením povinnosti predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru ES

podľa čl. 234 zmluvy možno spomenúť napr. judikatúru nemeckého Spolkového ústavného

súdu, ktorý už dlhodobo uznáva, že Súdny dvor ES patrí pod pojem zákonného sudcu

v zmysle čl. 101 ods. 1 druhej vety Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko

(ďalej len „základný zákon SRN“). Obdobná zásada ako v základnom zákone SRN

je zakotvená taktiež vo väčšine ústav členských štátov Európskej únie.

Treba poznamenať, že nie každé porušenie povinnosti predložiť predbežnú otázku je

podľa judikatúry nemeckého Spolkového ústavného súdu považované za porušenie garancie

zákonného sudcu. Je to tak iba v prípade, ak súd, ktorý predbežnú otázku nepredložil, svoju

povinnosť tak urobiť „nerozpoznal“. Samotná procesná vada (error in procedendo)

na porušenie záruky zákonného sudcu nepostačuje [porovnaj rozhodnutie Spolkového

ústavného súdu Europarecht (Eur) 1988, str. 190].

Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súd povinný

tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným

na základe zákona. Kompetencie a príslušnosť súdu tak nielenže musia byť zákonom

ustanovené, ale musia byť v praxi taktiež aplikované.

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu o práve na zákonného sudcu

(napr. , , ), ako aj judikatúry najvyššieho súdu

(napr. uznesenie sp. zn. z 28. januára 1998 – Zbierka súdnych rozhodnutí

a stanovísk najvyššieho súdu, rok 1999, č. 99; podobne aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. marca 2002) týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu tvrdenie

sťažovateľa, že krajský súd nepredĺžením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES porušil

jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené v , mohlo byť podľa

názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu skutkovým a právnym základom

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa je totiž dovolanie prípustné, ak súd bol nesprávne

obsadený. Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu, ale

aj najvyššieho súdu vzťahuje rovnako na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci

rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť

proti porušeniu tohto jeho práva podaním dovolania.

Dosiaľ sa ústavný súd a podľa všetkého ani najvyšší súd nevyjadrili k otázke,

či nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES súdom, proti ktorého rozhodnutiu

už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, by mohlo zakladať záver o nezákonnom

sudcovi a v nadväznosti na to i záver o nesprávne obsadenom súde.

Ústavný súd je toho názoru, že riešenie tejto otázky primárne patrí do právomoci

najvyššieho súdu, čo vyplýva z jeho postavenia v systéme všeobecného súdnictva.

Z citovaného tiež vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky však ústavný súd zistil,

že sťažovateľka z rovnakých dôvodov, akými odôvodnila túto ústavnú sťažnosť v danej

veci, využila aj dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa a nasl.

a proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2009 podala 30. apríla

2009 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má v občiansko-súdnom konaní na ochranu

svojich základných práv, ktorých porušenie namieta predmetnou sťažnosťou v konaní pred

ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré napokon aj využila,

čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv.

Napriek tomu je ústavný súd povinný zaujať stanovisko k tejto otázke z hľadiska

i. f. , t. j. z hľadiska skúmania právomoci ústavného súdu obmedzenej

princípom subsidiarity. Prípadná prípustnosť dovolania vo veci, ktorú sťažovateľka

predložila ústavnému súdu, by totiž vylučovala právomoc ústavného súdu a sťažnosť

by z toho dôvodu bolo potrebné odmietnuť podľa .

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES

pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 zmluvy je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru ES.

V dôsledku toho je Súdny dvor ES v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,

C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom

vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa

osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne

obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry

Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula

(pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu

zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku

komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť

tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť

členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním

vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti

Rakúskej republike, C-224/01).

Ústavný súd je preto toho názoru, že ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym

súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento

výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto

časti konania pred ním nesprávne obsadený tak, ako to napokon tvrdí aj samotná

sťažovateľka uvádzajúc, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.

Takáto procesná situácia je však zákonom ustanoveným dôvodom na podanie

dovolania podľa a prípustnosť tohto mimoriadneho opravného

prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa i. f. .

Preto sťažnosť v tomto konaní treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa v spojení s .

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd uvádza, že na podporu záverov tohto

rozhodnutia možno spomenúť aj úlohu najvyššieho súdu pri zjednocovaní judikatúry

všeobecných súdov, ktorá spočíva v ich usmerňovaní týkajúcom sa toho, kedy majú

požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Takýto výklad a závery sú podľa názoru ústavného súdu v plnom súlade s ústavnou

a zákonnou zodpovednosťou najvyššieho súdu za zjednocovanie súdnej praxe nižších súdov

aj vo vzťahu k ich povinnosti predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru ES,

predovšetkým, ak sú v procesnom postavení, v ktorom sa zásadne proti ich rozhodnutiu

vo veci samej vylučuje opravný prostriedok.

V takom prípade by najvyšší súd mal v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku usmerniť nižšie súdy tak, aby splnením tejto povinnosti dôsledne zabezpečovali

spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, a tak aj obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

V tejto činnosti by ho nemal v žiadnom prípade suplovať ústavný súd, aj keď treba

dodať, že ústavný súd sa môže pri výkone svojich právomocí dostať taktiež do situácie,

keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie

Súdnemu dvoru ES (obdobne ).

Pokiaľ ide o právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,

ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala toto právo vo svojej dispozícii a aj to využila,

keď proti rozhodnutiu krajského súdu podala dovolanie. Preto nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V ustanovení sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého

stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku

aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Podľa dovolanie je prípustné ak rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v označenom konaní nemohol

žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Z argumentácie uvádzanej sťažovateľkou jednoznačne nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov

uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným

osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nej v danej veci postupoval krajský súd.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej

sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru

napadnutým postupom krajského súdu, nezistil medzi týmto článkom dohovoru

a namietaným porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 9. marca 2009 ústavný súd skonštatoval, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané

porušenie jej práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru, zo sťažnosti nevyplývajú nijaké

skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť porušenie uvedených práv postupom,

resp. rozsudkom krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou (napr. , ) poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa a práv podľa dodatkového protokolu by bolo možné

uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009