Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)III. ÚS 207/09
PDF · 330.38 KB
No categories available
III. ÚS 207/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť N. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 364/2008 a jeho rozsudkom z 9. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júna 2009
doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 364/2008 a jeho rozsudkom z 9. marca 2009.
Sťažovateľka uviedla, že v úvode sťažnosti Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom sp. zn. 26 C/78/2004 z 23. júna 2008 zamietol jej žalobu „o určenie,
že odporca pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 3. 11. 2003 neuplatnil
zásadu rovnakého zaobchádzania“. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 364/2008
z 9. marca 2009 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
V súvislosti s podmienkami konania poukázala sťažovateľka okrem iného na to,
že v odvolaní požiadala krajský súd, aby prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (ďalej aj „Súdny dvor ES“), aby odpovedal na predbežnú otázku,
či „zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy
o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek
nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu, aby neuplatnil
vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava výber konkrétneho
nadbytočného zamestnanca“.
V odvolaní sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uviedla množstvo rozhodnutí
Súdneho dvoru ES, v ktorých viackrát konštatoval, že právnické osoby pri prepúšťaní
svojich zamestnancov postupovali diskriminačne, čo uvádza aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu.
Sťažovateľka preto vyslovila názor, že krajský súd sa pri posúdení rozhodujúcej
právnej otázky či predložiť, alebo nepredložiť túto prejudiciálnu otázku na rozhodnutie
Súdneho dvoru ES dopustil interpretačnej svojvôle a pochybil najmä v tom, že jej nedal
odpoveď na základné argumenty uvedené „v odvolaní a jeho závery sú arbitrálne“.
Súčasťou tvrdenia sťažovateľky je i názor, že z dôvodu rozdielnej praxe všeobecných
súdov v Slovenskej republike, podľa ktorej „nepreskúmavajú výber konkrétneho
zamestnanca, ktorý bol prepustený“, s rozdielnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora
„pri priznávaní procesných záruk k rovnosti zaobchádzania pri prepúšťaní v rámci
spoločenstva...“ krajský súd „mal priamo aplikovať procesné záruky ustanovené v článku 3
ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec rovnakého
zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti a preskúmať výber konkrétneho
nadbytočného zamestnanca...“.
Ďalej sťažovateľka zdôraznila, že krajský súd jej dal odpoveď na jej argumenty,
že v jej prípade došlo zo strany zamestnávateľa jednoznačne aspoň k nepriamej
diskriminácii, pretože, ako to vyplývalo z výpovedí svedkov, „na naše oddelenie prišli
mladí pracovníci až neskôr, z uvedeného dôvodu mali títo menej skúsenosti, pričom starší
zaškoľovali mladších pracovníkov a napriek tomu boli prepustené staršie pracovníčky. Táto
skutočnosť bola potvrdená aj zoznamom prijatých pracovníkov k odporcovi pred
organizačnou zmenou, ktorý sa nachádza v spise. Zo zoznamu vyplýva, že k 1. 7. 2003
odporca prijal niekoľko desiatok pracovníkov...“.
Krajský súd sa predmetným dôkazom vôbec nezaoberal a tento ani nevyhodnotil.
Takisto sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že krajský súd porušil
jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Toto základné právo „nebyť odňatý
zákonnému sudcovi“ je právom, ktoré ústava „priznáva na území SR bez ohľadu na to,
či ide o sudcu vykonávajúci súdnu moc na Slovensku, alebo či ide o sudcu medzinárodného
súdneho orgánu, ku ktorému sa občanom Slovenskej republiky zaručuje prístup na základe
medzinárodnej zmluvy, ktorá má povahu prameňa práva podľa čl. 7 ods. 2, 4 a 5 alebo
Sťažovateľka tiež ďalej uviedla, že „vo veci som vyčerpala všetky dostupné opravné
prostriedky ktoré dovoľuje využiť právny poriadok Slovenskej republiky, preto niet iného
súdu, ktorý by chránil moje základné práva...
Dovolanie v tomto prípade nemožno považovať za opravný prostriedok dostatočne
istý nielen teoreticky ale aj prakticky, nakoľko nespĺňa požiadavku dostupnosti a efektivity
a to aj vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR...
V obdobnom prípade najvyšší súd vylúčil dovolanie ako prostriedok nápravy...
Krajský súd nevydal uznesenie o zmietnutí návrhu na predloženie predbežnej otázky
ESD a nepripustil opravný prostriedok ani proti konečnému rozhodnutiu...
Účastníkovi konania nepatrí žiaden účinný prostriedok nápravy na vnútroštátnej
úrovni, uplatniteľný v zmysle konštantnej judikatúry pred všeobecným súdom, preto
je v tomto prípade založená právomoc ústavného súdu SR...“.
Sťažovateľka na základe toho navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... ústavný súd začína konanie o porušení práva na spravodlivé súdne konanie
a o porušení iných práv konanie prerušuje...
a v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predkladá vec
Európskemu súdnemu dvoru v Luxemburgu so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke
vo veci výkladu Zmluvy s cieľom riešiť problém zlučiteľnosti národného opatrenia
a pravidiel práva Spoločenstva s tým, aby Európsky súdny dvor odpovedal na nasledujúcu
predbežnú otázku:
104) Zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13
Zmluvy o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje
akékoľvek nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu,
aby neuplatnil vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava
výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca.
105) V prípade ak súd tento návrh zamietne navrhujem aby ústavný súd vydal tento
Nález
106) Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co/364/2008-414 porušil základné právo sťažovateľky N. P. na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
vlastniť majetok a užívať majetok bez diskriminácie ktoré je upravené v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy upravené v článku 13 Dohovoru.
107) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke N. P. primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000,- Eur ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Základné právo na súdnu ochranu a predloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon
Podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ústavný súd by mal v tejto veci zaujať názor k obsahu
základného práva na súdnu ochranu s osobitným zreteľom na povinnosť/možnosť
všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len
„zmluva“) predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES.
Podľa čl. 234 zmluvy Súdny dvor ES má právomoc vydať rozhodnutie
o predbežných otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu tejto zmluvy,
b) platnosti a výkladu aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky,
c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty ustanovia.
Ak je takáto otázka predložená niektorému súdu alebo tribunálu členského štátu
a tento súd alebo tribunál usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie
rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.
Ak je takáto otázka predložená v priebehu súdneho konania na súde alebo tribunále
členského štátu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, tento súd alebo tribunál postúpi vec Súdnemu dvoru ES.
Treba uviesť, že ústavný súd sa v doterajšej svojej judikatúre ešte výslovne
nevyjadril, či považuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy aj to, aby všeobecný súd predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, judikatúry Súdneho dvora
ES a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Odpoveď na túto otázku nevyplýva ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 151/07, ktoré uzavrelo len to, že predloženie prejudiciálnej otázky by tak či onak
nemohlo viesť k užitočnému výsledku v konaní pred Súdnym dvorom ES, lebo podľa
názoru senátu v tejto veci by Súdny dvor ES odmietol uznať svoju právomoc.
Pri skúmaní, či v konkrétnej veci sa účastník môže spoliehať, že má ústavne chránené
právo na to, aby vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku podľa
čl. 234 zmluvy, treba zohľadniť viacero právne významných skutočností.
Pre úvahy ústavného súdu treba vziať na zreteľ čl. 234 zmluvy, judikatúru Súdneho
dvora ES k tomuto článku, judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu
ochranu a v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy aj Občiansky súdny poriadok a judikatúru k jeho
príslušným ustanoveniam.
Vnútroštátny súd je podľa § 1 OSP povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Súd dosahuje tento základný a aj ústavne
vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 ústavy) v postupe pred ním využívajúc pritom rozmanité
procesné prostriedky. Takýmto procesným úkonom vnútroštátneho súdu je prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, ak súd rozhodol, že požiada Súdny dvor ES
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (najmä podľa čl. 234
zmluvy). Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonná
úprava predpokladá, že súd bude na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov niekedy potrebovať na rozhodnutie vo veci samej výklad práva
Európskeho spoločenstva (ďalej len „spoločenstvo“) podávaný Súdnym dvorom ES
v konaní o prejudiciálnej otázke.
V tejto súvislosti však ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania podľa
zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho
ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo.
Ústavný súd sa viackrát vo svojej stabilizovanej judikatúre vyjadril k výkladu
a aplikácii práva v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré sú od 1. mája 2004 (vstup
Slovenskej republiky do Európskej únie) z hľadiska výkladu práva spoločenstva
považované za vnútroštátne súdy.
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo
na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Z tohto vyplýva právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej
republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré
sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02).
Podľa záverov tejto judikatúry účastník konania má teda právo na to, aby každý spor
alebo iná právna vec pred vnútroštátnym súdom sa rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234
zmluvy Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však
výklad práva spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu
rozhodovania vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť prejudiciálnu otázku ako ústavne
chránený obsah základného práva na súdnu ochranu
Podľa už citovaného čl. 234 ods. 3 zmluvy ak je predbežná otázka predložená
niektorému súdu alebo tribunálu členského štátu a tento súd alebo tribunál usúdi,
že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny
dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy
platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore
alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden
opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania).
Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný
prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec rešpektujúc
platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov a súčasne
aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) riešiacu
prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej
republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo ústavný súd.
Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára
sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Zákonný sudca a nesprávne obsadený súd v konaní, v ktorom bol súd povinný
predložiť prejudiciálnu otázku
V uvedených súvislostiach a v okolnostiach konkrétnej veci predloženej ústavnému
súdu treba vyriešiť otázku, či proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008
z 9. marca 2009 v tejto veci bolo, alebo nebolo prípustné dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd mal predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu
otázku, a ak tak neurobil, porušil okrem iného jej základné právo na zákonného sudcu
zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.
V súvislosti s nesplnením povinnosti predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru ES
podľa čl. 234 zmluvy možno spomenúť napr. judikatúru nemeckého Spolkového ústavného
súdu, ktorý už dlhodobo uznáva, že Súdny dvor ES patrí pod pojem zákonného sudcu
v zmysle čl. 101 ods. 1 druhej vety Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko
(ďalej len „základný zákon SRN“). Obdobná zásada ako v základnom zákone SRN
je zakotvená taktiež vo väčšine ústav členských štátov Európskej únie.
Treba poznamenať, že nie každé porušenie povinnosti predložiť predbežnú otázku je
podľa judikatúry nemeckého Spolkového ústavného súdu považované za porušenie garancie
zákonného sudcu. Je to tak iba v prípade, ak súd, ktorý predbežnú otázku nepredložil, svoju
povinnosť tak urobiť „nerozpoznal“. Samotná procesná vada (error in procedendo)
na porušenie záruky zákonného sudcu nepostačuje [porovnaj rozhodnutie Spolkového
ústavného súdu Europarecht (Eur) 1988, str. 190].
Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súd povinný
tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným
na základe zákona. Kompetencie a príslušnosť súdu tak nielenže musia byť zákonom
ustanovené, ale musia byť v praxi taktiež aplikované.
Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu o práve na zákonného sudcu
(napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04, IV. ÚS 161/08), ako aj judikatúry najvyššieho súdu
(napr. uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 28. januára 1998 – Zbierka súdnych rozhodnutí
a stanovísk najvyššieho súdu, rok 1999, č. 99; podobne aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002) týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu tvrdenie
sťažovateľa, že krajský súd nepredĺžením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES porušil
jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohlo byť podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu skutkovým a právnym základom
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Podľa § 237 písm. g) OSP je totiž dovolanie prípustné, ak súd bol nesprávne
obsadený. Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu, ale
aj najvyššieho súdu vzťahuje rovnako na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci
rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť
proti porušeniu tohto jeho práva podaním dovolania.
Dosiaľ sa ústavný súd a podľa všetkého ani najvyšší súd nevyjadrili k otázke,
či nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES súdom, proti ktorého rozhodnutiu
už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, by mohlo zakladať záver o nezákonnom
sudcovi a v nadväznosti na to i záver o nesprávne obsadenom súde.
Ústavný súd je toho názoru, že riešenie tejto otázky primárne patrí do právomoci
najvyššieho súdu, čo vyplýva z jeho postavenia v systéme všeobecného súdnictva.
Z citovaného čl. 127 ústavy tiež vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky však ústavný súd zistil,
že sťažovateľka z rovnakých dôvodov, akými odôvodnila túto ústavnú sťažnosť v danej
veci, využila aj dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP
a proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca 2009 podala 30. apríla
2009 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má v občiansko-súdnom konaní na ochranu
svojich základných práv, ktorých porušenie namieta predmetnou sťažnosťou v konaní pred
ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré napokon aj využila,
čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených základných práv.
Napriek tomu je ústavný súd povinný zaujať stanovisko k tejto otázke z hľadiska
čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, t. j. z hľadiska skúmania právomoci ústavného súdu obmedzenej
princípom subsidiarity. Prípadná prípustnosť dovolania vo veci, ktorú sťažovateľka
predložila ústavnému súdu, by totiž vylučovala právomoc ústavného súdu a sťažnosť
by z toho dôvodu bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES
pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 zmluvy je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru ES.
V dôsledku toho je Súdny dvor ES v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,
C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom
vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne
obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry
Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula
(pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu
zdravotníctva zo 6. októbra 1982).
Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku
komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť
tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť
členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním
vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti
Rakúskej republike, C-224/01).
Ústavný súd je preto toho názoru, že ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym
súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento
výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto
časti konania pred ním nesprávne obsadený tak, ako to napokon tvrdí aj samotná
sťažovateľka uvádzajúc, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.
Takáto procesná situácia je však zákonom ustanoveným dôvodom na podanie
dovolania podľa § 237 písm. g) OSP a prípustnosť tohto mimoriadneho opravného
prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.
Preto sťažnosť v tomto konaní treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd uvádza, že na podporu záverov tohto
rozhodnutia možno spomenúť aj úlohu najvyššieho súdu pri zjednocovaní judikatúry
všeobecných súdov, ktorá spočíva v ich usmerňovaní týkajúcom sa toho, kedy majú
požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke.
Takýto výklad a závery sú podľa názoru ústavného súdu v plnom súlade s ústavnou
a zákonnou zodpovednosťou najvyššieho súdu za zjednocovanie súdnej praxe nižších súdov
aj vo vzťahu k ich povinnosti predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru ES,
predovšetkým, ak sú v procesnom postavení, v ktorom sa zásadne proti ich rozhodnutiu
vo veci samej vylučuje opravný prostriedok.
V takom prípade by najvyšší súd mal v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku usmerniť nižšie súdy tak, aby splnením tejto povinnosti dôsledne zabezpečovali
spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, a tak aj obsah
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V tejto činnosti by ho nemal v žiadnom prípade suplovať ústavný súd, aj keď treba
dodať, že ústavný súd sa môže pri výkone svojich právomocí dostať taktiež do situácie,
keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie
Súdnemu dvoru ES (obdobne IV. ÚS 206/08).
Pokiaľ ide o právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,
ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala toto právo vo svojej dispozícii a aj to využila,
keď proti rozhodnutiu krajského súdu podala dovolanie. Preto nemohlo dôjsť ani
k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
V ustanovení § 237 OSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné ak rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v označenom konaní nemohol
žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.
Z argumentácie uvádzanej sťažovateľkou jednoznačne nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov
uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným
osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nej v danej veci postupoval krajský súd.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej
sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru
napadnutým postupom krajského súdu, nezistil medzi týmto článkom dohovoru
a namietaným porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.
Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008
z 9. marca 2009 ústavný súd skonštatoval, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané
porušenie jej práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru, zo sťažnosti nevyplývajú nijaké
skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť porušenie uvedených práv postupom,
resp. rozsudkom krajského súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného
práva podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné
uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009