Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 504/2018

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 2/2019
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 2/2019-9 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. januára 2019 o sťažnosti spoločnosti , , zastúpenej KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marián Dzuroška, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 56/2015 z 24. mája 2017 a o sťažnosti spoločnosti , , zastúpenej KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marián Dzuroška, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 41/2015 z 22. marca 2017 takto rozhodol: Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 376/2018 a sp. zn. II. ÚS 504/2018 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 504/2018."

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského

(sudca spravodajca) o ústavných sťažnostiach obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia,

s. r. o., IČO 47 238 623, Prokopa Veľkého 52, Bratislava, právne zastúpenej obchodnou

spoločnosťou KPMG Legal, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , , a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2017

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2017

takto

rozhodol:

Ústavným sťažnostiam obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia, s. r. o.,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Spojené ústavné sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júla 2017

a 15. augusta 2017 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), podľa (ďalej len „“),

v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s princípom nezávislosti súdov a sudcov podľa ,

resp. , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného

práva na nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2017 a sp. zn. 6 Sžf

56/2015 z 24. mája 2017, ktorými nebolo vyhovené odvolaniam sťažovateľky podaným

proti prvostupňovým rozsudkom o zamietnutí jej správnych žalôb v daňových veciach.

Najvyšší súd mal nedostatočne odôvodniť svoje rozsudky a nevysporiadal sa s návrhmi

na podanie predbežnej otázky na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Uznesením č. k. -17 zo 17. októbra 2018 a uznesením č. k.

16 zo 14. novembra 2018 boli jednotlivé sťažnosti prijaté na ďalšie konanie. Plénum

ústavného súdu uznesením č. k. PLs. -9 z 23. januára 2019 spojil tieto veci

vedené pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie, ktoré je

vedené pod sp. zn. .

2. Ústavný súd z podaní sťažovateľky zistil, že daňové orgány a súdy neuznali

sťažovateľkou prenajatý priestor v Ruskej federácii za prevádzkareň, a tak jej dodatočne

vyrubili daň z pridanej hodnoty (zdaňovacie obdobia marec 2008 a október 2008).

Podstatou veci je v tejto súvislosti tvrdenie sťažovateľky, že (i) rozhodnutia najvyššieho

súdu sa nevysporiadavajú riadne s argumentáciu založenou na rozhodnutí Súdneho dvora

a (ii), že najvyšší súd bol povinný podať na Súdny dvor predbežnú otázku. Sťažovateľka

osobitne brojí proti argumentu najvyššieho súdu, že sa správny súd nemôže zaoberať

podnetom k podaniu predbežnej otázky, ak bol podaný po lehote na podanie opravného

prostriedku (bod 14 uznesenia).

3. Detailnejšie z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že rozhodnutím

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné riaditeľstvo“)

č. 1100301/1/132011/2013/5094 z 28. marca 2013 bol potvrdený dodatočný platobný výmer

Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“)

č. 9900403/5/1428159/2012/Zat z 3. júla 2012, ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 142 431,12 €.

Obdobne, rozhodnutím finančného riaditeľstva č. 1100301/1/132041/2013/5094 z 28. marca

2013 bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu

č. 9900403/5/143349/2012/Zat z 3. júla 2012, ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 197 683,56 €.

4. Daňový úrad dospel k záveru, že sťažovateľke nevznikla v dotknutých

zdaňovacích obdobiach na území Ruskej federácie prevádzkareň, prostredníctvom ktorej by

na území Ruskej federácie vykonávala ekonomickú činnosť, a teda miestom dodania služieb

spojených s prenájmom železničných vagónov je miesto, kde mala sťažovateľka svoje sídlo

‒tuzemsko. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bola

povinná za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov

za zdaňovacie obdobia marec 2008 a október 2008 priznať daň z pridanej hodnoty, a túto

daň z pridanej hodnoty odviesť do štátneho rozpočtu v súlade so

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkami č. k. 6 S 122/2013-

188 z 27. februára 2015 a č. k. -205 zo 4. februára 2015 zamietol žaloby

o preskúmanie rozhodnutí finančného riaditeľstva. Najvyšší súd napadnutými rozsudkami

sp. zn. z 22. marca 2017 a sp. zn. z 24. mája 2017 potvrdil

rozsudky krajského súdu. Jeden z rozhodujúcich argumentov, ktoré najvyšší súd použil

v neprospech sťažovateľky, spočíval v tom, že materiálny a personálny substrát,

ktorý využívala na svoje podnikanie na území Ruskej federácie, nepatril jej, ale spoločnosti

KARGOTRANS.

6. Podľa sťažovateľky je takýto názor pritom v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora

C-605/12 Welmory zo 16. októbra 2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že stála

prevádzkareň môže existovať aj vtedy, ak spoločnosť na svoju ekonomickú činnosť využíva

na území iného štátu technické a ľudské prostriedky inej spoločnosti. V tomto konaní

poľský vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru otázku, či poľskú spoločnosť,

ktorej infraštruktúru na základe zmluvy o spolupráci využíva cyperská spoločnosť na svoju

ekonomickú činnosť, možno považovať za stálu prevádzkareň cyperskej spoločnosti

v Poľsku na účely zdaňovania služieb. Súdny dvor na túto otázku odpovedal tak, že prvá

zdaniteľná osoba, ktorá využíva služby poskytované druhou zdaniteľnou osobou so sídlom

v inom štáte, má v tomto inom štáte prevádzkareň, ak sa vyznačuje dostatočným stupňom

stálosti a vhodnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických prostriedkov.

7. Skutočnosť, že prvá zdaniteľná osoba nemá v inom štáte vlastnú personálnu

a materiálnu infraštruktúru, Súdny dvor teda v žiadnom prípade neoznačil za prekážku

existencie stálej prevádzkarne. Rovnako sa v tejto veci vyjadril aj generálny advokát,

keď v návrhu odpovede na prejudiciálnu otázku uviedol, že vlastné ľudské a technické

vybavenie nie je potrebné, ak má prevádzkareň k dispozícii cudzie vybavenie porovnateľné

so svojím vlastným vybavením (bod 65 návrhu AG). Nie je teda potrebné, aby mala

zdaniteľná osoba personál, ktorý je u nej zamestnaný, a technické vybavenie, ktoré je v jej

vlastníctve (bod 48 návrhu AG).

8. V prerokúvaných veciach ide pritom podľa sťažovateľky o skutkovo obdobné

situácie, keď sťažovateľka na základe dohody o poskytnutí podpory so spoločnosťou

KARGOTRANS zabezpečila pre svoju ekonomickú činnosť na území Ruskej federácie

materiálne a personálne vybavenie v sídle spoločnosti KARGOTRANS, pričom podľa

dohody títo zamestnanci spoločnosti KARGOTRANS dostávali pokyny výlučne

od sťažovateľky a za plnenie svojich úloh zodpovedali taktiež iba sťažovateľke.

Za poskytnutie personálneho a materiálneho zabezpečenia pritom platila sťažovateľka

spoločnosti KARGOTRANS odmenu, ktorá bola zohľadnená v dohodnutej obchodnej

marži, a teda sa nepriamo podieľala na mzdových nárokoch zamestnancov spoločnosti

KARGOTRANS.

9. Sťažovateľka namieta, že sa najvyšší súd nevysporiadal s argumentáciou

rozhodnutím Súdneho dvora C-605/12 Welmory, a tým porušil právo na súdnu ochranu,

resp. z neho vyplývajúcu požiadavku na riadne odôvodnenie a zákaz arbitrárnosti.

10. Najvyšší súd v rámci rozhodovania o odvolaniach proti rozsudkom krajského

súdu bol v postavení vnútroštátneho súdneho orgánu, proti rozhodnutiu ktorého už nie je

prípustný žiadny opravný prostriedok. Preto sa podľa sťažovateľky mal obrátiť na Súdny

dvor s prejudiciálnymi otázkami v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

11. Podľa sťažovateľky najvyšší súd vykladal pojem stálej prevádzkarne odlišne

od výkladu vyplývajúceho z úniového práva, keď za dôvody neexistencie stálej

prevádzkarne na území Ruskej federácie prioritne považoval (i) absenciu vlastného

personálu a materiálu a (ii) neexistenciu zmlúv o prenájme vozňov podpísaných riaditeľkou

zastupiteľstva, resp. za dôvody neexistencie označil aj skutočnosti, ktorými sa Súdny dvor

zatiaľ podľa vedomosti sťažovateľky nezaoberal, a to (iii) nesplnenie oznamovacích

povinností a neodvedenie ekvivalentu DPH v Ruskej federácii.

12. Z rozsudku Súdneho dvora C-416/10 Križan z 15. januára 2013 pritom vyplýva,

že čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zaväzuje súd členského štátu, ktorého

rozhodnutie týkajúce sa výkladu práva Únie nemožno napadnúť opravným prostriedkom,

obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania aj ex offo bez toho,

aby o to požiadal niektorý z účastníkov konania, v prípade, že má pochybnosti

o uplatňovaní práva Únie v prerokúvanej veci.

13. Sťažovateľka teda doručila 9. decembra 2016 najvyššiemu súdu návrhy

na položenie prejudiciálnych otázok, v ktorých explicitne navrhla, aby sa obrátil na Súdny

dvor s prejudiciálnymi otázkami uvedenými v týchto návrhoch.

14. Najvyšší súd návrhy na položenie prejudiciálnych otázok arbitrárne označil

za oneskorené doplnenia odvolaní proti rozsudkom krajského súdu a viac sa nimi

nezaoberal. Je pritom podľa sťažovateľky zrejmé, že z

(ďalej len „OSP“), (ďalej aj „“) ani zo žiadneho iného

predpisu nevyplýva povinnosť podať návrh na položenie prejudiciálnych otázok v lehote

na podanie odvolania ani v žiadnej inej lehote. Návrh na položenie prejudiciálnych otázok

nie je ďalším odvolacím dôvodom, ale inštitútom, ktorý je súd za splnenia podmienok

povinný použiť kedykoľvek počas konania aj bez návrhu účastníka konania, a rovnako

inštitútom, ktorého využitie má účastník konania právo kedykoľvek počas konania

navrhnúť.

15. V danom prípade teda nielenže najvyšší súd porušil svoju povinnosť obrátiť sa

ex offo s návrhom na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ale dokonca tak

neurobil ani na návrhy účastníka konania, ktorý potrebu položenia prejudiciálnych otázok

vo svojom návrhu riadne zdôvodnil. Nevyhovenie týmto návrhom navyše najvyšší súd ani

nezdôvodnil, ale iba bez akejkoľvek opory v zákone skonštatoval, že sa nimi pre zmeškanie

odvolacej lehoty nebude zaoberať. Z tohto dôvodu bolo porušené aj sťažovateľkine právo

na zákonného sudcu – sudcu Súdneho dvora.

16. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej

ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa 22.3.2017

vydaným v právnej veci ETRANSA Slovakia, s.r.o. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky, č. 1100301/1/132041/2013/5094 zo dňa 28.3.2013 v spojení

s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty

č. 9900403/5/1433439/2012/Zat zo dňa 3.7.2012, vedenej na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. , porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. I a čl. 144 ods. 1 a právo sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozsudok č. k. zo dňa 22.3.2017 vydaný v právnej

veci ETRANSA Slovakia, s. r. o. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o návrhu

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,

č. 1100301/1/132041/2013/5094 zo dňa 28.3.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu

pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/1433439/2012/Zat zo dňa 3.7.2012, vedenej

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“

17. Sťažovateľka žiada rovnaké rozhodnutie vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2017.

18. Najvyšší súd vo svojich vyjadreniach solídne rekapituloval veci s tým, že sa

pridržiava svojho právneho názoru a nežiada verejné prejednanie veci.

19.1 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako dotknutá osoba k veci

zdôrazňuje, že správca dane pre podporu svojich záverov na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia roka 2008 vychádzal aj z údajov v daňovom priznaní k dani

z príjmov právnických osôb za rok 2008 podanom sťažovateľkou a z účtovnej závierky

a z poznámok k účtovnej závierke, v ktorých nie je žiadna zmienka o zriadení a fungovaní

stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie v kontrolovanom zdaňovacom období roku

2008, a tieto zistenia na dani z príjmov nespochybnila ani samotná sťažovateľka. Správala

sa teda tak, ako keby stála prevádzkareň ako zložka jej podnikania v prípade dane z príjmov

neexistovala, avšak pre účely dane z pridanej hodnoty v dôsledku preverovaných

skutočností počas kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2008 už

podľa tvrdenia sťažovateľky na území Ruskej federácie existovala, a to ako stála

prevádzkareň, ktorou malo byť tzv. zastupiteľstvo. Pritom v konečnom dôsledku reálne

predmetné zmluvy uzatvárala sťažovateľka, a nie jej zastúpenie v Ruskej federácii

a sťažovateľka vystavila aj faktúry a prijímala plnenia za poskytnuté predmetné služby.

19.2 Dotknutá osoba tiež podotkla, že „správca dane na podporu svojich záverov

v danej veci vo svojom rozhodnutí poukázal aj na Nariadenie Rady (ES) 1777/2005

zo 17.10.2005 o vykonávacích opatreniach smernice 77/388/EHS o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty, ktoré malo priamy účinok; na články Smernice 77/388/EHS;

na Smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty, ktorá od 01.01.2007 nahradila Šiestu smernicu, a aplikoval tiež konkrétne na vec

sa vzťahujúce Rozhodnutia Súdneho dvora EU. Na základe uvedeného pri posudzovaní

deklarovaného dodania služieb prenájmu železničných vagónov Sťažovateľom v Ruskej

federácii správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH ak veci príslušnými

rozsudkami Súdneho dvora EU, ktoré poskytujú výklad pojmu prevádzkareň.“.

19.3 K požiadavkám sťažovateľky na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu

dvoru zúčastnená osoba uvádza, že k otázke „stálej prevádzkarne“ sa Súdny dvor už

vyjadril, a to aj vo svojich rozhodnutiach, na ktoré poukázali daňové orgány oboch stupňov

aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach, takže vec bola posúdená aj v zmysle existujúcej

judikatúry Súdneho dvora.

II.

Právne závery ústavného súdu

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

22. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

25. Prvým podstatným okruhom, ktorým sú ústavné sťažnosti odôvodnené, je

posúdenie otázky, či najvyšší súd mohol odmietnuť podnety sťažovateľky na podanie

predbežnej otázky na Súdny dvor z dôvodu, že tieto boli podané po lehote na podanie

odvolania (dnes kasačnej sťažnosti) v správnom súdnictve.

26. Vo veciach samotných, prerokúvaných daňovými úradmi a správnymi súdmi, išlo

o to, že ak by sa uznala za stálu sťažovateľkina prevádzkareň v Rusku, tak by sa príjmy

z nej nemuseli dodatočne zdaniť v tuzemsku, v Slovenskej republike.

27. Dôvodom dodatočných určení daňovej povinnosti bola na základe výsledkov

daňovej kontroly a súvisiaceho vykonaného dokazovania správcom dane konštatovaná

skutočnosť, že sťažovateľka (žalobca) nepreukázala poskytovanie služby, prenájmu

železničných vagónov, obchodným spoločnostiam na území Ruskej federácie z jej

prevádzkarne umiestnenej na území Ruskej federácie. Keďže sťažovateľka neposkytovala

služby na uvedenom území prostredníctvom svojej prevádzkarne, ňou zriadenej pre účely

realizácie ekonomickej činnosti na území tretieho štátu, bolo podľa všeobecných súdov

potrebné kvalifikovať ňou deklarované poskytnutie služieb ako tuzemské zdaniteľné plnenia

podliehajúce zdaneniu.

28. Sťažovateľka podala odvolania proti zamietnutiu žaloby a následne 9. decembra

2016 navrhla, aby najvyšší súd podal na Súdny dvor nasledujúcu predbežnú otázku:

(i) Rozumie sa na účely zdaňovania príjmov z prenájmu železničných vozňov,

ktoré slovenská spoločnosť prenajíma na území Ruskej federácie, v prípade, ak slovenská

spoločnosť využíva na túto svoju ekonomickú činnosť materiálnu a personálnu

infraštruktúru inej spoločnosti na území Ruskej federácie v zmysle dohody o podpore,

na základe ktorej zamestnanci tejto inej spoločnosti sprostredkúvajú obchodné zmluvy

a vykonávajú ďalšie služby súvisiace s prenájmom vozňov, pod miestom, kde sa nachádza

stála prevádzkareň slovenskej spoločnosti, miesto, kde má sídlo táto iná spoločnosť

nachádzajúca sa na území Ruskej federácie? (ii) Môže byť prekážkou naplnenia definičných

znakov stálej prevádzkarne to, že zmluvy o prenájme vozňov sprostredkovávané

zastupiteľstvom slovenskej spoločnosti podpisovala priamo slovenská spoločnosť? (iii)

Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že slovenská

spoločnosť neoznámila zriadenie zastúpenia na území Ruskej federácie ruským úradom,

alebo to, že neodviedla ekvivalent DPH v Ruskej federácii?

29. Najvyšší súd, ktorý napokon rozhodol 22. marca 2017 a 24. mája 2017, na podnet

sťažovateľky explicitne reagoval tým, že sa ním odmieta zaoberať, pretože bol podaný

po lehote na podanie odvolania, a taktiež reagoval tým, že bol podaný po tom, ako najvyšší

súd ustálil v starších rozhodnutiach otázku výkladu pojmu prevádzkarne podľa európskeho

práva týkajúceho sa DPH.

30. Podľa : „Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.“

Podľa :

„(1) Kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak

od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol

dotknutý.

2) Kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie

bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,

ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný

súd neprihliada.

(3) Kasačný súd nie je viazaný sťažnostným návrhom.“

31. Najvyšší súd doslova uviedol: „Vyššie uvedený návrh žalobcu na položenie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd vyhodnotil ako oneskorené

doplnenie odvolania ( v spojení s vety prvej ), podané

po lehote na odvolanie, preto sa ním nebude zaoberať. Odvolací súd zároveň konštatuje,

že s prihliadnutím na už vydané skoršie rozhodnutia, ktorými najvyšší súd zamietol žaloby

žalobcu v identických veciach, možno návrh žalobcu na položenie predbežných otázok

považovať za snahu obísť koncentračnú zásadu ovládajúcu súdne konanie v rámci

správneho súdnictva (zároveň aj odvolacieho konania), ako i za účelovú obranu v snahe

zvrátiť predpokladaný výsledok prebiehajúceho odvolacieho konania. Navyše,

argumentačné dôvody žalobcu sú v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých

rozhodnutí rovnaké, pričom žalobca mal v priebehu konania dostatok priestoru uplatniť

takýto návrh včas.“

32. Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sú súdy členských

štátov, proti rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť

Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti

a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní, resp. kasačnej sťažnosti vo veciach

správneho súdnictva, nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok. Najvyšší súd preto

v tomto postavení nepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie s povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku

Súdnemu dvoru.

33. Predmetné veci tvoria priesečník (i) práva na súdnu ochranu, (ii) práva

európskeho a (iii) práva daňového.

34. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie

prejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať

ústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa

(, , , , č. 99/2010 Zbierky

nálezov a uznesení ústavného súdu; porov. tiež sťažnosť pred ESĽP č. 40265/07

Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho

advokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09 – tam je

citované uznesenie , Bobek, Michal and Kosar, David, The Application

of European Union Law and the Law of the European Convention of Human Rights

in the Czech Republic and Slovakia: An Overview (April 17, 2010). NATIONAL JUDGES

AND SUPRANATIONAL LAWS. A COMPARATIVE OVERVIEW ON THE

NATIONAL TREATMENT OF EU LAW AND THE ECHR, G. Martinico & O. Pollicino,

eds., pp. 157-190, Europa Law Publishing, 2010. Available at SSRN:

https://ssrn.com/abstract=1591370, Jánošíková, M. Komunitárne právo v judikatúre

ústavných súdov SR a ČR. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 65 a nasl., ,

Ježová, D. Prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ, Žilina: Eurokódex, 2013,

5. kapitola).

35. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je aj právo na riadne

odôvodnenie, vyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie

povinnosti súdu poslednej inštancie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru tak

môže byť posudzované z pohľadu aj v prípade, ak by súd

nevyhovel návrhu účastníka na jej predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne

odôvodnil ().

36. Vo veci Ullens a Schooten v Belgicko (sťažnosť č. 3989/07 a 38353/07, rozsudok

z 20. septembra 2011; porov. Žondra, M. Povinnost vnitrostátního soudu posledního stupně

předložit předběžnou otázku z pohledu Úmluvy, In: Přehled rozsudků Evropského soudu

pro lidská práva, č. 2/2012, s . 115 a nasl.) ESĽP rozhodol, že komponentom čl. 6 ods. 1

dohovoru, jeho časti týkajúcej sa spravodlivého procesu, je povinnosť súdov odôvodniť

rozhodnutie, ktorých odmietol podať predbežnú otázku (Article 6 § 1 thus imposes, in this

context, an obligation on domestic courts to give reasons, in the light of the applicable law,

for any decisions in which they refuse to refer a preliminary question, especially where the

applicable law allows for such a refusal only on an exceptional basis.). Vo veci Dhahbi

v. Taliansko (sťažnosť č. 17120/09, rozsudok z 8. apríla 2014) ESĽP po prvýkrát vyslovil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že sa tamojší kasačný súd vôbec nezaoberal

návrhom na položenie predbežnej otázky. Z nedávnej doby možno uprieť pozornosť

na rozhodnutie Somorjai v. Maďarsko (sťažnosť č. 60934/13, rozsudok z 28. 8. 2018)

vrátane odlišného stanoviska.

37. Návrh na podanie predbežnej otázky môže byť formálnejší, s petitom

na prerušenie, alebo menej formálny vo forme podnetu, resp. argumentácie [porov. tiež

Jánošíkova, M. A čo keď (ne)predloží? (Možnosti obrany proti predloženiu, prípadne

nepredloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie); Justičná revue, 65,

2013, č. 1. s. 17 – 30.].

38. Podnet na predbežnú otázku možno podať aj po koncentrácii, pretože platí (i)

princíp iura novit curia (napr. ), (ii) o judikáte ako o reflexii objektívneho práva

môže účastník súd informovať kedykoľvek a súd ho tak môže vziať do úvahy („Vo svojej

podstate ostáva zachovaný princíp, že koncentrácia sa nevzťahuje na právnu kvalifikáciu,

resp. na právne posúdenie veci stranou alebo jej advokátom (v nadväznosti na doktrínu iura

novit curia). Argumenty súvisiace s interpretáciou a aplikáciou práva nepodliehajú

koncentrácii a môžu byť prezentované kedykoľvek počas konania.“ In: Sedlačko, F, Filová,

A. Rekodifikácia civilného procesného práva: Koncentrácia konania, Bulletin advokácie

10/2016, s. 4) a (iii) napokon súd môže z vlastnej iniciatívy podať predbežnú otázku aj

po koncentrácii. Nie nepodobne vyznieva aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995

vo veci C-312/93, Peterbroeck, Van Campenhout & Cie SCS proti Belgickému kráľovstvu

(ECLI:EU: C:1995:437).

38.1 Ústavný súd v náleze sp. zn. uviedol, že účastník konania

môže rozvinúť v opravnom prostriedku už uvedené argumenty.

39.1 Pán Peterbroek uplatnil pred správnym súdom argument, že výška daňovej

sadzby je prekážkou slobody usadzovania. Podľa belgického národného práva išlo o nový

žalobný dôvod, ktorým sa už súd nemohol zaoberať. Cour d´appel sa opýtal: „'Must

Community law be interpreted as meaning that a national court hearing a dispute

concerning Community law must set aside a provision of national law which it considers

makes the power of the national court to apply Community law which it is bound to

safeguard subject to the making of an express application by the plaintiff in the dispute

within a short time-limit which, however, does not apply to applications based on the

breach of an — albeit limited — number of principles of national law, in particular the bar

on the right to impose taxation outside a given period and the force of res judicata.?“

39.2 Výrok veci C-312/93, Peterbroeck znie (neoficiálny preklad): Právo

Spoločenstva bráni použitiu procesného ustanovenia, ktoré za takých podmienok, ako sú

podmienky dotknutého konania vo veci prerokúvanej v pôvodnom konaní, zakazuje

vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v rámci svojej právomoci, aby z úradnej moci posúdil

zlučiteľnosť vnútroštátneho právneho aktu a ustanovením Spoločenstva, ak sa procesný

subjekt v určitej lehote tohto ustanovenia Spoločenstva neodvolal.

(„Community law precludes application of a domestic procedural rule whose effect,

in procedural circumstances such as those in question in the main proceedings, is to

prevent the national court, seised of a matter falling within its jurisdiction, from

considering of its own motion whether a measure of domestic law is compatible with a

provision of Community law when the latter provision has not been invoked by the litigant

within a certain period.“)

39.3 Vo veci Peterboreck však bol štandard nastavený až príliš jednostranne,

čo neskoršia judikatúra zmierňovala [„Otázkou zůstává, nakolik musí vnitrostátní

rozhodovací orgán přihlížet k přímo účinnému ustanovení ex offo, pokud dotčená soukromá

osoba ve vnitrostátním sporu týkajícím se opožděně či nesprávně provedené směrnice

(vertikální) přímý účinek nenamítá. Ve výše zmíněném rozsudku ve věci Verholen je

formulována pouze možnost, nikoliv povinnost vnitrostátních soudů přímý účinek uplatnit

z vlastního podnětu. V rozsudku C-312/93 Peterbroeck se pak již kategoričtěji uvádí,

že komunitární právo (dnes unijní právo) brání aplikaci vnitrostátní procesní normy,

která zakazuje vnitrostátnímu soudci přezkoumat z moci úřední slučitelnost aktu

vnitrostátního práva s ustanovením komunitárního (unijního) práva, pokud na něj

jednotlivec ve stanovené lhůtě nepoukázal. Toto velmi přísné konstatování si však záhy

vyžádalo jistou korekci s ohledem na nutnost respektovat procesní autonomii stran dle

vnitrostátního práva. V rozsudku C-430/93 van Schijndel je tato problematika rozvedena

poněkud podrobněji, byť ani zde závěr není jednoznačný. Soudní dvůr zde uvádí, že národní

soudy mají zajistit právní ochranu, která jednotlivcům vyplývá z přímo účinných ustanovení

komunitárního (unijního) práva. V civilních sporech mají národní soudy tam, kde to

vnitrostátní právo dovoluje, aplikovat přímo účinná ustanovení komunitárního (unijního)

práva, a to i v případě, kdy to daná strana sporu přímo neuplatnila. Tato právní věta by

tedy směřovala k tomu, že soudy mají přímý účinek aplikovat ex offo. Na druhou stranu však

komunitární (unijní) právo podle uvedeného rozsudku nepožaduje, aby soudy ze svého

podnětu vznášely otázky týkající se porušení komunitárního (unijního) práva tam, kde by

její prozkoumání ůsobilo, že se soudy budou muset vzdát své pasivní role a jít nad rámec

projednávaného sporu definovaného spornými stranami (tj. nad rámec petitu). Soudy se

tedy v případech, kdy to vnitrostátní právo neumožňuje, nesmí spoléhat na jiné skutečnosti

a okolnosti, než o které strana se zájmem o aplikaci ustanovení komunitárního (unijního)

práva opírá svůj nárok.“ In. Whelanová, M. Účinky unijního práva ve světle judikatury

Soudního dvora, Správní právo 3/2011, s. LXXIV a nasl.

https://www.mvcr.cz/clanek/ucinky-unijniho-prava-ve-svetle-judikatury-soudniho-

dvora.aspx]. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora možno odvodiť, že súd nemá zakázané

podať predbežnú otázku, na ktorú dostane impulz aj po uplynutí lehoty na podanie

opravného prostriedku.

40. Ústavný súd zistil z databáz skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol rovnakým

spôsobom vo veciach sťažovateľa sp. zn. z 22. marca 2017, sp. zn.

z 22. marca 2017, sp. zn. z 24. marca 2017 a sp. zn.

z 24. marca 2017, a taktiež skutočnosť, že v neskoršej veci najvyššieho súdu

sp. zn. sťažovateľ argumentoval rozhodnutím C-605/12 Welmory a navrhol

„včas“ predbežnú otázku. Najvyšší súd sa vysporiadal s podnetom takto: „Položiť

prejudiciálnu otázku by bolo možné iba vtedy, keby zistené skutkové okolnosti

odôvodňovali, že prevádzkareň bola zriadená. Stála prevádzkareň vyžaduje dostatočný

stupeň stálosti, rovnako ako personálne a technické vybavenie, ktoré umožňuje autonómne

poskytovanie služieb (ktoré v danom prípade nebolo preukázané). Problematika

prevádzkarne na účely DPH bola riešená viacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr.

C-190/95, C-390/96, C-73/06), v zmysle ktorých žalovaný dospel k záveru, že v

prejednávanom prípade sa miesto dodania fakturovaných služieb prenájmu železničných

vagónov určí podľa základného pravidla, a to podľa , t.j.

miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby, t.j. žalobca svoje sídlo, teda

tuzemsko. Systém DPH je však harmonizovaný iba medzi členskými štátmi EU. Prípadné

zriadenie prevádzkarne v Ruskej federácii by malo extrateritoriálny charakter, mimo

pôsobnosti práva EU. Túto otázku hodnotil kasačný súd ako acte claire.“

41. V popísaných okolnostiach je podľa názoru ústavného súdu podstatné posúdiť

súlad konaní najvyššieho súdu ako celkov s právom na férový, spravodlivý proces.

42. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zareagoval na sťažovateľkine podnety

na predbežnú otázku. Oznámil, že už sú po lehote na podanie opravného prostriedku –

po koncentrácii, že z doterajšej judikatúry vyplýva, že veci sú právne jasné, a reprodukoval

právne názory z doterajších obdobných rozhodnutí. Z tohto pohľadu nemožno konštatovať,

že by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli striktne procesne arbitrárne.

43. Ústavný súd pritom neprehliadol, že najvyšší súd hovorí o účelovosti konania

žalobcu (porov. bod 31). Skutočnosť, že sa žalobca obracia na súd s nie nerozumným

podnetom, nemožno označiť za účelovosť. Aj z rozhodnutia Peterbroeck vyplýva, že ex offo

môže súd predbežnú otázku podať aj po koncentrácii. Najvyšší súd je z pohľadu čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinný podať predbežnú otázku, ak ide o nejasný

výklad práva Európskej únie. Na podnet sťažovateľky po koncentrácii najvyšší súd

meritórne reagovať mohol (ale nemusel). Vrátiac sa však k účelovosti podnetu, možno

uviesť, že každá procesná strana sa snaží upevňovať svoju právnu pozíciu, a tak je nutné

veľmi triezvo vyčítať procesným stranám „účelovosť“. Akokoľvek skutočnosť, že najvyšší

súd označil podnet za účelový, nedosahuje intenzitu protiústavnosti. Vzhľadom

na argumenty vyjadrene v bode 42 a 43 odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd ústavným

sťažnostiam v častiach prvej námietky (neakceptovanie návrhu na predloženie predbežnej

otázky Súdnemu dvoru) nevyhovuje.

44. Druhým okruhom tvoreným dôvodmi ústavných sťažností je sťažovateľkou

tvrdená arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, a to pri právnom posúdení

prejednávaných vecí v rovine aplikácie únijového práva.

45. K prezentovanej kritike ústavný súd uvádza, že už vo veci sťažovateľky sp. zn.

(takmer identické skutkové a právne okolnosti) tvrdenú arbitrárnosť

právnych záverov najvyššieho súdu vyhodnotil ako zjavne nedôvodnú.

46. V konaniach pred najvyšším súdom bola zohľadnená relevantná judikatúra

Súdneho dvora vzťahujúca sa na okolnosti tohto prípadu. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku zohľadnil nielen sťažovateľkou (izolovane) prezentovaný rozsudok vo veci C-

605/12 Welmory zo 16. 10. 2014, ale vo vzťahu k definícii pojmu „stála prevádzkareň“

zohľadnil a výslovne odkázal na rozsudok vo veci C-73/06 Planzer Luxembourg z 28. 6.

2007. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyhodnotiť ani ako odporujúce

právnemu záveru plynúcemu z judikatúry Súdneho dvora (pozri rozsudok vo veci C-218/10

ADV Allround z 26. 1. 2012), v zmysle ktorého pri výklade ustanovenia práva Európskej

únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou

úpravou, ktorej je súčasťou. V zmysle ustálenej a vo veci sťažovateľky taktiež relevantnej

judikatúry Súdneho dvora (rozsudok vo veci C-327/94 Dudda z 26. 9. 1996, rozsudok

vo veci C-114/05 Gillan Beach z 9. 3. 2006, ako aj rozsudok vo veci C-291/07

Kollektivavtalsstiftelsen TRR Trygghetsrådet zo 6. 11. 2008) cieľom ustanovení určujúcich

miesto poskytnutia služieb na daňové účely je vyhnúť sa na jednej strane konfliktom

právomocí, ktoré by mohli viesť k dvojitému zdaneniu, a na druhej strane i nezdaneniu

[obdobne rozsudky zo 4. 7. 1985 vo veci 168/84 Berkholz, bod 14; rozsudok zo 6. 3. 1997

vo veci C-167/95 Linthorst, Pouwels en Scheres, bod 10, ako aj rozsudok z 12. 5. 2005

vo veci C-452/03 RAL (Channel Islands) a i., bod 23].

47. Ústavný súd preto dospel k záveru, že zohľadňujúc príslušné ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (do ktorých boli

implementované smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu a smernica Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pozn.), kontext a ciele

predmetnej právnej úpravy, ako aj relevantnú judikatúru Súdneho dvora, právne závery

najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutých rozsudkoch jednoznačne obstoja. Napadnuté

rozsudky najvyššieho súdu preto nemožno vo svetle námietok sťažovateľky považovať

za svojvoľné či arbitrárne. Naopak, práve sťažovateľkou prezentovaná argumentácia

nezohľadňuje kontext a ciele právnej úpravy a obmedzuje sa na izolovanú interpretáciu

niekoľkých vybraných judikátov Súdneho dvora. Z uvedených dôvodov nebolo možné

vyhodnotiť ako dôvodnú ani druhú námietku sťažovateľky prednesenú v spojených

ústavných sťažnostiach.

48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný

súd navyše považuje za potrebné dodať odkaz na judikatúru ESĽP, ktorá zatiaľ vylučuje

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad

verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

49. V sťažnostných petitoch sťažovateľka navrhovala vysloviť porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu „v spojení“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a . Ústavný súd však zdôrazňuje, že vypočítané ustanovenia

negarantujú fyzickým osobám a právnickým osobám žiadne základné práva a slobody,

ale sú adresované ako príkazy všetkým orgánom verejnej moci pri realizácii ich

vrchnostenských úloh. V konaní podľa však ústavný súd chráni

základné práva a slobody sťažovateľov. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde

o kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci s , ale

o poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov. Preto ani

v tejto časti ústavný súd ústavným sťažnostiam sťažovateľky nevyhovel.

50. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu