Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., právne zastúpenej advokátom

JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1, a (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. I/223/12706-76265/2006/992517-r

z 15. novembra 2006 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -33 z 30. októbra 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľky

zamietnutá.

3. Podstatou nezákonnosti prvostupňového správneho rozhodnutia Daňového úradu

K. (ďalej len „daňový úrad“), ako aj následného rozhodnutia daňového riaditeľstva je podľa

názoru sťažovateľky nesprávny výklad v spojení s

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon

o DPH“), ktorý si postupne osvojil aj prvostupňový súd v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a následne aj najvyšší súd.

4. Podľa sťažovateľky jej totiž bola dodatočným platobným výmerom daňového

úradu sp. zn. /SED vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie december 2005 v sume 551 679 Sk podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov o správe daní a poplatkov

v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí (ďalej len „

Zb.“; tento bol s účinnosťou od 1. januára 2012 nahradený Daňovým poriadkom

č. ). Výsledku v podobe uvedeného dodatočného platobného výmeru

predchádzalo nepriznanie oslobodenia dodania tovaru od dane z dôvodu tvrdeného

nesplnenia podmienok na jeho priznanie.

5. Sťažovateľka tiež uvádza, že podľa § 43 zákona o DPH sú pre oslobodenie

dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu od DPH rozhodujúce tri skutočnosti

(podmienky), a to, že

a) tovar bol prepravený do iného členského štátu,

b) išlo o predaj za protihodnotu,

c) tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň.

Prvé dve skutočnosti medzi účastníkmi sporné neboli. Spornou sa stala tretia

podmienka, a to, či tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Podľa § 11 ods. 13

zákona o DPH sa osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte rozumie osoba,

ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

6. Podľa argumentácie sťažovateľky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces,

ako aj práva na súdnu ochranu je aj právo účastníkov konania na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré musí vychádzať z takého výkladu a uplatňovania ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý je v súlade s

( ).

7. Pri rozhodovaní a následnom odôvodnení rozhodnutia musí súd postupovať

v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého

základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo,

a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s a

platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva

predvídateľný.

8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že za ďalší atribút princípu právneho štátu možno

označiť nezávislosť súdu, ktorá predpokladá, že súd bude konať len tak, ako mu to ukladá

zákon, a jeho rozhodnutie je založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí

zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia.

9. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na to, že ústavný súd už v náleze sp. zn.

zdôraznil, že pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových

orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému

subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje

rozsah jeho majetku. Aj keď základným účelom daňového konania, v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňových subjektov, je vybratie dane, zásada zákonnosti

zakotvená v , ktorú možno považovať za „condicio sine

qua non“, je zároveň konštruovaná tak, že v daňovom konaní sa zároveň dbá na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, pričom ústavný súd

zvýraznil, že na základe toho priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov dani nemôže

ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov týchto osôb, ktoré tieto dane

platia. V predmetnom náleze sa ďalej uvádza, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej

stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu

práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Pokračujúc ďalej, za situácie, kde právo

umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného

práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje

(na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané), z čoho ďalej vyplýva,

že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti

nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel

základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie – „in

dubio mitius“.

Sťažovateľka rozčlenila svoju argumentáciu do troch častí, a to

a) výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ,

b) výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva a

c) nepredloženie predbežnej otázky Európskemu súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva [po účinnosti Lisabonskej zmluvy: Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

(ďalej len „ZFEÚ“); v ďalšom texte bude ústavný súd vzhľadom na časové zasadenie

prerokúvanej veci pri reprodukcii obsahu podaní účastníkov odkazovať na príslušné

ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“)].

a) Výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a

10. Konštatovanie krajského súdu v závere rozsudku, že pojem „osoba

identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, že je to osoba

identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody, je tvrdením nesprávnym a nemajúcim

oporu v zákone. Znenie zákona o DPH nehovorí nič o tom, že osobou identifikovanou pre

daň v inom členskom štáte je osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom

členskom štáte „s oprávnením používať identifikačné číslo DPH na intrakomunitárne

obchody“. Túto podmienku zákon nepozná a daňový úrad, rovnako ako aj daňové

riaditeľstvo si ju medzi zákonom ustanovené podmienky „dokombinovali“, pričom krajský

súd a zároveň aj najvyšší súd tento mylný názor prevzali a založili na ňom svoje skutkovo i

právne nesprávne rozhodnutie.

11. Sťažovateľka, ako uvádza, sa naďalej pridržiava litery zákona a zastáva názor, že

rozhodujúcou skutočnosťou je to, aby odberateľ (v danom prípade spoločnosť S.) v inom

členskom štáte bol v skutočnosti platiteľom DPH a mal ako platiteľ DPH pridelené

identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte. Nepridelenie ďalšieho evidenčného

čísla [v tvare predpokladanom Šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977

o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný

systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v.

EÚ, 09/zv. 01) v platnom znení, ďalej len „Šiesta smernica“] subjektu, ktorý reálne

platiteľom DPH už je a má už raz pridelené a stále platné identifikačné číslo pre DPH

v tomto členskom štáte, nemôže znamenať, že takýto subjekt by bol považovaný za platiteľa

DPH pre všetky vnútroštátne i medzinárodné obchody okrem obchodov

intrakomunitárnych. Obchodnej spoločnosti S. nepochybne bolo pridelené identifikačné

číslo pre DPH v Maďarsku ešte pred sporným obchodom so sťažovateľkou. Táto skutočnosť

pritom nebola ani sporná. Spoločnosť S. teda bola a je osobou identifikovanou pre daň, čím

sa znenie zákona o DPH naplnilo bezo zbytku.

12. Výklad vykonaný krajským súdom, ako aj najvyšším súdom by viedol k záveru,

že existujú akési dve skupiny platiteľov DPH, a to platitelia DPH akceptovaní ako platitelia

za každých okolností a platitelia DPH akceptovaní ako platitelia za každých okolností

s výnimkou intrakomunitárnych obchodov. Do druhej skupiny by podľa krajského súdu

a najvyššieho súdu mala spadať i maďarská spoločnosť S., ktorá je najvyšším súdom síce

akceptovaná ako platiteľ DPH, ale nie pre obchodovanie so sťažovateľkou, teda nie pre

intrakomunitárne obchody. Pre toto „delenie“ platiteľov DPH niet ani právnych, ani

logických dôvodov. Ak nejaký subjekt je platiteľom DPH, je ním pri každom svojom

obchode. Identifikácia novým číslom DPH má len charakter evidenčnej zmeny označenia,

nie zmeny obsahovej (čo sa týka toho, či je, alebo nie je platiteľom DPH).

13. Cieľom identifikačného čísla v tvare predpokladanom Šiestou smernicou nie je

rozdelenie platiteľov DPH na dve už naznačené skupiny, táto smernica má za cieľ uľahčiť

rozoznávanie platiteľov DPH od neplatiteľov DPH. Na túto skutočnosť následne nadväzuje

možnosť získavať informácie o platnosti tohto čísla, na ktorú poukazuje aj najvyšší súd

a ktorá má situáciu obchodným partnerom uľahčiť, a nie skomplikovať.

14. Rozhodujúcim podľa sťažovateľky predsa nie je to, akým spôsobom, resp. odkiaľ

mal navrhovateľ informácie o svojom obchodnom partnerovi a o jeho „platcovstve DPH“,

ale to, či tento obchodný partner v skutočnosti v štáte svojho sídla platiteľom DPH je, a teda

či má pridelené identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte. Spoločnosť S.

nepochybne platiteľom DPH bola a identifikačné číslo pre DPH v Maďarsku pridelené

mala.

b) Výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva

15. Rozhodujúcim dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky vyjadreným krajským

súdom, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd, je ten, že ustanovenie § 43 zákona o DPH je

potrebné vykladať eurokonformne, a to so zreteľom na čl. 28c časť A Šiestej smernice.

16. Keďže najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení s poukazom na § 219 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) v plnom rozsahu pridržiava dôvodov

obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, tieto dôvody tvoria aj obsah

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, a preto sťažovateľka v ďalšom poukazuje na ich

nesprávnosť spočívajúcu v prevažnej miere v nesprávnej interpretácii, a to nielen samotného

vnútroštátneho práva, ale aj účinkov sekundárneho komunitárneho práva (príslušné

nariadenie a predovšetkým Šiesta smernica).

17. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že pri rozhodovaní vo veci

vychádzal z nepriamej aplikácie smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá

umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny orgán alebo správny organ vykladal

vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice. Výsledok takéhoto postupu

označuje za eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Pri danom pravidle poukazuje na

rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 1990 vo veci C-106/S9, Marleasing SA proti La

Comercial Internacional de Alimentacion SA.

18. Z pohľadu sťažovateľky bola uvedená „právna veta“ (bod 17) použitá krajským

súdom resp. najvyšším súdom vytrhnutá z kontextu uvedeného rozsudku a na daný prípad

sťažovateľky je nepoužiteľná. Predovšetkým smernica ako akt sekundárneho

komunitárneho práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na

dosiahnutie cieľa smernice. Vo vzťahu k jednotlivým individuálnym fyzickým

a právnickým osobám smernica nemá priamy účinok. Judikatúra Súdneho dvora síce

priznala účinok smernice voči fyzickým a právnickým osobám, avšak s dôrazom, že

smernica nemôže priamo ukladať záväzky (napr. v tejto veci oslobodenia od dane ďalšie

povinnosti pre priznanie oslobodenia od dane) individuálnym osobám (fyzickým

a právnickým) voči štátu, ale je to možné len naopak, teda v prípade, že smernica priznáva

fyzickým a právnickým osobám práva voči štátu (vec 41/74, van Duyn). Tzv. nepriamy

účinok smernice, na ktorý poukazoval krajský súd (a teda aj najvyšší súd), má pôvod

v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora aj v rozsudku vo veci C-106/89, Marleasing SA

proti La Comercial Internacional de Alimentacion SA, prvotne však v rozsudku vo veci C-

14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen.

19. V oboch rozsudkoch Súdneho dvora sa pripúšťa eurokonformný výklad

vnútroštátneho práva, avšak vždy za predpokladu a s dôrazom na to, že eurokonformný

výklad smernice je v prospech fyzickej či právnickej osoby vo vzťahu medzi ňou a štátom

(resp. štátnymi orgánmi reprezentujúcimi štát).

20. Uvedený nepriamy účinok smernice tak rešpektuje už uvedený princíp, že

smernica nemôže priamo ukladať záväzky individuálnym osobám voči štátu a rovnako tak

nemožno ani interpretáciu smernice použiť na úkor fyzickej či právnickej osoby v prospech

štátu, teda ani interpretovať § 43 a § 13 ods. 13 zákona o DPH v prospech daňového orgánu

reprezentujúceho štát na úkor právnickej osoby.

21. Vo veci C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de

Alimentacion SA, Súdny dvor priznal účinok smernice a výklad v jej znení spoločnosti

La Comercial, v ktorej vnútroštátne právo definovalo dôvod neplatnosti jej existencie (teda

status), avšak smernica, ktorá nebola prijatá materským štátom, takýto dôvod de facto

vylučovala (čím jej priznávala viac práv než vnútroštátny právny poriadok), a tak jej Súdny

dvor priznal viac práv a eurokonformnú interpretáciu v jej prospech vo vzťahu

k vnútroštátnemu súdu, ktorý o otázke platnosti jej zriadenia či existencie rozhodoval.

22. Vo veci C-14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-

Westfalen, v ktorej rozsudok možno označiť za precedens (na tento rozsudok sa odvoláva

Súdny dvor aj vo veci C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de

Alimentacion SA), Súdny dvor priznal žalobkyniam Sabine von Colson a Elisabeth Kamann

zo smernice viac práv, resp. väčší rozsah, než priznávalo vnútroštátne právo, a to práve na

základe eurokonformného výkladu smernice.

23. Rozsudky Súdneho dvora deklarujú a potvrdzujú, že eurokonformný výklad

vnútroštátneho práva na základe smernice vo vertikálnom smere (teda štát – fyzická,

právnická osoba) bol použitý len v prospech fyzickej či právnickej osoby.

24. Napriek odvolávke súdov na eurokonformný výklad smernice je sťažovateľka

toho názoru, že v prípade ich záveru, že sťažovateľke nevzniklo právo na oslobodenie od

dane, nejde ani tak o extenzívny eurokonformný výklad, ale o doplnenie ďalšej podmienky,

resp. povinnosti ukladanej smernicou sťažovateľke ako právnickej osobe, čo evokuje

priamy účinok smernice v už spomínanom vertikálnom smere (štát – právnická osoba)

v neprospech sťažovateľky, ktorý je neprípustný.

25. K námietke uvedenej v odôvodnení rozsudku krajského súdu, že dodávateľ (t. j.

sťažovateľka) nevykonal všetky rozumné opatrenia, aby sa uistil, že dodávka vnútri

Spoločenstva nebude viesť k daňovému úniku (podvodu), považuje sťažovateľka za

potrebné uviesť niekoľko skutočností:

26. Predovšetkým, že vo veci sťažovateľky nedošlo k žiadnemu náznaku podvodného

konania (žiadne nepravdivé, falošné doklady ani fiktívna dodávka), ako to bolo vo veci

označenej súdmi (C-409/04, Teleos plc a i. proti Commissioners of Customs & Excise),

ďalej že došlo ku skutočnej dodávke tovaru, a napokon rozhodné je to, že nadobúdateľ bol

registrovaný pre DPH v členskom štáte.

27. Sťažovateľka uvádza, že rozhodným je to, že oproti veci C-409/04 naplnila

zákonné predpoklady na oslobodenie dane bezo zvyšku a primárny cieľ smernice, teda

opatrenia na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu (voľný pohyb tovaru s odstránením

daňových prekážok), v tomto prípade dane z pridanej hodnoty princíp krajiny určenia, t. j.

že DPH sa vyberá v krajine určenia, ktorá je určená ako krajina konečnej spotreby tovaru.

28. Na základe uvedeného nemožno neoslobodiť takúto dodávku od dane, pričom

sťažovateľka akcentuje, že by na základe takéhoto výkladu mala znášať aj ďalší zásah do

svojej majetkovej aféry v podobe pokuty vo výške 66 021 Sk (2 191,50 €) rozhodnutím

daňového úradu sp. zn. /GazSedm zo 17. januára 2007 uloženej jej

v súvislosti s nepriznaním oslobodenia od dane, ktoré je napadnuté žalobou o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia na krajskom súde. Rozhodnutie vo veci zákonnosti uloženia pokuty

závisí od rozhodnutia o zákonnosti neoslobodenia od dane v tejto veci.

c) Nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES

29. Sťažovateľka považuje za potrebné zdôrazniť, že v jej prípade rozhodnutie

všeobecných súdov vo veci samej záviselo od predbežného rozhodnutia o otázke výkladu

aktov sekundárneho komunitárneho práva (dnes: aktov práva Únie, pozn.), pričom najvyšší

súd rozhodoval vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny

opravný prostriedok, čo je v zmysle čl. 234 ZES obligatórnym dôvodom na predloženie

predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Povinnosť slovenského súdu predložiť otázku Súdnemu

dvoru je pritom v zmysle predmetného čl. 234 ZES bezvýnimočná. Keďže predbežnú

otázku môže (a v tomto prípade musí) predložiť len súd, poukazuje sťažovateľka aj týmto

na porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

30. Pritom je zrejmé už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia

všeobecných súdov, že výklad práva Únie je v posudzovanej veci (objektívne) značne

sporný, čo v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie

predbežnej otázky Súdnemu dvoru.

31. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

, a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

14. 5. 2009 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1, , a , 152 ods. 4 .

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 14. 5. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

32. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedníčkou správneho

kolégia, č. k. -84 z 12. januára 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv

sťažovateľky napadnutým rozhodnutím nedošlo.

33. Pokiaľ ide o nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES,

najvyšší súd považuje v tejto časti sťažnosť za zjavne nedôvodnú. Sťažovateľka v konaní

pred krajským súdom, ale ani v odvolacom konaní pred najvyšším súdom vo veci sp. zn.

nedala žiadny podnet na položenie prejudiciálnej otázky, ani sa žiadnym

spôsobom vykonania takéhoto procesného úkonu zo strany najvyššieho súdu nedovolávala.

V žalobe rozpor s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“) netvrdila. Naproti tomu

výslovne až laicky popierala možnosť aplikácie práva EÚ. V žalobe (č. l. 4 súdneho spisu)

na strane 4 v druhom odseku uviedla: „... keďže v zákone dovetok o oprávnení používať

identifikačné číslo DPH na intrakomunitárne obchody nie je, nemohol žalovaný oprieť svoj

záver a svoje rozhodnutie o zákon, a preto sa ho snažil oprieť o akúsi Smernicu EHS

(konkrétne Smernicu 77/388/EHS) a o akési Nariadenie Rady (konkrétne nariadenie Rady

č. 1798/2003) pričom však opomenul skutočnosť, že tak zo Smerníc ako aj z Nariadení Rady

nevyplývajú a ani vyplývať nemôžu žiadne priame práva ani povinnosti pre daňové

subjekty, a teda ani pre žalobcu ale iba pre členské štáty a pre daňové subjekty vyplývajú

ich práva a povinnosti iba a jedine zo zákona. Preto poukazovanie a odvolávanie sa na

Smernice a Nariadenia Rady je pri posudzovaní práv a povinností žalobcu nemiestne, a

právo žalobcu priznané mu zákonom na oslobodenie dodania tovaru od dane, rozhodne nie

je možné obmedziť a zdecimovať nejakou Smernicou či Nariadením Rady.“

Najvyšší súd vo svojej replike poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, v ktorom uviedol, že „...v tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník

konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a

predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup

však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým

sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej

otázky vyhovelo/nevyhovelo ()“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že konanie o preskúmanie zákonnosti právoplatného

rozhodnutia riaditeľstva vo veci sp. zn. bolo návrhovým konaním. Rovnako

odvolacie konanie bolo návrhovým konaním. Najvyšší súd bol viazaný dôvodmi žaloby

( ) a súčasne ako odvolací súd bol viazaný dôvodmi odvolania (

ods. 1 ). Neuvedením dôvodov sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej

zákon () na ochranu jej práv poskytoval.

Položenie predbežnej otázky nebolo odôvodnené ani skutkovými okolnosťami

prípadu. Dôvodom podania žaloby bolo prvotné opomenutie sťažovateľky ako daňového

subjektu overiť si, či jej odberateľ – maďarská spoločnosť S. – bola osobou identifikovanou

pre daň v zmysle § 43 zákona o DPH. Vzhľadom na existenciu tohto opomenutia

argumentácia sťažovateľky vykazuje znaky účelovej interpretácie ustanovenia zákona

o DPH.

Pokiaľ je spor o výklad daňových predpisov dôsledkom individuálneho zavineného

opomenutia daňového subjektu, najvyšší súd zastáva názor, že nie je dôvod na predloženie

predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Rozhodnutia Súdneho dvora majú normatívne účinky.

Výklad sťažovateľky je spôsobilý narušiť jednotné fungovanie systému DPH, pretože

smeruje k tomu, že ak daňové subjekty sú registrované ako platitelia dane, nie sú už povinné

v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné čísla pre tento

účel, čo môže viesť ku vzniku daňových únikov a podvodov najmä v krajinách, kde sa

uplatňuje dvojitá registrácia, kam patrí i Maďarsko. Identifikácia daňového subjektu

predmetným identifikačným číslom je opatrením na harmonizáciu dane a súčasťou

spoločného systému na výmenu informácií. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na

nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003, ktoré patrí do oblasti primárneho

práva EÚ.

34. K námietke sťažovateľky, že predmetný výklad je v rozpore s účinkami aktov

sekundárneho komunitárneho práva, najvyšší súd poukazuje na prílohou č. 6 (Zoznam

preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) bod 1 zákona o DPH, kde sa uvádza

Šiesta smernica.

V danom prípade šiesta smernica okrem toho, že bola implementovaná do

jednotlivých ustanovení zákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením – prílohou č. 6

bodom 1 zákona o DPH prevzatá ako celok. Príloha č. 6 je súčasťou zákona o DPH, a preto

je právne záväzná. V dôsledku tohto, v prípade takto prevzatej smernice nemôže ísť

o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva. Argumentácia sťažovateľky

je v tejto časti zavádzajúca a týka sa inej právnej situácie, keď smernica nebola vôbec alebo

úplne implementovaná.

35. K námietke, že výklad je v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona

o DPH a , najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka v žalobe na č. l. 3 (tretí odsek),

č. l. 4 (druhý odsek) i v zápisnici o pojednávaní pred krajským súdom 2. októbra 2008

(č. l. 28) zavádzajúco poukazovala na ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH, týkajúce sa

nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Na daný daňový prípad sa toto

ustanovenie nevzťahovalo, pretože išlo o dodanie tovaru z tuzemska do zahraničia, ktoré

podlieha právnemu režimu § 43 ods. 1 zákona o DPH.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH „oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je

odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo

nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň

v inom členskom štáte“.

Spornou skutočnosťou v daňovom konaní i v súdnom konaní bolo, či nadobúdateľ

tovaru, maďarská spoločnosť S., bola osobou identifikovanou pre daň v Maďarskej

republike v decembri 2005. Ustanovenie § 43 zákona o DPH má názov „Oslobodenie

od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu“. Pojem „osoba

identifikovaná pre daň“ sa musí vykladať s ohľadom na predmet úpravy, ktorým je dodanie

tovaru z tuzemska do iného členského štátu (intrakomunitárny obchod). Spôsob zisťovania,

či bol nadobúdateľ osobou identifikovanou pre daň v Maďarskej republike, sa spravuje

nariadením Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 (nariadenie je podľa najvyššieho

súdu primárnym právom EÚ). Tento spôsob však daňové orgány dodržali.

Z odpovede na medzinárodné dožiadanie vyplynula skutočnosť, že „odberateľ

žalobcu (t. j. sťažovateľky, pozn.) v rozhodujúcom daňovom období mal pridelené daňové

identifikačné číslo len pre daň z pridanej hodnoty, ktoré bolo platné pre domáci maďarský

trh“. Identifikačné číslo pre európsky trh mala spoločnosť S. pridelené v Maďarsku až od

22. februára 2006, t. j. až po zrealizovaní predmetnej dodávky tovaru.

Rozhodujúce však bolo zistenie správcu dane z odpovede Maďarskej daňovej správy

z 13. septembra 2006 na formulári SCAC 2004 v časti E, že „sporné intrakomunitárne

nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ S. nezdanil“. Maďarská daňová správa nenašla

žiadne priznanie akýchkoľvek daňových záväzkov týkajúcich sa nadobudnutia vo štvrtom

štvrťroku 2005. Z uvedeného vyplýva, že samotný odberateľ sťažovateľky sa správal tak, že

nebol osobou identifikovanou pre daň pre intrakomunitárne obchody. Keďže Maďarská

daňová správa sa vyjadrila, že nadobudnutie tovaru nebolo v členskom štáte, v ktorom sa

ukončila preprava tovaru, t. j. v Maďarskej republike, zdanené, správca dane pristúpil

k zdaneniu tovaru v tuzemsku.

Najvyšší súd súčasne poukazuje na zistenie daňového riaditeľstva vo vyjadrení

(č. l. 22 súdneho spisu), že iba pred 1. májom 2004 (vstup do EÚ) nemali maďarskí daňoví

poplatníci identifikačné číslo pre DPH platné pre Európsku úniu. K dodaniu tovaru došlo

v decembri 2005. V konaní nebolo sporné, že Maďarská republika uplatňuje dvojitú

registráciu, čo si daňový orgán preveril, a bolo zistené, že odberateľ sťažovateľky bol

identifikovaný pre daň v zmysle zákona až od 22. februára 2006 a podľa tohto právneho

stavu sa odberateľ v tejto daňovej transakcii i správal.

Výklad ustanovenia § 43 ods. 1 zákona o DPH je účelový, motivovaný

individuálnym opomenutím sťažovateľky. Ustanovenie § 43 ods. 1 od nadobudnutia

účinnosti zákona o DPH, t. j. od 1. mája 2004, nebolo novelizované (až do 30. septembra

2012, pozn.) a zjavne nespôsobuje v právnej praxi výkladové problémy iným daňovým

subjektom.

S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát najvyššieho súdu bolo navrhnuté,

aby ústavný súd predmetnej ústavnej sťažnosti „nevyhovel“.

36. Sťažovateľka vo svojej duplike z 1. februára 2012 uviedla, že najvyšší súd

neopodstatnene poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. , resp. na

uznesenie sp. zn. , konkrétne na citáciu, podľa ktorej „... ústavný súd

pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny

súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku...“.

Sťažovateľka pripúšťa, že zo zákonnej úpravy z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c)

nevyplýva priamy nárok účastníka na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej

otázky len na základe toho, že o to požiada.

Sťažovateľka však vo svojej sťažnosti poukazovala na to, že za splnenia podmienok

predpokladaných čl. 234 ZES je povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, predložiť predbežnú

otázku o výklade aktov sekundárneho práva EÚ (nariadení, či smerníc), ak od otázky

výkladu týchto aktov, ktorý je výrazne sporným, závisí rozhodnutie vo veci samej.

Pritom je zrejmé, už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia

porušovateľa, že výklad práva Únie je v posudzovanej veci (objektívne) značne sporným, čo

v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie predbežnej

otázky Súdnemu dvoru.

V zmysle čl. 234 ZES nie je na predloženie prejudiciálnej otázky kladená podmienka

návrhu, podnetov či nevyhnutnej iniciatívy účastníka konania. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku je v prípade objektívnej spornosti výkladu aktov sekundárneho práva

EÚ povinnosťou na strane súdu. Súd rozhodujúci v poslednej inštancii (ktorým je i najvyšší

súd) aplikuje smerom k účastníkovi akty sekundárneho práva EÚ (v tomto prípade

v neprospech sťažovateľky), a preto (ale i beztak) je povinný aplikovať právo EÚ (v tomto

prípade primárne právo – ZES) i na svoju činnosť a povinnosti mu z neho vyplývajúce.

Najvyšším súdom poukazovaná „návrhovosť“ konania a neuvedenie dôvodov nemá

podľa sťažovateľky so znením čl. 234 ZES žiadnu spätosť. Nepredloženie prejudiciálnej

otázky je vytýkané najvyššiemu súdu ako súdu posledného stupňa, ktorý, ak rozhoduje ako

súd posledného stupňa, má predložiť túto otázku Súdnemu dvoru. Sťažovateľke nie je

zrejmé, ako mohla nepredloženie prejudiciálnej otázky súdom posledného stupňa vytýkať

v žalobe (dovtedy rozhodujúcim) daňovým orgánom, či v odvolaní prvostupňovému súdu.

Podľa sťažovateľky nesplnenie povinnosti na strane súdu posledného stupňa nemožno

vytýkať účastníkovi tým, že mal navrhnúť predloženie tejto otázky.

Judikatúra Súdneho dvora je vo veciach dane z pridanej hodnoty početná a prispieva

k správnej aplikácii noriem v tejto oblasti, čo by sa nestalo, ak by súdy poslednej inštancie

(tak ako tomu je u súdov iných členských štátov) nepredkladali Súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky, resp. sa predkladaniu týchto otázok vyhýbali. I početnosť rozhodnutí

Súdneho dvora v tejto oblasti a napriek tomu neriešená obdobná situácia svedčí iba

o opodstatnenosti predloženia predbežnej otázky.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že jej výklad je spôsobilý

narušiť jednotné fungovanie systému DPH, pretože smeruje k tomu, že platitelia dane

nebudú povinne v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné

číslo pre tento účel. Sťažnosť sťažovateľky smeruje iba k tomu, aby v prípade daňovej

kontroly, ako to je v prípade sťažovateľky, ak došlo k dodaniu tovaru oslobodenému od

DPH, nebolo oslobodenie nepriznané iba kvôli tomu, že odberateľ v danom čase nemal

pridelené osobitné číslo, hoci je platiteľom DPH (a má povinnosť zdaňovať zdaniteľné

plnenia).

K vyjadreniu najvyššieho súdu k námietke výkladu v rozpore so samotným legálnym

výkladom zákona o DPH a sťažovateľka poukázala na to, že rozhodujúcim je

zistenie správcu dane, že sporné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ

nezdanil. Táto skutočnosť nemôže byť podľa sťažovateľky spravodlivo pričítaná na jej

ťarchu. Uvedené totiž nevylučuje, že došlo k ďalšej dodávke tovaru oslobodenej od dane,

resp. že došlo k porušeniu daňovej povinnosti na strane nadobúdateľa tovaru.

III.

37. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal ...

38. Z časti I. odôvodnenia tohto nálezu plynie, že sťažovateľka v sťažnosti namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, v podstate

tromi spôsobmi:

a) nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,

b) použitie nesprávne implementovanej smernice na ťarchu sťažovateľky formou výkladu

zákona o DPH konformne s právom EÚ,

c) zjavne arbitrárny výklad § 11 ods. 13 v spojení s § 43 zákona o DPH.

Ústavný súd sa bude týmito námietkami sťažovateľky zaoberať osobitne.

a) K námietke nepredloženia prejudiciálnej otázky

39. Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 ZFEÚ, ktoré sú v podstatných rysoch zhodné

s ustanoveniami čl. 234 ods. 1 a 3 ZES, sú súdy členských štátov, proti rozhodnutiu ktorých

už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu)

otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo

úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná

o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa , nie je prípustný žiadny

ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – , porov. ,

, ). Najvyšší súd preto v tomto postavení nepochybne je

súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou položiť predbežnú

(prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

40. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie

prejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať

ústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa

(, , , , č. 99/2010 Zbierky

nálezov a uznesení ústavného súdu; porov. tiež sťažnosť pred ESĽP č. 40265/07

Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho

advokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09, Bobek, M.,

Kosař, D.: The Application of European Union Law and the Law of the European

Convention of Human Rights in the Czech Republic and Slovakia - an Overview, Eric Stein

Working Paper č. 2/2010 – dostupné na http://www.ericsteinpapers.eu/info/papers/2010-2,

Jánošíková, M.: Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR, Iura Edition,

Bratislava 2009, s. 65 a nasl.). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené

predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo

platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd, ktorý je na

vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva na zákonného

sudcu, ktoré je zaručené v a prípadne práva podľa

(porov. podobne ; zhodne aj judikatúra iných ústavných súdov – rozhodnutie

nemeckého Spolkového ústavného súdu , 159, rozhodnutie rakúskeho Ústavného

súdu VfSlg. 14390/1995, ale napríklad aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

). Ide hlavne o prípady, ak by sa súd vyhol položeniu (účastníkom

nenavrhovanej) prejudiciálnej otázky tak, že by sa vyhol výkladu práva EÚ svojvoľne

a na prvý pohľad celkom nesprávne, hoci by sám mal o jeho výklade pochybnosti

(pozri napr. , )

41. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je okrem práva na

prístup k súdu aj právo na meritórne rozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky.

Súčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na riadnu (nearbitrárnu, teda svojvôľu

nevykazujúcu) interpretáciu právnej normy a právo na riadne odôvodnenie, vyrovnávajúce

sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie povinnosti súdu poslednej

inštancie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru tak môže byť posudzované

z pohľadu aj v prípade, ak by súd nevyhovel návrhu účastníka na jej

predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne odôvodnil,.

42. V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľka položenie prejudiciálnej otázky

nenavrhla ani krajskému súdu, ani najvyššiemu súdu, preto neprichádza do úvahy skúmať,

či súdy dali prijateľnú odpoveď na jej argumenty v tomto smere. Zostáva teda posúdiť, či sa

najvyšší súd a krajský súd nedopustili zásadného a kvalifikovaného pochybenia, keď

nepredložili prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

43. Ústavný súd nemôže poprieť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

v odpovediach na argumenty sťažovateľky stručný a sám najvyšší súd ho vo svojom

vyjadrení k sťažnosti na mnohých miestach doplnil. Tvrdenie, že uvedenie Šiestej smernice

v prílohe zákona o DPH predstavuje jej prebratie do nášho právneho poriadku, je zjavne

nepravdivé, pretože smernica sa implementuje v jednotlivých ustanoveniach (právnych

normách) zákona a jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom, umožňujúcim

ľahšiu orientáciu vo vzťahu práva EÚ a národného práva, avšak v žiadnom prípade nie

zárukou, že implementácia bola aj skutočne úspešná. Podobne názor najvyššieho súdu na

formálnu dôležitosť daňového identifikačného čísla (pozri bod 33 tohto nálezu) nie je úplne

v súlade s materiálnejším vnímaním práva na odpočet v judikatúre Súdneho dvora (pozri

ďalej, bod 52). Rovnako tak názor najvyššieho súdu, že medzi § 11 ods. 13 a § 43 zákona

o DPH nie je súvislosť (pozri bod 35 tohto nálezu) podľa názoru ústavného súdu opomína

význam legálnych definícií v právnych predpisoch, najmä použitie slov „na účely tohto

zákona“ v § 11 ods. 13 zákona o DPH.

Predmetom posudzovania ústavného súdu je však odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu ako celok, nie vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti. Ústavný

súd uznáva, že stručnosť, s akou sa najvyšší súd vyrovnal s argumentmi sťažovateľky,

týkajúcimi sa výkladu práva EÚ, najmä Šiestej smernice, balansuje na hrane zásahu do

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Ako však bude

odôvodnené ďalej, v kontexte prerokúvanej veci a odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ale aj aktuálnej judikatúry Súdneho dvora (vydanej po vydaní

napadnutého rozsudku) ústavný súd nepovažuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru za zásadné a kvalifikované pochybenie najvyššieho súdu, dostatočné na to,

aby odôvodňovalo porušenie základného práva sťažovateľky.

b) K namietanému eurokonformnému výkladu na ťarchu sťažovateľky

44. Ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH znie:

„Osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte na účely tohto zákona je

osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.“

Podľa čl. 28c časti A písm. a) Šiestej smernice bez toho, aby boli dotknuté iné

ustanovenia spoločenstva a za podmienok, ktoré samy stanovia na tento účel pre

zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na

zabránenie akémukoľvek úniku, vyhýbaniu sa či zneužitiu, členské štáty oslobodia: a)

dodávky tovaru, ako je definované v článku 5, expedovaného a transportovaného

prostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia,

referovaného v článku 3, ale v rámci spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú

osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako

je ten, ktorý je odchodovým štátom pre expedovanie alebo transport tovaru.

Len v záujme prehľadnosti treba doplniť, že s účinnosťou od 1. januára 2007 bola

Šiesta smernica nahradená smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L347 z 11. 12. 2006, s. 1, ďalej len „smernica 2006/112/ES“)

a citovaný článok 28c časť A písm. a) Šiestej smernice bol nahradený čl. 138 ods. 1, ktorý

znie:

„Členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do

miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom

alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú

osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie

alebo preprava tovaru začala.“

Podľa čl. 22 šiestej smernice členské štáty musia prijať opatrenia potrebné na

identifikovanie pomocou individuálneho čísla:

- každého daňovníka s výnimkou tých, ktorí sú uvedení v čl. 28a ods. 4, ktorý na území

krajiny vykonáva iné dodávky tovarov alebo služieb, dávajúce mu právo na odpočet, než sú

dodávky tovarov alebo služieb, za ktoré platí daň výhradne spotrebiteľ alebo príjemca

v súlade s článkom 21 os. 1 písm. a), b), c) alebo f). Avšak členské štáty nepotrebujú určiť

určitých daňovníkov uvedených v čl. 4 ods. 3,

- každej zdaniteľnej osoby uvedenej v odseku 1 b) a každej zdaniteľnej osoby, ktorá využije

možnosť poskytnutú v treťom pododseku čl. 28a (1) a).

Tento článok bol novou smernicou 2006/112/ES zrušený a nezodpovedá mu žiaden

článok v novej smernici (porov. tabuľku zhody k smernici 2006/112/ES, s. 91).

45. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ sa nazýva

nepriamy účinok. Daňové úrady a najvyšší súd argumentovali výkladom v súlade s čl. 28c

časťou A šiestej smernice. Teória rozlišuje nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok

určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok (porov. Bříza, P., Bobek, M.: Vymáhání unijního

práva v České republice. In: Bulletin advokacie, č. 12/2001, s. 23 a nasl. Dostupné na

internete: <http://www.cak.cz/assets/ba_12_web.pdf>, tiež rozhodnutie českého

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. ). V okolnostiach danej veci uvedené

ústavný súd vníma ako potvrdzujúci nepriamy účinok, nanajvýš mierne vychýlený k účinku

určujúcemu. Z ústavnoprávneho hľadiska je v prvom rade dôležité, že nejde o výklad

contra legem (pozri ďalej).

46. Sťažovateľka argumentuje aj rozhodnutiami Súdneho dvora vo veciach von

Colson a Marleasing s tým že eurokonformný výklad vnútroštátneho práva na základe

smernice vo vertikálnom smere môže byť použitý len v prospech súkromnej osoby. Ústavný

súd pripomína, že zákaz uloženia povinnosti jednotlivcom je vlastný v prvom rade účinku

priamemu. Podľa teórie a judikatúry európskeho práva pri nepriamom účinku je situácia

zložitejšia, ale zjednodušene povedané pri ňom platí, že ak národný predpis korektne unesie

výklad ovplyvnený smernicou, môže ísť aj v neprospech jednotlivca. Ťažiskom zásahu do

pozície jednotlivca je tak národný predpis.

V predmetnej veci nie je nutné zaťažovať sa týmito obavami, pretože výklad

pomocou smernice má len marginálny význam, vrátane skutočnosti, že podľa tabuľky

zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (vládny návrh zákona

o dani z pridanej hodnoty, III. volebné obdobie, tlač 501 ustanovenie § 11 ods. 13 zákona

o DPH nie je priamou implementáciou žiadneho ustanovenia smernice.

c) K námietke arbitrárneho výkladu § 11 ods. 13 (v nadväznosti na § 43 ods. 1)

zákona o DPH

47. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať skutkové a právne závery všeobecného súdu, pokiaľ tieto nie sú

svojvoľné (arbitrárne) alebo pokiaľ nie sú ústavne neudržateľné (teda ústavne

nekonformné). O arbitrárnosť právnych záverov pritom ide spravidla vtedy, keď súd vôbec

nedal uspokojujúcu odpoveď na argumenty predložené účastníkom, alebo ak právne závery,

ku ktorým súd dospel, nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení

právnych predpisov pomocou prípustných interpretačných metód, alebo keď k súdom

vyvodeným právnym záverom v konkrétnej veci už prima facie nie je možné dôjsť

podradením zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Takéto nedostatky

odôvodnenia totiž porušujú základného právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

. Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok z tohto pohľadu.

48. Ústavný súd tak preskúma vec hlavne z perspektívy , ale aby

nepoprel očakávania sťažovateľky vyplývajúce z nálezu sp. zn. , ktorý sama

cituje, bude vnímať aj majetkový komponent veci. Na druhej strane ústavný súd, aby

nezašiel do priam technických otázok daňového práva, venuje sa výkladu aplikovaných

predpisov len v miere nevyhnutnej pre vlastné ústavnoprávne posúdenie.

49. Zo skutkového hľadiska vec nie je sporná. Tovar odberateľovi dodaný bol.

Maďarská spoločnosť mala len vnútroštátne identifikačné číslo pre daň a DPH v Maďarsku

neodviedla. Sťažovateľka teda nenamieta otázky skutkové, ale nesprávny výklad zákona

o DPH daňovou správou a súdmi. Ide teda o otázku quid iuris. Sťažovateľka pritom tvrdí, že

ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH vyžaduje len to, aby mala osoba identifikovaná pre

daň (akékoľvek) identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte.

Osoba, ktorej sťažovateľka dodala tovar, (nejaké) identifikačné číslo mala, a preto nebol

dôvod sťažovateľke dorubiť daň.

50. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľke možno dať za pravdu, že najvyšší súd

(po rozsiahlej rekapitulácii skutkového stavu a priebehu konania) lakonicky uviedol, že sa

stotožňuje s názorom krajského súdu, že § 43 zákona o DPH (Oslobodené od dane je

dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu

predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.), ktorý je priamo previazaný s už citovaným

§ 11 ods. 13 zákona o DPH, je potrebné vykladať eurokonformne, so zreteľom na čl. 28c

časť A písm. a) šiestej smernice. Okrem toho ešte najvyšší súd zdôraznil fakt, že v čase

dodávky a vystavenia dokladu nemal odberateľ identifikačné číslo pre daň.

51. Najvyšší súd však v napadnutom rozsudku (s. 8, prvý odsek) výslovne odkázal aj

na , ktorý umožňuje odvolaciemu súdu potvrdzujúcemu rozhodnutie,

s ktorým sa stotožňuje, uviesť ďalšie dôvody na doplnenie. Z toho je zrejmé, že ústavnú

udržateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku treba posúdiť aj v súvislosti

s odôvodnením rozsudku krajského súdu č. k. -33 z 30. októbra 2008.

V odôvodnení tohto rozsudku (s. 6 a 7) sa okrem iného uvádza:

«S poukazom na oprávnenie podľa článku 27 ods. 4 nariadenia rady (č. 1798/2003,

pozn.) a s poukazom na povinnosť preukázať splnenie podmienok pre uplatnenie

oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH na strane daňového subjektu je potrebné

vykladať pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ tak ako to urobil

žalovaný, t.j. osoba identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody. Keďže účelom

európskej úpravy je prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť

daň za takú dodávku bude len tá osoba, ktorá je identifikovaná pre DPH pre

intrakomunitárne obchody.»

V súvislosti s citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu možno podľa

názoru ústavného súdu považovať – inak skutočne stručné – odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu za akceptovateľné nielen z hľadiska , ale aj z hľadiska

súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Argumentácia krajského súdu i najvyššieho súdu

rešpektuje zmysel úpravy zdaňovania intrakomunitárnych obchodov, ktorý má zabezpečiť,

aby dodávky tovaru v rámci územia EÚ podliehali dani z pridanej hodnoty len v štáte

určenia (spotreby). Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný

princíp spoločnému systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet

daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok vo veci C-

409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael Stadler

proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, ods. 42, rozsudok vo

veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-4373, ods. 33 a 34,

rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickému štátu a

Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177, ods. 47 a 48, rozsudok

v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és

Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti

Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, ods. 37 až 39). V tomto

zmysle potom predstavuje úprava v § 11, podľa ktorej zdaniteľným obchodom je a dani

z pridanej hodnoty podlieha nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu od

osoby identifikovanej na daň, a úprava v § 43, ktorá naopak takéto dodanie do iného

členského štátu osobe identifikovanej pre daň od dane oslobodzuje, vzájomne sa dopĺňajúce

(komplementárne) právne úpravy, ktoré prakticky zabezpečujú realizáciu princípu neutrality

v spojení s princípom zdanenia v štáte určenia. Z toho plynie, že predpokladom oslobodenia

od dane upraveného v § 43 zákona o DPH je to, aby zdaniteľný obchod mal charakter

„nadobudnutia tovaru z iného členského štátu“ v členskom štáte určenia. Potom ale je plne

udržateľný výklad krajského súdu i najvyššieho súdu, že za osobu identifikovanú pre daň

v zmysle § 11 ods. 13 zákona o DPH možno na účely § 43 zákona o DPH považovať jedine

takú osobu, ktorej v danom členskom štáte určenia vznikne podľa národného právneho

predpisu upravujúceho daň z pridanej hodnoty, ktorý je obdobný ustanoveniu § 11 zákona

o DPH, zdaniteľný obchod podliehajúci dani z pridanej hodnoty v danom členskom štáte.

52. Tento výklad vo výsledku zodpovedá i judikatúre Súdneho dvora. Tento

v rozsudku vo veci C-438/09, Bogusław Juliusz Dankowski proti Dyrektor Izby Skarbowej

v Łodzi, uviedol, že registrácia dodávateľa zdaniteľného plnenia v registri zdaniteľných

osôb nie je nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočet dane zaplatenej

tomuto dodávateľovi, pokiaľ vystavené faktúry obsahujú všetky údaje ustanovené

príslušnými právnymi predpismi v súlade so Šiestou smernice. Tým v podstate zdôraznil, že

pri uplatňovaní práva na odpočet (a v tejto súvislosti i oslobodenia od dane, pokiaľ ide

o dodanie medzi jednotlivými členskými štátmi) je potrebné prihliadať viac na materiálne

splnenie predpokladov ustanovených Šiestou smernicou, než na splnenie formálnych

podmienok registrácie. V nadväznosti na to však Súdny dvor v rozsudku vo veci C-587/10,

Vogtländische Straßen-, Tief- und Rohrleitungsbau GmbH Rodewisch (VSTR) proti

Finanzamt Plauen, zdôraznil, že Šiesta smernica nebráni daňovým orgánom členského

štátu považovať dodávku v rámci Spoločenstva za oslobodenú od dane z pridanej hodnoty

len vtedy, keď dodávateľ predloží identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty

nadobúdateľa. Zároveň však Súdny dvor upozornil, že nepredloženie tohto identifikačného

čísla nesmie byť jediným dôvodom nepriznania tohto oslobodenia v prípade, že dodávateľ

v dobrej viere a po tom, čo prijal všetky opatrenia, ktoré od neho môžu byť dôvodne

požadované, nemôže predložiť toto identifikačné číslo, a okrem neho predloží iné údaje,

ktoré môžu dostatočne preukázať, že nadobúdateľ je zdaniteľnou osobou, ktorá tak koná

v rámci predmetného plnenia.

53. V prerokúvanej veci pritom správne orgány ani súdy pri nepriznaní oslobodenia

o dane sťažovateľke pri dodaní jej tovaru spoločnosti S. neargumentovali výlučne tým, že

by sa pojem „identifikovaná pre daň“ podľa § 11 ods. 13 zákona o DPH musel vykladať len

ako majúca identifikačné číslo pridelené vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou,

resp. že by nepredloženie tohto čísla určitou osobou automaticky vylučovalo možnosť

takejto osoby byť považovaná za „identifikovanú pre daň“, čo by mohlo byť v rozpore s

citovaným rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-587/10. Z rozsudku krajského súdu je

naopak zrejmé, že daňové orgány vykonali dožiadanie na príslušné daňové orgány

Maďarskej republiky na účely zistenia nielen toho, či spoločnosť S. mala pridelené

identifikačné číslo podľa normy ISO na intrakomunitárne obchody, ale či táto spoločnosť aj

skutočne bola zdaniteľnou osobou v Maďarsku na účely intrakomunitárnych obchodov, teda

či intrakomunitárny obchod so sťažovateľkou priznala ako nadobudnutie tovaru z iného

členského štátu. Z údajov zistených z odpovede na dožiadanie vyplýva, že za sporné

obdobie (4. štvrťrok 2005) neboli evidované žiadne priznania nadobudnutia tovaru zo strany

spoločnosti S. Ak z týchto okolností, v spojení s neprideleným identifikačného čísla pre daň

v určenom formáte, daňové orgány i súdy vyvodili, že spoločnosť S. nebola osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte (v Maďarsku) v takom zmysle, v akom to

(podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť ústavný súd odôvodnil

v bodoch 51 a 52 tohto nálezu) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, nie sú tieto závery

prima facie arbitrárne.

54. Ústavný súd už len ako podpornú argumentáciu uvádza, že sťažovateľka mala

k dispozícii na overeniu správnosti daného identifikačného čísla systém VIES prístupný na

internetovej adrese <http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/>. Od podnikateľa

obchodujúceho v prostredí EU možno rozumne očakávať, že si overí správnosť

identifikačného čísla, ktoré mu predloží jeho odberateľ. Možno dodať, že na základe

žiadosti ústavného súdu daňová správa uviedla, že systém VIES bol funkčný od vstupu

Slovenskej republiky do Európskej únie. Ak sa sťažovateľka bez takéhoto overenia spoľahla

na to, že spoločnosť S. je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte v takom

zmysle, v akom to (podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť

ústavný súd odôvodnil v bodoch 51 a 52) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, konala na

vlastné riziko a musí ho znášať.

55. Sťažovateľka sa počas celého daňového i súdneho konania obmedzovala v zásade

na jedinú argumentáciu, ktorú predostrela i ústavnému súdu a ktorá v podstate spočívala

v tom, že „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ je ktorákoľvek osoba, ktorá

má v danom štáte pridelené akékoľvek daňové číslo na účely dane z pridanej hodnoty, a je

podľa sťažovateľky vylúčené, aby určitá osoba bola platiteľom len na účely vnútroštátnych,

avšak nie aj intrakomunitárnych obchodov. Treba uznať, že táto argumentácia sťažovateľky

mohla mať v danej veci relevanciu, pretože mohla preukázať, že i keď spoločnosť S. nemala

pridelené príslušné identifikačné číslo vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou, bola

osobou identifikovanou pre daň (porov. už citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-

587/10). Podľa mal však daňový subjekt preukazovať

skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Uvedené bolo o to viac povinnosťou

daňového subjektu, keď bolo zrejmé, že dôkazy obstarané daňovými orgánmi svedčia prima

facie v prospech záveru, že spoločnosť S. takouto osobou nebola. I keď je zrejmé, že

sťažovateľka vo svojom postoji v daňovom konaní vychádzala z nesprávnej interpretácie

§ 11 ods. 13 zákona o DPH, mohla pri poznaní argumentácie daňového úradu navrhnúť iné

dôkazy na preukázanie, že spoločnosť S. bola v Maďarsku osobou identifikovanou pre daň,

aj keď nemala pridelené identifikačné číslo pre daň v normalizovanom formáte, a preto bola

povinná považovať nadobudnutie tovaru od sťažovateľky za nadobudnutie tovaru z iného

členského štátu a zdaniť ho podľa maďarských predpisov (napríklad vyhlásenie danej

spoločnosti, odkazy na príslušné maďarské predpisy a pod.). Ak by tak urobila, bolo by

povinnosťou daňových orgánov i súdov sa s jej návrhu a argumentmi vysporiadať.

Nedostatok takejto procesnej aktivity však bráni ústavnému súdu, aby sa zaoberal prípadnou

ústavnou akceptovateľnosťou napadnutého rozsudku v tomto smere.

56. V závere – i keď to sťažovateľka nenamietala – považuje ústavný súd za dôležité

pripomenúť, že riadne a v súlade s právnymi predpismi vyrubenú daň nemožno považovať

za sankciu vo vzťahu k navrhovateľke, keďže zo zisteného skutkového stavu vyplýva

(prima facie nie arbitrárny) záver, že spoločnosť S. sa v Maďarsku skutočne nepovažovala

za osobu, u ktorej nadobudnutie tovaru z iného členského štátu predstavuje zdaniteľný

obchod, ktorý v Maďarsku podlieha dani. Za týchto okolností ale sťažovateľka skutočne

nemala právo na oslobodenie od dane podľa § 43 v spojení s § 11 ods. 13 zákona o DPH.

Vlastný nesprávny výklad § 11 ods. 13 zákona o DPH zo strany sťažovateľky taktiež

nemohol založiť žiadne legitímne očakávanie sťažovateľky, že jej výklad bude zdieľaný aj

daňovými orgánmi (čo sťažovateľka ani netvrdí). Ak sa preto sťažovateľke nepodarí

domôcť sa zaplatenej dane z pridanej hodnoty od spoločnosti S. (ktorej mala sťažovateľka

v dôsledku neoslobodenia dodať tovar za cenu s daňou z pridanej hodnoty), bude táto

majetková strata dôsledkom rizika, ktoré na seba sťažovateľka svojím nesprávnym

postupom prevzala.

57. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012