Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)II. ÚS 440/2011
PDF · 431.47 KB
No categories available
II. ÚS 440/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., právne zastúpenej advokátom
JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf 17/2009 zo 14. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Sžf 17/2009 zo 14. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. I/223/12706-76265/2006/992517-r
z 15. novembra 2006 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 S 8/2007-33 z 30. októbra 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľky
zamietnutá.
3. Podstatou nezákonnosti prvostupňového správneho rozhodnutia Daňového úradu
K. (ďalej len „daňový úrad“), ako aj následného rozhodnutia daňového riaditeľstva je podľa
názoru sťažovateľky nesprávny výklad § 43 v spojení s § 11 ods. 13 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon
o DPH“), ktorý si postupne osvojil aj prvostupňový súd v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a následne aj najvyšší súd.
4. Podľa sťažovateľky jej totiž bola dodatočným platobným výmerom daňového
úradu sp. zn. 608/320/48379/06/SED vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2005 v sume 551 679 Sk podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov o správe daní a poplatkov
v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“; tento bol s účinnosťou od 1. januára 2012 nahradený Daňovým poriadkom
č. 563/2009 Z. z.). Výsledku v podobe uvedeného dodatočného platobného výmeru
predchádzalo nepriznanie oslobodenia dodania tovaru od dane z dôvodu tvrdeného
nesplnenia podmienok na jeho priznanie.
5. Sťažovateľka tiež uvádza, že podľa § 43 zákona o DPH sú pre oslobodenie
dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu od DPH rozhodujúce tri skutočnosti
(podmienky), a to, že
a) tovar bol prepravený do iného členského štátu,
b) išlo o predaj za protihodnotu,
c) tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň.
Prvé dve skutočnosti medzi účastníkmi sporné neboli. Spornou sa stala tretia
podmienka, a to, či tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Podľa § 11 ods. 13
zákona o DPH sa osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte rozumie osoba,
ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.
6. Podľa argumentácie sťažovateľky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces,
ako aj práva na súdnu ochranu je aj právo účastníkov konania na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré musí vychádzať z takého výkladu a uplatňovania ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý je v súlade s ústavou
7. Pri rozhodovaní a následnom odôvodnení rozhodnutia musí súd postupovať
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo,
a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a
platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva
predvídateľný.
8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že za ďalší atribút princípu právneho štátu možno
označiť nezávislosť súdu, ktorá predpokladá, že súd bude konať len tak, ako mu to ukladá
zákon, a jeho rozhodnutie je založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí
zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia.
9. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na to, že ústavný súd už v náleze sp. zn.
I. ÚS 241/07 zdôraznil, že pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových
orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému
subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje
rozsah jeho majetku. Aj keď základným účelom daňového konania, v ktorom sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňových subjektov, je vybratie dane, zásada zákonnosti
zakotvená v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorú možno považovať za „condicio sine
qua non“, je zároveň konštruovaná tak, že v daňovom konaní sa zároveň dbá na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, pričom ústavný súd
zvýraznil, že na základe toho priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov dani nemôže
ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov týchto osôb, ktoré tieto dane
platia. V predmetnom náleze sa ďalej uvádza, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej
stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu
práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Pokračujúc ďalej, za situácie, kde právo
umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného
práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje
(na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané), z čoho ďalej vyplýva,
že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti
nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel
základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie – „in
dubio mitius“.
Sťažovateľka rozčlenila svoju argumentáciu do troch častí, a to
a) výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ústavou,
b) výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva a
c) nepredloženie predbežnej otázky Európskemu súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva [po účinnosti Lisabonskej zmluvy: Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
(ďalej len „ZFEÚ“); v ďalšom texte bude ústavný súd vzhľadom na časové zasadenie
prerokúvanej veci pri reprodukcii obsahu podaní účastníkov odkazovať na príslušné
ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“)].
a) Výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ústavou
10. Konštatovanie krajského súdu v závere rozsudku, že pojem „osoba
identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, že je to osoba
identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody, je tvrdením nesprávnym a nemajúcim
oporu v zákone. Znenie zákona o DPH nehovorí nič o tom, že osobou identifikovanou pre
daň v inom členskom štáte je osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom
členskom štáte „s oprávnením používať identifikačné číslo DPH na intrakomunitárne
obchody“. Túto podmienku zákon nepozná a daňový úrad, rovnako ako aj daňové
riaditeľstvo si ju medzi zákonom ustanovené podmienky „dokombinovali“, pričom krajský
súd a zároveň aj najvyšší súd tento mylný názor prevzali a založili na ňom svoje skutkovo i
právne nesprávne rozhodnutie.
11. Sťažovateľka, ako uvádza, sa naďalej pridržiava litery zákona a zastáva názor, že
rozhodujúcou skutočnosťou je to, aby odberateľ (v danom prípade spoločnosť S.) v inom
členskom štáte bol v skutočnosti platiteľom DPH a mal ako platiteľ DPH pridelené
identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte. Nepridelenie ďalšieho evidenčného
čísla [v tvare predpokladanom Šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977
o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný
systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v.
EÚ, 09/zv. 01) v platnom znení, ďalej len „Šiesta smernica“] subjektu, ktorý reálne
platiteľom DPH už je a má už raz pridelené a stále platné identifikačné číslo pre DPH
v tomto členskom štáte, nemôže znamenať, že takýto subjekt by bol považovaný za platiteľa
DPH pre všetky vnútroštátne i medzinárodné obchody okrem obchodov
intrakomunitárnych. Obchodnej spoločnosti S. nepochybne bolo pridelené identifikačné
číslo pre DPH v Maďarsku ešte pred sporným obchodom so sťažovateľkou. Táto skutočnosť
pritom nebola ani sporná. Spoločnosť S. teda bola a je osobou identifikovanou pre daň, čím
sa znenie zákona o DPH naplnilo bezo zbytku.
12. Výklad vykonaný krajským súdom, ako aj najvyšším súdom by viedol k záveru,
že existujú akési dve skupiny platiteľov DPH, a to platitelia DPH akceptovaní ako platitelia
za každých okolností a platitelia DPH akceptovaní ako platitelia za každých okolností
s výnimkou intrakomunitárnych obchodov. Do druhej skupiny by podľa krajského súdu
a najvyššieho súdu mala spadať i maďarská spoločnosť S., ktorá je najvyšším súdom síce
akceptovaná ako platiteľ DPH, ale nie pre obchodovanie so sťažovateľkou, teda nie pre
intrakomunitárne obchody. Pre toto „delenie“ platiteľov DPH niet ani právnych, ani
logických dôvodov. Ak nejaký subjekt je platiteľom DPH, je ním pri každom svojom
obchode. Identifikácia novým číslom DPH má len charakter evidenčnej zmeny označenia,
nie zmeny obsahovej (čo sa týka toho, či je, alebo nie je platiteľom DPH).
13. Cieľom identifikačného čísla v tvare predpokladanom Šiestou smernicou nie je
rozdelenie platiteľov DPH na dve už naznačené skupiny, táto smernica má za cieľ uľahčiť
rozoznávanie platiteľov DPH od neplatiteľov DPH. Na túto skutočnosť následne nadväzuje
možnosť získavať informácie o platnosti tohto čísla, na ktorú poukazuje aj najvyšší súd
a ktorá má situáciu obchodným partnerom uľahčiť, a nie skomplikovať.
14. Rozhodujúcim podľa sťažovateľky predsa nie je to, akým spôsobom, resp. odkiaľ
mal navrhovateľ informácie o svojom obchodnom partnerovi a o jeho „platcovstve DPH“,
ale to, či tento obchodný partner v skutočnosti v štáte svojho sídla platiteľom DPH je, a teda
či má pridelené identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte. Spoločnosť S.
nepochybne platiteľom DPH bola a identifikačné číslo pre DPH v Maďarsku pridelené
mala.
b) Výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva
15. Rozhodujúcim dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky vyjadreným krajským
súdom, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd, je ten, že ustanovenie § 43 zákona o DPH je
potrebné vykladať eurokonformne, a to so zreteľom na čl. 28c časť A Šiestej smernice.
16. Keďže najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení s poukazom na § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v plnom rozsahu pridržiava dôvodov
obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, tieto dôvody tvoria aj obsah
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, a preto sťažovateľka v ďalšom poukazuje na ich
nesprávnosť spočívajúcu v prevažnej miere v nesprávnej interpretácii, a to nielen samotného
vnútroštátneho práva, ale aj účinkov sekundárneho komunitárneho práva (príslušné
nariadenie a predovšetkým Šiesta smernica).
17. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že pri rozhodovaní vo veci
vychádzal z nepriamej aplikácie smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá
umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny orgán alebo správny organ vykladal
vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice. Výsledok takéhoto postupu
označuje za eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Pri danom pravidle poukazuje na
rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 1990 vo veci C-106/S9, Marleasing SA proti La
Comercial Internacional de Alimentacion SA.
18. Z pohľadu sťažovateľky bola uvedená „právna veta“ (bod 17) použitá krajským
súdom resp. najvyšším súdom vytrhnutá z kontextu uvedeného rozsudku a na daný prípad
sťažovateľky je nepoužiteľná. Predovšetkým smernica ako akt sekundárneho
komunitárneho práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na
dosiahnutie cieľa smernice. Vo vzťahu k jednotlivým individuálnym fyzickým
a právnickým osobám smernica nemá priamy účinok. Judikatúra Súdneho dvora síce
priznala účinok smernice voči fyzickým a právnickým osobám, avšak s dôrazom, že
smernica nemôže priamo ukladať záväzky (napr. v tejto veci oslobodenia od dane ďalšie
povinnosti pre priznanie oslobodenia od dane) individuálnym osobám (fyzickým
a právnickým) voči štátu, ale je to možné len naopak, teda v prípade, že smernica priznáva
fyzickým a právnickým osobám práva voči štátu (vec 41/74, van Duyn). Tzv. nepriamy
účinok smernice, na ktorý poukazoval krajský súd (a teda aj najvyšší súd), má pôvod
v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora aj v rozsudku vo veci C-106/89, Marleasing SA
proti La Comercial Internacional de Alimentacion SA, prvotne však v rozsudku vo veci C-
14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen.
19. V oboch rozsudkoch Súdneho dvora sa pripúšťa eurokonformný výklad
vnútroštátneho práva, avšak vždy za predpokladu a s dôrazom na to, že eurokonformný
výklad smernice je v prospech fyzickej či právnickej osoby vo vzťahu medzi ňou a štátom
(resp. štátnymi orgánmi reprezentujúcimi štát).
20. Uvedený nepriamy účinok smernice tak rešpektuje už uvedený princíp, že
smernica nemôže priamo ukladať záväzky individuálnym osobám voči štátu a rovnako tak
nemožno ani interpretáciu smernice použiť na úkor fyzickej či právnickej osoby v prospech
štátu, teda ani interpretovať § 43 a § 13 ods. 13 zákona o DPH v prospech daňového orgánu
reprezentujúceho štát na úkor právnickej osoby.
21. Vo veci C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de
Alimentacion SA, Súdny dvor priznal účinok smernice a výklad v jej znení spoločnosti
La Comercial, v ktorej vnútroštátne právo definovalo dôvod neplatnosti jej existencie (teda
status), avšak smernica, ktorá nebola prijatá materským štátom, takýto dôvod de facto
vylučovala (čím jej priznávala viac práv než vnútroštátny právny poriadok), a tak jej Súdny
dvor priznal viac práv a eurokonformnú interpretáciu v jej prospech vo vzťahu
k vnútroštátnemu súdu, ktorý o otázke platnosti jej zriadenia či existencie rozhodoval.
22. Vo veci C-14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-
Westfalen, v ktorej rozsudok možno označiť za precedens (na tento rozsudok sa odvoláva
Súdny dvor aj vo veci C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de
Alimentacion SA), Súdny dvor priznal žalobkyniam Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
zo smernice viac práv, resp. väčší rozsah, než priznávalo vnútroštátne právo, a to práve na
základe eurokonformného výkladu smernice.
23. Rozsudky Súdneho dvora deklarujú a potvrdzujú, že eurokonformný výklad
vnútroštátneho práva na základe smernice vo vertikálnom smere (teda štát – fyzická,
právnická osoba) bol použitý len v prospech fyzickej či právnickej osoby.
24. Napriek odvolávke súdov na eurokonformný výklad smernice je sťažovateľka
toho názoru, že v prípade ich záveru, že sťažovateľke nevzniklo právo na oslobodenie od
dane, nejde ani tak o extenzívny eurokonformný výklad, ale o doplnenie ďalšej podmienky,
resp. povinnosti ukladanej smernicou sťažovateľke ako právnickej osobe, čo evokuje
priamy účinok smernice v už spomínanom vertikálnom smere (štát – právnická osoba)
v neprospech sťažovateľky, ktorý je neprípustný.
25. K námietke uvedenej v odôvodnení rozsudku krajského súdu, že dodávateľ (t. j.
sťažovateľka) nevykonal všetky rozumné opatrenia, aby sa uistil, že dodávka vnútri
Spoločenstva nebude viesť k daňovému úniku (podvodu), považuje sťažovateľka za
potrebné uviesť niekoľko skutočností:
26. Predovšetkým, že vo veci sťažovateľky nedošlo k žiadnemu náznaku podvodného
konania (žiadne nepravdivé, falošné doklady ani fiktívna dodávka), ako to bolo vo veci
označenej súdmi (C-409/04, Teleos plc a i. proti Commissioners of Customs & Excise),
ďalej že došlo ku skutočnej dodávke tovaru, a napokon rozhodné je to, že nadobúdateľ bol
registrovaný pre DPH v členskom štáte.
27. Sťažovateľka uvádza, že rozhodným je to, že oproti veci C-409/04 naplnila
zákonné predpoklady na oslobodenie dane bezo zvyšku a primárny cieľ smernice, teda
opatrenia na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu (voľný pohyb tovaru s odstránením
daňových prekážok), v tomto prípade dane z pridanej hodnoty princíp krajiny určenia, t. j.
že DPH sa vyberá v krajine určenia, ktorá je určená ako krajina konečnej spotreby tovaru.
28. Na základe uvedeného nemožno neoslobodiť takúto dodávku od dane, pričom
sťažovateľka akcentuje, že by na základe takéhoto výkladu mala znášať aj ďalší zásah do
svojej majetkovej aféry v podobe pokuty vo výške 66 021 Sk (2 191,50 €) rozhodnutím
daňového úradu sp. zn. 698/320/443Q/07/GazSedm zo 17. januára 2007 uloženej jej
v súvislosti s nepriznaním oslobodenia od dane, ktoré je napadnuté žalobou o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia na krajskom súde. Rozhodnutie vo veci zákonnosti uloženia pokuty
závisí od rozhodnutia o zákonnosti neoslobodenia od dane v tejto veci.
c) Nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES
29. Sťažovateľka považuje za potrebné zdôrazniť, že v jej prípade rozhodnutie
všeobecných súdov vo veci samej záviselo od predbežného rozhodnutia o otázke výkladu
aktov sekundárneho komunitárneho práva (dnes: aktov práva Únie, pozn.), pričom najvyšší
súd rozhodoval vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny
opravný prostriedok, čo je v zmysle čl. 234 ZES obligatórnym dôvodom na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Povinnosť slovenského súdu predložiť otázku Súdnemu
dvoru je pritom v zmysle predmetného čl. 234 ZES bezvýnimočná. Keďže predbežnú
otázku môže (a v tomto prípade musí) predložiť len súd, poukazuje sťažovateľka aj týmto
na porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
30. Pritom je zrejmé už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia
všeobecných súdov, že výklad práva Únie je v posudzovanej veci (objektívne) značne
sporný, čo v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru.
31. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy, a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 17/2009 zo dňa
14. 5. 2009 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf 17/2009 zo dňa 14. 5. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
32. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedníčkou správneho
kolégia, č. k. KP 4/2011-84 z 12. januára 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv
sťažovateľky napadnutým rozhodnutím nedošlo.
33. Pokiaľ ide o nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES,
najvyšší súd považuje v tejto časti sťažnosť za zjavne nedôvodnú. Sťažovateľka v konaní
pred krajským súdom, ale ani v odvolacom konaní pred najvyšším súdom vo veci sp. zn.
3 Sžf 17/2009 nedala žiadny podnet na položenie prejudiciálnej otázky, ani sa žiadnym
spôsobom vykonania takéhoto procesného úkonu zo strany najvyššieho súdu nedovolávala.
V žalobe rozpor s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“) netvrdila. Naproti tomu
výslovne až laicky popierala možnosť aplikácie práva EÚ. V žalobe (č. l. 4 súdneho spisu)
na strane 4 v druhom odseku uviedla: „... keďže v zákone dovetok o oprávnení používať
identifikačné číslo DPH na intrakomunitárne obchody nie je, nemohol žalovaný oprieť svoj
záver a svoje rozhodnutie o zákon, a preto sa ho snažil oprieť o akúsi Smernicu EHS
(konkrétne Smernicu 77/388/EHS) a o akési Nariadenie Rady (konkrétne nariadenie Rady
č. 1798/2003) pričom však opomenul skutočnosť, že tak zo Smerníc ako aj z Nariadení Rady
nevyplývajú a ani vyplývať nemôžu žiadne priame práva ani povinnosti pre daňové
subjekty, a teda ani pre žalobcu ale iba pre členské štáty a pre daňové subjekty vyplývajú
ich práva a povinnosti iba a jedine zo zákona. Preto poukazovanie a odvolávanie sa na
Smernice a Nariadenia Rady je pri posudzovaní práv a povinností žalobcu nemiestne, a
právo žalobcu priznané mu zákonom na oslobodenie dodania tovaru od dane, rozhodne nie
je možné obmedziť a zdecimovať nejakou Smernicou či Nariadením Rady.“
Najvyšší súd vo svojej replike poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 389/09, v ktorom uviedol, že „...v tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník
konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a
predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup
však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým
sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej
otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09)“.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že konanie o preskúmanie zákonnosti právoplatného
rozhodnutia riaditeľstva vo veci sp. zn. 3 Sžf 17/2009 bolo návrhovým konaním. Rovnako
odvolacie konanie bolo návrhovým konaním. Najvyšší súd bol viazaný dôvodmi žaloby
(§ 250j ods. 1 OSP) a súčasne ako odvolací súd bol viazaný dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP). Neuvedením dôvodov sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej
zákon (Občiansky súdny poriadok) na ochranu jej práv poskytoval.
Položenie predbežnej otázky nebolo odôvodnené ani skutkovými okolnosťami
prípadu. Dôvodom podania žaloby bolo prvotné opomenutie sťažovateľky ako daňového
subjektu overiť si, či jej odberateľ – maďarská spoločnosť S. – bola osobou identifikovanou
pre daň v zmysle § 43 zákona o DPH. Vzhľadom na existenciu tohto opomenutia
argumentácia sťažovateľky vykazuje znaky účelovej interpretácie ustanovenia zákona
o DPH.
Pokiaľ je spor o výklad daňových predpisov dôsledkom individuálneho zavineného
opomenutia daňového subjektu, najvyšší súd zastáva názor, že nie je dôvod na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Rozhodnutia Súdneho dvora majú normatívne účinky.
Výklad sťažovateľky je spôsobilý narušiť jednotné fungovanie systému DPH, pretože
smeruje k tomu, že ak daňové subjekty sú registrované ako platitelia dane, nie sú už povinné
v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné čísla pre tento
účel, čo môže viesť ku vzniku daňových únikov a podvodov najmä v krajinách, kde sa
uplatňuje dvojitá registrácia, kam patrí i Maďarsko. Identifikácia daňového subjektu
predmetným identifikačným číslom je opatrením na harmonizáciu dane a súčasťou
spoločného systému na výmenu informácií. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na
nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003, ktoré patrí do oblasti primárneho
práva EÚ.
34. K námietke sťažovateľky, že predmetný výklad je v rozpore s účinkami aktov
sekundárneho komunitárneho práva, najvyšší súd poukazuje na prílohou č. 6 (Zoznam
preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) bod 1 zákona o DPH, kde sa uvádza
Šiesta smernica.
V danom prípade šiesta smernica okrem toho, že bola implementovaná do
jednotlivých ustanovení zákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením – prílohou č. 6
bodom 1 zákona o DPH prevzatá ako celok. Príloha č. 6 je súčasťou zákona o DPH, a preto
je právne záväzná. V dôsledku tohto, v prípade takto prevzatej smernice nemôže ísť
o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva. Argumentácia sťažovateľky
je v tejto časti zavádzajúca a týka sa inej právnej situácie, keď smernica nebola vôbec alebo
úplne implementovaná.
35. K námietke, že výklad je v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona
o DPH a ústavou, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka v žalobe na č. l. 3 (tretí odsek),
č. l. 4 (druhý odsek) i v zápisnici o pojednávaní pred krajským súdom 2. októbra 2008
(č. l. 28) zavádzajúco poukazovala na ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH, týkajúce sa
nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Na daný daňový prípad sa toto
ustanovenie nevzťahovalo, pretože išlo o dodanie tovaru z tuzemska do zahraničia, ktoré
podlieha právnemu režimu § 43 ods. 1 zákona o DPH.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH „oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je
odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň
v inom členskom štáte“.
Spornou skutočnosťou v daňovom konaní i v súdnom konaní bolo, či nadobúdateľ
tovaru, maďarská spoločnosť S., bola osobou identifikovanou pre daň v Maďarskej
republike v decembri 2005. Ustanovenie § 43 zákona o DPH má názov „Oslobodenie
od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu“. Pojem „osoba
identifikovaná pre daň“ sa musí vykladať s ohľadom na predmet úpravy, ktorým je dodanie
tovaru z tuzemska do iného členského štátu (intrakomunitárny obchod). Spôsob zisťovania,
či bol nadobúdateľ osobou identifikovanou pre daň v Maďarskej republike, sa spravuje
nariadením Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 (nariadenie je podľa najvyššieho
súdu primárnym právom EÚ). Tento spôsob však daňové orgány dodržali.
Z odpovede na medzinárodné dožiadanie vyplynula skutočnosť, že „odberateľ
žalobcu (t. j. sťažovateľky, pozn.) v rozhodujúcom daňovom období mal pridelené daňové
identifikačné číslo len pre daň z pridanej hodnoty, ktoré bolo platné pre domáci maďarský
trh“. Identifikačné číslo pre európsky trh mala spoločnosť S. pridelené v Maďarsku až od
22. februára 2006, t. j. až po zrealizovaní predmetnej dodávky tovaru.
Rozhodujúce však bolo zistenie správcu dane z odpovede Maďarskej daňovej správy
z 13. septembra 2006 na formulári SCAC 2004 v časti E, že „sporné intrakomunitárne
nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ S. nezdanil“. Maďarská daňová správa nenašla
žiadne priznanie akýchkoľvek daňových záväzkov týkajúcich sa nadobudnutia vo štvrtom
štvrťroku 2005. Z uvedeného vyplýva, že samotný odberateľ sťažovateľky sa správal tak, že
nebol osobou identifikovanou pre daň pre intrakomunitárne obchody. Keďže Maďarská
daňová správa sa vyjadrila, že nadobudnutie tovaru nebolo v členskom štáte, v ktorom sa
ukončila preprava tovaru, t. j. v Maďarskej republike, zdanené, správca dane pristúpil
k zdaneniu tovaru v tuzemsku.
Najvyšší súd súčasne poukazuje na zistenie daňového riaditeľstva vo vyjadrení
(č. l. 22 súdneho spisu), že iba pred 1. májom 2004 (vstup do EÚ) nemali maďarskí daňoví
poplatníci identifikačné číslo pre DPH platné pre Európsku úniu. K dodaniu tovaru došlo
v decembri 2005. V konaní nebolo sporné, že Maďarská republika uplatňuje dvojitú
registráciu, čo si daňový orgán preveril, a bolo zistené, že odberateľ sťažovateľky bol
identifikovaný pre daň v zmysle zákona až od 22. februára 2006 a podľa tohto právneho
stavu sa odberateľ v tejto daňovej transakcii i správal.
Výklad ustanovenia § 43 ods. 1 zákona o DPH je účelový, motivovaný
individuálnym opomenutím sťažovateľky. Ustanovenie § 43 ods. 1 od nadobudnutia
účinnosti zákona o DPH, t. j. od 1. mája 2004, nebolo novelizované (až do 30. septembra
2012, pozn.) a zjavne nespôsobuje v právnej praxi výkladové problémy iným daňovým
subjektom.
S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát najvyššieho súdu bolo navrhnuté,
aby ústavný súd predmetnej ústavnej sťažnosti „nevyhovel“.
36. Sťažovateľka vo svojej duplike z 1. februára 2012 uviedla, že najvyšší súd
neopodstatnene poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/09, resp. na
uznesenie sp. zn. III. ÚS 207/09, konkrétne na citáciu, podľa ktorej „... ústavný súd
pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny
súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku...“.
Sťažovateľka pripúšťa, že zo zákonnej úpravy z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c)
OSP nevyplýva priamy nárok účastníka na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej
otázky len na základe toho, že o to požiada.
Sťažovateľka však vo svojej sťažnosti poukazovala na to, že za splnenia podmienok
predpokladaných čl. 234 ZES je povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, predložiť predbežnú
otázku o výklade aktov sekundárneho práva EÚ (nariadení, či smerníc), ak od otázky
výkladu týchto aktov, ktorý je výrazne sporným, závisí rozhodnutie vo veci samej.
Pritom je zrejmé, už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia
porušovateľa, že výklad práva Únie je v posudzovanej veci (objektívne) značne sporným, čo
v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie predbežnej
otázky Súdnemu dvoru.
V zmysle čl. 234 ZES nie je na predloženie prejudiciálnej otázky kladená podmienka
návrhu, podnetov či nevyhnutnej iniciatívy účastníka konania. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku je v prípade objektívnej spornosti výkladu aktov sekundárneho práva
EÚ povinnosťou na strane súdu. Súd rozhodujúci v poslednej inštancii (ktorým je i najvyšší
súd) aplikuje smerom k účastníkovi akty sekundárneho práva EÚ (v tomto prípade
v neprospech sťažovateľky), a preto (ale i beztak) je povinný aplikovať právo EÚ (v tomto
prípade primárne právo – ZES) i na svoju činnosť a povinnosti mu z neho vyplývajúce.
Najvyšším súdom poukazovaná „návrhovosť“ konania a neuvedenie dôvodov nemá
podľa sťažovateľky so znením čl. 234 ZES žiadnu spätosť. Nepredloženie prejudiciálnej
otázky je vytýkané najvyššiemu súdu ako súdu posledného stupňa, ktorý, ak rozhoduje ako
súd posledného stupňa, má predložiť túto otázku Súdnemu dvoru. Sťažovateľke nie je
zrejmé, ako mohla nepredloženie prejudiciálnej otázky súdom posledného stupňa vytýkať
v žalobe (dovtedy rozhodujúcim) daňovým orgánom, či v odvolaní prvostupňovému súdu.
Podľa sťažovateľky nesplnenie povinnosti na strane súdu posledného stupňa nemožno
vytýkať účastníkovi tým, že mal navrhnúť predloženie tejto otázky.
Judikatúra Súdneho dvora je vo veciach dane z pridanej hodnoty početná a prispieva
k správnej aplikácii noriem v tejto oblasti, čo by sa nestalo, ak by súdy poslednej inštancie
(tak ako tomu je u súdov iných členských štátov) nepredkladali Súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky, resp. sa predkladaniu týchto otázok vyhýbali. I početnosť rozhodnutí
Súdneho dvora v tejto oblasti a napriek tomu neriešená obdobná situácia svedčí iba
o opodstatnenosti predloženia predbežnej otázky.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že jej výklad je spôsobilý
narušiť jednotné fungovanie systému DPH, pretože smeruje k tomu, že platitelia dane
nebudú povinne v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné
číslo pre tento účel. Sťažnosť sťažovateľky smeruje iba k tomu, aby v prípade daňovej
kontroly, ako to je v prípade sťažovateľky, ak došlo k dodaniu tovaru oslobodenému od
DPH, nebolo oslobodenie nepriznané iba kvôli tomu, že odberateľ v danom čase nemal
pridelené osobitné číslo, hoci je platiteľom DPH (a má povinnosť zdaňovať zdaniteľné
plnenia).
K vyjadreniu najvyššieho súdu k námietke výkladu v rozpore so samotným legálnym
výkladom zákona o DPH a ústavou sťažovateľka poukázala na to, že rozhodujúcim je
zistenie správcu dane, že sporné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ
nezdanil. Táto skutočnosť nemôže byť podľa sťažovateľky spravodlivo pričítaná na jej
ťarchu. Uvedené totiž nevylučuje, že došlo k ďalšej dodávke tovaru oslobodenej od dane,
resp. že došlo k porušeniu daňovej povinnosti na strane nadobúdateľa tovaru.
III.
37. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal ...
38. Z časti I. odôvodnenia tohto nálezu plynie, že sťažovateľka v sťažnosti namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, v podstate
tromi spôsobmi:
a) nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
b) použitie nesprávne implementovanej smernice na ťarchu sťažovateľky formou výkladu
zákona o DPH konformne s právom EÚ,
c) zjavne arbitrárny výklad § 11 ods. 13 v spojení s § 43 zákona o DPH.
Ústavný súd sa bude týmito námietkami sťažovateľky zaoberať osobitne.
a) K námietke nepredloženia prejudiciálnej otázky
39. Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 ZFEÚ, ktoré sú v podstatných rysoch zhodné
s ustanoveniami čl. 234 ods. 1 a 3 ZES, sú súdy členských štátov, proti rozhodnutiu ktorých
už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu)
otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná
o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa § 250ja OSP, nie je prípustný žiadny
ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – § 246c OSP, porov. IV. ÚS 208/08,
I. ÚS 286/2010, II. ÚS 65/2010). Najvyšší súd preto v tomto postavení nepochybne je
súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou položiť predbežnú
(prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.
40. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie
prejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať
ústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy
(III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010, č. 99/2010 Zbierky
nálezov a uznesení ústavného súdu; porov. tiež sťažnosť pred ESĽP č. 40265/07
Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho
advokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09, Bobek, M.,
Kosař, D.: The Application of European Union Law and the Law of the European
Convention of Human Rights in the Czech Republic and Slovakia - an Overview, Eric Stein
Working Paper č. 2/2010 – dostupné na http://www.ericsteinpapers.eu/info/papers/2010-2,
Jánošíková, M.: Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR, Iura Edition,
Bratislava 2009, s. 65 a nasl.). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené
predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo
platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd, ktorý je na
vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva na zákonného
sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a prípadne práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(porov. podobne IV. ÚS 206/08; zhodne aj judikatúra iných ústavných súdov – rozhodnutie
nemeckého Spolkového ústavného súdu BVerfG 82, 159, rozhodnutie rakúskeho Ústavného
súdu VfSlg. 14390/1995, ale napríklad aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
IV. ÚS 154/08). Ide hlavne o prípady, ak by sa súd vyhol položeniu (účastníkom
nenavrhovanej) prejudiciálnej otázky tak, že by sa vyhol výkladu práva EÚ svojvoľne
a na prvý pohľad celkom nesprávne, hoci by sám mal o jeho výklade pochybnosti
(pozri napr. IV. ÚS 108/2010, II. ÚS 129/2010)
41. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrem práva na
prístup k súdu aj právo na meritórne rozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky.
Súčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na riadnu (nearbitrárnu, teda svojvôľu
nevykazujúcu) interpretáciu právnej normy a právo na riadne odôvodnenie, vyrovnávajúce
sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie povinnosti súdu poslednej
inštancie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru tak môže byť posudzované
z pohľadu čl. 46 ods. 1 ústavy aj v prípade, ak by súd nevyhovel návrhu účastníka na jej
predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne odôvodnil,.
42. V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľka položenie prejudiciálnej otázky
nenavrhla ani krajskému súdu, ani najvyššiemu súdu, preto neprichádza do úvahy skúmať,
či súdy dali prijateľnú odpoveď na jej argumenty v tomto smere. Zostáva teda posúdiť, či sa
najvyšší súd a krajský súd nedopustili zásadného a kvalifikovaného pochybenia, keď
nepredložili prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
43. Ústavný súd nemôže poprieť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je
v odpovediach na argumenty sťažovateľky stručný a sám najvyšší súd ho vo svojom
vyjadrení k sťažnosti na mnohých miestach doplnil. Tvrdenie, že uvedenie Šiestej smernice
v prílohe zákona o DPH predstavuje jej prebratie do nášho právneho poriadku, je zjavne
nepravdivé, pretože smernica sa implementuje v jednotlivých ustanoveniach (právnych
normách) zákona a jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom, umožňujúcim
ľahšiu orientáciu vo vzťahu práva EÚ a národného práva, avšak v žiadnom prípade nie
zárukou, že implementácia bola aj skutočne úspešná. Podobne názor najvyššieho súdu na
formálnu dôležitosť daňového identifikačného čísla (pozri bod 33 tohto nálezu) nie je úplne
v súlade s materiálnejším vnímaním práva na odpočet v judikatúre Súdneho dvora (pozri
ďalej, bod 52). Rovnako tak názor najvyššieho súdu, že medzi § 11 ods. 13 a § 43 zákona
o DPH nie je súvislosť (pozri bod 35 tohto nálezu) podľa názoru ústavného súdu opomína
význam legálnych definícií v právnych predpisoch, najmä použitie slov „na účely tohto
zákona“ v § 11 ods. 13 zákona o DPH.
Predmetom posudzovania ústavného súdu je však odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu ako celok, nie vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti. Ústavný
súd uznáva, že stručnosť, s akou sa najvyšší súd vyrovnal s argumentmi sťažovateľky,
týkajúcimi sa výkladu práva EÚ, najmä Šiestej smernice, balansuje na hrane zásahu do
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako však bude
odôvodnené ďalej, v kontexte prerokúvanej veci a odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ale aj aktuálnej judikatúry Súdneho dvora (vydanej po vydaní
napadnutého rozsudku) ústavný súd nepovažuje nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru za zásadné a kvalifikované pochybenie najvyššieho súdu, dostatočné na to,
aby odôvodňovalo porušenie základného práva sťažovateľky.
b) K namietanému eurokonformnému výkladu na ťarchu sťažovateľky
44. Ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH znie:
„Osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte na účely tohto zákona je
osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.“
Podľa čl. 28c časti A písm. a) Šiestej smernice bez toho, aby boli dotknuté iné
ustanovenia spoločenstva a za podmienok, ktoré samy stanovia na tento účel pre
zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na
zabránenie akémukoľvek úniku, vyhýbaniu sa či zneužitiu, členské štáty oslobodia: a)
dodávky tovaru, ako je definované v článku 5, expedovaného a transportovaného
prostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia,
referovaného v článku 3, ale v rámci spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú
osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako
je ten, ktorý je odchodovým štátom pre expedovanie alebo transport tovaru.
Len v záujme prehľadnosti treba doplniť, že s účinnosťou od 1. januára 2007 bola
Šiesta smernica nahradená smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L347 z 11. 12. 2006, s. 1, ďalej len „smernica 2006/112/ES“)
a citovaný článok 28c časť A písm. a) Šiestej smernice bol nahradený čl. 138 ods. 1, ktorý
znie:
„Členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do
miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom
alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú
osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru začala.“
Podľa čl. 22 šiestej smernice členské štáty musia prijať opatrenia potrebné na
identifikovanie pomocou individuálneho čísla:
- každého daňovníka s výnimkou tých, ktorí sú uvedení v čl. 28a ods. 4, ktorý na území
krajiny vykonáva iné dodávky tovarov alebo služieb, dávajúce mu právo na odpočet, než sú
dodávky tovarov alebo služieb, za ktoré platí daň výhradne spotrebiteľ alebo príjemca
v súlade s článkom 21 os. 1 písm. a), b), c) alebo f). Avšak členské štáty nepotrebujú určiť
určitých daňovníkov uvedených v čl. 4 ods. 3,
- každej zdaniteľnej osoby uvedenej v odseku 1 b) a každej zdaniteľnej osoby, ktorá využije
možnosť poskytnutú v treťom pododseku čl. 28a (1) a).
Tento článok bol novou smernicou 2006/112/ES zrušený a nezodpovedá mu žiaden
článok v novej smernici (porov. tabuľku zhody k smernici 2006/112/ES, s. 91).
45. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ sa nazýva
nepriamy účinok. Daňové úrady a najvyšší súd argumentovali výkladom v súlade s čl. 28c
časťou A šiestej smernice. Teória rozlišuje nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok
určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok (porov. Bříza, P., Bobek, M.: Vymáhání unijního
práva v České republice. In: Bulletin advokacie, č. 12/2001, s. 23 a nasl. Dostupné na
internete: <http://www.cak.cz/assets/ba_12_web.pdf>, tiež rozhodnutie českého
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5 Afs 68/2009). V okolnostiach danej veci uvedené
ústavný súd vníma ako potvrdzujúci nepriamy účinok, nanajvýš mierne vychýlený k účinku
určujúcemu. Z ústavnoprávneho hľadiska je v prvom rade dôležité, že nejde o výklad
contra legem (pozri ďalej).
46. Sťažovateľka argumentuje aj rozhodnutiami Súdneho dvora vo veciach von
Colson a Marleasing s tým že eurokonformný výklad vnútroštátneho práva na základe
smernice vo vertikálnom smere môže byť použitý len v prospech súkromnej osoby. Ústavný
súd pripomína, že zákaz uloženia povinnosti jednotlivcom je vlastný v prvom rade účinku
priamemu. Podľa teórie a judikatúry európskeho práva pri nepriamom účinku je situácia
zložitejšia, ale zjednodušene povedané pri ňom platí, že ak národný predpis korektne unesie
výklad ovplyvnený smernicou, môže ísť aj v neprospech jednotlivca. Ťažiskom zásahu do
pozície jednotlivca je tak národný predpis.
V predmetnej veci nie je nutné zaťažovať sa týmito obavami, pretože výklad
pomocou smernice má len marginálny význam, vrátane skutočnosti, že podľa tabuľky
zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (vládny návrh zákona
o dani z pridanej hodnoty, III. volebné obdobie, tlač 501 ustanovenie § 11 ods. 13 zákona
o DPH nie je priamou implementáciou žiadneho ustanovenia smernice.
c) K námietke arbitrárneho výkladu § 11 ods. 13 (v nadväznosti na § 43 ods. 1)
zákona o DPH
47. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať skutkové a právne závery všeobecného súdu, pokiaľ tieto nie sú
svojvoľné (arbitrárne) alebo pokiaľ nie sú ústavne neudržateľné (teda ústavne
nekonformné). O arbitrárnosť právnych záverov pritom ide spravidla vtedy, keď súd vôbec
nedal uspokojujúcu odpoveď na argumenty predložené účastníkom, alebo ak právne závery,
ku ktorým súd dospel, nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení
právnych predpisov pomocou prípustných interpretačných metód, alebo keď k súdom
vyvodeným právnym záverom v konkrétnej veci už prima facie nie je možné dôjsť
podradením zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Takéto nedostatky
odôvodnenia totiž porušujú základného právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy. Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok z tohto pohľadu.
48. Ústavný súd tak preskúma vec hlavne z perspektívy čl. 46 ústavy, ale aby
nepoprel očakávania sťažovateľky vyplývajúce z nálezu sp. zn. I. ÚS 241/07, ktorý sama
cituje, bude vnímať aj majetkový komponent veci. Na druhej strane ústavný súd, aby
nezašiel do priam technických otázok daňového práva, venuje sa výkladu aplikovaných
predpisov len v miere nevyhnutnej pre vlastné ústavnoprávne posúdenie.
49. Zo skutkového hľadiska vec nie je sporná. Tovar odberateľovi dodaný bol.
Maďarská spoločnosť mala len vnútroštátne identifikačné číslo pre daň a DPH v Maďarsku
neodviedla. Sťažovateľka teda nenamieta otázky skutkové, ale nesprávny výklad zákona
o DPH daňovou správou a súdmi. Ide teda o otázku quid iuris. Sťažovateľka pritom tvrdí, že
ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH vyžaduje len to, aby mala osoba identifikovaná pre
daň (akékoľvek) identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte.
Osoba, ktorej sťažovateľka dodala tovar, (nejaké) identifikačné číslo mala, a preto nebol
dôvod sťažovateľke dorubiť daň.
50. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľke možno dať za pravdu, že najvyšší súd
(po rozsiahlej rekapitulácii skutkového stavu a priebehu konania) lakonicky uviedol, že sa
stotožňuje s názorom krajského súdu, že § 43 zákona o DPH (Oslobodené od dane je
dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu
predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.), ktorý je priamo previazaný s už citovaným
§ 11 ods. 13 zákona o DPH, je potrebné vykladať eurokonformne, so zreteľom na čl. 28c
časť A písm. a) šiestej smernice. Okrem toho ešte najvyšší súd zdôraznil fakt, že v čase
dodávky a vystavenia dokladu nemal odberateľ identifikačné číslo pre daň.
51. Najvyšší súd však v napadnutom rozsudku (s. 8, prvý odsek) výslovne odkázal aj
na § 219 ods. 2 OSP, ktorý umožňuje odvolaciemu súdu potvrdzujúcemu rozhodnutie,
s ktorým sa stotožňuje, uviesť ďalšie dôvody na doplnenie. Z toho je zrejmé, že ústavnú
udržateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku treba posúdiť aj v súvislosti
s odôvodnením rozsudku krajského súdu č. k. 6 S 8/2007-33 z 30. októbra 2008.
V odôvodnení tohto rozsudku (s. 6 a 7) sa okrem iného uvádza:
«S poukazom na oprávnenie podľa článku 27 ods. 4 nariadenia rady (č. 1798/2003,
pozn.) a s poukazom na povinnosť preukázať splnenie podmienok pre uplatnenie
oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH na strane daňového subjektu je potrebné
vykladať pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ tak ako to urobil
žalovaný, t.j. osoba identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody. Keďže účelom
európskej úpravy je prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť
daň za takú dodávku bude len tá osoba, ktorá je identifikovaná pre DPH pre
intrakomunitárne obchody.»
V súvislosti s citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu možno podľa
názoru ústavného súdu považovať – inak skutočne stručné – odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu za akceptovateľné nielen z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj z hľadiska
súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Argumentácia krajského súdu i najvyššieho súdu
rešpektuje zmysel úpravy zdaňovania intrakomunitárnych obchodov, ktorý má zabezpečiť,
aby dodávky tovaru v rámci územia EÚ podliehali dani z pridanej hodnoty len v štáte
určenia (spotreby). Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný
princíp spoločnému systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet
daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok vo veci C-
409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael Stadler
proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, ods. 42, rozsudok vo
veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-4373, ods. 33 a 34,
rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickému štátu a
Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177, ods. 47 a 48, rozsudok
v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és
Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti
Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, ods. 37 až 39). V tomto
zmysle potom predstavuje úprava v § 11, podľa ktorej zdaniteľným obchodom je a dani
z pridanej hodnoty podlieha nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu od
osoby identifikovanej na daň, a úprava v § 43, ktorá naopak takéto dodanie do iného
členského štátu osobe identifikovanej pre daň od dane oslobodzuje, vzájomne sa dopĺňajúce
(komplementárne) právne úpravy, ktoré prakticky zabezpečujú realizáciu princípu neutrality
v spojení s princípom zdanenia v štáte určenia. Z toho plynie, že predpokladom oslobodenia
od dane upraveného v § 43 zákona o DPH je to, aby zdaniteľný obchod mal charakter
„nadobudnutia tovaru z iného členského štátu“ v členskom štáte určenia. Potom ale je plne
udržateľný výklad krajského súdu i najvyššieho súdu, že za osobu identifikovanú pre daň
v zmysle § 11 ods. 13 zákona o DPH možno na účely § 43 zákona o DPH považovať jedine
takú osobu, ktorej v danom členskom štáte určenia vznikne podľa národného právneho
predpisu upravujúceho daň z pridanej hodnoty, ktorý je obdobný ustanoveniu § 11 zákona
o DPH, zdaniteľný obchod podliehajúci dani z pridanej hodnoty v danom členskom štáte.
52. Tento výklad vo výsledku zodpovedá i judikatúre Súdneho dvora. Tento
v rozsudku vo veci C-438/09, Bogusław Juliusz Dankowski proti Dyrektor Izby Skarbowej
v Łodzi, uviedol, že registrácia dodávateľa zdaniteľného plnenia v registri zdaniteľných
osôb nie je nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočet dane zaplatenej
tomuto dodávateľovi, pokiaľ vystavené faktúry obsahujú všetky údaje ustanovené
príslušnými právnymi predpismi v súlade so Šiestou smernice. Tým v podstate zdôraznil, že
pri uplatňovaní práva na odpočet (a v tejto súvislosti i oslobodenia od dane, pokiaľ ide
o dodanie medzi jednotlivými členskými štátmi) je potrebné prihliadať viac na materiálne
splnenie predpokladov ustanovených Šiestou smernicou, než na splnenie formálnych
podmienok registrácie. V nadväznosti na to však Súdny dvor v rozsudku vo veci C-587/10,
Vogtländische Straßen-, Tief- und Rohrleitungsbau GmbH Rodewisch (VSTR) proti
Finanzamt Plauen, zdôraznil, že Šiesta smernica nebráni daňovým orgánom členského
štátu považovať dodávku v rámci Spoločenstva za oslobodenú od dane z pridanej hodnoty
len vtedy, keď dodávateľ predloží identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty
nadobúdateľa. Zároveň však Súdny dvor upozornil, že nepredloženie tohto identifikačného
čísla nesmie byť jediným dôvodom nepriznania tohto oslobodenia v prípade, že dodávateľ
v dobrej viere a po tom, čo prijal všetky opatrenia, ktoré od neho môžu byť dôvodne
požadované, nemôže predložiť toto identifikačné číslo, a okrem neho predloží iné údaje,
ktoré môžu dostatočne preukázať, že nadobúdateľ je zdaniteľnou osobou, ktorá tak koná
v rámci predmetného plnenia.
53. V prerokúvanej veci pritom správne orgány ani súdy pri nepriznaní oslobodenia
o dane sťažovateľke pri dodaní jej tovaru spoločnosti S. neargumentovali výlučne tým, že
by sa pojem „identifikovaná pre daň“ podľa § 11 ods. 13 zákona o DPH musel vykladať len
ako majúca identifikačné číslo pridelené vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou,
resp. že by nepredloženie tohto čísla určitou osobou automaticky vylučovalo možnosť
takejto osoby byť považovaná za „identifikovanú pre daň“, čo by mohlo byť v rozpore s
citovaným rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-587/10. Z rozsudku krajského súdu je
naopak zrejmé, že daňové orgány vykonali dožiadanie na príslušné daňové orgány
Maďarskej republiky na účely zistenia nielen toho, či spoločnosť S. mala pridelené
identifikačné číslo podľa normy ISO na intrakomunitárne obchody, ale či táto spoločnosť aj
skutočne bola zdaniteľnou osobou v Maďarsku na účely intrakomunitárnych obchodov, teda
či intrakomunitárny obchod so sťažovateľkou priznala ako nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu. Z údajov zistených z odpovede na dožiadanie vyplýva, že za sporné
obdobie (4. štvrťrok 2005) neboli evidované žiadne priznania nadobudnutia tovaru zo strany
spoločnosti S. Ak z týchto okolností, v spojení s neprideleným identifikačného čísla pre daň
v určenom formáte, daňové orgány i súdy vyvodili, že spoločnosť S. nebola osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte (v Maďarsku) v takom zmysle, v akom to
(podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť ústavný súd odôvodnil
v bodoch 51 a 52 tohto nálezu) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, nie sú tieto závery
prima facie arbitrárne.
54. Ústavný súd už len ako podpornú argumentáciu uvádza, že sťažovateľka mala
k dispozícii na overeniu správnosti daného identifikačného čísla systém VIES prístupný na
internetovej adrese <http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/>. Od podnikateľa
obchodujúceho v prostredí EU možno rozumne očakávať, že si overí správnosť
identifikačného čísla, ktoré mu predloží jeho odberateľ. Možno dodať, že na základe
žiadosti ústavného súdu daňová správa uviedla, že systém VIES bol funkčný od vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie. Ak sa sťažovateľka bez takéhoto overenia spoľahla
na to, že spoločnosť S. je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte v takom
zmysle, v akom to (podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť
ústavný súd odôvodnil v bodoch 51 a 52) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, konala na
vlastné riziko a musí ho znášať.
55. Sťažovateľka sa počas celého daňového i súdneho konania obmedzovala v zásade
na jedinú argumentáciu, ktorú predostrela i ústavnému súdu a ktorá v podstate spočívala
v tom, že „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ je ktorákoľvek osoba, ktorá
má v danom štáte pridelené akékoľvek daňové číslo na účely dane z pridanej hodnoty, a je
podľa sťažovateľky vylúčené, aby určitá osoba bola platiteľom len na účely vnútroštátnych,
avšak nie aj intrakomunitárnych obchodov. Treba uznať, že táto argumentácia sťažovateľky
mohla mať v danej veci relevanciu, pretože mohla preukázať, že i keď spoločnosť S. nemala
pridelené príslušné identifikačné číslo vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou, bola
osobou identifikovanou pre daň (porov. už citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-
587/10). Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. mal však daňový subjekt preukazovať
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Uvedené bolo o to viac povinnosťou
daňového subjektu, keď bolo zrejmé, že dôkazy obstarané daňovými orgánmi svedčia prima
facie v prospech záveru, že spoločnosť S. takouto osobou nebola. I keď je zrejmé, že
sťažovateľka vo svojom postoji v daňovom konaní vychádzala z nesprávnej interpretácie
§ 11 ods. 13 zákona o DPH, mohla pri poznaní argumentácie daňového úradu navrhnúť iné
dôkazy na preukázanie, že spoločnosť S. bola v Maďarsku osobou identifikovanou pre daň,
aj keď nemala pridelené identifikačné číslo pre daň v normalizovanom formáte, a preto bola
povinná považovať nadobudnutie tovaru od sťažovateľky za nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu a zdaniť ho podľa maďarských predpisov (napríklad vyhlásenie danej
spoločnosti, odkazy na príslušné maďarské predpisy a pod.). Ak by tak urobila, bolo by
povinnosťou daňových orgánov i súdov sa s jej návrhu a argumentmi vysporiadať.
Nedostatok takejto procesnej aktivity však bráni ústavnému súdu, aby sa zaoberal prípadnou
ústavnou akceptovateľnosťou napadnutého rozsudku v tomto smere.
56. V závere – i keď to sťažovateľka nenamietala – považuje ústavný súd za dôležité
pripomenúť, že riadne a v súlade s právnymi predpismi vyrubenú daň nemožno považovať
za sankciu vo vzťahu k navrhovateľke, keďže zo zisteného skutkového stavu vyplýva
(prima facie nie arbitrárny) záver, že spoločnosť S. sa v Maďarsku skutočne nepovažovala
za osobu, u ktorej nadobudnutie tovaru z iného členského štátu predstavuje zdaniteľný
obchod, ktorý v Maďarsku podlieha dani. Za týchto okolností ale sťažovateľka skutočne
nemala právo na oslobodenie od dane podľa § 43 v spojení s § 11 ods. 13 zákona o DPH.
Vlastný nesprávny výklad § 11 ods. 13 zákona o DPH zo strany sťažovateľky taktiež
nemohol založiť žiadne legitímne očakávanie sťažovateľky, že jej výklad bude zdieľaný aj
daňovými orgánmi (čo sťažovateľka ani netvrdí). Ak sa preto sťažovateľke nepodarí
domôcť sa zaplatenej dane z pridanej hodnoty od spoločnosti S. (ktorej mala sťažovateľka
v dôsledku neoslobodenia dodať tovar za cenu s daňou z pridanej hodnoty), bude táto
majetková strata dôsledkom rizika, ktoré na seba sťažovateľka svojím nesprávnym
postupom prevzala.
57. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2012