Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 389/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného

prostredia“), vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3426/2008-2.1/KD, ktorým

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku

sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie

a rozklad sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobou požiadal Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu. Žiadal krajský súd, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)

. Krajský súd rozsudkom č. k. -72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej

druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná

s právnou vecou sp. zn. , uznesením sp. zn. z 22. júna 2009

prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom

a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu

princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej

istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť

pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní

žalobcu ( sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-

74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia, ktorým

žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi –

sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach ...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz ‚bol

nútený konať‘ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu

Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej

veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ predkladá v prílohe

tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp

41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových

značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom

na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach,

v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal

vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je

v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v SR, ktoré

zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa

cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom

tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá

SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a práva

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.6.2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

11.6.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho

súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým

aj jeho práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia publikovaného v Zbierke (ďalej len

„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené

podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku,

a zároveň konštatovalo, že podľa o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže

mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa

rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím

č. 35/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že

postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie -

rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý

rozsudkom č. k. -72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol, pretože usúdil, že

žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť

pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát

zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto

záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto

formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen

verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne

i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí.

Nemožno teda jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia

občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore

s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd ...

konštatoval, že napriek právo prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi,

založenému na článku 7 ods. 5 SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru

priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre

žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom

konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi

preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali

podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),

ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny

procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a

Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali

v súlade s právnym poriadkom SR.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. potvrdil. V rozhodnutí

najvyšší súd uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo o ochrane a prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského

poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia B. so sídlom B., o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3,

prvá veta v znení neskorších predpisov účastníkom konania len

žiadateľ, ak tento ako lex specialis (

ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť

subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v

zmysle , tretia veta o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutia úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.

Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú

ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru

vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok

vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným

vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto

činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho

konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma

zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa

na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie

zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická

záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti

najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju

účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou

osobou.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci

dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,

kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú

podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú

a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu

článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo

predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade

s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti

široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa

záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2

ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované

za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že

by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti

veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorý po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu

ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.

Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a

rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , ,

).

Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd

poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých

vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému

rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov

najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým tento

v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.

z 11. júna 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný

prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale

napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým

názorom a očakávaniami.

Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,

ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok

na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah

rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy

nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho

ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie

konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo

().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume

zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,

pozri napr. , ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa

dohovoru, a preto podľa odmietol jeho sťažnosť

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009