Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 389/09
PDF · 215.27 KB
No categories available
III. ÚS 389/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného
prostredia“), vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3426/2008-2.1/KD, ktorým
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku
sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý
rozhodnutím sp. zn. 35/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie
a rozklad sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podľa § 247 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobou požiadal Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu. Žiadal krajský súd, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)
OSP. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 153/2008-72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej
druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná
s právnou vecou sp. zn. 3 Sžp 7/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009
prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom
a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu
princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej
istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť
pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní
žalobcu ( sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-
74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia, ktorým
žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi –
sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach ...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že
Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz ‚bol
nútený konať‘ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou
inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu
Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej
veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní
sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe
tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp
41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových
značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom
na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach,
v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je
v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré
zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa
cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom
tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy
SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 7/2009 zo dňa 11.6.2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 7/2009 zo dňa
11.6.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho
súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým
aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len
„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené
podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku,
a zároveň konštatovalo, že podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže
mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa
rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím
č. 35/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že
postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.
Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 35/2008-
rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 2 S 153/2008-72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol, pretože usúdil, že
žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť
pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát
zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto
záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto
formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen
verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne
i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí.
Nemožno teda jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia
občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore
s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd ...
konštatoval, že napriek právo prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi,
založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru
priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre
žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom
konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi
preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali
podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),
ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny
procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a
Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali
v súlade s právnym poriadkom SR.“.
Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 7/2009
z 11. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 173/2008 potvrdil. V rozhodnutí
najvyšší súd uviedol:
„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského
poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia B. so sídlom B., o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3,
prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov účastníkom konania len
žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81
ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť
subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1
zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v
zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutia úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú
ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru
vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok
vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným
vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto
činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho
konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma
zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa
na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie
zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická
záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci
dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,
kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú
podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú
a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu
článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo
predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade
s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti
široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa
záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2
ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované
za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že
by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti
veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorý po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu
ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.
Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd
poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých
vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému
rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov
najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu.
Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento
v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 7/2009
z 11. júna 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný
prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale
napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým
názorom a očakávaniami.
Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,
ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok
na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah
rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy
nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho
ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,
pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009