Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 203/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného

prostredia“), vydalo 21. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3555/2008-2.1/KD, ktorým

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku

sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„minister životného prostredia“), ktorý rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008

potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

a domáhal sa toho, aby krajský súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a)

až e) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). Krajský súd rozsudkom č. k. -74 z 20. januára 2009 žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu

a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ podaním z 28. septembra 2009 požiadal najvyšší súd o prerušenie

konania až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o predbežných

otázkach.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd postupoval v tejto veci odlišne ako v inej

druhovo identickej veci, v ktorej uznesením sp. zn. z 22. júna 2009 prerušil

konanie o odvolaní sťažovateľa a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil

predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej

istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a právo

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

17. 9. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu SR pokračovať v porušovaní

namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho

súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým

aj jeho práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia publikovaného v Zbierke

(ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie

sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho

poriadku. O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia, ktorý

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď

konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“).

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.

57/2008-rozkl. z 26. júna 2008 preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne

príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. -74 z 20. januára 2009 žalobu

zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je

sťažovateľ v konaní „zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru

(Aarhuského, pozn.)...

Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších činností, ktoré nie sú

uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho ustanovenia.

Z definície navrhovaných činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie

výnimiek z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je

zaručená účasť verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom

vnútroštátnom práve úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona

o ochrane prírody a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.

... čl. 9 Dohovoru (na ktorý sa žalobca odvoláva), je aplikovateľný až

prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru,

nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo dohovorom mohlo vzniknúť právo

zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania.“.

V ďalšom krajský súd s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane

prírody a krajiny a § 15a ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že „žalovaný neporušil

oprávnenia žalobcu vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia... Žalovaný postupoval

v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom prípade ako

so zúčastnenou osobou a nie ako s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu

nepriznal požadované postavenie.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2009 uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil. V rozhodnutí najvyšší

súd v podstatnom uviedol:

„Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na

zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo v rozhodnutí orgánu verejnej

správy. Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý

procesný postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu

boli v súlade so zákonom.

Najvyšší súd... potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa

i odôvodnenia rozsudku.

Právny stav vyplývajúci zo ... je nesporný. V správnom

konaní, vo veci žiadosti... Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č.

... účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon

č. ako lex specialis () kategoricky vymedzil okruh účastníkov

správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície

účastníkov správneho konania ust. o správnom konaní...

Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v

zmysle , tretia veta ...

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskébo dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2. ...

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.

Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú

ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru

vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok

vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným

vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto

činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho

konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma

zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na

ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie

zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická

záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti

najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju

účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou

osobou.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 9 ods. 2 Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci

dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,

kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú

podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú

a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu

článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo

predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade

s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti

široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa

záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2

ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za

také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že

by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti

veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli

k potvrdeniu rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd sa tiež zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis ,

, ).

Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd

poukazuje na skutočnosti zistené z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. v súvislosti

s rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. , , ),

podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho

problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného

zo senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho

súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým tento

v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci vedenej pod sp. zn.

. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento ojedinelý odlišný prípad

rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda

všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom

a očakávaniami.

Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale

procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na

rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah

rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania (procesné

hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je

potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú vec (meritórne skončenú) a nerozhodnutú

vec (prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa) nie je

v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy

nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho

ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie

konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo

().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume

zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,

pozri napr. , ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom

namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

ani práva podľa dohovoru, a preto podľa

odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010