Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 203/2010
PDF · 193.38 KB
No categories available
III. ÚS 203/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 21/2009 zo 17. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Sžp 21/2009 zo 17. septembra 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného
prostredia“), vydalo 21. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3555/2008-2.1/KD, ktorým
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku
sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len
„minister životného prostredia“), ktorý rozhodnutím sp. zn. 57/2008-rozkl. z 26. júna 2008
potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
a domáhal sa toho, aby krajský súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a)
až e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“). Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 158/2008-74 z 20. januára 2009 žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 21/2009 zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu
a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľ podaním z 28. septembra 2009 požiadal najvyšší súd o prerušenie
konania až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o predbežných
otázkach.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd postupoval v tejto veci odlišne ako v inej
druhovo identickej veci, v ktorej uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil
konanie o odvolaní sťažovateľa a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil
predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej
istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 21/2009 zo dňa 17. 9. 2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 21/2009 zo dňa
17. 9. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu SR pokračovať v porušovaní
namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho
súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým
aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z. z.
(ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie
sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho
poriadku. O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia, ktorý
rozhodnutím sp. zn. 57/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď
konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“).
Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.
57/2008-rozkl. z 26. júna 2008 preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne
príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 3 S 158/2008-74 z 20. januára 2009 žalobu
zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je
sťažovateľ v konaní „zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru
(Aarhuského, pozn.)...
Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších činností, ktoré nie sú
uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho ustanovenia.
Z definície navrhovaných činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie
výnimiek z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je
zaručená účasť verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom
vnútroštátnom práve úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona
o ochrane prírody a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.
... čl. 9 Dohovoru (na ktorý sa žalobca odvoláva), je aplikovateľný až
prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.
Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru,
nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo dohovorom mohlo vzniknúť právo
zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania.“.
V ďalšom krajský súd s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane
prírody a krajiny a § 15a ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že „žalovaný neporušil
oprávnenia žalobcu vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia... Žalovaný postupoval
v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom prípade ako
so zúčastnenou osobou a nie ako s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu
nepriznal požadované postavenie.“.
Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 21/2009
zo 17. septembra 2009 uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil. V rozhodnutí najvyšší
súd v podstatnom uviedol:
„Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na
zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo v rozhodnutí orgánu verejnej
správy. Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý
procesný postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu
boli v súlade so zákonom.
Najvyšší súd... potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa
i odôvodnenia rozsudku.
Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. ... je nesporný. V správnom
konaní, vo veci žiadosti... Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č.
543/2002 Z. z. ... účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon
č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov
správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície
účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní...
Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v
zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. ...
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskébo dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2. ...
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú
ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru
vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok
vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným
vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto
činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho
konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma
zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na
ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie
zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická
záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 9 ods. 2 Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci
dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,
kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú
podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú
a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu
článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo
predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade
s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti
široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa
záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2
ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za
také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že
by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti
veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli
k potvrdeniu rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd sa tiež zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00,
Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd
poukazuje na skutočnosti zistené z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. v súvislosti
s rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09),
podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho
problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného
zo senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho
súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento
v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci vedenej pod sp. zn.
3 Sžp 21/2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento ojedinelý odlišný prípad
rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda
všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom
a očakávaniami.
Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale
procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na
rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah
rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania (procesné
hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je
potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú vec (meritórne skončenú) a nerozhodnutú
vec (prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa) nie je
v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy
nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho
ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,
pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom
namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2010