Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 93/2010
PDF · 212.8 KB
No categories available
I. ÚS 93/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného štatutárnym zástupcom Ing. J. L., právne
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp
11/2009 z 27. augusta 2009.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia P. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“)
vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3643/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi
nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa
rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn.
91/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa
zamietol.
3. Sťažovateľ podal žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
a domáhal sa, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 172/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi
nepriznal náhradu trov konania.
4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo
identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou
vecou sp. zn. 3 Sžp 11/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 a uznesením
sp. zn. 3 Sžp 24/2009 z 5. novembra 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa
a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie.
Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju
zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V tejto súvislosti
sťažovateľ uviedol: „Najvyšší súd... postupoval... zásadne odlišne ako v inej druhovo
identickej veci. Z rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety,
teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok... Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na
to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným
naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach
sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.
5 Sžp 6/2009 (rozhodnutie, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie odvoláva, pozn.)
a 5 Sžp 41/2009... Postup Najvyššieho súdu..., ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda
s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ktoré zaručuje každému konať
pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd... sa cítil byť viazaný
povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak
takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,
nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy... v spojení s čl.
234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na
spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp 11/2009 zo dňa 27. 8. 2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp 11/2009 zo
dňa 27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až
§ 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím
najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej
istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len
„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené
podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku.
O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,
ktorý rozhodnutím sp. zn. 91/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové
rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane prírody a krajiny“).
11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.
91/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd,
ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 172/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že
žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť
pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát
zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto
záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto
formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen
verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne
i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí.
Nemožno teda jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia
občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore
s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd...
konštatoval, že napriek právo prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi,
založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru
priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre
žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom
konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi
preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali
podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),
ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny
procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a
Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali
v súlade s právnym poriadkom SR.“.
12. Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn 2 S 172/2008 potvrdil.
V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:
„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Obce P. so
sídlom... P., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa
hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č.
543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov
správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidíárnej aplikácie všeobecnej definície
účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom
konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha - medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú
ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru
vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo
vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným
vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto
činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho
konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie) je forma
zainteresovanej verejnosti účasti užšia - t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
13. Vec prejednávajúci prvý senát ústavného súdu predovšetkým konštatuje, že
v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu,
ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti (III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09). Keďže prvý
senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal
(a contrário § 6 zákona o ústavnom súde).
14. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva. Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon
ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná
osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená
osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania,
zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie
podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa
§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu
alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon
neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady
je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.
Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je
ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní
najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.
15. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá
zmluvná strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia
zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva
porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne
konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred
súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na
účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo
opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom
a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto
dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na
tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené
v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú
považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou, čo je jadrom sťažovateľom namietaných skutočností. Ústavný súd
v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. Nejde o ojedinelý právny názor jedného zo
senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho
súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento
v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 11/2009
z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento odlišný prípad rozhodnutia
o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné
rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom
a očakávaniami.
18. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale
procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na
rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah
rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania (procesné
hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je
potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú (meritórne skončenú) a nerozhodnutú vec
(prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa) nie je
v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.
19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej
úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť
a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na
prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky
vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).
20. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,
pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
22. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom
namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva a zvýrazňuje, že jadrom
podanej sťažnosti (dôvodmi ktorej je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde viazaný) nebolo – okrem toho, že najvyšší súd neprerušil konanie a nepredložil
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie
iných ústavnoprocesných a ústavnohmotných skutočností/porušení, a preto tieto (iné)
prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010