Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 93/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného štatutárnym zástupcom Ing. J. L., právne

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp

11/2009 z 27. augusta 2009.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia P. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“)

vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3643/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi

nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa

rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn.

91/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa

zamietol.

3. Sťažovateľ podal žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

a domáhal sa, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti

tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov konania.

4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo

identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou

vecou sp. zn. , uznesením sp. zn. z 22. júna 2009 a uznesením

sp. zn. z 5. novembra 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa

a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie.

Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju

zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V tejto súvislosti

sťažovateľ uviedol: „Najvyšší súd... postupoval... zásadne odlišne ako v inej druhovo

identickej veci. Z rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety,

teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok... Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na

to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným

naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach

sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.

(rozhodnutie, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie odvoláva, pozn.)

a ... Postup Najvyššieho súdu..., ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia

napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda

s právom sťažovateľa zakotvenom v ..., ktoré zaručuje každému konať

pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd... sa cítil byť viazaný

povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak

takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,

nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá ... v spojení s čl.

234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 ... a práva na

spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 27. 8. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. zo

dňa 27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných

právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím

najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej

istoty, a tým aj jeho práv podľa a dohovoru.

10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia publikovaného v Zbierke (ďalej len

„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené

podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku.

O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,

ktorý rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody a krajiny“).

11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.

91/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd,

ktorý rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že

žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť

pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát

zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto

záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto

formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen

verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne

i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí.

Nemožno teda jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia

občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore

s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd...

konštatoval, že napriek právo prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi,

založenému na článku 7 ods. 5 SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru

priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre

žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom

konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi

preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali

podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),

ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny

procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a

Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali

v súlade s právnym poriadkom SR.“.

12. Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn potvrdil.

V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo o ochrane a prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Obce P. so

sídlom... P., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa

hnedého je v zmysle , prvá veta v znení neskorších

predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č.

ako lex specialis () kategoricky vymedzil okruh účastníkov

správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidíárnej aplikácie všeobecnej definície

účastníkov správneho konania ust. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom

konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha - medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.

Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú

ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru

vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo

vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným

vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto

činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho

konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie) je forma

zainteresovanej verejnosti účasti užšia - t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

13. Vec prejednávajúci prvý senát ústavného súdu predovšetkým konštatuje, že

v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu,

ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti (, , ). Keďže prvý

senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal

(a contrário ).

14. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;

účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva. Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon

ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná

osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená

osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania,

zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie

podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa

§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu

alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon

neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady

je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.

Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je

ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní

najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

15. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá

zmluvná strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia

zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva

porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne

konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred

súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na

účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo

opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom

a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto

dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na

tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené

v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú

považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou, čo je jadrom sťažovateľom namietaných skutočností. Ústavný súd

v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , ,

).

17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. Nejde o ojedinelý právny názor jedného zo

senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho

súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým tento

v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.

z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento odlišný prípad rozhodnutia

o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné

rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom

a očakávaniami.

18. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale

procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na

rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah

rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania (procesné

hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je

potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú (meritórne skončenú) a nerozhodnutú vec

(prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa) nie je

v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.

19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej

úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť

a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na

prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky

vyhovelo/nevyhovelo ().

20. Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume

zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,

pozri napr. , ).

22. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom

namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

ani práva podľa dohovoru, a preto podľa

odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva a zvýrazňuje, že jadrom

podanej sťažnosti (dôvodmi ktorej je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný) nebolo – okrem toho, že najvyšší súd neprerušil konanie a nepredložil

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie

iných ústavnoprocesných a ústavnohmotných skutočností/porušení, a preto tieto (iné)

prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010