Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo L. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp

4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna

2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 27. augusta 2009 a sp. zn. zo 17. septembra 2009 z r u š u j e

a veci mu v r a c i a na ďalšie konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. trovy konania v

sume 761,12 € (slovom sedemstošesťdesiatjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009; sťažnosť

bola pôvodne vedená pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia J. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“), rozhodnutím sp. zn.

3379/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania

vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn.

85/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj

označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci

na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2009 žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu

a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

zastúpeného tiež advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému

súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3487/2008-2.1/KD z 22.

apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

97/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť

sťažovateľa, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému

súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Ž. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.

3469/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania

vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a

potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému

súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Č. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.

3536/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania

vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a

potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo

na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola 9. decembra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa,

zastúpeného aj v tomto prípade advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009. Sťažnosti bola po

doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci „vydania súhlasu na aplikáciu chemických látok a hnojív pri

lesohospodárskej činnosti podľa § 14 ods. 2 písm. c/ zákona v území s tretím stupňom

ochrany na území Národného parku Nízke Tatry a Muránska planina, v JPRL patriacich do

LUC T., Č., P., Z. a B.“. Obvodný úrad životného prostredia v B., útvar štátnej správy

ochrany prírody a krajiny, rozhodnutím sp. zn. OPaK A2008/00762 Koj, Ev. č.: 12/rozh-

i/08 z 3. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznal postavenie účastníka konania v predmetnej

veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský úrad

životného prostredia v B., odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „krajský

úrad“), rozhodnutím sp. zn. 2008/00811-Ko z 5. júna 2008 tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietol a potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu krajského úradu žalobu Krajskému

súdu v Banskej Bystrici, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného

rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

v Banskej Bystrici zrušil rozsudkom č. k. -59 z 15. októbra 2008 rozhodnutie

krajského úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku sa krajský úrad

v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra

2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že žalobu proti rozhodnutiu

krajského úradu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009,

ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa

, ako aj právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, sp. zn. a sp. zn.

a jeho rozsudkami z 2. júna 2009, sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. augusta 2009 a sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ vo všetkých už uvedených sťažnostiach

argumentuje identicky, keď popri poukazoch na ustálenú judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa princípu právnej istoty v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä

toto:

«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní

žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-

74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Ministerstva životného prostredia, ktorým

žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi

-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol

nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva.»

V sťažnostiach pôvodne vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. sťažovateľ ďalej zhodne uvádza:

„Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to

poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným

naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach

sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.

a . Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie

a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak

odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci . Z obsahu týchto podaní

sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup

sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup

Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ

účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia

napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda

s právom sťažovateľa zakotvenom v SR, ktoré zaručuje každému konať

pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný

povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak

takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,

nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá SR v spojení s

čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

V sťažnosti dosiaľ vedenej pod sp. zn. (a vo zvyšných označených

konaniach podaním doručeným 9. decembra 2009) sťažovateľ doplnil:

„Zároveň sťažovateľ poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp

24/09 zo dňa 5. 11. 2009, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 7. 12.

2009, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd v identických 25 konaniach vedených vo veci

účastníctva sťažovateľa v správnych konaniach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny,

spojil tieto veci na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

a toto konanie prerušil poukazujúc na skutočnosť, že požiadal Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Z uvedeného je teda zrejmá oprávnenosť tvrdenia sťažovateľa, že pokiaľ najvyšší súd

bol postavený pred otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva, pričom proti

jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, bolo jeho povinnosťou prerušiť

konanie a predložiť vec Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal

jeho sťažnosti (vedené pôvodne pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a vo veci samej

v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho

rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva podľa dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu

súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.

Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným

súdom.

Sťažnosti pôvodne vedené ústavným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. boli

uznesením ústavného súdu č. k. -14 z 11. marca 2010 prijaté na ďalšie

konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. , pričom

toto konanie bolo zároveň prerušené podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzhľadom

na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým bol predložený

návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn.

prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci

podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru tieto predbežné otázky:

«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím

na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu

aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp.

zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“)

medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005

pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis

vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa

stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho

účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3

Aarhurského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou

zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon

spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu

v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého

nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 8. marca 2011,

v ktorom konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa

sféry práva EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9

ods. 3 Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však

vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok,

ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý

bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako

aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla

organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde

rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom

Únie v oblasti životného prostredia.“. V nadväznosti na vyhlásenie označeného rozsudku

v zmysle v spojení s odpadla prekážka, pre

ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. prerušil, a preto v ňom

pokračoval, čo korešpondovalo aj s návrhom sťažovateľa na pokračovanie v konaní

z 15. marca 2011.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 12. apríla 2011, v ktorej najvyšší súd

prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca

2011 (konanie vedené pod sp. zn. bolo z dôvodu obrátenia sa najvyššieho

súdu s predbežnou otázkou prerušené).

«Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je

v zmysle a Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania

komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá Slovenská

republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv

na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady

lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú

pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby

zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré

by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako už bolo hore uvedené, Súdny dvor Európskej únie pri skúmaní obsahu

položených predbežných otázok sa predovšetkým zaoberal možnosťou účinku „self-

executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor

o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú

„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak

sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo

jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej však Súdny dvor svoj názor doplnil o myšlienku (bod 47), že „v prípade

neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého

členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv,

ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom

prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade

zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.

apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49),

že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť

výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju

odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele

článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou

je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky

z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“

Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým

definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej

veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1

Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia

a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná

na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva

na život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom

procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie

rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti

možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy

zohľadniť,

10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť

verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné

súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy.

Podľa článku 1 Aarhurského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup

k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom

prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť

v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie

blahobytu.

Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhurského dohovoru, hoci sú

formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto

vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto

vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhurského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli:

pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby

boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný

k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného

prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy do skupiny základných práv

a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 má každý právo na priaznivé

životné prostredie.

Podľa článku 44 ods. 2 každý je povinný chrániť

a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa článku 44 ods. 5 podrobnosti o právach

a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s touto .

Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu hore uvedeného práva

na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti

jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi

obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života

človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že

predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú

definíciu ( ), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,

voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný o životnom

prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie

ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia

život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším,

ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca

nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické

subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity

dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať,

prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych

ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu,

ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý

kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie

spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle

obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných

chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho

existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

- lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec

a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane garantovaného práva na život je

nemysliteľné.

Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov

nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať

právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší

súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom

naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo

žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje

postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore

citovanom ústavnom náleze č. k. -52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom

„každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ ( )

brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom

legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne

patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia,

naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS

z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín

(Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami

Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom.

Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že

neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie

príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku

zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä

zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov

vo voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty

(Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice

z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady

z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov

na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov

stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie

o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto

základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého

stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav

životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.

Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák.

č. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka

správneho konania a že toto postavenie stratil od 01. 12. 2007 na základe zákona

č. , Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné

právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci

vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné

prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je

v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3)

neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi

verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.

Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce

sa akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú

v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie

jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka

konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej

na ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že

Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť

v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym

konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné

(všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto

subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc

na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva ( ) a zásady

lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu

právneho štátu ( ) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa

v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym

konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich

nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu

preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana

(tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti

občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom

procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto

smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv.

Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je

možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany

(napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného

ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad

žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák.

č. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou

subjektivitou obsiahnutého v , ktorá sa na základe hore

prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je

potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného

prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom

v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo

k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky

Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. až ),

ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané

pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006

v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnostiam. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise

č. k. -54 z 3. januára 2012, v ktorom poukázala na pripojené vyjadrenie predsedu

senátu najvyššieho súdu JUDr. I. R. z 11. novembra 2011 a vyjadrenie predsedu senátu

JUDr. Ing. M. G., PhD. JUDr. I. R. vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že v «označených

veciach pred najvyšším súdom bola spornou procesná otázka, či žalobca... môže mať

procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania... Tohto procesného postavenia sa

žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru,... keď

dikcia , v znení účinnom do 30. 04. 2010, mu priznávala iba

postavenie zúčastnenej osoby. ...

Senát 3S v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z rovnakého predpokladu,

že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok, napr. rozsudky zo dňa 11. 6. 2009

a . Keďže účasť žalobcu mohla vyplynúť iba z priameho účinku Aarhuského

dohovoru senát nezistil existenciu právneho predpisu, resp. akéhokoľvek prameňa práva

na základe ktorého by sťažovateľovi mohol priznať postavenie účastníka konania nad rámec

dikcie ustanovenia o ochrane prírody a krajiny,

v znení účinnom do 30. 04. 2010. Ak najvyšší súd v tom čase by bol sťažovateľovi vyhovel

a priznal mu účasť v konaní nad rámec zákona, rozhodnutie súdu by bolo možné považovať

za svojvoľné a arbitrárne. I na najvyšší súd sa vzťahuje ustanovenie

podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Správnosť tohto postupu najvyššieho súdu bola

potvrdená i uzneseniami Ústavného súdu SR sp. zn. -13 zo dňa 09. 12.

2009,... sp. zn. -13 zo dňa 25. 11. 2009,... -14 zo dňa 10. 11.

2009.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol,

že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.

februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby

poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť

na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej

možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej

súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu

životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho

konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“.

Najvyšší súd má pochybnosti o tom, či sťažovateľ rozsudok Súdneho dvora C-240/09

správne interpretuje. Podľa názoru najvyššieho súdu Súdny dvor výklad ohľadne práva

Európskej únie (čl. 9 ods.3 Aarhuského dohovoru) uskutočnil iba v prvej vete, kde

jednoznačne stanovil, že nemá priamy účinok v práve Únie. V druhej vete Súdny dvor

neuskutočnil výklad úniového práva, ale odporučil vnútroštátnemu súdu, aby sám zvážil

(použitý pojem „prináleží vnútroštátnemu súdu“) možnosť výkladu procesných predpisov

vnútroštátneho práva. Podľa názoru najvyššieho súdu, druhá veta rozsudku Súdneho dvora,

vzhľadom na to, že ide o výklad vnútroštátneho práva môže mať účinky iba ex nunc.

Najvyšší súd v právoplatne neskončených veciach vnútroštátne právo týmto spôsobom

vyložil. ...

Súdny dvor Európskej únie uviedol v prvej vete výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru z akého vychádzal i najvyšší súd, t. j. že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok.

Vzhľadom na to sa najvyšší súd domnieva, že z rozsudku Súdneho dvora EU C-240/09

nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by najvyšší súd v označených veciach nepoložením

predbežnej otázky porušil SR. Sťažovateľ v označených konaniach

pred najvyšším súdom položenie predbežnej otázky nežiadal. Súdny dvor v druhej vete

svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že ide o výklad vnútroštátnych procesných predpisov

a nie o výklad práva Únie (t. j. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru).

Podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru na výklad vnútroštátneho práva je

neprijateľné. Najvyšší súd poukazuje na dokument Súdneho dvora „Informácie o podávaní

návrhov na začatie prejudiciálnych konaní vnútroštátnymi súdmi (2009/C 297/01) čl. I bod

1.

Vzhľadom na to, že išlo o výklad vnútroštátneho práva, ktorého správnosť bola

potvrdená rozhodnutiami Ústavného súdu sp.zn. , ,

, najvyšší súd má za to, že nepredložením predbežnej otázky základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu neporušil.».

Vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na rozdielnu judikatúru ústavného súdu, pričom

uviedol:

„Z dôvodu rozdielnych rozhodnutí , , na

jednej strane a na druhej strane Najvyšší súd SR navrhuje posúdenie

možnosti prejednať vec v pléne Ústavného súdu.“

JUDr. Ing. M. G., PhD., vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že «žalobca nevzniesol

v žalobných bodoch argumenty, a to ani náznakom, smerujúce k porušeniu jeho

komunitárnych práv...

Za týchto okolností nemôže súhlasiť Najvyšší súd s argumentáciou žalobcu

o porušení povinnosti Najvyššieho súdu, ktorú si osvojil aj Ústavný súd. Zo znenia

pôvodného článku 234 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva:

„Pokiaľ uvedená otázka vyvstane pred súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie

nie je možné napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, je tento súd

povinný obrátiť sa na Európsky súdny dvor.“

za tejto situácia nevyplynulo, že by táto otázka (otázky) vyvstali počas uvedeného

súdneho prieskumu, ale Najvyšší súd využil svoje oprávnenia vnútroštátneho súdu v zmysle

vtedajšieho článku 10 Zmluvy o Európskej únii (princíp lojality Slovenskej republiky ako

členského štátu vrátane orgánov jej súdnej moci) predložiť svoje pochybnosti

o komunitárnom práve v obligatórnej forme predbežných otázok na preskúmanie

kompetentnému európskemu súdu.».

Z uvedeného vyplýva, že aj názory jednotlivých senátov najvyššieho súdu sa rôznia

(nie sú zhodné).

Právna zástupkyňa sťažovateľa v liste zo 17. januára 2012 na výzvu ústavného súdu

zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu. V predmetnom vyjadrení

poukázala na obsahovú rozdielnosť vyjadrenia najvyššieho súdu v tejto veci a v iných

skutkovo podobných veciach, pričom cituje vyjadrenie najvyššieho súdu vo veci vedenej

pred ústavným súdom pod sp. zn. , v ktorom najvyšší súd vysvetľuje posun

vo svojej rozhodovacej činnosti na základe záverov odvodených z rozsudku Súdneho dvora

č. C-240/09 z 8. marca 2011. V ďalšej časti svojho vyjadrenia právna zástupkyňa uviedla:

„Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. zo dňa 12. 4. 2011, v ktorom

implikoval závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 8. 3.

2011, a ktorý sa stal základom rozhodovacej praxe tak Najvyššieho súdu vo všetkých jeho

ďalších druhovo identických konaniach o žalobách sťažovateľa, ako aj bezvýnimočne

všetkých krajských súdov v Slovenskej republike rozhodujúcich o druhovo identických

žalobách sťažovateľa rozhodol tak, že vyložil vnútroštátne právo takým spôsobom, že

výsledkom jeho interpretácie vnútroštátneho práva bol záver, že sťažovateľ má v konaniach

podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny postavenie účastníka konania. Táto

rozhodovacia prax viedla v konečnom dôsledku k zmene postupu orgánov ochrany

a krajiny, ktoré v dôsledku takejto rozhodovacej činnosti začali v druhej polovici roka 2011

konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania vo veciach podľa Zákona o ochrane

prírody a krajiny.

Nakoniec, rozsudok Najvyššieho súdu SR je v dôvodovej správe zákona

č. , ktorým sa zmenil s účinnosťou od 1. 12. 2011 Zákon o ochrane prírody

a krajiny uvedený ako základný argument na to, aby tento zákon opäť upravil postavenie

mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochrany prírody ako postavenie účastníka

konania.

Pokiaľ Najvyšší súd SR vo vyjadreniach, ktoré podal v súdenej veci neakceptuje

dôvody sťažnosti, o ktorej koná Ústavný sud, nie je sťažovateľovi pochopiteľné, akým

spôsobom Najvyšší súd SR odôvodňuje svoj postup. Ak totiž Najvyšší súd SR nepovažuje

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie pre svoje rozhodovanie o žalobách sťažovateľa

za nevýznamné, potom nie je zrejmé z akého dôvodu sa vo veci sp. zn. obrátil

na Súdny dvor Európskej únie. Najvyšší súd SR nevysvetlil ani zvrat vo svojej rozhodovacej

činnosti v konaniach o žalobách sťažovateľa. Je nesporné, že právny stav pred vynesením

rozsudku Súdu Európskej únie, pokiaľ ide o vnútroštátne právo a po jeho vynesení, sa

nijakým spôsobom nezmenil.

Sťažovateľ sa v sťažnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania domáhal vyslovenia

porušenia svojho práva označeného v sťažnosti dôvodiac tým, že najvyšší súd v rozsudkoch,

proti ktorým sťažnosti smerujú porušil namietané práva sťažovateľa a to tým, že napriek

tomu, že zásadnou právnou otázkou v predmetných veciach bol výklad čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru.

Ako vyplýva aj ž vyjadrenia najvyššieho súdu Aarhuský dohovor je prameňom práva

v Slovenskej republike z dvoch dôvodov. Stranou dohovoru je tak Slovenská republika ako

aj Európska únia. Aarhuský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán stala

Európska únia (v predmetnom čase Európske - spoločenstvo) stal súčasťou komunitárneho

práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru nie len so zreteľom na vnútroštátnu právnu úpravu, ale aj so zreteľom

na Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.

Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci

otázka výkladu čl. 9 ods. 3 bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný

záver tak, ako ho prijal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach napadnutých touto

sťažnosťou.

Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234

Zmluvy o Európskom spoločenstve (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie).

Nakoniec najvyšší súd v obidvoch sťažovateľovi predložených stanoviskách poukazuje práve

na túto povinnosť.

Určiť pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len

vtedy ak by Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že nemá právomoc v predmetných otázkach

vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny

dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tak skonštatoval a odôvodnil, že je v jeho

právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom

na to, že najvyšší súd sa v svojich vyjadreniach pomerne široko zaoberá obsahom tohto

rozsudku sťažovateľ poukazuje na tieto vyjadrenia.

Podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa je

podstatné, že aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami,

o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky

a to otázka postavenia občianskych združení, ktorých predmetom činnosti je ochrana

prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody. Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že

sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto

súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že táto. bola do práva Slovenskej republiky

transponovaná Zákonom o ochrane prírody a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto

skutočnosť.

Ako vyplýva z vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci , jeho senátu

5 S, ktoré bolo sťažovateľovi doručené, sťažovateľ nemá inú možnosť a ani v čase podania

sťažnosti nemal, ako sa domôcť zrušenia právoplatných rozhodnutí najvyššieho súdu ako

podaním sťažnosti na ústavný súd. So zreteľom na vyjadrenie najvyššieho súdu, senátu

3 S sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup

najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc o použití Aarhuského dohovoru, ktorý je aj prameňom

komunitárneho práva, neobrátil sa na Európsky súdny dvor, napriek tomu, že samotný

najvyšší súd v uznesení zo dňa 22. 6. 2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať

Európsky súdny dvor o vydanie predbežného nálezu bol povinný.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby Ústavný súd jeho

sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa netrvala na verejnom ústnom pojednávaní. Najvyšší

súd sa ku konaniu verejného pojednávania jednoznačne nevyjadril, a preto ústavný súd

nariadil verejné ústne pojednávanie na 12. apríl 2012.

Po oznámení najvyššieho súdu, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní, ústavný

súd termín verejného pojednávania zrušil a vo veci ďalej konal na neverejnom zasadnutí,

keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci ( ).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní

sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu.

Podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len „charta“;

(Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces)] každý, koho práva

a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto

článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Podľa čl. 51 ods. 1 charty

ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány,

úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie

v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie,

ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

(teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu

otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , t. j.

konania, o ktorých ústavnosti ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska

a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú

sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu

životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie

o povolení výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, resp. o povolení

výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok a hnojív na chránenom území.

Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich

podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo

identických konaniach v súvislosti s (ne)uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh

na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ (pôvodne podľa čl. 234 Zmluvy o ES).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný

nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, alebo úradov alebo agentúr únie;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

V súvislosti s ústavným rámcom rozhodovania ústavného súdu v tejto veci je

potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri rozhodovaní o tom, či boli porušené základné práva

sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom, musel vziať do úvahy, oproti stavu konania

v čase, keď bola podaná sťažnosť podľa , aj rozsudok Súdneho dvora

č. C-240/09 z 8. marca 2011. Tento rozsudok je pre ústavný súd záväzným výkladom práva

Únie majúci určujúci význam pri vymedzovaní obsahu základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces aj v konaní o sťažnostiach.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (m. m.

).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý

spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho

a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad komunitárneho práva (podľa

v súčasnosti platnej terminológie „práva EÚ“, pozn.) podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. ).

Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu už boli sťažnosti, v ktorých

sťažovatelia namietali porušenie garantovaného základného práva na súdnu

ochranu podľa , príp. základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany

všeobecného súdu (pozri , , ). V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov

konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých sa „dožadovali“ predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru. Predmetom sťažností v tomto konaní pred ústavným súdom je

sťažovateľom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa

procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne

(v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia

prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného

súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit

curia (m. m. ), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý

účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu]

táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu

právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak

urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu

za porušenie komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho

súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej

republike č. C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na

posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol

povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ

uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom

dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi

vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým

začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006  Chacón Navas č. C 13/05,

bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom

poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa

otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m.

).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je

súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú

možnosť, ako predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. V okolnostiach sťažovateľom

namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci ktorého najvyšší súd

rozhoduje v súlade s V. časťou ako súd odvolací, v ktorom

preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva,

pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu o neprípustnosti dovolania

v správnom súdnictve (porovnaj napr. ) je nepochybné, že v okolnostiach

namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného

súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Právny význam rozsudkov Súdneho dvora

Ústavný súd považuje za potrebné predtým, než odôvodní výrok tohto nálezu,

zdôrazniť právny význam rozsudkov Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Súdny dvor rozhodol, že rozsudok o výklade vyhlásený v prejudiciálnom konaní má

za cieľ vyriešiť právne otázky, a preto zaväzuje vnútroštátneho sudcu, ktorý otázku položil,

pokiaľ ide o výklad práva Únie (rozsudok z 3. februára 1977, Benedetti/Munari, 52/76, Zb.

s. 163). Na základe prednosti práva Únie (pozri vyhlásenie č. 17 o prednosti pripojeného

k Zmluvy o fungovaní EÚ a ) je vnútroštátny sudca povinný uplatňovať

v celom rozsahu právo Únie a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a to aj

tým, že neuplatní každé ustanovenie vnútroštátneho zákona, ktoré prípadne právu

Spoločenstva odporuje, bez ohľadu na to, či je toto ustanovenie staršie alebo novšie ako

ustanovenie Spoločenstva (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod

21). Vnútroštátny sudca najmä nesmie čakať na zrušenie vnútroštátneho zákona, ktorý je

v rozpore s právom Spoločenstva, či už legislatívnou cestou, alebo akýmkoľvek iným

ústavným postupom.

Formulácia použitá Súdnym dvorom („zaväzuje vnútroštátneho sudcu“) neznamená,

že rozsudok o výklade a contrario nezaväzuje ostatné súdy. Výklad normy alebo spôsobu

výkladu takej normy, ktorá patrí do práva Únie, Súdnym dvorom sa stáva súčasťou tejto

normy, a je teda súčasťou práva Európskej únie, ktorého prednosť treba rešpektovať.

Rozsudok o prejudiciálnej otázke má tak právnu silu záväzne interpretovanej veci. Súdny

dvor vyjadruje túto zásadu v judikatúre týkajúcej sa časových účinkov rozsudkov.

Výklad pravidla práva Spoločenstva (teraz práva Únie), ktorý poskytne Súdny dvor

pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje čl. 234 Zmluvy o založení ES (teraz podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ), určuje a vykladá význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako

musí alebo malo byť chápané a uplatňované od okamihu nadobudnutia jeho účinnosti.

Z toho vyplýva, že takto vyložené pravidlo sudca môže a musí uplatňovať dokonca aj

na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vyhlásením rozsudku, ktorým sa

rozhoduje o návrhu na výklad, ak sú inak splnené podmienky umožňujúce predložiť

príslušnému súdu spor, ktorý sa týka uplatnenia uvedeného pravidla (pozri k tomu rozsudok

zo 4. mája 1999  Sürül č. C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).

Právny význam rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 pre preskúmavané

konania a rozhodnutia najvyššieho súdu

Z rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 vyplývajú tieto dva základné

interpretačné závery:

1. Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES

zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie;

2. Súdny dvor uložil najvyššiemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva

týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného

prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9

ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom

Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde

rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom

Únie v oblasti životného prostredia.

Z druhej časti rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 teda vyplýva, že

najvyšší súd bol povinný vo všetkých veciach, v ktorých riešil výklad čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, postupovať podľa princípov procesnej autonómie, ktorými sú

princípy ekvivalencia a efektívnosti, tak ako to bolo vyjadrené v tejto druhej vete

citovaného rozsudku Súdneho dvora.

Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa mal

a musí najvyšším súdom vykonať tak, aby sa zadosťučinilo jeho nadpisu „Prístup

k spravodlivosti“ v súlade s postavením L., ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak

možno zabezpečiť pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva Únie,

ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor.

Táto povinnosť je zdôraznená aj v čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty (pozri bod

36, 38 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09), podľa ktorého je

pre každého, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, zabezpečený

účinný právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces.

Námietky najvyššieho súdu k rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09

v preskúmavaných konania a rozhodnutiach najvyššieho súdu

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení vo veci samej už po vynesení rozsudku Súdneho

dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 uviedol tieto tri základné námietky vo vzťahu k použitiu

citovaného rozsudku Súdneho dvora v konaniach pred najvyšším súdom, ako aj ústavným

súdom, a to:

1. druhá veta výrokovej časti tohto rozsudku je len odporúčaním;

2. taký rozsudok má účinky ex nunc;

3. na pripustenie možnosti sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu

proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania by bol potrebný priamy účinok čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z už uvedených dôvodov vyplýva, že názor najvyššieho súdu, podľa ktorého druhá

veta v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 je len odporúčaním na výklad

vnútroštátneho práva, je vecne nesprávny, lebo odporuje judikatúre Súdneho dvora.

Ako totiž vyplýva z bodu 51 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09:

„Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva

týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného

prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom

Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V.,

napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť

v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky

z 13. marca 2007, Unibet, č. C 432/05, Zb. s. I 2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod

54).“

Nie je správny ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého citovaný rozsudok

Súdneho dvora má účinky len ex nunc (rozsudok zo 4. mája 1999  Sürül č. C-262/96, Zb. s.

I-2685, bod 107).

A napokon treba uviesť, že práve z druhej vety rozsudku č. C-240/09 jasne vyplýva,

že na priznanie oprávnenia sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti

rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania nie je vôbec potrebný priamy účinok

čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ale postačí uplatnenie princípov procesnej autonómie

vymedzenej v judikatúre Súdneho dvora, ktoré jasne určujú limity výkladu vnútroštátneho

práva pri ochrane práv vyplývajúcich z práva Únie.

Prístup sťažovateľa k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

a jeho nezabezpečenie najvyšším súdom

Prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru patrí podľa názoru

ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty.

Potvrdzuje to aj bod 48 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09: „Nemožno si

preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti

životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obťažnosť výkonu práv

zverených právom Únie.“

Najvyšší súd v konaniach a v rozsudkoch, o ktorých sa koná v tomto konaní

o sťažnosti, nevykonal taký výklad vnútroštátneho procesného práva (§ 250 ods. 2 a § 250m

ods. 3 upravujúcich predpoklady účastníctva v správnom súdnictve), ktorý by

zodpovedal výroku rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09. Taký výklad bol,

ako to vyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora, ústavnou a zákonnou povinnosťou

najvyššieho súdu aj so zreteľom na to, že vnútroštátna právna úprava vykonáva právo Únie,

a musí byť preto zodpovedajúcim spôsobom chránená aj na vnútroštátnej úrovni, čo

predpokladalo správne použitie princípov procesnej autonómie, tak ako vyplývajú

z judikatúry Súdneho dvora.

Táto povinnosť bola v čase rozhodovania najvyššieho súdu v preskúmavanej veci

súčasťou zabezpečenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva

podľa čl. 47 ods. 1 charty. Jej splnenie, či už prostredníctvom predloženia prejudiciálnej

otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, alebo za použitia princípov procesnej

autonómie, tak ako boli následne vymedzené v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011

č. C-240/09, bolo nevyhnutným predpokladom náležitého zabezpečenia základných práv

sťažovateľa v tejto veci.

Ústavný súd v tejto spojitosti kvôli úplnosti dodáva, že najvyšší súd konal

v preskúmavanej veci ako súd, ktorý bol povinný predložiť prejudiciálnu otázku podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. O tom nevznikli v konaní pred ústavným súdom žiadne

pochybnosti a tieto pochybnosti nezakladá ani to, že najvyšší súd bol takého názoru, že

nemusel predložiť prejudiciálnu otázku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd si túto povinnosť náležite neuvedomil,

a preto ju nesplnil tak, aby to viedlo k zabezpečeniu základných práv sťažovateľa v konaní

pred ním.

Porušenie tejto povinnosti tak, ako to napokon vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora

z 8. marca 2011 č. C-240/09, znamená súčasne aj to, že najvyšší súd porušil základné právo

podľa ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach

a jeho rozsudkami sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn. z 2. júna

2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 27. augusta 2009

a sp. zn. zo 17. septembra 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť

v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09

z 8. marca 2011.

Z tohto všeobecne formulovaného záväzného právneho názoru ústavného súdu ďalej

vyplýva, že najvyšší súd musí v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí prijať výklad

a použiť čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru tak, aby sa zadosťučinilo „prístupu

k spravodlivosti“ v súlade s postavením sťažovateľa, ktoré spĺňa pojem „členovia

verejnosti“. Len takým výkladom a takou aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru

najvyšší súd zabezpečí pre sťažovateľa ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva

Európskej únie, ktorého súčasťou je aj Aarhurský dohovor (čl. 47 ods. 1 v spojení s čl. 51

ods. 1 charty), a súčasne zaručiť aj reálny obsah základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu); sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný

súd priznal úhradu trov konania v sume 2 827,21 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ nemá

obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže

úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia

zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej

z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Sťažovateľ vo veciach

sťažností pôvodne vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. žiadal o úhradu trov konania v sume 438,57 €

za tri úkony uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti

a podanie z 9. decembra 2009), vo veci sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn.

žiadal o úhradu trov konania v sume 292,38 € za dva úkony uskutočnené

v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania a spísanie sťažnosti), čo by pri piatich

sťažnostiach podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavovalo úhradu v sume

4-krát po 438,57 € a 1-krát 292,38 €, t. j. spolu 2 046,66 €.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. -14 z 11. marca

2010 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším

súdom a boli obsahovo v zásade totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa

názoru ústavného súdu nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností

(identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania

účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania

za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 len v sume 442,29 €, t. j. v sume

požadovanej úhrady v zásade len za jednu sťažnosť.

Sťažovateľ si uplatňuje zároveň úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky

za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011, vyjadrenie z 23. marca 2011 a podanie

zo 7. septembra 2011. Ústavný súd úhradu za tieto úkony právnej služby priznal, a preto

celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje celkovú

sumu 761,12 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za 1 úkon právnej služby urobený

v roku 2011 v sume 157,09 € a za 1 úkon právnej služby urobený v roku 2012 v sume

161,74 €. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uložil najvyššiemu súdu povinnosť

uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne v sume uvedenej

v bode 3 výroku nálezu (761,12 €) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012