Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)IV. ÚS 118/2010
PDF · 516.08 KB
No categories available
IV. ÚS 118/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána
Lubyho v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009,
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3
Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp
4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna
2009, sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn.
3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009 z r u š u j e
a veci mu v r a c i a na ďalšie konania.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. trovy konania v
sume 761,12 € (slovom sedemstošesťdesiatjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009; sťažnosť
bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1684/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia J. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“), rozhodnutím sp. zn.
3379/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania
vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn.
85/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj
označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 165/2008 z 13. januára 2009 žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu
a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
2. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
zastúpeného tiež advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.
zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému
súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1724/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3487/2008-2.1/KD z 22.
apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.
97/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 177/2008 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť
sťažovateľa, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.
zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému
súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1730/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Ž. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.
3469/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania
vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
rozhodnutím sp. zn. 56/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a
potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 164/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 36/2009
z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
4. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3
Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému
súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1830/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Č. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.
3536/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania
vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
rozhodnutím sp. zn. 41/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a
potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 161/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 14/2009
z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo
na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009, ako
aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
5. Ústavnému súdu bola 9. decembra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa,
zastúpeného aj v tomto prípade advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009. Sťažnosti bola po
doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 2191/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci „vydania súhlasu na aplikáciu chemických látok a hnojív pri
lesohospodárskej činnosti podľa § 14 ods. 2 písm. c/ zákona v území s tretím stupňom
ochrany na území Národného parku Nízke Tatry a Muránska planina, v JPRL patriacich do
LUC T., Č., P., Z. a B.“. Obvodný úrad životného prostredia v B., útvar štátnej správy
ochrany prírody a krajiny, rozhodnutím sp. zn. OPaK A2008/00762 Koj, Ev. č.: 12/rozh-
i/08 z 3. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznal postavenie účastníka konania v predmetnej
veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský úrad
životného prostredia v B., odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „krajský
úrad“), rozhodnutím sp. zn. 2008/00811-Ko z 5. júna 2008 tak, že odvolanie sťažovateľa
zamietol a potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu krajského úradu žalobu Krajskému
súdu v Banskej Bystrici, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
v Banskej Bystrici zrušil rozsudkom č. k. 23 S 115/2008-59 z 15. októbra 2008 rozhodnutie
krajského úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku sa krajský úrad
v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra
2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že žalobu proti rozhodnutiu
krajského úradu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009,
ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a sp. zn.
5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkami z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom
z 27. augusta 2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ vo všetkých už uvedených sťažnostiach
argumentuje identicky, keď popri poukazoch na ustálenú judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa princípu právnej istoty v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä
toto:
«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní
žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-
74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Ministerstva životného prostredia, ktorým
žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi
-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že
Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol
nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou
inštanciou v konaní správneho súdnictva.»
V sťažnostiach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 1684/09, sp. zn. Rvp 1724/09,
sp. zn. Rvp 1730/09 a sp. zn. Rvp 1830/09 sťažovateľ ďalej zhodne uvádza:
„Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to
poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným
naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach
sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.
5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie
a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak
odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní
sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup
sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup
Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ
účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda
s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať
pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný
povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak
takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,
nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s
čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
V sťažnosti dosiaľ vedenej pod sp. zn. Rvp 2191/09 (a vo zvyšných označených
konaniach podaním doručeným 9. decembra 2009) sťažovateľ doplnil:
„Zároveň sťažovateľ poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp
24/09 zo dňa 5. 11. 2009, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 7. 12.
2009, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd v identických 25 konaniach vedených vo veci
účastníctva sťažovateľa v správnych konaniach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny,
spojil tieto veci na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť na Najvyššom súde SR pod sp. zn.
3 Sžp 24/09 a toto konanie prerušil poukazujúc na skutočnosť, že požiadal Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke.
Z uvedeného je teda zrejmá oprávnenosť tvrdenia sťažovateľa, že pokiaľ najvyšší súd
bol postavený pred otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva, pričom proti
jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, bolo jeho povinnosťou prerušiť
konanie a predložiť vec Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev.“
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal
jeho sťažnosti (vedené pôvodne pod sp. zn. Rvp 1684/09, sp. zn. Rvp 1724/09, sp. zn.
Rvp 1730/09, sp. zn. Rvp 1830/09 a sp. zn. Rvp 2191/09) na ďalšie konanie a vo veci samej
v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho
rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu
súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.
Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným
súdom.
Sťažnosti pôvodne vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1684/09, sp. zn.
Rvp 1724/09, sp. zn. Rvp 1730/09, sp. zn. Rvp 1830/09 a sp. zn. Rvp 2191/09 boli
uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 118/2010-14 z 11. marca 2010 prijaté na ďalšie
konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010, pričom
toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vzhľadom
na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým bol predložený
návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn.
5 Sžp 41/2009 prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci
podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru tieto predbežné otázky:
«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím
na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu
aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp.
zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“)
medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005
pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis
vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa
stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho
účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3
Aarhurského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou
zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon
spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu
v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého
nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»
Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 8. marca 2011,
v ktorom konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa
sféry práva EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9
ods. 3 Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však
vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok,
ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý
bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako
aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla
organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde
rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom
Únie v oblasti životného prostredia.“. V nadväznosti na vyhlásenie označeného rozsudku
v zmysle § 111 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde odpadla prekážka, pre
ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010 prerušil, a preto v ňom
pokračoval, čo korešpondovalo aj s návrhom sťažovateľa na pokračovanie v konaní
z 15. marca 2011.
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 12. apríla 2011, v ktorej najvyšší súd
prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca
2011 (konanie vedené pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 bolo z dôvodu obrátenia sa najvyššieho
súdu s predbežnou otázkou prerušené).
«Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je
v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania
komunitárneho práva pre orgány členského štátu.
Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská
republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv
na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady
lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú
pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.
Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby
zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré
by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.
Ako už bolo hore uvedené, Súdny dvor Európskej únie pri skúmaní obsahu
položených predbežných otázok sa predovšetkým zaoberal možnosťou účinku „self-
executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor
o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú
„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak
sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo
jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.
Ďalej však Súdny dvor svoj názor doplnil o myšlienku (bod 47), že „v prípade
neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého
členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv,
ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom
prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade
zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.
apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“
Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49),
že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť
výkonu práv zverených právom Únie.“
Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju
odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad
procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele
článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou
je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo
byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky
z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“
Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým
definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej
veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1
Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.
Podľa preambule
5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia
a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,
6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná
na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva
na život ako taký,
7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je
primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou
každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech
súčasných i budúcich generácií,
8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom
procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie
rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti
možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy
zohľadniť,
10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť
verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,
17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné
súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy.
Podľa článku 1 Aarhurského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup
k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom
prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť
v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie
blahobytu.
Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhurského dohovoru, hoci sú
formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto
vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto
vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhurského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli:
pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby
boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný
k zmluvným štátom.
Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného
prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv
a slobôd.
Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé
životné prostredie.
Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť
a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].
Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach
a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.
Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s touto ústavou.
Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu hore uvedeného práva
na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti
jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.
Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi
obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života
človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že
predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú
definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,
voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný zákon č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie
ako jedného zo základných práv človeka.
Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia
život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším,
ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca
nebol možný takmer alebo vôbec.
Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické
subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity
dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať,
prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych
ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu,
ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý
kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie
spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle
obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných
chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho
existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,
- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,
- lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec
a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je
nemysliteľné.
Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov
nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať
právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší
súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom
naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo
žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje
postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore
citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.
Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom
„každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy)
brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom
legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne
patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia,
naplňovalo svoj cieľ.
Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS
z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín
(Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami
Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom.
Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že
neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie
príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku
zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä
zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov
vo voľnej prírode.“
Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty
(Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice
z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady
z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov
na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov
stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie
o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto
základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého
stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav
životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.
Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák.
č. 543/2002 Z. z. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka
správneho konania a že toto postavenie stratil od 01. 12. 2007 na základe zákona
č. 454/2007 Z. z., Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné
právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci
vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné
prostredie.
Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je
v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha (tzn. P. P.).
Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3)
neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi
verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.
Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce
sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú
v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie
jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka
konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej
na ochrane životného prostredia.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že
Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť
v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym
konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné
(všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto
subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc
na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady
lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa
v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym
konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.
Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich
nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu
preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana
(tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):
7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je
primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou
každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech
súčasných i budúcich generácií,
8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti
občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom
procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto
smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv.
Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je
možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany
(napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného
ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad
žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák.
č. 543/2002 Z. z. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou
subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore
prijatých záverov javí ako nedostatočná.
Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je
potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného
prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie
prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom
v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo
k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky
Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 40/2009),
ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané
pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006
v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»
Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnostiam. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise
č. k. KP 4/2010-54 z 3. januára 2012, v ktorom poukázala na pripojené vyjadrenie predsedu
senátu najvyššieho súdu JUDr. I. R. z 11. novembra 2011 a vyjadrenie predsedu senátu
JUDr. Ing. M. G., PhD. JUDr. I. R. vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že v «označených
veciach pred najvyšším súdom bola spornou procesná otázka, či žalobca... môže mať
procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania... Tohto procesného postavenia sa
žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru,... keď
dikcia zákona č. 543/2002 Z. z., v znení účinnom do 30. 04. 2010, mu priznávala iba
postavenie zúčastnenej osoby. ...
Senát 3S v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z rovnakého predpokladu,
že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok, napr. rozsudky 3 Sžp 7/2009 zo dňa 11. 6. 2009
a 3 Sžp 13/2009. Keďže účasť žalobcu mohla vyplynúť iba z priameho účinku Aarhuského
dohovoru senát nezistil existenciu právneho predpisu, resp. akéhokoľvek prameňa práva
na základe ktorého by sťažovateľovi mohol priznať postavenie účastníka konania nad rámec
dikcie ustanovenia § 82 ods. 3 zák. č. zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny,
v znení účinnom do 30. 04. 2010. Ak najvyšší súd v tom čase by bol sťažovateľovi vyhovel
a priznal mu účasť v konaní nad rámec zákona, rozhodnutie súdu by bolo možné považovať
za svojvoľné a arbitrárne. I na najvyšší súd sa vzťahuje ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Správnosť tohto postupu najvyššieho súdu bola
potvrdená i uzneseniami Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/09-13 zo dňa 09. 12.
2009,... sp. zn. III. ÚS 359/09-13 zo dňa 25. 11. 2009,... III. ÚS 341/09-14 zo dňa 10. 11.
2009.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol,
že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.
februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby
poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť
na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej
možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej
súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu
životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho
konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“.
Najvyšší súd má pochybnosti o tom, či sťažovateľ rozsudok Súdneho dvora C-240/09
správne interpretuje. Podľa názoru najvyššieho súdu Súdny dvor výklad ohľadne práva
Európskej únie (čl. 9 ods.3 Aarhuského dohovoru) uskutočnil iba v prvej vete, kde
jednoznačne stanovil, že nemá priamy účinok v práve Únie. V druhej vete Súdny dvor
neuskutočnil výklad úniového práva, ale odporučil vnútroštátnemu súdu, aby sám zvážil
(použitý pojem „prináleží vnútroštátnemu súdu“) možnosť výkladu procesných predpisov
vnútroštátneho práva. Podľa názoru najvyššieho súdu, druhá veta rozsudku Súdneho dvora,
vzhľadom na to, že ide o výklad vnútroštátneho práva môže mať účinky iba ex nunc.
Najvyšší súd v právoplatne neskončených veciach vnútroštátne právo týmto spôsobom
vyložil. ...
Súdny dvor Európskej únie uviedol v prvej vete výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru z akého vychádzal i najvyšší súd, t. j. že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok.
Vzhľadom na to sa najvyšší súd domnieva, že z rozsudku Súdneho dvora EU C-240/09
nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by najvyšší súd v označených veciach nepoložením
predbežnej otázky porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ v označených konaniach
pred najvyšším súdom položenie predbežnej otázky nežiadal. Súdny dvor v druhej vete
svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že ide o výklad vnútroštátnych procesných predpisov
a nie o výklad práva Únie (t. j. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru).
Podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru na výklad vnútroštátneho práva je
neprijateľné. Najvyšší súd poukazuje na dokument Súdneho dvora „Informácie o podávaní
návrhov na začatie prejudiciálnych konaní vnútroštátnymi súdmi (2009/C 297/01) čl. I bod
1.
Vzhľadom na to, že išlo o výklad vnútroštátneho práva, ktorého správnosť bola
potvrdená rozhodnutiami Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 341/09, III. ÚS 359/09,
III. ÚS 389/09, najvyšší súd má za to, že nepredložením predbežnej otázky základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu neporušil.».
Vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na rozdielnu judikatúru ústavného súdu, pričom
uviedol:
„Z dôvodu rozdielnych rozhodnutí III. ÚS 341/09, III. ÚS 359/09, III. ÚS 389/09 na
jednej strane a IV. ÚS 108/2010 na druhej strane Najvyšší súd SR navrhuje posúdenie
možnosti prejednať vec v pléne Ústavného súdu.“
JUDr. Ing. M. G., PhD., vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že «žalobca nevzniesol
v žalobných bodoch argumenty, a to ani náznakom, smerujúce k porušeniu jeho
komunitárnych práv...
Za týchto okolností nemôže súhlasiť Najvyšší súd s argumentáciou žalobcu
o porušení povinnosti Najvyššieho súdu, ktorú si osvojil aj Ústavný súd. Zo znenia
pôvodného článku 234 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva:
„Pokiaľ uvedená otázka vyvstane pred súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie
nie je možné napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, je tento súd
povinný obrátiť sa na Európsky súdny dvor.“
za tejto situácia nevyplynulo, že by táto otázka (otázky) vyvstali počas uvedeného
súdneho prieskumu, ale Najvyšší súd využil svoje oprávnenia vnútroštátneho súdu v zmysle
vtedajšieho článku 10 Zmluvy o Európskej únii (princíp lojality Slovenskej republiky ako
členského štátu vrátane orgánov jej súdnej moci) predložiť svoje pochybnosti
o komunitárnom práve v obligatórnej forme predbežných otázok na preskúmanie
kompetentnému európskemu súdu.».
Z uvedeného vyplýva, že aj názory jednotlivých senátov najvyššieho súdu sa rôznia
(nie sú zhodné).
Právna zástupkyňa sťažovateľa v liste zo 17. januára 2012 na výzvu ústavného súdu
zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu. V predmetnom vyjadrení
poukázala na obsahovú rozdielnosť vyjadrenia najvyššieho súdu v tejto veci a v iných
skutkovo podobných veciach, pričom cituje vyjadrenie najvyššieho súdu vo veci vedenej
pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 129/2010, v ktorom najvyšší súd vysvetľuje posun
vo svojej rozhodovacej činnosti na základe záverov odvodených z rozsudku Súdneho dvora
č. C-240/09 z 8. marca 2011. V ďalšej časti svojho vyjadrenia právna zástupkyňa uviedla:
„Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 12. 4. 2011, v ktorom
implikoval závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 8. 3.
2011, a ktorý sa stal základom rozhodovacej praxe tak Najvyššieho súdu vo všetkých jeho
ďalších druhovo identických konaniach o žalobách sťažovateľa, ako aj bezvýnimočne
všetkých krajských súdov v Slovenskej republike rozhodujúcich o druhovo identických
žalobách sťažovateľa rozhodol tak, že vyložil vnútroštátne právo takým spôsobom, že
výsledkom jeho interpretácie vnútroštátneho práva bol záver, že sťažovateľ má v konaniach
podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny postavenie účastníka konania. Táto
rozhodovacia prax viedla v konečnom dôsledku k zmene postupu orgánov ochrany
a krajiny, ktoré v dôsledku takejto rozhodovacej činnosti začali v druhej polovici roka 2011
konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania vo veciach podľa Zákona o ochrane
prírody a krajiny.
Nakoniec, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžp/41/2009 je v dôvodovej správe zákona
č. 408/2011 Z. z., ktorým sa zmenil s účinnosťou od 1. 12. 2011 Zákon o ochrane prírody
a krajiny uvedený ako základný argument na to, aby tento zákon opäť upravil postavenie
mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochrany prírody ako postavenie účastníka
konania.
Pokiaľ Najvyšší súd SR vo vyjadreniach, ktoré podal v súdenej veci neakceptuje
dôvody sťažnosti, o ktorej koná Ústavný sud, nie je sťažovateľovi pochopiteľné, akým
spôsobom Najvyšší súd SR odôvodňuje svoj postup. Ak totiž Najvyšší súd SR nepovažuje
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie pre svoje rozhodovanie o žalobách sťažovateľa
za nevýznamné, potom nie je zrejmé z akého dôvodu sa vo veci sp. zn. 5Sžp/41/2009 obrátil
na Súdny dvor Európskej únie. Najvyšší súd SR nevysvetlil ani zvrat vo svojej rozhodovacej
činnosti v konaniach o žalobách sťažovateľa. Je nesporné, že právny stav pred vynesením
rozsudku Súdu Európskej únie, pokiaľ ide o vnútroštátne právo a po jeho vynesení, sa
nijakým spôsobom nezmenil.
Sťažovateľ sa v sťažnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania domáhal vyslovenia
porušenia svojho práva označeného v sťažnosti dôvodiac tým, že najvyšší súd v rozsudkoch,
proti ktorým sťažnosti smerujú porušil namietané práva sťažovateľa a to tým, že napriek
tomu, že zásadnou právnou otázkou v predmetných veciach bol výklad čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru.
Ako vyplýva aj ž vyjadrenia najvyššieho súdu Aarhuský dohovor je prameňom práva
v Slovenskej republike z dvoch dôvodov. Stranou dohovoru je tak Slovenská republika ako
aj Európska únia. Aarhuský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán stala
Európska únia (v predmetnom čase Európske - spoločenstvo) stal súčasťou komunitárneho
práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru nie len so zreteľom na vnútroštátnu právnu úpravu, ale aj so zreteľom
na Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.
Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci II. ÚS 129/2010
otázka výkladu čl. 9 ods. 3 bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný
záver tak, ako ho prijal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach napadnutých touto
sťažnosťou.
Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234
Zmluvy o Európskom spoločenstve (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie).
Nakoniec najvyšší súd v obidvoch sťažovateľovi predložených stanoviskách poukazuje práve
na túto povinnosť.
Určiť pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len
vtedy ak by Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že nemá právomoc v predmetných otázkach
vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny
dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tak skonštatoval a odôvodnil, že je v jeho
právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom
na to, že najvyšší súd sa v svojich vyjadreniach pomerne široko zaoberá obsahom tohto
rozsudku sťažovateľ poukazuje na tieto vyjadrenia.
Podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa je
podstatné, že aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami,
o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky
a to otázka postavenia občianskych združení, ktorých predmetom činnosti je ochrana
prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody. Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že
sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto
súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že táto. bola do práva Slovenskej republiky
transponovaná Zákonom o ochrane prírody a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto
skutočnosť.
Ako vyplýva z vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci II. ÚS 129/2010, jeho senátu
5 S, ktoré bolo sťažovateľovi doručené, sťažovateľ nemá inú možnosť a ani v čase podania
sťažnosti nemal, ako sa domôcť zrušenia právoplatných rozhodnutí najvyššieho súdu ako
podaním sťažnosti na ústavný súd. So zreteľom na vyjadrenie najvyššieho súdu, senátu
3 S sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup
najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc o použití Aarhuského dohovoru, ktorý je aj prameňom
komunitárneho práva, neobrátil sa na Európsky súdny dvor, napriek tomu, že samotný
najvyšší súd v uznesení 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať
Európsky súdny dvor o vydanie predbežného nálezu bol povinný.
So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby Ústavný súd jeho
sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“
Právna zástupkyňa sťažovateľa netrvala na verejnom ústnom pojednávaní. Najvyšší
súd sa ku konaniu verejného pojednávania jednoznačne nevyjadril, a preto ústavný súd
nariadil verejné ústne pojednávanie na 12. apríl 2012.
Po oznámení najvyššieho súdu, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní, ústavný
súd termín verejného pojednávania zrušil a vo veci ďalej konal na neverejnom zasadnutí,
keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní
sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu.
Podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len „charta“;
(Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces)] každý, koho práva
a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto
článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Podľa čl. 51 ods. 1 charty
ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány,
úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.
V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie
v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie,
ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Sžp 41/2009 (teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu
otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009, sp. zn.
5 Sžp 27/2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009, t. j.
konania, o ktorých ústavnosti ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska
a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú
sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu
životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie
o povolení výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, resp. o povolení
výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok a hnojív na chránenom území.
Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich
podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo
identických konaniach v súvislosti s (ne)uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh
na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ (pôvodne podľa čl. 234 Zmluvy o ES).
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný
nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, alebo úradov alebo agentúr únie;
c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže
sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.
V súvislosti s ústavným rámcom rozhodovania ústavného súdu v tejto veci je
potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri rozhodovaní o tom, či boli porušené základné práva
sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom, musel vziať do úvahy, oproti stavu konania
v čase, keď bola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, aj rozsudok Súdneho dvora
č. C-240/09 z 8. marca 2011. Tento rozsudok je pre ústavný súd záväzným výkladom práva
Únie majúci určujúci význam pri vymedzovaní obsahu základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces aj v konaní o sťažnostiach.
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (m. m.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý
spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad komunitárneho práva (podľa
v súčasnosti platnej terminológie „práva EÚ“, pozn.) podľa čl. 234 Zmluvy o ES
(v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke.
V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť
právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).
Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu už boli sťažnosti, v ktorých
sťažovatelia namietali porušenie ústavou garantovaného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany
všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov
konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých sa „dožadovali“ predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru. Predmetom sťažností v tomto konaní pred ústavným súdom je
sťažovateľom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa
procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne
(v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia
prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného
súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit
curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý
účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu
k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu]
táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu
právnu relevanciu.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak
urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu
za porušenie komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho
súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej
republike č. C-224/01).
V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na
posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol
povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ
uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom
dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi
vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým
začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006 Chacón Navas č. C 13/05,
bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES
(resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa
otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m.
Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je
súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú
možnosť, ako predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. V okolnostiach sťažovateľom
namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci ktorého najvyšší súd
rozhoduje v súlade s V. časťou Občianskeho súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom
preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva,
pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu o neprípustnosti dovolania
v správnom súdnictve (porovnaj napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach
namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného
súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Právny význam rozsudkov Súdneho dvora
Ústavný súd považuje za potrebné predtým, než odôvodní výrok tohto nálezu,
zdôrazniť právny význam rozsudkov Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Súdny dvor rozhodol, že rozsudok o výklade vyhlásený v prejudiciálnom konaní má
za cieľ vyriešiť právne otázky, a preto zaväzuje vnútroštátneho sudcu, ktorý otázku položil,
pokiaľ ide o výklad práva Únie (rozsudok z 3. februára 1977, Benedetti/Munari, 52/76, Zb.
s. 163). Na základe prednosti práva Únie (pozri vyhlásenie č. 17 o prednosti pripojeného
k Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 7 ods. 2 ústavy) je vnútroštátny sudca povinný uplatňovať
v celom rozsahu právo Únie a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a to aj
tým, že neuplatní každé ustanovenie vnútroštátneho zákona, ktoré prípadne právu
Spoločenstva odporuje, bez ohľadu na to, či je toto ustanovenie staršie alebo novšie ako
ustanovenie Spoločenstva (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod
21). Vnútroštátny sudca najmä nesmie čakať na zrušenie vnútroštátneho zákona, ktorý je
v rozpore s právom Spoločenstva, či už legislatívnou cestou, alebo akýmkoľvek iným
ústavným postupom.
Formulácia použitá Súdnym dvorom („zaväzuje vnútroštátneho sudcu“) neznamená,
že rozsudok o výklade a contrario nezaväzuje ostatné súdy. Výklad normy alebo spôsobu
výkladu takej normy, ktorá patrí do práva Únie, Súdnym dvorom sa stáva súčasťou tejto
normy, a je teda súčasťou práva Európskej únie, ktorého prednosť treba rešpektovať.
Rozsudok o prejudiciálnej otázke má tak právnu silu záväzne interpretovanej veci. Súdny
dvor vyjadruje túto zásadu v judikatúre týkajúcej sa časových účinkov rozsudkov.
Výklad pravidla práva Spoločenstva (teraz práva Únie), ktorý poskytne Súdny dvor
pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje čl. 234 Zmluvy o založení ES (teraz podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ), určuje a vykladá význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako
musí alebo malo byť chápané a uplatňované od okamihu nadobudnutia jeho účinnosti.
Z toho vyplýva, že takto vyložené pravidlo sudca môže a musí uplatňovať dokonca aj
na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vyhlásením rozsudku, ktorým sa
rozhoduje o návrhu na výklad, ak sú inak splnené podmienky umožňujúce predložiť
príslušnému súdu spor, ktorý sa týka uplatnenia uvedeného pravidla (pozri k tomu rozsudok
zo 4. mája 1999 Sürül č. C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).
Právny význam rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 pre preskúmavané
konania a rozhodnutia najvyššieho súdu
Z rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 vyplývajú tieto dva základné
interpretačné závery:
1. Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES
zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie;
2. Súdny dvor uložil najvyššiemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného
prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9
ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom
Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde
rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Únie v oblasti životného prostredia.
Z druhej časti rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 teda vyplýva, že
najvyšší súd bol povinný vo všetkých veciach, v ktorých riešil výklad čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, postupovať podľa princípov procesnej autonómie, ktorými sú
princípy ekvivalencia a efektívnosti, tak ako to bolo vyjadrené v tejto druhej vete
citovaného rozsudku Súdneho dvora.
Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa mal
a musí najvyšším súdom vykonať tak, aby sa zadosťučinilo jeho nadpisu „Prístup
k spravodlivosti“ v súlade s postavením L., ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak
možno zabezpečiť pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva Únie,
ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor.
Táto povinnosť je zdôraznená aj v čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty (pozri bod
36, 38 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09), podľa ktorého je
pre každého, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, zabezpečený
účinný právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces.
Námietky najvyššieho súdu k rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09
v preskúmavaných konania a rozhodnutiach najvyššieho súdu
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení vo veci samej už po vynesení rozsudku Súdneho
dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 uviedol tieto tri základné námietky vo vzťahu k použitiu
citovaného rozsudku Súdneho dvora v konaniach pred najvyšším súdom, ako aj ústavným
súdom, a to:
1. druhá veta výrokovej časti tohto rozsudku je len odporúčaním;
2. taký rozsudok má účinky ex nunc;
3. na pripustenie možnosti sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu
proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania by bol potrebný priamy účinok čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Z už uvedených dôvodov vyplýva, že názor najvyššieho súdu, podľa ktorého druhá
veta v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 je len odporúčaním na výklad
vnútroštátneho práva, je vecne nesprávny, lebo odporuje judikatúre Súdneho dvora.
Ako totiž vyplýva z bodu 51 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09:
„Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného
prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom
Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V.,
napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť
v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky
z 13. marca 2007, Unibet, č. C 432/05, Zb. s. I 2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod
54).“
Nie je správny ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého citovaný rozsudok
Súdneho dvora má účinky len ex nunc (rozsudok zo 4. mája 1999 Sürül č. C-262/96, Zb. s.
I-2685, bod 107).
A napokon treba uviesť, že práve z druhej vety rozsudku č. C-240/09 jasne vyplýva,
že na priznanie oprávnenia sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti
rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania nie je vôbec potrebný priamy účinok
čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ale postačí uplatnenie princípov procesnej autonómie
vymedzenej v judikatúre Súdneho dvora, ktoré jasne určujú limity výkladu vnútroštátneho
práva pri ochrane práv vyplývajúcich z práva Únie.
Prístup sťažovateľa k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
a jeho nezabezpečenie najvyšším súdom
Prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru patrí podľa názoru
ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty.
Potvrdzuje to aj bod 48 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09: „Nemožno si
preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti
životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obťažnosť výkonu práv
zverených právom Únie.“
Najvyšší súd v konaniach a v rozsudkoch, o ktorých sa koná v tomto konaní
o sťažnosti, nevykonal taký výklad vnútroštátneho procesného práva (§ 250 ods. 2 a § 250m
ods. 3 OSP upravujúcich predpoklady účastníctva v správnom súdnictve), ktorý by
zodpovedal výroku rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09. Taký výklad bol,
ako to vyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora, ústavnou a zákonnou povinnosťou
najvyššieho súdu aj so zreteľom na to, že vnútroštátna právna úprava vykonáva právo Únie,
a musí byť preto zodpovedajúcim spôsobom chránená aj na vnútroštátnej úrovni, čo
predpokladalo správne použitie princípov procesnej autonómie, tak ako vyplývajú
z judikatúry Súdneho dvora.
Táto povinnosť bola v čase rozhodovania najvyššieho súdu v preskúmavanej veci
súčasťou zabezpečenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva
podľa čl. 47 ods. 1 charty. Jej splnenie, či už prostredníctvom predloženia prejudiciálnej
otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, alebo za použitia princípov procesnej
autonómie, tak ako boli následne vymedzené v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011
č. C-240/09, bolo nevyhnutným predpokladom náležitého zabezpečenia základných práv
sťažovateľa v tejto veci.
Ústavný súd v tejto spojitosti kvôli úplnosti dodáva, že najvyšší súd konal
v preskúmavanej veci ako súd, ktorý bol povinný predložiť prejudiciálnu otázku podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. O tom nevznikli v konaní pred ústavným súdom žiadne
pochybnosti a tieto pochybnosti nezakladá ani to, že najvyšší súd bol takého názoru, že
nemusel predložiť prejudiciálnu otázku.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd si túto povinnosť náležite neuvedomil,
a preto ju nesplnil tak, aby to viedlo k zabezpečeniu základných práv sťažovateľa v konaní
pred ním.
Porušenie tejto povinnosti tak, ako to napokon vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora
z 8. marca 2011 č. C-240/09, znamená súčasne aj to, že najvyšší súd porušil základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach
a jeho rozsudkami sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna
2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009
a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť
v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09
z 8. marca 2011.
Z tohto všeobecne formulovaného záväzného právneho názoru ústavného súdu ďalej
vyplýva, že najvyšší súd musí v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí prijať výklad
a použiť čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru tak, aby sa zadosťučinilo „prístupu
k spravodlivosti“ v súlade s postavením sťažovateľa, ktoré spĺňa pojem „členovia
verejnosti“. Len takým výkladom a takou aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru
najvyšší súd zabezpečí pre sťažovateľa ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva
Európskej únie, ktorého súčasťou je aj Aarhurský dohovor (čl. 47 ods. 1 v spojení s čl. 51
ods. 1 charty), a súčasne zaručiť aj reálny obsah základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu); sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný
súd priznal úhradu trov konania v sume 2 827,21 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá
obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže
úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia
zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.
V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej
z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Sťažovateľ vo veciach
sťažností pôvodne vedených pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010, sp. zn. IV. ÚS 119/2010, sp. zn.
IV. ÚS 120/2010 a sp. zn. IV. ÚS 121/2010 žiadal o úhradu trov konania v sume 438,57 €
za tri úkony uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti
a podanie z 9. decembra 2009), vo veci sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 122/2010 žiadal o úhradu trov konania v sume 292,38 € za dva úkony uskutočnené
v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania a spísanie sťažnosti), čo by pri piatich
sťažnostiach podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavovalo úhradu v sume
4-krát po 438,57 € a 1-krát 292,38 €, t. j. spolu 2 046,66 €.
Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 118/2010-14 z 11. marca
2010 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším
súdom a boli obsahovo v zásade totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa
názoru ústavného súdu nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností
(identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.
Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania
účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania
za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 len v sume 442,29 €, t. j. v sume
požadovanej úhrady v zásade len za jednu sťažnosť.
Sťažovateľ si uplatňuje zároveň úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky
za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011, vyjadrenie z 23. marca 2011 a podanie
zo 7. septembra 2011. Ústavný súd úhradu za tieto úkony právnej služby priznal, a preto
celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje celkovú
sumu 761,12 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za 1 úkon právnej služby urobený
v roku 2011 v sume 157,09 € a za 1 úkon právnej služby urobený v roku 2012 v sume
161,74 €. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uložil najvyššiemu súdu povinnosť
uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne v sume uvedenej
v bode 3 výroku nálezu (761,12 €) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012