Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 359/09
PDF · 248.38 KB
No categories available
III. ÚS 359/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 13/2009
z 27. augusta 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia S. o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného
prostredia“), vydalo 21. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3421/2008-2.1/KD, ktorým
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku
sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len
„minister životného prostredia“), ktorý rozhodnutím sp. zn. 90/2008-rozkl. z 26. júna 2008
potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v zmysle § 247
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) požiadal žalobou Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, žiadal, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)
OSP. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 173/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto
veci zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa
sťažovateľa druhovo totožná s právnou vecou sp. zn. 3 Sžp 13/2009, uznesením sp. zn.
5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným
postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,
k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu
právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú
povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie
o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 S 166/2008-74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu
(sťažovateľa), ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva
životného prostredia, ktorým žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka
správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane
prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva,
že Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz
„bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto
súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie
je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie
odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru
posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore
s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ
predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie
doplnené vo veci , ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo
doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s
výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní
teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo
identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho
súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie
tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným
spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci
5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval
aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom,
tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 13/2009 zo dňa 27. 8. 2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 13/2009 zo dňa
27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho
súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty a tým
aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len
„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené
podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho
poriadku, a zároveň konštatovalo, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“)
môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade
sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia, ktorý rozhodnutím č. 90/2008-rozkl.
z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho
orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Na základe žaloby sťažovateľa
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 90/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie
ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 173/2008 žalobu
zamietol, pretože usúdil, že nie je dôvodná. Po preskúmaní veci krajský súd konštatoval,
„že napriek právu prednosti Dohovoru (Aahurského dohovoru, pozn.) pred vnútroštátnymi
zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3
Dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z toho článku jednoznačne
nevyplýva pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom
správnom konaní dovolával. Pravidlo aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi
zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány
postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny,
pozn.), ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny
procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a
Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali
v súlade s právnym poriadkom SR.“.
Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 13/2009
z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 173/2008 potvrdil. V rozhodnutí
najvyšší súd uviedol:
„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského
poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Stará dolina so sídlom 032 33 Kráľova
Lehota 3, o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa
hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon
č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov
správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície
účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom
konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby
mu neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho aby boli dotknuté procesy preskúmania
uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené
v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutia úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného
prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu
sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b)
Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok
vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným
vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto
činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho
konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma
zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon
také postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa
na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie
zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická
záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci
dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,
kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú
podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú
a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu
článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom,
čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade
s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti
široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel
sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené
v čl. 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú
považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil,
že by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti
veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorý po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu
ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.
Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil,
že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00,
Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd
poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých
vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému
rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov
najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu.
Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009,
ktorým v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.
3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva
iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ
ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických
prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade
so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.
Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,
ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok
na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah
rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy
nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže
ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných
súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania
jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov
(čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009