Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 359/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia S. o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného

prostredia“), vydalo 21. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3421/2008-2.1/KD, ktorým

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku

sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„minister životného prostredia“), ktorý rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008

potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v zmysle § 247

ods. 1 (ďalej len „OSP“) požiadal žalobou Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu, žiadal, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)

. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2009 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto

veci zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa

sťažovateľa druhovo totožná s právnou vecou sp. zn. , uznesením sp. zn.

z 22. júna 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným

postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,

k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru. Okrem porušenia princípu

právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú

povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie

o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu

(sťažovateľa), ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva

životného prostredia, ktorým žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka

správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane

prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva,

že Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz

„bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto

súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie

je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie

odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru

posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore

s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ

predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie

doplnené vo veci , ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo

doplnené vo veci . Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s

výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní

teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo

identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho

súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie

tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46

ods. 1 SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným

spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci

5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval

aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom,

tak ako mu to ukladá SR v spojení s zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a práva

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 8. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho

súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty a tým

aj jeho práv podľa a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 ods. 1 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia publikovaného v Zbierke (ďalej len

„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené

podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho

poriadku, a zároveň konštatovalo, že v zmysle

o ochrane prírody a krajiny v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“)

môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade

sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia, ktorý rozhodnutím č. 90/2008-rozkl.

z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho

orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Na základe žaloby sťažovateľa

o preskúmanie -rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie

ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. žalobu

zamietol, pretože usúdil, že nie je dôvodná. Po preskúmaní veci krajský súd konštatoval,

„že napriek právu prednosti Dohovoru (Aahurského dohovoru, pozn.) pred vnútroštátnymi

zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3

Dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z toho článku jednoznačne

nevyplýva pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom

správnom konaní dovolával. Pravidlo aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi

zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány

postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny,

pozn.), ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny

procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a

Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali

v súlade s právnym poriadkom SR.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. potvrdil. V rozhodnutí

najvyšší súd uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo o ochrane a prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského

poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Stará dolina so sídlom 032 33 Kráľova

Lehota 3, o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa

hnedého je v zmysle , prvá veta v znení neskorších

predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon

č. ako lex specialis () kategoricky vymedzil okruh účastníkov

správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície

účastníkov správneho konania ust. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom

konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby

mu neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho aby boli dotknuté procesy preskúmania

uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené

v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutia úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.

Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu

sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b)

Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok

vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným

vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto

činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho

konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma

zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,

kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon

také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa

na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie

zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická

záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti

najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju

účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou

osobou.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci

dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,

kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú

podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú

a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu

článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom,

čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade

s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti

široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel

sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené

v čl. 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú

považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil,

že by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti

veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorý po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu

ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.

Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil,

že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis ,

, ).

Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd

poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých

vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému

rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov

najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009,

ktorým v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.

z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva

iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ

ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických

prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade

so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,

ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok

na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah

rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy

nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže

ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie

konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo

().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných

súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania

jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov

(čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. , ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa dohovoru, a preto

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009