Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 142/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosti ,

zastúpeného advokátkou , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. p r i j í m a na ďalšie

konanie a s p á j a ich na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Konanie o sťažnostiach p r e r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2009 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti

bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti Mestského podniku , týkajúcej sa vydania

súhlasov v súvislosti s realizáciou výstavby protipožiarnej lesnej cesty v chránenom území

. Krajský úrad životného prostredia v Prešove, odbor kvality životného

prostredia (ďalej len „krajský úrad“) rozhodnutím č. k. -011 z 9. mája 2008

nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto

rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo

životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody a starostlivosti o krajinu

(ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. z 13. júna 2008 tak, že

odvolanie zamietlo a potvrdilo napadnuté rozhodnutie krajského úradu.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministerstva žalobu Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia

ministerstva ako aj rozhodnutia krajského úradu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení

ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti štátneho podniku , generálne riaditeľstvo

o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého.

Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3525/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi

nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 89/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad

sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutia ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.

3528/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania

v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol

minister rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa

zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutia ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009.

Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn.. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti o povolenie

výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Ministerstvo

rozhodnutím sp. zn. 4267/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo

postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 102/2008-rozkl. z 26. júna 2008

tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutia ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola napokon 15. októbra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti

o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha -

medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3481/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

79/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v uvedených konaniach došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach argumentuje ustálenou

judikatúrou ústavného súdu týkajúcej sa princípu právnej istoty a v odôvodneniach týchto

sťažností zhodne uvádza najmä:

„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní

žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-

74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Ministerstva životného prostredia, ktorým

žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi

-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol

nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu

Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej

veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ predkladá v prílohe

tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci

. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou

spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol

dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických

konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý

predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto

rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1

SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak

Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2

ods. 2 SR v spojení s zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal

jeho sťažnosti (vedené pôvodne sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a vo veci samej

v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho

rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu

tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ vo

všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Kľúčová (a v podstate jediná) námietka, ktorú sťažovateľ vo svojich sťažnostiach

uplatňuje, spočíva v tvrdení, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo

a právne obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty a tým aj k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva dohovoru (sťažovateľ

má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, pozn.).

Sťažovateľ však popri sťažnostiach, ktoré tvoria predmet tohto rozhodnutia, predložil

ústavnému súdu aj ďalšie sťažnosti, z ktorých ústavný súd už viacero predbežne prerokoval

a uzneseniami rozhodol o ich odmietnutí podľa (napr.

, , , atď.).

Svoje rozhodnutia o odmietnutí týchto sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

ústavný súd založil predovšetkým na svojom zistení, že týmito sťažnosťami napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu boli identické s viacerými jeho ďalšími rozhodnutiami, ktoré

sa týkali obdobného právneho problému vo veciach sťažovateľa (ako žalobcu), a pritom

tieto rozhodnutia časovo predchádzali vydaniu odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu -

uznesenia sp. zn. z 22. júna 2009, na ktoré poukazuje v týchto sťažnostiach

sťažovateľ. Za týchto okolností podľa ústavného súdu „vyznieva absurdne tvrdenie

sťažovateľa o nepredvídateľnom postupe v rozhodovaní, ktoré predchádzalo odlišnému

postupu a ktoré bolo zároveň obdobné s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu

v skutkovo a právne podobnej veci“, pričom „Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je

odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení

predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ

teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania

(citované z uznesenia sp. zn. z 10. novembra 2009).“.

Ústavný súd aj naďalej považuje svoje závery k uvedenej sťažnostnej námietke

sťažovateľa prijaté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za relevantné s výnimkou

sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta

2009, ktoré bolo vydané už po odlišnom rozhodnutí najvyššieho súdu - uznesení sp. zn.

z 22. júna 2009, vo vzťahu ku ktorému je argumentácia sťažovateľa

s časového hľadiska vyhovujúca. Ústavný súd však napriek tomu považuje, aj pokiaľ ide

o sťažnosť smerujúcu proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta

2009 za potrebné vyčkať a meritórne vo veci rozhodnúť až po rozhodnutí Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev. Zároveň ústavný súd dodáva, že materiálny prístup k ochrane

základných práv a slobôd nevylučuje, ale naopak umožňuje, aby ostatné napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia garantovaných

práv označených sťažovateľom posúdil aj nad rámec v sťažnosti uplatnených námietok.

Z uvedeného vyplýva, že záver o tom, či vo veciach sťažovateľa najvyšší súd konal

v súlade s a s dohovoru je podmienený tým, či v týchto

veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9 Aarhuského

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nemožno formulovať

v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí na ďalšie

konanie v konaní vo veci samej.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“) alebo .

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. (),

sp. zn. (), sp. zn. (), sp. zn.

() a sp. zn. () týkajú tých istých

účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer identické

z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho

problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností

rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona o prijatí označených sťažností na ďalšie konanie

a zároveň ak o ich spojení na spoločné konanie podľa v spojení s

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy [čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325,

24. decembra 2002), v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. ES C

115, 9. mája 2008 pozn.].

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva

súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať opravný prostriedok ( ),

čo vytvára možnosť na to, aby podľa v spojení s zákona

o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského

dohovoru. Takýto postup by bol ale nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109

ods. 2 písm. c) v spojení s , a preto prerušil konanie

o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod

sp. zn. .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokoch tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010