Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2009. Sťažnosť

bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti akciovej spoločnosti R. P. „o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého“. Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“)

vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3380/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi

nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa

rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn.

77/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa

zamietol. Sťažovateľ podľa (ďalej len „OSP“) podal na

Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9.

januára 2009 jeho žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o

ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 tak,

že potvrdil rozsudok krajského súdu. Podaním z 28. septembra 2009 požiadal sťažovateľ o

prerušenie konania. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený právnej zástupkyni

sťažovateľa 6. októbra 2009.

Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej

druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná

s právnou vecou sp. zn. a sp. zn. , prerušil uznesením z 22. júna

2009 konanie o odvolaní sťažovateľa a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil

predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k

porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej

istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v

konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a práva na

spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17. 9. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

17. 9. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v

porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho

súdu v skutkovo a právne obdobných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým

aj k porušeniu jeho práv podľa a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky z

podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia, publikovaného v Zbierke (ďalej

len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú

splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho

poriadku, a zároveň konštatovalo, že v zmysle

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby.

O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,

ktorý rozhodnutím č. 77/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie,

keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody

a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie -

rozkl. z 26. júna 2008 preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný

krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. z 9. januára 2009 žalobu zamietol, pretože

usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu: „Čl. 9 Dohovoru, je

aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, t. j. nie je priamo

aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom článku 9 ods. 2

Dohovoru nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť

právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania.

Uvedené ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom

vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu

preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch

činností uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať

zákonnú úpravu, na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa

preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr.

prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov selankami

Dohovoru, priebežného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru

schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne

právo upravené podľa požiadaviek Dohovoru, určený nie je. V danom prípade nebola

splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v

správnom konaní, pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods.

3 zákona o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru,

ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.“

Najvyšší súd, rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo

17. septembra 2009, rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2009

potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že: „Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy je založený na zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe

alebo v rozhodnutí orgánu verejnej správy. Pokiaľ takáto vada nieje súdom zistená

znamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup, zistenie skutkového stavu a

následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu boli v súlade so zákonom. ...

Právny stav vyplývajúci zo o ochrane a prírody a krajiny v

znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti spoločnosti R.,

a. s... v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa

hnedého je v zmysle , prvá veta v znení neskorších

predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č.

ako Iex specialis () kategoricky vymedzil okruh účastníkov

správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície

účastníkov správneho konania ust. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom

konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v

rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa Čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k

správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v

oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v

spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha - medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.

Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú

ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru

vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo

vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným

vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto

činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka správneho

konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie) je forma

zainteresovanej verejnosti účasti užšia- t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na

ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie

zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická

záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti

najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju

účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou

osobou.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 9 ods. 2. Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci

dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,

kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú

podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a

nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú

zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v

prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia

odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje

dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami

vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k

spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem

akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5,

považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také,

ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s

rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že

by závery najvyššieho súdu o odvolaní voči rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti

veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k

odmietnutiu odvolania sťažovateľa.

Ústavný súd sa tiež zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k

imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a

rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , ,

).

Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na

skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach

obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému rozhodol najvyšší súd

identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho súdu, keďže k

obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu. Sťažovateľ na podporu svojich

tvrdení o porušení základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným

spôsobom ako vo veci sp. zn. zo 17. septembra 2009. Uviedol teda prípad,

ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické.

Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu

v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo

veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale

procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na

rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (od 1. decembra 2009 Súdny dvor

Európskej únie, pozn., ďalej len „Súdny dvor“), sťažovateľ teda porovnáva obsah

rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy

nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným

odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu

predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo ().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a

ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov

z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho

ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou

práve najvyššieho súdu, pozri napr. , ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa

dohovoru, a preto podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne ako v jeho veci vedenej pod sp. zn.

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010