Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 2/2010
PDF · 186.94 KB
No categories available
III. ÚS 2/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009. Sťažnosť
bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti akciovej spoločnosti R. P. „o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého“. Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“)
vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3380/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi
nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa
rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn.
77/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa
zamietol. Sťažovateľ podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podal na
Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 99/2008 z 9.
januára 2009 jeho žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o
ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009 tak,
že potvrdil rozsudok krajského súdu. Podaním z 28. septembra 2009 požiadal sťažovateľ o
prerušenie konania. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený právnej zástupkyni
sťažovateľa 6. októbra 2009.
Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej
druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná
s právnou vecou sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a sp. zn. 5 Sžp 41/2009, prerušil uznesením z 22. júna
2009 konanie o odvolaní sťažovateľa a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil
predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k
porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej
istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v
konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. 9. 2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo dňa
17. 9. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v
porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v
ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho
súdu v skutkovo a právne obdobných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým
aj k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky z
podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia, publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej
len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú
splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho
poriadku, a zároveň konštatovalo, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby.
O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,
ktorý rozhodnutím č. 77/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie,
keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody
a krajiny.
Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 77/2008-
rozkl. z 26. júna 2008 preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný
krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 4 S 99/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol, pretože
usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu: „Čl. 9 Dohovoru, je
aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, t. j. nie je priamo
aplikovateľný.
Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom článku 9 ods. 2
Dohovoru nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť
právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania.
Uvedené ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom
vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu
preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch
činností uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať
zákonnú úpravu, na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa
preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr.
prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov selankami
Dohovoru, priebežného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru
schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne
právo upravené podľa požiadaviek Dohovoru, určený nie je. V danom prípade nebola
splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v
správnom konaní, pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods.
3 zákona o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru,
ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného
prostredia.“
Najvyšší súd, rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo
17. septembra 2009, rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 99/2009 z 9. januára 2009
potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že: „Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy je založený na zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe
alebo v rozhodnutí orgánu verejnej správy. Pokiaľ takáto vada nieje súdom zistená
znamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup, zistenie skutkového stavu a
následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu boli v súlade so zákonom. ...
Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v
znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti spoločnosti R.,
a. s... v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa
hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č.
543/2002 Z. z. ako Iex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov
správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície
účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom
konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v
rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa Čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k
správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v
oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v
spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha - medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú
ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru
vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo
vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným
vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto
činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka správneho
konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie) je forma
zainteresovanej verejnosti účasti užšia- t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na
ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie
zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická
záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 9 ods. 2. Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci
dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,
kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú
podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a
nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú
zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v
prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje
dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami
vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k
spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem
akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5,
považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také,
ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s
rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že
by závery najvyššieho súdu o odvolaní voči rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti
veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k
odmietnutiu odvolania sťažovateľa.
Ústavný súd sa tiež zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k
imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na
skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach
obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému rozhodol najvyšší súd
identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho súdu, keďže k
obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu. Sťažovateľ na podporu svojich
tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným
spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009. Uviedol teda prípad,
ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické.
Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu
v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo
veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.
Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale
procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na
rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (od 1. decembra 2009 Súdny dvor
Európskej únie, pozn., ďalej len „Súdny dvor“), sťažovateľ teda porovnáva obsah
rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy
nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným
odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu
predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a
ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov
z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho
ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou
práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne ako v jeho veci vedenej pod sp. zn.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010