Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 390/09
PDF · 209.85 KB
No categories available
III. ÚS 390/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti štátneho podniku L., š. p., OZ R., o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného
prostredia“), vydalo 15. mája 2008 rozhodnutie sp. zn. 5156/2008-2.1/KD, ktorým
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku
sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý
rozhodnutím sp. zn. 116/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a
rozklad sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podľa § 247 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobou požiadal Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu a žiadal, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 175/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa postupoval v tejto veci „zásadne odlišne ako v inej
druhovo identickej veci“, pretože vo veci, ktorá je podľa neho druhovo totožná s právnou
vecou sp. zn. 5 Sžp 22/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil
konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej
istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd
podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní
žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-
74 zo dňa 20.1.2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia, ktorým
žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi –
sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach ...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že
Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz ‚bol
nútený konať‘ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou
inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu
Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej
veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní
sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe
tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp
41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových
značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom
na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach,
v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je
v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré
zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa
cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom
tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy
SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 22/2009 zo dňa 2.6.2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 22/2009 zo dňa
2.6.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho
súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým
aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len
„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené
podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku,
a zároveň konštatovalo, že podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže
mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa
rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím
č. 116/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že
postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.
Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 116/2008-
rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 2 S 175/2008-72 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že
žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť
pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát
zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto
záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto
formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen
verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne
i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí.
Nemožno teda jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia
občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore
s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd...
konštatoval, že napriek právo prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi,
založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru
priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva
pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom
konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi
preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali
podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),
ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny
procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a
Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali
v súlade s právnym poriadkom SR.“.
Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 22/2009
z 2. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 175/2008 potvrdil. V rozhodnutí
konštatoval, že «od začiatku roku 2008 bol žalobca upovedomovaný o začatí viacerých
správnych konaní (v počte prevyšujúcom jednosto) vyvolaných na podnet rôznych
poľovníckych združení alebo iných subjektov, ktoré sa týkali alebo povolenia výnimky
z podmienok ochrany chránených živočíchov – medveďa hnedého, alebo vstupu
do chránených území alebo použitia chemických prípravkov v týchto lokalitách.
Žalobca nielen v tomto konkrétnom (konanie o žiadosti na povolenie výnimky
z ochrany chránených živočíchov) ale aj vo zvyšných konaniach oznámil žalovanému svoju
účasť a následne sa domáhal priznania postavenia účastníka konania odvolávajúc sa na
§ 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) ako aj na článok 9
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol publikovaný v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod por. č. 43/2006 (na účely tohto rozsudku ďalej len
„Aarhuský dohovor“).
...
Nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn.
5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu
(primárny skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených
živočíchov, rastlín alebo chránenej častí krajiny) a totožného právneho problému vo vzťahu
k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka správneho konania, potom Najvyšší súd
Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti obsiahnutú v § 6 O. s. p.
(navrhnutý procesný spôsob oboznámenia účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol
zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany ich práv) a na tú skutočnosť, že dôvody, ktoré ho
viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil v rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009, zvolil
takú procesnú ekonómiu, že v podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje
účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii.».
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na
ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie
zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická
záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci
dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,
kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú
podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú
a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu
článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo
predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade
s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti
široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa
záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2
ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované
za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že
by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti
veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorý zvolil takú procesnú ekonómiu, že odkázal na svoje staršie
rozhodnutie sp. zn. 5 Sžp 6/2009, ktoré má sťažovateľ k dispozícii a v ktorom podrobne
objasnil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, je akceptovateľné a ústavne
konformné.
Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd
poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých
vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému
rozhodol najvyšší súd identicky.
Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým
tento v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.
5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napáda rozhodnutie, ktoré
bolo identické s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu obdobného skutkového stavu
a totožného právneho problému. Napadnuté rozhodnutie časovo predchádzalo odlišnému
rozhodnutiu sp. zn. 5 Sžp 41/2009, ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 5 Sžp 9/2009 ešte nebolo vydané. Sťažovateľ pritom nenapáda toto odlišné a neskôr
vydané rozhodnutie, ale rozhodnutie, ktoré mu časovo predchádzalo. Preto vyznieva
absurdne tvrdenie sťažovateľa o nepredvídateľnom postupe v rozhodovaní, ktoré
predchádzalo odlišnému postupu a ktoré zároveň bolo obdobné s viacerými rozhodnutiami
najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobnej veci. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie
je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení
predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ
teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,
pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009