Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo L. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna

2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009 a sp. zn. z 27. augusta 2009 z r u š u j e

a veci mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. trovy konania

v sume 828,85 € (slovom osemstodvadsaťosem eur a osemdesiatpäť centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení

ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti M., spol. s r. o., týkajúcej sa vydania súhlasov v súvislosti

s realizáciou výstavby protipožiarnej lesnej cesty v chránenom území P. Krajský úrad

životného prostredia v P. (ďalej len „krajský úrad“) rozhodnutím č. k. -011

z 9. mája 2008 nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania v predmetnej veci.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo

Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody

a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn.

z 13. júna 2008 tak, že odvolanie zamietlo a potvrdilo napadnuté rozhodnutie krajského

úradu.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministerstva žalobu Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia

ministerstva, ako aj rozhodnutia krajského úradu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna

2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti štátneho podniku L. o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.

2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania

v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol

minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím

sp. zn. 89/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna

2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3528/2008-2.1/KD

z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol

a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna

2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009.

Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 4267/2008-2.1/KD

z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

rozhodnutím sp. zn. 102/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol

a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna

2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola napokon 15. októbra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3481/2008-2.1/KD

z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister

rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol

a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo

podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Sťažovateľ na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v uvedených

konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo všetkých sťažnostiach argumentuje ustálenou judikatúrou

ústavného súdu týkajúcou sa princípu právnej istoty a v odôvodneniach týchto sťažností

zhodne uvádza najmä:

«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní

žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-

74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Ministerstva životného prostredia, ktorým

žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi

-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 (správne má

byť 22. júna 2012, pozn.) vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234

poslednej vety (Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu

sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,

keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti

sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia

o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR

o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to,

že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa

a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ

ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním

komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto

skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.

a . Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie,

ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie

a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci . Z obsahu týchto podaní

sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup

sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup

Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ

účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia

napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s

právom sťažovateľa zakotvenom v SR, ktoré zaručuje každému konať

pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný

povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak

takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,

nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá SR v spojení s

čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal

jeho sťažnosti (pôvodne vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a vo veci samej

v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho

rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu

veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ

vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosti pôvodne vedené ústavným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

boli uznesením ústavného súdu č. k. -15 z 24. marca 2010 prijaté na ďalšie

konanie a po spojení na spoločné konanie boli ďalej vedené pod sp. zn. ,

pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým bol

predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá

môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

. Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 dňa 8. marca

2011, čím v zmysle v spojení s odpadla

prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. prerušil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 16. marca 2011 podanie, v ktorom

poukázala na rozsudok Súdneho dvora a vychádzajúc z jeho odôvodnenia vyjadrila názor,

že „vo veci prejudiciálneho konania začatého na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci druhovo identickej ako sú konania, ktoré sa týkajú sťažnosti, prijaté

Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, Súdny dvor Európskej únie tak

posúdil článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasť komunitárneho práva a so

zreteľom na to, konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a predtým pred

správnymi orgánmi sa týkalo otázok upravených právom Európskej únie (Smernicou

o biotopoch) a konštatoval, že je oprávnený čl. 9 ods. 3 vykladať.

Samotná táto skutočnosť robí sťažnosti, ktoré sú predmetom tohto konania

opodstatnenými, keďže sťažovateľ v nich poukazoval na to, že bolo povinnosťou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prerušiť konanie a obrátiť sa na Súdny dvor

Európskej únie so žiadosťou o výklad práva Únie. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že výklad

práva Únie poskytnutý Súdnym dvorom Európskej únie je v rozpore so závermi Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, z ktorých vo svojich rozhodnutiach napadnutých sťažnosťami,

ktoré sú predmetom tohto konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal.

Z výkladu, ktorý urobil Súdny dvor Európskej únie, totiž nepochybne vyplýva, že čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru musí byť základom pri výklade procesných predpisov

upravujúcich konanie vo veciach ochrany prírody a krajiny v tom zmysle, že tieto majú byť

vykladané vnútroštátnym súdom tak, aby umožnil takým organizáciám ako je L. Aarhuského

dohovoru V., napadnúť na súde žalobou nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

vo veciach týkajúcich sa ochrany prírody.“.

V nadväznosti na to právna zástupkyňa sťažovateľa navrhla, aby ústavný súd

v konaní o jeho sťažnostiach pokračoval, pretože prekážka, pre ktorú boli konania

prerušené, odpadla.

Ústavný súd listom č. k. -32 z 3. novembra 2011 doručeným

8. novembra 2011 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatým sťažnostiam a aby

oznámil, či trvá na uskutočnení ústneho pojednávania. Najvyšší súd však svoje právo

nevyužil a do rozhodnutia ústavného súdu sa k veci nevyjadril.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

(teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu

otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , t. j.

konania, o ústavnosti ktorých ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska

a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú

sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu

životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie

o povolení výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, resp. o povolení

výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na chránenom území.

Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich

podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo

identických konaniach v súvislosti s (ne)uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh

na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s .

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže strať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Podľa čl. 234 Zmluvy o ES Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný nález

o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov orgánov Spoločenstva a ECB;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia.

Ak je takáto otázka predložená niektorému súdu členského štátu a tento súd usúdi, že

rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny

dvor, aby o nej vydal nález.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní

sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu.

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú, prirodzene, obsiahnuté v každom súdnom

systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou

pôsobnosťou. Podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý

v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,

situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám

zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski

v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak

v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m.

Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn.

prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci

podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru nasledujúce predbežné otázky:

«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím

na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu

aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp.

zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“)

medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005

pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis

vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa

stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho

účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3

Aarhurského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou

zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon

spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu

v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého

nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (m. m.

).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý

spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho

a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad komunitárneho práva (podľa

v súčasnosti platnej terminológie „práva EÚ“, pozn.) podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. ).

Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu už boli sťažnosti, v ktorých

sťažovatelia namietali porušenie garantovaného základného práva na súdnu

ochranu podľa , príp. základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany

všeobecného súdu (pozri , , ). V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov

konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých sa „dožadovali“ predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru. Predmetom sťažností v tomto konaní pred ústavným súdom je

sťažovateľom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa

procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne

(v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia

prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného

súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit

curia (m. m. ), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý

účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu]

táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu

právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť),

potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie

komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-

224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral

na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.)

bol povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ

uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom

dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi

vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým

začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES

(resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom

poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa

otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m.

).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,

je súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú

možnosť, ako prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť. V okolnostiach sťažovateľom

namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci ktorého najvyšší súd

rozhoduje v súlade s V. časťou ako súd odvolací, v ktorom

preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva,

pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu o neprípustnosti dovolania

v správnom súdnictve (porovnaj napr. ) je nepochybné, že v okolnostiach

namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného

súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Súdny dvor vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým

konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva

EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods. 3

Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu

súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je

potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo

najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj

s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia

na ochranu životného prostredia, akou je V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci

správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného

prostredia.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 12. apríla 2011, v ktorom najvyšší

súd prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca

2011:

«Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je

v zmysle a Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania

komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá Slovenská

republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv

na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady

lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú

pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby

zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré

by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako už bolo hore uvedené, Súdny dvor Európskej únie pri skúmaní obsahu

položených predbežných otázok sa predovšetkým zaoberal možnosťou účinku „self-

executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor

o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú

„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak

sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo

jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej však Súdny dvor svoj názor doplnil o myšlienku (bod 47), že „v prípade

neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého

členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv,

ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom

prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade

zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.

apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49),

že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť

výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju

odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele

článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou

je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky

z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“

Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým

definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej

veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1

Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia

a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na

dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na

život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom

procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie

rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti

možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy

zohľadniť,

10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť

verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné

súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy,

Podľa článku 1 Aarhurského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup

k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom

prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť

v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie

blahobytu.

Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhurského dohovoru, hoci sú

formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto

vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto

vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhurského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre

verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli

chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný

k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného

prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy do skupiny základných práv

a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 má každý právo na priaznivé

životné prostredie.

Podľa článku 44 ods. 2 každý je povinný chrániť

a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa článku 44 ods. 5 podrobnosti o právach

a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s touto .

Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu hore uvedeného práva na

priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho

ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi

obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života

človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že

predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú

definíciu ( ), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,

voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný o životnom

prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie

ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia

život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším,

ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca

nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické

subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity

dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať,

prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych

ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu,

ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý

kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie

spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle

obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných

chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho

existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

- lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec

a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane garantovaného práva na život je

nemysliteľné.

Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov

nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať

právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší

súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom

naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo

žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje

postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore

citovanom ústavnom náleze č. k. -52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom

„každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ ( )

brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom

legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne

patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia,

naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS

z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín

(Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami

Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom.

Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že

neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie

príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku

zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä

zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov vo

voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty

(Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice

z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady

z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na

životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb

(činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie

o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto

základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého

stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav

životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.

Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák.

č. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka

správneho konania a že toto postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č.

, Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné

právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci

vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné

prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je

v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3)

neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi

verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.

Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce

sa akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú

v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie

jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka

konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na

ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že

Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť

v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym

konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné

(všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto

subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na

základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva ( ) a zásady

lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu

právneho štátu ( ) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa

v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym

konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich

nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu

preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana

(tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je

primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou

každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti

občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom

procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto

smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,

Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je

možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany

(napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného

ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad

žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák.

č. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou

subjektivitou obsiahnutého v , ktorá sa na základe hore

prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je

potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného

prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom

v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo

k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky

Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. až ),

ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané

pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006

v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

Ústavný súd v nadväznosti na dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že nie každé nepredloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré je v rozpore s právom EÚ, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochyby a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by

bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového

ústavného súdu , 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. júna 2008).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak najvyšší súd

v okolnostiach posudzovaných vecí (s poukazom na už uvedené predbežné závery

ústavného súdu) mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň

zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej (namietané rozsudky najvyššieho súdu,

ktorými sa sťažovateľovým odvolaniam nevyhovelo, pozn.), tak tým „zbavil“ sťažovateľa

práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie v namietaných

konaniach stal výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym dvorom. Takýmto

postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo

preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach

a jeho rozsudkami sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn. z 2. júna

2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 27. augusta 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť

v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09

z 8. marca 2011. Táto povinnosť vyplýva zo všeobecných účinkov rozsudkov Súdneho

dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ (pozri rozsudky Súdneho

dvora vo veci Blaizot č. C-24/86 z 2. februára 1988, bod 27, a vo veci Kühne a Heitz č. C-

453 z 13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami ex

tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo

predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora EÚ, stalo záväzným.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný

súd priznal úhradu trov konania v sume 2 583,13 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ nemá

obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže

úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia

zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného

paušálu je 6,95 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej

z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Predmetné sťažnosti ústavný

súd uznesením č. k. -26 z 24. marca 2010 spojil na spoločné konanie, keďže

sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné.

Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru ústavného súdu nároky tak

na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd

zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania

účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania za

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 v sume požadovanej úhrady len za jednu

sťažnosť, t. j. za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie

sťažnosti a podanie ústavnému súdu z 9. decembra 2009), t. j. 438,57 € vrátane 19 % DPH.

Sťažovateľ si ďalej uplatnil úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky

za úkon právnej služby uskutočnený po spojení prijatých sťažností, t. j. v roku 2011; a to

konkrétne za vyjadrenie zo 16. marca 2011. Ústavný súd úhradu za tento úkon právnej

služby priznal v požadovanej sume, t. j. 390,28 € vrátane 20 % DPH.

Celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje

sumu 828,85 € vrátane DPH. Z uvedených dôvodov ústavný súd uložil najvyššiemu súdu

povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne v sume

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012