Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 92 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (207)II. ÚS 140/2010
PDF · 463.68 KB
No categories available
II. ÚS 140/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009,
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 13/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 38/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžp 25/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžp 12/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 13/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžp 38/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžp 25/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžp 12/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 9/2009 z 11. júna
2009, sp. zn. 5 Sžp 13/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 38/2009 z 2. júna 2009, sp. zn.
5 Sžp 25/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 12/2009 z 27. augusta 2009 z r u š u j e
a veci mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť L. trovy konania
v sume 828,85 € (slovom osemstodvadsaťosem eur a osemdesiatpäť centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžp 9/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení
ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1637/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti M., spol. s r. o., týkajúcej sa vydania súhlasov v súvislosti
s realizáciou výstavby protipožiarnej lesnej cesty v chránenom území P. Krajský úrad
životného prostredia v P. (ďalej len „krajský úrad“) rozhodnutím č. k. 1/2008/00587-011
z 9. mája 2008 nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania v predmetnej veci.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody
a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 7986/2008-2.1
z 13. júna 2008 tak, že odvolanie zamietlo a potvrdilo napadnuté rozhodnutie krajského
úradu.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministerstva žalobu Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia
ministerstva, ako aj rozhodnutia krajského úradu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský
súd rozsudkom sp. zn. 4 S 71/2008 z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 9/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 9/2009 z 11. júna
2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 13/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna
2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1652/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti štátneho podniku L. o povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3525/2008-
2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania
v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol
minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím
sp. zn. 89/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 4 S 89/2008 z 19. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 13/2009
z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 13/2009 z 2. júna
2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 38/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna
2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1688/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3528/2008-2.1/KD
z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
rozhodnutím sp. zn. 66/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol
a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 3 S 171/2008 z 13. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 38/2009
z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 38/2009 z 2. júna
2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 25/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009.
Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1722/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 4267/2008-2.1/KD
z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
rozhodnutím sp. zn. 102/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol
a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 176/2008 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sžp 25/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 25/2009 z 2. júna
2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
5. Ústavnému súdu bola napokon 15. októbra 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 12/2009 a jeho rozsudkom
z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3481/2008-2.1/KD
z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister
rozhodnutím sp. zn. 79/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol
a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 156/2008 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 12/2009 z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 12/2009
z 27. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
Sťažovateľ na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v uvedených
konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo všetkých sťažnostiach argumentuje ustálenou judikatúrou
ústavného súdu týkajúcou sa princípu právnej istoty a v odôvodneniach týchto sťažností
zhodne uvádza najmä:
«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní
žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-
74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Ministerstva životného prostredia, ktorým
žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi
-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 (správne má
byť 22. júna 2012, pozn.) vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234
poslednej vety (Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu
sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti
sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia
o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR
o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to,
že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP
a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ
ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním
komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto
skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009
a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie,
ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie
a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní
sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup
sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup
Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ
účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s
právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať
pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný
povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak
takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,
nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s
čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal
jeho sťažnosti (pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 1637/09, sp. zn. Rvp 1652/09, sp. zn.
Rvp 1688/09, sp. zn. Rvp 1722/09 a sp. zn. Rvp 1834/09) na ďalšie konanie a vo veci samej
v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho
rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu
veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ
vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažnosti pôvodne vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 140/2010, sp. zn.
II. ÚS 141/2010, sp. zn. II. ÚS 142/2010, sp. zn. II. ÚS 143/2010 a sp. zn. II. ÚS 144/2010
boli uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 140/2010-15 z 24. marca 2010 prijaté na ďalšie
konanie a po spojení na spoločné konanie boli ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 140/2010,
pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým bol
predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 140/2010. Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 dňa 8. marca
2011, čím v zmysle § 111 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde odpadla
prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. II. ÚS 140/2010 prerušil.
Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 16. marca 2011 podanie, v ktorom
poukázala na rozsudok Súdneho dvora a vychádzajúc z jeho odôvodnenia vyjadrila názor,
že „vo veci prejudiciálneho konania začatého na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci druhovo identickej ako sú konania, ktoré sa týkajú sťažnosti, prijaté
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, Súdny dvor Európskej únie tak
posúdil článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasť komunitárneho práva a so
zreteľom na to, konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a predtým pred
správnymi orgánmi sa týkalo otázok upravených právom Európskej únie (Smernicou
o biotopoch) a konštatoval, že je oprávnený čl. 9 ods. 3 vykladať.
Samotná táto skutočnosť robí sťažnosti, ktoré sú predmetom tohto konania
opodstatnenými, keďže sťažovateľ v nich poukazoval na to, že bolo povinnosťou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prerušiť konanie a obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie so žiadosťou o výklad práva Únie. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že výklad
práva Únie poskytnutý Súdnym dvorom Európskej únie je v rozpore so závermi Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, z ktorých vo svojich rozhodnutiach napadnutých sťažnosťami,
ktoré sú predmetom tohto konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal.
Z výkladu, ktorý urobil Súdny dvor Európskej únie, totiž nepochybne vyplýva, že čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru musí byť základom pri výklade procesných predpisov
upravujúcich konanie vo veciach ochrany prírody a krajiny v tom zmysle, že tieto majú byť
vykladané vnútroštátnym súdom tak, aby umožnil takým organizáciám ako je L. Aarhuského
dohovoru V., napadnúť na súde žalobou nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
vo veciach týkajúcich sa ochrany prírody.“.
V nadväznosti na to právna zástupkyňa sťažovateľa navrhla, aby ústavný súd
v konaní o jeho sťažnostiach pokračoval, pretože prekážka, pre ktorú boli konania
prerušené, odpadla.
Ústavný súd listom č. k. II. ÚS 140/2010-32 z 3. novembra 2011 doručeným
8. novembra 2011 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatým sťažnostiam a aby
oznámil, či trvá na uskutočnení ústneho pojednávania. Najvyšší súd však svoje právo
nevyužil a do rozhodnutia ústavného súdu sa k veci nevyjadril.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Sžp 41/2009 (teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu
otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2009, sp. zn.
5 Sžp 13/2009, sp. zn. 5 Sžp 38/2009, sp. zn. 5 Sžp 25/2009 a sp. zn. 3 Sžp 12/2009, t. j.
konania, o ústavnosti ktorých ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska
a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú
sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu
životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie
o povolení výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, resp. o povolení
výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na chránenom území.
Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich
podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo
identických konaniach v súvislosti s (ne)uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh
na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže strať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 234 Zmluvy o ES Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný nález
o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov orgánov Spoločenstva a ECB;
c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia.
Ak je takáto otázka predložená niektorému súdu členského štátu a tento súd usúdi, že
rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny
dvor, aby o nej vydal nález.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže
sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným
znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95),
ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní
sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu.
Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú, prirodzene, obsiahnuté v každom súdnom
systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou
pôsobnosťou. Podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý
v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,
situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám
zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski
v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak
v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m.
Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn.
5 Sžp 41/2009 prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci
podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru nasledujúce predbežné otázky:
«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím
na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu
aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp.
zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“)
medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005
pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis
vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa
stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho
účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3
Aarhurského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou
zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon
spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu
v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého
nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (m. m.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý
spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad komunitárneho práva (podľa
v súčasnosti platnej terminológie „práva EÚ“, pozn.) podľa čl. 234 Zmluvy o ES
(v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke.
V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť
právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).
Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu už boli sťažnosti, v ktorých
sťažovatelia namietali porušenie ústavou garantovaného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany
všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov
konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorých sa „dožadovali“ predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru. Predmetom sťažností v tomto konaní pred ústavným súdom je
sťažovateľom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa
procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne
(v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia
prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného
súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit
curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý
účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu
k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu]
táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu
právnu relevanciu.
Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť),
potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie
komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-
224/01).
V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral
na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.)
bol povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ
uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom
dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi
vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým
začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod
32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES
(resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa
otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m.
Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,
je súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú
možnosť, ako prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť. V okolnostiach sťažovateľom
namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci ktorého najvyšší súd
rozhoduje v súlade s V. časťou Občianskeho súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom
preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva,
pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu o neprípustnosti dovolania
v správnom súdnictve (porovnaj napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach
namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného
súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Súdny dvor vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým
konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva
EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods. 3
Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu
súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je
potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo
najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj
s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia
na ochranu životného prostredia, akou je V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci
správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného
prostredia.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 12. apríla 2011, v ktorom najvyšší
súd prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca
2011:
«Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je
v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania
komunitárneho práva pre orgány členského štátu.
Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská
republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv
na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady
lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú
pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.
Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby
zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré
by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.
Ako už bolo hore uvedené, Súdny dvor Európskej únie pri skúmaní obsahu
položených predbežných otázok sa predovšetkým zaoberal možnosťou účinku „self-
executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor
o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú
„členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak
sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo
jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.
Ďalej však Súdny dvor svoj názor doplnil o myšlienku (bod 47), že „v prípade
neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého
členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv,
ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom
prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade
zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.
apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“
Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49),
že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť
výkonu práv zverených právom Únie.“
Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju
odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad
procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele
článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou
je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo
byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky
z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“
Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým
definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej
veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1
Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.
Podľa preambule
5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia
a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,
6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na
dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na
život ako taký,
7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je
primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou
každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech
súčasných i budúcich generácií,
8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom
procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie
rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti
možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy
zohľadniť,
10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť
verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,
17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné
súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy,
Podľa článku 1 Aarhurského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup
k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom
prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť
v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie
blahobytu.
Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhurského dohovoru, hoci sú
formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto
vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto
vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhurského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre
verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli
chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný
k zmluvným štátom.
Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného
prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv
a slobôd.
Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé
životné prostredie.
Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť
a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].
Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach
a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.
Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s touto ústavou.
Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu hore uvedeného práva na
priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho
ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.
Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi
obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života
človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že
predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú
definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie,
voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný zákon č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie
ako jedného zo základných práv človeka.
Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia
život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším,
ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca
nebol možný takmer alebo vôbec.
Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické
subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity
dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať,
prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych
ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu,
ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý
kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie
spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle
obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných
chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho
existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,
- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,
- lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec
a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je
nemysliteľné.
Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov
nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať
právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší
súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom
naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo
žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje
postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore
citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.
Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom
„každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy)
brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom
legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne
patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia,
naplňovalo svoj cieľ.
Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS
z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín
(Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami
Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom.
Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že
neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie
príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku
zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä
zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov vo
voľnej prírode.“
Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty
(Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice
z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady
z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na
životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb
(činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie
o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto
základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého
stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav
životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.
Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák.
č. 543/2002 Z. z. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka
správneho konania a že toto postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č.
454/2007 Z. z., Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné
právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci
vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné
prostredie.
Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je
v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha (tzn. P. P.).
Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3)
neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi
verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“.
Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce
sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú
v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie
jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka
konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na
ochrane životného prostredia.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že
Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť
v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym
konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné
(všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto
subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na
základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady
lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa
v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym
konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.
Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich
nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu
preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana
(tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):
7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je
primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou
každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech
súčasných i budúcich generácií,
8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti
občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom
procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto
smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,
Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je
možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany
(napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného
ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad
žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák.
č. 543/2002 Z. z. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou
subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore
prijatých záverov javí ako nedostatočná.
Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je
potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného
prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie
prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom
v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo
k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky
Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 40/2009),
ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané
pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006
v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»
Ústavný súd v nadväznosti na dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že nie každé nepredloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré je v rozpore s právom EÚ, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Len zásadné
a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré
môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal
pochyby a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by
bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového
ústavného súdu BVerfGe 82, 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak najvyšší súd
v okolnostiach posudzovaných vecí (s poukazom na už uvedené predbežné závery
ústavného súdu) mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň
zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej (namietané rozsudky najvyššieho súdu,
ktorými sa sťažovateľovým odvolaniam nevyhovelo, pozn.), tak tým „zbavil“ sťažovateľa
práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie v namietaných
konaniach stal výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym dvorom. Takýmto
postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo
preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach
a jeho rozsudkami sp. zn. 3 Sžp 9/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 13/2009 z 2. júna
2009, sp. zn. 5 Sžp 38/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 25/2009 z 2. júna 2009, sp. zn.
3 Sžp 12/2009 z 27. augusta 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť
v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09
z 8. marca 2011. Táto povinnosť vyplýva zo všeobecných účinkov rozsudkov Súdneho
dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ (pozri rozsudky Súdneho
dvora vo veci Blaizot č. C-24/86 z 2. februára 1988, bod 27, a vo veci Kühne a Heitz č. C-
453 z 13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami ex
tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo
predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora EÚ, stalo záväzným.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný
súd priznal úhradu trov konania v sume 2 583,13 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá
obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže
úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia
zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného
paušálu je 6,95 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.
V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej
z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Predmetné sťažnosti ústavný
súd uznesením č. k. II. ÚS 140/2010-26 z 24. marca 2010 spojil na spoločné konanie, keďže
sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné.
Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru ústavného súdu nároky tak
na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd
zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.
Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania
účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania za
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 v sume požadovanej úhrady len za jednu
sťažnosť, t. j. za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie
sťažnosti a podanie ústavnému súdu z 9. decembra 2009), t. j. 438,57 € vrátane 19 % DPH.
Sťažovateľ si ďalej uplatnil úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky
za úkon právnej služby uskutočnený po spojení prijatých sťažností, t. j. v roku 2011; a to
konkrétne za vyjadrenie zo 16. marca 2011. Ústavný súd úhradu za tento úkon právnej
služby priznal v požadovanej sume, t. j. 390,28 € vrátane 20 % DPH.
Celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje
sumu 828,85 € vrátane DPH. Z uvedených dôvodov ústavný súd uložil najvyššiemu súdu
povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne v sume
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012