Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoEk-2-2023.pdf
PDF · 125.77 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoEk/2/2023
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej Advocate s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava proti povinnej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. C. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 545,71 eura (16 440,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 27. augusta 2014 č. k. 6Er/148/2007-56 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zastavujúcom výroku p o t v r d z u j e .
II. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania z a m i e t a .
III. Povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu a o náhrade trov exekúcie exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. a o náhrade trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej rozhodne v osobitnom uznesení. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Pri zisťovaní, či nejde o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto exekúciu zastavil.
2. Oprávnená podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote. Namietala, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a že súd postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP), konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 205 ods. 2 písm. b) OSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP).
2.1. Úvodom poukázala na nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013. Ústavný súd v tomto náleze odkazoval aj na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázala aj oprávnená a to rozsudok 21. 02. 2013 spisová značka C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti D. D., Viktória Csipai Súdny dvor EÚ. Namietala nesprávnu interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prvostupňovým súdom. Dôvodila tým, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Taktiež sa mal súd podľa nej obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Na podporu svojich tvrdení poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2012, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 (Banif Plus Bank Zrt proti D. D., Viktória Csipai), rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. III ZR 265/03 z 13. 01. 2005, rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. III ZR 16/11 z 19. 05. 2011, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že tieto súdy pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS odlišne ako exekučný súd, pretože podľa nich samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ak by súd neakceptoval uvedenú argumentáciu, navrhla, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
2.2. Ďalej poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorým odvolací súd zrušil uznesenie prvej inštancie o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, či konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zdôraznila, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej uviedla, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
2.3. Namietala aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mala za to, že exekučný
súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnená uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak oprávnená uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznila, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
2.4. Ďalej uviedla, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávnenej, žiadala, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mala za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
2.5. Namietala aj tú skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospela k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázala na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bola oprávnená uvedená exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietala, že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Namietala, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci.
2.6. Ďalej mala za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jej názoru rozhodcovská doložka je platná. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, a však na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasled. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 pís. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikuje ustanovenia Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše, aj účastníci konania si v bode 19. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle paragrafu 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú správať Obchodným zákonníkom.
2.7. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvej inštancie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, konštatovala, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla úver povinnej a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania, a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázala na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1Obdo/34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázala na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedla, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinná zaviazala uhradiť oprávnenej za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eura (60,00 Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
2.8. Zdôraznila, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného užívania majetku.
2.9. V neposlednom rade zdôraznila, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Záverom uviedla, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa paragrafu 57 Exekučného poriadku neakceptoval, je toho názoru, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia a bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platný, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené, považuje rozhodnutie súdu o vyhlásenie exekúcie za neprípustné a nezákonné.
3. Povinná sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 243h Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
7. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
9. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
10. Otázkou, ktorá mala byť podľa oprávnenej Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú. Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu, má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše, k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávnenej, čiže oprávnená musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s. r. o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše, otázka, pre ktorú žiada oprávnená konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ, je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.
11. Pokiaľ ide o návrh oprávnenej na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie právomoci (R 70/2007). Okrem toho, je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa neopieral odôvodnenie svojho rozhodnutia o ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, z tohto dôvodu je návrh oprávnenej na prerušenie konania v uvedenom znení bezpredmetný a s konaním nesúvisiaci.
12. Odvolací súd z uvedených dôvodov návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol.
13. Odvolací súd ďalej po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne a úplne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
14. Odvolací súd považoval za potrebné v prvom rade poukázať na nález Ústavného súdu SR zo dňa 15.03.2023 II. ÚS 511/2022, v ktorom je okrem iného uvedené, že „legislatívna konštrukcia Exekučného poriadku, ktorá obsahovala to, že proti uzneseniu v exekučnom konaní je odvolanie prípustné, len ak to Exekučný poriadok pripúšťa, vychádzala z toho, že podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platilo, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Táto norma však platila len do prijatia Civilného sporového poriadku, ktorý obdobnú normu v úprave odvolania neobsahuje a ktorý okrem iného Exekučný poriadok doplnil tak, že v § 9a ods. 1 ustanovil, že ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa Exekučného poriadku sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Tieto ustanovenia Exekučného poriadku sa vzťahujú aj na exekúciu, v ktorej bolo vydané namietané uznesenie, pričom podľa § 357 písm. a) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. Táto osobitná konštrukcia prípustnosti odvolania sa vzťahuje aj na zastavenie exekučného konania a nie je správny výklad krajského súdu použitý v napadnutom uznesení, podľa ktorého sa mal použiť § 355 ods. 2 CSP. Uznesenie okresného súdu je rozhodnutím súdu prvej inštancie o zastavení konania a na tom, že proti nemu je prípustné odvolanie, nemení nič ani to, že ide o uznesenie v exekučnom konaní, keďže od 1. júla 2016 niet takej normy, podľa ktorej odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.“ Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd predmetným rozhodnutím zaoberal, napriek skutočnosti, že exekučné konanie bolo zastavené podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a vecne ho prejednal.
15. Oprávnená v odvolaní nesúhlasila s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, majúc za to, že sa na ňu majú aplikovať výhradne ustanovenia Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, kedy vyššie uvedenú zmluvu posudzoval v kontexte ustanovení na ochranu spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka a iných spotrebiteľských predpisov, pretože podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Smernica 93/13/ EHS k tomu uvádza, že spotrebiteľ musí mať rovnakú ochranu na základe zmlúv uzatvorených ústne alebo písomne, bez ohľadu na to, či sú podmienky písomnej zmluvy obsiahnuté v jednom alebo vo viacerých dokumentoch. Odkaz na ľubovoľnú formu zmluvy (k forme zmlúv pozri § 40 OZ) ako jedného z definičných kritérií vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy považujeme za veľmi všeobecný. Skôr tu mal byť odkaz na to, že nejde o individuálne dojednanú alebo o spotrebiteľskú (štandardnú) zmluvu.
16. Výstižnejšie vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy malo podľa nášho názoru ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa neho spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
17. Na to, aby sme zmluvu mohli označiť za spotrebiteľskú, musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto obchodné podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie. Rovnako smernica č. 93/13/ EHS za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Na základe toho za spotrebiteľské možno označiť zmluvy, ktoré sa označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo adhézne zmluvy (pozri k tomu ďalší výklad).
18. Z uvedeného možno vyvodiť, že spotrebiteľskou zmluvou je akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v § 52 ods. 1 OZ a v smernici 93/13/EHS, bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Z toho vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je potrebné použiť aj na právne vzťahy, ktoré vznikajú na základe iných zákonov z oblasti súkromného práva, a preto bolo právne posúdenie súdu prvej inštancie správne.
19. V zmysle ustanovenia § 45 ZoRK exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak súd prvej inštancie posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.
20. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
21. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy). V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvej inštancie v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať". Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.
22. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medzi iným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
23. Uvedené dojednanie vyznieva jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka s povinnou pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t.j. iba v prípade, ak by povinná mala danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť, a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.
24. Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia dlžníkom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd, ako tomu bolo i v tomto prípade. Teda, výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva výlučne na žalobcovi.
25. Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávnenej (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
26. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávnenou uvedenými v podanom odvolaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30).
27. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ako na svoje vlastné.
28. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že inak úspešnej
povinnej nepriznáva voči oprávnenej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnila.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).