Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 286/2010
PDF · 189.52 KB
No categories available
I. ÚS 286/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B. B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sdo 1/2010 z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010
doručená sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. F.
P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo
1/2010 z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len
„daňový úrad“) vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu zameranú na daň z pridanej
hodnoty, o ktorej vyhotovil protokol č. 851/320/349/2006/10296, 12190 z 2. januára 2006.
Rozhodnutím daňového úradu č. 851/230/6399/2006/Cha z 8. februára 2006 bol
sťažovateľovi znížený nadmerný odpočet uvedený v jeho daňovom priznaní za II. štvrťrok
2004. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) vydalo rozhodnutie
č. I/221/6889-35060/2006/991909-r z 24. mája 2006, ktorým napadnuté rozhodnutie
daňového úradu zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Po ukončení opakovanej kontroly u sťažovateľa vydal daňový úrad
protokol č. 851/320/5513/2007/10296, 12190 z 29. januára 2007 a rozhodnutím
č. 851/230/14734/2007/LauE z 12. marca 2007 mu opätovne znížil nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty z dôvodu, že sťažovateľ „nemôže využiť prijatú službu na účely
uskutočňovania svojich podnikateľských aktivít ako platiteľ, a teda že sťažovateľ nesplnil
podmienku na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p, čím mu nevznikol nárok na odpočítanie dane
z prijatej služby“. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/221/9459-60145/2007/991909-r zo
17. júla 2007 (ďalej aj „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie
daňového úradu č. 851/230/14734/2007/LauE z 12. marca 2007 z dôvodu, že „sťažovateľ
neprijal službu na účely svojho podnikania ako platiteľ, pretože nie je majiteľom žiadnych
patentov, a preto služby súvisiace s vysporiadaním patentov nemôže použiť pre účely svojho
podnikania...“.
Žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sa
sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva. Krajský
súd rozsudkom sp. zn. 23 S 176/2007 z 27. februára 2008 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, pričom sa stotožnil s právnym názorom daňových
orgánov konajúcich v jeho veci.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 59/2008 zo 4. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok
zo 4. augusta 2009“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľa najvyšší
súd „opätovne vychádzal z vlastníctva patentov, čo je absolútne právne irelevantné,
nakoľko sťažovateľ už v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako živnostník mohol využiť
prijatú službu na účely svojho podnikania ako platiteľ“.
Rozsudok zo 4. augusta 2009 napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010, ktorým konanie o dovolaní zastavil
s odôvodnením, že dovolanie v správnom súdnictve je neprípustné. Podľa sťažovateľa
najvyšší súd „ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento povinný predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne
otázky, ktoré sú významné pre vynesenie rozsudku (čl. 234, tretí pododsek ZES)... Keďže NS
SR nepredložil prejudiciálne otázky na ESD, porušil tak právo sťažovateľa /účastníka
konania/ na prístup k súdu, ktorým je ESD, ako takému a zmaril možnosť zaujatia
stanoviska jediným súdom, ktorý je vo veci oprávnený rozhodnúť.“. Najvyšší súd svojím
postupom podľa sťažovateľa súčasne porušil čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože „zákonným
sudcom v tomto prípade má byť sudca ESD“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal na neakceptovateľný výklad Smernice Rady
č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „smernica“) a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) týkajúci sa nepriznania jeho nároku na odpočítanie
dane, ktorý aplikoval krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch.
Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval, že „podľa článku 1 bod 2 Smernice
spoločný systém DPH je založený na zásade, že na tovar a služby sa uplatňuje všeobecná
daň zo spotreby presne úmerná cene tovaru a služieb bez ohľadu na počet transakcií
uskutočnených vo výrobnom a distribučnom procese pred stupňom, na ktorom sa daň
účtuje. Na každú transakciu sa uplatní DPH vypočítaná z ceny tovaru alebo služieb po
odpočítaní sumy DPH, ktorou boli priamo zaťažené rôzne nákladové prvky...
Nákupom ďalších užívacích práv sťažovateľovi vznikli nové majetkovo využiteľné
práva, ktoré sa výlučne vzťahovali k tejto novonadobudnutej časti užívacích práv.
Je nepochybné, že v prípade predaja novonadobudnutých užívacích práv
sťažovateľovi vznikne daňová povinnosť. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi muselo
vzniknúť aj právo odpočítať daň na základe faktúry od spoločnosti VARS Slovakia s. r. o. Je
v rozpore so základnými princípmi fungovania dane z pridanej hodnoty, aby sťažovateľ
nemal nárok na odpočítanie dane pri nákupe užívacích práv a pri jeho predaji, resp. pri
inom jeho využití na dosiahnutie príjmov by mal daňovú povinnosť.
Sťažovateľ postupom správnych orgánov a súdov je zaťažený daňou z pridanej
hodnoty z bezprostredne predchádzajúceho stupňa reťazca a jeho povinnosť odviesť daň sa
tak vzťahuje nielen na čiastku dane vzťahujúcej sa k ním pridanej hodnoty, ale aj na čiastku
dane z pridanej hodnoty, ktorou bol sťažovateľ zaťažený dodávateľom.
Neuznaním odpočítania dane došlo k porušeniu princípu neutrality z pridanej
hodnoty, ako jedného zo základných mechanizmov fungovania dane z pridanej hodnoty
a k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže (bod 4 a bod 5 preambuly Smernice).“.
Na základe uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že „Rozhodnutím správnych
orgánov a rozsudkami súdov došlo k vážnemu spochybneniu základných princípov
spoločného systému dane z pridanej hodnoty a legitímneho cieľa, ktorý je uvedený
v Smernici a v zákone č. 222/2004 Z. z. a takouto interpretáciou je priamo vylúčený
výsledok, ktorý sa má Smernicou Rady dosiahnuť (čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie) Správne orgány a súdy Smernicu Rady 2006/112/ES a zákon č. 222/2004 Z. z. o dani
z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov interpretovali v rozpore s ich obsahom
a samotný výklad týchto hmotno-právnych predpisov nemá žiadnu oporu v existujúcom
hmotnom práve.
Rozsudkom krajského súdu a Najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces.
V uvedených rozsudkoch ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, pretože
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlili od znenia príslušných
ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam... Z uvedených dôvodov skutkové a právne
závery súdov v uvedených rozsudkoch sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1 Sdo 1/2010, zo dňa 31. 3. 2010 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl.
48, ods. 1 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1 Sdo 1/2010, z 31. 3. 2010 taktiež porušil
základné právo sťažovateľa podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sdo 1/2010, z 31. 3. 2010 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že daňové riaditeľstvo ako žalovaný
rozhodnutím č. I/221/94559-60145/2007/991909-r zo 17. júla 2007 potvrdilo rozhodnutie
daňového úradu, ktorým bol sťažovateľovi určený nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2004 a súčasne konštatovalo, že rozdiel nadmerného odpočtu si
sťažovateľ nebol oprávnený odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti.
Na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva
podanej sťažovateľom krajský súd rozsudkom žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že
rozhodnutie, ako aj postup daňového riaditeľstva boli v súlade so zákonom.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie. Najvyšší súd
v odvolacom konaní rozsudkom zo 4. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu.
Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu zo 4. augusta 2009 podal sťažovateľ
dovolanie. Najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010 konanie o dovolaní sťažovateľa
zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Žalobca prevzal rozsudok najvyššieho súdu dňa
26. októbra 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným a bolo
ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu
správnych orgánov podľa druhej hlavy Piatej časti OSP - Správne súdnictvo.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešene otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti
OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti
ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný
prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným
prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne
súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,
čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je
neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom
a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“ Najvyšší súd tiež
poukázal na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je dovolanie v správnom
súdnictve neprípustné.
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.
Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľa. Sťažovateľ v odôvodnení
sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu
zo 4. augusta 2009, v ktorých uvedené súdy nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení
smernice a zákona o DPH odobrili postup a závery daňových orgánov a tiež namieta, že
najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa napriek tomu, že najvyšší súd
nepredložil prejudiciálne otázky významné pre jeho rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
a teda k naplneniu dôvodu na podanie dovolania.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na
svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom
rozsahu, ako ho sťažovateľ vymedzil v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej
ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia označených základných a iných práv
uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Z jednoznačnej úpravy ustanovenia § 246c Občianskeho súdneho poriadku vyplýva,
že v rámci správneho súdnictva nie je proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný
prostriedok prípustný. Pod pojmom opravný prostriedok treba chápať tak riadne, ako aj
mimoriadne opravné prostriedky. Za riadny opravný prostriedok treba považovať odvolanie,
kým mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova konania, dovolanie a mimoriadne
dovolanie. Ani jeden z týchto opravných prostriedkov však v danom prípade nebol
prípustný.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoj postup v namietanom konaní
dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore so
zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi
z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd (zo sťažnosti nie je možné zistiť, či
sťažovateľ mal na mysli najvyšší súd ako súd odvolací alebo dovolací) bol povinný
predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v sťažovateľovej veci, a ak tak neurobil,
porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre
taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej
právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný
prostriedok. Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden
opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec,
rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov
a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov,
najmä dovolania.
Vzhľadom na neprípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
v rámci správneho súdnictva bol súdom poslednej inštancie v okolnostiach prípadu najvyšší
súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Keďže
sťažovateľ sťažnosťou napadol uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2010, ktorým tento
súd rozhodoval len o podmienkach prípustnosti dovolania sťažovateľa, t. j. nerozhodoval
o samotnom predmete sporu (merite veci), uvedená námietka sťažovateľa je vo vzťahu
k predmetu tohto konania irelevantná.
Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína svoju
judikatúru, podľa ktorej účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby
vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti
uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia
prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09). Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľ mal svoju argumentáciu týkajúcu sa predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru EÚ uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010