Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 286/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. F.

P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo

1/2010 z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len

„daňový úrad“) vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu zameranú na daň z pridanej

hodnoty, o ktorej vyhotovil protokol č. , 12190 z 2. januára 2006.

Rozhodnutím daňového úradu č. /Cha z 8. februára 2006 bol

sťažovateľovi znížený nadmerný odpočet uvedený v jeho daňovom priznaní za II. štvrťrok

2004. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) vydalo rozhodnutie

č. I/221/6889-35060/2006/991909-r z 24. mája 2006, ktorým napadnuté rozhodnutie

daňového úradu zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Po ukončení opakovanej kontroly u sťažovateľa vydal daňový úrad

protokol č. 851/320/5513/2007/10296, 12190 z 29. januára 2007 a rozhodnutím

č. /LauE z 12. marca 2007 mu opätovne znížil nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty z dôvodu, že sťažovateľ „nemôže využiť prijatú službu na účely

uskutočňovania svojich podnikateľských aktivít ako platiteľ, a teda že sťažovateľ nesplnil

podmienku na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p, čím mu nevznikol nárok na odpočítanie dane

z prijatej služby“. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/221/9459-60145/2007/991909-r zo

17. júla 2007 (ďalej aj „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie

daňového úradu č. /LauE z 12. marca 2007 z dôvodu, že „sťažovateľ

neprijal službu na účely svojho podnikania ako platiteľ, pretože nie je majiteľom žiadnych

patentov, a preto služby súvisiace s vysporiadaním patentov nemôže použiť pre účely svojho

podnikania...“.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 27. februára 2008 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, pričom sa stotožnil s právnym názorom daňových

orgánov konajúcich v jeho veci.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 4. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok

zo 4. augusta 2009“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľa najvyšší

súd „opätovne vychádzal z vlastníctva patentov, čo je absolútne právne irelevantné,

nakoľko sťažovateľ už v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako živnostník mohol využiť

prijatú službu na účely svojho podnikania ako platiteľ“.

Rozsudok zo 4. augusta 2009 napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010, ktorým konanie o dovolaní zastavil

s odôvodnením, že dovolanie v správnom súdnictve je neprípustné. Podľa sťažovateľa

najvyšší súd „ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

podľa vnútroštátneho práva, je tento povinný predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne

otázky, ktoré sú významné pre vynesenie rozsudku (čl. 234, tretí pododsek ZES)... Keďže NS

SR nepredložil prejudiciálne otázky na ESD, porušil tak právo sťažovateľa /účastníka

konania/ na prístup k súdu, ktorým je ESD, ako takému a zmaril možnosť zaujatia

stanoviska jediným súdom, ktorý je vo veci oprávnený rozhodnúť.“. Najvyšší súd svojím

postupom podľa sťažovateľa súčasne porušil , pretože „zákonným

sudcom v tomto prípade má byť sudca ESD“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal na neakceptovateľný výklad Smernice Rady

č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej

len „smernica“) a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) týkajúci sa nepriznania jeho nároku na odpočítanie

dane, ktorý aplikoval krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval, že „podľa článku 1 bod 2 Smernice

spoločný systém DPH je založený na zásade, že na tovar a služby sa uplatňuje všeobecná

daň zo spotreby presne úmerná cene tovaru a služieb bez ohľadu na počet transakcií

uskutočnených vo výrobnom a distribučnom procese pred stupňom, na ktorom sa daň

účtuje. Na každú transakciu sa uplatní DPH vypočítaná z ceny tovaru alebo služieb po

odpočítaní sumy DPH, ktorou boli priamo zaťažené rôzne nákladové prvky...

Nákupom ďalších užívacích práv sťažovateľovi vznikli nové majetkovo využiteľné

práva, ktoré sa výlučne vzťahovali k tejto novonadobudnutej časti užívacích práv.

Je nepochybné, že v prípade predaja novonadobudnutých užívacích práv

sťažovateľovi vznikne daňová povinnosť. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi muselo

vzniknúť aj právo odpočítať daň na základe faktúry od spoločnosti VARS Slovakia s. r. o. Je

v rozpore so základnými princípmi fungovania dane z pridanej hodnoty, aby sťažovateľ

nemal nárok na odpočítanie dane pri nákupe užívacích práv a pri jeho predaji, resp. pri

inom jeho využití na dosiahnutie príjmov by mal daňovú povinnosť.

Sťažovateľ postupom správnych orgánov a súdov je zaťažený daňou z pridanej

hodnoty z bezprostredne predchádzajúceho stupňa reťazca a jeho povinnosť odviesť daň sa

tak vzťahuje nielen na čiastku dane vzťahujúcej sa k ním pridanej hodnoty, ale aj na čiastku

dane z pridanej hodnoty, ktorou bol sťažovateľ zaťažený dodávateľom.

Neuznaním odpočítania dane došlo k porušeniu princípu neutrality z pridanej

hodnoty, ako jedného zo základných mechanizmov fungovania dane z pridanej hodnoty

a k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže (bod 4 a bod 5 preambuly Smernice).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že „Rozhodnutím správnych

orgánov a rozsudkami súdov došlo k vážnemu spochybneniu základných princípov

spoločného systému dane z pridanej hodnoty a legitímneho cieľa, ktorý je uvedený

v Smernici a v a takouto interpretáciou je priamo vylúčený

výsledok, ktorý sa má Smernicou Rady dosiahnuť (čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie) Správne orgány a súdy Smernicu Rady 2006/112/ES a o dani

z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov interpretovali v rozpore s ich obsahom

a samotný výklad týchto hmotno-právnych predpisov nemá žiadnu oporu v existujúcom

hmotnom práve.

Rozsudkom krajského súdu a Najvyššieho súdu došlo k porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces.

V uvedených rozsudkoch ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, pretože

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlili od znenia príslušných

ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam... Z uvedených dôvodov skutkové a právne

závery súdov v uvedených rozsudkoch sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. , zo dňa 31. 3. 2010 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl.

48, ods. 1 SR.

2. Najvyšší súd SR uznesením č. k. , z 31. 3. 2010 taktiež porušil

základné právo sťažovateľa podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. , z 31. 3. 2010 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že daňové riaditeľstvo ako žalovaný

rozhodnutím č. I/221/94559-60145/2007/991909-r zo 17. júla 2007 potvrdilo rozhodnutie

daňového úradu, ktorým bol sťažovateľovi určený nadmerný odpočet za zdaňovacie

obdobie III. štvrťrok 2004 a súčasne konštatovalo, že rozdiel nadmerného odpočtu si

sťažovateľ nebol oprávnený odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti.

Na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva

podanej sťažovateľom krajský súd rozsudkom žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že

rozhodnutie, ako aj postup daňového riaditeľstva boli v súlade so zákonom.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie. Najvyšší súd

v odvolacom konaní rozsudkom zo 4. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu zo 4. augusta 2009 podal sťažovateľ

dovolanie. Najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010 konanie o dovolaní sťažovateľa

zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Žalobca prevzal rozsudok najvyššieho súdu dňa

26. októbra 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným a bolo

ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu

správnych orgánov podľa druhej hlavy Piatej časti - Správne súdnictvo.

Podľa pre riešene otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti

sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je v konaní podľa Piatej časti prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti

ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný

prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným

prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti - Správne

súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,

čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je

neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom

a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“ Najvyšší súd tiež

poukázal na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je dovolanie v správnom

súdnictve neprípustné.

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a 2 a a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľa. Sťažovateľ v odôvodnení

sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu

zo 4. augusta 2009, v ktorých uvedené súdy nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení

smernice a zákona o DPH odobrili postup a závery daňových orgánov a tiež namieta, že

najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa napriek tomu, že najvyšší súd

nepredložil prejudiciálne otázky významné pre jeho rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

a teda k naplneniu dôvodu na podanie dovolania.

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

Ústavný súd vychádzajúc z a s poukazom na

svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom

rozsahu, ako ho sťažovateľ vymedzil v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej

ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia označených základných a iných práv

uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z jednoznačnej úpravy ustanovenia vyplýva,

že v rámci správneho súdnictva nie je proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný

prostriedok prípustný. Pod pojmom opravný prostriedok treba chápať tak riadne, ako aj

mimoriadne opravné prostriedky. Za riadny opravný prostriedok treba považovať odvolanie,

kým mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova konania, dovolanie a mimoriadne

dovolanie. Ani jeden z týchto opravných prostriedkov však v danom prípade nebol

prípustný.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoj postup v namietanom konaní

dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore so

zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 a so zárukami vyplývajúcimi

z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd (zo sťažnosti nie je možné zistiť, či

sťažovateľ mal na mysli najvyšší súd ako súd odvolací alebo dovolací) bol povinný

predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v sťažovateľovej veci, a ak tak neurobil,

porušil jeho základné práva podľa a a právo podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre

taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej

právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný

prostriedok. Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden

opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec,

rešpektujúc platný , jeho systém opravných prostriedkov

a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov,

najmä dovolania.

Vzhľadom na neprípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

v rámci správneho súdnictva bol súdom poslednej inštancie v okolnostiach prípadu najvyšší

súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Keďže

sťažovateľ sťažnosťou napadol uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2010, ktorým tento

súd rozhodoval len o podmienkach prípustnosti dovolania sťažovateľa, t. j. nerozhodoval

o samotnom predmete sporu (merite veci), uvedená námietka sťažovateľa je vo vzťahu

k predmetu tohto konania irelevantná.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína svoju

judikatúru, podľa ktorej účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby

vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti

uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia

prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo (). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľ mal svoju argumentáciu týkajúcu sa predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru EÚ uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010