Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 233/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde

Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko, zastúpenej

advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkami

z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. apríla 2014

osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH,

Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo

námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a základného

práva na zákonného sudcu podľa postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkami

z 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažností vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky „Linde Engineering

Dresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ [predtým „Linde – KCA

DRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ (ďalej len „organizačná

zložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti

Sťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúry

od dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských

štátov Európskej únie a USA. Po detailnom skontrolovaní skutočne vykonaných

prác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila sťažovateľka tieto

faktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi prijatím

dodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky [v zmysle

o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj

„daňové riaditeľstvo“)] rozhodnutím sp. zn. I/222/17684 135633/2009/992895 r

zo 14. decembra 2009 (ďalej len „prvé rozhodnutie finančného riaditeľstva

zo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej len

„daňový úrad“) sp. zn. /Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „prvé

rozhodnutie daňového úradu z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade

s o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnom

pre posúdenie veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložke

uložená pokuta v sume 33 110,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho

z v poradí piateho dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie júl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného

odpočtu 18. augusta 2006, pozn.) v poradí piate dodatočné daňové priznanie dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúci

z v poradí štvrtého dodatočného daňového priznania o sumu 882 947,02 € na sumu

71 711,39 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa

sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia daňového

úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia finančného

riaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. februára 2013 (ďalej len „prvý rozsudok z 22. februára 2013“) žalobu zamietol.

Na základe odvolania prvý rozsudok krajského súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší

súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená

pod sp. zn. ).

Finančné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/222/17681 135630/2009/992895 r

zo 14. decembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie finančného riaditeľstva

zo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie daňového úradu sp. zn.

/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie daňového úradu

z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade s § 35 ods. 3 zákona o správe daní

a poplatkov organizačnej zložke uložená pokuta v sume 12 592,10 € zo súčtu vlastnej

daňovej povinnosti uvedenej v treťom dodatočnom daňovom priznaní a nadmerného

odpočtu uvedeného v druhom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie apríl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného

odpočtu 24. novembra 2005, pozn.) tretie dodatočné daňové priznanie dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 a opravila ním nadmerný odpočet uvedený

v druhom dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty na vlastnú daňovú

povinnosť k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 65 600,64 €.

Žalobou doručenou krajskému súdu sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti

postupu a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu

a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2013 (ďalej len „druhý rozsudok

z 22. februára 2013“) žalobu zamietol. Na základe odvolania druhý rozsudok krajského

súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. ).

Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného

daňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej

vzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej

vystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry,

ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným

prijatím faktúry organizačnou zložkou. Podľa pokynu príslušného daňového úradu si

organizačná zložka uplatňovala nárok na odpočítanie dane z tých istých plnení až

za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry

doručené svojim zriaďovateľom.“.

Finančné riaditeľstvo potvrdilo svojimi rozhodnutiami vyrubenie pokuty

organizačnej zložke, pričom tvrdilo, že organizačná zložka si dodatočným daňovým

priznaním dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl a júl 2005 opravila

nadmerný odpočet uvedený v daňových priznaniach (nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty znížila o sumu 882 947,02 € a nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty opravila

na vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €).

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť, ktorú realizuje

v odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe podnikateľského

oprávnenia, ktoré je vydávané podnikateľovi, pričom však samotná organizačná zložka

napriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu, a teda nemôžu jej byť

ukladané povinnosti. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky nemožno za zákonné

považovať rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré ako povinnú označujú organizačnú

zložku sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza:

„Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec neprihliadlo na skutočnosť, že

sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia uplatňoval právo na odpočítanie

dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň

v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe

by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie do správneho stavu a ako

dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty ukrátený, zaslal Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za

jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia

vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o dani z pridanej

hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4

o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ nemohol byť v omeškaní s

akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť

samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto

nemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu.

Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na

základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň

z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním

bol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov bezplatne

úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň,

nemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Sťažovateľ

v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože

v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle o dani

z pridanej hodnoty ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb

a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru

v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek,

a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné

na zabezpečenie správneho výberu dane.“

Podľa sťažovateľky finančné riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si

zákon v neprospech sťažovateľa. Znenie konkrétneho ustanovenia, týkajúceho sa

samozdanenia uvedeného v a v o dani z pridanej hodnoty

nie je jasné, zrozumiteľné a určité. o dani z pridanej hodnoty

súčinnosťou od 01. 05. 2004 nedostatočne upravoval prechod daňovej povinnosti

na platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných členských

štátov EÚ. Nedostatok jasnej a presnej zákonnej úpravy potvrdzuje Metodický pokyn

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k , ktorým sa mení

a dopĺňa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

a ktorým sa mení a dopĺňa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky

do Európskej únie a teda 5 rokov po účinnosti zmien, ktoré vstúpili do platnosti

01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia

dane (uvedený v a v o dani z pridanej hodnoty) na vstupe

a na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia si „daň uplatnenú platiteľom dane

pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane

odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, t. j.

v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik

práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti.

V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej

úpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu,

pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol

uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie

dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom

princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov

nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51

o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd

v Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom

posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich

platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli

potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu

a účelu vyššie uvedených ustanovení § a 51 o dani z pridanej

hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.

V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutých

konaniach sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal

s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona

o DPH v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ

upravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti

k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.

o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase

relevantnom pre posúdenie veci ani „relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú

výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní

uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia.

Súdny dvor EÚ v obdobných prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C 454/98 Schmeink

& Cofreth a Strobel, C 78/02 Karageorgou, C 342/87 Genius Holding a C 566/07 Stadeco

BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby

vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná

daň mohla byť opravená. Pritom však Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov

na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné

na dosiahnutie cieľa.“.

Podľa sťažovateľky „konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti,

nakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým, že

sťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas

niekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči

sťažovateľovi. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene predpokladal,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade obrátiť na Súdny

dvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými

právnymi predpismi EÚ.“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte,

nezobral na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoroval komunitárne právo“, čím

podľa jej názoru „slovenské správne orgány išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné

pre zabezpečenie správneho výberu dane.“

Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli

splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd,

proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho

práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť

právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným

skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu na prerušenie

konania v zmysle nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej

otázky“, pričom „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady

daňovej neutrality“, porušil tým podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právo

na zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa .

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv

na súdnu ochranu podľa a na zákonného sudcu podľa

postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami,

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zruší a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac

citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

rozsudkami

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že

najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte a nebral do úvahy

zmysel a účel daňových predpisov a rovnako tak odignoroval komunitárne právo, čím

odobril zároveň postup daňových orgánov, ktoré išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné

pre zabezpečenie správneho výberu daní“, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu

podľa , a že

najvyšší súd aj napriek splneniu podmienok pre predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými

právnymi predpismi EÚ“ tak neurobil, pričom ani „neodôvodnil, prečo to nepovažuje

za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým jej základné právo

na zákonného sudcu podľa .

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa vzťahujú

aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní).

Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1

nemôže byť to, aby sa ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom

súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu , ak by

si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali

zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok

ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad

v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov

alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy

z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa zverený všeobecným súdom

v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. ).

Sťažovateľka svojou prvou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje tým, že

najvyšší súd nepostupoval v širšom kontexte a neposúdil vec s prihliadnutím na zmysel

a účel aplikovaných daňových právnych predpisov a neposudzoval uložené sankcie v širšom

kontexte, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa .

Predmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a postup,

ktorý predchádzal ich vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosť

rozhodnutí správcov dane (daňového úradu a finančného riaditeľstva, pozn.), ktorými boli

sťažovateľke uložené pokuty v sume 33 110,50 € a v sume 12 592,10 € za správne delikty

podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní. Správnych deliktov sa sťažovateľka podľa

rozhodnutí daňového úradu a finančného zastupiteľstva dopustila tým, že v poradí piatom

dodatočnom daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala v poradí štvrté daňové

priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac júl 2005 a znížila nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty vyplývajúci z v poradí štvrtého dodatočného daňového

priznania o sumu 882 947,02 € na sumu 71 711,39 €, ako aj tým, že v poradí treťom

dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty priznala, že nesprávne podala

daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac apríl 2005, v ktorom si

pôvodne uplatnila nadmerný odpočet, pričom podľa v poradí tretieho dodatočného

daňového priznania mala v skutočnosti vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €.

Z napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že nimi boli v súlade s § 219

ods. 1 a 2 potvrdené prvý a druhý rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorých sa

najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce

proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na tie časti prvého

a druhého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa tento zaoberal otázkou právnej

subjektivity organizačnej zložky a možnosťou uloženia jej povinnosti zaplatiť pokutu.

Krajský súd v prvom a druhom rozsudku k tomuto uviedol:

„Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE KCA DRESDEN GmbH

organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,

oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca

pod obchodným menom LINDE KCA DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B

Úradného súdu Drážďany. Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto

podľa názoru súdu zodpovedalo ustanoveniu , v dôsledku

čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má,

vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis

mutandis rozhodnutia NS SR zo 17. októbra 2003,

z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR z 13. marca 2003, 14

z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné

meno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide

o organizačnú zložku. Preto súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval

za dôvodnú.“

V prvom i druhom rozsudku krajského súdu sa navyše uvádza:

«Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že

pri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49

a § 51 zákona o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane.

Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa

podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi

dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej

povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného

členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že

daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru

alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane

zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu

dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie

tohto práva, obsahuje § 51 zákona.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové

priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní

alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom

priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1

v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým

priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa

zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým

si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného

odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží.

Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa

odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom

daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový

subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred

započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu

podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto

dodatočnom daňovom priznaní.

Na základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom

uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho

konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej

v zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.

Súd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval

podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov

v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane“) nakoľko vyrubil pokutu

na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané

zdaňovacie obdobie.

Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi

deklarovaným vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie

dane bol zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania

neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v

skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri

pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od

porovnania podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému

dodatočnému daňovému priznaniu.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav

veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,

ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa

.»

V napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, ktorými boli potvrdené prvý a druhý

rozsudok krajského súdu (týmito rozsudkami boli zamietnuté žaloby sťažovateľky

o preskúmanie postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva

zo 14. decembra 2009 a postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia daňového

úradu z 23. septembra 2009, pozn.), sa okrem iného uvádza:

„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade

neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005,

pozn.) mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca

priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene

používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť

z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj

napadnutým rozhodnutím urobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval

pri podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.)

nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako

aj v žalobe poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené

rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom

v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu.

Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.

Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové

okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu

dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že

nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu

v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla

daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že

(ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil

a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne

údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým

posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa

dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré

faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne

zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb

uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho

tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto

doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani

miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov

pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech. Za týchto

skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu

vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového

materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že

krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými

námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak

ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaných častí prvého a druhého rozsudku krajského súdu, ako aj

napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné súdy sa

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi

pre záver o tom, že rozhodnutia vydané príslušným správcom dane, ako aj postup

predchádzajúci týmto rozhodnutiam sú v súlade so zákonom.

Sťažovateľka priznala dodatočnými daňovými priznaniami svoje protiprávne konanie,

v dôsledku čoho jej boli v súlade s § 35 zákona o správe daní uložené pokuty. Ústavný súd

sa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie protiprávnosti

konania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom dane, na základe

ktorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích

obdobiach.

Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákona

o správe daní) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov v daňovom konaní

úzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú zásadu daňového konania

a s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým o neexistencii jej povinnosti daň

z pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k prípadnému vzniku dvojitého zdanenia

v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému dane z

pridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť dôkazy, ktoré by jej tvrdenia

preukázali; takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V rámci daňového konania

všeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých skutočností uvádzaných

v daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania) zaťažuje daňový subjekt,

pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie

do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej

pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažností a z príloh

k nim pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdené

skutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte hodnoverným spôsobom. Záver najvyššieho

súdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či

prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,

ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veciach sťažovateľky nešlo.

Citované časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu v spojení

s odôvodnením prvého a druhého rozsudku krajského súdu naopak potvrdzujú, že tieto

obsahujú ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností

sťažovateľkou uplatnená námietka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu nie je podľa

názoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozsudkoch, a teda nezakladá reálnu možnosť,

aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie dospel k záveru, že

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 .

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhu

na predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona

o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“, pričom ani „neodôvodnil, prečo to

nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“.

Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sú súdy členských štátov, proti

rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru

predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa ,

nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – , porov.

, , ). Najvyšší súd preto v tomto postavení

nepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ

s povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej

otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,

ktorý možno namietať sťažnosťou podľa (, ,

, ). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené

predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo na to, aby o otázkach

výkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol

súd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva

na zákonného sudcu, ktoré je zaručené v , a prípadne práva podľa

ods. 1 (m. m. ).

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzi

vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým

začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32

a tam citovaná judikatúra).

Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa

otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a , pričom

treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV.

ÚS 206/08).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora

bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Z príloh k sťažnostiam ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaniach proti prvému

a druhému rozsudku krajského súdu vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani z

pridanej hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom EÚ (všeobecný rozpor so

zásadou daňovej neutrality).

Kľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnostiach niekoľkokrát zdôrazňuje, je

tvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia

(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve

na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň

z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s touto

námietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je na faktúre

alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe

uskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.

V oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčové

miesto Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej

hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení

neskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovaná

do už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

Účelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločného

systému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnej

definície zdaniteľných plnení.

Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp

spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo

na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok

vo veci C 409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael

Stadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I 102, bod 42, rozsudok

vo veci C 465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I 4373, bod 33

a 34, rozsudok v spojených veciach C 439/04 a C 440/04, Axel Kittel proti Belgickému

štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I 6177, bod 47 a 48,

rozsudok v spojených veciach C 80/11 a C 142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó és

Vámhivatal Dél dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti

Adó és Vámhivatal Dél dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, bod 37 až 39).

V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora

v (podľa jej názoru) obdobných veciach Schmeink & Cofreth a Strobel, Karageorgou,

Genius Holding a Stadeco BV (už citované, pozn.), z ktorých vyplýva, že zaručenie

neutrality dane z pridanej hodnoty je vecou členských štátov a je na nich, aby

vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná

daň z pridanej hodnoty mohla byť opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžu

ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

Ústavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnuté rozsudky najvyššieho

súdu sú v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

stručné, odkazujúce len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia Súdneho dvora sa

týkajú „princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v

prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.

Predmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celok

vrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovaný

všeobecne a bližšie neodôvodnený.

Základným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnej

otázke týkajúcej sa výkladu práva EÚ je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je pre riešenie

(konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú a všeobecnú

argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnostiach, ako aj v odvolaniach proti prvému

a druhému rozsudku krajského súdu vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva EÚ (sťažovateľka bližšie

nešpecifikuje ustanovenie práva EÚ, o výklad ktorého vo veci ide) – vo všeobecnosti výklad

k princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutým konaniam vedeným

najvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažností možno vyvodiť

sťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcov dane pri ukladaní pokút

za spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality, a to v súvislosti s tvrdením

sťažovateľky, že nemala povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu

tzv. samozdanenia (k tomu pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).

Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva

podľa , sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konaní

pred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaní

boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatia

faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, kedy sa dostali tieto faktúry

do dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a ani

nepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov,

neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvy

s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

práva EÚ je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva EÚ je pre riešenie daného prípadu

relevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaných vecí sťažovateľky je však

zjavné, že otázka týkajúca sa prípadného rozporu postupu správcov dane pri ukladaní

pokuty s princípom daňovej neutrality by bola irelevantná, v zmysle reálneho dosahu

prípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie týchto vecí, keďže sťažovateľka v konaní

pred správnymi orgánmi (ani v konaní pred všeobecnými súdmi) neuniesla dôkazné

bremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení. Za daných

okolností by preto ani v prípade, ak by ústavný súd pripustil, že najvyšší súd

sa neadekvátnym spôsobom vysporiadal s návrhom sťažovateľky na predloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nešlo v posudzovaných veciach o tak intenzívne

pochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do

garantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou

označeného základného práva podľa a spôsobom, akým sa najvyšší súd

vysporiadal v napadnutých rozsudkoch s jej návrhom prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1

písm. c) a predložiť prejudiciálnu otázu Súdnemu dvoru, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priajtí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1

.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky,

ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na zákonného sudcu podľa postupom

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnené.

Po odmietnutí sťažností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015