Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH,

Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2015 v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher

Strasse 80, Drážďany, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách

aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a základného práva na

zákonného sudcu podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom v tomto konaní z 25. februára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky Linde Engineering

Dresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava [predtým Linde – KCA

DRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava (ďalej len „organizačná

zložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti

Sťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúry

od dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských

štátov Európskej únie a Spojených štátov amerických. Po detailnom skontrolovaní skutočne

vykonaných prác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila

sťažovateľka tieto faktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi

prijatím dodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím sp. zn. I/222/17674-135591/2009/992895-r zo 14. decembra 2009 potvrdilo

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“)

č. /Slá z 23. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnom pre posúdenie

veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložke uložená pokuta

v sume 21 905,10 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z v poradí piateho

dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

december 2004. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného

odpočtu) dodatočné daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

december 2004, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúci z daňového priznania o sumu

584 137,19 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa

sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia daňového úradu

z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva

zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom č. k. -41 zo 14. júna 2011

(ďalej len „prvý rozsudok zo 14. júna 2011“) obe napadnuté rozhodnutia daňových orgánov

zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Na základe odvolania daňového

riaditeľstva najvyšší súd uznesením z 24. októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

zrušil prvý rozsudok zo 14. júna 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Následne krajský súd rozsudkom č. k. -100 z 11. júna 2013 (ďalej len

„druhý rozsudok z 11. júna 2013“) žalobu sťažovateľky zamietol. Na odvolanie

sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom z 25. februára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

potvrdil druhý rozsudok z 11. júna 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného

daňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej

vzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej

vystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry,

ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným

prijatím faktúry organizačnou zložkou. Podľa pokynu príslušného daňového úradu

si organizačná zložka uplatňovala nárok na odpočítanie dane z tých istých plnení

až za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry

doručené svojim zriaďovateľom.“.

Daňové riaditeľstvo svojím rozhodnutím potvrdilo vyrubenie pokuty organizačnej

zložke, pričom tvrdilo, že organizačná zložka si dodatočným daňovým priznaním dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2004 opravila nadmerný odpočet

uvedený v daňovom priznaní.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť,

ktorú realizuje v odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe

podnikateľského oprávnenia, ktoré je vydávané podnikateľovi, pričom však samotná

organizačná zložka napriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu,

a teda nemôžu jej byť ukladané povinnosti. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky

nemožno za zákonné považovať rozhodnutie daňového riaditeľstva, ktoré ako povinnú

označuje organizačnú zložku sťažovateľky.

Sťažovateľka je toho názoru, že „Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec

neprihliadlo na skutočnosť, že sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia

uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal

nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný

efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie

do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty

ukrátený, zaslal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania

k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za

účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa §

11 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí

daň v zmysle až 4 o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ

nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný

platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského

štátu. Je preto nemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho

rozpočtu. Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená,

avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne

uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.

Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov

bezplatne úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť

platiť daň, nemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami,

pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle

o dani z pridanej hodnoty ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb

a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní

tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných

požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho,

čo je potrebné na zabezpečenie správneho výberu dane.“.

Podľa sťažovateľky daňové riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si

zákon v neprospech sťažovateľa. Znenie konkrétneho ustanovenia, týkajúceho sa

samozdanenia uvedeného v a v o dani z pridanej hodnoty

nie je jasné, zrozumiteľné a určité. o dani z pridanej hodnoty

s účinnosťou od 01. 05. 2004 nedostatočne upravoval prechod daňovej povinnosti

na platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných

členských štátov EÚ. Nedostatok jasnej a presnej zákonnej úpravy potvrdzuje Metodický

pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k , ktorým sa mení

a dopĺňa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

a ktorým sa mení a dopĺňa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky

do Európskej únie a teda 5 rokov po účinnosti zmien, ktoré vstúpili do platnosti

01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia

dane (uvedený v a v o dani z pridanej hodnoty) na vstupe

a na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia si „daň uplatnenú platiteľom dane

pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane

odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo,

t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik

práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti.

V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej

úpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu,

pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol

uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie

dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom

princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov

nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51

o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd

v Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom

posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich

platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli

potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu

a účelu vyššie uvedených ustanovení § a 51 o dani z pridanej

hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.

V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal

s jej návrhom na prerušenie konania podľa

v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „Občiansky

súdny poriadok“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona o DPH

v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ

upravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti

k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.

o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase

relevantnom pre posúdenie veci (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) ani

„relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že

z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je

dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia. Súdny dvor EÚ v obdobných

prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C-454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02

Karageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality

DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili

opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však

Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní

nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.“.

Podľa sťažovateľky konanie daňového úradu „bolo nad rámec nevyhnutnosti,

nakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým,

že sťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročne dotoval štátny rozpočet počas

niekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie

voči sťažovateľovi... Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene

predpokladal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade

obrátiť na Súdny dvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH

s príslušnými právnymi predpismi EÚ.“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd neposúdil uloženú pokutu „v širšom kontexte,

neberie na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo“, čím

podľa jej názoru „slovenské správne orgány idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné

pre zabezpečenie správneho výberu dane“.

Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli

splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd,

proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho

práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má

objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred

právoplatným skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu

na prerušenie konania v zmysle

nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej otázky“, pričom „nezdôvodňuje...

prečo nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality v tomto

konkrétnom prípade nepožiadať o posúdenie otázky Súdny dvor...“, porušil tým podľa

sťažovateľky jej základné právo na zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods.

1 .

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„Základné právo spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a právo na zákonného sudcu podľa článku 48 bolo

porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu v Bratislave zo dňa

25. februára 2015.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. februára

2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa

vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy

, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom

konaní).

Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1

nemôže byť to, aby sa ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl.

124 ), stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov

v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1

, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite

preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať

výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad

v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov

alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy

z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa zverený všeobecným súdom

v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. ).

Sťažovateľka svojou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje, že najvyšší

súd neposúdil uloženú pokutu „v širšom kontexte, neberie na vedomie zmysel a účel

daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo, čím dáva sťažovateľ do pozornosti najmä

skutočnosť, že v tomto prípade slovenské správne orgány idú nad rámec toho, čo je

nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu dane“. Najvyšší súd tým podľa

sťažovateľky porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa .

Predmetom ústavného prieskumu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosť

rozhodnutí daňových orgánov (daňového úradu a daňového riaditeľstva), ktorými bola

sťažovateľke uložená pokuta v sume 21 905,10 € za správny delikt podľa § 35 ods. 3

zákona o správe daní a poplatkov. Správneho deliktu sa sťažovateľka podľa rozhodnutí

daňového úradu a daňového riaditeľstva dopustila tým, že v poradí šiestom dodatočnom

daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty

za kalendárny mesiac december 2004, a znížila nadmerný odpočet vyplývajúci z daňového

priznania o sumu 584 137,19 €.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219

ods. 1 a 2 potvrdený druhý rozsudok z 11. júna 2013,

s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti

na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na časť druhého

rozsudku z 11. júna 2013, v ktorej sa krajský súd zaoberal otázkou právnej subjektivity

organizačnej zložky a možnosťou uloženia jej povinnosti zaplatiť pokutu a s odkazom

na skutkovo a právne obdobnú vec sťažovateľky (sp. zn. ) i na zrušujúce

uznesenie najvyššieho súdu (sp. zn. ) k tomuto uviedol:

„Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE-KCA-DRESDEN GmbH

-organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,

oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca

pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B

Úradného súdu Drážďany.

Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto, podľa názoru súdu,

zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obch. zák., v dôsledku čoho bola pokuta uložená

zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa

organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis rozhodnutia

NS SR -17 zo 17. októbra 2003, z 10. marca 2010; rozhodnutia

ÚS SR z 13. marca 2003, -14 z 20. júna 2006). V napadnutých

rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno zriaďovateľa, dodatok

označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide o organizačnú zložku. Preto súd

námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú.“

V druhom rozsudku z 11. júna 2013 krajský súd ďalej zdôraznil, že «Žalobca vo veci

uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na odpočítanie

dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a § 51 zákona o DPH, avšak konal tak

na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie

potvrdil.

Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa

podmienky stanovené , všeobecne uvedené v ustanoveniach

až . Podľa , právo odpočítať daň z tovaru

alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom

vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru

z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie,

to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká

príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo

na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne

povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť

splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové

priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní

alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom

priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa

odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným

daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa

zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie,

ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného

odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží.

Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu

podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej

v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní;

ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu

alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu

uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej

v tomto dodatočnom daňovom priznaní.

Na základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom

uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho

konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej

v zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.

Súd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval

podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov

v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane“) nakoľko vyrubil pokutu

na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané

zdaňovacie obdobie.

Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným

vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol

zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali

skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti

nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní

za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania

podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému

priznaniu.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav

veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,

ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol

podľa ».

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený druhý rozsudok

z 11. júna 2013, sa okrem iného uvádza:

„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade

neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac december 2004 mu bol

nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca priznal, že si

uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene používal

finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť z tohto

uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj napadnutým

rozhodnutím urobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval

pri podávaní daňového priznania za mesiac december 2004 nesprávne, nemôže byť

pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval

na judikatúru Súdneho Dvora EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia

sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom

v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu.

Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.

Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové

okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu

dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu,

že nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu

v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla

daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne,

že (ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil

a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne

údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým

posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa

dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré

faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne

zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb

uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho

tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto

doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani

miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov

pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite

vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní

obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil

právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaných častí druhého rozsudku z 11. júna 2013,

ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné

súdy sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami

rozhodujúcimi pre záver o tom, že rozhodnutia vydané príslušnými daňovými orgánmi

(daňový úrad a daňové riaditeľstvo), ako aj postup predchádzajúci týmto rozhodnutiam sú

v súlade so zákonom.

Sťažovateľka priznala dodatočným daňovým priznaním svoje protiprávne konanie,

v dôsledku čoho jej bola v súlade s § 35 zákona o správe daní a poplatkov uložená pokuta.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie

protiprávnosti konania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom

dane, na základe ktorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr

v iných zdaňovacích obdobiach.

Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákona

o správe daní a poplatkov) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov

v daňovom konaní úzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú

zásadu daňového konania a s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým

o neexistencii jej povinnosti daň z pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k

prípadnému vzniku dvojitého zdanenia v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je

vlastná spoločnému systému dane z pridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť

dôkazy, ktoré by jej tvrdenia preukázali. Takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V

rámci daňového konania všeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých

skutočností uvádzaných v daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania)

zaťažuje daňový subjekt, pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v

daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní a

poplatkov). Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených aj podľa názoru ústavného súdu

vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte

hodnoverným spôsobom. Záver najvyššieho súdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne

akceptovateľný.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to,

či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,

ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému

zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie,

resp. odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. , ,

).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľky nešlo.

Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s odôvodnením druhého rozsudku z 11. júna 2013 naopak potvrdzujú, že tieto obsahujú

ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností sťažovateľkou

uplatnená námietka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nie je podľa názoru ústavného

súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu

vyjadrených v napadnutom rozsudku, a teda nezakladá reálnu možnosť, aby ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu jej základného práva na zákonného

sudcu zaručeného malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhu

na predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona

o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“, pričom ani „nezdôvodňuje...

prečo nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality v tomto

konkrétnom prípade nepožiadať o posúdenie otázky Súdny dvor...“.

Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sú

súdy členských štátov, proti rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné

predložiť Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv

alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Je nesporné, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach

správneho súdnictva podľa , nie je prípustný žiadny

ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – , porovnaj

, , ). Najvyšší súd je preto v tomto postavení

nepochybne súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou položiť

predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej

otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,

ktorý možno namietať sťažnosťou podľa (, ,

, ). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené

predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo

platnosti práva Európskej únie rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd,

ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva

na zákonného sudcu, ktoré je zaručené v , prípadne práva podľa

ods. 1 (m. m. ).

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva Európskej únie. Konanie podľa čl. 267 ZFEÚ je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke

pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu

dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, ak sa položené otázky

týkajú výkladu práva Európskej únie (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,

C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa

otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a

oprávnených záujmov účastníkov konania podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)

(m. m. ).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého

alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora

bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Európskeho spoločenstva alebo Európskej únie taký jasný, že

nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Z príloh k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaní proti druhému

rozsudku z 11. júna 2013 vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani z pridanej

hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom Európskej únie (všeobecný rozpor

so zásadou daňovej neutrality).

Kľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnosti niekoľkokrát zdôrazňuje, je

tvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia

(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve

na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň

z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s touto

námietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je

na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe

uskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.

V oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčové

miesto šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej

hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení

neskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovaná

do už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

Účelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločného

systému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnej

definície zdaniteľných plnení.

Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp

spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo

na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porovnaj

rozsudok vo veci C-409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark

a Michael Stadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, bod

42, rozsudok vo veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-

4373, bod 33 a 34, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti

Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177,

bod 47 a 48, rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti

Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid

proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága,

bod 37 až 39).

V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora

v (podľa jej názoru) obdobných veciach Schmeink & Cofreth a Strobel, Karageorgou,

Genius Holding a Stadeco BV, z ktorých vyplýva, že zaručenie neutrality dane z pridanej

hodnoty je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili

opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň z pridanej hodnoty mohla byť

opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžu ísť nad rámec toho, čo je

nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

Ústavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru stručný, odkazujúci len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia

Súdneho dvora sa týkajú „princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia,

pričom v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.

Predmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celok

vrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovaný

všeobecne a bližšie neodôvodnený.

Základným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnej

otázke týkajúcej sa výkladu práva Európskej únie je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je

pre riešenie (konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú

a všeobecnú argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní

proti druhému rozsudku z 11. júna 2013 vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva Európskej únie (sťažovateľka

bližšie nešpecifikuje ustanovenie práva Európskej únie, o výklad ktorého vo veci ide) –

vo všeobecnosti výklad k princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutému

konaniu vedenému najvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažnosti

možno vyvodiť sťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcu dane

pri ukladaní pokuty za spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality,

a to v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že nemala povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty

z dôvodu tzv. samozdanenia.

Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva

podľa , sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konaní

pred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaní

boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatia

faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, keď sa tieto faktúry dostali

do dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a ani

nepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov,

neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvy

s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

práva Európskej únie je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, že otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva Európskej únie je

pre riešenie daného prípadu relevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej

veci sťažovateľky je ale zjavné, že otázka týkajúca sa prípadného rozporu postupu správcu

dane pri ukladaní pokuty s princípom daňovej neutrality by bola v zmysle reálneho dosahu

prípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie tejto veci irelevantná, keďže sťažovateľka

v konaní pred správnymi orgánmi (ani v konaní pred všeobecnými súdmi) neuniesla

dôkazné bremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení.

Za daných okolností by preto ani v prípade, ak by aj ústavný súd pripustil, že najvyšší súd

sa neadekvátnym spôsobom vysporiadal s návrhom sťažovateľky na predloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nešlo v posudzovanej veci o také intenzívne

pochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do

garantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom

sťažovateľkou označeného základného práva podľa a spôsobom,

akým sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom rozsudku s jej návrhom prerušiť konanie

podľa a predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľky podľa .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na

zákonného sudcu podľa postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnutým rozsudkom, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa návrhom

sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2017