Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 39/2017
PDF · 388.27 KB
No categories available
III. ÚS 39/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH,
Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžf 122/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2015 v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher
Strasse 80, Drážďany, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách
aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 122/2013 a jeho
rozsudkom v tomto konaní z 25. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky Linde Engineering
Dresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava [predtým Linde – KCA
DRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava (ďalej len „organizačná
zložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti
Sťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúry
od dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských
štátov Európskej únie a Spojených štátov amerických. Po detailnom skontrolovaní skutočne
vykonaných prác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila
sťažovateľka tieto faktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi
prijatím dodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutím sp. zn. I/222/17674-135591/2009/992895-r zo 14. decembra 2009 potvrdilo
rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“)
č. 600/232/165406/09/Slá z 23. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnom pre posúdenie
veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložke uložená pokuta
v sume 21 905,10 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z v poradí piateho
dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2004. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného
odpočtu) dodatočné daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2004, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúci z daňového priznania o sumu
584 137,19 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa
sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia daňového úradu
z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva
zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 102/2010-41 zo 14. júna 2011
(ďalej len „prvý rozsudok zo 14. júna 2011“) obe napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Na základe odvolania daňového
riaditeľstva najvyšší súd uznesením z 24. októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžf 52/2011 zrušil prvý rozsudok zo 14. júna 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Následne krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 102/2010-100 z 11. júna 2013 (ďalej len
„druhý rozsudok z 11. júna 2013“) žalobu sťažovateľky zamietol. Na odvolanie
sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom z 25. februára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžf 122/2013 potvrdil druhý rozsudok z 11. júna 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného
daňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej
vzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej
vystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry,
ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným
prijatím faktúry organizačnou zložkou. Podľa pokynu príslušného daňového úradu
si organizačná zložka uplatňovala nárok na odpočítanie dane z tých istých plnení
až za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry
doručené svojim zriaďovateľom.“.
Daňové riaditeľstvo svojím rozhodnutím potvrdilo vyrubenie pokuty organizačnej
zložke, pričom tvrdilo, že organizačná zložka si dodatočným daňovým priznaním dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2004 opravila nadmerný odpočet
uvedený v daňovom priznaní.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť,
ktorú realizuje v odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe
podnikateľského oprávnenia, ktoré je vydávané podnikateľovi, pričom však samotná
organizačná zložka napriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu,
a teda nemôžu jej byť ukladané povinnosti. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky
nemožno za zákonné považovať rozhodnutie daňového riaditeľstva, ktoré ako povinnú
označuje organizačnú zložku sťažovateľky.
Sťažovateľka je toho názoru, že „Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec
neprihliadlo na skutočnosť, že sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia
uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal
nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný
efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie
do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty
ukrátený, zaslal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania
k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za
účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa §
11 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí
daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ
nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný
platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského
štátu. Je preto nemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho
rozpočtu. Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená,
avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne
uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.
Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov
bezplatne úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť
platiť daň, nemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.
Sťažovateľ v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami,
pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb
a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní
tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných
požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho,
čo je potrebné na zabezpečenie správneho výberu dane.“.
Podľa sťažovateľky daňové riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si
zákon v neprospech sťažovateľa. Znenie konkrétneho ustanovenia, týkajúceho sa
samozdanenia uvedeného v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
nie je jasné, zrozumiteľné a určité. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
s účinnosťou od 01. 05. 2004 nedostatočne upravoval prechod daňovej povinnosti
na platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných
členských štátov EÚ. Nedostatok jasnej a presnej zákonnej úpravy potvrdzuje Metodický
pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky
do Európskej únie a teda 5 rokov po účinnosti zmien, ktoré vstúpili do platnosti
01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia
dane (uvedený v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) na vstupe
a na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia si „daň uplatnenú platiteľom dane
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane
odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo,
t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik
práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti.
V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej
úpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu,
pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol
uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie
dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom
princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov
nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd
v Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom
posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich
platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli
potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu
a účelu vyššie uvedených ustanovení §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.
V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal
s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „Občiansky
súdny poriadok“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona o DPH
v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ
upravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti
k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase
relevantnom pre posúdenie veci (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) ani
„relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že
z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je
dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia. Súdny dvor EÚ v obdobných
prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C-454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02
Karageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality
DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili
opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však
Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní
nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.“.
Podľa sťažovateľky konanie daňového úradu „bolo nad rámec nevyhnutnosti,
nakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým,
že sťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročne dotoval štátny rozpočet počas
niekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie
voči sťažovateľovi... Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene
predpokladal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade
obrátiť na Súdny dvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH
s príslušnými právnymi predpismi EÚ.“.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd neposúdil uloženú pokutu „v širšom kontexte,
neberie na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo“, čím
podľa jej názoru „slovenské správne orgány idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné
pre zabezpečenie správneho výberu dane“.
Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli
splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.
Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd,
proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má
objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred
právoplatným skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej otázky“, pričom „nezdôvodňuje...
prečo nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality v tomto
konkrétnom prípade nepožiadať o posúdenie otázky Súdny dvor...“, porušil tým podľa
sťažovateľky jej základné právo na zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods.
1 ústavy.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:
„Základné právo spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo na zákonného sudcu podľa článku 48 Ústavy bolo
porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu v Bratislave 6Sžf/122/2013 zo dňa
25. februára 2015.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžf/122/2013 zo dňa 25. februára
2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa
vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom
konaní).
Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1
ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl.
124 ústavy), stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov
v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1
ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite
preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať
výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad
v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov
alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy
z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom
v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 378/08).
Sťažovateľka svojou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje, že najvyšší
súd neposúdil uloženú pokutu „v širšom kontexte, neberie na vedomie zmysel a účel
daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo, čím dáva sťažovateľ do pozornosti najmä
skutočnosť, že v tomto prípade slovenské správne orgány idú nad rámec toho, čo je
nevyhnutné pre zabezpečenie správneho výberu dane“. Najvyšší súd tým podľa
sťažovateľky porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predmetom ústavného prieskumu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosť
rozhodnutí daňových orgánov (daňového úradu a daňového riaditeľstva), ktorými bola
sťažovateľke uložená pokuta v sume 21 905,10 € za správny delikt podľa § 35 ods. 3
zákona o správe daní a poplatkov. Správneho deliktu sa sťažovateľka podľa rozhodnutí
daňového úradu a daňového riaditeľstva dopustila tým, že v poradí šiestom dodatočnom
daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty
za kalendárny mesiac december 2004, a znížila nadmerný odpočet vyplývajúci z daňového
priznania o sumu 584 137,19 €.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219
ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdený druhý rozsudok z 11. júna 2013,
s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti
na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na časť druhého
rozsudku z 11. júna 2013, v ktorej sa krajský súd zaoberal otázkou právnej subjektivity
organizačnej zložky a možnosťou uloženia jej povinnosti zaplatiť pokutu a s odkazom
na skutkovo a právne obdobnú vec sťažovateľky (sp. zn. 2 Sžf 54/2011) i na zrušujúce
uznesenie najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Sžf 52/2011) k tomuto uviedol:
„Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE-KCA-DRESDEN GmbH
-organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,
oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca
pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B
Úradného súdu Drážďany.
Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto, podľa názoru súdu,
zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obch. zák., v dôsledku čoho bola pokuta uložená
zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa
organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis rozhodnutia
NS SR 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003, 3 Cdo 186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia
ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III. ÚS 168/06-14 z 20. júna 2006). V napadnutých
rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno zriaďovateľa, dodatok
označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide o organizačnú zložku. Preto súd
námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú.“
V druhom rozsudku z 11. júna 2013 krajský súd ďalej zdôraznil, že «Žalobca vo veci
uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na odpočítanie
dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a § 51 zákona o DPH, avšak konal tak
na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie
potvrdil.
Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa
podmienky stanovené zák. č. 222/2004 Z. z., všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49
až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom
vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru
z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie,
to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká
príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo
na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne
povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť
splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové
priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní
alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom
priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa
odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným
daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa
zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie,
ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného
odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží.
Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu
podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej
v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní;
ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu
alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu
uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej
v tomto dodatočnom daňovom priznaní.
Na základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom
uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho
konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej
v zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.
Súd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval
podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov
v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane“) nakoľko vyrubil pokutu
na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané
zdaňovacie obdobie.
Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným
vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol
zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali
skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti
nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní
za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania
podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému
priznaniu.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav
veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,
ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol
podľa § 250j ods. 1 O. s. p.».
V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený druhý rozsudok
z 11. júna 2013, sa okrem iného uvádza:
„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade
neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac december 2004 mu bol
nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca priznal, že si
uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene používal
finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť z tohto
uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj napadnutým
rozhodnutím urobil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval
pri podávaní daňového priznania za mesiac december 2004 nesprávne, nemôže byť
pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval
na judikatúru Súdneho Dvora EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia
sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom
v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu.
Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.
Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové
okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu
dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu,
že nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu
v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla
daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne,
že (ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil
a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne
údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým
posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa
dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré
faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne
zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb
uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho
tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto
doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani
miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov
pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis
žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite
vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní
obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“
Vychádzajúc z citovaných častí druhého rozsudku z 11. júna 2013,
ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné
súdy sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami
rozhodujúcimi pre záver o tom, že rozhodnutia vydané príslušnými daňovými orgánmi
(daňový úrad a daňové riaditeľstvo), ako aj postup predchádzajúci týmto rozhodnutiam sú
v súlade so zákonom.
Sťažovateľka priznala dodatočným daňovým priznaním svoje protiprávne konanie,
v dôsledku čoho jej bola v súlade s § 35 zákona o správe daní a poplatkov uložená pokuta.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie
protiprávnosti konania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom
dane, na základe ktorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr
v iných zdaňovacích obdobiach.
Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákona
o správe daní a poplatkov) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov
v daňovom konaní úzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú
zásadu daňového konania a s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým
o neexistencii jej povinnosti daň z pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k
prípadnému vzniku dvojitého zdanenia v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je
vlastná spoločnému systému dane z pridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť
dôkazy, ktoré by jej tvrdenia preukázali. Takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V
rámci daňového konania všeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých
skutočností uvádzaných v daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania)
zaťažuje daňový subjekt, pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v
daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní a
poplatkov). Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených aj podľa názoru ústavného súdu
vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte
hodnoverným spôsobom. Záver najvyššieho súdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne
akceptovateľný.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to,
či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,
ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv
alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému
zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie,
resp. odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06,
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľky nešlo.
Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s odôvodnením druhého rozsudku z 11. júna 2013 naopak potvrdzujú, že tieto obsahujú
ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností sťažovateľkou
uplatnená námietka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nie je podľa názoru ústavného
súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu
vyjadrených v napadnutom rozsudku, a teda nezakladá reálnu možnosť, aby ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
Podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu jej základného práva na zákonného
sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhu
na predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona
o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“, pričom ani „nezdôvodňuje...
prečo nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality v tomto
konkrétnom prípade nepožiadať o posúdenie otázky Súdny dvor...“.
Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sú
súdy členských štátov, proti rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné
predložiť Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv
alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Je nesporné, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach
správneho súdnictva podľa § 250ja Občianskeho súdneho poriadku, nie je prípustný žiadny
ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – § 246c Občianskeho súdneho poriadku, porovnaj
IV. ÚS 208/08, I. ÚS 286/2010, II. ÚS 65/2010). Najvyšší súd je preto v tomto postavení
nepochybne súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou položiť
predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej
otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,
ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08,
III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené
predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo
platnosti práva Európskej únie rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd,
ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva
na zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 206/08).
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva Európskej únie. Konanie podľa čl. 267 ZFEÚ je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke
pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu
dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, ak sa položené otázky
týkajú výkladu práva Európskej únie (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,
C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa
otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a
oprávnených záujmov účastníkov konania podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku (m. m. IV. ÚS 206/08).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého
alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora
bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Európskeho spoločenstva alebo Európskej únie taký jasný, že
nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Z príloh k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaní proti druhému
rozsudku z 11. júna 2013 vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani z pridanej
hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom Európskej únie (všeobecný rozpor
so zásadou daňovej neutrality).
Kľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnosti niekoľkokrát zdôrazňuje, je
tvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia
(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve
na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň
z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s touto
námietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je
na faktúre alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe
uskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.
V oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčové
miesto šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej
hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovaná
do už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.
Účelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločného
systému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnej
definície zdaniteľných plnení.
Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp
spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo
na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porovnaj
rozsudok vo veci C-409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark
a Michael Stadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, bod
42, rozsudok vo veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-
4373, bod 33 a 34, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti
Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177,
bod 47 a 48, rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében Kft. proti
Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid
proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága,
bod 37 až 39).
V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora
v (podľa jej názoru) obdobných veciach Schmeink & Cofreth a Strobel, Karageorgou,
Genius Holding a Stadeco BV, z ktorých vyplýva, že zaručenie neutrality dane z pridanej
hodnoty je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili
opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná daň z pridanej hodnoty mohla byť
opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžu ísť nad rámec toho, čo je
nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
Ústavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru stručný, odkazujúci len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia
Súdneho dvora sa týkajú „princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia,
pričom v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.
Predmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celok
vrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovaný
všeobecne a bližšie neodôvodnený.
Základným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu práva Európskej únie je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je
pre riešenie (konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú
a všeobecnú argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní
proti druhému rozsudku z 11. júna 2013 vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva Európskej únie (sťažovateľka
bližšie nešpecifikuje ustanovenie práva Európskej únie, o výklad ktorého vo veci ide) –
vo všeobecnosti výklad k princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutému
konaniu vedenému najvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažnosti
možno vyvodiť sťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcu dane
pri ukladaní pokuty za spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality,
a to v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že nemala povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty
z dôvodu tzv. samozdanenia.
Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konaní
pred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaní
boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatia
faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, keď sa tieto faktúry dostali
do dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a ani
nepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov,
neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvy
s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
práva Európskej únie je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, že otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva Európskej únie je
pre riešenie daného prípadu relevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej
veci sťažovateľky je ale zjavné, že otázka týkajúca sa prípadného rozporu postupu správcu
dane pri ukladaní pokuty s princípom daňovej neutrality by bola v zmysle reálneho dosahu
prípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie tejto veci irelevantná, keďže sťažovateľka
v konaní pred správnymi orgánmi (ani v konaní pred všeobecnými súdmi) neuniesla
dôkazné bremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení.
Za daných okolností by preto ani v prípade, ak by aj ústavný súd pripustil, že najvyšší súd
sa neadekvátnym spôsobom vysporiadal s návrhom sťažovateľky na predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nešlo v posudzovanej veci o také intenzívne
pochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do ústavou
garantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a spôsobom,
akým sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom rozsudku s jej návrhom prerušiť konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým rozsudkom, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa návrhom
sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2017