Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 535/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, štátneho občana Kamerunskej republiky, zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 1.

apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015

doručená sťažnosť

, štátneho občana Kamerunskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. apríla 2013 a rozsudkom Krajského

súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. mája 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že okresný súd napadnutým rozsudkom zveril

maloleté dieťa sťažovateľa do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená dieťa

zastupovať a spravovať jeho majetok, a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletého

sumou uvedenou v rozsudku vrátane doplatenia zročného výživného. Zároveň súd nepriznal

účastníkom právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doručený súdom stanovenému

opatrovníkovi, sťažovateľovi bol doručený až po tom, keď súd písomne opakovane žiadal o

jeho doručenie.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v rozsudkom

sp. zn. z 20. mája 2015 odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ

namieta, že súdom stanovená opatrovníčka (zamestnankyňa súdu) nekonala v záujme

sťažovateľa, naopak, svojím postojom sťažovateľa poškodzovala.

V sťažnosti k tomu uvádza:

«6. Uznesením, sp. zn.: zo dňa 10.03.2014 ustanovil Okresný súd

v Bratislave II sťažovateľovi opatrovníka v zmysle , , . Podkladom súdu

malo byť i zisťovanie pobytu odporcu v konaní Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.:

.

7. „Účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý sa zdržuje v cudzine, možno

ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia §29 ods. 2 0.s.p. len vtedy, ak opatrenia vykonané

na zistenie adresy zostali bezvýsledné. Je preto povinnosťou súdu, aby najmä od žalobcu

požadoval, aby svoje tvrdenia o neznámom pobyte žalovaného doložil.“

8. Prvostupňový súd ustanovil za opatrovníka zamestnankyňu súdu (Okresný súd

Bratislava V), ktorá konala (nekonaním) v rozpore s sťažovateľovými oprávnenými

záujmami a právami a naopak svojim postojom poškodzovala sťažovateľove záujmy.

O nestrannosti takéhoto opatrovníka sú oprávnené pochybnosti.

9. „Osobu opatrovníka je potrebné hľadať predovšetkým v okruhu blízkych osôb

zastupovaného, resp. tých, ktorí sú skutočne schopný reprezentovať záujmy účastníka.

Pri ustanovovaní opatrovníka je nutné prísne zvážiť, aby nedošlo ku kolízii záujmov

zástupcu a zastupovaného. Nedá sa totiž očakávať, že podriadený pracovník zamestnanec

ako opatrovník účastníka konania vo veci riešenej tím istým orgánom bude postupovať proti

jeho postupom a rozhodovaniu. Je teda zásadne nevhodné, pokiaľ je opatrovníkom

ustanovená osoba podriadeného orgánu verejnej moci, ktorý vedie konanie, a to práve

s ohľadom na pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo

najrýchlejšom skončení veci, a záujmom účastníka, ktorého má zamestnanec zastupovať,

pri úplnom zachovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. Preto je prax, keď sú

za opatrovníkov účastníkov konania ustanovovaní pracovníci súdu, ktorý o veci rozhoduje,

v úplnom rozpore s ústavnými zásadami, ktorých sa má ustanovením opatrovníka

neprítomnému účastníkovi dosiahnuť.“ (Ústavný súd Českej republiky v nálezoch

sp. zn. a sp. zn. )

10. Uvedená opatrovníčka žiadnym spôsobom nezastupovala sťažovateľove práva

a záujmy, naopak v podstate odignorovala celé konanie, (viď. strana 3 napadnutého

rozsudku „Nakoľko súdom ustanovená opatrovníčka sa na pojednávanie dňa 16.07. 2014

nedostavila, hoci bola riadne a včas predvolaná, svoju neúčasť neospravedlnila“.

11. Počas celého konania nepredniesla žiadny návrh na dokazovanie ani žiadne

vyjadrenie, ktorými by zastávala moje práva. Prvostupňový súd ju v podstate použil len na

to, aby mohol pokračovať (nerušene) v konaní a mohol jej doručovať rozhodnutia.

12. „Zákonné ustanovenia upravujúce možnosť ustanovenia opatrovníka nemôžu byť

používané len z dôvodu urýchleného vybavenia konania (Ústavný súd Českej republiky,

sp. zn. in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 12. N. 149. str. 381).“

13. „Neprítomnému účastníkovi konania musí byť zaistená ochrana jeho záujmov

a základných práv, a funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby do dôsledkov bránila

záujmy neprítomného, čo predstavuje mj. štúdium spisu, podávanie vyjadrení, a vedení

celého sporu za neprítomného tak, ako by túto povinnosť bol povinný plniť zmluvný zástupca

(Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 27.

N. 111. str. 233).

14. Vyššie uvedeným konaním bola sťažovateľovi nielen odňatá možnosť konania

pred súdom ale boli priamo porušené jeho základné práva a to právo na súdnu ochranu

a právo na rovnosť účastníkov v konaní.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „po vykonanom

dokazovaní“ vyhlásil tento nález:

„I. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné práva zaručené v a

Slovenskej republiky.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: zo dňa

20.05.2015 v spojení s Rozsudokom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01.04.2014 pod

sp. zn.: sa zrušujú.

III. priznáva náhradu trov konania vrátane trov

právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu Mgr. Romana Keraka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa . ods. 3 tým, že mu okresný súd odňal možnosť

konať pre súdom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu č. k. 83 z 1. apríla 2014, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu mal byť súdom,

ktorý preskúmaval uvedené rozhodnutie, krajský súd v odvolacom konaní. Na základe

uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorá sa týkala

uznesenia krajského súdu č. k. 110 z 20. mája 2015, zistil, že sťažovateľ,

ktorý je zastúpený advokátom, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a týmto rozhodnutím.

Porušenie svojich základných práv namieta len rozsudkom okresného súdu a uznesenie

krajského súdu žiada spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z

hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k

tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , IV. ÚS

355/09, , , , , , III.

ÚS 361/06).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

uvádza, že porušovateľom jeho práv je aj krajský súd, v petite sťažnosti označil

za porušovateľa práv len okresný súd.

Ústavný súd vychádzajúc z a s poukazom

na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba

v rozsahu namietaného porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

vymedzenom v petite sťažnosti. Zároveň ústavný súd uvádza, že ani zákon mu

neumožňujú zrušiť uznesenie krajského súdu bez toho, aby ešte pred tým vyslovil, že

rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní boli porušené základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25

ods. 2 sťažnosť odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných

zákonom.

Napriek tomu, že ústavný súd nemal povinnosť zaoberať sa posudzovaním

opodstatnenosti sťažnosti, konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa by aj v prípade správne

vymedzeného petitu vykazovala známky zjavnej neopodstatnenosti.

K tvrdeniam sťažovateľa, že mu rozhodnutím okresného súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Podľa ust. súd môže ustanoviť opatrovníka aj tomu,

pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov alebo ak to vyžaduje

verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť opatrovníka aj vtedy, ak je

potrebné z iného vážneho dôvodu.

Podľa ust. , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané oneskorene.

Predtým, než začne odvolací súd na základe podaného odvolania konať vo veci

samej, tak musí skúmať, či odvolanie spĺňa všetky podmienky prípustnosti odvolania

požadované zákonom, t. j. či je podané v lehote, oprávnenou osobou, či smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, či má všetky predpísané náležitosti a či

rozhodnutie medzitým nezaniklo inak. Ak odvolací súd zistí, že nie je splnená niektorá z

podmienok odvolania, musí odvolanie odmietnuť bez jeho ďalšieho vecného prejednania.

Ustanovenie opatrovníka bez toho, aby boli splnené podmienky určené v ust. § 29

a následné konanie súdu už len s ustanoveným opatrovníkom, by

viedlo k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom a realizovať jemu patriace procesné

práva účastníka konania. Avšak odvolací súd mal za to, že v danom prípade bolo z obsahu

spisu nesporne preukázané, že pobyt otca sa stal v priebehu konania neznámym, o čom

svedčí i bezvýslednosť šetrenia pobytu otca súdom prvého stupňa, ktorý dôsledne zisťoval

bydlisko otca, a to: výsluchom príslušníka policajného zboru na pojednávaní zo dňa

13.02.2014, lustráciami v Registri obyvateľov SR a v sociálnej poisťovni zo dňa 20.02.2014,

u jeho predchádzajúceho právneho zástupcu zo dňa 28.02.2014. Vychádzajúc z uvedeného

Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. , zo dňa 05.03.2014 správne

ustanovil otcovi opatrovníka v zmysle ust. § 29 Občianskeho poriadku a teda odvolací súd

nezistil, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Výtku

otca súdu prvého stupňa, že jeho postupom ustanovením zamestnanca súdu

za opatrovníka, došlo ku kolízii záujmov zástupcu a zastupovaného, vyhodnotil odvolací súd

ako nedôvodnú. V tomto smere poukazuje na skutočnosť, že za opatrovníka bol otcovi

ustanovený zamestnanec Okresného súdu Bratislava V, pritom konanie je vedené

na Okresnom súde Bratislava II, teda odvolací súd má za to, že otcovi maloletého nebol

ustanovený za opatrovníka podriadený zamestnanec, ktorý by konal v rozpore s jeho

záujmami.

V danom prípade bol napadnutý rozsudok opatrovníčke otca doručený

dňa 14.04.2014. Lehota na podanie odvolania začala otcovi a jeho opatrovníčke plynúť

dňa 15.04.2014 a uplynula dňa 30.04.2015, ktorý pripadol na pracovný deň (streda).

Dňa 05.02.2015 podal otec maloletého odvolanie prostredníctvom ním zvoleného právneho

zástupcu, pričom na takýto úkon bol povolaný opatrovník otca, ktorý mu bol platne

a zákonne ustanovený uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k.

zo dňa 05.03.2014, a ktorý právo podať odvolanie v mene otca nevyužil, na základe čoho,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2014

a vykonateľnosť dňa 01.05.2014 a v časti výroku o výživnom nadobudol vykonateľnosť dňa

16.04.2014.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie podané prostredníctvom otcom

zvoleného právneho zástupcu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty podľa ustanovenia

odmietol ako odvolanie podané oneskorene, s ďalšími

odvolacími námietkami sa nezaoberal.“

Je potrebné konštatovať, že otázku prípustnosti odvolania nie je oprávnený

posudzovať ústavný súd. Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania

podaného sťažovateľom v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj

prípustné) so zreteľom na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka

sťažovateľovi, doručenie rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi, resp. spôsob

doručenia rovnopisu rozsudku sťažovateľovi.

Zároveň ak sťažovateľ namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, nepriaznivé závery všeobecných súdov umožňuje preskúmať inštitút dovolania

z dôvodov podľa (podobne ,

).

Z príloh priložených k sťažnosti tiež vyplynulo, že sťažovateľ mal vedomosti o tom,

že sa vedie konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,

istý čas sa pojednávaní aj zúčastňoval, neskôr sa pojednávaní prestal zúčastňovať,

nepreberal zásielky na ním označenej adrese pre doručovanie pošty a zdržiaval sa

na neznámom mieste.

Ústavný súd považuje preto za potrebné pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby

aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí využiť

prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby

nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa citovanou zásadou

neriadil. Pokiaľ sťažovateľ nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich práv, nemôže

očakávať, že následky takéhoto konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015