Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 535/2015
PDF · 406.74 KB
No categories available
III. ÚS 535/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, štátneho občana Kamerunskej republiky, zastúpeného advokátom
Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 49 P/144/2013 z 1.
apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/163/2015 z 20. mája
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015
doručená sťažnosť
, štátneho občana Kamerunskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 49 P/144/2013 z 1. apríla 2013 a rozsudkom Krajského
súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/163/2015 z 20. mája 2015.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že okresný súd napadnutým rozsudkom zveril
maloleté dieťa sťažovateľa do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená dieťa
zastupovať a spravovať jeho majetok, a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletého
sumou uvedenou v rozsudku vrátane doplatenia zročného výživného. Zároveň súd nepriznal
účastníkom právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doručený súdom stanovenému
opatrovníkovi, sťažovateľovi bol doručený až po tom, keď súd písomne opakovane žiadal o
jeho doručenie.
Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v rozsudkom
sp. zn. 11 CoP/163/2015 z 20. mája 2015 odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ
namieta, že súdom stanovená opatrovníčka (zamestnankyňa súdu) nekonala v záujme
sťažovateľa, naopak, svojím postojom sťažovateľa poškodzovala.
V sťažnosti k tomu uvádza:
«6. Uznesením, sp. zn.: 59P/136/2013 zo dňa 10.03.2014 ustanovil Okresný súd
v Bratislave II sťažovateľovi opatrovníka v zmysle § 29 ods. 2, 5, 6 O. s. p.. Podkladom súdu
malo byť i zisťovanie pobytu odporcu v konaní Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.:
7. „Účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý sa zdržuje v cudzine, možno
ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia §29 ods. 2 0.s.p. len vtedy, ak opatrenia vykonané
na zistenie adresy zostali bezvýsledné. Je preto povinnosťou súdu, aby najmä od žalobcu
požadoval, aby svoje tvrdenia o neznámom pobyte žalovaného doložil.“
8. Prvostupňový súd ustanovil za opatrovníka zamestnankyňu súdu (Okresný súd
Bratislava V), ktorá konala (nekonaním) v rozpore s sťažovateľovými oprávnenými
záujmami a právami a naopak svojim postojom poškodzovala sťažovateľove záujmy.
O nestrannosti takéhoto opatrovníka sú oprávnené pochybnosti.
9. „Osobu opatrovníka je potrebné hľadať predovšetkým v okruhu blízkych osôb
zastupovaného, resp. tých, ktorí sú skutočne schopný reprezentovať záujmy účastníka.
Pri ustanovovaní opatrovníka je nutné prísne zvážiť, aby nedošlo ku kolízii záujmov
zástupcu a zastupovaného. Nedá sa totiž očakávať, že podriadený pracovník zamestnanec
ako opatrovník účastníka konania vo veci riešenej tím istým orgánom bude postupovať proti
jeho postupom a rozhodovaniu. Je teda zásadne nevhodné, pokiaľ je opatrovníkom
ustanovená osoba podriadeného orgánu verejnej moci, ktorý vedie konanie, a to práve
s ohľadom na pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo
najrýchlejšom skončení veci, a záujmom účastníka, ktorého má zamestnanec zastupovať,
pri úplnom zachovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. Preto je prax, keď sú
za opatrovníkov účastníkov konania ustanovovaní pracovníci súdu, ktorý o veci rozhoduje,
v úplnom rozpore s ústavnými zásadami, ktorých sa má ustanovením opatrovníka
neprítomnému účastníkovi dosiahnuť.“ (Ústavný súd Českej republiky v nálezoch
sp. zn. I. ÚS 559/2000 a sp. zn. U. ÚS 629/04)
10. Uvedená opatrovníčka žiadnym spôsobom nezastupovala sťažovateľove práva
a záujmy, naopak v podstate odignorovala celé konanie, (viď. strana 3 napadnutého
rozsudku „Nakoľko súdom ustanovená opatrovníčka sa na pojednávanie dňa 16.07. 2014
nedostavila, hoci bola riadne a včas predvolaná, svoju neúčasť neospravedlnila“.
11. Počas celého konania nepredniesla žiadny návrh na dokazovanie ani žiadne
vyjadrenie, ktorými by zastávala moje práva. Prvostupňový súd ju v podstate použil len na
to, aby mohol pokračovať (nerušene) v konaní a mohol jej doručovať rozhodnutia.
12. „Zákonné ustanovenia upravujúce možnosť ustanovenia opatrovníka nemôžu byť
používané len z dôvodu urýchleného vybavenia konania (Ústavný súd Českej republiky,
sp. zn. IV. ÚS 200/97 in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 12. N. 149. str. 381).“
13. „Neprítomnému účastníkovi konania musí byť zaistená ochrana jeho záujmov
a základných práv, a funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby do dôsledkov bránila
záujmy neprítomného, čo predstavuje mj. štúdium spisu, podávanie vyjadrení, a vedení
celého sporu za neprítomného tak, ako by túto povinnosť bol povinný plniť zmluvný zástupca
(Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 559/2000 in Sbírka nálezu a usnesení. Sv. 27.
N. 111. str. 233).
14. Vyššie uvedeným konaním bola sťažovateľovi nielen odňatá možnosť konania
pred súdom ale boli priamo porušené jeho základné práva a to právo na súdnu ochranu
a právo na rovnosť účastníkov v konaní.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „po vykonanom
dokazovaní“ vyhlásil tento nález:
„I. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 49P/144/2013 porušil
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 11CoP/163/2013 zo dňa
20.05.2015 v spojení s Rozsudokom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01.04.2014 pod
sp. zn.: 49P/144/2013 sa zrušujú.
III. priznáva náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu Mgr. Romana Keraka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47. ods. 3 ústavy tým, že mu okresný súd odňal možnosť
konať pre súdom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím
okresného súdu č. k. 49 P/144/2013 83 z 1. apríla 2014, ústavný súd uvádza, že jeho
preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého
je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu mal byť súdom,
ktorý preskúmaval uvedené rozhodnutie, krajský súd v odvolacom konaní. Na základe
uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorá sa týkala
uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP/163/2015 110 z 20. mája 2015, zistil, že sťažovateľ,
ktorý je zastúpený advokátom, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy týmto rozhodnutím.
Porušenie svojich základných práv namieta len rozsudkom okresného súdu a uznesenie
krajského súdu žiada spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.
1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z
hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný
súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k
tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS
355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 286/2010, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 113/09, III.
ÚS 361/06).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
uvádza, že porušovateľom jeho práv je aj krajský súd, v petite sťažnosti označil
za porušovateľa práv len okresný súd.
Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom
na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba
v rozsahu namietaného porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu
vymedzenom v petite sťažnosti. Zároveň ústavný súd uvádza, že ústava ani zákon mu
neumožňujú zrušiť uznesenie krajského súdu bez toho, aby ešte pred tým vyslovil, že
rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní boli porušené základné práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných
zákonom.
Napriek tomu, že ústavný súd nemal povinnosť zaoberať sa posudzovaním
opodstatnenosti sťažnosti, konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa by aj v prípade správne
vymedzeného petitu vykazovala známky zjavnej neopodstatnenosti.
K tvrdeniam sťažovateľa, že mu rozhodnutím okresného súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Podľa ust. § 29 Občianskeho zákonníka súd môže ustanoviť opatrovníka aj tomu,
pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov alebo ak to vyžaduje
verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť opatrovníka aj vtedy, ak je
potrebné z iného vážneho dôvodu.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané oneskorene.
Predtým, než začne odvolací súd na základe podaného odvolania konať vo veci
samej, tak musí skúmať, či odvolanie spĺňa všetky podmienky prípustnosti odvolania
požadované zákonom, t. j. či je podané v lehote, oprávnenou osobou, či smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, či má všetky predpísané náležitosti a či
rozhodnutie medzitým nezaniklo inak. Ak odvolací súd zistí, že nie je splnená niektorá z
podmienok odvolania, musí odvolanie odmietnuť bez jeho ďalšieho vecného prejednania.
Ustanovenie opatrovníka bez toho, aby boli splnené podmienky určené v ust. § 29
Občianskeho zákonníka a následné konanie súdu už len s ustanoveným opatrovníkom, by
viedlo k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom a realizovať jemu patriace procesné
práva účastníka konania. Avšak odvolací súd mal za to, že v danom prípade bolo z obsahu
spisu nesporne preukázané, že pobyt otca sa stal v priebehu konania neznámym, o čom
svedčí i bezvýslednosť šetrenia pobytu otca súdom prvého stupňa, ktorý dôsledne zisťoval
bydlisko otca, a to: výsluchom príslušníka policajného zboru na pojednávaní zo dňa
13.02.2014, lustráciami v Registri obyvateľov SR a v sociálnej poisťovni zo dňa 20.02.2014,
u jeho predchádzajúceho právneho zástupcu zo dňa 28.02.2014. Vychádzajúc z uvedeného
Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 49P/144/2013 71, zo dňa 05.03.2014 správne
ustanovil otcovi opatrovníka v zmysle ust. § 29 Občianskeho poriadku a teda odvolací súd
nezistil, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Výtku
otca súdu prvého stupňa, že jeho postupom ustanovením zamestnanca súdu
za opatrovníka, došlo ku kolízii záujmov zástupcu a zastupovaného, vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodnú. V tomto smere poukazuje na skutočnosť, že za opatrovníka bol otcovi
ustanovený zamestnanec Okresného súdu Bratislava V, pritom konanie je vedené
na Okresnom súde Bratislava II, teda odvolací súd má za to, že otcovi maloletého nebol
ustanovený za opatrovníka podriadený zamestnanec, ktorý by konal v rozpore s jeho
záujmami.
V danom prípade bol napadnutý rozsudok opatrovníčke otca doručený
dňa 14.04.2014. Lehota na podanie odvolania začala otcovi a jeho opatrovníčke plynúť
dňa 15.04.2014 a uplynula dňa 30.04.2015, ktorý pripadol na pracovný deň (streda).
Dňa 05.02.2015 podal otec maloletého odvolanie prostredníctvom ním zvoleného právneho
zástupcu, pričom na takýto úkon bol povolaný opatrovník otca, ktorý mu bol platne
a zákonne ustanovený uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k. 49P/144/2013 71
zo dňa 05.03.2014, a ktorý právo podať odvolanie v mene otca nevyužil, na základe čoho,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2014
a vykonateľnosť dňa 01.05.2014 a v časti výroku o výživnom nadobudol vykonateľnosť dňa
16.04.2014.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie podané prostredníctvom otcom
zvoleného právneho zástupcu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty podľa ustanovenia
§ 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol ako odvolanie podané oneskorene, s ďalšími
odvolacími námietkami sa nezaoberal.“
Je potrebné konštatovať, že otázku prípustnosti odvolania nie je oprávnený
posudzovať ústavný súd. Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania
podaného sťažovateľom v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj
prípustné) so zreteľom na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka
sťažovateľovi, doručenie rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi, resp. spôsob
doručenia rovnopisu rozsudku sťažovateľovi.
Zároveň ak sťažovateľ namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, nepriaznivé závery všeobecných súdov umožňuje preskúmať inštitút dovolania
z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (podobne II. ÚS 133/09,
Z príloh priložených k sťažnosti tiež vyplynulo, že sťažovateľ mal vedomosti o tom,
že sa vedie konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,
istý čas sa pojednávaní aj zúčastňoval, neskôr sa pojednávaní prestal zúčastňovať,
nepreberal zásielky na ním označenej adrese pre doručovanie pošty a zdržiaval sa
na neznámom mieste.
Ústavný súd považuje preto za potrebné pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta
sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby
aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí využiť
prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby
nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa citovanou zásadou
neriadil. Pokiaľ sťažovateľ nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich práv, nemôže
očakávať, že následky takéhoto konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015