Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 540/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu Miroslava

Duriša a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátskou

kanceláriou KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Marian Dzuroška, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1 , základného práva podľa

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti . o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti . (ďalej

len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa , práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1100301/1/132037/2013/5094

z 28. marca 2013 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“) potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“)

č. 9900403/5/1432959/2012/JanS z 3. júla 2012 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu“),

ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

september 2008 vo výške 155 860,28 €.

Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu na Krajskom

súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd rozsudkom č. k. -166

z 27. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie finančného

riaditeľstva v spojení s rozhodnutím daňového úradu zrušil a vec vrátil finančnému

riaditeľstvu na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podalo finančné riaditeľstvo odvolanie. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozhodol, že rozsudok krajského súdu mení tak, že žalobu zamieta.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd pri rozhodovaní

v jej veci nezohľadnil príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“), a to predovšetkým rozsudok vo veci C 605/12 Welmory zo 16. 10. 2014,

v zmysle ktorého «[p]rvá zdaniteľná osoba so sídlom svojej ekonomickej činnosti

v členskom štáte, ktorá využíva služby poskytované druhou zdaniteľnou osobou so sídlom

v inom členskom štáte, má v tomto inom členskom štáte „stálu prevádzkareň“ v zmysle

článku 44 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2008/8/ES z 12. februára 2008,

na účely určenia miesta zdanenia týchto služieb, pokiaľ sa táto prevádzkareň vyznačuje

dostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických

prostriedkov, ktoré jej umožňujú prijímať poskytované služby a využívať ich na účely svojej

ekonomickej činnosti, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu». Sťažovateľka tvrdí,

že na základe dohody o poskytnutí podpory zo 14. decembra 2007 s obchodnou

spoločnosťou zabezpečila pre svoju ekonomickú činnosť na území Ruskej

federácie materiálne a personálne vybavenie v sídle tejto obchodnej spoločnosti. Uvedené

právne závery vyjadrené v citovanom rozsudku mal preto najvyšší súd v napadnutom

rozsudku náležite zohľadniť.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora

vo veci C 260/95 Commissioners of Customs and Excise proti DFDS A/S. z 20. 2. 1997,

z ktorého má podľa jej názoru vyplývať, že povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty vzniká

v jej prípade prevádzkarni v Ruskej federácii, nie jej samej na Slovensku.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že najvyšší súd pri rozhodovaní v jej veci prihliadal

aj na skutočnosti, ktoré „nie sú definičnými znakmi stálej prevádzkarne ani podľa zákona

o dani z pridanej hodnoty... ani podľa žiadneho iného právneho predpisu“. Z uvedeného

vyplýva, že najvyšší súd „vykladal pojem stálej prevádzkarne odlišne od výkladu

vyplývajúceho z unijného práva, keď za dôvody neexistencie stálej prevádzkarne na území

Ruskej federácie prioritne považoval (i) absenciu vlastného personálu a materiálu

a (ii) neexistenciu zmlúv o prenájme vozňov podpísaných riaditeľkou zastupiteľstva,

resp. za dôvody neexistencie označil aj skutočnosti, ktorými sa Súdny dvor zatiaľ podľa

vedomosti sťažovateľa nezaoberal, a to (iii) nesplnenie oznamovacích povinností

a neodvedenie ekvivalentu DPH v Ruskej federácii“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd mal v jej veci predložiť Súdnemu dvoru

prejudiciálnu otázku. Keďže túto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru nepredložil, porušil

jej základné právo na zákonného sudcu podľa .

Sťažovateľka ústavnému súdu taktiež oznámila, že proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu podala kasačnú sťažnosť podľa správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

o ktorej v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa 28. 9. 2016

vydaným v právnej veci c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a právo sťažovateľa na zákonného

sudcu podľa a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 28. 9. 2016... a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 38 dohovoru súd prejedná vec spolu so zástupcami strán a v prípade

potreby pristúpi k vyšetrovaniu, pre efektívne vykonanie ktorého mu zainteresované Vysoké

zmluvné strany poskytnú potrebnú súčinnosť.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ).

Z pohľadu ústavného súdu je hneď v úvode potrebné vysporiadať

sa so skutočnosťou, že proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka

kasačnú sťažnosť podľa . Takýto jej postup, teda súčasné

podanie opravného prostriedku na všeobecnom súde a sťažnosti podľa

na ústavnom súde, by totiž v zmysle ustálenej judikatúry (porovnaj ,

, , ) zakladal dôvod na odmietnutie

sťažnosti ako neprípustnej (predčasne podanej) podľa .

Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu však takýto postup ústavného súdu v tejto veci

neprichádza do úvahy.

Ústavnému súdu je totiž z jeho rozhodovacej činnosti známe, že o kasačnej sťažnosti

sťažovateľky rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2017

tak, že konanie o nej zastavil (k tomuto je potrebné poukázať na to, že sťažovateľka napriek

svojmu kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom

túto skutočnosť ústavnému súdu sama neoznámila). Sťažovateľka následne,

teda po vyčerpaní iných jej dostupných opravných prostriedkov (kasačnej sťažnosti), podala

na ústavnom súde ďalšiu (v poradí druhú) sťažnosť proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu, ktorá bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. . Táto jej

ďalšia sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu bola uznesením ústavného

súdu č. k. -24 z 12. októbra 2017 odmietnutá ako neprípustná s poukazom

na prekážku litispendencie, pričom ústavný súd v označenom uznesení odkázal na to,

že konanie o tejto sťažnosti sťažovateľky (sp. zn. ) ešte nebolo skončené.

Ústavný súd preto v záujme zabezpečenia materiálnej ochrany práv sťažovateľky (porovnaj

, ), zohľadňujúc svoj právny názor vyslovený v uznesení

č. k. -24 z 12. októbra 2017, pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v konaní o tejto jej sťažnosti podľa čl. 127

, pretože iný postup by v tomto prípade predstavoval prílišný formalizmus,

ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný (porovnaj ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

a

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že napadnutý rozsudok je svojvoľný

a arbitrárny, pretože najvyšší súd v ňom nezohľadnil príslušnú judikatúru Súdneho dvora,

a to predovšetkým vo vzťahu k výkladu pojmu „stála prevádzkareň“.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: «Daňové orgány

v danej veci postupovali v súlade so zákonom keď s poukazom na ust § 4 ods. 7 zákona

o DPH dospeli k záveru, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti

žalobcu v Rusku ako prevádzkarne, keď aj podľa najvyššieho súdu žalobca hodnoverným

spôsobom nepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti v Rusku:

- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy,

uskutočňovalo manažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby

a vykonávalo konkrétnu ekonomickú činnosť na území Ruskej federácie v súvislosti

s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom železničných vozňov pre konkrétnych

odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré malo personálne

a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;

- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu,

ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom

železničných vagónov samostatne.

Najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu (rozsudky 2

a , oba zo dňa 13. 07. 2015; rozsudky , ,

, všetky zo dňa 11. 06. 2015) poukazuje na to, že problematika prevádzkarne

na účely DPH (v súvislosti s miestom zdaňovania) bola riešená viacerými rozsudkami

Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95, C-390/96, C-73/06). Pri výklade pojmu prevádzkareň

žalovaný aj podľa názoru najvyššieho súdu dôsledne vychádzal z európskej úniovej

regulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená vyššie uvedenými smernicami

a judikatúrou Súdneho dvora. Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva

Slovenskej republiky, ktoré vychádza z cieľov predmetných smerníc a v aplikačnej praxi

musí byť interpretované v súlade s ich zamýšľaným účelom.

Zákon o DPH stanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom

na území SR spĺňať kritéria prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne

a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti. Najvyšší súd sa taktiež

stotožňuje so závermi žalovaného, že v zmysle právne záväznej judikatúry Súdneho dvora

EÚ sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej

ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá disponuje materiálnym vybavením

potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske

priestory, v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením

(pracovníkmi, ktorí sú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá

z miesta svojho zriadenia dojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia,

uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať platby a pod, teda samostatne generovať príjem,

ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje. Pre nadobudnutie postavenia

prevádzkarne na účely zákona o DPH nepostačuje, ak takáto organizačná štruktúra

podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa...

Je nepochybné, že zákon o DPH v znení platnom a účinnom v čase kontrolovaného

zdaňovacieho obdobia (2008) a jeho ustanovenie § 4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie

smernice Rady 77/388/EHS a smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH.

Žalobca sa preto nemýlil, keď tvrdí, že požiadavky uvedených smerníc boli v relevantnom

čase implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho však aj podľa

názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri aplikácii pojmu prevádzkareň na účely

ustálenia miesta dodania služby bolo možné riadiť sa len doslovným znením § 4

ods. 7 zákona o DPH a nehľadieť na kontext jednotného systému DPH stanoveného právom

EÚ. Práve naopak vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi

smerníc, ktorých obsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu

prevádzkareň vyplývajúcich zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Argumentáciou

žalobcu, ktorou sa dovolával gramatického výkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac,

že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom smernice neprípustné rozširuje vnútroštátnu

právnu úpravu, považoval ty najvyšší súd za nesprávnu, nakoľko sa prieči Zmluve

o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ. Pokiaľ

teda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta

podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“

(§ 4 ods. 7 zákona o DPH), hodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti

zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii, postupovali aj podľa názoru najvyššieho súdu

v súlade so zákonom.

Z uvedených záverov vyplýva, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať

za dodanú zo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň

organizačne odčlenená a nezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka

podnikateľa vstupovať vo svojom mene do právnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca

v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe Dohody o poskytnutí podpory

zo dňa 14. 12. 2007 uzavretej so spoločnosťou sa vyčlenení zamestnanci tejto

spoločností podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali

riadiacej právomoci žalobcu a využívali, materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti

Aktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti , nemožno

však podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať za dodanie služby prevádzkarňou

žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko vo vzťahu k tretím osobám išlo o podnikanie

spoločnosti , z ktorého ako dodávateľ služby benefitoval na území Ruskej

federácie žalobca. Na to nič nemení skutočnosť, že žalobca bol spoluvlastníkom spoločnosti

. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v oblastí prenájmu

železničných vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti

.

Najvyšší súd SR poukazuje aj na to, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné

zastúpenie za svoju organizačnú zložku, nakoľko táto nefunguje v žiadnych daňovou

správou posudzovaných obchodných dokumentoch žalobcu a nebola evidovaná

ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov právnických osôb, keď podľa zistení

daňových orgánov, príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu železničných vagónov

v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných prevádzkarňou

v Rusku. Naviac žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetné obchody

zdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Taktiež nepreukázal a ani to netvrdil,

že by prevádzkareň so sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil

príslušným ruským úradom.

Najvyšší súd SR poukazuje tiež na to, že žalobca nepredložil žiadny relevantný

doklad podpísaný riaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by sa vzťahoval k službám prenájmu

železničných vagónov poskytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným fakturovaným

prenájmom železničných vagónov priamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu

súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných vagónov, ktorá by bola podpísaná

riaditeľkou Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k určitým plneniam

a povinnostiam. Zároveň činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace

s prijímaním a odosielaním úhrad, činnosti vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle

žalobcu na území Slovenskej republiky. Zmluvy za prenájom železničných vagónov

boli uzatvorené konateľom žalobcu a nie riaditeľkou Zastupiteľstva.»

Ústavný súd konštatuje, že z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku síce

nevyplýva, že by najvyšší súd v prípade sťažovateľky výslovne aplikoval, resp. zohľadnil

aj ňou prezentovanú judikatúru Súdneho dvora, to však v okolnostiach danej veci ani nebolo

nevyhnutné. Dôležité z pohľadu sťažovateľky bolo to, aby právne závery najvyššieho súdu

obstáli vo svetle príslušnej (relevantnej) judikatúry Súdneho dvora.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel ústavný

súd k záveru, že v konaní pred najvyšším súdom bola zohľadnená relevantná judikatúra

Súdneho dvora vzťahujúca sa na okolnosti tohto prípadu. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku zohľadnil nielen sťažovateľkou (izolovane) prezentovaný rozsudok

vo veci C 605/12 Welmory zo 16. 10. 2014, ale vo vzťahu k definícii pojmu „stála

prevádzkareň“ zohľadnil a výslovne odkázal na rozsudok vo veci C 73/06 Planzer

Luxembourg z 28. júna 2007. Najvyšší súd v prípade sťažovateľky aplikoval

aj ďalší relevantný právny záver vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora (pozri rozsudok

vo veci C 218/10 ADV Allround z 26. 1. 2012), v zmysle ktorého pri výklade ustanovenia

práva Európskej únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext

a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. V zmysle ustálenej

a vo veci sťažovateľky taktiež relevantnej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok vo veci

C 327/94 Dudda z 26. 9. 1996, rozsudok vo veci C 114/05 Gillan Beach z 9. 3. 2006,

ako aj rozsudok vo veci C 291/07 Kollektivavtalsstiftelsen TRR Trygghetsrådet

zo 6. 11. 2008) cieľom ustanovení určujúcich miesto poskytnutia služieb na daňové účely

je vyhnúť sa na jednej strane konfliktom právomocí, ktoré by mohli viesť k dvojitému

zdaneniu, a na druhej strane nezdaneniu príjmov.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že zohľadňujúc príslušné ustanovenia zákona

č. zákon o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(do ktorých boli implementované smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977

o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu a smernica

Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,

pozn.), kontext a ciele predmetnej právnej úpravy, ako aj relevantnú judikatúru Súdneho

dvora, právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku jednoznačne

obstoja. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preto nemožno vo svetle námietok

sťažovateľky považovať za svojvoľný či arbitrárny. Naopak, práve sťažovateľkou

prezentovaná argumentácia nezohľadňuje kontext a ciele právnej úpravy a obmedzuje

sa na izolovanú interpretáciu niekoľkých vybraných judikátov Súdneho dvora.

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ďalej poukazuje

na skutočnosť, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k odvolaniu finančného

riaditeľstva proti rozsudku krajského súdu a predniesť najvyššiemu súdu aj argumentáciu

vzťahujúcu sa na judikatúru Súdneho dvora, ktorú prezentuje pred ústavným súdom.

Sťažovateľka však túto možnosť nevyužila, k odvolaniu finančného riaditeľstva sa vôbec

nevyjadrila a svoje (z jej pohľadu rozhodujúce) argumenty uplatnila až v konaní

pred ústavným súdom. Takýto postup sťažovateľky s odkazom na zásadu vigilantibus iura

scripta sunt a taktiež na judikatúru ústavného súdu (porovnaj , ,

, ) nemožno akceptovať.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

Sťažovateľka ďalej pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd mal v jej veci

predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. V dôsledku toho, že najvyšší súd takúto

otázku Súdnemu dvoru nepredložil, mal sťažovateľke odňať zákonného sudcu a porušiť

jej právo podľa .

Ústavný súd v tomto bode pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží

prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť,

nielen možnosť tak urobiť, v takom prípade to môže za istých okolností zakladať

zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom

a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (; pozri tiež rozsudok vo veci C-

224/01 Kobler z 30. 9. 2003).

Ústavný súd už judikoval (, ), že ak sa v spore

v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva

komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom

vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na ďalšiu svoju judikatúru

(pozri tiež , , ), v zmysle ktorej nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré je v rozpore s právom Európskej

únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (v tomto prípade ). Len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal pochyby

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného

súdu , 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. 6. 2008).

Vzhľadom na už vyjadrené závery vo vzťahu k aplikácii príslušnej judikatúry

Súdneho dvora je v tejto veci zrejmé, že predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

v prípade sťažovateľky neprichádzalo do úvahy. Naopak, ani sťažovateľka sama vo svojej

sťažnosti neposkytla presvedčivú argumentáciu, prečo to v tomto prípade považovala

za potrebné, ale iba vo všeobecnosti odkázala na to, že najvyšší súd si túto svoju povinnosť

nesplnil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 38 dohovoru

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie „práva“ sťažovateľky podľa čl. 38

ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 38 dohovoru neobsahuje žiadne právo,

a preto k jeho porušeniu v tomto prípade dôjsť vôbec nemohlo. Navyše, sťažovateľka k tejto

časti svojej sťažnosti neposkytla ústavnému súdu žiadnu relevantnú ústavnoprávnu

argumentáciu, čo zakladá okrem dôvodu odmietnutia tejto časti jej sťažnosti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenej aj dôvod jej odmietnutia

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018