Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 46 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (51)III. ÚS 694/2016
PDF · 447.46 KB
No categories available
III. ÚS 694/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudkyne Ivetty
Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti
, , právne zastúpeného advokátom
JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 104/2008 (následne vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2012
a sp. zn. 2 Co 33/2014), takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 104/2008 (následne vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014)
p o r u š e n é b o l i .
2. priznáva finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. p r i z n á v a náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri
centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Ľubomíra Hnáta, Guothova 20, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti k skutkovému stavu uviedol:
«Rozsudkom zo dňa 01.12.1999, sp. zn. 9C 393/96 zaviazal Okresný súd Bratislava
IV. odporcu v II rade, t j. , , bytom
, aby zaplatil navrhovateľovi, t. j. , bytom
, zast. sumu 230.000,- Sk so 17,6%
úrokom od 24.09.1996 do zaplatenia a trovy konania 33.010,- Sk na adresu
, (ďalej len „Rozsudok“).
Proti Rozsudku podal navrhovateľ ( ) odvolanie zo dňa
16.02.2000, doručenému Okresnému súdu Bratislava IV dňa 24.02.2000.
Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č.k. 12Co 131/01-72 zo dňa 06.06.2001
rozhodol, že rozsudok prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava IV svojím rozsudkom sp. zn. 9C 393/1996 zo dňa 10.10.2006
rozhodol, že odporca v prvom rade, t j. ,
, , zastúpený JUDr. Ľubomírom Hnátom, advokátom... a
odporca v druhom rade... sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 230.000,-Sk so 17,6 %
úrokom z omeškania od 24.09.1996 do zaplatenia a trovy konania 49.908,- Sk všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 9C 393/1996 zo dňa
10.10.2006 podal právny zástupca odporcu v prvom rade, t.j. JUDr. Ľubomír Hnát,
odvolanie.
Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn. 2Co 104/2008 rozhodol
o odmietnutí odvolania odporcu v prvom rade, t j. o odmietnutí odvolania JUDr. Ľubomíra
Hnáta.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 104/2008 podal právny
zástupca odporcu v prvom rade, t. j. JUDr. Ľubomír Hnát dovolanie zo dňa 16.03.2010.
Najvyšší súd SR svojim uznesením sp. zn. 4 Cdo 199/2010 zo dňa 27.02.2012
rozhodol, že uznesenie krajského súdu v Bratislave z 25.012010 sp. zn. 2Cdo 104/2008
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.»
3. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 104/2008 sťažovateľ
v sťažnosti v podstatnom uviedol:
„K porušeniu mojich ústavných práv došlo najmä tým, že Krajský súd v Bratislave
nekonal v zmysle § 6 O.s.p. tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
...
Vec nie je podľa môjho názoru právne ani fakticky zložitá, o čom svedčí
stabilizovaná judikatúra a prax všeobecných súdov v tejto oblastí. Dovoľujem si poukázať
na skutočnosť, že v konaní som produkoval potrebné dôkazy a postupoval som súčinnostne
a aktívne.
...
V mojom prípade je predmetná vec (vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy)
prejednávaná (resp. neprejednávaná) všeobecnými súdmi Slovenskej republiky od roku
1999 (cca 16 rokov). Do podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo orgánom s právomocou
vo veci konať právoplatne rozhodnuté.
Vzhľadom na vyššie uvedené som tohto názoru, že doba, počas ktorej sa vedie
predmetné konanie je aj vzhľadom na povahu a účel dotknutých ústavných práv
neprimerane dlhá.
Som toho právneho názoru, že najmä nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave došlo
k porušeniu mojich ústavných práv zaručených v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V posudzovanom prípade
aktívnej činnosti súdu nebránila žiadna zákonná prekážka.“
4. Pokiaľ ide o sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia, sťažovateľ uviedol:
„V súlade s § 50 ods. 3 z. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa
domáham aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000 EUR (slovom tritisíc
euro) z dôvodov, že postupom Krajského súdu v Bratislave došlo a stále dochádza
k závažnému porušovaniu mojich ústavných práv, vrátane práva na plnohodnotný a kvalitný
rodinný život. Výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujem s ohľadom na
zistené obdobie nečinnosti Krajského súdu v Bratislave a na vyššie uvedené kritériá
riešenia namietaného porušenia mojich základných práv, vyplývajúcich z obsahu spisu sp.
zn. 2 Cdo 104/2008. Navrhujem zohľadniť aj tú skutočnosť, že o prieťahy v konaní som sa
žiadnym spôsobom nepričinil, ale naopak vyvinul som všetko z mojej strany možné úsilie,
aby konanie súdu mohlo byť účelné, efektívne a bez prieťahov.“
5. Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2Co 104/2008 porušené bolo.
Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod 2Co 104/2008
konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,00 EUR (slovom
tritisíc euro), ktorú je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
296,44 EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho
advokáta JUDr. Ľubomíra Hnáta, Guothova 20, Bratislava, vedeného v Slovenskej
sporiteľni, a .s. v skratke SLSP, a.s., č.ú. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z obsahu príslušných súdnych spisov (bližšie
pozri časť III tohto nálezu) možno v záujme prehľadnosti a zrozumiteľnosti už na tomto
mieste zhrnúť tieto skutočnosti:
V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 9 C 393/1996 okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 C 393/1996
z 1. decembra 1999.
O odvolaní proti tomuto v poradí prvému rozsudku okresného súdu sp. zn.
9 C 393/1996 z 1. decembra 1999 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 Co 131/01-72
zo 6. júna 2001 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal nečinnosť krajského súdu v konaní
o odvolaní proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 393/96 z 1. decembra
1999, t. j. sťažovateľ nenamietal nečinnosť krajského súdu v konaní vedenom na krajskom
súde pod sp. zn. 12 Co 131/01.
V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 393/1996 okresný súd následne
opätovne rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006.
O odvolaní proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 rozhodol krajský súd prvýkrát uznesením č. k.
2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol.
Na základe dovolania podaného sťažovateľom následne Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012
zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010 a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie, aby opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti
v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006.
Krajský súd následne uznesením č. k. 2 Co 96/2012-250, 2 Co 33/2014 z 29. apríla
2016 zrušil v poradí druhý rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra
2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou (doručenou ústavnému súdu 27. októbra 2015)
namietal nečinnosť krajského súdu v konaní o odvolaní proti v poradí druhému rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006, t. j. sťažovateľ namietal
nečinnosť krajského súdu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 104/2008
(následne po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014).
7. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 694/2016-20 z 18. októbra 2016 prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 104/2008 (následne vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2012
a sp. zn. 2 Co 33/2014).
8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedu krajského
súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
9. Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu reagoval podaním
z 13. decembra 2016, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 21. decembra 2016. Vo svojom
vyjadrení predseda krajského súdu vo vzťahu k postupu krajského súdu po rozhodnutí
najvyššieho súdu o dovolaní na základe vyjadrenia JUDr. Márie Hajdínovej, predsedníčky
senátu 2 Co, uviedol:
«Na úvod považovala menovaná predsedníčka senátu 2Co za povinnosť vysvetliť, že
členom senátu, ktorý rozhodoval vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
2Co/l 04/2008 nebola, z ktorého dôvodu sa nevedela vyjadriť k ústavnej sťažnosti v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 2Co/104/2008; podľa sťažovateľa jeho ústavne
práva boli porušené práve a len v danom konaní.
Vo vzťahu ku konaniu vedenom na Krajskom súde v Bratislave vedenom pod sp. zn.
2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014, predsedníčka senátu 2Co uviedla: Žalobca
, proti
žalovaným: , podnikajúci do 14. 06. 2014 pod obchodným názvom
, , II. ,
, sa domáhal
zaplatenia sumy 7.634,60 € (230.000,-- Sk) z titulu vrátenia plnenia z, podľa žalobcu,
neplatnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 16. 02. 1994, ktorú ale k dispozícii nemal, v konaní
ju nepredložil; rovnako tak nebolo preukázané, či skutočne osobné motorové vozidlo
zn. Škoda-Forman, EČV: BLD 03-47, číslo motora 1777914/781/135, číslo podvozku
TMBCEA300P0760990, rok výroby 1993, ktoré malo byť predmetom kúpnej zmluvy,
žalobca vydal vyšetrovateľovi PZ dňa 09. 08. 1996, a ak áno, čo sa s osobným motorovým
vozidlom ďalej stalo; predovšetkým v tom zmysle, či nebolo žalobcovi vrátené. Hoci žalobca
v žalobe medzi ďalšími dôkazmi označil zmluvu medzi predajnou organizáciou
a predávajúcim o sprostredkovaní predaja ojazdeného osobného motorového automobilu,
túto, tiež výzvu na vydanie vozidla zo dňa 28. 06. 1996, zápisnicu o vydaní veci zo dňa
09. 08. 1996, súdu (ale aj zápisnicu zo dňa 19. 01. 1996 o konfrontácii medzi svedkami
a vo veci Krajského úradu vyšetrovania
PZ Bratislava ČVS: VP-34/94, technický preukaz vozidla, splnomocnenie zo dňa 10. 02.
1994, doklady o poskytnutí sumy 230.000,— Sk) v origináli, resp. v overenej kópii,
nepredložil a súd ho na tento úkon nevyzval. Zo spisu nevyplýva, žeby žalovaní (teda aj
sťažovateľ) navrhli vykonať tieto dôkazy. Do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave pod
sp. zn. 2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014 (rozhodnutím v poradí tretím) dostatočne, nad
akúkoľvek pochybnosť, nebolo preukázané, žeby kúpnopredajná zmluva bola neplatná,
a teda bol predčasný záver o jej absolútnej neplatnosti, následne bol predčasný aj záver
súdu prvej inštancie o úspešnosti žalobcu v celom rozsahu. V konaní pred súdom prvej
inštancie bolo ešte veľmi veľa sporných právnych skutočností, ktoré bránili rozhodnutiu
vo veci samej, a teda bez odstránenia ich spornosti nebolo možné vo veci samej o nárokoch
žalobcu rozhodnúť. Išlo pritom o veľmi rozsiahle dokazovanie presahujúce rámec
odvolacieho konania. Konanie na odvolacom súde nenahrádzalo a nenahrádza konanie na
súde prvej inštancie. Odvolaciemu súdu preto nezostalo nič iné, len uznesením sp. zn.
2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014 zo dňa 29. 04. 2016 obidva napadnuté rozsudky súdu
prvej inštancie (rozsudok v poradí druhý č. k. 9C/ 393/1996-164 zo dňa 10. 10. 2006 v znení
opravného uznesenia č. k. 9C/393/1996-175 zo dňa 27. 04. 2007, doplňujúci rozsudok č. k.
9C/393/1996-180 zo dňa 31. 05. 2007) zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie spolu s vyslovením právneho názoru a vymedzením povinností, ktoré musí súd prvej
inštancie splniť pred opätovným rozhodnutím vo veci samej.
V podrobnostiach ďalej JUDr. Mária Hajdínová, predsedníčka senátu 2Co odkázala
na uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014 zo dňa 29. 04.
2016, (rozhodnutie odvolacieho súdu v poradí tretie), ktoré súčasne pripája. V danom
štádiu odvolacieho konania nadväzne na podrobnosti uvádzané v uznesení odvolacieho
súdu predsedníčka senátu 2Co tvrdí, že už išlo o vec právne a skutkovo náročnú. Rozsah
dokazovania, ktoré bolo nevyhnutné pred rozhodnutím vo veci samej ešte vykonať, hlboko
presahovalo rámec odvolacieho konania. Je notorietou, že proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu nebol a aj po 01. 07. 2016 nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Ak by aj
odvolací súd vykonal rozsiahle dokazovanie a vo veci samej sám rozhodol, nahradil by
konanie pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Tým by odňal
stranám sporu právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
predovšetkým možnosť strán sporu v riadnom opravnom konaní realizovať práva, ale aj
povinnosti, uložené im procesným predpisom. V tomto smere potom ústavné právo strán
sporu, teda aj sťažovateľa, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí ustúpiť
právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právu na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Za dostatočné nepovažuje chovanie strán sporu (osobitne žalovaných, teda aj
sťažovateľa), ktorí nevyužili práva a nedodržali povinnosti dané im predovšetkým
ustanovením §101 ods. I Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného v čase
konania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, podľa ktorého boli povinní prispieť
k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Predovšetkým
nenavrhli vykonať základný dôkaz danou kúpnopredajnou zmluvou, dôkaz o tom, čo sa
skutočne dialo s predmetným osobným motorovým vozidlom odvtedy, či ho mal v držbe
žalobca, od kedy do kedy, ale aj ďalšie dôkazy, pre vec podstatné a uvedené vyššie.
JUDr. Mária Hajdínová na doplnenie poukázala na to, že v senáte 2 Co pôsobí
od roku 2011, ktorý vybavoval a vybavuje všetku agendu, patriacu do pôsobnosti senátov
občiansko-právneho kolégia odvolacieho súdu, vybavoval a vybavuje veci podľa nápadu,
majúc na zreteli osobitné zásady, ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu
v Bratislave, stanovujúce veci, v ktorých senát pri rozhodovaní musí zachovať osobitnú
rýchlosť, výnimočnú rýchlosť, a teda ktoré musel a musí odvolací súd uprednostniť.
Predmetná vec do týchto kategórií nepatrila. Senát 2Co, ale aj všetky ostatne senáty
občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, nestíhal vybavovať priebežný
mesačný nápad, nieto ešte veci napadnuté skôr. Má za to, že rozhodnutie vo veci vedenej na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014 v roku 2016 bolo
zapríčinené výlučne len z objektívnych dôvodov.
Tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (dňa
29. 04. 2016), bol odstránený stav právnej neistoty, k porušeniu práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už nedochádzalo; tým skončilo aj možne
porušovanie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. V tejto súvislosti
odkazuje na ustálenú prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia vo
veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 161/2002, I. ÚS 22/2001, I. US 77/2002, I. ÚS 116/2002,
I. ÚS 235/2003, IV. ÚS 215/2007, IV. ÚS 263/2008, III. ÚS 24/2004, III. US 224/2005,
I. ÚS 29/2002, IV. ÚS 235/2005, IV. ÚS 43/2004, I. ÚS 6/2003, I. ÚS 116/2002,
I. ÚS 86/2002, II. ÚS 73/2005, IV, 287/2009, I. ÚS 155/2007, I. ÚS 154/2003), z ktorej
vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné
dosiahnuť po právoplatnom skončení konania. Ústavný súd poskytuje ochranu tomuto
základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie
namietaného práva ešte trvalo; mohlo dochádzať.
V petite ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal ochrany len vo vzťahu ku konaniu
vedenému na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/104/2008, hoci sa v texte ústavnej
sťažnosti spomína aj konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014. Vo vzťahu k týmto konaniam sa ale sťažovateľ ochrany
nedomáhal (ako to vyplýva z petitu ústavnej sťažnosti). Ústavný súd Slovenskej republiky je
viazaný návrhom na začatie konania (ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred nim a o postavení jeho
sudcov; v ustanovení § 49 a nasl. tohto zákona nie je ustanovené inak). Na konanie sa
primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ustanovenie § 31a ods. l
zákona). V tejto časti vyjadrenia JUDr. Mária Hajdínová, predsedníčka senátu 2Co ešte
uviedla, že predsedníčkou senátu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Co/131/2001 bola
JUDr. Jana Baricová (na Krajskom súde v Bratislave v prejednávanej veci sp. zn.
12Co/131/2001 rozhodol rozhodnutím v poradí prvým), ktorá je na Ústavnom súde
Slovenskej republiky predsedníčkou senátu III. ÚS 694/2016, a ktorý predmetnú ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a prejednáva. Táto skutočnosť zakladala a zakladá dôvod
na vylúčenie JUDr. Jany Baricovej v konaní pred ústavným súdom pre pomer k veci podľa
ustanovenia § 27 zákona.
Zo všetkého vyššie uvedeného má JUDr. Mária Hajdínová, predsedníčka senátu
2Co za to, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2Co/96/2012, sp. zn. 2Co/33/2014
zo dňa 29. 04. 2016, práva sťažovateľa neporušil.»
10. Predseda krajského súdu v podaní z 13. decembra 2016 zároveň uviedol, že
netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
11. Následne predseda krajského súdu v podaní z 28. decembra 2016, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 3. januára 2017, vo vzťahu k postupu krajského súdu pred
rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní na základe vyjadrenia JUDr. Dariny Kriváňovej,
predsedníčky senátu 2 Co, uviedol:
«Predovšetkým poukázala na nedostatočné personálne obsadenie senátu 2Co v čase
rozhodovania predmetnej veci, ako aj v predchádzajúcom období, počas ktorého nebol
senát 2Co stabilizovaný a často sa menili členovia v senáte, a to formou dočasného
pridelenia sudcov z okresných súdov (okrem iných napr. JUDr. Vaverčáková. JUDr.
Gandelová, JUDr. Krajčo). V senáte bola zaradená JUDr. Mária Palenčárová,
predsedníčka senátu, ktorá zastávala funkciu predsedníčky revíznej komisie a mala v senáte
z toho dôvodu nižší počet pridelených vecí, ako ostatní sudcovia v tomto senáte. V senáte
z tohto dôvodu znížený počet vecí nebol, senát bral plný nápad ako ostatné senáty a nápad
bol delený vo väčšom rozsahu sudcom v tomto senáte oproti JUDr. Márii Palenčárovej.
V dobe rozhodovania predmetnej veci sp. zn. 2Co/104/2008 bol senát 2Co v zložení
JUDr. Mária Palenčárová, JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová.
Predmetnú vec vybavovala v senáte JUDr. Ayše Pružinec Erenová, ktorá zo senátu
2Co odišla na stáž na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom mala nevybavených 144
súdnych spisov, čo bolo spôsobené najmä tým, že po jej odchode senát 2Co pracoval
v dvojčlennom zložení (JUDr. Mária Palenčárová a JUDr. Darina Kriváňová). Počas stáže
JUDr. Ayše Pružinec Erenovcj nebol do senátu zaradený ďalší člen senátu, pre nedostatok
sudcov na občiansko-právnom kolégiu Krajského súdu v Bratislave, čo bolo riešené na
jednotlivých poradách opakovane. Následne JUDr. Mária Palenčárová odišla do dôchodku
a senát nebol riadne obsadený, JUDr. Darina Kriváňová pracovala v senáte sama a brala
celý nápad vecí.
Vec sp. zn. 2Co/l 04/2008 nebolo možné skôr vybaviť tiež z dôvodu, že JUDr. Darina
Kriváňová ako predseda senátu sama predsedala JUDr. Ayše Pružinec Erenovej všetky veci
(z dôvodu, že JUDr. Mária Palenčárová bola predsedníčka revíznej komisie a mala v senáte
minimálny počet spisov a aj minimálne výkony z toho dôvodu).
Vzhľadom na uvedené objektívne dôvody, opätovne JUDr. Darina Kriváňová
zdôraznila, že nebolo možné vec sp. zn. 2Co/104/2008 vybaviť bez prieťahov z dôvodu
nedostatku sudcov na občiansko-právnom kolégiu, častého striedania dočasne pridelených
sudcov z okresných súdov v senáte 2Co, ktorí sa najskôr museli oboznámiť s odvolacou
agendou a pre krátkosť doby ich pridelenia na nadriadený súd (Krajský súd v Bratislave)
nestihli vybaviť zodpovedajúci počet spisov v senáte 2Co a následne boli spisy prerozdelené
ďalšiemu sudcovi pridelenému do senátu 2Co, čo sa dlhú dobu opakovalo.
Je potrebné tiež poukázať na to, že senát 2Co vybavoval aj „prednostnú agendu,“
a to ako senát 20CoP poručenskú agendu, ktorú bolo potrebné vybavovať prednostne aj
pokiaľ ide o predbežné (teraz neodkladné) opatrenia s prihliadnutím na zákonné lehoty
v tejto agende.
Pokiaľ ide o ďalšie obdobie rozhodovania v predmetnej veci sp. zn. 2Co/l04/2008.
vyjadrenie predložila JUDr. Mária Hajdínová, predsedníčka senátu 2Co.
JUDr. Darina Kriváňová uviedla, že v období od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2014 bola
dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky a po
zaradení do senátu 2Co Krajského súdu v Bratislave od 01. 10. 2014 jej boli pridelené
Dodatkami č. 10 a č. 11 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 spisy
v počte 232, medzi ktorými sa nachádzali aj staršie nevybavené veci, a to z roku 2012,
2013, ako aj neskončené veci z roku 2014.
Vzhľadom na stav v súdnom oddelení 2Co, bol postup tunajšieho súdu ovplyvnený
objektívnym stavom súdnych oddelení 2Co, 2CoD, 20CoP, 2CoPr, 2NcC a prednostným
vybavovaním starších vecí a najmä vecí v poručenskej agende.
S prihliadnutím na uvedený stav v senáte 2Co nebolo v silách senátu predmetnú vec
sp. zn. 2Co/104/2008 prejednať a rozhodnúť v primeranej lehote a osobne JUDr. Darina
Kriváňová zastáva názor, že subjektívne nespôsobila neprimeranú dĺžku uvedeného
odvolacieho konania.»
12. Na vyjadrenia krajského súdu reagoval sťažovateľ svojím stanoviskom
z 30. januára 2017, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2017. Sťažovateľ
vo svojom stanovisku uviedol:
„K veci chcem uviesť, že v predmetnom konaní sa ani v súčasnosti nekoná.
Vyjadrenia sudcov krajského súdu považujem za veľmi subjektívne, ktoré vôbec neberie
ohľad na účastníkov konania. Spor na slovenských súdoch nie je skončený za obdobie dlhšie
ako 20 rokov.“
13. Sťažovateľ v rámci svojho stanoviska taktiež oznámil, že súhlasí s tým, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.
14. Ústavný súd upustil so súhlasom všetkých účastníkov konania podľa § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
18. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
19. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
21. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
23. Zo základného spisu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 393/1996
a z príslušných zberných spisov krajského súdu vedených pod sp. zn. 2 Co 104/2008, sp. zn.
2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014 ústavný súd zistil tieto rozhodné skutočnosti týkajúce
sa postupu krajského súdu v sťažovateľom namietanom konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 104/2008 (následne vedenom pod sp. zn. 2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014):
Dňa 19. marca 2008 bol krajskému súdu predložený spis vedený na okresnom súde
pod sp. zn. 9 C 393/1996, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa ako odporcu v prvom rade
proti (v poradí druhému) rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra
2006 (v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-175 z 27. apríla
2007 v spojení s doplňujúcim rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-180 z 31. mája
2007). Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 2 Co 104/2008.
Dňa 25. januára 2010 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 104/2008-199 odvolanie
sťažovateľa odmietol.
Dňa 18. marca 2010 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010.
Dňa 6. septembra 2010 bol najvyššiemu súdu predložený spis vedený na okresnom
súde pod sp. zn. 9 C 393/1996, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010. Vec bola na najvyššom súde
zaevidovaná pod sp. zn. 4 Cdo 199/2010.
Dňa 27. februára 2012 najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 199/2010 zrušil
uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010 a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
Dňa 4. apríla 2012 bol krajskému súdu predložený spis vedený na okresnom súde
pod sp. zn. 9 C 393/1996, aby opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 (v znení opravného uznesenia
okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-175 z 27. apríla 2007 v spojení s doplňujúcim
rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-180 z 31. mája 2007). Vec bola na krajskom
súde zaevidovaná pod sp. zn. 2 Co 96/2012.
Dňa 27. apríla 2012 krajský súd listom požiadal najvyšší súd, aby mu zaslal
uznesenie sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012 v troch vyhotoveniach z dôvodu, že
v spise sa nenachádzali uznesenia pre účastníkov konania.
Dňa 17. júla 2012 krajský súd listom opätovne požiadal najvyšší súd, aby mu zaslal
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012 v troch
vyhotoveniach z dôvodu, že v spise sa nenachádzali uznesenia pre účastníkov konania.
Dňa 20. júla 2012 bol krajskému súdu doručený potrebný počet rovnopisov
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012.
Dňa 24. júla 2012, resp. 27. júla 2012 boli účastníkom konania doručené rovnopisy
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012.
Od 16. januára 2014 bol predmetný spis vedený na krajskom súde pod sp. zn.
2 Co 96/2012 zároveň vedený aj pod sp. zn. 2 Co 33/2014.
Dňa 20. januára 2014 krajský súd listom požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Bratislave o zaslanie spisu Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru
v Bratislave ČVS: VP-34/1994.
Dňa 20. januára 2014 krajský súd požiadal Krajský dopravný inšpektorát v Bratislave
(ďalej len ,,krajský dopravný inšpektorát“) o oznámenie všetkých vlastníkov,
prevádzkovateľov osobného motorového vozidla.
Dňa 3. februára 2014 bola krajskému súdu doručená odpoveď krajského dopravného
inšpektorátu.
Dňa 6. februára 2014 krajský súd požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného zboru
v Bratislave o oznámenie všetkých vlastníkov, prevádzkovateľov osobného motorového
vozidla.
Dňa 14. februára 2014, resp. 19. februára 2014 boli krajskému súdu doručené
odpovede Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave.
Dňa 3. marca 2014 krajský súd požiadal krajský dopravný inšpektorát o oznámenie
všetkých držiteľov a vlastníkov osobného motorového vozidla.
Dňa 3. marca 2014 krajský súd požiadal – správkyňu
konkurznej podstaty úpadcu , o oznámenie, či úpadca poskytol
protihodnotu za prepis (poskytnutie) osobného motorového vozidla.
Dňa 14. marca 2014 bola krajskému súdu doručená odpoveď krajského dopravného
inšpektorátu.
Dňa 25. marca 2014 bola krajskému súdu doručená odpoveď .
Dňa 22. júna 2015 krajský súd na žiadosť ústavného súdu zapožičal ústavnému súdu
základný súdny spis okresného súdu, ako aj príslušné tri zberné spisy krajského súdu.
Dňa 3. júla 2015 boli krajskému súdu vrátené súdne spisy, ktoré zapožičal ústavnému
súdu.
Dňa 29. apríla 2016 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 96/2012-250, 2 Co 33/2014
zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 (v znení
opravného uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-175 z 27. apríla 2007 v spojení
s doplňujúcim rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-180 z 31. mája 2007) a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
IV.
24. V záujme prehľadnosti a zrozumiteľnosti považuje ústavný súd za vhodné na
tomto mieste opätovne zhrnúť tieto skutočnosti:
V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 393/1996 okresný súd prvýkrát
rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 C 393/1996 z 1. decembra 1999.
O odvolaní proti tomuto v poradí prvému rozsudku okresného súdu sp. zn.
9 C 393/1996 z 1. decembra 1999 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 Co 131/01-72
zo 6. júna 2001 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal nečinnosť krajského súdu v konaní
o odvolaní proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 393/96 z 1. decembra
1999, t. j. sťažovateľ nenamietal nečinnosť krajského súdu v konaní vedenom na krajskom
súde pod sp. zn. 12 Co 131/01.
V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 393/1996 okresný súd následne
opätovne rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006.
O odvolaní proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 rozhodol krajský súd prvýkrát uznesením č. k.
2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol.
Na základe dovolania podaného sťažovateľom následne najvyšší súd uznesením
sp. zn. 4 Cdo 199/2010 z 27. februára 2012 zrušil uznesenie krajského súdu č. k.
2 Co 104/2008-199 z 25. januára 2010 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby
opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu
č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006.
Krajský súd následne uznesením č. k. 2 Co 96/2012-250, 2 Co 33/2014 z 29. apríla
2016 zrušil v poradí druhý rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra
2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou (doručenou ústavnému súdu 27. októbra 2015)
namietal nečinnosť krajského súdu v konaní o odvolaní proti v poradí druhému rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006, t. j. sťažovateľ namietal
nečinnosť krajského súdu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 104/2008
(následne po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014).
25. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou krajského
súdu v konaní (o odvolaní proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006) vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
2 Co 104/2008 (následne po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu vedenom na krajskom
súde pod sp. zn. 2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014), ktoré pred kasačným rozhodnutím
najvyššieho súdu trvalo na krajskom súde takmer dva roky a po kasačnom rozhodnutí
najvyššieho súdu trvalo toto konanie na krajskom súde ďalšie (približne) štyri roky, t. j.
sťažovateľom napadnuté konanie vedené na krajskom súde trvalo celkovo takmer šesť
rokov, a v čase, keď bola sťažovateľova sťažnosť doručená ústavnému súdu (27. október
2015), nebolo predmetné konanie na krajskom súde ukončené právoplatným rozhodnutím
krajského súdu.
K výhradám krajského súdu k procesnému postupu ústavného súdu
26. Pred vlastným ústavným prieskumom ústavný súd považuje za potrebné sa aspoň
v krátkosti vyjadriť k výhradám, ktoré vo svojom liste z 13. decembra 2016 vzniesol krajský
súd k doterajšiemu procesnému postupu ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa:
27. Pokiaľ ide o výhradu krajského súdu, že „V petite ústavnej sťažnosti sa
sťažovateľ domáhal ochrany len vo vzťahu ku konaniu vedenému na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 2Co/104/2008, hoci sa v texte ústavnej sťažnosti spomína aj
konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/96/2012, sp. zn.
2Co/33/2014“, ústavný súd konštatuje, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn.
2 Co 104/2008 (konanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 vedené na krajskom súde pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o dovolaní) a konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 96/2012
a sp. zn. 20 Co 33/2014 (konanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 vedené na krajskom súde po rozhodnutí
najvyššieho súdu o dovolaní) je vychádzajúc z ústavným súdom konštantne presadzovanej
materiálnej ochrany ústavnosti nutné hodnotiť materiálne ako to isté konanie, keďže
v oboch týchto konaniach (aj keď formálne označených inými spisovými značkami) ide
o rozhodovanie o stále tom istom odvolaní sťažovateľa proti tomu istému rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006 (m. m. I. ÚS 404/2014).
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) podľa svojej konštantnej judikatúry posudzuje konanie ako jeden
celok a prístup, pri ktorom sa neposudzuje konanie ako jeden celok, resp. sa neposudzuje
celková dĺžka konania, považuje ESĽP za príliš formalistický, ktorý nie je v súlade
so zárukami čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Špatka proti
Slovenskej republike z 15. 12. 2009, rozsudok ESĽP vo veci A. R. spol. s r. o. proti
Slovenskej republike z 9. 2. 2010, rozsudok ESĽP vo veci Zarembová proti Slovenskej
republike z 23. 11. 2010, rozsudok ESĽP vo veci Sirotňák proti Slovenskej republike
z 21. 12. 2010, rozsudok ESĽP vo veci Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011,
rozsudok ESĽP vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016 a i.).
28. Pokiaľ ide o výhradu krajského súdu, že „Tým, že odvolací súd rozhodol
o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (dňa 29. 04. 2016), bol odstránený stav
právnej neistoty, k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov už nedochádzalo; tým skončilo aj možne porušovanie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote“, ústavný súd konštatuje, že v zmysle konštantnej judikatúry
ústavného súdu sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany (t. j. v čase podania ústavnej sťažnosti) porušenie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu,
už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne
odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Vychádza pritom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom k odstráneniu
právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa by bolo možné odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, ak by bola podaná až po odstránení stavu právnej neistoty, avšak sťažnosť
sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 27. októbra 2015 a krajský súd stav právnej
neistoty odstránil až 29. apríla 2016.
29. Napokon krajský súd v liste z 13. decembra 2016 uviedol:
„... JUDr. Mária Hajdínová, predsedníčka senátu 2Co ešte uviedla, že
predsedníčkou senátu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Co/131/2001 bola JUDr. Jana
Baricová (na Krajskom súde v Bratislave v prejednávanej veci sp. zn. 12Co/131/2001
rozhodol rozhodnutím v poradí prvým), ktorá je na Ústavnom súde Slovenskej republiky
predsedníčkou senátu III. ÚS 694/2016, a ktorý predmetnú ústavnú sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a prejednáva. Táto skutočnosť zakladala a zakladá dôvod na vylúčenie
JUDr. Jany Baricovej v konaní pred ústavným súdom pre pomer k veci podľa ustanovenia §
27 zákona.“
Vzhľadom na to, že predseda krajského súdu len informoval o názore JUDr. Márie
Hajdínovej o možnom dôvode vylúčenia sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej, avšak
on sám námietku predpojatosti sudkyne Jany Baricovej nevzniesol, ústavný súd len pre
úplnosť v rámci tohto rozhodnutia konštatuje, že sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová
nemá pomer k veci, ktorý by mohol byť dôvodom jej vylúčenia vo veci sťažnosti
sťažovateľa, keďže predmetom ústavného prieskumu v tomto konaní je postup krajského
súdu v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164
z 10. októbra 2006 (t. j. postup krajského súdu v konaní o odvolaní proti v poradí druhému
rozsudku okresného súdu), pričom v tomto ústavným súdom preskúmavanom konaní
krajského súdu (vedenom pod sp. zn. sp. zn. 2 Co 104/2008, následne vedenom pod sp. zn.
2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014) nebola sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová činná.
Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová bola činná v konaní krajského súdu
o odvolaní proti v poradí prvému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 9 C 393/96
z 1. decembra 1999, ktoré bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. 12 Co 131/01, v rámci
ktorého krajský súd uznesením č. k. 12 Co 131/01-72 zo 6. júna 2001 rozhodol, že rozsudok
súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 12 Co 131/01 o odvolaní proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 393/96 z 1. decembra 1999 nebolo sťažovateľom
napadnuté na ústavnom súde, a preto ani nie je predmetom ústavného prieskumu v rámci
konania o sťažnosti sťažovateľa.
Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sudkyňa ústavného súdu
Jana Baricová nemala pomer k veci, ktorý by bola v zmysle § 27 zákona o ústavnom súde
povinná oznámiť ako dôvod svojho vylúčenia vo veci sťažnosti sťažovateľa.
Vlastný ústavný prieskum
30. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú
odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010).
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, resp. od 1. júla 2016 vyplýva
z čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v konaní postupovali tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádzali zbytočným prieťahom, konali hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb. Táto povinnosť vyplýva tiež z § 100 ods. 1 OSP,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, resp. od 1. júla 2016 vyplýva tiež z § 157
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
32. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, resp. od. 1. júla
2016 podľa § 179 ods. 1 CSP súd vedie pojednávanie tak, aby sa mohlo rozhodnúť
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.
Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť, pričom ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie, resp. od 1. júla 2016 táto povinnosť vyplýva z § 183 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
33. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02 a iné) zohľadňoval tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníkov súdneho konania a (iii)
postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľov (I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
33.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného na krajskom súde bolo rozhodovanie o uložení povinnosti žalovanému v I. rade
(sťažovateľovi) a žalovanému II. rade zaplatiť sumu 7 634,60 € (230 000 Sk) z titulu
vrátenia plnenia z podľa žalobcu neplatnej kúpnopredajnej zmluvy. Po právnej stránke ide
o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a teda sa nevymyká bežnej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Rozhodovanie v napadnutom konaní môže
predstavovať určitý stupeň skutkovej náročnosti, avšak doterajší zdĺhavý priebeh
napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej zložitosti
prerokovávanej veci.
33.2 Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou dĺžkou
napadnutého konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa. V súhrne možno
správanie sťažovateľa hodnotiť ako súčinnostné, ktoré neprispelo žiadnym spôsobom
k predĺženiu doterajšej dĺžky napadnutého konania. Sťažovateľovi teda nemožno vyčítať
žiaden podiel na nečinnosti krajského súdu.
33.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom
konaní o odvolaní a konštatuje, že súdne konanie, ktoré na jednom stupni (obzvlášť ak ide
o konanie o odvolaní) trvá tak dlho, ako to je v danej veci [pred kasačným rozhodnutím
najvyššieho súdu trvalo konanie o predmetnom odvolaní na krajskom súde takmer dva roky
a po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu trvalo toto konanie na krajskom súde ďalšie
(približne) štyri roky, t. j. sťažovateľom napadnuté konanie vedené na krajskom súde trvalo
celkovo takmer šesť rokov], možno už len na základe posúdenia tohto neprimeraného
obdobia považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej
neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,
a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03, II. ÚS 367/2013).
Ústavný súd posudzoval obdobia nečinnosti krajského súdu, v ktorých neboli
vykonané žiadne úkony, pričom ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom napadnutý
postup krajského súdu v posudzovanom konaní nesvedčí o tom, že by krajský súd v danej
veci svoju činnosť organizoval tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd zistil viacero období, v ktorých došlo k zbytočným prieťahom
v dôsledku nečinnosti krajského súdu v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 9 C 393/1996-164 z 10. októbra 2006, a to v celkovej dĺžke približne 54 mesiacov,
pričom konkrétne išlo tieto obdobia nečinnosti:
a) V konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164
z 10. októbra 2006 vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 104/2008:
- obdobie od 19. marca 2008 do 25. januára 2010, t. j. približne 22 mesiacov
(obdobie od predloženia predmetného spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa proti predmetnému rozsudku okresného súdu do rozhodnutia krajského súdu
o odvolaní, v priebehu tohto obdobia krajský súd nevykonal žiadne úkony).
b) V konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 393/1996-164
z 10. októbra 2006 vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 96/2012 a sp. zn.
- obdobie od 27. júla 2012 do 20. januára 2014, t. j. približne 18 mesiacov
(obdobie od doručenia rovnopisov rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní účastníkom
konania do vyžiadania spisu od Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava,
v priebehu tohto obdobia krajský súd nevykonal žiadne úkony),
- obdobie od 25. marca 2014 do 22. júna 2015, t. j. približne 15 mesiacov
(obdobie od doručenia odpovede , správkyne konkurznej podstaty,
do zapožičania spisu ústavnému súdu, v priebehu tohto obdobia krajský súd nevykonal
žiadne úkony),
- obdobie od 3. júla 2015 do 29. apríla 2016, t. j. približne 9 mesiacov (obdobie
od vrátenia spisu krajskému súdu ústavným súdom do rozhodnutia krajského súdu
o odvolaní, v priebehu tohto obdobia krajský súd nevykonal žiadne úkony).
Pokiaľ ide o obranu krajského súdu, že na celkovú dĺžku konania a sťažovateľom
namietanú nečinnosť krajského súdu malo vplyv hlavne to, že vo veci došlo opakovane
k zmene zákonného sudcu, resp. zloženia príslušného senátu, ako aj to, že krajský súd
nestíhal vybavovať nápad vecí, ústavný súd konštatuje, že viacnásobná zmena osoby
zákonného sudcu v súdnom konaní nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania
a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (m. m. I. ÚS 508/2015,
I. ÚS 527/2015). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu otázky množstva vecí,
personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie
toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd neposudzuje, či ku zbytočným
prieťahom v konaní došlo v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu
a následného veľkého počtu vecí pripadajúcich na sudcu alebo v dôsledku subjektívnych
príčin na strane sudcu a vedenia súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 totiž zaväzuje predovšetkým
súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.
Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že nečinnosť súdu bez existencie
akýchkoľvek zákonných dôvodov (teda bez existencie zákonnej prekážky brániacej
vo vykonávaní procesných úkonov) je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní,
ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd, berúc do úvahy celý doterajší priebeh
namietaného konania, konštatuje, že nečinnosťou krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 104/2008 (následne po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu vedenom na
krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 96/2012 a sp. zn. 2 Co 33/2014) došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 1.
35. Ústavný súd neprikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
keďže v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa už bolo
krajským súdom rozhodnuté o odvolaní proti predmetnému rozsudku okresného súdu a vec
bola krajským súdom vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
V.
36. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
37. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
38. Sťažovateľ sa v súvislosti s namietaným porušením práv postupom krajského
súdu domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €.
39. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04 a i.). Vzhľadom na okolnosti danej
veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv
sťažovateľa ho považuje za primerané v sume 1 500 € (bod 2 výroku).
VI.
40. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním právnym zástupcom advokátom JUDr. Ľubomírom Hnátom v konaní pred
ústavným súdom (bod 3 výroku).
41. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
42. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej
služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti).
43. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2014 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 €
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 € a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 €).
44. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 279,66 €
(2 x 139,83 €) a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,78 €
(2 x 8,39 €).
Za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu u sťažovateľa tak v zmysle
vyhlášky trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 296,44 € (bod 3 výroku).
45. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
46. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2017