Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 305/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja bytom K., zastúpených

advokátom JUDr. M. P., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl.

48 ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. V. K. a Ing. H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13

Cb 767/2000 p o r u š e n é b o l i .

2. Ing. V. K. a Ing. H. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume

2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý

každému z nich vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á vyplatiť Ing. V. K. a

Ing. H. K. trovy konania v sume 399,16 € (slovom tristodeväťdesiatdeväť eur a šestnásť

centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. P., K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 399,16 €

(slovom tristodeväťdesiatdeväť eur a šestnásť centov) Kancelárii Ústavného súdu

Slovenskej republiky na účet č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra

2009 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Ing. H. K. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“), obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. P., K., a

obchodnej spoločnosti F., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb

767/2000.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „Krajský súd v Košiciach nerozhodol

v konaní o určenie pravosti popretej pohľadávky v konkurze, vedenom pod

č. k. , ktorého účastníkmi sú sťažovatelia, od dňa 28. 09. 2000. Po podaní

ústavnej sťažnosti bol síce vydaný prvostupňový rozsudok č. k. -304 zo dňa

31. 03. 2010 (takmer po 10 rokoch), ktorým bola žaloba voči sťažovateľom zamietnutá, táto

skutočnosť však nemá vplyv na to, že v konaní súd nepostupoval bez zbytočných prieťahov.

Žalobca Č. a.s. B. podal proti rozsudku odvolanie, vec doposiaľ nebola právoplatne

rozhodnutá a teda stav právnej neistoty v právnom postavení sťažovateľov nebol

odstránený.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že bolo porušené ich základné právo na prístup k súdu

podľa a právo na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru

z dôvodu, že „Krajský súd v Košiciach nerešpektoval predtým vydaný nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. -51 zo dňa 05. 11. 2008, ktorým mu bolo

prikázané, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov.“.

Ústavný súd uznesením č. k. -32 z 31. augusta 2010 ustanovil

sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke v 2. rade za právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom advokáta JUDr. M. P., K., ktorý doplnil sťažnosť a uviedol, že sťažovateľ

v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade žiadajú, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. porušil

základné právo sťažovateľov Ing. V. K. a Ing. H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 ods. 2 , a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. porušil

základné právo sťažovateľov Ing. V. K. a Ing. H. K. na prístup k súdu podľa článku 46 ods.

1 , a právo na účinný prostriedok nápravy podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Košiciach postupovať v konaní vedenom

pod č. k. bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. V. K. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný

zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľke Ing. H. K. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 20000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný

zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume

399,16 € (slovom tristodeväťdesiatdeväť eur šestnásť centov) na účet ustanoveného

právneho zástupcu JUDr. M. P., advokáta, číslo účtu... v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľky v 2. rade v časti, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. -44 z 20. októbra 2010.

Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže

dospel k záveru, že vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno

od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril ešte pred predbežným

prerokovaním sťažnosti v prípise sp. zn. z 15. apríla 2010 doručenom

ústavnému súdu 23. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Podľa sťažovateľov Krajský súd v Košiciach nerešpektoval Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 5. 11. 2008 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. nepokračoval bez zbytočných prieťahov.

Uvedené tvrdenie sťažovateľov nie je dôvodné, pretože Krajský súd v Košiciach aj po

doručení Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej veci konal takto:

7. 7. 2008 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 30. 7. 2008 o 10,50 hod.

30. 7. 2008 - pojednávanie odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti žalovanej 1)

16. 9. 2008 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na 1. 10. 2008 o 10,50 hod.

1. 10. 2008 - pojednávanie odročené pre práceneschopnosť žalovanej 1)

26. 1. 2009 - výzva žalobcovi, aby špecifikoval uplatnený nárok podľa rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo uložené predložiť relevantné dôkazy

20. 2. 2009 - súdu doručený návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu

12. 3. 2009 - výzva účastníkovi, ktorý mal do konania vstúpiť, či súhlasí so svojim

vstupom do konania na strane žalobcu

14. 4. 2009 - doručený súhlas so vstupom do konania

5. 5. 2009 - uznesenie o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu

6. 11. 2009 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na 25. 11. 2009 o 9,15 hod.

25. 11. 2009 - pojednávanie odročené na návrh žalobcu, ktorý navrhol pojednávanie

odročiť pre chyby v písaní, ku ktorým došlo pri písaní uznesenia Najvyššieho súdu SR,

ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ďalší dôvod odročenia -

práceneschopnosť žalovaného 3)

9. 12. 2009 - spis zaslaný na Najvyšší súd SR na opravu rozhodnutia na návrh

žalobcu 11. 1. 2010 - doručené opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR 11. 2. 2010-

predvolanie na pojednávania na deň 24. 2. 2010 o 10,30 hod.

24. 2. 2010- pojednávanie odročené pre nedoručenie predvolania žalobcovi

4. 3. 2010 - predvolanie na pojednávanie na deň 31. 3. 2010 o 10,30 hod.

31. 3. 2010- pojednávanie vo veci rozhodnuté rozsudkom.

Z uvedeného prehľadu úkonov Krajského súdu v Košiciach, ktoré vykonal vo veci

vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. vyplýva, že Krajský súd

v Košiciach vo veci konal a v období od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 5. 11.

2008 k prieťahom v konaní nedošlo...“

V prípise sp. zn. z 10. novembra 2010 (ústavnému súdu

doručenom 12. novembra 2010, pozn.) predseda krajského súdu len oznámil, že netrvá na

ústnom pojednávaní vo veci v konaní pred ústavným súdom, pričom svoje predchádzajúce

vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.

Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade (ďalej už len „sťažovateľ“) a sťažovateľky

v 2. rade (ďalej už len „sťažovateľka“; spolu ďalej len „sťažovatelia“) v reakcii na

vyjadrenie predsedu krajského súdu z 15. apríla 2010 a 10. novembra 2010 uviedol, že

„sťažovatelia trvajú na podanej ústavnej sťažnosti“.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu krajského súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- žalobný návrh na zistenie popretej pohľadávky v sume 493 287 324,58 Sk

(v ktorom má sťažovateľka procesné postavenie žalovanej v 3. rade a sťažovateľ má

procesné postavenie žalovaného vo 4. rade) bol podaný krajskému súdu 6. októbra 2000

a bol zaevidovaný pod sp. zn. ,

- dňa 20. októbra 2000 krajský súd zaslal žalobu sťažovateľom na vyjadrenie,

- dňa 31. októbra 2002 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. november

2002, ktoré pre neprítomnosť žalobcu a sťažovateľa bolo odročené na neurčito,

- dňa 14. februára 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 25. marec 2003,

- dňa 25. marca 2003 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie za účasti

všetkých účastníkov konania, na ktorom po vykonanom dokazovaní krajský súd uznesením

zastavil konanie proti žalovanej v 2. rade a v merite veci proti ostatným účastníkom

rozhodol rozsudkom tak, že určil, že pohľadávka žalobcu je nesporná a časť tejto

pohľadávky v sume 114 996 053,99 Sk je s právom na oddelené uspokojenie a ďalšia časť

pohľadávky v sume 378 291 270,59 Sk sa zaraďuje do 4. triedy,

- žalovaný v 2. rade podal 13. mája 2003 odvolanie proti uzneseniu o zastavení

konania vo výroku o trovách konania, proti rozsudku vo veci samej podal 19. mája 2003

odvolanie žalovaný v 5. rade a 20. mája 2003 podala odvolanie aj sťažovateľka,

- krajský súd 30. mája 2003 vyzval účastníkov, ktorí podali odvolanie, na zaplatenie

súdneho poplatku,

- dňa 20. júna 2003 žalobca doručil krajskému súdu vyjadrenie k odvolaniu

žalovaných,

- dňa 10. júla 2003 krajský súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaní účastníkov,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2005 zmenil uznesenie

krajského súdu z 25. marca 2003, zrušil rozsudok krajského súdu z 25. marca 2003 a vec

vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie; rozhodnutie najvyššieho súdu bolo krajskému súdu

doručené 29. júna 2005,

- opatrením predsedu krajského súdu z 30. júna 2005 bola vec pridelená novému

zákonnému sudcovi,

- 7. júla 2008 krajský súd nariadil termín pojednávania na 30. júl 2008, ktoré bolo

z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovanej v 1. rade a žalobcu iba odročené na

neurčito,

- dňa 16. septembra 2008 krajský súd nariadil termín pojednávania na 1. október

2008, ktoré bolo opäť odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalobcu

a neprítomnosti žalovanej v 1. rade (nemala vykázané doručenie predvolania na

pojednávanie),

- dňa 28. januára 2009 krajský súd vyzval žalobcu na predloženie špecifikácie

uplatneného nároku,

- dňa 20. februára 2009 bol krajskému súdu doručený návrh na zmenu účastníka na

strane žalobcu,

- dňa 12. marca 2009 krajský súd vyzval účastníka, ktorý mal do konania vstúpiť,

oznámiť, či súhlasí so svojím vstupom do konania na strane žalobcu; súhlas so vstupom do

konania bol krajskému súdu doručený 14. apríla 2009,

- krajský súd uznesením z 5. mája 2009 rozhodol o pripustení zmeny účastníka na

strane žalobcu; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2009,

- dňa 6. novembra 2009 krajský súd nariadil termín pojednávania na 25. november

2009,

- dňa 18. novembra 2009 žalobca podal krajskému súdu návrh na opravu chýb

v písaní v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2005 a na ten účel

požiadal o odročenie pojednávania; z uvedeného dôvodu krajský súd pojednávanie

nariadené na 25. november 2009 odročil na neurčito,

- krajský súd 9. decembra 2009 predložil spis najvyššiemu súdu; najvyšší súd

16. decembra 2009 vydal opravné uznesenie sp. zn. , krajskému súdu bolo

doručené 11. januára 2010,

- dňa 11. februára 2010 krajský súd nariadil termín pojednávania na 24. február 2010,

po jeho odročení z dôvodu neprítomnosti žalobcu krajský súd 4. marca 2010 nariadil termín

pojednávania na 31. marec 2010,

- rozsudkom z 31. marca 2010 krajský súd žalobu žalobcu zamietol,

- dňa 19. apríla 2010 zákonný sudca z dôvodu práceneschopnosti požiadal

o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 25. júna 2010,

- proti rozsudku z 31. marca 2010 podal 1. júla 2010 odvolanie žalovaný v 1. rade,

6. júla 2010 podala sťažovateľka odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania, 7. júla

2010 podal odvolanie vo veci samej aj žalobca,

- uznesením z 8. júla 2010 krajský súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho

poplatku za podané odvolanie, taktiež zaslal odvolanie žalobcu ostatným účastníkom

konania,

- krajský súd 25. júla 2010 predložil spis na rozhodnutie o odvolaní najvyššiemu

súdu, ktorý vo veci ešte nerozhodol.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde nie je ku dňu

rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie ().

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania

a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako

súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (, ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce

sa zistenia popretej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré sa začalo 6. októbra 2000

a dosiaľ nie je právoplatne skončené; v tomto súdnom konaní vystupuje sťažovateľ

v postavení žalovaného vo 4. rade a sťažovateľka v postavení žalovanej v 3. rade. K času

rozhodovania ústavného súdu konanie vedené krajským súdom v predmetnej veci trvá viac

ako desať rokov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov vychádzal zo skutočnosti, že

nálezom č. k. -51 z 5. novembra 2008 už rozhodol o sťažnosti sťažovateľky

v 3. rade tak, že vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, prikázal krajskému súdu konať v označenom

konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk.

Keďže išlo o rozhodnutie v tej istej veci (len týkajúce sa inej sťažovateľky, pozn.), ústavný

súd vychádzal pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov zo záverov, ku ktorým dospel

v konaní vedenom pod sp. zn. .

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd aj v danom prípade bral do

úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu (, , )

relevantnú na rozhodnutie v predmetnej veci. Na základe týchto hľadísk konanie na zistenie

popretej pohľadávky v konkurznom konaní nehodnotil obdobne ako v konaní vedenom pod

sp. zn. ako právne a skutkovo zložité. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do

úvahy tiež skutočnosť, že právnou a faktickou zložitosťou veci neospravedlňoval doterajší

postup v predmetnej veci ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

z 15. apríla 2010.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov ako účastníkov konania na strane

žalovaných ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, že sťažovatelia svojím správaním negatívne prispeli k doterajšej (viac než

desaťročnej) dĺžke namietaného konania. Využívanie procesných oprávnení sťažovateľkou

[odvolanie proti rozsudku z 25. marca 2003 (v merite veci) a proti rozsudku z 31. marca

2010 (proti trovám konania)] nemalo podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na

doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd poukázal

na svoje predchádzajúce skutkové zistenia v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktoré sa týkalo toho istého konania pred krajským súdom ako sťažnosť sťažovateľov a ktoré

svojou sťažnosťou vyvolal iný účastník konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

. Vychádzajúc z v spojení s ustanovením

ústavný súd využil skutkové závery z uvedeného právoplatne ukončeného

konania aj pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov.

S poukazom na svoje skutkové zistenia v predchádzajúcom konaní ()

ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol v konaní nečinný predovšetkým v období od

20. októbra 2000 do 31. októbra 2002 v trvaní viac ako dva roky. Rovnako nečinný bez

ospravedlniteľného dôvodu bol krajský súd aj od 29. júna 2005 do 7. júla 2008 v trvaní viac

ako tri roky.

V súvislosti s hodnotením postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd

prihliadol na skutočnosť, že spisový materiál bol z dôvodu podávaných opravných

prostriedkov mimo dispozičnej sféry krajského súdu v období od 10. júla 2003 do 29. júna

2005, od 9. decembra 2009 do 11. januára 2010 a od 25. júla 2010 dosiaľ. Zo spisu vyplýva,

že krajský súd v doterajšom priebehu konania disponoval súdnym spisom viac než 7 a pol

roka.

Aj napriek tomu, že zo skutkových okolností prerokúvaného prípadu

i z právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v súvisiacej veci vyplýva, že na doterajšej

neprimeranej dĺžke namietaného konania majú podiel viaceré procesné úkony ostatných

účastníkov konania, ako aj postup najvyššieho súdu, pričom v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu sp. zn. , t. j. po 15. decembri 2008, už krajský súd

primerane konal a rozhodol vo veci samej (31. marca 2010), nemohol ústavný súd

opomenúť skutočnosť, že krajský súd prispel k 10 rokov trvajúcemu a stále právoplatne

neskončenému konaniu neodôvodnenou nečinnosťou v dĺžke viac ako 5 rokov.

V naznačených okolnostiach ústavný súd obdobne ako v predchádzajúcom konaní

() dospel k záveru, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil základné právo sťažovateľov podľa , ako

aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 5. novembra 2008. Navyše, krajský súd vo veci samej

medzičasom už rozhodol (31. marca 2010), pričom vec sa nachádza ku dňu vydania tohto

nálezu v odvolacom konaní na najvyššom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto

časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume každý po

20 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia sťažovatelia

odôvodňujú už desať rokov trvajúcim stavom právnej neistoty, bezmocnosti a krivdy.

Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy predmet namietaného konania (určenie pravosti peňažnej

pohľadávky), dôvody, z ktorých došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj skutočnosť,

že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy 2 500 € pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd

vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej

pomoci [zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 € (úkony právnej služby ustanoveného

advokáta boli vykonané v roku 2010)] podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej

odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania ústavný súd posúdil

ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu

tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 384,74 €, pričom priznaná

úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 2 x 7,21 € predstavuje sumu 399,16 €.

Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu na účet právneho

zástupcu sťažovateľov. Krajský súd je potom povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľov na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3 a 4 výroku tohto nálezu).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010