Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 467/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. M. — I., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K.

spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. K., a Advokátskej

kancelárie K. spol. s r. o., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

rozsudkom sp. zn. , z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. — I. a Advokátskej kancelárie K. spol. s r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2013 doručená sťažnosť V. M. — I., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou K. spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. R. K., a Advokátskej kancelárie K. spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom sp. zn.

, z 25. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade je

účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. v postavení žalovaného, ktorého predmetom bolo

rozhodovanie o žalobe žalobcu A. T., ktorou sa domáha proti sťažovateľovi v 1. rade

zaplatenia sumy 36 075,44 € s prísl. z titulu neuhradených faktúr z kúpnej zmluvy na

dodávku tovaru. Sťažovateľ v 1. rade bol (je) v označenom konaní vedenom krajským

súdom právne zastúpený sťažovateľom v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade právne zastupoval

sťažovateľa v 1. rade aj v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

, .

Krajský súd rozsudkom č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-377 z 21. mája 2012 rozhodol, že

sťažovateľ v 1. rade v procesnom postavení žalovaného je povinný vyplatiť žalobcovi

peňažné plnenie spolu s úrokom z omeškania. Krajský súd následne uznesením

č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 uložil sťažovateľovi v 2. rade povinnosť zaplatiť

súdny poplatok. Krajský súd uznesením č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-436 zo 17. januára 2013

opravil uznesenie č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 tak, že na zaplatenie súdneho

poplatku zaviazal sťažovateľa v 1. rade. Proti rozsudku č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-377

z 21. mája 2012 podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ v 1. rade a proti uzneseniu

krajského súdu č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 podal v zákonnej lehote odvolanie

sťažovateľ v 2. rade.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , z 25. októbra 2012

potvrdil jednak odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj odvolaním napadnuté

uznesenie (v spojení s opravným uznesením č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-436 zo 17. januára

2013).

Sťažovatelia tvrdia, že odvolací súd porušil základné právo sťažovateľa v 1. rade na

súdnu ochranu tým, že rozhodol o jeho opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu

č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-377 z 21. mája 2012 bez toho, „aby ho predtým podľa § 211 ods. 1

vyzval... na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania uvedených v

a 2 ... ktoré... odvolanie nemalo, nakoľko ani krajský súd nevyzval sťažovateľa

v 1. rade... aby chýbajúce náležitosti svojho odvolania... doplnil“. Tú istú námietku použili

sťažovatelia i vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla

2012, avšak sťažovatelia v tomto prípade namietajú porušenie základného práva na súdnu

ochranu aj u sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd „vôbec nezobral do úvahy (resp. si

vôbec nevšimol) skutočnosť, že proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

31. 07. 2012 č. k. -404 podal odvolanie nielen sťažovateľ 1/ ako odporca,

ale aj sťažovateľ 2/ ako právny zástupca odporcu, pretože uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 31. 07. 2012 č. k. -404 bola nesprávne

a nezákonne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok právnemu zástupcovi odporcu, t. j.

sťažovateľovi 2/, a nie odporcovi, t. j. sťažovateľovi 1/“.

Sťažovatelia zároveň poukázali na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací

rozhodol o ich odvolaniach „v nezvyčajne veľmi krátkom čase od ich predloženia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 10. 2012, č. k. , , porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. 10. 2012, č. k. , , zrušuje a vec vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd

zistil, že proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (v celom rozsahu) podal sťažovateľ

v 1. rade 27. decembra 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje z tohto hľadiska inštitucionálny

mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 ().

V preskúmavanej veci sťažovateľ v 1. rade subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie

(27. decembra 2012) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. V okolnostiach prípadu sťažovateľ v 1. rade podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci (ako aj o veci

sťažovateľa v 2. rade, keďže dovolanie smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu ako celku, pozn.) mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju

doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd vo svojej aktuálnej judikatúre aj pod vplyvom judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva právny názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania

dovolania podávali zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013