Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 163/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2011 faxom a následne 26. januára 2011 osobne doručená sťažnosť I. M. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46 z 3. septembra 2009, ktorým bola

v Slovenskej republike uznaná vykonateľnosť rozhodnutia Colného úradu V.

č. -1 z 23. októbra 2003 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“)

ukladajúceho sťažovateľke povinnosť zaplatiť pohľadávku v sume 13 968,43 €. Ďalej bola

uznaná vykonateľnosť výkazu nedoplatkov Colného úradu V. č. 100000/51218/3/2008 z 29.

júla 2008 (ďalej len „výkaz nedoplatkov“) vyhotoveného na základe rozhodnutia colného

úradu.

Sťažovateľka svoju sťažnosť zdôvodnila takto:

«Sťažovateľka je toho názoru, že v konaní pred súdmi oboch stupňov neboli splnené

podmienky na vydanie rozhodnutí prvostupňového ani odvolacieho súdu...

Ako vyplýva z ustanovenia výkon cudzieho správneho rozhodnutia

možno nariadiť len vtedy „ak krajský súd na návrh osoby, o ktorej právo v cudzom

správnom rozhodnutí ide, rozhodol, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné“.

Napriek tomu, že neboli splnené dve podmienky... prvostupňový súd vydal rozhodnutie o

vykonateľnosti cudzích správnych rozhodnutí, a odvolací súd nerešpektujúc ustanovenia

, a to predovšetkým a .

Ako vyplýva z časti I. tejto sťažnosti konanie pred Krajským súdom v Košiciach

začalo na základe podania Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, nazvaného Žiadosť o

posúdenie cudzieho správneho rozhodnutia.

Je zrejmé, že aj pre toto konanie platí ustanovenie § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého každý úkon posudzuje súd podľa obsahu, aj keď je úkon nesprávne

označený, ale v predmetnej veci ani na základe tohto výkladového pravidla nebolo možné

dospieť k záveru, že by Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky podalo návrh podľa

ustanovenia § 250w ods. 1... Z obsahu listiny označenej ako Žiadosť o posúdenie cudzieho

správneho rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by sa Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky

domáhalo práve takéhoto rozhodnutia...

Z ustanovenia vyplýva, ako obligatórna náležitosť podania, že z

podania musí byť zrejmé, ktorej veci sa týka a čo sleduje. V predmetnej veci súd postupom

podľa ustanovenia nevyzval účastníka na odstránenie vád podania a

rozhodol o tom, že.... cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné. Túto vadu konania

napriek tomu, že nebola odvolaním napádaná, bol povinný so zreteľom na už citované

ustanovenie napraviť odvolací súd.

Ďalšou vadou konania, ktorá znamenala porušenie sťažovateľkiných práv.... je

skutočnosť, že účastník konania... a to Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, nebol

oprávnený takýto návrh súdu predložiť. ... Z ustanovenia § 250w vyplýva, že krajský súd

môže rozhodnúť, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné len na návrh osoby, o ktorej

právo v cudzom správnom rozhodnutí ide...

Sťažovateľka súhlasí s tým, že doplnenie alebo nahradenie písomností iného

zmluvného štátu má zabezpečiť príslušný orgán Slovenskej republiky. Rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach o tom, že vo výroku jeho rozhodnutia vymenované písomnosti

R. sú vykonateľné, nie je ani doplnením týchto písomností, ani ich nahradením. V prípade,

že tieto rozhodnutia budú vymáhané v Slovenskej republike budú exekučnými titulmi tieto

rozhodnutia orgánov R. a nie rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím

odvolacieho súdu. Rovnako nie je rozhodnutie súdov doplnením týchto rozhodnutí, pretože

nijakým spôsobom nemení, nedopĺňa, ani nemodifikuje ich obsah.

Podľa smernice Rady 2008/55/ES jej článku 8 ods. 2 dokument umožňujúci

vymáhanie pohľadávky sa môže podľa potreby a v súlade s ustanoveniami platnými v

členskom štáte v ktorom sa dožiadaný orgán nachádza akceptovať, uznať, doplniť, alebo

nahradiť dokumentom oprávňujúcim vymáhanie na území tohto členského štátu...

V čase, keď bolo na súd doručené podanie Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky, neexistovalo v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie, ktoré by

umožňovalo Colnému riaditeľstvu podať návrh na uznanie vykonateľnosti predmetných

rozhodnutí orgánov R.. Je teda zrejmé, že navrhovateľom vo veci uznania rozhodnutí...

colných orgánov nemohlo byť Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, a to ani pri

hypotetickom predpoklade, že by takýto návrh spĺňajúci náležitosti podľa už citovaných

ustanovení podalo...

Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky vo svojom podaní zo dňa 10.9.2008 síce

uvádza, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky delegovalo naňho svoju právomoc v

oblasti vzájomnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok, ale obsahom

súdneho spisu nebol žiadny akt, ktorým by Ministerstvo financií na colné riaditeľstvo

delegovalo svoju právomoc na Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Nebolo teda

preukázané nijakým spôsobom v tomto konaní, že Colné riaditeľstvo SR je príslušným

orgánom Slovenskej republiky povereným poskytovaním pomoci pri vymáhaných

pohľadávkach na daniach a clách spravovaných colnými orgánmi v zmysle zákona č.

“

Sťažovateľka tiež namietala, že rozhodnutie colného úradu nie je ani v R.

vykonateľné a v tejto súvislosti poukázala na výzvu krajského súdu z 28. januára 2009,

podľa ktorej „Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky nepredložilo dôkazy v zmysle toho, či

toto rozhodnutie (výkaz nedoplatkov Colného úradu V. zo dňa 29.7.2008) je vykonateľné

alebo nie“. Nadväzujúc na uvedené tvrdenie sťažovateľka opísala obsah odpovede

Ministerstva financií R. z 8. apríla 2009, z ktorej vyplýva, že výkaz nedoplatkov je

exekučným titulom pre exekučné konanie, že po uplynutí 10-dňovej lehoty na zaplatenie sa

rozhodnutie o poplatkoch stáva vykonateľným, pokiaľ nie je podaný návrh na odloženie

vymáhania, a ďalej, že colný úrad zašle každej povinnej osobe automaticky pri zapísaní

dlžných poplatkov denný výpis a pred vymáhaním dlhu sa povinnému doručuje platobná

výzva, ktorá bola realizovaná platobným príkazom Colného úradu V. z 1. apríla 2008.

Sťažovateľka k uvedenému doplnila: „Z uvedeného listu však nie je zrejmé, či výkaz

nedoplatkov, ktorý je exekučným titulom, je vykonateľný v R. V spomínanom liste

Spolkového ministerstva financií z 9. apríla 2009 totiž vyplýva, že dlžné poplatky je

potrebné urgovať, a že Colný úrad V. zasiela každej povinnej osobe automaticky pri

zapísaní dlžných poplatkov denný výpis, neuvádza sa v ňom však nič, čo by sa vzťahovalo k

tomu, či takáto urgencia bola vo vzťahu k sťažovateľke vykonaná, ani o tom, že by

konkrétne sťažovateľke bolo zaslané oznámenie o pripísaní na ťarchu....

Súdy oboch stupňov sa uspokojili s citovaným vysvetlením... orgánov a bez toho, aby

sa oboznámili so skutkovým a právnym stavom majúci vplyv na vykonateľnosť predmetných

rozhodnutí rozhodli o ich vykonateľnosti, navyše ani... colné orgány, ani colné riaditeľstvo

v konaní netvrdili, že by výkaz nedoplatkov bol odporkyni (sťažovateľke) doručený, a že by

sa odporkyňa proti nemu odvolala, a že by o tomto jej opravnom prostriedku proti výkazu

nedoplatku bolo rozhodnuté. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

nevyplýva, že by tento skúmal vykonateľnosť predmetných rozhodnutí so zreteľom na

právnu úpravu platnú v R., navyše, ako už bolo uvedené uvádza vo svojom odôvodnení

skutkové tvrdenia, ktoré nielenže nevychádzajú zo žiadnych v konaní predložených dôkazov,

ale ani ich žiadny z účastníkov netvrdil.“

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že jej bola postupom... orgánov odňatá

možnosť zúčastniť sa na konaní. „Odvolací súd túto námietku sťažovateľky neakceptoval

poukazujúc na obsah zápisnice zo dňa 10. 3. 2001, pričom za podstatnú okolnosť považoval

skutočnosť, že sťažovateľka bola vypočutá v prítomnosti tlmočníčky... Sťažovateľka po

výsluchu na hraničnom prechode... nemala možnosť vypovedať v prítomnosti tlmočníka.

Táto skutočnosť nesporne vyplýva zo zápisnice o výpovedi obvinenej z toho istého dňa, z

ktorej vyplýva, že pre jazykové rozdielnosti nemohlo byť vykonané ďalšie vypočutie.

Je teda nesporné, že pri uvedenej ďalšej výpovedi sťažovateľke nebola zabezpečená

prítomnosť tlmočníka, zároveň so zreteľom na delikt z ktorého bola sťažovateľka obvinená

je nepochybné, že už v uvedenom čase mala postavenie obvinenej z trestného činu a

vzťahovali sa na ňu práva zakotvené v čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd... Skutočnosť, že uvedené konanie bolo trestným konaním podľa

charakteristík, ktoré vo svojej judikatúre konštituoval Európsky súd pre ľudské práva,

vyplýva nielen zo zápisnice zo dňa 10. 3. 2001, ale aj zo skutočností, že sťažovateľka bola

13 dní zadržaná. Za týchto skutkových okolností je potom tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení

odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľke bola daná možnosť zúčastniť sa na konaní, a že jej

nebola takáto možnosť odňatá v rozpore nielen listín v konaní predložených, ale takáto

aplikácia a interpretácia práva je nezlučiteľná s ľudskými právami zakotvenými v článku 6

ods. 1, ods. 3 Dohovoru. V tejto súvislosti je nevýznamné, že sťažovateľke bolo doručené

rozhodnutie zo dňa 23. 10. 2003, proti ktorému sa mala možnosť odvolať. Toto rozhodnutie

a následné rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky totiž vychádzalo zo skutkových okolností,

ktoré sťažovateľka uviedla vo svojich výpovediach počas svojho zadržania.“

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací aplikoval ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) spôsobom nezlučiteľným s

a a 3 dohovoru, a tým jej odmietol poskytnúť ochranu, ktorú jej so

zreteľom na zmysel týchto ustanovení poskytnúť mal.

Sťažovateľka navrhla, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal vo veci toto

rozhodnutie:

„Právo sťažovateľky, I. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 , a na spravodlivé

súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf

9/2009 zo dňa 27. 10. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi

zásadných odlišností.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia

musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1

dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,

pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi všeobecných

súdov, ktoré považovali predpoklady uznania vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu aj

výkazu nedoplatkov v Slovenskej republike za splnené. Kľúčové námietky sťažovateľky

spočívajú predovšetkým v tom, že všeobecné súdy rozhodovali vo veci, aj keď nebol

podaný riadny návrh na začatie konania, pričom tento nebol súčasne ani podaný oprávnenou

osobou (t. j. osobou, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide), a tiež v tom, že

v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok podľa a , t. j. že

rozhodnutie colného úradu a výkaz nedoplatkov sú vykonateľné v štáte, v ktorom boli

vydané, a že sťažovateľke bola postupom Colného úradu V. odňatá možnosť riadne sa

zúčastniť na ním vedenom konaní.

Podľa ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika

viazaná, obsahuje záväzok vykonávať rozhodnutia cudzích správnych orgánov a

rozhodnutia cudzích súdov vo veciach, o ktorých rozhodujú správne orgány (ďalej len

„cudzie správne rozhodnutie“), možno nariadiť výkon cudzieho správneho rozhodnutia, len

ak krajský súd na návrh osoby, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, rozhodol,

že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné.

Podľa súd rozhodne, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné v

Slovenskej republike, ak

a) je vykonateľné v štáte, v ktorom bolo vydané,

b) rozhodovanie vo veci nepatrilo do právomoci správnych orgánov Slovenskej

republiky,

c) osobe, o ktorej povinnosť v cudzom správnom rozhodnutí ide, nebola postupom

cudzieho orgánu odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bola riadne

oboznámená o začatí konania a predvolaná na vypočutie,

d) sa v ňom ukladá plnenie, ktoré je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky

prípustné alebo vykonateľné, alebo nie je inak v rozpore s verejným poriadkom.

Podľa o vzájomnej pomoci pri vymáhaní

niektorých finančných pohľadávok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok“) na účely vymáhania pohľadávky

sa písomnosti vydané podľa právneho poriadku zmluvného štátu považujú za písomnosti

vydané podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok

ak treba písomnosti podľa odseku 2 podľa právneho poriadku Slovenskej republiky doplniť

alebo nahradiť inými písomnosťami, doplnenie alebo nahradenie týchto písomností

zabezpečí príslušný orgán Slovenskej republiky v lehote do troch mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti o vymáhanie pohľadávky. Túto lehotu môže príslušný orgán Slovenskej republiky

predĺžiť; o dôvodoch predĺženia je príslušný orgán Slovenskej republiky povinný

informovať písomne príslušný úrad zmluvného štátu najneskôr do siedmich dní odo dňa

uplynutia tejto lehoty.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 27. októbra 2010 po

uvedení dôvodov uznesenia krajského súdu č. k. -46 z 3. septembra 2009,

obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrenia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „Colné riaditeľstvo SR“) k nemu uviedol:

„Odvolací súd mal z obsahu spisového materiálu preukázané, že Colné riaditeľstvo

Slovenskej republiky ako príslušný orgán Slovenskej republiky na zabezpečenie vymáhania

pohľadávky príslušného úradu zmluvného štátu na základe žiadosti Ministerstva financií R.

zo dňa 4. septembra 2008 č. GZ.SZK-010104/0427-ZV/2008 o vymáhanie pohľadávky,

podanej za účinnosti o vzájomnej pomoci pri vymáhaní niektorých

finančných pohľadávok v znení neskorších predpisov, doručil Krajskému súdu v Košiciach

návrh na začatie konania o uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia, a to

výkazu nedoplatku Colného úradu V. č. 100000/51218/3/2008 zo dňa 29. júla vydaného v

nadväznosti na rozhodnutie Colného úradu V. č. -1 zo dňa 23. októbra

2003, podľa ktorého je odporkyňa povinná zaplatiť pohľadávku v sume 13.197,86 eura

(401.082,97 Sk), pozostávajúcu zdané z tabaku v sume 6.017,17 eura, z dovoznej dane z

pridanej hodnoty v sume 2.731,92 eura, zvýšenia poplatkov v sume 1.868,37 eura a úrokov

z omeškania v sume 2.580,40 eura. Rovnako mal odvolací súd podložené, že rozhodnutie o

vzniku colného dlhu ako aj výkaz nedoplatkov boli odporkyni riadne doručené, odporkyňa v

oboch prípadoch využila svoje právo a proti uvedeným rozhodnutiam podala opravné

prostriedky, o ktorých bolo legitímne rozhodnuté....

Ustanovenie vyžaduje pre uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho

rozhodnutia kumulatívne splnenie podmienok v ňom taxatívne definovaných, pričom tieto sú

druhovo totožné s predpokladmi, ktoré vo všeobecnosti vymedzuje medzinárodné právo

súkromné a procesné pri uznávaní a vykonávaní cudzích správnych rozhodnutí súdov a

rozhodcovských orgánov.

Brojac proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým tento uznal vykonateľnosť

vyššie uvedených cudzích správnych rozhodnutí, odporkyňa v odvolaní uviedla, že na

uznanie ich vykonateľnosti neboli splnené predpoklady ustanovené v § 250x písrn. a), c)

.

Odvolací súd, posúdiac relevantnosť námietky, ktorou odporkyňa poukazovala na

absenciu splnenia podmienky ustanovenej v , keďže podľa jej názoru

predmetné rozhodnutia nie sú vykonateľné v R., dôvodiac splnením záväzku spoludlžníkom

R. S., ktorý ju o tejto skutočnosti telefonicky informoval koncom roka 2001, resp. začiatkom

roka 2002, konštatuje, že táto skutočnosť nebola odporkyňou v konaní pred cudzím

správnym orgánom, a rovnako tiež pred prvostupňovým súdom preukázaná. Odvolací, súd

zo žiadosti Ministerstva financií R. o vymáhanie pohľadávky zo dňa 4. septembra 2008

zistil, že záväzok odporkyne bol v sume 3.350,97 eura znížený, a to z dôvodu jeho čiastočnej

úhrady spoludlžníkom. Preto po zrevidovaní tejto skutočnosti, nemohol odvolací súd inak,

ako označiť túto námietku znakom irelevantnosti.

Rovnako námietku, demonštrujúcu skutočnosť, že postupom Colného úradu V. bola

odporkyni odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, vyhodnotil odvolací súd za

právne bezvýznamnú, dôvodiac tým, že nevzhliadol zo strany cudzích správnych orgánom

žiadne procesné pochybenia, majúce za následok porušenie práv odporkyne, keď táto bola

ku skutku, kladúcemu jej za vinu, vypočutá za prítomnosti tlmočníčky, k tomuto sa bez

nátlaku priznala, taktiež po vydaní jednotlivých rozhodnutí, využijúc svoje procesné právo,

podala odvolania, o ktorých bolo náležité príslušnými orgánmi rozhodnuté, pričom všetky

rozhodnutia, týkajúce sa jej osoby, jej boli do vlastných rúk aj riadne doručené.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval námietky

odporkyne uvedené v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu za nedôvodné, a preto

napadnuté uznesenie krajského súdu podľa v spojení s vety prvej

ako vecne správne potvrdil.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že vo veci bolo vedené konanie o uznanie

cudzieho správneho rozhodnutia bez toho, aby bol Colným riaditeľstvom SR podaný riadny

návrh v súlade s , a teda najvyšší súd neprihliadol na vadu konania uvedenú

v , ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m.

) uvádza, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (v danom prípade , resp. ) v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa

musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a

rozvíjanie ( ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho

súdneho konania by však nebol v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Colné riaditeľstvo SR vo svojom podaní z 10. septembra 2008 síce neuviedlo petit

návrhu v tom zmysle, aby ho mohol všeobecný súd ako celok prevziať do výroku svojho

rozhodnutia, avšak z jeho obsahu nepochybne vyplýva, proti ktorým cudzím správnym

rozhodnutiam (t. j. rozhodnutiu colného úradu a výkazu nedoplatkov) žiada vykonať

uznávacie konania podľa šiestej hlavy piatej časti . Ústavný

súd preto nezdieľa názor sťažovateľky, že všeobecné súdy týmto postupom porušili jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. jemu obdobné právo podľa

ods. 1 dohovoru, ak tieto nevyhodnotili žiadosť podanú Colným riaditeľstvom SR

formalisticky, ale vychádzali z jej skutočného obsahu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, čo

ním navrhovateľ vo veci sleduje.

Ďalšia námietka sťažovateľky spočívala v tom, že návrh na začatie konania nebol

podaný osobou, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, že v danom prípade nie

je možné aplikovať § 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných

pohľadávok, a tiež, že Colné riaditeľstvo SR nepreukázalo právny akt, ktorým by

Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) poverilo

Colné riaditeľstvo SR konať vo veci. K týmto dôvodom však ústavný súd poznamenáva, že

ich v odvolacom konaní sťažovateľka nenamietala, a preto sa k nim najvyšší súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyjadril.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd aj v iných obdobných právnych veciach vykladal

§ 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok tak, že v

prípade podania návrhu podľa ide o doplnenie písomností o súdne

rozhodnutie o uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia ako exekučného

titulu (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2009). V

označenom uznesení najvyššieho súdu uviedol, že oprávnenou osobou na podanie návrhu na

uznanie cudzieho správneho rozhodnutia, obsahom ktorého je vymáhanie niektorých

finančných pohľadávok, je Colné riaditeľstvo SR, ktoré takýto úkon zabezpečuje ako súčasť

vymáhania pohľadávky vo vlastnom mene, pričom na základe fikcie ustanovenej v § 6a ods.

2 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok sa hľadí na Colné

riaditeľstvo SR ako na osobu, o ktorej právo ide, t. j. ako keby právo vykonávalo samo

vyrubením povinnosti vlastným rozhodnutím.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poznamenať, že výklad zákonov prislúcha

predovšetkým všeobecným súdom a ústavný súd nemôže pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (m. m.

, ). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný

výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého

procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa

(). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že najvyšší súd aj v prípade sťažovateľky

vychádzal z ním ustáleného právneho názoru, podľa ktorého je Colné riaditeľstvo SR

orgánom oprávneným podať návrh na uznanie vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu

a výkazu nedoplatkov. Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvodné uvedený výklad

§ 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok v spojení

s považovať za svojvoľný. Ani skutočnosť, že súčasťou spisu

v sťažovateľkinej veci nie je dôkaz o poverení Colného riaditeľstva SR ministerstvom

financií na úkony v oblasti vzájomnej pomoci, nemusí bez ďalšieho signalizovať porušenie

sťažovateľkou označených základných práv na súdnu ochranu, keďže skutočnosti známe

všeobecnému súdu z jeho činnosti nie je podľa potrebné dokazovať. Z už

citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2009 totiž

vyplýva, že takéto poverenie Colného riaditeľstva SR ministerstvom financií bolo

najvyššiemu súdu známe z jeho predchádzajúcej činnosti, a preto možno predpokladať, že

túto skutočnosť považoval najvyšší súd za nespornú.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd rozhodol o uznaní

vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu a výkazu nedoplatkov bez toho, aby skúmal, či

sú skutočne vykonateľné, ústavný súd poukazuje na vyjadrenie Ministerstva financií R. z 8.

apríla 2009 zabezpečeného v konaní Colným riaditeľstvom SR, z ktorého vyplýva, že

rozhodnutie je vykonateľné po uplynutí 10-dňovej lehoty na zaplatenie, pokiaľ nie je

podaný návrh na odloženie vymáhania, a tiež, že takýto návrh sťažovateľkou podaný nebol.

Pritom ani sama sťažovateľka netvrdila, že podala po doručení rozhodnutia colného úradu

návrh na odloženie jeho vykonateľnosti, a ako konštatuje najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí, sťažovateľka tiež nepreukázala, že by jej spoludlžník R. S. uhradil celú

vymáhanú pohľadávku. Najvyšší súd mal zo žiadosti Ministerstva financií R. za

preukázané, „že záväzok odporkyne bol v sume 3.350,97 eura znížený, a to z dôvodu jeho

čiastočnej úhrady spoludlžníkom“. Aj keď sťažovateľka namietala, že vo vyjadrení

Ministerstva financií R. z 8. apríla 2009 sa vo vzťahu k nej neuvádza, či aj v jej prípade bola

skutočne doručovaná urgencia na zaplatenie vymáhanej pohľadávky, resp. oznámenie o

pripísaní na ťarchu, ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa uvedeného

stanoviska Ministerstva financií R. zasielanie takýchto urgencií sa týka už vykonateľných

dlžných poplatkov. Inými slovami, skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané zasielanie

takýchto výziev, nemôže ovplyvniť už skôr nadobudnutú vykonateľnosť cudzieho

správneho rozhodnutia.

V tejto súvislosti sa ústavnému súdu javí, že najvyšší súd sa dopustil skutkového

pochybenia, keď považoval za preukázané doručenie výkazu nedoplatkov vystaveného

Colným úradom V. sťažovateľke, hoci uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo stanoviska

Ministerstva financií R. z 8. apríla 2009, ani z ostatných pripojených listinných dôkazov,

avšak toto pochybenie najvyššieho súdu neodôvodňuje záver o tom, že by uvedený výkaz

nedoplatkov nebol v R. vykonateľný. O jeho vykonateľnosti predovšetkým svedčí

poznámka uvedená v pripojenom výkaze nedoplatkov – „tento nedoplatok je vymáhateľný“,

ďalej skutočnosť, že výkaz nedoplatkov bol zostavený na podklade rozhodnutia colného

úradu z pohľadávok v ňom špecifikovaných, a napokon o tejto skutočnosti svedčí aj obsah

ustanovenia § 229 spolkového daňového poriadku citovaný v uvedenom stanovisku

Ministerstva financií R.. Z týchto dôvodov námietky sťažovateľky nie sú spôsobilé vyvolať

zmenu právnych záverov najvyššieho súdu o vykonateľnosti výkazu nedoplatkov z 29. júla

2008, a preto ústavný súd považuje právne závery najvyššieho súdu za ústavne udržateľné.

Napokon sťažovateľka namietala, že postupom Colného úradu V. jej bola odňatá

možnosť riadne sa zúčastniť na jeho konaní. Okolnosti, za akých bolo realizované konanie

vedené Colným úradom V., sťažovateľka namietala aj v podanom odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu č. k. -46 z 3. septembra 2009, pričom sa k nim

vyjadril aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí tak, že „nevzhliadol zo strany cudzích

správnych orgánom žiadne procesné pochybenia, majúce za následok porušenie práv

odporkyne, keď táto bola ku skutku, kladúcemu jej za vinu, vypočutá za prítomnosti

tlmočníčky, k tomuto sa bez nátlaku priznala, taktiež po vydaní jednotlivých rozhodnutí,

využijúc svoje procesné právo, podala odvolania, o ktorých bolo náležité príslušnými

orgánmi rozhodnuté, pričom všetky rozhodnutia, týkajúce sa jej osoby, jej boli do vlastných

rúk aj riadne doručené.“ Ústavný súd považuje dôvody uvedené najvyšším súdom vo

vzťahu k tomuto predpokladu pre uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia

[ ] za primerané, dostatočne odôvodnené a nevykazujúce znaky

arbitrárnosti. Uvedené platí aj vtedy, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor konajúcich súdov. Najvyšší súd

rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak urobil tak na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K argumentom sťažovateľky ústavný súd navyše poznamenáva, že účelom

posudzovania splnenia podmienky podľa , t. j. že cudzím správnym

rozhodnutím nebola postupom správneho orgánu odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na

konaní, nie je preskúmanie celého konania cudzích správnych orgánov vrátane zisťovania

jednotlivých procesných pochybení, keďže všeobecné súdy v Slovenskej republike nie sú

opravnými inštanciami cudzích správnych orgánov. Zmyslom zakotvenia tejto podmienky

na uznanie vykonateľnosti cudzích správnych rozhodnutí je predovšetkým posúdenie, či

konanie pred cudzím správnym orgánom zodpovedalo základným predpokladom

spravodlivého konania, t. j. najmä či osoba, proti ktorej sa takéto konanie viedlo, mala

možnosť vo veci sa vyjadriť, mohla podať námietky na obranu svojich práv a na tieto jej

námietky bolo aj relevantným spôsobom odpovedané (resp. o nich rozhodnuté) príslušnými

správnymi orgánmi. Z okolností prípadu je zrejmá aj skutočnosť, že sťažovateľka sa proti

predbežnému rozhodnutiu o jej odvolaní z 30. apríla 2007 neodvolala, hoci bola na to

oprávnená, čo skôr signalizuje neskoršie súhlasné stanovisko sťažovateľky s rozhodnutím

colného úradu v jej právnej veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkou označeného článku ani dohovoru, a preto jej sťažnosť podľa

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011