Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 268/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze, N., zastúpenej

advokátom JUDr. M. G., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , základného

práva vlastniť majetok podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009

doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára

2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky pod

č. k. zo dňa 29. 01. 2009 vydal Rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie KS v BA

(Krajský súd v Bratislave; ďalej len „krajský súd“, pozn.) zo dňa 3. 12. 2008 pod sp. zn.

a vec vrátil na nové konanie.“

Sťažovateľka poukázala na to, že zrušeným uznesením krajský súd zrušil konkurz

vyhlásený na jej majetok uznesením z 18. júla 2000 a správcu konkurznej podstaty zbavil

funkcie s odôvodnením, že správca vo vyúčtovaní príjmov a výdavkov na vedenie konkurzu

preukázal, že po vydaní výťažku záložným veriteľom, úhrade súdneho poplatku a vyplatení

odmeny správcovi nezostanú finančné prostriedky na úhradu ďalších nákladov konkurzu.

Krajský súd zrušil konkurz podľa o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“),

teda z dôvodu, že zistil, že tu nie sú predpoklady na konkurz.

Ďalej sťažovateľka uviedla:

„V odôvodnení KS BA zároveň uviedol, že ustanovený správca... predložil súdu dňa

28. 11. 2008 návrh na zrušenie vyhláseného konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm. a) ZKV

v platnom znení a uviedol, že uznesením KS BA v konaní pod sp. zn. bola dňa

24. 08. 2007 schválená konečná správa o speňažení konkurznej podstaty a vyúčtovaní

odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty v znení predloženom správcom dňa

18. 07. 2007.

KS BA zároveň uviedol, že súd je povinný počas celého priebehu konania skúmať

podmienky konania, ktoré sú nevyhnutným predpokladom preto, aby mohol zistiť,

či sú splnené podmienky na to, aby mohol v konaní pokračovať. Jednou z podmienok

konania je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania. V prípade,

ak súd zistí, že dlžník nemá majetok postačujúci na úhradu trov konania je povinný podľa

§ 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení zrušiť konkurz a zbaviť správcu konkurznej

podstaty. Konajúci súd preto pri svojom rozhodnutí vo veci zrušenia konkurzu

zo dňa 03. 12. 2008 vychádzal z uvedených zákonných predpokladov, ktoré sa na dané

konanie vzťahujú a to v platnom znení.

Proti... uzneseniu o zrušení konkurzu podal odvolanie veriteľ J. M...

NS SR prejednal odvolanie... bez nariadenia pojednávania, a rozhodol tak

ako je uvedené v uznesení zo dňa 29. 01. 2009...

NS SR v danom prípade nesprávne aplikoval a vyložil si ustanovenie § 44 ods. 1

písm. a) o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý sa na tento

prípad použije...

Postupom NS SR v uznesení zo dňa 29. 01. 2009 bolo odňaté právo

na spravodlivý proces, čo v konečnom dôsledku malo za následok zásah do ústavne

garantovaných práv. Takéto rozhodnutie a postup NS SR v uvedenej veci aj v kontexte

uznesenia vydaného dňa 25. 06. 2008 pod sp. zn. predstavuje odňatie

garantovaného práva uplatňovať svoje práva v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s jeho právom vlastniť majetok,

primárnym dôvodom je zjavná svojvôľa najvyššieho súdu SR pri právnom posúdení

rozhodujúcej otázky a to aplikácie o konkurze

a vyrovnaní v platnom znení.

Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý, že úlohou Ústavného súdu SR nie je naprávať

skutkové a právne omyly všeobecných súdov v danom prípade NS SR, pokiaľ však ide

o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej

dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, ako aj základných práv

ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý je účastníkom konania pokiaľ sa jedná

o jeho práva a povinnosti. Z rozhodnutia NS SR jednoznačne vyplýva a je nepochybné,

že týmto rozhodnutím sa založila interpretačná svojvôľa bez možnosti podania opravného

prostriedku vo veci proti predmetnému rozhodnutiu a to najmä jeho výroku s tým, že NS SR

argumentuje aj tým, že ak by prvostupňový súd nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený

v uvedenom rozhodnutí, rovnako aj v kontexte zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tej istej

veci pod sp. zn. zo dňa 25. 06. 2008... porušil by ustanovenie ...

Mám za to, že sú poškodzované práva úpadcu a to z dôvodu, že svojvoľným výkladom

dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, pričom tento právny prípad vedený

na konkurznom súde mal byť ukončený už dávno a to z dôvodu naplnenia zákonných

predpokladov uvedených v ZKV v platnom znení...

Podstata námietok sťažovateľa... má spočívať v tom, že NS SR nezákonným

a svojvoľným výkladom aplikovaných ustanovení ZKV odňal

možnosť konať pred súdom o sťažovateľovi, ako aj spôsobil stav právnej neistoty

bez možnosti riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom svojvoľný

výklad najmä ust. § 44 ods. 1 písm. a) ZKV pritvrdil tým, že súd prvého stupňa, ktorému

rozhodnutie vrátil na nové konanie, je povinný podľa riadiť sa jeho právnym

názorom...

Ďalším zjavným omylom a pochybením je aj ďalšia skutočnosť tvrdená NS SR

v uvedenej veci, ktorá spočíva v tom, že „správca nemôže navrhnúť zrušenie konkurzu

podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého

majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, uspokojené

uplatnené nároky v rámci konkurzu.“

Pochybenie NS SR ďalej zakladá aj názor, že „zrušenie konkurzu podľa

cit. ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde bol konkurz vyhlásený, ale v priebehu jeho

realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť, a preto sa zruší“.

Uvedené závery NS SR nekorešpondujú s výsledkami konkurzného konania..., ktoré

dokazujú, že niet dôvodov (ekonomických ani právnych), aby sa v konkurze pokračovalo.

Napadnuté rozhodnutie a v ňom obsiahnutý výklad noriem pri aplikovaní ustanovenia § 226

znamená, že v konkurze sa bude pokračovať donekonečna bez toho, aby existoval iný

zákonný dôvod na jeho ukončenie. Najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu bez toho,

aby uviedol ako má prvostupňový súd ďalej v konkurze pokračovať. V tomto sťažovateľ vidí

vážny zásah do základných práv a slobôd, a to vo veci ním uvedených ustanovení SR

a Dohovoru. Vzhľadom na uvedené závery je sťažovateľ toho názoru, že základné právo

sťažovateľa na spravodlivý proces podľa a SR a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a v konečnom dôsledku aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 bolo porušené, keďže sťažovateľovi nebola súdom poskytnutá dostatočná

ochrana, právo na spravodlivý proces.»

3. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel,

vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, základného práva vlastniť majetok podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Uplatnila si aj nárok na náhradu trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane

sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť

o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho

konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava

má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,

pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

(). Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. ,

, ), ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

7. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

8. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky spočíva v tom, že podľa jej názoru

najvyšší súd v uznesení, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci

sťažovateľky:

● nesprávne právne posúdil zákonné ustanovenie týkajúce sa predpokladov

a dôvodov na zrušenie konkurzu, ktoré interpretoval tak, že založil interpretačnú svojvôľu,

● týmto svojvoľným výkladom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a v konečnom

dôsledku aj zásah do jej práva vlastniť majetok,

● v zrušujúcom uznesení neuviedol, ako má ďalej krajský súd v konaní pokračovať.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka cíti byť dotknutá na svojich právach a žiada

ústavný súd o výklad právnej normy („... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej

normy...“).

9. Pred rozhodnutím o odmietnutí sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s predmetným

uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil uznesenie

krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci sťažovateľky, v podstatnom uviedol:

«Napadnutým uznesením, súd 1. stupňa zrušil ním vyhlásený konkurz... z dôvodov,

že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil správcu konkurznej podstaty jeho funkcie.

Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol

ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa

o toto ustanovenie.

Zo spisu odvolací súd zistil, a uvádza to aj odvolateľ, že súd 1. stupňa vydal

enunciátom zhodné uznesenie dňa 28. 04. 2008 pod č. k. -1586, pričom jeho

vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03. 12. 2008 o ust. § 44 ods. 1

písm. a) ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.

Odvolací súd vo svojom, uznesenie súdu 1. stupňa zrušujúcom uznesení vyslovil

právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty,

správca konkurznej podstaty vypracoval konečnú správu, ktorú schválil konkurzný súd

a potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a) ZKV

ani nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať

rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b) ZKV.

Odvolací súd v tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie

je v zmysle právny názor odvolacieho súdu záväzný.

Odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu

1. stupňa zo dňa 03. 12. 2008 č. k. -1716 konštatoval, že súd 1. stupňa

v napadnutom uznesení odvolacím súdom vyslovený, pre súd 1. stupňa záväzný právny

názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. Preto odvolací

súd napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa zrušil, pričom nepovažuje za potrebné tieto

dôvody opätovne uvádzať, keďže ide o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí

sp. zn. zo dňa 25. 06. 2008.

Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s upozornením, že v zmysle je právny názor

odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný.

K tomu ešte odvolací súd dodáva: Správca konkurznej podstaty, podľa označenia

akademického titulu nemá právnické vzdelanie a pre výkon funkcie správcu konkurznej

podstaty mu bola poskytnutá výnimka. Zákon to pripúšťal, ale nemožno pripustiť, aby svoju

činnosť vykonával inak, ako to ukladá zákon a konkurzný súd, aby to toleroval a vlastne

v tom napomáhal...

V rámci konkurzného konania – výkonu konkurzu správca konkurznej podstaty

za súčinnosti súdu môže robiť určité úkony (a tak tomu bolo aj v danom prípade)... Nemôže

správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV

a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej

podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené nároky, v rámci

konkurzu. Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy

tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal

byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý.

Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.

Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda

ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval

ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom

dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady

pre vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým

spôsobom zmenila najväčšia fabrika v N. svojho vlastníka.»

III.

10. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd

rozhodol tak, ako rozhodol, a po druhýkrát zrušil uznesenie krajského súdu. Najvyšší súd

rozhodujúc o odvolaní veriteľa proti uzneseniu krajského súdu opätovne uviedol, z akých

dôvodov a na akom právnom základe považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné.

Účastníkom konkurzu (ale opätovne aj prvostupňovému krajskému súdu) predložil najvyšší

súd právny názor, prečo v prípade sťažovateľky nepripadá do úvahy zrušenie konkurzu

podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, ale naopak za stavu, v akom

sa nachádzal konkurz sťažovateľky (právoplatné uznesenie o schválení konečnej správy),

je možné už len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. b)

zákona o konkurze a vyrovnaní, teda zrušiť konkurz po splnení rozvrhového uznesenia.

Najvyšší súd v predmetnom uznesení zároveň uviedol, z akých dôvodov nie je možné

v prípade sťažovateľky zrušiť konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze

a vyrovnaní, teda z dôvodu, že tu nie sú predpoklady pre konkurz („Zrušenie konkurzu

podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený,

ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom

prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje

nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.

Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda

ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval

ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom

dlžníka.“). Aj napriek tomu, že uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára 2009 je čiastočne

odôvodnené aj odkazom na odôvodnenie jeho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia

z 25. júna 2008 (čo predstavuje krajnú možnosť), ešte stále ide o ústavne akceptovateľné

odôvodnenie uznesenia, a to v konkrétnom prípade sťažovateľky aj vzhľadom na ostatné

časti jeho odôvodnenia.

11. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľky podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu

je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,

prečo najvyšší súd opätovne z rovnakých dôvodov zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení

konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní.

12. K námietkam sťažovateľky obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:

Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľka vytýka uzneseniu najvyššieho súdu,

(i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom sťažnosti podanej na ústavnom

súde a navyše (ii) v kontexte už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšším súdom

nezistil.

Sťažovateľkou namietaná absencia právneho názoru najvyššieho súdu vo vzťahu

k ďalšiemu postupu krajského súdu po zrušení jeho uznesenia nie je dôvodná. Z obsahu

uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že krajský súd v ďalšom postupe môže zrušiť

konkurz len z dôvodu podľa § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní,

teda po splnení rozvrhového uznesenia. Týmto právnym názorom najvyššieho súdu

je krajský súd podľa v ďalšom konaní viazaný.

K tvrdeniu sťažovateľky, že „... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej

normy...“, čím má sťažovateľka zrejme na mysli ustanovenia § 44 ods. 1 písm. a) a b)

zákona o konkurze a vyrovnaní, ústavný súd stručne uvádza, že výklad zákonov prislúcha

predovšetkým všeobecným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje (napr. , ), že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd má zverenú

právomoc podávať výklad a ústavných zákonov, aj to len vtedy, ak je vec sporná

( ).

13. K námietke sťažovateľky, že „... svojvoľným výkladom (zo strany najvyššieho

súdu) dochádza k zbytočným prieťahom v konaní...“, v čom vidí zásah do svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ústavný súd stručne uvádza:

Najvyšší súd už v uznesení sp. zn. z 25. júna 2008 vyslovil právny

názor, ktorým bol krajský súd viazaný. Krajský súd však podľa najvyššieho súdu

nerešpektoval viazanosť vysloveným právnym názorom a opätovane rozhodol v rozpore

s ním. Vychádzajúc z časovej súslednosti konania a rozhodovania najvyššieho súdu

(uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2008 zrušené uznesením najvyššieho súdu

z 29. januára 2009) ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky nezistil ani len potenciálnu možnosť porušenia jej práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov najvyšším súdom, ktorý sťažovateľka označila ako porušovateľa

svojho základného práva podľa .

Potenciálne by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , avšak len

v súvislosti s postupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu

vyslovený už v uznesení sp. zn. z 25. júna 2008, čo na odvolanie jedného

z veriteľov sťažovateľky následne viedlo k opätovnému zrušeniu jeho uznesenia najvyšším

súdom a opätovnému vráteniu veci na ďalšie konanie. V tomto postupe krajského súdu

by bolo možné zhliadnuť potenciálne porušenie tohto základného práva sťažovateľky.

Keďže však sťažovateľka v sťažnosti neoznačila krajský súd ako porušovateľa svojho

základného práva podľa [ ]

a ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania ( ),

ústavný súd nemohol rozhodovať o prípadnom porušení základného práva sťažovateľky

podľa postupom krajského súdu.

14. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva vlastniť

majetok podľa , ústavný súd stručne uvádza:

Vo svojej judikatúre už ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam

patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až

(napr. , ). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného

(body 10 až 13 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená

a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná

súvislosť medzi námietkami sťažovateľky a namietaným porušením základného práva

zaručeného v . Ústavný súd na záver dodáva, že v tejto časti sťažnosť

sťažovateľky nie je ani náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ( ),

čo je tiež dôvod na jej odmietnutie.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS

101/03, , ). Preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá ako

zjavne neopodstatnená.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané

na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009