Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 268/09
PDF · 241.95 KB
No categories available
I. ÚS 268/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 268/09-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze, N., zastúpenej
advokátom JUDr. M. G., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009
doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára
2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky pod
č. k. 2 Obo 7/2009 zo dňa 29. 01. 2009 vydal Rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie KS v BA
(Krajský súd v Bratislave; ďalej len „krajský súd“, pozn.) zo dňa 3. 12. 2008 pod sp. zn.
3 K 238/98 a vec vrátil na nové konanie.“
Sťažovateľka poukázala na to, že zrušeným uznesením krajský súd zrušil konkurz
vyhlásený na jej majetok uznesením z 18. júla 2000 a správcu konkurznej podstaty zbavil
funkcie s odôvodnením, že správca vo vyúčtovaní príjmov a výdavkov na vedenie konkurzu
preukázal, že po vydaní výťažku záložným veriteľom, úhrade súdneho poplatku a vyplatení
odmeny správcovi nezostanú finančné prostriedky na úhradu ďalších nákladov konkurzu.
Krajský súd zrušil konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“),
teda z dôvodu, že zistil, že tu nie sú predpoklady na konkurz.
Ďalej sťažovateľka uviedla:
„V odôvodnení KS BA zároveň uviedol, že ustanovený správca... predložil súdu dňa
28. 11. 2008 návrh na zrušenie vyhláseného konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm. a) ZKV
v platnom znení a uviedol, že uznesením KS BA v konaní pod sp. zn. 3 K 238/98 bola dňa
24. 08. 2007 schválená konečná správa o speňažení konkurznej podstaty a vyúčtovaní
odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty v znení predloženom správcom dňa
18. 07. 2007.
KS BA zároveň uviedol, že súd je povinný počas celého priebehu konania skúmať
podmienky konania, ktoré sú nevyhnutným predpokladom preto, aby mohol zistiť,
či sú splnené podmienky na to, aby mohol v konaní pokračovať. Jednou z podmienok
konania je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania. V prípade,
ak súd zistí, že dlžník nemá majetok postačujúci na úhradu trov konania je povinný podľa
§ 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení zrušiť konkurz a zbaviť správcu konkurznej
podstaty. Konajúci súd preto pri svojom rozhodnutí vo veci zrušenia konkurzu
zo dňa 03. 12. 2008 vychádzal z uvedených zákonných predpokladov, ktoré sa na dané
konanie vzťahujú a to § 44 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. v platnom znení.
Proti... uzneseniu o zrušení konkurzu podal odvolanie veriteľ J. M...
NS SR prejednal odvolanie... bez nariadenia pojednávania, a rozhodol tak
ako je uvedené v uznesení zo dňa 29. 01. 2009...
NS SR v danom prípade nesprávne aplikoval a vyložil si ustanovenie § 44 ods. 1
písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý sa na tento
prípad použije...
Postupom NS SR v uznesení 2 Obo 7/2009 zo dňa 29. 01. 2009 bolo odňaté právo
na spravodlivý proces, čo v konečnom dôsledku malo za následok zásah do ústavne
garantovaných práv. Takéto rozhodnutie a postup NS SR v uvedenej veci aj v kontexte
uznesenia vydaného dňa 25. 06. 2008 pod sp. zn. 2 Obo 83/2008 predstavuje odňatie
ústavou garantovaného práva uplatňovať svoje práva v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s jeho právom vlastniť majetok,
primárnym dôvodom je zjavná svojvôľa najvyššieho súdu SR pri právnom posúdení
rozhodujúcej otázky a to aplikácie § 44 ods. 1 písm. a) Zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v platnom znení.
Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý, že úlohou Ústavného súdu SR nie je naprávať
skutkové a právne omyly všeobecných súdov v danom prípade NS SR, pokiaľ však ide
o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej
dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, ako aj základných práv
ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý je účastníkom konania pokiaľ sa jedná
o jeho práva a povinnosti. Z rozhodnutia NS SR jednoznačne vyplýva a je nepochybné,
že týmto rozhodnutím sa založila interpretačná svojvôľa bez možnosti podania opravného
prostriedku vo veci proti predmetnému rozhodnutiu a to najmä jeho výroku s tým, že NS SR
argumentuje aj tým, že ak by prvostupňový súd nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený
v uvedenom rozhodnutí, rovnako aj v kontexte zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tej istej
veci pod sp. zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25. 06. 2008... porušil by ustanovenie § 226 OSP...
Mám za to, že sú poškodzované práva úpadcu a to z dôvodu, že svojvoľným výkladom
dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, pričom tento právny prípad vedený
na konkurznom súde mal byť ukončený už dávno a to z dôvodu naplnenia zákonných
predpokladov uvedených v zák. č. 328/1991 Zb. ZKV v platnom znení...
Podstata námietok sťažovateľa... má spočívať v tom, že NS SR nezákonným
a svojvoľným výkladom aplikovaných ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. ZKV odňal
možnosť konať pred súdom o sťažovateľovi, ako aj spôsobil stav právnej neistoty
bez možnosti riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom svojvoľný
výklad najmä ust. § 44 ods. 1 písm. a) ZKV pritvrdil tým, že súd prvého stupňa, ktorému
rozhodnutie vrátil na nové konanie, je povinný podľa § 226 OSP riadiť sa jeho právnym
názorom...
Ďalším zjavným omylom a pochybením je aj ďalšia skutočnosť tvrdená NS SR
v uvedenej veci, ktorá spočíva v tom, že „správca nemôže navrhnúť zrušenie konkurzu
podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého
majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, uspokojené
uplatnené nároky v rámci konkurzu.“
Pochybenie NS SR ďalej zakladá aj názor, že „zrušenie konkurzu podľa
cit. ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde bol konkurz vyhlásený, ale v priebehu jeho
realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť, a preto sa zruší“.
Uvedené závery NS SR nekorešpondujú s výsledkami konkurzného konania..., ktoré
dokazujú, že niet dôvodov (ekonomických ani právnych), aby sa v konkurze pokračovalo.
Napadnuté rozhodnutie a v ňom obsiahnutý výklad noriem pri aplikovaní ustanovenia § 226
OSP znamená, že v konkurze sa bude pokračovať donekonečna bez toho, aby existoval iný
zákonný dôvod na jeho ukončenie. Najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu bez toho,
aby uviedol ako má prvostupňový súd ďalej v konkurze pokračovať. V tomto sťažovateľ vidí
vážny zásah do základných práv a slobôd, a to vo veci ním uvedených ustanovení Ústavy SR
a Dohovoru. Vzhľadom na uvedené závery je sťažovateľ toho názoru, že základné právo
sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a v konečnom dôsledku aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy bolo porušené, keďže sťažovateľovi nebola súdom poskytnutá dostatočná
ochrana, právo na spravodlivý proces.»
3. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel,
vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Uplatnila si aj nárok na náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane
sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť
o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho
konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava
má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).
K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,
navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,
pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou
(II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01,
I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
7. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
8. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky spočíva v tom, že podľa jej názoru
najvyšší súd v uznesení, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci
sťažovateľky:
● nesprávne právne posúdil zákonné ustanovenie týkajúce sa predpokladov
a dôvodov na zrušenie konkurzu, ktoré interpretoval tak, že založil interpretačnú svojvôľu,
● týmto svojvoľným výkladom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a v konečnom
dôsledku aj zásah do jej práva vlastniť majetok,
● v zrušujúcom uznesení neuviedol, ako má ďalej krajský súd v konaní pokračovať.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka cíti byť dotknutá na svojich právach a žiada
ústavný súd o výklad právnej normy („... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej
normy...“).
9. Pred rozhodnutím o odmietnutí sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s predmetným
uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil uznesenie
krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci sťažovateľky, v podstatnom uviedol:
«Napadnutým uznesením, súd 1. stupňa zrušil ním vyhlásený konkurz... z dôvodov,
že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil správcu konkurznej podstaty jeho funkcie.
Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol
ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa
o toto ustanovenie.
Zo spisu odvolací súd zistil, a uvádza to aj odvolateľ, že súd 1. stupňa vydal
enunciátom zhodné uznesenie dňa 28. 04. 2008 pod č. k. 3 K 238/98-1586, pričom jeho
vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03. 12. 2008 o ust. § 44 ods. 1
písm. a) ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.
Odvolací súd vo svojom, uznesenie súdu 1. stupňa zrušujúcom uznesení vyslovil
právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty,
správca konkurznej podstaty vypracoval konečnú správu, ktorú schválil konkurzný súd
a potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a) ZKV
ani nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať
rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b) ZKV.
Odvolací súd v tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie
je v zmysle § 226 O. s. p. právny názor odvolacieho súdu záväzný.
Odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu
1. stupňa zo dňa 03. 12. 2008 č. k. 3 K 238/98-1716 konštatoval, že súd 1. stupňa
v napadnutom uznesení odvolacím súdom vyslovený, pre súd 1. stupňa záväzný právny
názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O. s. p. Preto odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa zrušil, pričom nepovažuje za potrebné tieto
dôvody opätovne uvádzať, keďže ide o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí
sp. zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25. 06. 2008.
Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s upozornením, že v zmysle § 226 O. s. p. je právny názor
odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný.
K tomu ešte odvolací súd dodáva: Správca konkurznej podstaty, podľa označenia
akademického titulu nemá právnické vzdelanie a pre výkon funkcie správcu konkurznej
podstaty mu bola poskytnutá výnimka. Zákon to pripúšťal, ale nemožno pripustiť, aby svoju
činnosť vykonával inak, ako to ukladá zákon a konkurzný súd, aby to toleroval a vlastne
v tom napomáhal...
V rámci konkurzného konania – výkonu konkurzu správca konkurznej podstaty
za súčinnosti súdu môže robiť určité úkony (a tak tomu bolo aj v danom prípade)... Nemôže
správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV
a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej
podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené nároky, v rámci
konkurzu. Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy
tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal
byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý.
Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.
Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda
ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval
ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom
dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady
pre vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým
spôsobom zmenila najväčšia fabrika v N. svojho vlastníka.»
III.
10. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa
názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd
rozhodol tak, ako rozhodol, a po druhýkrát zrušil uznesenie krajského súdu. Najvyšší súd
rozhodujúc o odvolaní veriteľa proti uzneseniu krajského súdu opätovne uviedol, z akých
dôvodov a na akom právnom základe považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné.
Účastníkom konkurzu (ale opätovne aj prvostupňovému krajskému súdu) predložil najvyšší
súd právny názor, prečo v prípade sťažovateľky nepripadá do úvahy zrušenie konkurzu
podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, ale naopak za stavu, v akom
sa nachádzal konkurz sťažovateľky (právoplatné uznesenie o schválení konečnej správy),
je možné už len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. b)
zákona o konkurze a vyrovnaní, teda zrušiť konkurz po splnení rozvrhového uznesenia.
Najvyšší súd v predmetnom uznesení zároveň uviedol, z akých dôvodov nie je možné
v prípade sťažovateľky zrušiť konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze
a vyrovnaní, teda z dôvodu, že tu nie sú predpoklady pre konkurz („Zrušenie konkurzu
podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený,
ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom
prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje
nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.
Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda
ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval
ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom
dlžníka.“). Aj napriek tomu, že uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára 2009 je čiastočne
odôvodnené aj odkazom na odôvodnenie jeho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia
z 25. júna 2008 (čo predstavuje krajnú možnosť), ešte stále ide o ústavne akceptovateľné
odôvodnenie uznesenia, a to v konkrétnom prípade sťažovateľky aj vzhľadom na ostatné
časti jeho odôvodnenia.
11. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu
je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,
prečo najvyšší súd opätovne z rovnakých dôvodov zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení
konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní.
12. K námietkam sťažovateľky obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľka vytýka uzneseniu najvyššieho súdu,
(i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom sťažnosti podanej na ústavnom
súde a navyše (ii) v kontexte už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšším súdom
nezistil.
Sťažovateľkou namietaná absencia právneho názoru najvyššieho súdu vo vzťahu
k ďalšiemu postupu krajského súdu po zrušení jeho uznesenia nie je dôvodná. Z obsahu
uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že krajský súd v ďalšom postupe môže zrušiť
konkurz len z dôvodu podľa § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní,
teda po splnení rozvrhového uznesenia. Týmto právnym názorom najvyššieho súdu
je krajský súd podľa § 226 OSP v ďalšom konaní viazaný.
K tvrdeniu sťažovateľky, že „... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej
normy...“, čím má sťažovateľka zrejme na mysli ustanovenia § 44 ods. 1 písm. a) a b)
zákona o konkurze a vyrovnaní, ústavný súd stručne uvádza, že výklad zákonov prislúcha
predovšetkým všeobecným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08), že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd má ústavou zverenú
právomoc podávať výklad ústavy a ústavných zákonov, aj to len vtedy, ak je vec sporná
13. K námietke sťažovateľky, že „... svojvoľným výkladom (zo strany najvyššieho
súdu) dochádza k zbytočným prieťahom v konaní...“, v čom vidí zásah do svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd stručne uvádza:
Najvyšší súd už v uznesení sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna 2008 vyslovil právny
názor, ktorým bol krajský súd viazaný. Krajský súd však podľa najvyššieho súdu
nerešpektoval viazanosť vysloveným právnym názorom a opätovane rozhodol v rozpore
s ním. Vychádzajúc z časovej súslednosti konania a rozhodovania najvyššieho súdu
(uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2008 zrušené uznesením najvyššieho súdu
z 29. januára 2009) ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky nezistil ani len potenciálnu možnosť porušenia jej práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov najvyšším súdom, ktorý sťažovateľka označila ako porušovateľa
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Potenciálne by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak len
v súvislosti s postupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu
vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna 2008, čo na odvolanie jedného
z veriteľov sťažovateľky následne viedlo k opätovnému zrušeniu jeho uznesenia najvyšším
súdom a opätovnému vráteniu veci na ďalšie konanie. V tomto postupe krajského súdu
by bolo možné zhliadnuť potenciálne porušenie tohto základného práva sťažovateľky.
Keďže však sťažovateľka v sťažnosti neoznačila krajský súd ako porušovateľa svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde]
a ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),
ústavný súd nemohol rozhodovať o prípadnom porušení základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu.
14. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd stručne uvádza:
Vo svojej judikatúre už ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam
patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy
(napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného
(body 10 až 13 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená
a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná
súvislosť medzi námietkami sťažovateľky a namietaným porušením základného práva
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd na záver dodáva, že v tejto časti sťažnosť
sťažovateľky nie je ani náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
čo je tiež dôvod na jej odmietnutie.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08). Preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá ako
zjavne neopodstatnená.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009