Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 535/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia..., L., zastúpeného advokátom

Mgr. I. T., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl.

11 Listiny základných práv a slobôd a a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Lučenec č. k. -157 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -189 z 10. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia... o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia... (ďalej len „sťažovateľ“), faxom doručená

25. októbra 2011, ktorou namietalo porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. -157 z 30. marca 2011 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -189 z 10. augusta 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“).

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa a

krajským súdom ako súdom odvolacím bol návrh politickej strany S. (ako právnej

nástupkyne S.) podaný proti sťažovateľovi na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou

S. v L. darovala sťažovateľovi nehnuteľný majetok, presne uvedený v darovacej zmluve

spísanej vo forme notárskej zápisnice. Uvedenému návrhu okresný súd rozsudkom č. k.

-157 z 30. marca 2011 vyhovel, pričom krajský súd svojím rozsudkom č. k.

-189 z 10. augusta 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol:

„V čase kúpy nehnuteľností základné organizácie S., t. j. aj S. v L., IČO:..., mali

všetky právomoci na kúpu a akékoľvek ďalšie narábanie so svojim hnuteľným a

nehnuteľným majetkom. Do stanov S. sa až v ďalších rokoch zakotvil pojem o majetku ako

spoločnom vlastníctve S., nikdy sa však týmto základným organizáciám nespochybňovalo

ich dovtedajšie vlastníctvo. Aj preto sa im ponechávali všetky práva právnickej osoby.

To, že v samotnej S. sa uznávalo vlastníctvo nehnuteľností základnými

organizáciami, potvrdzuje aj návrh Republikového výboru S. z roku 2003 adresovaný

všetkým okresným výborom a základným organizáciám, ktoré vlastnili nehnuteľnosti, na

zriadenie vecného bremena so zápisom na katastri. V tomto návrhu sa Okresnému výboru S.

v L. navrhovalo, aby bolo v katastri nehnuteľností zriadené vecné bremeno v prospech

Republikového výboru S. spočívajúce v zákaze nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami

bez súhlasu RV S. (t. j. predať ich, darovať a pod.) s čím OV S. v L. nesúhlasil a takéto

vecné bremeno v prospech RV S. nezriadil.

Sťažovateľ zastáva názor, že v tomto prípade nešlo o majetok S., ale vždy len o

majetok okresnej organizácie a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového

výboru S.

Podľa názoru sťažovateľa, ak by bola S. v L., IČO:..., zbavená možnosti nakladať so

svojim majetkom, ktorý nadobudla pred účinnosťou novely zákona o politických stranách (v

liste vlastníctva na katastri bola ako vlastník zapísaná S. v L., IČO...) išlo by o retroaktivitu

a rozpor s SR...

Podľa názoru sťažovateľa, novelou zákona o politických stranách sa po 01. 01. 2001

vôbec nerušila právna subjektivita organizačných jednotiek politických strán a hnutí, ale

novelou sa len spresňovalo, kto môže disponovať s majetkom strany. Zvlášť zdôrazňujeme,

že platnosť novely zákona môže byť len do budúcnosti, t. j. nemôže byť retroaktívna a ak do

doby začatia platnosti tejto novely zákona organizačné zložky politickej strany vlastnili

nejaký majetok, tento im nemohol byť nezákonne odňatý...

Sťažovateľ namieta, že nikdy nešlo o majetok S., ale vždy len o majetok okresnej

organizácie a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového výboru S., ako aj, že

súdy nesprávne interpretovali a teda nesprávne posúdili právne dôsledky zákona

č. i dôsledky nových stanov S..

Predmetnými rozhodnutiami súdov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu čl.

11 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a

ochrany nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v

zmysle , zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle

a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa Dodatkového protokolu k

Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci

rozhodnutie, ktorým „vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k.

zo dňa 30. 03. 2011 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. zo dňa 10. 08. 2011 došlo k porušeniu čl. 11 Listiny

základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1

ods. 1 , zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle

a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ súčasne navrhol, aby „tieto rozhodnutia Ústavný súd SR zrušil a

sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR

tak, ako budú tieto vyčíslené právnym zástupcom sťažovateľa“, a tiež, aby ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu závažných právnych následkov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného

súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v

súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade podliehal namietaný rozsudok okresného súdu revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie napadnutého rozsudku

okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1

, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského

súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného

hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa čl. 11 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Zákon ustanoví, ktorý majetok

nevyhnutný na zabezpečenie potrieb celej spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva

a verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických

osôb; zákon môže ďalej ustanoviť, že určité veci môžu byť len vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb... Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len

vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s

právnym poriadkom ochranu nepožíva. .... Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe

zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu listiny a niet zásadných

odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, že výklad zákonov prislúcha

predovšetkým všeobecným súdom a ústavný súd nemôže pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (m. m.

, ). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný

výklad zákonov môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody

sťažovateľa (). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základných práv. Aplikáciou a výkladom týchto

ustanovení nemožno základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcou aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii

ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich

doslovného znenia. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického

výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje

iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (,

).

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. -189 z 10. augusta 2011 svoje

rozhodnutie odôvodnil týmto právnym posúdením:

„Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil vo veci skutkový stav, vykonané dôkazy

vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ust. každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej

súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Pri rozhodovaní okresný súd sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím

súdom v jeho zrušujúcom uznesení.

Okresný súd vec právne správne posúdil a použil pritom správne ustanovenia

právneho predpisu, a to najmä ust. § 39, § 18 ods. 1, 2, § 19a ods. 1 a § 38, § 628 ods. 1, 2

. Na základe zhodnotenia vykonaných dôkazov aj odvolací súd dospel k záveru, že

darovacia zmluva uzavretá medzi darcom S. v L. a obdarovaným - odporcom zo dňa 30. 12.

2004 je neplatná, pretože k jej uzavretiu nebol daný súhlas Republikového výboru S., ktorý

bol potrebný v zmysle čl. 99 Stanov S., ktoré boli platné a účinné v čase uzavretia darovacej

zmluvy, ako aj čl. 2 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Smernice pre hospodárenie S. Organizačná zložka

S. k disponovaniu s nehnuteľným majetkom potrebovala súhlas Republikového výboru S., aj

keď mala právnu subjektivitu. Dôkaz predložený odporcom v odvolacom konaní, a to

zmluva, ktorá mala byť uzavretá medzi OV S. a Republikovým výborom S., nebol

produkovaný pred okresným súdom, preto odvolací súd na tento dôkaz neprihliadal.

Podstatným pre posúdenie v danej veci bola tá skutočnosť, či bol daný súhlas

Republikového výboru S. k nakladaniu s nehnuteľnosťami pre OV S. v L., bolo preukázané,

že takýto súhlas daný nebol hoci podľa , na ktorý poukazuje

okresný súd v dôvodoch rozhodnutia a uvádza citáciu § 6 ods. 2 písm. b) bod 6.

organizačné zložky politických strán od 01. 01. 2001 nemohli vo vlastnom mene nadobúdať

majetok, hospodáriť, nakladať s ním. Orgány a organizácie S. boli teda oprávnené

scudzovať akýkoľvek majetok len so súhlasom RV S. v súlade s čl. 2 bod 1. Smernice a čl. 99

Stanov. V ostatnom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na jeho skutkové a právne závery poukazuje.“

V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis , ,

, ) ústavný súd v nadväznosti na zdôrazňuje,

že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok. Krajský súd sa s poukazom na stotožnil s právnym názorom

okresného súdu a na jeho skutkové a právne závery poukázal. Pre posúdenie ústavnej

konformnosti rozsudku krajského súdu sa preto žiada uviesť podstatné právne názory

formulované vo veci okresným súdom, ktorý vo svojom rozsudku č. k. -157

z 30. marca 2011 uviedol:

«V čase uzavretia darovacej zmluvy boli platné a účinné Stanovy schválené

9. zjazdom S. dňa 26. 4. 2003 a zaregistrované na MV SR dňa 28. 5. 2003 pod

č. VVS/1/1290/1990-7 ktoré boli v súlade s , o združovaní v

politických stranách a politických hnutiach v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

k 30. 12. 2004. Z nich vyplynulo, a to z ods. 3, že S. pôsobí na území SR, jej organizačná

výstavba je budovaná na územnom a samosprávnom princípe a spravidla zodpovedá

územnému usporiadaniu SR. Z ods. 27 a 29 Stanov vyplývalo, že organizačnú štruktúru

strany tvoria organizácie S. na miestnej, okresnej, krajskej a republikovej úrovni a ich

politické, výkonné, rozhodcovské, revízne a poradné orgány. Právnu subjektivitu majú

základné, okresné (regionálne), krajské a republikové orgány S., jej nositeľmi, sú výbory

príslušných stupňov organizačnej výstavby S. Pri zastupovaní záujmov S. má v plnom

rozsahu právnu subjektivitu RV S.

Z ods. 86 Stanov vyplývalo, že každý stupeň organizačnej štruktúry S., ktorý má

právnu subjektivitu, alebo si vedie účet v peňažnom ústave, zastupujú štatutárni

zástupcovia. Štatutárnym zástupcom základnej, okresnej (regionálnej) a krajskej

organizácie S. je jej predseda a spravidla podpredseda, schválený príslušným výkonným

orgánom.

V konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.

v rozhodnutí zo dňa 22. 03. 2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Sž-O-KS 71/2006 zo dňa 05. 09. 2007 už bola riešená otázka právnej subjektivity darcu

v čase uzavretia právneho úkonu - darovacej zmluvy a darca bol právnickou osobou s plnou

právnou subjektivitou. Súdy vychádzali zo Stanov S. schválených 9. zjazdom S. zo dňa 26.

04. 2003, štvrtá časť, bod 29 ako aj Smernice pre hospodárenie S. zo dňa

28. 06. 2003 I. - Právne postavenie bod 2. prvá veta z ktorých vyplýva, že v zmysle Stanov S.

(ods. 29) právnu subjektivitu majú základné, okresné, regionálne, krajské a republikové

orgány S. Právny zástupca navrhovateľa - darca v čase uzavretia zmluvy mal spôsobilosť

na právne úkony, preto tvrdenia navrhovateľa o neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 38

ods. 1 bolo dokazovaním v konaní vyvrátené.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z listu vlastníctva č. 620 pre k. ú. L. so stavom ku dňu uzavretia darovacej zmluvy, t.

j. 30. 12. 2004 nepochybne vyplývalo, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v celosti bola

S. L., IČO:... - organizačná zložka politickej strany S., nie samostatný subjekt. Nešlo o

samostatnú politickú stranu, ktorá by musela byť založená a zaregistrovaná na MV SR v

súlade s príslušnými ustanoveniami (v darovacej zmluve je uvedené, že S.

v L. je registrovaná na MV SR pod č. VVS/1-1290/1990, pričom ide o registračné číslo S.,

nie S. v L.). Na S. v L. ako na organizačnú zložku politickej strany sa vzťahovali všetky

ustanovenia Stanov i Smernice. Jej ustanovenia sa vzťahovali tak na hospodárenie s

majetkom strany ako takej, ako aj na hospodárenie s majetkom jej organizačných zložiek,

pričom tieto boli zaviazané ich rešpektovať. Z ustanovení článku 99 Stanov ako aj Smernice

článok 2 bod 1, článok 6 bod 1 jednoznačne vyplýva, že organizačná zložka S., hoci mala

právnu subjektivitu a mohla mať vlastný majetok, k disponovaniu s nehnuteľným majetkom

vždy potrebovala súhlas RV S. Z článku 2 bod 4 Smernice nevyplýva, že by orgány a

organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok svojvoľne bez súhlasu RV S.

alebo so súhlasom OV S. v L. Keďže takýto súhlas RV S. v čase uzavretia darovacej zmluvy

dňa 30. 12. 2004 nebol daný - odporca v konaní tvrdil, že ho nepotreboval, preto ho ani

nežiadal, z uvedeného dôvodu je darovacia zmluva podľa neplatná.

K obrane odporcu o tom, či výkladom prechodných ustanovení

navrhovateľom nedošlo ku retroaktivite súd udáva, že z novelizácie § 6 zákona vykonanej

ktorým sa mení a dopĺňa o združovaní

v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, účinných od

01. 01. 2001 došlo k nasledujúcej zásadnej zmene:

§ 6 ods. 2 písm. b) bod 6 zákona v znení platnom do 31. 12. 2000 medzi obligatórne

náležitosti stanov (organizačného poriadku) zaraďuje: „6. ustanovenia o organizačných

jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ majú konať vo svojom mene,“,

to isté ustanovenie v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2001:

„6. ustanovenia o organizačných jednotkách, ak budú zriadené, najmä vymedzenie

rozsahu, v akom môže v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s

ním, prípadne nadobúdať iné majetkové práva, a rozsahu, v akom môžu konať a zaväzovať

sa v mene strany a hnutia“.

Z uvedeného podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že zákon počnúc 01. 01. 2001

neumožňuje organizačným zložkám politických strán konať a zaväzovať sa vo vlastnom

mene, či vo vlastnom mene nadobúdať majetok, hospodáriť, nakladať s ním, prípadne

nadobúdať iné majetkové práva. Tieto práva môžu organizačné zložky realizovať len v mene

strany alebo hnutia, ku ktorým patria. Obrana odporcu o inom výklade vyššie citovaných

účinného od 01. 01.

2001 vyplýva, že orgány a organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok len

so súhlasom RV S. v súlade s článkom 2 bod 1 Smernice a článkom 99 Stanov.»

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase s právnym posúdením

veci všeobecnými súdmi, podľa ktorého organizačná jednotka S. nemohla po 31. decembri

2000 bez súhlasu Republikového výboru S. nakladať so svojím majetkom, ktorý nadobudla

pred účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa o

združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

Právny predpis aplikovaný v sťažovateľom prípade, t. j.

o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o združovaní v politických stranách“), ktorý bol

o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o politických stranách“) zrušený s účinnosťou od 1. júna 2005, upravoval

podmienky a podrobnosti základného práva občanov zakladať politické strany a politické

hnutia a združovať sa v nich podľa . V zmysle zákona

o združovaní v politických stranách strany a hnutia sú právnickými osobami. Právnu

subjektivitu organizačných zložiek (jednotiek) však zákon o združovaní v politických

stranách výslovne neupravoval, podľa § 6 ods. 2 však určoval politickým stranám povinnosť

pripojiť k návrhu na svoju registráciu stanovy (organizačný poriadok), ktoré museli

obligatórne obsahovať ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ boli zriadené.

Stanovy politickej strany v čase, keď bola sporná darovacia zmluva medzi sťažovateľom

a organizačnou jednotkou S. spísaná, mali podľa § 6 ods. 2 písm. b) bodu 6 zákona o

združovaní v politických stranách v znení obsahovať ustanovenia o

organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené, a najmä vymedzenie rozsahu, v akom

môžu v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s ním.

Ústavný súd konštatuje, že výklad relevantných ustanovení zákona o združovaní

v politických stranách podaný všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci považuje za

ústavne udržateľný. Právny názor okresného súdu aj krajského súdu o tom, že v období po

1. januári 2001 mohli organizačné jednotky politických strán nakladať s majetkom len v

mene politickej strany, ku ktorým patrili, čo bolo v prípade S. následne pretavené do znenia

stanov platných v čase prevodu nehnuteľného majetku v tej podobe, že na nakladanie s

nehnuteľným majetkom organizačných zložiek sa vyžadoval súhlas Republikového výboru

S., je v súlade s legislatívnym vývojom oblasti upravujúcej činnosť politických strán. Tento

vývoj sa vyznačuje postupným spresňovaním právnej úpravy spočívajúcim v obmedzovaní

rozsahu oprávnení organizačných jednotiek politickej strany pri nakladaní s majetkom

strany (zákonom č. 404/200 Z. z.) a neskôr aj vo vylúčení samostatnej právnej subjektivity

organizačných jednotiek politických strán [§ 6 ods. 5 písm. g) neskoršieho zákona o

politických stranách].

Podľa názoru ústavného súdu právny záver obsiahnutý v napadnutých rozsudkoch

všeobecných súdov, podľa ktorého je darovacia zmluva podľa

neplatná, je vzhľadom na všeobecnými súdmi jednoznačne ustálené skutkové okolnosti

prípadu a znenie stanov S. platných v čase uzavretia darovacej zmluvy akceptovateľný,

pretože je nepochybné, že účelom bolo dosiahnuť obmedzenie

rozsahu, v akom môžu organizačné jednotky nadobúdať, hospodáriť a nakladať s majetkom

strany. Je síce pravda, že v tejto oblasti bola cez § 6 ods. 2 písm. b) bodu 6 zákona

o združovaní v politických stranách v znení ponechaná politickým

stranám autonómia, aby si samy vo svojich stanovách upravili rozsah oprávnení

organizačných jednotiek, z obsahu tohto ustanovenia je však zrejmé, že organizačným

jednotkám politických strán malo byť umožnené len obmedzené nadobúdanie, hospodárenie

a nakladanie s majetkom a len v mene strany ako takej. Samozrejme, podľa názoru

ústavného súdu sa uvedenou autonómiou mal posilňovať demokratický charakter právnej

úpravy združovania v politických stranách. V okolnostiach prípadu možno považovať za

spravodlivé rozhodnutie len také, ktoré berie zreteľ ako na ochranu vlastníckeho práva

organizačnej zložky politickej strany, tak aj na právo politickej strany (resp. jej orgánov)

realizovať oprávnenia vyplývajúce z platných stanov, ktorými sa v danom čase politická

strana riadila.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa v tom smere, že sa

v okolnostiach veci prejavil retroaktívnymi účinkami, ústavný súd uvádza, že retroaktivita

je inštitút, ktorý rieši časový stret starej a novej právnej úpravy. Zákaz priamej retroaktivity

je vyjadrený v , zákaz nepriamej retroaktivity vyplýva z

definujúceho Slovenskú republiku ako právny štát. Zákaz retroaktivity slúži na

ochranu právnej istoty osoby, čo sa týka legálne nadobudnutých práv. Právnosť štátu a

zákaz nepriamej retroaktivity však nemožno stotožniť s nemennosťou právneho poriadku,

čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Zmena právnej úpravy v materiálnom

právnom štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu právneho

postavenia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti

určené predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie

je požiadavka nemennosti právnej úpravy, ale požiadavka, aby sa nemenilo právne

postavenie subjektu práva v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje správanie nemôže

prispôsobiť právnemu predpisu.

V danom prípade podľa ústavného súdu použitie právneho predpisu účinného

od 1. januára 2001 () v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

nespôsobilo porušenie princípu zákazu retroaktivity, pretože nebolo zistené, že by spätne

(pred účinnosťou citovaného zákona) bolo zmenené právne postavenie sťažovateľa ani že

by zasahovalo do jeho legálne nadobudnutých práv. nezbavoval

organizačnú zložku S. jej vlastníctva, ale menil obsahové požiadavky pre stanovy

politických strán, ktoré S. aj upravila do podoby súladnej s označeným zákonom okrem

iného aj zakotvením povinnosti predchádzajúceho súhlasu Republikového výboru S. s

prípadným scudzením majetku organizačnej zložky S.

Ústavnosť nepravej retroaktivity účinnej právnej normy má pritom právomoc skúmať

len ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa . Vo

vzťahu k námietke sťažovateľa o neústavnosti ústavný súd

pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv.

prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa musí

orgán túto normu aplikujúci pozerať ako na súladnú s dovtedy, kým ústavný súd

predpísaným spôsobom nevysloví jej nesúlad s (mutatis mutandis ).

Nesúlad s však v príslušnom konaní vyslovený nebol

a v okolnostiach prípadu výklad a aplikácia relevantných ustanovení uvedeného zákona

nesignalizuje svojvôľu a ani taký zásah do označených základných práv sťažovateľa, ktorý

by svojou intenzitou odôvodňoval vyslovenie ich porušenia vedúci k následnej korekcii

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ďalej sa sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1

ods. 1 , ktorý však neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale

je akýmsi základným či všeobecným ustanovením definujúcim charakter Slovenskej

republiky. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo

slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že

porušenie iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti podľa

namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Keďže porušenie označených práv sťažovateľa ( , listiny

a čl. 1 dodatkového protokolu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už

označeného základného ustanovenia .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných

práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. -189 z 10. augusta 2011

a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Uvedeným

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv ani

nadväzne citovaných článkov , a preto bola podľa zákona o ústavnom

súde jeho sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011