Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 535/2011
PDF · 242.39 KB
No categories available
III. ÚS 535/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia..., L., zastúpeného advokátom
Mgr. I. T., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl.
11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia... o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia... (ďalej len „sťažovateľ“), faxom doručená
25. októbra 2011, ktorou namietalo porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“).
Predmetom konania vedeného pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa a
krajským súdom ako súdom odvolacím bol návrh politickej strany S. (ako právnej
nástupkyne S.) podaný proti sťažovateľovi na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou
S. v L. darovala sťažovateľovi nehnuteľný majetok, presne uvedený v darovacej zmluve
spísanej vo forme notárskej zápisnice. Uvedenému návrhu okresný súd rozsudkom č. k.
8 C/103/2009-157 z 30. marca 2011 vyhovel, pričom krajský súd svojím rozsudkom č. k.
15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol:
„V čase kúpy nehnuteľností základné organizácie S., t. j. aj S. v L., IČO:..., mali
všetky právomoci na kúpu a akékoľvek ďalšie narábanie so svojim hnuteľným a
nehnuteľným majetkom. Do stanov S. sa až v ďalších rokoch zakotvil pojem o majetku ako
spoločnom vlastníctve S., nikdy sa však týmto základným organizáciám nespochybňovalo
ich dovtedajšie vlastníctvo. Aj preto sa im ponechávali všetky práva právnickej osoby.
To, že v samotnej S. sa uznávalo vlastníctvo nehnuteľností základnými
organizáciami, potvrdzuje aj návrh Republikového výboru S. z roku 2003 adresovaný
všetkým okresným výborom a základným organizáciám, ktoré vlastnili nehnuteľnosti, na
zriadenie vecného bremena so zápisom na katastri. V tomto návrhu sa Okresnému výboru S.
v L. navrhovalo, aby bolo v katastri nehnuteľností zriadené vecné bremeno v prospech
Republikového výboru S. spočívajúce v zákaze nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami
bez súhlasu RV S. (t. j. predať ich, darovať a pod.) s čím OV S. v L. nesúhlasil a takéto
vecné bremeno v prospech RV S. nezriadil.
Sťažovateľ zastáva názor, že v tomto prípade nešlo o majetok S., ale vždy len o
majetok okresnej organizácie a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového
výboru S.
Podľa názoru sťažovateľa, ak by bola S. v L., IČO:..., zbavená možnosti nakladať so
svojim majetkom, ktorý nadobudla pred účinnosťou novely zákona o politických stranách (v
liste vlastníctva na katastri bola ako vlastník zapísaná S. v L., IČO...) išlo by o retroaktivitu
a rozpor s Ústavou SR...
Podľa názoru sťažovateľa, novelou zákona o politických stranách sa po 01. 01. 2001
vôbec nerušila právna subjektivita organizačných jednotiek politických strán a hnutí, ale
novelou sa len spresňovalo, kto môže disponovať s majetkom strany. Zvlášť zdôrazňujeme,
že platnosť novely zákona môže byť len do budúcnosti, t. j. nemôže byť retroaktívna a ak do
doby začatia platnosti tejto novely zákona organizačné zložky politickej strany vlastnili
nejaký majetok, tento im nemohol byť nezákonne odňatý...
Sťažovateľ namieta, že nikdy nešlo o majetok S., ale vždy len o majetok okresnej
organizácie a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového výboru S., ako aj, že
súdy nesprávne interpretovali a teda nesprávne posúdili právne dôsledky zákona
č. 404/2000 Z. z. i dôsledky nových stanov S..
Predmetnými rozhodnutiami súdov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu čl.
11 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a
ochrany nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v
zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle
čl. 20 ústavy a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci
rozhodnutie, ktorým „vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k.
8 C/103/2009 zo dňa 30. 03. 2011 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 15 Co/139/2011 zo dňa 10. 08. 2011 došlo k porušeniu čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1
ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle čl. 20 ústavy
a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Sťažovateľ súčasne navrhol, aby „tieto rozhodnutia Ústavný súd SR zrušil a
sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR
tak, ako budú tieto vyčíslené právnym zástupcom sťažovateľa“, a tiež, aby ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu závažných právnych následkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného
súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v
súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným
zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade podliehal namietaný rozsudok okresného súdu revíznej právomoci
krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie napadnutého rozsudku
okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1
ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského
súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného
hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 11 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Zákon ustanoví, ktorý majetok
nevyhnutný na zabezpečenie potrieb celej spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva
a verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických
osôb; zákon môže ďalej ustanoviť, že určité veci môžu byť len vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb... Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len
vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu...
Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s
právnym poriadkom ochranu nepožíva. .... Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe
zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 11 listiny a čl. 20 ústavy niet zásadných
odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, že výklad zákonov prislúcha
predovšetkým všeobecným súdom a ústavný súd nemôže pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (m. m.
I. ÚS 241/07, I. ÚS 268/09). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný
výklad zákonov môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody
sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 190/08).
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základných práv. Aplikáciou a výkladom týchto
ustanovení nemožno základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty
a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,
III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou
súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcou aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii
ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy
totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje
iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07,
Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011 svoje
rozhodnutie odôvodnil týmto právnym posúdením:
„Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil vo veci skutkový stav, vykonané dôkazy
vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ust. § 132 O. s. p. každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Pri rozhodovaní okresný súd sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím
súdom v jeho zrušujúcom uznesení.
Okresný súd vec právne správne posúdil a použil pritom správne ustanovenia
právneho predpisu, a to najmä ust. § 39, § 18 ods. 1, 2, § 19a ods. 1 a § 38, § 628 ods. 1, 2
OZ. Na základe zhodnotenia vykonaných dôkazov aj odvolací súd dospel k záveru, že
darovacia zmluva uzavretá medzi darcom S. v L. a obdarovaným - odporcom zo dňa 30. 12.
2004 je neplatná, pretože k jej uzavretiu nebol daný súhlas Republikového výboru S., ktorý
bol potrebný v zmysle čl. 99 Stanov S., ktoré boli platné a účinné v čase uzavretia darovacej
zmluvy, ako aj čl. 2 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Smernice pre hospodárenie S. Organizačná zložka
S. k disponovaniu s nehnuteľným majetkom potrebovala súhlas Republikového výboru S., aj
keď mala právnu subjektivitu. Dôkaz predložený odporcom v odvolacom konaní, a to
zmluva, ktorá mala byť uzavretá medzi OV S. a Republikovým výborom S., nebol
produkovaný pred okresným súdom, preto odvolací súd na tento dôkaz neprihliadal.
Podstatným pre posúdenie v danej veci bola tá skutočnosť, či bol daný súhlas
Republikového výboru S. k nakladaniu s nehnuteľnosťami pre OV S. v L., bolo preukázané,
že takýto súhlas daný nebol hoci podľa zákona č. 404/2000 Z. z., na ktorý poukazuje
okresný súd v dôvodoch rozhodnutia a uvádza citáciu § 6 ods. 2 písm. b) bod 6.
organizačné zložky politických strán od 01. 01. 2001 nemohli vo vlastnom mene nadobúdať
majetok, hospodáriť, nakladať s ním. Orgány a organizácie S. boli teda oprávnené
scudzovať akýkoľvek majetok len so súhlasom RV S. v súlade s čl. 2 bod 1. Smernice a čl. 99
Stanov. V ostatnom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na jeho skutkové a právne závery poukazuje.“
V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) ústavný súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje,
že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok. Krajský súd sa s poukazom na § 219 ods. 2 OSP stotožnil s právnym názorom
okresného súdu a na jeho skutkové a právne závery poukázal. Pre posúdenie ústavnej
konformnosti rozsudku krajského súdu sa preto žiada uviesť podstatné právne názory
formulované vo veci okresným súdom, ktorý vo svojom rozsudku č. k. 8 C/103/2009-157
z 30. marca 2011 uviedol:
«V čase uzavretia darovacej zmluvy boli platné a účinné Stanovy schválené
9. zjazdom S. dňa 26. 4. 2003 a zaregistrované na MV SR dňa 28. 5. 2003 pod
č. VVS/1/1290/1990-7 ktoré boli v súlade s § 5 ods. 4, 6 Zák. č. 424/1991 Zb. o združovaní v
politických stranách a politických hnutiach v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
k 30. 12. 2004. Z nich vyplynulo, a to z ods. 3, že S. pôsobí na území SR, jej organizačná
výstavba je budovaná na územnom a samosprávnom princípe a spravidla zodpovedá
územnému usporiadaniu SR. Z ods. 27 a 29 Stanov vyplývalo, že organizačnú štruktúru
strany tvoria organizácie S. na miestnej, okresnej, krajskej a republikovej úrovni a ich
politické, výkonné, rozhodcovské, revízne a poradné orgány. Právnu subjektivitu majú
základné, okresné (regionálne), krajské a republikové orgány S., jej nositeľmi, sú výbory
príslušných stupňov organizačnej výstavby S. Pri zastupovaní záujmov S. má v plnom
rozsahu právnu subjektivitu RV S.
Z ods. 86 Stanov vyplývalo, že každý stupeň organizačnej štruktúry S., ktorý má
právnu subjektivitu, alebo si vedie účet v peňažnom ústave, zastupujú štatutárni
zástupcovia. Štatutárnym zástupcom základnej, okresnej (regionálnej) a krajskej
organizácie S. je jej predseda a spravidla podpredseda, schválený príslušným výkonným
orgánom.
V konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp 1/2006
v rozhodnutí zo dňa 22. 03. 2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sž-O-KS 71/2006 zo dňa 05. 09. 2007 už bola riešená otázka právnej subjektivity darcu
v čase uzavretia právneho úkonu - darovacej zmluvy a darca bol právnickou osobou s plnou
právnou subjektivitou. Súdy vychádzali zo Stanov S. schválených 9. zjazdom S. zo dňa 26.
04. 2003, štvrtá časť, bod 29 ako aj Smernice pre hospodárenie S. zo dňa
28. 06. 2003 I. - Právne postavenie bod 2. prvá veta z ktorých vyplýva, že v zmysle Stanov S.
(ods. 29) právnu subjektivitu majú základné, okresné, regionálne, krajské a republikové
orgány S. Právny zástupca navrhovateľa - darca v čase uzavretia zmluvy mal spôsobilosť
na právne úkony, preto tvrdenia navrhovateľa o neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 38
ods. 1 OZ bolo dokazovaním v konaní vyvrátené.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Z listu vlastníctva č. 620 pre k. ú. L. so stavom ku dňu uzavretia darovacej zmluvy, t.
j. 30. 12. 2004 nepochybne vyplývalo, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v celosti bola
S. L., IČO:... - organizačná zložka politickej strany S., nie samostatný subjekt. Nešlo o
samostatnú politickú stranu, ktorá by musela byť založená a zaregistrovaná na MV SR v
súlade s príslušnými ustanoveniami Zák. č. 424/1991 (v darovacej zmluve je uvedené, že S.
v L. je registrovaná na MV SR pod č. VVS/1-1290/1990, pričom ide o registračné číslo S.,
nie S. v L.). Na S. v L. ako na organizačnú zložku politickej strany sa vzťahovali všetky
ustanovenia Stanov i Smernice. Jej ustanovenia sa vzťahovali tak na hospodárenie s
majetkom strany ako takej, ako aj na hospodárenie s majetkom jej organizačných zložiek,
pričom tieto boli zaviazané ich rešpektovať. Z ustanovení článku 99 Stanov ako aj Smernice
článok 2 bod 1, článok 6 bod 1 jednoznačne vyplýva, že organizačná zložka S., hoci mala
právnu subjektivitu a mohla mať vlastný majetok, k disponovaniu s nehnuteľným majetkom
vždy potrebovala súhlas RV S. Z článku 2 bod 4 Smernice nevyplýva, že by orgány a
organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok svojvoľne bez súhlasu RV S.
alebo so súhlasom OV S. v L. Keďže takýto súhlas RV S. v čase uzavretia darovacej zmluvy
dňa 30. 12. 2004 nebol daný - odporca v konaní tvrdil, že ho nepotreboval, preto ho ani
nežiadal, z uvedeného dôvodu je darovacia zmluva podľa § 39 OZ neplatná.
K obrane odporcu o tom, či výkladom prechodných ustanovení Zák. č. 404/2000 Z. z.
navrhovateľom nedošlo ku retroaktivite súd udáva, že z novelizácie § 6 zákona vykonanej
Zák. č. 404/2000 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Zák. č. 424/1991 Zb. o združovaní
v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, účinných od
01. 01. 2001 došlo k nasledujúcej zásadnej zmene:
§ 6 ods. 2 písm. b) bod 6 zákona v znení platnom do 31. 12. 2000 medzi obligatórne
náležitosti stanov (organizačného poriadku) zaraďuje: „6. ustanovenia o organizačných
jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ majú konať vo svojom mene,“,
to isté ustanovenie v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2001:
„6. ustanovenia o organizačných jednotkách, ak budú zriadené, najmä vymedzenie
rozsahu, v akom môže v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s
ním, prípadne nadobúdať iné majetkové práva, a rozsahu, v akom môžu konať a zaväzovať
sa v mene strany a hnutia“.
Z uvedeného podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že zákon počnúc 01. 01. 2001
neumožňuje organizačným zložkám politických strán konať a zaväzovať sa vo vlastnom
mene, či vo vlastnom mene nadobúdať majetok, hospodáriť, nakladať s ním, prípadne
nadobúdať iné majetkové práva. Tieto práva môžu organizačné zložky realizovať len v mene
strany alebo hnutia, ku ktorým patria. Obrana odporcu o inom výklade vyššie citovaných
zákonných ustanovení neobstojí a nepochybne zo Zák. č. 404/2000 Z. z. účinného od 01. 01.
2001 vyplýva, že orgány a organizácie S. boli oprávnené scudzovať akýkoľvek majetok len
so súhlasom RV S. v súlade s článkom 2 bod 1 Smernice a článkom 99 Stanov.»
Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase s právnym posúdením
veci všeobecnými súdmi, podľa ktorého organizačná jednotka S. nemohla po 31. decembri
2000 bez súhlasu Republikového výboru S. nakladať so svojím majetkom, ktorý nadobudla
pred účinnosťou zákona č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 424/1991 Zb. o
združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 404/2000 Z. z.“).
Právny predpis aplikovaný v sťažovateľom prípade, t. j. zákon č. 424/1991 Zb.
o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o združovaní v politických stranách“), ktorý bol zákonom č. 85/2005 Z. z.
o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o politických stranách“) zrušený s účinnosťou od 1. júna 2005, upravoval
podmienky a podrobnosti základného práva občanov zakladať politické strany a politické
hnutia a združovať sa v nich podľa čl. 29 ods. 2 ústavy. V zmysle § 3 ods. 1 zákona
o združovaní v politických stranách strany a hnutia sú právnickými osobami. Právnu
subjektivitu organizačných zložiek (jednotiek) však zákon o združovaní v politických
stranách výslovne neupravoval, podľa § 6 ods. 2 však určoval politickým stranám povinnosť
pripojiť k návrhu na svoju registráciu stanovy (organizačný poriadok), ktoré museli
obligatórne obsahovať ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ boli zriadené.
Stanovy politickej strany v čase, keď bola sporná darovacia zmluva medzi sťažovateľom
a organizačnou jednotkou S. spísaná, mali podľa § 6 ods. 2 písm. b) bodu 6 zákona o
združovaní v politických stranách v znení zákona č. 404/2000 Z. z. obsahovať ustanovenia o
organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené, a najmä vymedzenie rozsahu, v akom
môžu v mene strany a hnutia nadobúdať majetok, hospodáriť a nakladať s ním.
Ústavný súd konštatuje, že výklad relevantných ustanovení zákona o združovaní
v politických stranách podaný všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci považuje za
ústavne udržateľný. Právny názor okresného súdu aj krajského súdu o tom, že v období po
1. januári 2001 mohli organizačné jednotky politických strán nakladať s majetkom len v
mene politickej strany, ku ktorým patrili, čo bolo v prípade S. následne pretavené do znenia
stanov platných v čase prevodu nehnuteľného majetku v tej podobe, že na nakladanie s
nehnuteľným majetkom organizačných zložiek sa vyžadoval súhlas Republikového výboru
S., je v súlade s legislatívnym vývojom oblasti upravujúcej činnosť politických strán. Tento
vývoj sa vyznačuje postupným spresňovaním právnej úpravy spočívajúcim v obmedzovaní
rozsahu oprávnení organizačných jednotiek politickej strany pri nakladaní s majetkom
strany (zákonom č. 404/200 Z. z.) a neskôr aj vo vylúčení samostatnej právnej subjektivity
organizačných jednotiek politických strán [§ 6 ods. 5 písm. g) neskoršieho zákona o
politických stranách].
Podľa názoru ústavného súdu právny záver obsiahnutý v napadnutých rozsudkoch
všeobecných súdov, podľa ktorého je darovacia zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka
neplatná, je vzhľadom na všeobecnými súdmi jednoznačne ustálené skutkové okolnosti
prípadu a znenie stanov S. platných v čase uzavretia darovacej zmluvy akceptovateľný,
pretože je nepochybné, že účelom zákona č. 404/2000 Z. z. bolo dosiahnuť obmedzenie
rozsahu, v akom môžu organizačné jednotky nadobúdať, hospodáriť a nakladať s majetkom
strany. Je síce pravda, že v tejto oblasti bola cez § 6 ods. 2 písm. b) bodu 6 zákona
o združovaní v politických stranách v znení zákona č. 404/2000 Z. z. ponechaná politickým
stranám autonómia, aby si samy vo svojich stanovách upravili rozsah oprávnení
organizačných jednotiek, z obsahu tohto ustanovenia je však zrejmé, že organizačným
jednotkám politických strán malo byť umožnené len obmedzené nadobúdanie, hospodárenie
a nakladanie s majetkom a len v mene strany ako takej. Samozrejme, podľa názoru
ústavného súdu sa uvedenou autonómiou mal posilňovať demokratický charakter právnej
úpravy združovania v politických stranách. V okolnostiach prípadu možno považovať za
spravodlivé rozhodnutie len také, ktoré berie zreteľ ako na ochranu vlastníckeho práva
organizačnej zložky politickej strany, tak aj na právo politickej strany (resp. jej orgánov)
realizovať oprávnenia vyplývajúce z platných stanov, ktorými sa v danom čase politická
strana riadila.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa v tom smere, že zákon č. 404/2000 Z. z. sa
v okolnostiach veci prejavil retroaktívnymi účinkami, ústavný súd uvádza, že retroaktivita
je inštitút, ktorý rieši časový stret starej a novej právnej úpravy. Zákaz priamej retroaktivity
je vyjadrený v čl. 50 ods. 6 ústavy, zákaz nepriamej retroaktivity vyplýva z čl. 1 ods. 1
ústavy definujúceho Slovenskú republiku ako právny štát. Zákaz retroaktivity slúži na
ochranu právnej istoty osoby, čo sa týka legálne nadobudnutých práv. Právnosť štátu a
zákaz nepriamej retroaktivity však nemožno stotožniť s nemennosťou právneho poriadku,
čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Zmena právnej úpravy v materiálnom
právnom štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu právneho
postavenia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti
určené predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie
je požiadavka nemennosti právnej úpravy, ale požiadavka, aby sa nemenilo právne
postavenie subjektu práva v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje správanie nemôže
prispôsobiť právnemu predpisu.
V danom prípade podľa ústavného súdu použitie právneho predpisu účinného
od 1. januára 2001 (zákona č. 404/2000 Z. z.) v napadnutom rozhodnutí krajského súdu
nespôsobilo porušenie princípu zákazu retroaktivity, pretože nebolo zistené, že by spätne
(pred účinnosťou citovaného zákona) bolo zmenené právne postavenie sťažovateľa ani že
by zasahovalo do jeho legálne nadobudnutých práv. Zákon č. 404/2000 Z. z. nezbavoval
organizačnú zložku S. jej vlastníctva, ale menil obsahové požiadavky pre stanovy
politických strán, ktoré S. aj upravila do podoby súladnej s označeným zákonom okrem
iného aj zakotvením povinnosti predchádzajúceho súhlasu Republikového výboru S. s
prípadným scudzením majetku organizačnej zložky S.
Ústavnosť nepravej retroaktivity účinnej právnej normy má pritom právomoc skúmať
len ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Vo
vzťahu k námietke sťažovateľa o neústavnosti zákona č. 404/2000 Z. z. ústavný súd
pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv.
prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa musí
orgán túto normu aplikujúci pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd
predpísaným spôsobom nevysloví jej nesúlad s ústavou (mutatis mutandis III. ÚS 274/07).
Nesúlad zákona č. 404/2000 Z. z. s ústavou však v príslušnom konaní vyslovený nebol
a v okolnostiach prípadu výklad a aplikácia relevantných ustanovení uvedeného zákona
nesignalizuje svojvôľu a ani taký zásah do označených základných práv sťažovateľa, ktorý
by svojou intenzitou odôvodňoval vyslovenie ich porušenia vedúci k následnej korekcii
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ďalej sa sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1
ods. 1 ústavy, ktorý však neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale
je akýmsi základným či všeobecným ustanovením definujúcim charakter Slovenskej
republiky. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo
slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými
zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že
porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného
základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených práv sťažovateľa (čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny
a čl. 1 dodatkového protokolu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už
označeného základného ustanovenia ústavy.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných
práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/139/2011-189 z 10. augusta 2011
a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Uvedeným
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv ani
nadväzne citovaných článkov ústavy, a preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde jeho sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011