Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 308/2010
PDF · 245.62 KB
No categories available
I. ÚS 308/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B., a spoločnosti J., s. r. o., B.,
zastúpených C., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. R. H., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Co Kr 26/09 z 10. septembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., a spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a
pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
16. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka
1“) a spoločnosti J., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka 2“, spolu ďalej len ,,sťažovateľky“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 2 CoKr 26/09 z 10. septembra 2009 (ďalej
len ,,uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 1 podala na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť K.,
s. r. o., B. (ďalej len ,,dlžník“). Na preukázanie oprávnenosti podať návrh na vyhlásenie
konkurzu sťažovateľka 1 pripojila k návrhu tri rozhodcovské rozsudky Bratislavského
rozhodcovského súdu zriadeného pri C., s. r. o. (ďalej len ,,rozhodcovský súd“), ktorými bol
dlžník zaviazaný zaplatiť sťažovateľke 1 rôzne peňažné sumy (1 264,02 € s prísl.,
160 634,88 € s prísl. a sumu 665 769,57 € s prísl.) opatrené doložkou právoplatnosti
a vykonateľnosti. Pluralitu veriteľov ako predpoklad platobnej neschopnosti dlžníka
sťažovateľka 1 v návrhu na vyhlásenie konkurzu preukázala zmluvou o postúpení
pohľadávky z 2. januára 2009, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky v sume 1 000 € zo
sťažovateľky 1 (postupca) na sťažovateľku 2 (postupník). Predmetom postúpenia bola
časť celkovej pohľadávky v sume 1 264,02 € s prísl., ktorá bola neskôr priznaná
sťažovateľke 1 rozhodcovským rozsudkom. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 14/09 zo
14. mája 2009 začal konkurzné konanie proti dlžníkovi a uznesením z 27. júla 2009
vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, ustanovil správcu, vyzval veriteľov, aby prihlásili
svoje pohľadávky v zákonnej lehote, a uložil správcovi povinnosť informovať o vyhlásení
konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko alebo sídlo v iných
členských štátoch Európskej únie.
3. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podal dlžník odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že pohľadávky, ktoré označila sťažovateľka 1 v návrhu na vyhlásenie konkurzu, sú
v plnom rozsahu neoprávnené. K pohľadávke vo výške 1 264,02 € s prísl. dlžník uviedol,
že táto je v plnom rozsahu neoprávnená, pokiaľ ide o dôvod a výšku, a preto podal na
okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň
odloženia vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku. Okresný súd uznesením č. k.
30 Cb 68/2009-48 z 23. júna 2009 odložil vykonateľnosť predmetného rozhodcovského
rozsudku. K pohľadávke vo výške 160 634,88 € s prísl. dlžník uviedol, že táto je
neoprávnená, pokiaľ ide o dôvod a výšku, a preto podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň aj odloženia vykonateľnosti tohto
rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 35 Cb 28/2009 z 15. apríla 2009 odložil
vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku. K pohľadávke vo výške
665 769,57 € s prísl. dlžník uviedol, že táto čo sa týka dôvodu a výšky je neoprávnená.
Preto podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku
a zároveň odloženia vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Uznesením sp. zn. 34 Cb 60/09
z 9. apríla 2009 okresný súd rozhodol o odložení vykonateľnosti predmetného
rozhodcovského rozsudku. Dlžník v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení
konkurzu zdôraznil, že nie sú splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok,
pretože nie je platobne neschopný a nemá žiadneho oprávneného veriteľa.
4. Na odvolanie dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu o veci rozhodoval
krajský súd, ktorý uznesením z 10. septembra 2009 napadnutým sťažnosťou na ústavnom
súde uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu zmenil tak, že konkurzné konanie
zastavil a uložil sťažovateľke 1 zaplatiť správcovi odmenu. Krajský súd výrok o zastavení
konkurzného konania odôvodnil takto:
„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol vo
veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a či z vykonaného dokazovania
vyvodil správny záver, keď vyhlásil konkurz na majetok navrhovateľom označeného dlžníka.
Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, veriteľ je oprávnený
podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní
s plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene predpokladať platobnú
neschopnosť tohto dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať
vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo
písomne uznaných peňažných pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol
veriteľmi týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie.
Vykonateľnou pohľadávkou sa rozumie pohľadávka, pre ktorú možno bez ďalšieho
nariadiť výkon rozhodnutia alebo exekúciu - teda pohľadávku, ktorá je doložená exekučným
titulom, teda vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, notárskou zápisnicou
s účinkami exekučného titulu alebo listinou, na podklade ktorej zákon pripúšťa súdny výkon
rozhodnutia alebo exekúciu.
Navrhovateľ svoj návrh na vyhlásenie konkurzu odôvodnil existenciou
rozhodcovských rozsudkov. Odvolací súd mal preukázané, že Okresný súd Bratislava I
uznesením č. k. 34 Cb 60/2009 zo dňa 9.4.2009 odložil vykonateľnosť rozhodnutia
č. Rci 5003/08 zo dňa 16.2.2009, Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 35 Cb 28/2009
zo dňa 15.4.2009 odložil vykonateľnosť rozhodnutia č. 1 Rci 5002/08 zo dňa 2.2.2009
a Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 30 Cb 68/2009 zo dňa 23.6.2009 odložil
vykonateľnosť rozhodnutia č. 1 Rci 5001/08 zo dňa 2.2.2009. Okresný súd
Bratislava I v odôvodnení citovaných uznesení uviedol, že odložil vykonateľnosť
napadnutých rozhodcovských rozsudkov s ohľadom na ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v platnom znení, nakoľko boli splnené podmienky ustanovené
týmto zákonom a zároveň bol daný dôvod na strane navrhovateľa, že okamžitým výkonom
rozhodnutia by navrhovateľovi hrozila závažná ujma.
Podľa § 22 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii proti uzneseniu
o vyhlásení konkurzu môže podať odvolanie dlžník, ak nie je navrhovateľom. Ak odvolací
súd zistí, že súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu nesprávne, rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmení tak, že zastaví konkurzné konanie; inak rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdí. Odvolací súd rozhodne o odvolaní najneskôr do 30dní od predloženia veci.
Pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Z dokladov tvoriacich obsah spisu je nesporné, že v rozhodujúcom čase t.j. v čase
rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie
konkurzu ustanovené v § 11 ods. 3 cit. zákona, nakoľko rozhodnutia uvádzané
navrhovateľom v návrhu na vyhlásenie konkurzu neboli vykonateľné.
Podľa § 103 ods. 1 cit. zák., konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd
zmenil uznesenie prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné konanie.
Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvého stupňa
rozhodol o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka nesprávne, a preto jeho rozhodnutie
zmenil tak, že konkurzné konanie zastavil.“
5. Sťažovateľky v sťažnosti zhodne tvrdia, že uznesením krajského súdu boli
porušené nimi označené práva, pričom sťažnostná argumentácia sa dá zhrnúť do týchto
bodov:
- Sťažovateľky namietajú, že vzhľadom na primeranú aplikáciu Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) a ich postavenie ako účastníkov konkurzného konania
[(§ 196 ods. 1 a § 24 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej
len ,,ZKR“)] im po podaní odvolania dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu toto
malo byť okresným súdom podľa § 209a ods. 1 OSP, resp. krajským súdom podľa §
211 ods. 1 OSP doručené spolu s výzvou na vyjadrenie. Tak však okresný súd ani krajský
súd nepostupovali, z čoho sťažovateľky vyvodzujú aj s odkazom na judikatúru ústavného
súdu porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uvádzajú: ,,V dôsledku porušenia citovaných
ústavných práv sa (sťažovateľky, pozn.) nemohli vyjadriť k skutočnostiam, ktoré predložil
odvolaciemu súdu úpadca, ba dokonca sa o prebiehajúcom odvolacom konaní voči
uzneseniu o vyhlásení konkurzu ani nedozvedeli. Z dôvodu odopretia možnosti vyjadriť sa
ku skutočnostiam obsiahnutým v odvolaní nemohli poukázať na skutočnosti, ktoré
podrobnejšie špecifikujú nižšie v tejto sťažnosti, a ktoré by mali podstatný význam pre
rozhodnutie Krajského súdu v rámci odvolacieho konania. Išlo predovšetkým o upozornenie
na skutočnosť, že z dôvodu podaného odvolania voči uzneseniam Okresného súdu
Bratislava I o odložení vykonateľnosti Rozhodcovských rozsudkov zo strany spoločnosti M.,
nebolo o odložení ich vykonateľností doposiaľ právoplatne rozhodnuté, ako aj na
skutočnosť, že otázka kvalifikovanosti veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je
otázkou, ktorou by sa mal odvolací súd v rámci konania o odvolaní dlžníka voči uzneseniu
o vyhlásení konkurzu zaoberať, pretože o tejto otázke už bolo právoplatne rozhodnuté
prvostupňovým súdom v rámci rozhodnutia o začatí konkurzného konania.“
- Sťažovateľky ďalej tvrdia, že v dôsledku odvolania sťažovateľky 1 proti
uzneseniam okresného súdu o odložení vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov tieto
nenadobudli právoplatnosť, z čoho vyvodzujú, že ,,... predmetné rozhodcovské rozsudky sú
stále vykonateľnými exekučnými titulmi“. Taktiež tvrdia, že na podanie veriteľského návrhu
na vyhlásenie konkurzu podľa § 12 ods. 2 ZKR a splnenie jeho náležitostí stačí, že
pohľadávka je doložená právoplatným rozhodnutím, a teda jeho vykonateľnosť nie je
nevyhnutná. Požiadavku vykonateľnosti pohľadávky, ktorú na preukázanie odôvodneného
predpokladu platobnej neschopnosti dlžníka ustanovuje § 11 ods. 3 ZKR, považujú
sťažovateľky len ,,... za pomôcku pre veriteľa na určenie odôvodneného predpokladu
existencie platobnej neschopnosti dlžníka, a to z dôvodu, že veriteľ v čase podávania návrhu
na vyhlásenie konkurzu nemá a ani nemôže mať informácie relevantne preukazujúce
platobnú neschopnosť dlžníka“. Podľa ich názoru ,,... kvalifikovanosť návrhu na vyhlásenie
konkurzu skúmal okresný súd v konaní, ktoré skončilo právoplatnosťou uznesenia o začatí
konkurzného konania a krajský súd rozhodujúc o odvolaní voči uzneseniu o vyhlásení
konkurzu nebol oprávnený skúmať túto otázku v rámci odvolacieho konania“. Krajskému
súdu sťažovateľky vyčítajú nesprávnu aplikáciu právnej normy, ako aj absenciu hlbšieho
odôvodnenia jeho uznesenia.
- Zásah do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
sťažovateľky odôvodnili takto: ,,Tým, že krajský súd zmenil rozhodnutie prvostupňového
súdu o vyhlásení konkurzu tak, že konkurzné konanie zastavil, spôsobil zánik účinkov
vyhlásenia konkurzu a umožnil dlžníkovi opätovne získať dispozíciu nad svojim majetkom.
Zrušením konkurzu sa teda podstatným spôsobom znížila (ak nie úplne znemožnila) možnosť
veriteľov uspokojiť svoje nároky v rámci konkurzného konania. Týmto postupom sa výrazne
negatívne zasiahlo do majetkovej sféry spoločnosti M. a J., ktoré už nemôžu uplatniť svoje
nároky v rámci konkurzného konania.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
ich označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu porušené boli, zrušil toto
uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd nahradiť im
trovy konania. Sťažovateľka 1 žiada priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume
7 290,26 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely - prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii
súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom
jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich
s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie
však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 393/08), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd
(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,
ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
III.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s nedoručením odvolania dlžníka
na vyjadrenie sťažovateľkám
11. Konkurzné konanie a právne vzťahy, ktoré v jeho rámci vznikajú, sú predmetom
úpravy viacerých právnych predpisov. Pokiaľ ide o procesné otázky (začatie konkurzného
konania a samotné konkurzné konanie), ZKR ustanovuje, že v prípade absencie špeciálnej
úpravy sa primerane použijú ustanovenia OSP (§ 196 ZKR). Primeranosť aplikácie
Občianskeho súdneho poriadku však takto neznamená mechanické preberanie jednotlivých
inštitútov a procesných postupov upravených v tomto procesnom poriadku aj pre konkurzné
konanie. Primeranosť ich použitia možno vnímať ako oprávnenie alebo povinnosť
konkurzného súdu postupovať podľa konkrétneho ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vtedy, ak sa ocitne v obdobnej procesnej situácii ako súd v občianskom súdnom
konaní. Termín primerane pritom treba vykladať tak, aby boli rešpektované špecifické
procesné situácie, ktoré v rozhodovacej činnosti konkurzného súdu môžu nastať.
12. Sťažovateľky tvrdia, že odvolanie dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu
im mal na vyjadrenie doručiť okresný súd, a keď tak neurobil, jeho pochybenie pri
doručovaní mal odstrániť krajský súd a sám vykonať doručenie s výzvou na vyjadrenie.
Postup okresného súdu po podaní odvolania proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu ZKR
bližšie neupravuje, a teda primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku je na mieste.
Možno súhlasiť so sťažovateľkami v tom, že uznesenie o vyhlásení konkurzu je uznesením
vo veci samej, čo zakladá povinnosť prvostupňového konkurzného súdu zaslať odvolanie
spolu s výzvou na vyjadrenie účastníkom konania (§ 209a ods. 1 OSP v spojení s § 196
ZKR). Je nesporné, že sťažovateľka 1 ako osoba, ktorá podala návrh na vyhlásenie
konkurzu bola v rozhodnom čase podľa § 24 ods. 1 ZKR účastníčkou konkurzného konania
s právom na doručenie odvolania dlžníka a výzvy na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľka 2
odvodzuje svoje účastníctvo v konkurznom konaní od postavenia veriteľa, ktorý si
spôsobom ustanoveným ZKR prihlásil svoje pohľadávky. Jej procesné postavenie a
účastníctvo v konaní nemohol ústavný súd verifikovať, z pohľadu jeho rozhodnutia však
táto otázka nebola právne relevantná.
13. Ak vzhľadom na uvedené vychádzame z toho, že minimálne sťažovateľka 1
mala právo na doručenie odvolania dlžníka spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, pričom
okresný súd jej realizáciu tohto procesného práva neumožnil a krajský súd postupom podľa
§ 211 ods. 1 v spojení s § 196 ZKR túto procesnú vadu neodstránil, uvedené môže
indikovať porušenie označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 48 ods. 2 ústavy. Je totiž zrejmé, že uvedené práva v sebe implikujú aj právo na
doručenie odvolania protistrane v konaní na vyjadrenie (m. m. sťažovateľkami uvádzaný
nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 199/08), princíp rovnosti zbraní či právo prezentovať
v konaní pred súdom vlastné vyjadrenia a argumenty reagujúce na tvrdenia protistrany.
Prvotný pohľad na túto sťažnostnú námietku teda vo vzťahu k sťažovateľke 1 môže
signalizovať jej ústavnoprávnu relevanciu. Ako však vyplýva z doterajšej judikatúry
ústavného súdu, tak ústava, ako aj dohovor chránia práva konkrétne a účinné, teda nie práva
teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02, I. ÚS 23/2010). V konaní o sťažnosti takto ústavný
súd poskytuje ochranu porušeným právam v prípade, ak sú tieto konkrétne a reálne, a nie
v prípade, ak majú iba teoretický význam. Uvedené korešponduje s materiálnym prístupom
k ochrane ústavnosti. Ústavný súd sa preto ešte pred zodpovedaním možného vplyvu
procesného pochybenia konajúcich súdov zaoberal samotným uznesením krajského súdu,
ktorým bolo konkurzné konanie zastavené.
IV.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu
14. Mantinely možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (bod 9 a 10 tohto uznesenia) sa vzťahujú aj na konkurzné konanie
(m. m. I. ÚS 268/09, IV. ÚS 353/09). Krajský súd uznesenie, ktorým zmenil uznesenie
okresného súdu o vyhlásení konkurzu tak, že konkurzné konanie zastavil, odôvodnil
v merite veci tým, že v čase rozhodovania okresného súdu rozhodcovské rozsudky neboli
vykonateľné, pretože iným sudcom toho istého okresného súdu bola odložená ich
vykonateľnosť, a teda neboli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu podľa
§ 11 ods. 3 ZKR (bližšie bod 4 tohto uznesenia).
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré rozhodol tak, ako
rozhodol, a podľa § 22 ods. 3 ZKR zastavil konkurzné konanie. Krajský súd rozhodujúc
o odvolaní dlžníka proti uzneseniu okresného súdu uviedol, z akých dôvodov a na akom
právnom základe považuje uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu za nesprávne.
Účastníkom konkurzného konania predložil krajský súd právny názor, prečo nie sú splnené
zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu. V uznesení krajského súdu teda ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide
o namietaný zásah do práva na súdnu ochranu sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára,
že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva
odpoveď na otázku, prečo krajský súd konkurzné konanie zastavil.
16. Ústavnému súdu v zásade neprislúcha dopĺňať či rozvíjať právne názory
krajského súdu. Reagujúc na námietky sťažovateliek obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd
stručne uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľky vytýkajú uzneseniu
krajského súdu, (i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom sťažnosti
podanej na ústavnom súde, a navyše (ii) v kontexte už uvedeného ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho
posúdenia veci krajským súdom nezistil.
17. Konkurz (nazývaný aj generálna exekúcia) sleduje riešenie úpadku dlžníka
speňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľom (§ 1 ZKR).
Základnými materiálnymi podmienkami vyhlásenia konkurzu sú úpadok a pluralita
veriteľov. Úpadok má dve formy: platobná neschopnosť a predĺženie, pričom platobná
neschopnosť (o čo ide v prerokovávanej veci) je stav, keď dlžník má viac veriteľov a nie je
schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok (§ 3 ods. 2 ZKR).
Ide teda o objektívny stav – neschopnosť dlžníka uhrádzať svoje peňažné záväzky.
O platobnú neschopnosť však nejde vtedy, ak dlžník odmieta uhrádzať niektoré záväzky
preto, že ich neuznáva, prípadne z iných dôvodov.
18. Popri materiálnych podmienkach na vyhlásenie konkurzu musia byť splnené aj
formálne podmienky spojené s náležitosťami návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa § 11
ods. 3 ZKR veriteľ (sťažovateľka 1) je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu,
ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň
možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť tohto dlžníka. Platobnú
neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní
v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných
pohľadávok aspoň dvoch veriteľov napriek tomu, že bol veriteľmi týchto pohľadávok
písomne vyzvaný na ich zaplatenie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd v predmetnom
konkurznom konaní správne ustálil, že absencia vykonateľných pohľadávok voči dlžníkovi
je dôvodom na zastavenie konkurzného konania pre nesplnenie zákonných (formálnych)
podmienok na vyhlásenie konkurzu. Ústavný súd k námietkam sťažovateliek stručne
uvádza, že ani ich odvolania proti uzneseniam okresného súdu o odložení vykonateľnosti
rozhodcovských rozsudkov na uvedenom závere nič nemenia, pretože uznesenie o odložení
vykonateľnosti je vykonateľné doručením bez ohľadu na jeho právoplatnosť (§ 198 ods. 1
ZKR v spojení s § 196 ZKR a § 171 ods. 2 OSP). Vykonateľnosťou uznesenia o odložení
vykonateľnosti teda rozhodcovské rozsudky prestali byť vykonateľné, čím nebola splnená
jedna z formálnych podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.
19. Ústavný súd však navyše dodáva, že prerokovávaná sťažnosť a prílohy k nej
pripojené indikujú snahu sťažovateliek o špekulatívny postup a účelové vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníka bez splnenia základných materiálnych podmienok konkurzu.
Skutočnosť, že dlžník popiera a neuznáva pohľadávky sťažovateliek pôvodne patriace
výlučne sťažovateľke 1, v okolnostiach prípadu vylučuje danosť jeho platobnej
neschopnosti. Ak dlžník pohľadávky priznané veriteľovi rozhodcovskými rozsudkami
popiera, tvrdí, že nemá žiadnych veriteľov, bráni sa podaním žaloby o zrušenie
rozhodcovských rozsudkov podľa § 40 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“) a príslušný súd jeho tvrdenia akceptuje a uznesením podľa § 40
ods. 2 citovaného zákona odloží ich vykonateľnosť, len ťažko (ak vôbec) možno považovať
jeho platobnú neschopnosť za preukázanú. Uvedený záver je indikátorom snahy
o špekulatívny postup aj v kontexte ďalšej materiálnej podmienky vyhlásenia konkurzu,
ktorou je pluralita veriteľov. Po formálnej stránke pluralita veriteľov bola v predmetnom
konkurznom konaní naplnená existenciou dvoch veriteľov (sťažovateliek). Nemožno však
opomenúť, že sťažovateľka 2 svoju symbolickú pohľadávku voči dlžníkovi v sume 1 000 €
nadobudla od sťažovateľky 1 jej zmluvným postúpením 2. januára 2009. Z hľadiska zákona
(§ 3 ods. 2 ZKR) k postúpeniu pohľadávky došlo skôr ako 90 dní pred podaním návrhu na
vyhlásenie konkurzu (29. apríla 2009), avšak z hľadiska požiadavky na poctivý obchodný
styk a konanie v súlade s dobrými mravmi je otázne, či takýto výkon práva má
požívať právnu ochranu. Materiálny prístup k podmienkam na vyhlásenie konkurzu
takto umožňuje spochybniť aj pluralitu veriteľov, a to najmä v kontexte absencie iného
veriteľa dlžníka (okrem sťažovateliek).
20. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu nezistil žiadnu možnosť ich porušenia, ktorú by mohol
bližšie preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto rozhodol o jej odmietnutí
v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
21. Vo svetle dôvodov uznesenia krajského súdu a absencie akéhokoľvek dôvodu na
ich ústavno-súdnu korekciu je potom potrebné vnímať aj sťažnostné námietky súvisiace
s nedoručením odvolania dlžníka sťažovateľke 1 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu.
Aj keď ústavný súd konštatoval, že toto pochybenie konajúcich konkurzných súdov môže
indikovať porušenie označených práv, v okolnostiach prípadu ide o porušenie iluzórnych
práv sťažovateliek. Ich vyjadrenie by totiž vzhľadom na závery krajského súdu (a rovnako
aj ústavného súdu) nebolo spôsobilé vyvolať iné rozhodnutie ako uznesenie o zmene
uznesenia o vyhlásení konkurzu tak, že konkurzné konanie sa zastavuje. Preto aj v tejto časti
ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.
22. Bez toho, aby to malo ústavnoprávnu relevanciu, považuje ústavný súd za
potrebné uviesť, že z príloh pripojených k sťažnosti, verejne prístupného obchodného
registra, ako aj podobnosti obchodných mien vyplýva personálne prepojenie medzi
zriaďovateľkou rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovské rozsudky v prospech
sťažovateľky 1 a spoločnosťou poskytujúcou právne služby, ktorá ju zastupovala
v rozhodcovskom konaní, v konkurznom konaní a aj v konaní pred ústavným súdom.
Uvedená skutočnosť opätovne indikuje špekulatívne správanie sťažovateliek
smerom k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka. V konečnom dôsledku sa však
naplnením dôvodov na zrušenie rozhodcovských rozsudkov bude zaoberať okresný súd
(prípadne neskôr odvolací súd) v konaní podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní.
V.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu
23. Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že uznesením krajského súdu bolo porušené
aj ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej
judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj vlastnícke právo), ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 353/09). Keďže
ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva na ochranu majetku sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že absentuje príčinná súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a možným zásahom do označeného práva
sťažovateliek. Sťažovateľkám totiž nič nebráni, aby v konaní okresného súdu podľa § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní ,,obhájili rozhodcovské rozsudky“, prípadne aby po
ich zrušení ,,obhájili svoje pohľadávky“ v konaní pred všeobecným súdom (§ 43 ods. 1
citovaného zákona) alebo rozhodcovským súdom (§ 43 ods. 2 citovaného zákona).
Následne v prípade ich nesplnenia môžu podať návrh na exekúciu, prípadne aj opätovne
návrh na vyhlásenie konkurzu, avšak len za predpokladu splnenia formálnych
a materiálnych podmienok na jeho vyhlásenie.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateliek (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že
ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010