Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 383/2020
PDF · 524.42 KB
No categories available
II. ÚS 383/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného s údu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
spoločnosti 1. SENIOR CITY, a. s., Župné námestie 3, Bratislava, IČO 45 629 943,
zastúpenej advokátom JUDr. Norbertom Kálmánom, advokátska kancelária,
Sv. Beňadika 30/B, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoKR 15/2020
z 15. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti 1. SENIOR CITY, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2020
doručená (na poštovú prepravu 16. júla 2020 podaná, pozn.) ústavná sťažnosť spoločnosti
1. SENIOR CITY, a. s., Župné námestie 3, Bratislava, IČO 45 629 943
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoKR 15/2020 z 15. apríla 2020 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu z 22. februára 2019
(ďalej len „návrh na vyhlásenie konkurzu“) ,
(ďalej len „veriteľ v 1. rade“), Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) uznesením sp. zn. 8 K 7/2019 z 12. marca 2019 (ďalej len „uznesenie o začatí
konkurzného konania“) rozhodol o začatí konkurzného konania proti sťažovateľke
(dlžníčke).
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 K 7/2019 z 26. marca 2019 (ďalej len „výzva
okresného súdu“) sťažovateľku v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) bodov 1 a 3 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) vyzval,
aby sa v lehote do 20 dní od jeho doručenia 1. vyjadrila k návrhu na vyhlásenie konkurzu
a osvedčila svoju platobnú schopnosť a aby 2. predložila okresnému súdu najmä: zoznam
všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bola v deň začatia konkurzného
konania 30 dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom
zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia
konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie okresnému súdu, zoznam
pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené
najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania, a aby sa 3. vyjadrila, či súhlasí
s rozhodnutím vo veci vyhlásenia konkurzu bez nariadenia pojednávania.
4. Okresný súd zároveň uznesením sp. zn. 8 K 7/2019 z 24. júna 2019 rozhodol
o povolení vstupu spoločnosti ,
(ďalej len „veriteľ v 2. rade“), do konkurzného konania.
5. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 K 7/2019 z 23. augusta 2019 ustanovil
sťažovateľke (dlžníčke) predbežného správcu Mgr. Mateja Ambróza, kancelária správcu,
Kominárska 2, 4, Bratislava (ďalej len „predbežný správca“), na účely zistenia jej majetku.
6. Následne okresný súd uzneseniami sp. zn. 8 K 7/2019 z 3. októbra 2019 rozhodol
o povolení vstupu spoločnosti ,
(ďalej len „veriteľ v 3. rade“), a mesta
(ďalej len „veriteľ vo 4. rade“), do konkurzného konania.
7. Napokon okresný súd uznesením sp. zn. 8 K 7/2019 z 23. novembra 2019
(ďalej len „uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu“), ktoré bolo v Obchodnom
vestníku 5/2020 pod č. K001638 zverejnené 9. januára 2020, okrem iného na majetok
sťažovateľky vyhlásil konkurz a za správcu podstaty ustanovil predbežného správcu. Právne
účinky vyhlásenia konkurzu tak nastali 10. januára 2020.
8. Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu podala riadne
a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bolo uznesením
krajského súdu uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdené ako vecne
správne. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
19. mája 2020.
9. Následne sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala aj dovolanie –
mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom podľa zistenia ústavného súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd dosiaľ nerozhodol.
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Pohľadávka veriteľa, nespĺňa náležitosti § 12 odsek 2 z. č. 7/2005 Z. z., nakoľko
za preukázanú je možné považovať len takú pohľadávku ak je uznaná dlžníkom na listine
s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu. Návrh je veriteľ povinný podať v dvoch rovnopisoch spolu s prílohami
c) Na OS Bratislava II. pod sp. zn. 22 Cb/208/2017, odporca ako žalobca, vedie spor
voči spoločnosti o určenie, že spoločnosť
(navrhovateľ v konaní 8 K 7/2019) nie je veriteľom odvolateľa, a na OS Nové Zámky
pod sp. zn. 16 C 24/2018 vedie spor voči spoločnosti o určenie
neplatnosti dražby, ktorou spoločnosť si uspokojovala domnelú pohľadávku
napadnutú v konaní vedenom na OS Bratislava II.
Zo spisových značiek vyššie uvedených súdnych konaní je zrejmé, že žaloby boli
podané skôr ako navrhovateľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom v konaní
na OS Bratislava II sa priamo rieši postavenie navrhovateľa ako veriteľa, a v konaní
na OS Nové Zámky sa otázka navrhovateľa ako veriteľa rieši ako predbežná otázka...
Maximálne len jeden z veriteľov môže disponovať exekučným titulom
a aj to nie navrhovateľ ale ďalší účastník -
Z uvedeného vyplýva, že odporca odvolanie odôvodnil navrhovateľovým nesplnením
podmienok uvedených v ustanovení § 12 odsek 2 písm. a až e ale aj § 11
odsek 3 z. č. 7/2005 Z. z...
„... Z dokladov tvoriacich obsah spisu je nesporné, že v rozhodujúcom čase t. j.
v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie
konkurzu ustanovené v § 11 ods. 3 cit. zákona, nakoľko rozhodnutia uvádzané
navrhovateľom v návrhu na vyhlásenie konkurzu neboli vykonateľné.“
... v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa súdu navrhovateľ nepredložil pohľadávku
v kvalite vyžadovanej v § 12 odsek 2 ZKR a nepreukázal odôvodnený predpoklad
o platobnej neschopnosti odporcu sa odvolací súd nevysporiadal.
... aj keby v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nespĺňal návrh podmienky
predpokladané v ustanoveniach § 11 odsek 3 a § 12 odsek 2 ZKR, skutočnosťou,
že do konania vstúpili ďalší veritelia, nedostatky návrhu boli konvalidované. Pritom
nesprávne udáva, že pohľadávky týchto veriteľov sú judikatórne (resp. spĺňajú náležitostí
§ 12 odsek 2 ZKR) pretože nie sú. K týmto pohľadávkam sa odporca mohol vyjadriť
až v odvolaní.
Odvolací súd, tak procesne postavil na jednu úroveň veriteľa - navrhovateľa
a ďalšieho veriteľa (nenavrhovateľa), ktorý síce nepodal návrh podľa náležitosti
§ 12 odsek 2 ZKR, ale odstránil vady návrhu.
7) Ďalším odvolacím dôvodom bol dôvod, že odvolaním napadnuté rozhodnutie,
je nepreskúmateľné , nakoľko neuvádza aké pohľadávky uplatnili vstúpivší (ďalší) veritelia,
a teda či spĺňajú kvalitu vyžadujúcu § 11 a 12 ZKR...
8) Odvolací súd svoje rozhodnutie oprel o vyčerpávajúce odôvodnenie následkov
nedodržania lehoty 20 dní podľa § 19 odsek 1 písm. a ), § 19 odsek 3 písm. c) a § 197 ZKR
s tým, že ide o prepadnú lehotu, konštatuje, že odvolateľ sa vyjadril až po lehote 20 dní,
a preto, že neuviedol „zásadné“ dôvody ospravedlňujúce zmeškanie, na toto vyjadrenie
nemohol prihliadnuť. Nie je bez významu, že:
a) Odvolací súd v bode 20) odôvodnenia uvádza, že vyjadrenie odvolateľ súdu zaslal
7.5.2019 ( po 28 dňoch od doručenia ) a súčasne v bode 25) uvádza, že súd v rámci práva
na spravodlivý proces zachovať právo na vyjadrenie aj po tejto lehote. OS konkurz vyhlásil
až 23.11.2019, ale ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia na vyjadrenie
neprihliadol.
b) Odvolateľ však odvolanie neodôvodňoval rozporovaním vyššie (pod bodom 8a)
uvedeným dôvodom, ale tým, že návrh veriteľa (navrhovateľa) nespĺňa obe požiadavky
na relevantnosť návrhu tak ako sme to uviedli v bode 5 a, b tohto dovolania.
c) Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil podrobným odôvodnením dôvodu,
ktorý odvolaním napádaný nebol, pričom sa nezaoberal dôvodmi uvedenými v odvolaní...»
11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti 1. SENIOR CITY, a. s., na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoKR 15/2020 z 15.4.2020 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 3 CoKR 15/2020 z 15.4.2020 zrušuje a vec
v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti 1. SENIOR CITY, a, s., p r i z n á v a úhradu trov,
ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie
JUDr. Norbert Kálmán, Sv. Beňadika 30/B 949 01 Nitra.“
II.
Relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
18. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že napriek tomu, že v danej
konkurznej veci nebolo preukázané splnenie podmienok pre vyhlásenie konkurzu v zmysle
§ 11 ods. 3 a § 12 ods. 2 písm. a) až e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
t. j. skutočností, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť
sťažovateľky (dlžníčky), a to najmä, že by sťažovateľka bola viac ako 30 dní v omeškaní
s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi doložených
písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka alebo vykonateľným
rozhodnutím, prípadne iným zákonom o konkurze a reštrukturalizácii predpísaným
spôsobom, a pritom bola jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaná na zaplatenie,
na majetok sťažovateľky bol vyhlásený konkurz.
19. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou tiež namieta, že uznesenie krajského súdu
je pre absenciu riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia nepreskúmateľné.
20. Z uvedených dôvodov preto sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie
krajského súdu za zjavne svojvoľné a arbitrárne.
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že podanie neprípustného dovolania
– mimoriadneho opravného prostriedku, resp. dovolania proti rozhodnutiu,
ktoré nie je spôsobilým predmetom dovolacieho konania, nemožno z hľadiska čl. 127
ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv a slobôd (II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).
22. Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní
podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné,
len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora
proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní
alebo v konaní o oddlžení, vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.
23. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným
prostriedkom, ktorým je podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde podmienená
prípustnosť ústavnej sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06,
24. Sťažovateľka, ako to už bolo uvedené, síce podala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom dosiaľ najvyšší (dovolací) súd
nerozhodol, avšak keďže je tento mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu
krajského súdu v zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zjavne
neprípustný, ústavný súd túto ústavnú sťažnosť neodmietol z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie, ale ňou napadnuté uznesenie krajského súdu podrobil ústavnoprávnemu
prieskumu.
25. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
26. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
27. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia uznesenia krajského súdu:
«... 9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v rozsahu
predpokladanom v § 79 CSP, bez nariadenia pojednávania, v súlade s ustanovením § 385
CSP, oboznámil sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi
uvedenými v odvolaní a dospel k záveru, že vydané rozhodnutie je vecne správne...
19. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že po začatí konkurzného konania
súd prvej inštancie postupoval podľa § 19 ods. 1 bod 1a ZKR v spojení s § 19 ods. 3 písm. c/
ZKR a dlžníka vyzval na osvedčenie platobnej schopnosti. Dlžník na výzvu súdu v zákonom
stanovenej lehote nereagoval, svoju platobnú schopnosť neosvedčil.
20. Práve v tomto štádiu má dlžník v rámci procesnej obrany priestor na uplatnenie
tvrdení o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa/navrhovateľov (§ 19
ods. 3 písm. d ZKR - pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky,
pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť). Vecná aktívna legitimácia navrhovateľa
je podstatná s tým, že môže byť spochybnená len dlžníkom pri splnení zákonných podmienok
uvedených v § 19 ZKR. Do momentu spochybnenia sa jej danosť predpokladá.
Spochybnenie zo strany dlžníka sa predpokladá a je limitované časovým ohraničením
presne uvedeným v § 19 ZKR, s tým že, ak sa lehota na osvedčenie platobnej schopnosti
zo strany dlžníka neosvedčí, súd konkurz vyhlási (konkurz vyhlásený „lege artis“), čo bolo
v tomto prípade preukázané, nakoľko dlžník až po uplynutí lehoty určenej vo výzve z č. l. 64
podal vyjadrenie na poštu dňa 7.5.2019. Výzva bola dlžníkovi doručená dňa 8.4.2019.
21. Na osvedčenie platobnej schopnosti a vznesenie opodstatnených tvrdení
o spornosti pohľadávok konkurz navrhujúcich veriteľov má tak dlžník priestor po obdržaní
uznesenia konkurzného súdu, v ktorom uloží dlžníkovi podľa § 19 ZKR povinnosť,
aby sa vyjadril do 20 dní od doručenia k návrhu na vyhlásenie konkurzu a osvedčil svoju
platobnú schopnosť.
22. Túto lehotu nie je možné predĺžiť ani odpustiť jej zmeškanie postupom
podľa § 118 a 122 CSP, pretože v zmysle § 203a ods. 3 ide o hmotnoprávnu lehotu
(svojou povahou je to však lehota procesná). Navyše v § 197 ods. 3 ZKR explicitne zakazuje
odpustenie zmeškania lehôt, ktoré sú stanovené v tomto zákone.
23. Je teda nesporné, že pri návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka súd
pred vyhlásením konkurzu vyzýva dlžníka podľa § 19 ods. 1 bod 1a ZKR na vyjadrenie
sa k návrhu a osvedčenie svojej platobnej schopnosti v zákonom určenej 20-dňovej lehote,
ktorá je pre rozhodovanie súdu podstatná.
24. Zmeškanie lehoty vyvoláva zákonnú domnienku splnenia podmienok
na vyhlásenie konkurzu. Pokiaľ preto konkurzný súd v dôsledku zmeškania lehoty zo strany
dlžníka na vyjadrenie sa podľa § 19 ods. 3 písm. c) ZKR vyhlásil konkurz jeho procesný
postup bol v súlade so zákonnými ustanoveniami § 11 ods.1, 3 a § 19 ods. l bod la)
ods. 3 písm. c) ZKR.
25. Odvolací súd dopĺňa, že bez ohľadu na uvedené, v právnej praxi existujú názory,
že pokiaľ ak by u dlžníka boli také závažné skutočnosti, pre ktoré by sa bez svojho zavinenia
nemohol k návrhu vyjadriť v stanovenej lehote, súd musí rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zachovať právo na vyjadrenie aj po tejto lehote (Zákon o konkurze
a reštrukturalizácií, 3. vydanie r. 2019, str. 161, JUDr. Milan Ďurica).
26. Z obsahu spisu konkurzného súdu vyplýva, že dlžník lehotu podľa § 19
ods. 3 písm. d ZKR na vyjadrenie sa k návrhu zmešká, pričom neuviedol žiadny právne
relevantný dôvod, ktorý by jej zmeškanie ospravedlňoval a preukázal by tak zásadné dôvody
jej zmeškania, na ktoré by bol súd v zmysle princípu zachovania práva na spravodlivý
proces povinný prihliadnuť.
27. K námietke dlžníka ohľadne spornosti pohľadávky navrhovateľa veriteľa
odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vstup ďalších veriteľov podľa § 24
ods. 2 ZKR uznesením č. k. 8K/7/2019-3I5 spoločnosť
ako aj uznesením č. k. 7K/8/2019-471 veriteľa - označené subjekty získali
postavenie navrhovateľov, pričom tieto i judikované pohľadávky dlžník žiadnym právne
relevantným spôsobom nespochybnil.
28. Odvolací súd vzhľadom na hore uvedené konštatoval, že v konaní bolo
preukázané naplnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, uvedených
v § 11 ods. 1, 3 ako aj § 19 ods. 1, 3 písm. c/ ZKR, a preto, nakoľko v tomto prípade
sa jedná o lehotu hmotnoprávnu, ktorú nie je možné odpustiť, súd prvej inštancie
nepochybil, keď na majetok dlžníka vyhlásil konkurz.
29. Podľa § 392 CSP, odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje rozsudok
alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.
30. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne...
32. Odvolací súd s poukazom na uvedené skutočností dospel k záveru o vecnej
správnosti napadnutého uznesenia a toto v zmysle ust. § 387 CSP potvrdil...»
28. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal s jej podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je v súlade s § 196 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v spojení s § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov, keďže krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením, ktoré formuloval okresný súd, a to je podľa názoru ústavného súdu
presvedčivé a zrozumiteľné, a zároveň konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení
procesného charakteru, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod
na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
29. Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený
podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú
neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene
predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch
peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne
vyzvaný na zaplatenie.
30. Podľa § 12 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak návrh na vyhlásenie
konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno
odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku
30 dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote
splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku
označenú v návrhu. Navrhovateľ pohľadávku doloží
a) písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka,
b) vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno
nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu,
c) potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že navrhovateľ pohľadávku
účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade,
že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením
audítora, správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve
navrhovateľa má doložený dôvod vzniku, ak podáva návrh proti právnickej osobe,
d) potvrdením Ministerstva financií Slovenskej republiky o existencii pohľadávky
štátu z príspevku poskytnutého dlžníkovi z prostriedkov Európskej únie,
schváleného a účtovaného certifikačným orgánom, alebo
e) písomným vyhlásením s úradne osvedčenými podpismi najmenej piatich
zamestnancov alebo bývalých zamestnancov dlžníka, ktorí nie sú jeho
spriaznenými osobami, o nesplnení ich pohľadávky na mzde, odstupnom
alebo odchodnom 30 dní po lehote splatnosti; navrhovateľom v tomto prípade
môže byť len zamestnanec alebo bývalý zamestnanec dlžníka, ktorý nie je osobou
spriaznenou s dlžníkom a ktorý je zastúpený odborovou organizáciou,
aj keď nie je jej členom.
31. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa konkurzné
konanie začalo na návrh veriteľa, súd do 5 dní od začatia konkurzného konania medzi inými
odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoré obsahuje najmä
výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú
schopnosť; poučenie, že inak súd vyhlási na jeho majetok konkurz.
32. Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa konkurzné
konanie začalo na návrh veriteľa, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník
neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania;
pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník
osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril,
má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.
33. Citovaný § 19 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je prejavom zásady
rýchlosti v konkurznom konaní. Pravdaže, ak zákonné určenie relatívne krátkych
procesných lehôt ustanovených pre úkony účastníkov konkurzného konania má v konečnom
dôsledku viesť k naplneniu zásady rýchlosti, potom je nevyhnutné, aby aj s ich prípadným
nedodržaním spájala právna úprava a na ňu nadväzujúca aplikačná prax účinné právne
dôsledky. Jedným z nich je aj nevyvrátiteľná právna domnienka neosvedčenia platobnej
schopnosti dlžníka podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Pre posudzovanú ústavnú sťažnosť je tak významným fakt, že sťažovateľka nereagovala
včas na výzvu okresného súdu podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, čo v záujme naplnenia zásady rýchlosti konkurzného konania muselo
viesť k uplatneniu nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 19 ods. 1 písm. c) toho istého
zákona (III. ÚS 402/2015).
34. Už okresný súd preto dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
keď s poukazom na to, že sťažovateľka napriek poučeniu vo výzve okresného súdu
o tom, že ak sa v lehote do 20 dní odo dňa jej doručenia (8. apríla 2020) nevyjadrí,
bude sa považovať za preukázané, že svoju platobnú schopnosť neosvedčila, a okresný súd
vyhlási konkurz. Sťažovateľka svoje vyjadrenie okresnému súdu zaslala prostredníctvom
poštového podniku až 7. mája 2020 (lehota skončila 29. apríla 2020 a vyjadrenie
bolo tak okresnému súdu doručené až 10. mája 2020, pozn.), t. j. po uplynutí 20-dňovej
lehoty, ktorej zmeškanie inak podľa § 197 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nie je možné odpustiť. Okresný súd preto pre neosvedčenie platobnej schopnosti
sťažovateľky na jej majetok vyhlásil konkurz.
35. V nadväznosti na závery okresného súdu krajský súd v rámci svojej argumentácie
dodal, že (okresný) súd v zmysle § 14 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
je v štádiu konania do vydania uznesenia o začatí konkurzného konania oprávnený skúmať
iba splnenie formálnych náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu v zmysle § 12
ods. 2 písm. a) až e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii a skúmanie aktívnej legitimácie
veriteľa (navrhovateľa), ktoré zákon o konkurze a reštrukturalizácii limituje iba pre prípad
dlžníkovho úpadku vo forme platobnej neschopnosti, je vecou až ďalšieho procesného
postupu súdu po začatí konkurzného konania za predpokladu, že dlžník (sťažovateľka)
túto skutočnosť namietne. Avšak, ako to už bolo uvedené, sťažovateľka na základe výzvy
okresného súdu možnosť osvedčiť svoju platobnú schopnosť a v rámci toho namietať
spornosť pohľadávky veriteľa v 1. rade (navrhovateľa), a tým jeho aktívnu legitimáciu
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nevyužila včas, dôsledkom čoho došlo
k uplatneniu nevyvrátiteľnej právnej domnienky, podľa ktorej sa zastáva názor,
že sťažovateľka je platobne neschopná a podmienky pre vyhlásenie konkurzu
sú tak splnené. Tento právny následok nie je schopná zvrátiť ani sťažovateľkou vznesená
námietka spornosti pohľadávok ďalších veriteľov v 2., 3. a vo 4. rade, ktorí vstúpili
do konkurzného konania až po tom, čo sťažovateľke uplynula 20-dňová lehota
na vyjadrenie sa k výzve okresného súdu.
Navyše, sťažovateľka vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
o vyhlásení konkurzu, ako ani v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadne také závažné
skutočnosti, pre ktoré by sa bez svojho zavinenia nemohla k výzve okresného súdu včas
vyjadriť, a tak preukázať svoju platobnú schopnosť, a preto podľa názoru ústavného súdu
neprihliadnutie na obsah vyjadrenia sťažovateľky zo 7. mája 2020 nemožno považovať
za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy, resp. práva na spravodlivý
proces podľa dohovoru.
36. Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojho právneho názoru v tu preskúmavanej veci
poukazuje na závery vyjadrené v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 308/2010
zo 7. septembra 2010 v inej podľa jej názoru obdobnej právnej veci, ústavný súd uvádza,
že kým vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I ÚS 308/2010 dôvodom zmeny
uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 K 14/09 z 27. júla 2009 o vyhlásení konkurzu
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoKr 26/09 z 10. septembra 2009, a tým zastavenia
konkurzného konania, bolo, že v čase rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení konkurzu
už vykonateľnosť exekučných titulov (tam označených rozhodcovských rozsudkov),
ktorými mali byť pohľadávky veriteľov tamojšieho dlžníka doložené, bola (tam označenými
rozhodnutiami okresného súdu) odložená, a teda pretože tamojší dlžník v čase vyhlásenia
konkurzu nemal žiadneho oprávneného veriteľa, podmienky pre jeho vyhlásenie neboli
splnené, tak v tu preskúmavanej veci dôvodom vyhlásenia konkurzu bolo zmeškanie
zákonnej lehoty zo strany sťažovateľky na vyjadrenie sa k výzve okresného súdu,
čím sa považuje za preukázané, že sťažovateľka svoju platobnú schopnosť neosvedčila,
a tak podmienky na vyhlásenie konkurzu boli splnené.
Ústavný súd prieskumom napadnutého uznesenia krajského súdu, porovnajúc jeho
závery so závermi vyjadrenými v uznesení krajského súdu sp. zn. 2 CoKr 26/09
z 10. septembra 2009, čo sa týka právneho posúdenia splnenia podmienok pre vyhlásenie
konkurzu, nezistil takú nejednotnosť v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorá by mala
z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ústavnoprávny rozmer. V závere
ústavný súd nad rámec vlastnej argumentácie už iba pre úplnosť veci dodáva, že v zmysle
§ 102 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení
konkurzu, ak zistí, že tu nie sú predpoklady na konkurz.
37. Ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí,
aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire č. 303 – B).
38. Z uznesenia krajského súdu opierajúceho sa aj o uznesenie okresného súdu
o vyhlásení konkurzu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd
(rovnako ako okresný súd) pri rozhodovaní a odôvodňovaní svojho právneho záveru
správne interpretoval a aplikoval ustanovenia relevantných právnych noriem, jeho závery
sú dostatočne odôvodnené a nevykazujú žiadne znaky svojvôle. V súvislosti
so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie (krajského) súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
39. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
40. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie uznesenia krajského súdu
a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania) nebolo
potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu