Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 353/09
PDF · 240.18 KB
No categories available
IV. ÚS 353/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2009
doručená sťažnosť JUDr. J. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 (ďalej aj „označené uznesenie najvyššieho súdu“ alebo
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ doplnil
sťažnosť, ale nedoložil k nej uznesenie najvyššieho súdu, ktoré napáda, rovnako
nepreukázal, ale len deklaroval dodržanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.
Ústavný súd si však zadovážil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj výpis z
Obchodného vestníka o uverejnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 7/2009 z
29. januára 2009.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv „vydaním“ označeného uznesenia
najvyššieho súdu „v konaní úpadcu: E. N. a.s., N., IČO ..., na odvolanie veriteľa J. M. proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2008, č. k. 3K 238/98, ktorým NS SR
uznesenie KS BA zo dňa 03.12.2008 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
konanie.“. V označenom konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) má sťažovateľ postavenie konkurzného veriteľa.
Sťažovateľ uvádza a hodnotí dôvody, na základe ktorých bolo vydané napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu takto:
«NS SR prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania, a
rozhodol tak ako je uvedené v uznesení zo dňa 29.01.2009 v konaní pod č. k. 20bo 7/2009 s
tým, že ako dôvody svojho rozhodnutia uviedol, že:
1) odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu
prvého stupňa zo dňa 03.12.2008 konštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení
nerešpektoval názor vyslovený odvolacím súdom, čím podľa názoru NS SR porušil
2) Odvolací súd napadnuté uznesenie prvého stupňa zrušil, pričom nepovažoval za
potrebné tieto dôvody opätovne uvádzať, keďže ide podľa jeho názoru o dôvody už uvedené
v zrušujúcom rozhodnutí pod sp. zn. 20bo 83/2008 zo dňa 25.06.2008.
3) K uvedenému odvolací súd ešte dodal, že ustanovený SKP podľa označenia
akademického titulu nemá právnické vzdelanie a pre výkon funkcie SKP mu bola poskytnutá
výnimka. Zákon to pripúšťal, ale nemožno podľa názoru NS SR pripustiť, aby svoju činnosť
vykonával inak, ako mu to ukladá zákon a konkurzný súd, aby to toleroval a vlastne v tom
napomáhal (čím sa podľa názoru sťažovateľov NS SR dopustil prekročenia svojej
právomoci, ak hodnotí osobu ustanoveného SKP dokonca vyslovuje právne závery o tom, že
toleruje a napomáha riešeniu veci, ktorá nie je na prospech veriteľov) vychádzajúc z
kontextu celého rozhodnutia.
4) Podľa názoru odvolacieho súdu, 20bo 7/2009, tak ako sa uvádza na str. 4 nemôže
ustanovený správca konkurznej podstaty v rámci výkonu svojej činnosti navrhnúť zrušenie
konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení, a konkurzný súd podľa názoru
odvolacieho súdu nemôže zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do
konkurznej podstaty v rámci konkurzu bol rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené
nároky v rámci konkurzu.
5) Podľa názoru odvolacieho súdu uvedeného na str. 4, zrušenie konkurzu podľa cit.
ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu realizácie sa
zistí, že vyhlásený nemal byť. a preto sa zruší. V takom prípade podľa názoru odvolacieho
súdu majetok predlženého dlžníka ostáva nedotknutý.
6) Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunc“,
teda ako keby konkurz nebol vyhlásený.
7) Odvolací súd je toho názoru, že je ťažko pochopiť na akom základe disponoval
SKP s majetok dlžníka, ak predpoklady pre vyhlásenie konkurzu neboli, potom odvolací súd
uviedol, že sa treba vysporiadať zo strany konkurzného súdu s tým, akým spôsobom zmenila
najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka I čím sa dopustil opäť prekročenia
právomoci hodnotenia veci nad rámec ustanovení OSP a svojvôle pre aplikácii právnej
normy.»
Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, ktoré podľa neho spočíva
v tom, že „Najvyšší súd v danom prípade nesprávne aplikoval a vyložil si ustanovenie § 44
ods. 1 písm. a ) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý sa na
tento prípad použije.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 20 os.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.
3. Uznesenie NS SR zo dňa 29.01.2009 č. k. 20bo 7/2009, ktorým NS SR zrušil
Uznesenie KS BA zo dňa 03.12.2008 . č. k. 3 K 238/98 a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové konanie sa zrušuje.“
Ústavný súd vyzval na vyjadrenie k sťažnosti aj najvyšší súd. Podpredsedníčka
najvyššieho súdu vo svojom stanovisku uviedla:
„Podstatou rozdielov v rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejme
rozdiel vo výklade zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) v časti
upravujúcej postup súdov v konkurze resp. následnosť jednotlivých úkonov potom, ako bola
podľa § 29 ods. 4 právoplatne schválená konečná správa o speňažovaní majetku z podstaty.
Podľa štandardného postupu po právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy,
vydá súd rozvrhové uznesenie (§ 30 ZKV), po splnení ktorého zruší konkurz podľa § 44 ods.
1 písm. b/ ZKV.
Z konečnej správy, ktorú schválil súd prvého stupňa a uznesenie o schválení potvrdil
aj odvolací súd, však vyplýva, že potom ako správca v priebehu konkurzu - uspokojil nároky
oddelených konkurzných veriteľov a bol speňažený celý majetok podstaty, už nezostal
žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nezabezpečených veriteľov. Z uvedeného
zrejme dospel k záveru, že v takejto situácii nieje možné (nemá význam) vydávať rozvrhové
uznesenie, keď na rozvrh už nezostal žiaden majetok. Na návrh správcu podstaty preto
zrušil konkurz bez vydania rozvrhového uznesenia podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV.
Odvolací súd naproti tomu zastáva názor, že po právoplatnosti uznesenia o schválení
konečnej správy môže nasledovať už len postup podľa § 30 ZKV, teda vydanie rozvrhového
uznesenia a následne, po jeho splnení, zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. b) ZKV.
Nepovažujem za vhodné zaujímať stanovisko k správnosti jedného alebo druhého
výkladu. Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného
súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl.
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa však, že v danej veci nejde o prípad
predpokladaný uvedeným článkom ústavy. Ak by bol správny ktorýkoľvek z výkladov súdov,
v konečnom dôsledku bude v prejednávanej veci výsledok rovnaký - konanie bude zastavené
a pohľadávka doposiaľ neuspokojených veriteľov, ktorý nemajú prednostné právo, zostanú
neuspokojené. Prípadné porušenie príslušných procesných ustanovení konkurzného zákona
ako dôsledok jedného z výkladov, sa nedotkne práv žiadneho z účastníkov (veriteľov) a
nemá preto ústavný rozmer.
Zo sťažnosti však predovšetkým nie je zrejmé, akým spôsobom sa napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu dotklo alebo mohlo dotknúť majetkových práv sťažovateľa.
V sťažnosti uvádza, že je veriteľom. Z konečnej správy je zrejmé, že nepatrí medzi
oddelených veriteľov, ktorých pohľadávka bola aspoň čiastočne uspokojená. Zo spisu
nevyplýva, že by proti konečnej správe podal námietky. S rozhodnutím súdu prvého stupňa
je zrejme spokojný, keďže proti nemu nepodal odvolanie. Zrušenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, podľa ktorého jeho pohľadávka (tak ako ostatných nezabezpečených veriteľov)
zostáva neuspokojená, nemôže mať negatívny dopad na jeho majetkové práva. Zrušením
a vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie sa jeho postavenie v žiadnom
prípade nemôže zhoršiť (pravdepodobne sa ani nezlepší).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci – všeobecného súdu
v občianskoprávnom konaní – nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľom
označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa považuje
za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak
tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo základné
práva a slobody (II. ÚS 54/02).
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho námietkach proti označenému
uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý 29. januára 2009 rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Obo 7/2009 tak, že zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 K 298/98-1716 z 3. decembra
2008 a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie, a to bez nariadenia pojednávania.
Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za svojvoľné pri právnom posúdení
rozhodujúcej otázky, a to aplikácii § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“). Podľa sťažovateľa ide
o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej
dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, ako aj základných práv
ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý je účastníkom konania, pokiaľ ide o jeho
práva a povinnosti bez možnosti podania opravného prostriedku. Najvyšší súd
nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený už v druhom rozhodnutí, rovnako aj v kontexte
zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tej istej veci pod sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna
2008, čím by porušil § 226 OSP. Krajský súd preto v danom prípade podľa názoru
sťažovateľa nemá inú možnosť, pokiaľ sa nechce dopustiť konania, ktoré by malo znaky
disciplinárneho previnenia, aby takúto argumentačnú svojvôľu pri výklade § 44 ods. 1
písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. aplikoval, čo by ale konal v rozpore s princípmi a zásadami
konkurzného práva upravenými v § 44 zákona č. 328/1991 Zb.
Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, sťažovateľ je toho názoru, že
„napadnuté rozhodnutie NS SR zbavilo sťažovateľa - konkurzného veriteľa práva na
majetkovú hodnotu, čím by po zrušení konkurzu mohol uplatniť daňovo odpočítateľnú
položku ním neuspokojenej prihlásenej pohľadávky za zdaňovacíe obdobie predchádzajúce
zrušeniu konkurzu, ako aj práva, ktoré by pri absencii aplikačnej svojvôle NS SR požívalo
súdnu ochranu a jednak viedlo k obmedzeniu slobody sťažovateľa, ako veriteľa zvoliť si
spôsob obrany svojho vlastníckeho práva. Postup NS SR, by znamenal a v konečnom
dôsledku znamená popretie zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a požíva rovnakú zákonnú ochranu.“.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru preto zameral na posúdenie, či rozhodnutie najvyššieho súdu založené aj na
výklade a aplikácii § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. nesie znaky namietanej
svojvôle, arbitrárnosti a nestrannosti takej intenzity, že by to signalizovalo možnosť
vysloviť porušenie označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. súd uznesením zruší konkurz,
v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania, ak zistí, že tu nie sú predpoklady pre
konkurz.
Podľa § 44 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/1991 Zb. súd uznesením zruší konkurz,
ktorým nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania po splnení rozvrhového uznesenia.
Vo vzťahu k § 44 ods.1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Napadnutým uznesením, súd 1.stupňa zrušil ním vyhlásený konkurz zo dňa
18.07.2000 Č. k. 3K 238/98-97 z dôvodov, že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil
správcu konkurznej .podstaty jeho funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu
navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV
a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa o toto ustanovenie.
Zo spisu odvolací súd zistil, a uvádza to aj odvolateľ, že súd 1. stupňa vydal
enunciátom zhodné uznesenie dňa 28.04.2008 pod č. k. 3K 238/98-1586, pričom jeho
vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03.12.2008 o ust. § 44 ods. 1 písm.
a/ ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.
Odvolací súd vo svojom, uznesenie súdu 1.stupňa zrušujúcom uznesení vyslovil
právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty,
správca konkurznej podstaty vypracoval konečnú správu, ktorú schválil konkurzný súd
a potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a/ ZKV ani
nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať rozvrhové
uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b/ ZKV. Odvolací súd v
tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie je v zmysle § 226 O.s.p.
právny názor odvolacieho súdu záväzný.
- Odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu
1.stupňa zo dňa 03.12.2008 č. k. 3K 238/98-1716 konštatoval, že súd 1.stupňa
v napadnutom uznesení odvolacím súdom vyslovený, pre súd 1. stupňa záväzný právny
názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O.s.p.. Preto odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil, pričom nepovažuje za potrebné tieto dôvody
opätovne uvádzať, keďže ide o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.
2 Obo 83/2008 zo dňa 25.06.2008.
Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1 .stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s upozornením, že v zmysle § 226 O.s.p. je právny názor
odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný.“
Ďalej najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že „Nemôže správca konkurznej podstaty
navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz
podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu
rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené nároky, v rámci konkurzu. Zrušenie konkurzu
podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený,
ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom
prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý.
Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.
Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV nastávajú „ex tunk", teda
ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval
ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom
dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady pre
vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým
spôsobom zmenila najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka.“.
Právny názor krajského súdu na výklad a aplikáciu § 44 ods. 1 zákona
č. 328/1991 Zb. je diametrálne odlišný od právneho názoru najvyššieho súdu k tejto otázke.
Podstata právneho názoru krajského súdu je vyjadrená v odôvodnení uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 7/2009 takto: «Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením zrušil
konkurz vyhlásený uznesením tohto súdu zo dňa 18. 07. 2000 č. k. 3K 238/98-97 a správcu
konkurznej podstaty zbavil funkcie s odôvodnením, že tak urobil, keďže správca konkurznej
podstaty preukázal vo vyúčtovaní príjmov a výdavkov na vedenie konkurzu, že po vydaní
výťažku záložným veriteľom, úhrade súdneho poplatku a vyplatení odmeny správcovi
konkurznej podstaty nezostanú finančné prostriedky na úhradu ďalších nákladov konkurzu
v zmysle § 44 ods. 1 písm. a/ zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.
V odôvodnení tiež súd uviedol, že správca konkurznej podstaty Ing. P. P., predložil
súdu dňa 28.11.2008, návrh na zrušenie vyhláseného konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm.
a/zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. V návrhu uviedol, že uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3K 238/98-1494 bola dňa 24. 08. 2007 schválená
konečná správa o speňažení konkurznej podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu
konkurznej podstaty tak, ako ju predložil správca konkurznej podstaty Ing. P. P. dňa
18.07.2007 (právoplatná dňa 04. 04. 2008), pričom po odpočítaní nákladov na správu
majetku a vydaní výťažku oddeleným veriteľom už nezostali ďalšie finančné prostriedky na
vedenie konkurzu. ...
Ďalej v odôvodnení súd priblížil konanie, prieskumné pojednávanie, spôsob
speňažovania hnuteľného a nehnuteľného majetku ako aj uspokojenia oddelených veriteľov
a úhradu pohľadávok proti podstate.
Podľa záveru odôvodnenia súd v priebehu celého konania skúma, či sú splnené
podmienky na to aby sa mohlo v konaní pokračovať. Jednou z podmienok je, aby dlžník mal
majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania. V zmysle § 44 ods. 1 písm. a/ zák.
č. 328/1991 Zb. v platnom znení, súd zruší konkurz, ak zistí, že tu nie sú predpoklady pre
konkurz a podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd zbaví správcu funkcie. ...
Napadnutým uznesením, súd 1. stupňa zrušil ním vyhlásený konkurz zo dňa
18. 07. 2000 č. k. 3K 238/98-97 z dôvodov, že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil
správcu konkurznej podstaty jeho funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu
navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV a
súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa o toto ustanovenie.
Zo spisu odvolací súd zistil, a uvádza to aj odvolateľ, že súd 1. stupňa vydal
enunciátom zhodné uznesenie dňa 28. 04. 2008 pod č. k. 3K 238/98-1586, pričom jeho
vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03.12.2008 o ust. § 44 ods. 1 písm.
a/ ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.
Odvolací súd vo svojom, uznesenie súdu 1.stupňa zrušujúcom uznesení vyslovil
právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty,
správca konkurznej podstaty vypracoval konečnú správu, ktorú schválil konkurzný súd a
potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a/ ZKV ani
nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať rozvrhové
uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b/ ZKV. Odvolací súd v
tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie je v zmysle § 226 O.s.p.
právny názor odvolacieho súdu záväzný.
Odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu 1.stupňa
zo dňa 03.12.2008 č. k. 3K 238/98-1716 konštatoval, že súd 1.stupňa v napadnutom
uznesení odvolacím súdom vyslovený, pre súd 1.stupňa záväzný právny názor
nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O.s.p.. Preto odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil, pričom nepovažuje za potrebné tieto dôvody
opätovne uvádzať, keďže ide o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 2 Obo
83/2008 zo dňa 25.06.2008.
Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1 .stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s upozornením, že v zmysle § 226 O.s.p. je právny názor
odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný. ...
Nemôže správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1
písm. a/ ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci
do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojné uplatnené
nároky, v rámci konkurzu. Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia
pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že
vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva
nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného
konania.
Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV nastávajú „ex tunk“, teda
ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval
ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom
dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady pre
vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým
spôsobom zmenila najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka.»
Najvyšší súd tento právny názor neakceptoval a uznesenie krajského súdu č. k.
3 K 235/98-1716 z 3. decembra 2008 zrušil.
Nespochybňujúc ani jeden z právnych názorov a možnosť dvoch výkladov § 44 ods.
1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. pripustila aj podpredsedníčka najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu obidva právne názory na zrušenie konkurzu podľa § 44
ods. 1 písm. a) sú ústavne akceptovateľné aj napriek tomu, že si vzájomne konkurujú.
Úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať právne názory všeobecných súdov
(I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný
súd len ich ústavnú akceptovateľnosť.
Čo sa týka namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k tomuto
záveru z dôvodu, že najvyšší súd síce stručne, ale zrozumiteľným spôsobom sformuloval
svoj právny názor, ktorý nenesie znaky svojvôľe, ktoré sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zdôrazniac, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy nemôže ústavný súd
nahrádzať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov.
2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom, a to z dôvodu, že najvyšší súd prerokoval odvolanie
sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania. Túto námietku sťažovateľa treba
posudzovať s ohľadom na limity práva na súdnu ochranu ustanovené v čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.
Konanie na najvyššom súde bolo odvolacie konanie, na ktoré sa vzťahuje štvrtá časť,
prvá hlava § 201 až § 227 OSP. V § 214 ods. 1 OSP sú taxatívne vymedzené prípady, keď
predseda senátu odvolacieho súdu musí nariadiť pojednávanie (ak je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez
nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem). V ostatných prípadoch
môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ žiadnu
skutočnosť, ktorá by preukázala, že išlo o dôvody uvedené v § 214 ods. 1 písm. a) až c)
OSP, nepreukázal a ani zo sťažnosti takéto dôvody nevyplývajú. Ústavný súd preto uzavrel,
že aplikujúc § 214 OSP v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy nič nenasvedčuje tomu, že by mohlo
dôjsť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48
ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy
K námietke sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj
vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 392/08). Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil porušenie uvedených
ústavnoprocesných princípov, aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009