Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 292/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením

sp. zn. z 26. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 26. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov

a že v rámci tejto činnosti poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou

– dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej

zmluve. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho

záväzku, stala sa pohľadávka sťažovateľky splatnou. V nadväznosti na podmienky

dojednané v úverovej zmluve obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného v tomto konaní bolo začaté exekučné konanie,

v priebehu ktorého Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. -87

zo 16. októbra 2012 exekúciu zastavil po tom, ako uznesením č. k. -39

z 20. júla 2011 „vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii podľa ust. 50 ods. 1

Exekučného poriadku“. Sťažovateľkou podané odvolanie krajský súd napadnutým

uznesením odmietol z dôvodu, že „smeruje proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

exekúciu zastavil podľa ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku a proti tomuto uzneseniu

nie je odvolanie prípustné“. Krajský súd zároveň zamietol návrhy sťažovateľky

na prerušenie konania, pretože dospel k záveru, že v predmetom konaní nebol splnený

žiadny predpoklad na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd v danom prípade ignoroval ustanovenie § 45

ods. 3 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorého proti rozhodnutiu súdu podľa

odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok, pretože „svojvoľne a bez existencie

zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania; vec

neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci

zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“, čím porušil jej právo na súcnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené dohovoru.

Na základe uvedeného preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie

zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, ktorým, ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, odmietol jej

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie podľa § 50 ods. 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho

oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ale aj obsahu

ňou namietaného porušenia označených práv, nepovažoval túto za potrebné v danom

prípade duplicitne citovať.

Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam

vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné

odvolanie.

Námietky povinného proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom povinného

a nesmerujú proti určitému rozhodnutiu súdu. Sú jeho obranou, ktorou čelí proti nemu

vedenej exekúcii. Ich cieľom nie je dosiahnuť zmenu alebo zrušenie konkrétneho súdneho

rozhodnutia, ale vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Rozhodnutie súdu o námietkach je

konečné, nie je možné proti nemu podať opravný prostriedok (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. septembra 1998).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka porušenie svojich práv odôvodňuje

ignoráciou ustanovenia § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní krajským súdom,

avšak sama v sťažnosti neuvádza (napriek tomu, že je zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom, pozn.), na základe akého konkrétneho dôvodu vyplývajúceho z ustanovení § 45

ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní mala byť predmetná exekúcia zastavená.

V tomto smere ústavný súd nepovažuje odôvodnenie jej sťažnosti vo vzťahu k právam

(resp. k obsahu práv), vyslovenia porušenia ktorých sa v petite domáha, za dostatočne jasné,

určité, zrozumiteľné a kompaktné.

Napriek tomuto zisteniu preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu

na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.

Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe

nezahŕňa záruku úspechu v konaní (, , ,

a iné).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

a porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že sťažovateľke už viackrát podrobne vysvetlil,

že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie

Spolkového ústavného súdu , sp. zn. zo 6. mája 2008

a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Dôvody, pre ktoré

všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci

vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr.

) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd

nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu

v napadnutom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014