Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 292/2014
PDF · 152.97 KB
No categories available
III. ÚS 292/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením
sp. zn. 41 CoE/33/2013 z 26. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.
41 CoE/33/2013 z 26. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov
a že v rámci tejto činnosti poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou
– dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej
zmluve. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho
záväzku, stala sa pohľadávka sťažovateľky splatnou. V nadväznosti na podmienky
dojednané v úverovej zmluve obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného v tomto konaní bolo začaté exekučné konanie,
v priebehu ktorého Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 8 Er/466/2010-87
zo 16. októbra 2012 exekúciu zastavil po tom, ako uznesením č. k. 8 Er/466/2010-39
z 20. júla 2011 „vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii podľa ust. 50 ods. 1
Exekučného poriadku“. Sťažovateľkou podané odvolanie krajský súd napadnutým
uznesením odmietol z dôvodu, že „smeruje proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
exekúciu zastavil podľa ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku a proti tomuto uzneseniu
nie je odvolanie prípustné“. Krajský súd zároveň zamietol návrhy sťažovateľky
na prerušenie konania, pretože dospel k záveru, že v predmetom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na vydanie takéhoto rozhodnutia.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd v danom prípade ignoroval ustanovenie § 45
ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorého proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok, pretože „svojvoľne a bez existencie
zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania; vec
neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci
zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“, čím porušil jej právo na súcnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie
zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorým, ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, odmietol jej
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie podľa § 50 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho
oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ale aj obsahu
ňou namietaného porušenia označených práv, nepovažoval túto za potrebné v danom
prípade duplicitne citovať.
Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam
vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné
odvolanie.
Námietky povinného proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom povinného
a nesmerujú proti určitému rozhodnutiu súdu. Sú jeho obranou, ktorou čelí proti nemu
vedenej exekúcii. Ich cieľom nie je dosiahnuť zmenu alebo zrušenie konkrétneho súdneho
rozhodnutia, ale vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Rozhodnutie súdu o námietkach je
konečné, nie je možné proti nemu podať opravný prostriedok (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 51/98 z 1. septembra 1998).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka porušenie svojich práv odôvodňuje
ignoráciou ustanovenia § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní krajským súdom,
avšak sama v sťažnosti neuvádza (napriek tomu, že je zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, pozn.), na základe akého konkrétneho dôvodu vyplývajúceho z ustanovení § 45
ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní mala byť predmetná exekúcia zastavená.
V tomto smere ústavný súd nepovažuje odôvodnenie jej sťažnosti vo vzťahu k právam
(resp. k obsahu práv), vyslovenia porušenia ktorých sa v petite domáha, za dostatočne jasné,
určité, zrozumiteľné a kompaktné.
Napriek tomuto zisteniu preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,
resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu
na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.
Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv
sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva
na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe
nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08 a iné).
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že sťažovateľke už viackrát podrobne vysvetlil,
že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008
a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Dôvody, pre ktoré
všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci
vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr.
II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd
nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu
v napadnutom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014