Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 381/2018
PDF · 508.1 KB
No categories available
II. ÚS 381/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2018
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Weindel Logistik Service SR spol. s r. o., Námestie SNP 15, Bratislava, právne zastúpenej
advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice,
vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 23/2016
rozsudkom z 31. januára 2018 p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Weindel
Logistik Service SR spol. s r. o. na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 2
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2016
z 31. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. v časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018 n e v y h o v u j e .
4. Obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. p r i z n á v a
náhradu trov konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov),
ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta
JUDr. Eugena Kostovčíka, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 381/2018-12 z 11. júla 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 28. augusta
2018 a najvyšší súd vo vyjadrení zo 6. augusta 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd pritom vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že v danej veci ide o vleklý daňový a súdny spor
v 11 prípadoch založených na rovnakom skutkovom a právnom základe a na rovnakých
argumentoch daňových orgánov a sťažovateľky.
4. Daňový úrad Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiami z 18. júla 2011
nepriznal sťažovateľke nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“)
za zdaňovacie obdobia február až december 2008 uplatnenej podľa § 51 ods. 1 písm. d)
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 222/2004 Z. z.“). Rozdiel dane za uvedené zdaňovacie obdobia predstavuje
celkovo sumu 198 322,25 €.
5. Sťažovateľka ako príjemca a deklarant doviezla na Slovensko tovar
zo Švajčiarska, Hongkongu a Číny pre účely prebalenia. Sťažovateľke pri prepustení tovaru
do režimu voľného obehu vznikla podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
daňová povinnosť. Tovar bol po prebalení z územia Slovenska vyvezený alebo dodaný do
tretej krajiny a služby prebalenia boli fakturované objednávateľovi. Tovar bol po celú dobu
vo vlastníctve zahraničných objednávateľov. Sťažovateľka daň zaplatila a uplatnila si právo
na odpočet dane podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. Daňový úrad
neuznanie odpočítania zaplatenej dane odôvodnil tým, že sťažovateľka porušila § 49 ods. 2
a § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. Jednak nebola vlastníkom dovezeného
tovaru, resp. nemala právo využívať tovar ako jeho vlastník, ďalej náklady tovaru nemajú
priamu a bezprostrednú (okamžitú) súvislosť s jej ekonomickou činnosťou, sťažovateľke
nevznikli žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien zdaniteľných
plnení na výstupe, a napokon sťažovateľka dovezený tovar nepoužila na dodávky svojich
tovarov alebo služieb, dovezený tovar nepredala v tuzemsku, nedodala do iného členského
štátu Európskej únie, ale ani nevyviezla do tretieho štátu, teda nepoužila tovar na účely
svojho podnikania ako platiteľ.
6. Uvedené prvostupňové rozhodnutia daňového úradu boli rozhodnutiami
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)
z 13. októbra 2011 potvrdené.
7. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 S 202/11-184, 2 S 156-165/12 z 20. júna 2012 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.
8. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 bol
rozsudok krajského súdu zmenený s tým, že sa zrušili rozhodnutia finančného riaditeľstva
aj daňového úradu a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka postupovala správne, keď si od sumy
dane, ktorú bola povinná zaplatiť za dovoz tovaru, uplatnila právo na odpočet dane. Je to tak
preto, že ekonomická súvislosť tkvie v skutočnosti, že bez reálneho dovozu tovaru by
sťažovateľka nemohla vykonať objednané služby vzťahujúce sa na tovar. Nezákonne
postupovali daňový úrad i finančné riaditeľstvo, keď bez zákonného dôvodu uplatňovali
proti sťažovateľke tzv. nemožnú podmienku. Potom nebolo možné nepriznať odpočítanie
dane z dôvodov neexistujúcich v zákone (teda preto, že sťažovateľka tovar nenadobudla
do svojho vlastníctva). Tiež platí, že sťažovateľka mohla dodať služby prebalenia tovaru aj
bez existencie vlastníckeho práva k nemu, keďže žiadne ustanovenie zákona to
nezakazovalo. Napokon osvojením názoru daňového úradu a finančného riaditeľstva by
došlo k porušeniu jedného zo základných princípov únijného práva, a to princípu neutrality
v súvislosti s touto daňou.
9. Daňový úrad novými rozhodnutiami zo 16. januára 2014 bez zmeny skutkového
stavu z rovnakých dôvodov nepriznal sťažovateľke nárok na odpočítanie dane za
zdaňovacie obdobia február až december 2008 uplatnený podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona
č. 222/2004 Z. z., a to v sume 198 322,25 €. Daňový úrad iba rozšíril dôvody svojho
rozhodnutia o závery z 94. stretnutia „Výboru pre DPH“ z 19. októbra 2011, z ktorých
vyplýva, že osoba povinná platiť daň pri dovoze tovaru nemá právo na odpočítanie
zaplatenej dane, ak nezískala právo využívať tovar ako jeho vlastník a ak náklady obstarania
tovaru nemajú priamu a bezprostrednú (okamžitú) súvislosť s jej ekonomickou činnosťou.
Sťažovateľke nevznikli žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien
plnení na výstupe. Podľa daňového úradu sťažovateľka dovezený tovar nepoužila
na dodávky svojich tovarov alebo služieb, tovar nepredala v tuzemsku, nedodala do iného
členského štátu, ale ani nevyviezla do tretieho štátu, teda ho nepoužila na účely svojho
podnikania ako platiteľ.
Daňový úrad v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „súdny dvor“), napr. C-98/98 Midland Bank plc., C-408/98 Abbey National a C-
465/03 Kretztechnik, z ktorých vyplýva, že na vznik nároku na odpočet dane je potrebné,
aby nadobudnuté tovary a služby mali priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými
plneniami. Právo na odpočet dane účtovanej na takéto tovary a služby vopred predpokladá,
že výdavok vynaložený pri ich nadobudnutí bude súčasťou nákladových prvkov
zdaniteľných plnení. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou
hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. Sťažovateľke nevznikli žiadne výdavky
vynaložené na obstaranie tovaru, teda neexistujúce výdavky nemôžu byť ani súčasťou
všeobecných výdavkov súvisiacich s jej celkovou hospodárskou činnosťou.
10. Proti rozhodnutiam daňového úradu zo 16. januára 2014 podala sťažovateľka
odvolania, v ktorých namietala, že vlastnícke právo, resp. prevod práva nakladať s tovarom
ako vlastník, ako podmienka, ktorá vyplynula zo stretnutia „Výboru pre DPH“, sa vzťahuje
výlučne na dodanie tovaru kupujúcemu. Sťažovateľka nebola kupujúcou, preto túto
podmienku nemožno na daný prípad aplikovať. Pri dovoze tovaru daňová povinnosť a právo
na odpočítanie dane nie sú podmienené vznikom vlastníckeho práva alebo práva nakladať
s tovarom ako vlastník. Sťažovateľka ďalej namietala, že pojem „použije na dodávky
tovarov a služieb“ v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je nutné interpretovať
v prepojení s § 3 ods. 3 tohto zákona tak, že odpočítanie dane je podmienené rozsahom jeho
použitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti platiteľa. Sťažovateľka pre účely
uskutočňovania svojej hlavnej ekonomickej činnosti obstarala (doviezla) tovar, ktorý síce
ďalej nepredávala, no použila ho výhradne na uskutočňovanie jej hlavnej ekonomickej
činnosti, teda na služby prebalenia tovaru. Medzi uplatnením práva na odpočítanie dane
z dovezeného tovaru a uskutočňovaním ekonomickej činnosti existuje príčinná súvislosť,
pretože bez reálneho dovozu tovaru by sťažovateľka nemohla vykonať služby vzťahujúce sa
na tento tovar, teda by nemohla realizovať svoju ekonomickú činnosť – službu prebalenia
tovaru. Ak daňový úrad priamu a bezprostrednú súvislosť medzi odpočítaním dane
na vstupe a plneniami na výstupe podmieňuje účtovaním ceny tovaru ako nákladovej
položky, potom je tento záver založený na nemožnej podmienke. Sťažovateľka tovar
nenakúpila, a preto cena tovaru nemohla byť prvkom tvoriacim cenu tovaru na výstupe.
Argumentácia judikatúrou súdneho dvora nie je aktuálna, pretože v prípadoch riešených
súdnym dvorom nešlo o skutkovo zhodné ani podobné prípady. Závery daňového úradu sú
v rozpore so zásadou neutrality, ktorá je jednou z hlavných zásad fungovania mechanizmu
dane z pridanej hodnoty. Napokon sťažovateľka v odvolaní poukázala na právne závery
skoršieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 v tejto istej veci.
11. Finančné riaditeľstvo novými rozhodnutiami zo 7. apríla 2014 potvrdilo
rozhodnutia daňového úradu zo 16. januára 2014. Reprodukovalo pritom dôvody
prvostupňových rozhodnutí s poukazom na závery zo stretnutia „Výboru pre DPH“.
Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého právo nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje
výlučne na dodanie tovaru kupujúcemu a podľa ktorého pri dovoze tovaru právo
na odpočítanie dane nie je podmienené vznikom práva nakladať s tovarom ako vlastník,
je len jej subjektívnym názorom, ktorý je v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z.,
smernicou Rady 2006/112/ES (ďalej len „smernica“), ako aj s usmernením z 94. stretnutia
„Výboru pre DPH“. Aj pri dovoze tovaru je jednou z podmienok na uplatnenie dane z tohto
tovaru získanie práva na využívanie tohto tovaru ako jeho vlastník. Aj tvrdenie, podľa
ktorého odpočítanie dane je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania
ekonomickej činnosti, je v rozpore s uvedenými právnymi normami. Náklady uplatnené
z tovaru na vstupe neboli premietnuté do uskutočnených zdaniteľných plnení sťažovateľky,
ktorá samotný tovar (jeho cenu) nikdy neúčtovala. Cena tovaru nebola odberateľovi
fakturovaná, čo znamená, že nebola daná priama a bezprostredná súvislosť medzi
odpočítaním dane na vstupe a plneniami na výstupe. Sťažovateľka nepreukázala použitie
tovaru na uskutočňovanie svojej ekonomickej činnosti, nesplnila teda ani druhú podmienku
na uplatnenie práva. V prípade, keď bol tovar dovezený z tretích štátov do tuzemska
a po prebalení dodaný do iného členského štátu alebo do tretieho štátu, prišlo ku kráteniu
dane na území Európskej únie, čím bol zneužitý mechanizmus fungovania dane. Finančné
riaditeľstvo trvá na tom, že daňový úrad postupoval v intenciách rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012.
12. Sťažovateľka novou žalobou z 5. júna 2014 požiadala o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí finančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014. Keďže finančné riaditeľstvo iba
reprodukovalo dôvody rozhodnutí daňového úradu, aj sťažovateľka zotrvala na svojich
skorších argumentoch. Na záver osobitne zdôraznila, že daňový úrad a finančné riaditeľstvo
sa neriadili záväzným právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným vo veci sp. zn.
3 Sžf 78-88/2012, hoci k zmene skutkového alebo právneho stavu medzičasom nedošlo.
13. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 113/2014, 5 S 131-140/2014-167
z 1. decembra 2015 boli rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014 zrušené a veci
mu boli vrátené na ďalšie konanie. Podľa konštatovania krajského súdu k zmene
skutkového stavu oproti stavu pred vydaním skoršieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 78-88/2012 nedošlo. Správne orgány aj svoje skoršie rozhodnutia založili na tom, že
uplatnenie práva na odpočítanie dane zaplatenej pri dovoze tovaru je podmienené právom
využívať tovar ako vlastník a rozsah odôvodnenia rozšírili o závery z 94. stretnutia „Výboru
pre DPH“. Podľa krajského súdu ekonomická súvislosť tkvie v tom, že bez reálneho
dovozu tovaru by nebolo možné vykonať zdaniteľné plnenia na výstupe, teda objednané
služby vzťahujúce sa aj na predmetný tovar, sťažovateľka by inak nemohla realizovať svoju
ekonomickú činnosť – službu prebalenia tovaru. V závere pracovného dokumentu „Výboru
pre DPH“ je uvedené, že ide len o názory a odporúčania, ktoré nie sú schválené Európskou
komisiou, nezaväzujú Európsku úniu, ale ani členské štáty. V rozsudkoch súdneho dvora
vo veciach Midland Bank a Kretztechnik nejde o skutkovo zhodné či podobné prípady.
14. Proti rozsudku krajského súdu podalo finančné riaditeľstvo odvolanie, v ktorom
zotrvalo na svojich skorších záveroch. Vyslovilo tiež názor o potrebe predložiť súdnemu
dvoru predbežnú otázku o tom, ako sa má aplikovať čl. 168 písm. e) smernice, pokiaľ si
zdaniteľná osoba uplatní odpočítanie dane z tovaru uvedeného v jednotnej colnej deklarácii,
pričom tovar je vlastníctvom osoby z tretieho štátu, do tuzemska bol dovezený pre účely
poskytnutia služieb jeho prebalenia a po prebalení bol podľa pokynov zahraničného
vlastníka tovaru dodaný do iných štátov alebo do tretích štátov.
15. Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu finančného riaditeľstva rovnako zotrvala
na svojich argumentoch. Osobitným podaním z 5. novembra 2014 požiadala najvyšší súd
o podanie návrhu súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Okrem iného tiež
žiadala zaujať stanovisko k aplikácii čl. 168 písm. e) smernice.
16. Novým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 bol
rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Najvyšší
súd aj napriek svojmu skoršiemu rozhodnutiu teraz dospel k záveru odlišnému od právneho
záveru krajského súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi daňového úradu
a finančného riaditeľstva.
17. Podľa presvedčenia sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 došlo k porušeniu jej označených práv.
Zásadným argumentom pre rozhodnutie vo veci samej, ktorý vyžadoval špecifickú
odpoveď, bolo tvrdenie sťažovateľky, že podmienka vlastníckeho práva, resp. práva
nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie tovaru kupujúcemu.
Sťažovateľka nebola kupujúcou, a preto nie je možné ani odpočítanie dane podmieňovať
tým, že nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník. Finančné riaditeľstvo sa s touto
námietkou vôbec nezaoberalo a označilo ju za subjektívny názor sťažovateľky. Najvyšší súd
k tomu len okrajovo uviedol, že sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych
podmienok v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. na odpočítanie dane z dôvodu, že nebola
oprávnená disponovať s tovarom, resp. nebola jeho vlastníkom. Sťažovateľka v žalobe
namietala, že ak by nárok na odpočítanie dane pri dovoze tovaru a pri dodaní služieb bol
spojený s právom nakladať s tovarom ako vlastník, potom by to v zákone muselo byť
expressis verbis uvedené a finančné riaditeľstvo by potom malo povinnosť konkrétne
uviesť, z ktorého ustanovenia zákona, resp. európskeho práva táto podmienka vyplýva.
Ani finančné riaditeľstvo, ale ani najvyšší súd takéto ustanovenie neoznačili, a preto
tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého odpočítanie dane z dôvodu, že sťažovateľka tovar
nenadobudla do svojho vlastníctva, nie je možné priznať ani nevyplýva zo zákona a ide
preto o zjavne ústavne neudržateľnú svojvôľu pri výklade právnej normy. Znamená to
zároveň aj nepreskúmateľnosť tohto záveru.
Najvyšší súd uvádza, že právo na odpočet vzniká vtedy, ak výdavky na nadobudnutie
tovaru sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe. Sťažovateľka však poukazuje
na to, že ona nikdy tovar nenadobudla a je zrejmé, že výdavky tak nemohli byť zahrnuté
v cene zdaniteľného plnenia na výstupe. Tento argument najvyššieho súdu je zjavne
protirečivý a podľa presvedčenia sťažovateľky popiera pravidlá logiky. Aplikácia
podmienky zahrnúť výdavky do ceny plnenia na výstupe je podmienená tým, že výdavky
spojené s prijatými plneniami vznikli. Inými slovami, ak výdavky pri obstaraní tovaru
vznikli, ale nie sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe, potom nie je daný nárok
na odpočítanie dane z obstaraného tovaru. Keďže sťažovateľka tovar nekúpila, výdavky jej
vzniknúť nemohli a je v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré vzniknúť
nemohli, boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku, a preto aj
posudzovanie toho, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu a bezprostrednú
súvislosť s ekonomickou činnosťou, je podľa sťažovateľky v rozpore s logikou.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd k tejto jej kľúčovej a zásadnej námietke nezaujal
žiadne stanovisko, len reprodukoval názor finančného riaditeľstva. Sťažovateľka v žalobe
poukazovala na bod 2 výroku rozsudku súdneho dvora vo veci Midland Bank, podľa
ktorého je na vnútroštátnom súde, aby použil test „priameho a bezprostredného vzťahu“
na skutkové okolnosti každého prípadu. Aj v tomto prípade sa najvyšší súd obmedzil len
na „stotožnenie sa so závermi daňových orgánov“ a uviedol, že závery z rozsudkov
súdneho dvora je možné použiť aj v danom prípade, ale pritom test na otázku existencie
„priameho a bezprostredného vzťahu“ v súvislosti s osobitnými skutkovými okolnosťami
daného prípadu neaplikoval.
Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu finančného riaditeľstva k žalobe
poukázala na čl. 9 ods. 1 smernice, v ktorom sa výslovne uvádza, že ekonomickou
činnosťou, resp. podnikaním je predovšetkým využívanie majetku na účely získania príjmu
na pokračujúcom základe. Podľa § 3 ods. 3 prvej vety zákona č. 222/2004 Z. z.
ekonomickou činnosťou, resp. podnikaním sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje
príjem. Z toho vyplýva, že pojem ekonomická činnosť, resp. podnikanie nemožno
interpretovať tak, ako to uvádza najvyšší súd, podľa ktorého tovar nebol použitý na účely
podnikania sťažovateľky a absentuje priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením
na vstupe a plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani
jeho vlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, ale len prebaliť tovar
a zabezpečiť jeho vývoz. Medzi obstaraním tovaru a činnosťou sťažovateľky, ktorou
dosiahla príjem, je zjavná príčinná súvislosť, pretože bez obstarania tovaru by nebolo
možné vykonať služby prebalenia vzťahujúce sa na predmetný tovar a nedosiahol by sa
príjem. Služby prebalenia sa viazali k tovaru prepustenému v režime voľného obehu
so vznikom daňovej povinnosti a tovar predstavoval kľúčový a nevyhnutný prvok pre
poskytnutie služieb prebalenia ako základnej ekonomickej činnosti sťažovateľky. Záver
najvyššieho súdu zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, pretože právo
na odpočítanie dane podľa čl. 167 a čl. 168 písm. e) smernice a § 49 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 3 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. je nutné interpretovať tak, že odpočítanie
dane je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti
platiteľa dane.
Najvyšší súd prevzal argumentáciu finančného riaditeľstva a tvrdí, že v prípade
vrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku nebola uhradená, keďže
zahraničná osoba tu nebola registrovaná ako platiteľ dane, čím by došlo ku kráteniu dane
v rámci Európskej únie. Sťažovateľka k tomu namieta, že toto tvrdenie je nezrozumiteľné.
Ak bola daň sťažovateľkou zaplatená, potom by jej vrátenie malo na daň neutrálny dopad.
Najvyšší súd súčasne dáva do pozornosti sťažovateľky, že pokiaľ by bola vlastníkom tovaru
a dodala by ho do iného členského štátu, dodávala by ho s oslobodením od dane a následne
by odberateľ v inom členskom štáte priznal v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru
z iného členského štátu. Týmto postupom by preto nedošlo ku kráteniu dane v Európskej
únii. Sťažovateľka namieta, že odberateľ v inom členskom štáte by daň nielen priznal, ale,
čo je podstatné a čo najvyšší súd nikde neuvádza, takto priznanú daň by si súčasne aj
odpočítal. Aj v tomto prípade by postup odberateľa mal na daň neutrálny dopad. Spoločný
systém dane v rámci Európskej únie zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia
všetkých ekonomických činností. Táto významná zásada vyplýva priamo zo znenia čl. 1
ods. 2 smernice a je súdnym dvorom v jeho ustálenej judikatúre mnohostranne využívaná.
Pre účely zachovania úplnej neutrality dane stanovuje smernica právo uplatniť nárok
na odpočet dane. Toto právo je neoddeliteľnou súčasťou systému dane a v zásade ho nie je
možné obmedziť. Základným princípom dane je, že podnikateľ je plne zbavený ťarchy dane
zaplatenej pri obstaraní tovarov a služieb určených na podnikanie. Rešpektovanie princípu
neutrality dane ako jednej zo všeobecných zásad európskeho práva mal na zreteli aj
vyhlásený a uznaný cieľ smernice. Výklad právnej normy a závery najvyššieho súdu sú
v rozpore so zásadou neutrality. Rozsudok najvyššieho súdu vykazuje podľa sťažovateľky
znaky zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti v súvislosti s právnym posúdením veci,
pretože ide o takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany najvyššieho súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej úpravy.
K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a tým aj k porušeniu
zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak najvyšší súd rozhodne odlišným spôsobom ako
v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo
bola v danej veci sťažovateľke poskytnutá odlišná právna ochrana ako v jej iných
obdobných veciach. Požiadavke uviesť dostatočne precízne argumenty, ktoré by
presvedčivo zdôvodňovali odklon právneho názoru vyplývajúceho z rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012, nezodpovedá tvrdenie najvyššieho súdu, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnymi závermi daňového úradu a finančného riaditeľstva bez toho,
aby bolo presvedčivo zdôvodnené, prečo sa vlastné predchádzajúce rozhodnutie považuje
za nesprávne.
Podľa sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára
2018 došlo aj k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy. Najvyšší súd uvádza, že všeobecné právne závery súdneho dvora vyplývajúce
z rozsudkov Kretztechnik a Midland Bank je možné použiť aj v prejednávanom prípade.
Sťažovateľka poukazovala na podstatné rozdiely medzi skutkovým stavom v jej veci
a uvedenými rozsudkami súdneho dvora. Súdny dvor neriešil vplyv vlastníckeho práva
na odpočítanie dane pri dovoze tovaru, neriešil priamu a bezprostrednú súvislosť
s ekonomickou činnosťou, ak náklady na obstaranie tovaru nevznikli, resp. nemohli byť
súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe. Z toho je zrejmé, že prejudiciálne otázky
navrhované sťažovateľkou nie sú vecne, ale ani právne zhodné s otázkami, o ktorých sa už
rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade (nie je teda možné uplatnenie
teórie „acte éclairé“). Osobitne závažným faktorom podania návrhu súdnemu dvoru
na zodpovedanie prejudiciálnej otázky je skutočnosť, že samotné finančné riaditeľstvo
v podanom odvolaní považovalo za potrebné predložiť otázku súdnemu dvoru a rovnako
ako sťažovateľka vysvetliť aplikáciu čl. 168 písm. e) smernice na daný prípad. Znamená to,
že aj podľa finančného riaditeľstva napriek záverom z usmernenia „Výboru pre DPH“
správne uplatňovanie európskeho práva nie je také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké
rozumné pochybnosti (nie je možné uplatniť teóriu „acte éclairé“). Zanedbateľné nie je ani
to, že tieto závery neboli prijaté jednomyseľne. Za daného skutkového stavu právne závery
najvyššieho súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom
na tovar a tvrdenie, že (neexistujúce) náklady tovaru nemajú priamu a bezprostrednú
súvislosť s ekonomickou činnosťou sťažovateľky a nevstupovali do jej cien na výstupe,
predstavujú zásadné pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky.
Nepredložením prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru došlo k porušeniu čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
18. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 bol
právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 29. marca 2018.
19. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 dodatkového protokolu.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 307 €
(2 x 153,50 €) a režijný paušál vo výške 18,42 € (2 x 9,21€), spolu 325,42 € a DPH 65,09 €.
Spolu s DPH 390,51 €.“
20. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-58 zo 6. augusta
2018, doručeného ústavnému súdu 17. augusta 2018, vyplýva, že na rozdiel od tvrdení
sťažovateľky treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považovať za dostatočne
podrobné a jasné. Odpočítanie dane má stránku vecnú a stránku formálnu, musia teda byť
splnené tak vecné, ako aj formálne podmienky v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004
Z. z. Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia
prijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje odpočítanie dane.
Podmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar (alebo služba) bude použitý
na účely podnikania platiteľa. Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá bola platiteľovi
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov a služieb, alebo
uplatnená platiteľom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11
a § 11a zákona č. 222/2004 Z. z.), či (ako v prejednávanom prípade) zaplatená colnému
orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí
principiálne existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením
(kúpeným tovarom alebo prijatou službou) a poskytnutým plnením. Znamená to, že náklady
prijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení.
Nákladové zložky teda musia vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, ako platiteľ uskutočnil
zdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ uplatňuje plný nárok
na odpočítanie dane, mal by byť schopný preukázať priamu a bezprostrednú väzbu
s poskytnutým zdaniteľným plnením, pri ktorom mu zákon umožňuje odpočítanie dane.
Formálnu podmienku v danom prípade predstavuje dovozný doklad potvrdený colným
orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Z už uvedeného
vyplýva, že odpočítanie dane sa môže týkať dane v súvislosti s dodaním tovarov a služieb
v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo
práve v súvislosti s jej zaplatením colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Splnenie
vecných podmienok sa rovnako týka dodania tovarov a služieb, ako aj dovozu tovaru, teda
§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platí pre dovoz tovaru, ako aj pre podmienky, ktoré
z neho vyplývajú. Práve tu nebola splnená podmienka, že tovar (alebo služba) bude použitý
na účely podnikania platiteľa a rovnako priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením
na vstupe a plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani
jeho vlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar
a zabezpečiť jeho vývoz do krajín určených švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola
vlastníkom tovaru. V prípade vrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku
nebola uhradená, keďže zahraničná osoba tu nebola registrovaná ako platiteľ dane. Daň,
ktorú si sťažovateľka uplatnila, sa týkala tovaru a nebola súčasťou služby prebalenia tohto
tovaru. Sťažovateľka fakturovala zahraničnej osobe iba vykonané služby prebalenia tovaru,
pričom v cene nebol zahrnutý aj tovar. Sťažovateľka zaplatila daň z dovozu tovaru,
uplatnila si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužila na svoje zdaniteľné
obchody. Sťažovateľka ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane vedela, že
konkrétne plnenie na vstupe nebude mať priame a bezprostredné spojenie s konkrétnym
plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohla disponovať, podnikať, obchodovať.
Existovala len príčinná súvislosť medzi nákladmi na obalový materiál a zdaniteľným
obchodom sťažovateľky na výstupe za fakturovanie prebalenia, čo je jej ekonomickou
činnosťou. Sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle
zákona č. 222/2004 Z. z. na odpočítanie dane z dôvodu, že nebola oprávnená disponovať
s tovarom a jej vzniknuté náklady nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny
zdaniteľných plnení na výstupe. Uvedené podporuje okrem rozhodovacej činnosti súdneho
dvora aj usmernenie „Výboru pre DPH“, ktoré zjednotilo právne názory pri uplatňovaní
odpočtu dane pri dovoze tovaru. Z týchto dôvodov najvyšší súd návrhy sťažovateľky
a finančného riaditeľstva na predloženie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
súdnemu dvoru zamietol.
21. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 28. augusta 2018, doručenej
ústavnému súdu osobne do podateľne toho istého dňa, vyplýva, že predsedníčka najvyššieho
súdu sa k sťažnosti vyjadrila len formálne, keďže ide len o prepis odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu bez prezentovania vlastných záverov ako výsledku konfrontácie
s námietkami sťažovateľky. V sťažnosti sú uvedené dostatočné právne východiská
na vyslovenie právnych záverov o porušení označených základných práv sťažovateľky.
Sťažovateľka úplne jednoznačne definovala dôvody porušenia týchto práv a bolo by už bez
právneho významu ich opätovne reprodukovať.
22. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 381/2018-12 z 11. júla 2018,
vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľky
finančnému riaditeľstvu, aby sa aj ono mohlo vo veci samej vyjadriť, keďže rozhodnutím
ústavného súdu môže byť dotknuté na svojich právach.
23. Z vyjadrenia finančného riaditeľstva z 13. septembra 2018, doručeného
ústavnému súdu 19. septembra 2018, vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí.
Z § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. jednoznačne vyplýva, že
sťažovateľka musí splniť dve základné podmienky pri odpočítaní dane pri dovoze tovaru
do tuzemska. Sťažovateľka splnila jednu podmienku, keď daň zaplatila pri dovoze tovaru.
Podmienka uvedená v prvej vete spomínaného ustanovenia však nebola splnená.
Sťažovateľka totiž nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila daň, na dodávky tovarov, resp.
služieb ako platiteľ, teda nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila právo na odpočítanie dane,
na svoje zdaniteľné plnenie, na svoju ekonomickú činnosť. Sťažovateľka aj sama priznáva,
že tovar nebol použitý na účely jej podnikania, ale na tomto tovare boli vykonané služby
prebalenia na základe požiadavky vlastníka (zahraničnej osoby). Službu prebalenia si mohla
zahraničná osoba objednať u ktoréhokoľvek iného subjektu a tento by tiež nemal právo
na odpočítanie dane z dovozu tovaru z titulu jeho prebalenia, ale iba z výdavkov súvisiacich
s prebalením.
Nikto nežiadal od sťažovateľky, aby konala v rozpore s logikou. Sama priznáva, že
jej náklady za dovoz tovaru nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou
činnosťou, a preto ňou uplatnená daň z tovaru zahraničnej osoby nebude nikdy odvedená
v súvislosti s ekonomickou činnosťou sťažovateľky. Iba sťažovateľkou uplatnená daň
z nadobudnutia materiálu použitého na prebalenie tovaru má priamu súvislosť
s vykonávaním jej ekonomickej činnosti, ktorou je prebalenie tovaru.
Ako to sťažovateľka správne uvádza, základným princípom dane je, že podnikateľ je
plne zbavený ťarchy dane zaplatenej pri obstaraní tovarov a služieb určených na vlastné
podnikanie. Sťažovateľka takto nekonala, nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila právo
na odpočítanie dane, na svoje podnikanie, ale na tomto tovare vykonala služby prebalenia,
ktoré si objednal jej zákazník a ktoré mu sťažovateľka aj vyfakturovala.
Článok 398 smernice upravuje ustanovenie „Výboru pre DPH“. V bode 4 tohto
článku sa uvádza, že okrem bodov, ktoré sú podľa smernice predmetom konzultácií,
posudzuje „Výbor pre DPH“ aj otázky, ktoré predloží jeho predseda z vlastnej iniciatívy
alebo na základe žiadosti zástupcu členského štátu a ktoré sa týkajú uplatňovania ustanovení
o dani.
Podľa názoru finančného riaditeľstva najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-
88/2012 vec nesprávne skutkovo a právne posúdil, keď uviedol, že nie je možné na jednej
strane od dovozcu tovaru vyžadovať zaplatenie dane, a to z hodnoty dovezeného tovaru,
a na druhej strane tvrdiť, že nie je možné daň odpočítať, a to z dôvodov neexistujúcich
v zákone. Toto tvrdenie najvyššieho súdu je nepravdivé, pretože sťažovateľka nebola
dovozcom tovaru, ale colným deklarantom. Dovozcom tovaru z tretích krajín bola
zahraničná osoba. Nárok na odpočítanie dane z tovaru dovezeného z tretích krajín sa viaže
na splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Povinnosť platiť
daň uvedenú v jednotnej colnej deklarácii upravujú colné predpisy. Pri dovoze tovaru je
povinná platiť daň osoba, ktorá je dlžníkom podľa colných predpisov, alebo príjemca
tovaru. Sťažovateľka zaplatila daň, vznikla daňová povinnosť a ako colný deklarant
uvedený v jednotnej colnej deklarácii bola povinná tento colný dlh uhradiť colnému orgánu,
čo aj urobila. Mala povinnosť zaplatiť dlh (daň) ako colný deklarant, ale nemohla si uplatniť
právo na odpočítanie tejto dane. Toto právo mala zahraničná osoba, ktorá tovar do tuzemska
doviezla. Uhradenú daň colnému orgánu mala sťažovateľka žiadať zaplatiť od zahraničnej
osoby.
V prípade, keď bol tovar dovezený z tretích štátov do tuzemska a po prebalení
dodaný do iného členského štátu, došlo ku kráteniu dane na území Európskej únie.
Nie postupom daňových orgánov, ale konaním sťažovateľky a zahraničnej osoby bol
porušený a zneužitý mechanizmus dane.
„Výbor pre DPH“ riešil skutkovo zhodnú problematiku ako v prípade sťažovateľky,
a to uplatnenie práva na odpočítanie dane z dovozu tovaru, keď zdaniteľná osoba bola
povinná platiť daň ako dlžník podľa colných predpisov, pričom ale táto zdaniteľná osoba
nemala právo na odpočítanie dane. Ako z usmernenia „Výboru pre DPH“ vyplýva, pokiaľ
zdaniteľná osoba splní dve podmienky súčasne, nemá právo na odpočítanie dane, k čomu
došlo v prípade sťažovateľky, pretože bola splnená podmienka, že sťažovateľka nebola
vlastníkom tovaru, ale aj podmienka, že náklady sťažovateľky za tovar nemajú priamu
a bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou činnosťou.
II.
24. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013
vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 202/11-184, 2 S 156-165/12
z 20. júna 2012 tak, že rozhodnutia daňového úradu z 18. júla 2011 a rozhodnutia
finančného riaditeľstva z 13. októbra 2011 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Okrem toho bolo rozhodnuté, že v tomto štádiu súdneho konania najvyšší súd
nepredloží súdnemu dvoru návrh sťažovateľky na začatie konania o prejudiciálnej otázke
z 11. januára 2013.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že daňový
úrad vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia február až december
2008, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol z 1. júna 2011. Tomu predchádzala
žiadosť sťažovateľky adresovaná colným orgánom z novembra 2006 o povolenie
na dočasný dovoz tovaru pre účely spracovania v režime aktívneho zušľachťovacieho styku
v podmienečnom systéme. Napokon však bol dovoz povolený v colnom režime voľného
obehu.
Podľa názoru najvyššieho súdu nie je medzi účastníkmi konania sporné, že
platiteľom dane v posudzovanom prípade dovozu tovaru do colného režimu voľného obehu
je sťažovateľka, a to v súlade s § 69 ods. 8 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže bola dlžníčkou
podľa colných predpisov. Sťažovateľke vznikla v posudzovaných prípadoch daňová
povinnosť zaplatiť daň z titulu dovozu tovaru, a nie na základe dodania tovaru alebo služby.
Od tejto dane má platiteľ právo si odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
Taktiež je nesporné, že daňová povinnosť vznikla sťažovateľke dňom prijatia
colného vyhlásenia a s poukazom na princíp daňovej neutrality nenašiel najvyšší súd žiaden
zákonný dôvod vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu (sťažovateľka predmetný tovar
po prebalení odoslala do tretej krajiny) na neuplatnenie princípu daňovej neutrality, a teda
na nemožnosť sťažovateľky zaplatenú daň odpočítať, keď v tomto prípade realizovala
službu prebalenia tovaru, ktorej súčasťou bol i dovoz tohto tovaru z tretej krajiny a jeho
odoslanie do tretej krajiny. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, ako by bolo možné vykonať
prebalenie tovaru bez samotného tovaru.
Sťažovateľka postupovala správne, keď si od sumy dane, ktorú bola povinná zaplatiť
ako platiteľ za dovoz tovaru do tuzemska, uplatnila právo na odpočet dane za dodávky
tovarov a služieb, a to aj preto, že tu existuje ekonomická súvislosť tkvejúca v skutočnosti,
že bez reálneho dovozu tovaru do pracoviska sťažovateľky by nebolo možné vykonať
objednané služby vzťahujúce sa na tento tovar. Sťažovateľka by teda nemohla realizovať
svoju ekonomickú činnosť – službu prebalenia tovaru.
Nezákonne postupovali daňový úrad i finančné riaditeľstvo, keď bez zákonného
dôvodu uplatňovali proti sťažovateľke tzv. nemožnú podmienku, tvrdiac, že si sťažovateľka
nemohla uplatniť nárok na odpočet dane, a to aj napriek tomu, že povinnosť zaplatiť daň tu
existovala. Osvojením názoru daňového úradu a finančného riaditeľstva by došlo
k porušeniu jedného zo základných princípov únijného práva uplatňovaného na daň, a to
princípu neutrality. Nie je možné na jednej strane od dovozcu tovaru vyžadovať zaplatenie
dane z hodnoty dovezeného tovaru a na druhej strane tvrdiť, že daň nie je možné odpočítať
z dôvodov neexistujúcich v zákone (sťažovateľka tovar nenadobudla do svojho vlastníctva,
ale len vykonala baliace a skladovacie služby podľa pokynov vlastníka tovaru a tovar
odoslala zo Slovenska do tretej krajiny; zákon č. 222/2004 Z. z. neupravuje daňovú
povinnosť platiť daň pri odoslaní tovaru zo Slovenska do tretej krajiny v zmysle § 2 ods. 1;
v tomto prípade nešlo o odoslanie a zároveň predaj predmetného tovaru, keďže k zmene
vlastníka tovaru ani k inému prevodu tovaru nedošlo).
Sťažovateľka mohla dodať služby prebalenia tovaru aj bez existencie jej vlastníckeho
práva k dovezenému tovaru, pretože žiadne zákonné ustanovenie to nezakazuje.
Sťažovateľka zabezpečila dovoz tovaru pre iného – pre vlastníka tovaru (plnenie na vstupe),
čo jej umožňujú colné predpisy, a fakturovala služby prebalenia, ktoré na tomto tovare
vykonala na území Slovenska pre svojho odberateľa – vlastníka tovaru (plnenie na výstupe).
Uplatnila si nárok na odpočítanie dane vypočítanej a uhradenej z hodnoty takto obstaraného
(dovezeného) tovaru, ktorú zaplatila pri dovoze tovaru na územie Slovenska, na výstupe daň
vypočítanú z hodnoty prebaleného tovaru nikdy nefakturovala, keďže k žiadnemu prevodu
samotného tovaru nedošlo. Fakturovala svojmu odberateľovi do tretej krajiny cenu
za poskytnuté služby a odviedla len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby „copakingu“.
Senát najvyššieho súdu mal k dispozícii dostatok argumentov vedúcich k záveru, že
žaloba sťažovateľky je dôvodná. Návrh sťažovateľky, aby sa najvyšší súd obrátil
s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor (podaný právnym zástupcom sťažovateľky
elektronicky 11. januára 2013) treba považovať za predčasný, a to aj preto, že k zmene
rozsudku krajského súdu došlo ešte skôr, než by bolo elektronické podanie sťažovateľky
(návrh na položenie prejudiciálnej otázky) doplnené v písomnej forme, ale aj preto, že
najvyšší súd vychádzal v tomto štádiu konania zo znenia právnych predpisov Slovenskej
republiky, ktoré bolo možné v plnej miere na daný skutkový stav aplikovať bez
nevyhnutnosti požiadať o výklad únijného práva, a to i pre samotnú nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva.
25. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018, ktorý bol
právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky doručený 29. marca 2018,
vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 113/2014, 5 S 131-
140/2014-167 z 1. decembra 2015 tak, že žaloba sťažovateľky proti rozhodnutiam
finančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014 bola zamietnutá a návrhy sťažovateľky
a finančného riaditeľstva na predloženie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru boli taktiež
zamietnuté.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu finančné riaditeľstvo v podanom odvolaní
žiadalo položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či majú štátne orgány členského štátu
povinnosť prihliadnuť a vziať do úvahy usmernenie „Výboru pre DPH“ a aplikovať
výsledky uvedené v ňom. Ďalej považovalo za potrebné položiť súdnemu dvoru otázku, ako
sa má aplikovať čl. 168 písm. e) smernice, pokiaľ si zdaniteľná osoba uplatní odpočítanie
dane z hodnoty tovaru uvedeného v jednotnej colnej deklarácii, ktorý je vlastníctvom
zahraničnej osoby z tretieho štátu a do tuzemska bol dovezený pre účely poskytnutia služieb
jeho prebalenia zdaniteľnou osobou, pričom po prebalení je tovar jeho vlastníkom
(zahraničnou osobou) na základe jej pokynov dodaný do iných členských štátov alebo
tretích štátov. Zdaniteľná osoba náklady za prebalenie tovaru vyfakturovala zahraničnej
osobe, ktorá je nepretržite vlastníkom tohto tovaru, kým sa tento nachádza v tuzemsku.
Ďalej je potrebné položiť súdnemu dvoru aj otázku, či majú náklady za tovar, ktorý je
vlastníctvom zahraničnej osoby z tretieho štátu, priamu a bezprostrednú súvislosť
s ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby v tuzemsku, keď zdaniteľná osoba vykonáva
na tomto tovare služby prebalenia podľa pokynov vlastníka tohto tovaru a jej priame
náklady súvisiace s výdavkami za materiál, ktorý použila na prebalenie tovaru,
aj vlastníkovi vyfakturovala.
Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka vo vyjadrení
k odvolaniu finančného riaditeľstva inter alia uviedla, že ak sa súdnemu dvoru predložia
prejudiciálne otázky, potom musí ísť o také otázky, ktoré sú smerodajné pre konkrétny
prípad. V danom prípade to predpokladá primárne zodpovedať otázku, z ktorého
ustanovenia smernice alebo Colného kódexu Spoločenstva vyplýva, že ak platiteľ poskytuje
službu, ktorá sa vzťahuje k dovezenému tovaru, jednou z podmienok na uplatnenie dane
zaplatenej pri dovoze tohto tovaru je získať právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Návrhom doručeným najvyššiemu súdu 8. septembra 2016 sťažovateľka požiadala, aby boli
súdnemu dvoru predložené nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.) Má sa čl. 167 a čl. 168 písm. e) Smernice vykladať v tom zmysle, že právo
odpočítať DPH, ktorú je povinná zaplatiť zdaniteľná osoba z dovezeného tovaru,
je podmienené vlastníckym právom k dovezenému tovaru alebo právom nakladať s týmto
tovarom ako vlastník? Ak odpoveď na túto otázku bude záporná, potom je potrebné
zodpovedať ďalšie otázky.
2.) Má sa čl. 168 písm. e) Smernice vykladať v tom zmysle, že právo odpočítať DPH,
ktorú je povinná zaplatiť zdaniteľná osoba z dovezeného tovaru, vzniká len vtedy,
ak dovezený tovar bude použitý na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby vo forme
predaja tohto tovaru v tuzemsku, dodania do iného členského štátu alebo na vývoz
do tretieho štátu?
3.) Je za daných okolností splnená podmienka priameho a bezprostredného spojenia
nadobudnutého tovaru s výstupnými plneniami, resp. je za daných okolností možné
aplikovať štandardný výklad práva na odpočítanie dane založený na priamom
a bezprostrednom spojení nadobudnutého tovaru s výstupnými plneniami v spojení
s nákladovými prvkami, ktoré k tovaru nevznikli a teda nemohli byť premietnuté do ceny
plnenia na výstupe?
4.) Je uvedený postup v súlade so zámermi a s účelom DPH a nepopiera samotný
spoločný systém DPH, zaručuje plnú neutralitu tejto dane za účelom ktorej bol zavedený
nárok na uplatnenie odpočítania dane?
5.) Bol postup colných orgánov správny, ak dočasný dovoz tovaru za účelom
spracovania zaradili do colného režimu voľný obeh? Ak odpoveď na túto otázku bude
kladná, potom je potrebné zodpovedať otázku, či má sa čl. 167 a čl. 168 písm. e) Smernice
o DPH z hľadiska zásady ochrany legitímnej dôvery vykladať v tom zmysle, že bráni
vnútroštátnej právnej úprave odoprieť právo odpočítať DPH na základe nesprávneho
rozhodnutia colného orgánu a umožňuje zavádzať systém zodpovednosti bez zavinenia?“
Podľa názoru najvyššieho súdu aj napriek jeho skoršiemu rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-
88/2012 z 15. januára 2013 bolo potrebné dospieť k odlišnému záveru, než k akému
predtým dospeli najvyšší súd a následne krajský súd, a to v tom zmysle, že právne závery
daňového úradu a finančného riaditeľstva sú správne.
V danom prípade je nesporné, že sťažovateľke vznikla daňová povinnosť dňom
prijatia colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do príslušného colného režimu voľného
obehu. Spornou ostala otázka splnenia, resp. nesplnenia podmienok na odpočítanie dane.
Odpočítanie dane má dve stránky – vecnú a formálnu, pričom na to, aby mohlo byť
právo na odpočítanie dane uplatnené, musia byť splnené vecné aj formálne podmienky.
Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia
prijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje odpočítanie dane.
Podmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar alebo služba budú použité
na účely podnikania platiteľa.
Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá bola platiteľovi uplatnená iným platiteľom
v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov a služieb, alebo uplatnená platiteľom pri
nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, či v prejednávanom prípade
zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku
na odpočítanie dane musí principiálne existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým
zdaniteľným plnením (kúpeným tovarom alebo prijatou službou) a poskytnutým plnením.
Znamená to, že náklady prijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom
zdaniteľnom plnení. Nákladové zložky teda musia vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, ako
platiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ
uplatňuje plný nárok na odpočítanie dane, mal by byť schopný preukázať priamu
a bezprostrednú väzbu s poskytnutým zdaniteľným plnením, pri ktorom mu zákon
umožňuje odpočítanie dane. Formálnu podmienku predstavuje v danom prípade dovozný
doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo
dovozca.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že odpočítanie dane sa môže týkať dane v súvislosti
s dodaním tovarov a služieb v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu alebo práve v súvislosti s jej zaplatením colnému orgánu v tuzemsku
pri dovoze tovaru, čo uviedol aj najvyšší súd v skoršom rozhodnutí. Splnenie vecných
podmienok sa rovnako týka dodania tovarov a služieb aj dovozu tovaru, teda § 49 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z. z. platí aj pre dovoz tovaru, ako aj podmienky, ktoré z neho
vyplývajú.
Práve tu nie je splnená podmienka, že tovar alebo služba budú použité na účely
podnikania platiteľa, rovnako tak priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe
a plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani jeho
vlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar a zabezpečiť
jeho vývoz do krajín určených švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola vlastníkom tovaru.
V prípade vrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku nebola uhradená,
pretože zahraničná osoba nebola registrovaná ako platiteľ dane v tuzemsku. Daň, ktorú si
sťažovateľka uplatnila, sa týkala tovaru a nebola súčasťou služby prebalenia tohto tovaru.
Sťažovateľka fakturovala zahraničnej osobe iba vykonané služby prebalenia tovaru, pričom
v cene nebol zahrnutý aj tovar.
Za správny právny záver považuje najvyšší súd argumentáciu finančného
riaditeľstva, ktoré uviedlo, že v prípade splnenia povinnosti zahraničnej osoby podať
žiadosť o registráciu do zoznamu platiteľov dane by sťažovateľka zaplatenú daň mohla
žiadať od zahraničnej osoby, ktorá by si ju mohla uplatniť v podanom daňovom priznaní,
avšak opäť za splnenia hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004
Z. z. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nedošlo k žiadnemu
kráteniu dane na území Európskej únie, pretože rovnako by sa postupovalo, ak by
sťažovateľka bola vlastníkom tovaru, resp. ak by tovar doviezol do tuzemska jeho vlastník
a po prebalení tovaru by ho dodal do iného členského štátu. Najvyšší súd dáva do
pozornosti sťažovateľky, že pokiaľ by bola vlastníkom tovaru a dodala by ho do iného
členského štátu, dodala by ho s oslobodením od dane a uviedla by dodanie v daňovom
priznaní za jednotlivé zdaňovacie obdobie a v súhrnnom výkaze. Následne by odberateľ
v inom členskom štáte priznal v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru z iného
členského štátu (teda členského štátu sťažovateľky). Týmto postupom by nedošlo ku
kráteniu dane v Európskej únii.
K rozhodnutiu súdneho dvora vo veci Kretztechnik, ktoré súvisí s prejednávaným
prípadom, aj keď ide o služby a ich použitie na plnenia na výstupe, treba uviesť, že súdny
dvor dospel k záveru, podľa ktorého „Právo na odpočet DPH, ktorej podlieha nadobudnutie
tovaru alebo služieb na vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich
nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe,
pri ktorých vzniká právo na odpočet.“. Z uvedeného vyplýva, že v prípade nadobudnutia
tovaru alebo služieb na vstupe sa predpokladá, že výdavky na ich nadobudnutie sú súčasťou
ceny zdaniteľného plnenia na výstupe a v takom prípade má podnikateľ právo na odpočet.
Sťažovateľka však nikdy nenadobudla tovar, resp. neprijala službu, pretože tovar ostal
vo vlastníctve švajčiarskej spoločnosti. Je zrejmé, že výdavky tak nemohli byť zahrnuté
v cene zdaniteľného plnenia na výstupe. Ako už bolo uvedené, náklady sťažovateľke vznikli
len v súvislosti s prebalením a následným vývozom tovaru, nie s jeho obstaraním, keďže tie
vznikli švajčiarskej spoločnosti, ktorá tovar doviezla. Zároveň v tomto bode súdny dvor
vo veci Kretztechnik odkazuje na vec Midland Bank, v ktorej dospel k záveru: „Existencia
priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym
plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým,
ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe,
aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia.“
Na základe uvedenej rozhodovacej činnosti súdneho dvora a pri stotožnení sa aj
so závermi finančného riaditeľstva dospel najvyšší súd k záveru, že nie je potrebné podávať
návrh súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, pretože všeobecné právne
závery súdneho dvora vyplývajúce z rozsudkov vo veciach Kretztechnik a Midland Bank je
možné použiť aj v tomto prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane. Ako už bolo
uvedené, sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona
č. 222/2004 Z. z., ktoré tam boli transponované v súlade so smernicou. Nebola oprávnená
disponovať s tovarom, keďže nebola jeho vlastníkom, a vzniknuté náklady sťažovateľky
nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny zdaniteľných plnení na výstupe.
Takýto záver podporuje okrem rozhodovacej činnosti súdneho dvora aj usmernenie
„Výboru pre DPH“, ktoré zjednotilo právne názory pri uplatňovaní odpočtu dane pri
dovoze tovaru. Z týchto dôvodov boli návrhy sťažovateľky a finančného riaditeľstva
na predloženie otázok súdnemu dvoru v prejudiciálnom konaní zamietnuté.
III.
26. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
28. Hlavnou námietkou sťažovateľky je právna otázka, či podmienka vlastníckeho
práva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie tovaru
kupujúcemu. Keďže sťažovateľka nebola kupujúcou, nie je možné ani odpočítanie dane
v jej prípade podmieňovať tým, že nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Ak by nárok na odpočítanie dane pri dovoze tovaru a pri dodaní služieb bol spojený
s právom nakladať s tovarom ako vlastník, potom by to v zákone muselo byť expressis
verbis uvedené. Keďže sťažovateľka tovar nekúpila, žiadne výdavky s tým spojené jej
vzniknúť nemohli a je podľa nej v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré
vzniknúť nemohli, boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku,
a preto posudzovanie otázky, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu
a bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou činnosťou, je v rozpore s logikou. V tejto
súvislosti sťažovateľka (ale aj finančné riaditeľstvo) navrhla najvyššiemu súdu predložiť
súdnemu dvoru 5 prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu čl. 167 a čl. 168 písm. e)
smernice.
29. Predsedníčka najvyššieho súdu je presvedčená o správnosti záverov rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 a v plnom rozsahu na nich trvá.
V súvislosti s požiadavkou sťažovateľky na položenie prejudiciálnych otázok súdnemu
dvoru poukazuje na usmernenie „Výboru pre DPH“, ktorý v rámci výkladu smernice zaujal
zhodné stanovisko ako najvyšší súd.
30. Podľa finančného riaditeľstva je rozsudok najvyššieho súdu správny.
Z právomocí „Výboru pre DPH“ je zrejmé, že bol oprávnený zaujať výkladové stanovisko,
s ktorým finančné riaditeľstvo súhlasí.
31. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva) všeobecný súd má možnosť predložiť prejudiciálnu
otázku súdnemu dvoru. Týka sa to výkladu zmlúv, ako aj platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí
v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie
o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na súdny dvor, aby
o otázke rozhodol. Ak sa takáto otázka predloží v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor. Povinnosť
predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého
nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou je návrh na obnovu konania).
Ak takýto súd nepredloží prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára
sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Nepredloženie veci súdnemu dvoru v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť,
môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Skúmanie, či ide o súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je prípustný žiaden opravný
prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc
platný Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok), jeho systém
opravných prostriedkov a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť
opravných prostriedkov, najmä dovolania. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného
právneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo
ústavný súd (IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09).
Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu o práve na zákonného sudcu, možno
konštatovať, že nepredložením prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru dochádza
k nesprávnemu obsadeniu súdu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, a teda k porušeniu základného
práva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 201/04,
Možno zhrnúť, že ak súd poslednej inštancie v prípade, že skúmané ustanovenie
európskeho práva nemožno považovať za celkom jasné (acte clair) alebo judikatúrou
súdneho dvora za objasnené v dostatočnej miere (acte éclairé), nepoloží súdnemu dvoru
prejudiciálnu otázku zameranú na správnu interpretáciu tohto ustanovenia, poruší základné
právo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, resp. ich právo na spravodlivé
súdne konanie.
32. Pri aplikovaní uvedených všeobecných princípov na daný prípad treba
predovšetkým konštatovať, že v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(správne súdnictvo), na základe ktorej najvyšší súd vo veci konal a rozhodol, bolo odvolacie
rozhodnutie najvyššieho súdu konečným rozhodnutím, proti ktorému dovolanie nebolo
prípustné. Znamená to, že najvyšší súd v danom prípade rozhodoval ako súd poslednej
inštancie.
33. Ďalej je podľa názoru ústavného súdu podstatná skutočnosť, že „Výbor pre
DPH“ považoval za potrebné zaujať výkladové stanovisko k príslušným ustanoveniam
smernice, čo by zaiste nebolo potrebné, keby boli sporné ustanovenia celkom jasné (acte
clair) alebo judikatúrou súdneho dvora už v dostatočnej miere objasnené (acte éclairé).
Pritom je nesporné, že výkladové stanoviská „Výboru pre DPH“ nemajú záväzný, ale iba
odporúčajúci charakter.
34. Taktiež je dôležité, že iný senát najvyššieho súdu v skoršom konaní (rozsudok
sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013) zaujal právny názor v podstate zhodný
s právnym názorom sťažovateľky. Jej návrh na položenie prejudiciálnej otázky súdnemu
dvoru zamietol ako predčasný najmä preto, že v danom štádiu konania vychádzal zo znenia
slovenských právnych predpisov, ktoré podľa jeho názoru bolo možné v plnej miere na
daný skutkový stav aplikovať bez nevyhnutnosti požiadať o výklad únijného práva.
Nezamietol ho teda preto, že by podľa jeho názoru sporné ustanovenia smernice boli
dostatočne jasné, resp. už objasnené. Naproti tomu, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf
23/2016 z 31. januára 2018 zaujal stanovisko, podľa ktorého návrh na riešenie
prejudiciálnej otázky nie je potrebné podávať, pretože už existujúce všeobecné právne
závery súdneho dvora vyplývajúce z rozsudkov vo veciach Kretztechnik a Midland Bank je
možné použiť aj v tomto prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane.
35. Napokon ústavný súd považuje za potrebné spomenúť, že Občiansky súdny
poriadok, aplikácia ktorého v danej veci i naďalej prichádza do úvahy, nepozná žiaden
právny inštitút umožňujúci zjednocovanie rozhodovacej praxe jednotlivých senátov
najvyššieho súdu v konkrétnej veci. Inštitút veľkého senátu, ktorý toto umožňuje, bol totiž
zavedený až Civilným sporovým poriadkom. Vzhľadom na rozpornosť názorov dvoch
senátov najvyššieho súdu v tej istej konkrétnej veci postup, ktorý najvyšší súd zvolil
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 23/2016, ani do budúcnosti nerieši jednoznačným
spôsobom rozhodovanie o spornej právnej otázke únijného práva a umožňuje tak ďalšie
trvanie právnej neistoty v tomto smere.
36. Podľa presvedčenia ústavného súdu boli splnené podmienky na to, aby najvyšší
súd ako súd poslednej inštancie prerušil konanie a položil súdnemu dvoru príslušné
prejudiciálne otázky umožňujúce spresniť výklad sporných článkov smernice (napr.
v intenciách prvých 3 prejudiciálnych otázok vyplývajúcich z podania sťažovateľky
z 8. septembra 2016 adresovaného najvyššiemu súdu). Keďže najvyšší súd takto
nepostupoval, porušil tým základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na zákonného
sudcu podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
37. K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2
ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj z iného
dôvodu (bod 1 výroku nálezu).
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované.
V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu
a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,
aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným
spôsobom. V každom prípade sa však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje
cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015,
II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016, II. ÚS 300/2018).
38. Sťažovateľka namieta, že dva senáty najvyššieho súdu, ktoré v tejto veci konali
a rozhodovali, dospeli pri posudzovaní rozhodujúcich právnych otázok k diametrálne
odlišným záverom. Kým v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 rozhodol
najvyšší súd v podstate v súlade s požiadavkami sťažovateľky, tak v rozsudku sp. zn.
6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 jej nedal za pravdu, pričom k zmene skutkového či
právneho stavu veci v čase medzi oboma rozhodnutiami nedošlo.
39. Predsedníčka najvyššieho súdu sa k tejto sťažnostnej námietke nevyjadrila.
40. Finančné riaditeľstvo považuje skorší rozsudok najvyššieho súdu za nesprávny
(teda k podstate námietky sa nevyjadruje).
41. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 obsahuje ucelenú a jasnú argumentáciu, napriek
tomu nezaujíma konkrétne stanoviská k rovnako ucelenej a jasnej argumentácii
vyplývajúcej z rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013. Inými slovami,
v neskoršom rozsudku absentuje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska. Toto
pochybenie považuje ústavný súd za obzvlášť vypuklé a významné preto, že ide o odlišné
stanovisko v tej istej veci (nie teda v inej obdobnej veci).
42. Vzhľadom na uvedené závery už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať
namietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
43. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
44. Najvyšší súd bude v novom odvolacom konaní viazaný vyslovenými právnymi
názormi ústavného súdu.
45. Sťažovateľka požadovala aj vyslovenie porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť (bod 3
výroku nálezu).
Z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je zrejmé, že čl. 46 ods. 2 ústavy je v pomere špeciality
voči generálnemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Článok 46 ods. 2 ústavy totiž ratione
materiae zahŕňa v sebe základné právo na súdnu ochranu poskytovanú v rámci správneho
súdnictva. V porovnaní s tým je čl. 46 ods. 1 ústavy svojím dosahom širší, lebo do jeho
rámca spadajú všetky ostatné druhy súdnych konaní. V danom prípade poskytovali súdnu
ochranu správne súdy, čo vylučuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedené úvahy
sa nevzťahujú na namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže tento uvedeným
spôsobom súdnu ochranu nerozlišuje.
46. Sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 390,51 €.
Ústavný súd považoval za možné priznať sumu 390,50 € (bod 4 výroku nálezu).
Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania,
sťažnosť) vo výške po 153,50 € a režijný paušál dvakrát vo výške po 9,21 € a napokon daň
z pridanej hodnoty vo výške 65,08 €, teda celkom o sumu 390,50 €.
47. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
48. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2018